Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Sžsk-40-2021.pdf
PDF · 130.34 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sžsk/40/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: A.. X. Š., narodený XX. B. XXXX, bytom Ľ.. Š. XX, XXX XX Y., zastúpený: Advokátska kancelária NEXUS, s.r.o., so sídlom Begóniová 19, 821 07 Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Michaela Maťuchová, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 6. apríla 2020, číslo 5482-6/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. februára 2021, č.k. 28Sa/7/2020-50, t a k t o
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .
Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu
1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 3. februára 2021, č.k. 28Sa/7/2020-50 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 6. apríla 2020, číslo 5482-6/2020-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Zvolen z 3. januára 2020, číslo: 200-000076-CA04/2020 vo veci nepriznania nároku na materské odo dňa 3. októbra 2019 a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 3. októbra 2019.
2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal najmä v intenciách § 2 písm. a), § 31 ods. 1 a § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.
3. Krajský súd za rozhodné skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal, odôvodňujúc svoje rozhodnutie, považoval nasledovné skutočnosti. Žalobca žiadosťou o materské, ako iný poistenec na základe dobrovoľného nemocenského poistenia, požiadal o materské. K žiadosti priložil dohodu uzatvorenú s
matkou dieťaťa, U.. Y. I., o prevzatí dieťaťa (syna X. Š., narodeného X. A. XXXX) do starostlivosti pre účely preukázania nároku na materské. Žalobca čestne vyhlásil, že je ako profesionálny vojak sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“), pričom sociálne zabezpečenie vykonáva Brigáda riadenia vzdušných operácií. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa žalobcu tento nepožiadal o rodičovskú dovolenku, pričom má nerovnomerne rozložený služobný čas v 24 hodinových službách. Podľa výpisu dochádzky žalobcu, ktoré v priebehu administratívneho konania predložil zamestnávateľ správnemu orgánu, resp. podľa vyjadrenia Brigády riadenia vzdušných operácií vo Zvolene zo dňa 31. marca 2020, bol žalobca v mesiaci november 2019 zamestnaný 137 hodín, v mesiaci december 2019 bol zamestnaný 128,5 hodín, v mesiaci január 2020 bol zamestnaný 136 hodín, v mesiaci február 2020 bol zamestnaný 121 hodín a v mesiaci marec 2020 bol zamestnaný 120 hodín. Krajský súd ďalej vychádzal zo skutočnosti vyplývajúcej z administratívneho spisu, že hoci Vojenský útvar 3030 Zvolen v potvrdení z 3. októbra 2019 uviedol, že žalobcovi bola na základe jeho žiadosti upravená pracovná doba, v skutočnosti žalobca v období od 3. októbra 2019 do 31. marca 2020 (cca 6 mesiacov) vykonával spravidla celodenné 24 hodinové zmeny, resp. 8 hodinové zmeny. Prílohou žiadosti žalobcu bola taktiež žiadosť matky dieťaťa o odňatie rodičovského príspevku z dôvodu uplatnenia nároku na materské druhou oprávnenou osobou.
4. Za relevantnú, z pohľadu právneho posúdenia veci, krajský súd považoval interpretáciu pojmu „starostlivosť“, resp. „starať sa“ použitého zákonodarcom v § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. osobitne vo vzťahu k pojmu „riadna starostlivosť“ podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z.z.“). Ako zásadnú otázku, resp. právne posúdenie rozhodné pre rozhodnutie vo veci krajský súd artikuloval potrebu vysporiadania sa s tvrdením žalobcu, že podmienkou pre priznanie nároku na materské nie je, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, keďže takáto podmienka nevyplýva ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosti o dieťa.
5. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 v spojení s ustanovením § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v rozhodnom znení. Uzavrel, že nemocenská dávka - materské prináleží v rozhodnom čase vždy len jednému z rodičov dieťaťa, pričom patrí tomu z rodičov, ktorý spĺňa podmienku starostlivosti o narodené dieťa, čo je taká životná situácia, ktorá v zásade bráni plne sa venovať zabezpečovaniu príjmov, nakoľko starostlivosť o narodené dieťa si vyžaduje osobnú prítomnosť s dieťaťom a starostlivosť oň. To je, podľa krajského súdu, práve dôvod, pre ktorý sa z nemocenského poistenia poskytuje kompenzačná dávka. Otázku možnej analógie, resp. interpretácie pojmu „starostlivosť“ podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. prostredníctvom legálnej definície pojmu „riadna starostlivosť“ podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z.z. krajský súd po analýze rozdielností predmetu právnej úpravy uvedených predpisov vyhodnotil tak, že „Pojem „riadna starostlivosť“ podľa zákona č. 571/2009 Z. z. zodpovedá účelu rodičovského príspevku ako štátnej sociálnej dávky, nie však účelu materskej dávky v zmysle zákona o sociálnom poistení. Sú to dve rozdielne dávky upravené rôznymi právnymi predpismi, ktoré sú rozdielne, čo do charakteru a účelu, rozdielne sú aj podmienky ich poskytovania.“.
6. S tvrdením žalobcu, že starostlivosť dieťaťu možno poskytovať nielen osobne, ale aj pomocou inej plnoletej fyzickej osoby, resp. právnickej osoby a z toho vyplývajúcu možnosť nezanechania pracovnej činnosti, sa krajský súd vysporiadal v závere odôvodnenia rozsudku, pričom uzavrel, že „K takému výkladu textu zákona o sociálnom poistení obsiahnutého v § 49 ods. 1) nemožno dospieť ani gramatickým, ani systematickým, ani teleologickým výkladom. Zo strany žalobcu išlo v podstate o doplnenie textu zákona.“.
7. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že správne orgány rozhodli v súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
8. O náhrade trov konania rozhodol tak, že neúspešnému žalobcovi s odkazom na ustanovenie § 167 ods. 1 SSP právo na náhradu trov konania nepriznal.
II.
Kasačná sťažnosť
9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorej podstatnú časť venoval opisu administratívneho konania prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu, obsahu žaloby, replike žalovanej a odôvodneniu rozsudku krajského súdu.
10. V následnej časti kasačnej sťažnosti (označenej ako „Dôvody podania kasačnej sťažnosti“) žalobca uviedol, že nesprávne právne posúdenie „ ... stojí a padá na tom, že žalovaná ako aj správny súd postavili argumentáciu len na § 49 cit. Zákona.“. Následne žalobca v podstatnom argumentoval v prospech ním tvrdeného záveru, že podmienka faktického prevzatia starostlivosti z uvedeného ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva a uzavrel, že: „Odkaz na toto ustanovenie zákona a jeho siahodlhé opisy, stále nevyvracajú možnosť len formálneho prevzatia dieťaťa.“. Tento záver následne žalobca (súc zastúpený advokátom) doplnil úvahou o tom, ako by malo znieť predmetné ustanovenie, aby bolo interpretovateľné spôsobom, akým to urobil krajský súd. Žalobca v tejto súvislosti uviedol: „Ak zákon chcel vylúčiť len formálne prevzatie, mal to v zákone jednoznačne uviesť aspoň takýmto znením: „Iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do celodennej starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará bez pomoci a asistencie inej osoby, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské.““.
11. Žalobca taktiež poukázal na „smernicu č. 2010/18/EU“ a, bez toho, že by k uvedenému záveru pridal akékoľvek zdôvodnenie, uviedol, že „Toto rozhodnutie je v priamom rozpore s citovanou smernicou.“. V závere kasačnej sťažnosti ešte žalobca uviedol, že: „Máme za to, že nakoľko v praxi súdu rozhodujú dvojitým spôsobom (v prílohe sa nachádza rozhodnutie iného súdu opačného znenia), kolegom sťažovateľa v identickej situácii bol priznaný nárok na túto dávku a zákon nie je tak jednoznačný, ako sa snaží správny súd“.
12. Žalobca, po tom ako uzavrel, že „rozhodnutie správneho súdu je nesprávne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci“ navrhol, aby „odvolací súd toto rozhodnutie zrušil a zmenil ho tak, že zruší pôvodné rozhodnutie žalovanej v zmysle ust. § 462 SSP.“.
III.
Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti a ďalší priebeh konania
13. Výzva krajského súdu zo dňa 13. apríla 2021, v ktorej krajský súd uviedol „V právnej veci žalobcu A.. X. Š. ... ... Vám správny súd v zmysle § 450 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) doručuje kasačnú sťažnosť ... ... ku ktorej máte právo, nie povinnosť sa vyjadriť v lehote 15 dní ...“ bola žalovanej doručená dňa 15. apríla 2021. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadrila.
