Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sak/1/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD. LL.M, v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): K. A., narodený XX.X.XXXX v meste B. F., X. A., D. D. J., iránskej štátnej príslušnosti, perzskej národnosti, kresťanského vierovyznania, slobodný, bez dokladov totožnosti, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu v meste Q., obytný dom č. X s názvom I., Q. Q., F. T., D. D. J., t.č. Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, právne zastúpený Slovenská humanitná rada, o. z. so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, za ktorú koná Mgr. Daniel Arbet, zamestnanec Slovenskej humanitnej rady, o. z. v pozícií „právny poradca", doklad totožnosti: OP: G., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veciach azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-61-18/2020-Ž z 26.8.2020, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 z 4.5.2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 z 4.5.2021 z r u š u j e a vec krajskému súdu v r a c i a na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti z a m i e t a.

odôvodnenie:

I. Priebeh a výsledok administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-61-18/2020-Ž z 26.8.2020 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie") podľa <aspi://module='ASPI'&link='480/2002%20Z.z. %252313'&ucin-k-dni='30.12.9999'> o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") neudelil sťažovateľovi (pôvodne žalobcovi) azyl a súčasne mu podľa a daného zákona neposkytol doplnkovú ochranu.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že na základe Dublinského dohovoru bol sťažovateľ 6.3.2020 vrátený z Belgicka na územie Slovenskej republiky. Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa považuje za žiadateľa o azyl, nakoľko ide o cudzinca, ktorý bol na územie Slovenskej republiky vrátený z členského štátu Európskej únie z dôvodu, že na konanie je príslušná Slovenská republika. Sťažovateľ prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky 29.4.2019, kedy bol na základe Dublinského dohovoru vrátený z Nemeckej spolkovej republiky na územie Slovenskej republiky. Sťažovateľ 12.9.2019 svojvoľne bez udania dôvodu a upovedomenia personálu opustil Pobytový tábor Rohovce a mimo azylového zariadenia sa zdržiaval viac ako 7 dní, pričom jeho pobyt nebol migračnému úradu známy. Na základe uvedených skutočností bolo konanie vo veci jeho žiadosti rozhodnutím ČAS: MU-PO-80/2019-Ž z 19.9.2019 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavené, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25.9.2019. Na účel objasnenia a zdôvodnenia jeho následnej

žiadosti bol 26.6.2020 so sťažovateľom vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu bola obava o jeho život, nakoľko v Iráne konvertoval na kresťanstvo. Následne toto tvrdenie v pohovore spresnil, že formálne vlastne nikdy nekonvertoval. Uviedol, že bol iba členom skupiny, ktorá propagovala kresťanstvo tým, že písali pomocou spreja heslá na steny budov, metra alebo na iných viditeľných miestach a tiež lepili plagáty o kresťanstve. Hlavná činnosť tejto skupiny údajne spočívala v tom, že sa modlili a propagovali kresťanstvo kresbami. Väčšina uvádzaných aktivít prebiehala v noci. Podľa jeho vyjadrenia proti ich skupine policajti podnikli začiatkom leta 2018 raziu, pri ktorej zadržali troch členov, pričom dvom členom, vrátane žalobcu, sa podarilo ujsť. Domov sa už z bezpečnostných dôvodov nevrátil a ukrýval sa dva mesiace u známeho. Žalobca uviedol, že počas tejto doby ho policajti ani iné štátne orgány v mieste bydliska nehľadali. Napriek vyššie uvedenej skutočnosti sa rozhodol, že v Iráne nezostane a krajinu pôvodu opustí. Jeho otec mu prostredníctvom prevádzača poslal cestovný pas, na ktorý krajinu pôvodu opustil. V priebehu pohovoru ďalej sťažovateľ poukázal aj na svoju sexuálnu orientáciu, keď uviedol, že je bisexuál, avšak kvôli tomu v krajine pôvodu nemal žiadne problémy, nakoľko o tejto skutočnosti nikto nevedel.

3. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí uviedol rozsah dokazovania vykonaného na účel posúdenia výpovede sťažovateľa ohľadom jeho náboženských aktivít a náboženského presvedčenia. Podľa žalovaného z informácií z viacerých zdrojov je zrejmé, že moslimovia v Iráne, ktorí prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku iba vtedy, ak verejným praktizovaním svojej viery vzbudia pozornosť štátnych orgánov, čo sa netýkalo sťažovateľa. Úrady sa sústreďujú predovšetkým na lídrov a organizátorov cirkví. Zatýkaní sú predovšetkým kresťania, ktorí sú aktívni vo svojej viere, čiže sú to pastori a učitelia zodpovední za ostatných. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP”) č. 60342/16 v prípade A. proti Švajčiarsku z 19.12.2017, v zmysle ktorého konvertiti, ktorí nevzbudili pozornosť iránskych úradov, a to aj z iných dôvodov, než z dôvodov konverzie, a ktorí diskrétne praktizovali svoju vieru, sa nestretávajú so skutočným rizikom zlého zaobchádzania po návrate. Súd uviedol, že žiadatelia o azyl, ktorí prešli na kresťanstvo v zahraničí, majú v prípade vyhostenia do Iránu reálne riziko zlého zaobchádzania v zmysle článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach vtedy, ak prejavia svoju vieru spôsobom, ktorý by iránske orgány považovali za hrozbu. Vyžaduje si to určitý stupeň verejnosti. To sa však netýka bežných členov cirkví, ktorí diskrétne praktizujú svoju vieru a ktorí sa nedostali do pozornosti úradov ešte aj z iných dôvodov. Podľa názoru ESĽP je iránskym orgánom známe, že iránski štátni príslušníci sa niekedy snažia odvolávať na svoje nadobudnuté kresťanstvo, aby získali v Európe štatút utečenca. Z uvedeného vyplýva, že kresťanskí konvertiti budú čeliť riziku zlého zaobchádzania po návrate do Iránu iba vtedy, ak by svoju vieru prejavovali spôsobom, kvôli ktorému by boli vnímaní ako hrozba štátu alebo ktorým by vzbudili pozornosť úradov. To by si vyžadovalo istú úroveň verejného pôsobenia. Podľa dostupných informácií iránsky režim vyvíja predovšetkým tlak na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí najmä za evanjelizačné aktivity. Obyčajné konvertovanie na kresťanstvo sa nepovažuje za postačujúce na to, aby mohlo spôsobiť reálne riziko prenasledovania. Činy a aktivity konvertitov a miera, do akej je ich konverzia "viditeľná”, potom určia, či by mohli alebo nemohli byť v skutočnom ohrození. Žalovaný poukázal aj na správu UK Home Office z mája 2019 a spoločnú správu Danish Immigraton Service a Danisch Refugge Council z februára 2018.

4. Žalovaný na základe uvedeného dospel k záveru, že vo vzťahu ku konvertovaniu na kresťanskú vieru sťažovateľ nesplnil zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu, najmä z týchto dôvodov:

- v jeho prípade k samotnému konvertovaniu na kresťanskú vieru nedošlo,

- v Iráne ani v zahraničí nebol žiadnou výraznou náboženskou osobnosťou,

- v žiadnej krajine nevyvíjal žiadne aktivity v prospech získavania nových veriacich na kresťanskú vieru.

5. Žalovaný v konaní posúdil aj výpoveď sťažovateľa ohľadom jeho bisexuálnej orientácie, pričom skonštatoval, že túto skutočnosť tento namietal až v druhom konaní v rámci zápisnice z 26.6.2020. Keďže sám sťažovateľ uviedol, že z tohto dôvodu v krajine pôvodu nemal žiadne problémy, nakoľko o tom nikto nevedel a to vrátane štátnych orgánov, nie je dôvod reálne predpokladať, že by k nejakým problémom mohlo objektívne dôjsť v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.