IV.
Posúdenie kasačnej sťažnosti
14. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd teda ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
IV.1. Referenčné právne normy
15. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
16. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
17. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
18. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
19. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
20. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.
21. Podľa § 13 ods. 1 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z., z nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské.
22. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba majú nárok na nemocenskú dávku, ak tento zákon neustanovuje inak, ak a) splnili podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia a b) zaplatili poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, za obdobie od prvého vzniku nemocenského poistenia povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, najviac za obdobie posledných päť rokov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky; podmienka zaplatenia poistného na nemocenské poistenie sa považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako 5 eur.
23. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní.
24. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v platnom znení, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol pred podaním žiadosti o materské nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období 28 týždňov od priznania materského.
25. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.
26. Podľa § 49 ods. 3 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. v platnom znení, iný poistenec je otec dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.
27. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa.
28. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.
29. Podľa § 102 ods. 2 zákona č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 281/2015 Z.z.“), dĺžka služobného času v týždni je 40 hodín, ak tento zákon v § 106 neustanovuje inak.
30. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 281/2015 Z.z., služobný čas sa rozvrhuje spravidla na päť služobných dní v týždni. O rozvrhnutí služobného času rozhoduje veliteľ, ktorý určí aj začiatok a koniec služobného času v jednotlivých služobných dňoch.
31. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 281/2015 Z.z., ak to povaha štátnej služby vyžaduje, veliteľ môže služobný čas rozvrhnúť aj nerovnomerne na jednotlivé týždne, pričom priemerný týždenný služobný čas nesmie v období najviac štyroch mesiacov presiahnuť ustanovený týždenný služobný čas. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas sa určuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. S nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom musí byť profesionálny vojak oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca. Vo výnimočných prípadoch môže veliteľ určiť profesionálnemu vojakovi začiatok služobného času aj v čase kratšom ako tri dni.
32. Podľa § 107 ods. 4 zákona č. 281/2015 Z.z., ak dovolenku čerpá profesionálny vojak s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom podľa § 103 ods. 2, patrí mu toľko služobných dní dovolenky, koľko ich na jeho dovolenku pripadá v celoročnom priemere.
33. Podľa § 10 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z.z., policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, je a) otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, b) otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, c) manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, d) policajt alebo profesionálny vojak, ak sa osobne stará o dieťa na základe rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča.
IV.2. Skutkový stav
34. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 6. apríla 2020, číslo: 5482-6/2020-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietla odvolanie žalobcu a v celom rozsahu potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Zvolen z 3. januára 2020, číslo: 200-000076-CA04/2020. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán postupom podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodol tak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 3. októbra 2019.
35. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že
- žalobca je profesionálny vojak, zaradený na výkon služby v Brigáde riadenia vzdušných operácií vo Zvolene (stav ku dňu podania žiadosti o materské),
- dňa 3. októbra 2019 žalobca na tlačive B1102413 požiadal o materské od 3. októbra 2019, pričom nárok na materské si uplatnil ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba,
- dohoda o prevzatí dieťaťa do starostlivosti medzi žalobcom a matkou dieťaťa bola uzavretá dňa 3. októbra 2019, deň prevzatia starostlivosti o dieťa je v nej označený 3. október 2019,
- žalobca v čestnom vyhlásení z 3. októbra 2019 uviedol, že je sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z.z.,
- matka dieťaťa si v zmysle potvrdenia príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z 11. novembra 2019 podala žiadosť o odňatie rodičovského príspevku vyplácaného na dieťa X. Š., o odňatie rodičovského príspevku požiadala od 3. októbra 2019,
- podľa potvrdenia podpísaného mjr. Ing. C. Š. (náčelník TIO) zo dňa 3. októbra 2019, ktoré bolo prílohou žiadosti o materské, žalobca požiadal o úpravu služobného času a do júna 2020 mu mala byť upravená pracovná doba podľa jeho potreby, 8 hodinové zamestnania mali byť skrátené na 2 a 4 hodinové, malo mu byť umožnené čerpať 49 dní riadnej dovolenky, 21 dní služobného voľna, 6 dní dodatkovej dovolenky a 14 dní preventívnej rehabilitácie,
- v čestnom vyhlásení zo dňa 14. októbra 2019, ktoré bolo prílohou žiadosti o materské žalobca uviedol, že „... v čase keď som v práci sa o môjho syna X. Š. nar. XX.XX.XXXX stará jeho stará mama A.. A. Č.Á..“,
- podľa písomného vyjadrenia náčelníka skupiny personálneho manažmentu Brigády riadenia vzdušných operácií vo Zvolene z 24. októbra 2019 si žalobca nepožiadal o rodičovskú dovolenku z dôvodu prevzatia starostlivosti o dieťa, pričom má nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas v 24 hodinových službách a v mesiaci október 2019 mal vykonávať štátnu službu v 4 celodenných zmenách a v mesiaci november 2019 mal naplánovaných 5 celodenných zmien,
- podľa príloh (výkaz práce a prítomnosť žalobcu v štátnej službe v označenom období) písomného vyjadrenia náčelníka skupiny personálneho manažmentu Brigády riadenia vzdušných operácií vo Zvolene z 31. marca 2020 bol žalobca v mesiaci november 2019 zamestnaný 137 hodín, v mesiaci december 2019 bol zamestnaný 128,5 hodín, v mesiaci január 2020 bol zamestnaný 136 hodín, v mesiaci február 2020 bol zamestnaný 121 hodín a v mesiaci marec 2020 bol zamestnaný 120 hodín,
- prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 3. januára 2020, číslo: 200-000076-CA04/2020 postupom podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. žalobcovi nárok na materské nepriznal, nepriznanie odôvodnil nesplnením podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa,
- žalovaná odvolanie žalobcu z 20. januára 2020 preskúmala a vo veci rozhodla rozhodnutím zo 6. apríla 2020, číslo 5482-6/2020-BA tak, že odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v celom rozsahu potvrdila. V podstatnom žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že jednou z podmienok vzniku žalobcom uplatneného nároku na materské je faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti a následné poskytovanie starostlivosti tomuto dieťaťu. V tejto súvislosti žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla: „Z vyššie uvedených zistení je zrejmé, že navrhovateľ dňa 3. októbra 2019 fakticky neprevzal dieťa do starostlivosti. Dohodou s matkou dieťaťa síce deklaroval, že preberá dieťa X. Š. do svojej starostlivosti od 3. októbra 2019, ale skutočné správanie navrhovateľa tejto dohode nezodpovedá. Ide o dohodu uzatvorenú len za účelom formálneho naplnenia podmienky zákona. Pracovná zaťaženosť navrhovateľa objektívne vylučuje súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo navrhovateľom, ako to požaduje zákon.“.
- rozhodnutie žalovanej napadol žalobca správnou žalobou, pričom následný postup krajského súdu a žalobcu je bližšie opísaný v časti I. až III. tohto rozhodnutia vyššie.
IV.3. Aplikácia referenčných právnych noriem
36. Zásadným pre rozhodnutie veci je posúdenie splnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 2 v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu. Žalobca v kasačnej sťažnosti uviedol, že ustanovenie § 49 zákona č. 461/2003 pripúšťa (je ho možné, resp. potrebné tak interpretovať) možnosť splnenia osobitnej podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti a poskytovania starostlivosti dieťaťu aj výlučne formou „formálneho prevzatia dieťaťa“. Žalobca v tejto súvislosti argumentoval príkladom takého znenia ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré by možnosť iba formálne starostlivosti vylučovalo („Ak zákon chcel vylúčiť len formálne prevzatie, mal to v zákone jednoznačne uviesť ...“). Žalobca teda primárne pochybenie krajského súdu videl najmä v jeho závere, že podmienkou vzniku nároku na materské je faktické (a teda nielen formálne) prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čoho dôsledkom je prerušenie, resp. zníženie rozsahu pracovnej činnosti žiadateľa.
37. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenia „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca použil v ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z.z. a v tomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať.