6. Vzhľadom sa to, že neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, žalovaný následne posudzoval, či sťažovateľ v zmysle zákona o azyle spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol

v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom vážnym bezprávím sa rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života, alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu [§ 2 písm. f) zákona o azyle]. Podľa žalovaného uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu možno pri návrate sťažovateľa do krajiny pôvodu vylúčiť. Z výpovede sťažovateľa je zrejmé, že nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý ani zadržaný, politicky ani žiadnym iným spôsobom sa nikdy neangažoval. Taktiež nevykonával v Iráne žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Z dostupných informácií je zrejmé, že za konvertovanie z islamu na inú vieru môžu byť uložené ťažké tresty, avšak toto sa sťažovateľa v podstate netýka, nakoľko v jeho prípade ku konvertovaniu v skutočnosti nikdy nedošlo. Okrem toho je v zmysle islamského práva šaría vyhlásené moratórium na trest za konvertovanie. Čo sa týka samotného konvertovania alebo praktizovania kresťanských aktivít, z praxe vyplýva, že samotné konvertovanie v Iráne nemá vo všeobecnosti za následok páchanie vážneho bezprávia zo strany štátu na individuálnom základe, ak konvertovanie rešpektuje absolútne oprávnenie moslimov na moc a nie je takáto osoba zapojená do misionárskej činnosti. Z vyhodnotenia prípadu sťažovateľa vyplýva, že takejto činnosti sa nevenoval, ako ani inému verejnému praktizovaniu náboženských úkonov, ktoré by boli nevyhnutné v súvislosti s jeho náboženským presvedčením. Teda v jeho prípade nehrozí, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu mal vzbudiť akúkoľvek pozornosť iránskych úradov, resp. že by mu mal byť uložený trest smrti. Rovnaký záver vyjadril žalovaný aj k otázke mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s tým, že sťažovateľovi nehrozí žiaden trest ani za opustenie krajiny, nakoľko z Iránu vycestoval legálne, na vlastný cestovný pas. Mnohým novinárom a aktivistom síce bolo zabránené opustiť krajinu, avšak sťažovateľ nespadá do žiadnej takejto skupiny, pričom požiadanie o azyl iránskym občanom v zahraničí nie je v Iráne trestným činom.

II. Konanie na krajskom súde

7. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-61-18/2020-Ž z 26.8.2020 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany v zákonom ustanovenej lehote správnu žalobu z 2.10.2020, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ uviedol, že preskúmavané rozhodnutie je nezákonné, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ako i preto, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu namietal nevysporiadanie sa s otázkou prenasledovania z náboženských dôvodov. Sťažovateľ zvýraznil, že mu po odchode do zahraničia bolo oznámené, že ho hľadala polícia, čo môže súvisieť s jeho predchádzajúcou činnosťou. Súčasne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 30.6.2020, v zmysle ktorého sa má v azylovom konaní aplikovať zásada v pochybnostiach v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Nedostatočné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie sťažovateľ namietal ohľadom bisexuálnej orientácie. Poukázal na to, že podľa iránskeho je pohlavný styk medzi mužmi trestný a ukladá sa zaň trest smrti. Sťažovateľ bol pritom v Iráne neznámou osobou natočený na video pri pohlavnom styku s iným mužom a následne bol týmto videom aj vydieraný. Tieto skutočnosti pritom žalovaný neskúmal a ani ich náležite nevyhodnotil.

8. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k žalobe z 2.12.2020 správnu žalobu zamietnuť. Zotrval na vlastnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí. Stručne opísal zistený stav veci a zdôraznil, že sťažovateľ postavil svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu len na prenasledovaní z náboženských dôvodov, pričom túto námietku v preskúmavanom rozhodnutí správne vyhodnotil. Námietku týkajúcu sa bisexuality sťažovateľa žalovaný vyhodnotil ako umelo vykonštruovanú právnym zástupcom sťažovateľa.

9. Vyjadrenie žalovaného k žalobe z 2.12.2020 Krajský súd v Bratislave nedoručil žalobcovi, ale výzvou č. k. -33 z 2.3.2021 vyzval účastníkov konania na vyjadrenie, či z dôvodu pandemickej situácie súhlasia s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

10. Po súhlasnom vyjadrení účastníkov konania s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -42 z 4.5.2021 rozhodol o zamietnutí žaloby a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

11. K žalobnému bodu, podľa ktorého žalovaný nesprávne právne posúdil vec, krajský súd uviedol, že žalovaný správne nevyhovel žiadosti o uskutočnenie doplňujúceho pohovoru, na ktorom by mal sťažovateľ možnosť objasniť opodstatnenosť obáv z prenasledovania, z dôvodu svojej sexuálnej orientácie. Sťažovateľ postavil svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu len na prenasledovaní z náboženských dôvodov, preto žalovaný správne vyhodnotil danú námietku ako umelo vykonštruovanú. Sťažovateľ tiež nepožiadal o medzinárodnú ochranu bezprostredne po príchode do Nemecka, z čoho je zrejmé, že nemal primárny záujem a ani potrebu predmetnú ochranu získať. Taktiež sťažovateľ, vedomý si následkov, utiekol v rámci predchádzajúceho konania o udelenie azylu z územia Slovenskej republiky, čo signalizuje, že nemal skutočný záujem o medzinárodnú ochranu.

12. K žalobnému bodu, podľa ktorého žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, krajský súd skonštatoval, že žalovaný vyhľadal a do spisu založil relevantné informácie z rôznych zdrojov obsahovo sa viažuce na dôvody žiadosti o azyl, na ktoré sťažovateľ poukazoval. Z ich obsahu získal dostatok informácií potrebných ku kvalifikovanému posúdeniu žiadosti o azyl. Žalovaný v konaní vykonal dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom sťažovateľa a lustráciou v informačných systémoch. Podľa krajského súdu všetky skutočnosti uvedené sťažovateľom boli žalovaným počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu "utečenec" z 4.3.1996 sa každá žiadosť o azyl skúma individuálne na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. Udelenie azylu je podľa § 8 zákona o azyle objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti uvedenej v § 2 písm. d) zákona o azyle. Na základe výpovede sťažovateľa a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že tento nesplnil zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by počas pobytu žalobcu v Iráne boli voči nemu prijaté akty takého charakteru, ktoré by vážnym spôsobom porušovali jeho základné ľudské práva tak, aby napĺňali už vyššie uvedené kritéria prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. K námietkam, že žalovaný nedostatočne posúdil sexuálnu orientáciu sťažovateľa a s ňou súvisiace problémy v domovskej krajine, je potrebné poukázať, že sám sťažovateľ počas druhého pohovoru dňa 26.6.2020 deklaroval, že z dôvodu bisexuálnej orientácie nemal žiadne problémy, nakoľko o tom nikto nevedel, a sám potvrdil, že nevzbudil žiaden záujem štátnych orgánov či neštátnych zložiek. V súvislosti so sťažovateľovou orientáciou je vysoko nepravdepodobné, že by mal byť v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený akýmkoľvek problémom. Taktiež sťažovateľ postavil svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu len na prenasledovaní z náboženských dôvodov. Žalovaný vyhodnotil danú námietku ako umelo vykonštruovanú právnym zástupcom sťažovateľa.

III. Konanie na kasačnom súde

A)

13. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa a <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z. %2523440'&ucin-k-dni='30.12.9999'> (ďalej len „SSP“) teda, že krajský súd v konaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Sťažovateľ nesprávny procesný postup krajského súdu vymedzil vo vzťahu k dvom skutočnostiam. Prvou bolo nedoručenie vyjadrenia žalovaného ku správnej žalobe z 2.12.2020 sťažovateľovi ako žalobcovi, čím malo dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní, pretože sa sťažovateľ nemohol k tomuto vyjadreniu následne vyjadriť. Druhou skutočnosťou bolo nedostatočné, zmätočné a nezrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu.