38. Zákon č. 461/2003 Z.z. vymedzuje sociálne poistenie (§ 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktorého rozsah je určený v ustanovení § 2 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že sociálnym poistením je: a) nemocenské poistenie, b) dôchodkové poistenie, c) úrazové poistenie, d) garančné poistenie a e) poistenie v nezamestnanosti. Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je v základnom rámci vymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu pre prípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Formou kompenzácie sú nemocenské dávky, ktoré zákonodarca vymenúva v § 13 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Jednou z týchto dávok je materské (§ 13 ods. 1 písm. e/ zákona č. 461/2003 Z.z. v platnom znení). Účelom nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmu poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona č. 461/2003 Z.z.) straty alebo zníženia príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok stanovených zákonom.
39. Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.). Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.
40. Osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca) sú konkrétne upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v rozhodnom znení, v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci žalobca mal prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok.
41. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie: „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný obsah a rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z.z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však aspoň rámcovo vyvodiť jednak z limitu dĺžky poskytovania materského (materské sa poskytuje najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov) jednak z právnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Pokiaľ by totiž pre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z.z. by stratilo svoje opodstatnenie. V tejto súvislosti najvyšší správny súd poukazuje na mylný záver žalobcu vyjadrený v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, kde tento uviedol: „Prevzatie starostlivosti bez toho, aby sme boli odborníci znamená, že rodič zabezpečí dieťaťu: a/ jeho denný režim - pravidelné papanie, spinkanie, hry, prechádzky ... ... No nikto nevyžaduje, aby na tú prechádzku išiel on, ale predsa s tým dieťatkom môže ísť aj stará mama ...“. Vo svetle vyššie opísaného skutkového stavu (výkon štátnej služby v 24 hodinových zmenách so zaradením v Brigáde riadenia vzdušných operácií) je zrejmá nemožnosť poskytovania osobnej starostlivosti dieťaťu počas
výkonu celodenných služieb vo vojenskom útvare. Pokiaľ by poskytovanie starostlivosti malo spočívať v tom, že poistenec iba organizačne zabezpečí poskytovanie starostlivosti treťou osobou (resp. viacerými tretími osobami), jednak by sa materské (ako dávka nemocenského poistenia) míňalo svojmu účelu, jednak by dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa uzavretá medzi žalobcom a matkou dieťaťa stratila zmysel (obdobnú „delegáciu starostlivosti o dieťa na tretiu osobu“ by totiž mohla realizovať aj matka dieťaťa).
42. Pokiaľ žalobca v žalobe obsahovo vymedzoval pojem starostlivosť o dieťa odkazom na definíciu riadnej starostlivosti o dieťa obsiahnutú v ustanovení § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší správny súd uvádza, že zákon č. 461/2003 Z.z. v príslušnom ustanovení § 49 ods. 1 používa už vyššie interpretované spojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb, než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a), 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. účinné do 31. decembra 2010). Rovnako najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami, než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu má teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd uvádza, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením.
43. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že v predmetnej veci je žalobca profesionálnym vojakom, a teda okrem zákona č. 281/2015 Z. z. sa naňho plne vzťahuje aj zákon č. 328/2002 Z. z., ktorý v ustanovení § 10 ods. 11 explicitne vymedzuje, kedy, t.j. za akých podmienok môže policajt alebo profesionálny vojak prevziať dieťa do osobnej starostlivosti na účely materského; konkrétne, policajtom alebo profesionálnym vojakom, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, je otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, policajt alebo profesionálny vojak, ak sa osobne stará o dieťa na základe rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Z uvedeného je zrejmé, že podmienky stanovené zákonom č. 328/2002 Z. z., za ktorých je možné na účely materského prevziať dieťa do osobnej starostlivosti sú vymedzené užšie, než podmienky plynúce z § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je zrejmé, že žalobca si bol tejto skutočnosti vedomý, keďže sa prihlásil na dobrovoľné nemocenské poistenie ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba v rámci všeobecného systému sociálneho poistenia. Najvyšší správny
súd však uvádza, že za daných okolností by prihlásenie sa na dobrovoľné nemocenské poistenie v spojení s následným uplatnením si nároku na materské za situácie, keď u poistenca nedochádza k strate alebo zníženiu príjmu, resp. keď poistenec neposkytuje dieťaťu starostlivosť v intenciách vyššie uvedenej interpretácie ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. vo svojej podstate predstavovalo akúsi „investíciu“ (vo forme poistného na dobrovoľné poistenie) s garantovaným výnosom (vo forme nemocenskej dávky - materského), čo by však popieralo zmysel a účel poskytovania materského podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Uvedený záver umocňuje i skutočnosť, že dobrovoľné nemocenské poistenie žalobcu trvalo od 4. januára 2019 (teda žalobca žiadal o materské bezprostredne po uplynutí minimálnej doby trvania nemocenského poistenia pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti) do 24. októbra 2019, z čoho je zrejmá vyššie opísaná účelovosť postupu žalobcu.