15. Nesprávne právne posúdenie veci zo strany krajského súdu sťažovateľ vymedzil v nesprávnom vyhodnotení opodstatnenosti obáv z prenasledovania z náboženských dôvodov ako i príslušnosti k sociálnej skupine.

16. Podľa sťažovateľa je z argumentácie žalovaného zrejmé, že pri posudzovaní opodstatnenosti obáv sťažovateľa z prenasledovania z náboženských dôvodov zvolil prístup, z ktorého vyplýva, že osoby, ktoré konvertovali a vyznávajú v Iráne inú ako moslimskú vieru, sa môžu cítiť v krajine bezpečne, pokiaľ túto vieru vyznávajú v súkromí. Inými slovami, náboženské presvedčenie obmedzil na vnútorné prežívanie a nelogicky, bez hlbšieho zdôvodnenia ho oddelil od možnosti jeho verejného praktizovania, ktoré je často jeho neoddeliteľnou súčasťou. Z pohľadu žalovaného tak sťažovateľovi v prípade návratu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, pokiaľ bude svoju vieru vyznávať len v súkromí, pričom s otázkou nebezpečenstva, ktorému by mohol byť sťažovateľ vystavený pri verejnom praktizovaní viery, sa žalovaný nijak nevysporiadal. Žalovaný zároveň podľa sťažovateľa úplne opomenul a nezohľadnil skutočnosť, že v čase, keď už bol sťažovateľ v zahraničí, mu otec oznámil, že ho doma opakovane hľadala polícia, čo uviedol aj počas pohovoru.

17. Vo vzťahu k opodstatnenosti obáv z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine sťažovateľ poukázal na svoju bisexuálnu orientáciu. K tomu dodal, že žiadal žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu o uskutočnenie doplňujúceho pohovoru, na ktorom by mal možnosť objasniť svoje obavy v tomto smere. Žalovaný však tejto žiadosti nevyhovel, a to napriek tomu, že uvedené skutočnosti boli priblížené v stanovisku právneho zástupcu a mohli mať zásadný význam pre posúdenie žiadosti o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Podľa sťažovateľa mal tento ešte v Iráne natočiť video, na ktorom bol zachytený pri pohlavnom styku s iným mužom, pričom bol následne existenciou tohto videa vydieraný a má obavu, že týmto videom už disponuje polícia, pričom s týmto videom mohlo súvisieť aj to, že bol v Iráne hľadaný políciou. Sťažovateľ tiež zdôraznil, že podľa iránskeho sa za pohlavný styk medzi mužmi ukladá trest smrti, pričom aktuálna situácia LGBT komunity v Iráne nie je priaznivá. Žalovaný sa pritom týmito skutočnosťami absolútne nezaoberal a vo svojom rozhodnutí len skonštatoval, že sťažovateľ nemal kvôli svojej sexuálnej orientácii v Iráne doposiaľ problémy a nie je dôvod reálne predpokladať, že by k nim mohlo objektívne dôjsť v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.

B)

18. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti vo vzťahu k sťažnostnému bodu týkajúcemu sa porušenia práva na spravodlivý proces v dôsledku nedoručenia vyjadrenia žalovaného ku správnej žalobe sťažovateľovi uviedol, že sťažovateľ mal v dôsledku výzvy Krajského súdu v Bratislave č. k. -33 z 2.3.2021 vedomosť o tom, že súd mieni vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a preto mal možnosť nahliadnuť do súdneho spisu a oboznámiť sa tak s vyjadrením žalovaného k žalobe. Vo vzťahu k sťažnostným bodom vzťahujúcim sa k dôvodu kasačnej sťažnosti, ktorý spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach obsiahnutých aj v preskúmavanom rozhodnutí. Podľa žalovaného z tvrdení sťažovateľa vyplýva, že tento nemá potrebu svoju kresťanskú vieru verejne prezentovať, pričom striekanie náboženských hesiel na steny budov nie je legitímnym prejavom viery a je postihované aj v demokratických krajinách. V nadväznosti na sťažovateľovu sexuálnu orientáciu žalovaný zdôraznil, že sťažovateľ s ňou doposiaľ nikdy v Iráne nemal problémy a tento dôvod žiadosti o medzinárodnú ochranu vyhodnotil ako účelový.