44. Aplikujúc vyššie uvedený výklad referenčných noriem na prejednávanú vec možno teda uzavrieť, že v prejednávanej veci bolo riadne preukázané, že žalobca v zmysle príloh (výkaz práce a prítomnosť žalobcu v štátnej službe v označenom období) písomného vyjadrenia náčelníka skupiny personálneho manažmentu Brigády riadenia vzdušných operácií vo Zvolene z 31. marca 2020 vykonával prácu v plnom služobnom pomere, dĺžka základného času služby v týždni bola rozvrhnutá nerovnomerne. Samotná skutočnosť, že základný čas služby bol rozvrhnutý nerovnomerne nemožno bez ďalšieho vykladať v prospech žalobcu na účely splnenia podmienky starostlivosti o maloleté dieťa v súvislosti s posudzovaním vzniku nároku na materské iného poistenca a to s odkazom na vyššie citované ustanovenie § 103 ods. 2 zákona č. 281/2015 Z. z. Možno teda uzavrieť, že žalobca si v rozhodnom období plnil svoje služobné povinnosti v plnom rozsahu. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili všetky potrebné podklady, na základe ktorých zistili skutkový stav náležite a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku - materské.
45. V závere najvyšší správny súd len dopĺňa, že samotný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe správnych orgánov nenapĺňa znaky diskriminácie a nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, zvlášť pokiaľ žalovaná v období po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala rovnako, ako v prípade žalobcu. V tomto smere žalobca neprodukoval žiaden dôkaz svedčiaci o opaku. Najvyšší správny súd poukazuje na to, že nemožno vylúčiť, že sa aj správny orgán odkloní od existujúcej rozhodovacej praxe a v nových rozhodnutiach zaujme opačný právny názor, než aký zaujal v obdobných právnych veciach v skôr vydaných rozhodnutiach. Tento odklon súvisí s vyvíjajúcimi sa právnymi názormi aj na strane správnych orgánov, ktoré nie sú strnulé. Pokiaľ správny orgán v nových rozhodnutiach náležitým spôsobom odôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v súlade s princípmi právneho štátu, najmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania. V predmetnej veci žalovaná dostatočným spôsobom odôvodnila svoje rozhodnutie, keď individuálne uviedla, prečo v prejednávanej veci nedošlo k naplneniu zákonnej podmienky osobnej starostlivosti o maloleté dieťa zo strany žalobcu ako iného poistenca.
46. K tvrdeniu žalobcu, že rozsudok krajského súdu je „v priamom rozpore s citovanou smernicou.“ (Pozn. žalobca odkazuje na „smernicu č. 2010/18/EU“) najvyšší správny súd uvádza, že Smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20. júna 2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ (ďalej len „Smernica 2019/1158“) došlo k zrušeniu Smernice Rady 2010/18/ EÚ. Podľa bodu 19 Preambuly Smernice 2019/1158 „V záujme podpory rovnomernejšieho rozdelenia opatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už v ranom veku detí, by sa malo zaviesť právo na otcovskú dovolenku pre otcov alebo pre rovnocenných druhých rodičov, ak sú uznaní vo vnútroštátnom práve a v rozsahu, v akom sú v ňom uznaní. Takáto otcovská dovolenka by sa mala čerpať v čase okolo narodenia dieťaťa a mala by byť jasne spojená s narodením na účely poskytovania starostlivosti.“. Z uvedeného je zrejmé, že jedným z cieľov Smernice 2019/1158 je vyváženosť miery osobného podieľania sa otcov na rodinných povinnostiach súvisiacich so starostlivosťou o deti, čo je v priamom rozpore s výkladom a argumentáciou žalobcu (o možnosti formálneho prevzatia dieťaťa do starostlivosti).
47. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
48. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).
49. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.