IV. Právny názor kasačného súdu

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1.8.2021 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (g ods. 4 a 6 v spojení s o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. . Od 1.8.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

20.Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd ( <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523438'&ucin-k-dni='30.12.9999'>) predovšetkým postupom podľa v spojení s <aspi://

module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523439'&ucin-k-dni='30.12.9999'> preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v lehote včas ( <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z. %2523443'&ucin-k-dni='30.12.9999'>) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti ( v spojení s <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z. %2523206'&ucin-k-dni='30.12.9999'>) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom pri svojom rozhodovaní bol vedený nasledujúcimi právnymi úvahami.

21. Postup správneho súdu po doručení (správnej) žaloby je upravený predovšetkým v ustanoveniach a 106 . Podľa „Ak správny súd nariadi pojednávanie, pripraví ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní“. Podľa „Na účel podľa odseku 1 predseda senátu a) doručí žalobu s prílohami žalovanému a ďalším účastníkom podľa a vyzve ich, aby sa k nej v lehote určenej správnym súdom písomne vyjadrili, a zároveň ich poučí, že ak to neurobia, správny súd môže vo veci konať ďalej, a že najneskôr vo vyjadrení môžu požiadať, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie, b) doručí žalobu s prílohami osobám zúčastneným na konaní, c) vyžiada administratívne spisy od žalovaného orgánu verejnej správy; žalovaný je povinný v lehote určenej správnym súdom predložiť správnemu súdu svoje administratívne spisy spolu s administratívnymi spismi orgánu verejnej správy prvého stupňa, d) zabezpečí, ak správny súd vykonáva dokazovanie, aby bolo možné na pojednávaní vykonať potrebné dôkazy, a ak je to účelné, môže vykonať dôkaz prostredníctvom dožiadaného správneho súdu, e) robí iné vhodné opatrenia“.

22. Citované znenie vychádza z konceptu postupu správneho súdu v súlade s princípmi rýchlosti a hospodárnosti konania ( ). Kedy rozhoduje správny súd na pojednávaní vymedzuje , pričom v ostatných prípadoch, resp. zákonom priamo určených prípadoch (napr. ) rozhoduje správny súd bez pojednávania. Keďže princíp ústnosti ako i bezprostrednosti je nielen základným princípom správneho súdneho konania ( ) ale i ústavnoprávnym princípom ( ), je potrebné vnímať prejednanie veci na ústnom pojednávaní ako pravidlo, z ktorého existujú zákonom ustanovené výnimky, pričom nariadenia pojednávania sa môže s odkazom na domôcť každý účastník konania. V tomto kontexte je preto potrebné vnímať aj znenie . Hoci sa môže pri gramatickom výklade javiť, že znenie sa týka len postupu správneho súdu na účel nariadenia pojednávania, logicky bude takýto postup zachovaný aj pri príprave správneho súdu v konaní, v ktorom správny súd rozhodne bez nariadenia pojednávania (viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 581 s.). To následne znamená, že správny súd v zásade v každom konaní doručí žalobu s prílohami žalovanému a ďalším účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nej v lehote určenej správnym súdom písomne vyjadrili, a zároveň ich poučí, že ak to neurobia, správny súd môže vo veci konať ďalej, a že najneskôr vo vyjadrení môžu požiadať, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie.

23. Na opísaný režim následne nadväzuje znenie upravujúce zasielanie vyjadrenia žalovaného k podanej žalobe žalobcovi ako i nadväzujúcu možnosť repliky a dupliky. Podľa „Ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne vo veci bez nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov k žalobe. Žalobca sa k nim môže vyjadriť v lehote určenej správnym súdom“. Podľa „K vyjadreniu žalobcu sa môžu účastníci konania vyjadriť v lehote určenej správnym súdom. Na ďalšie vyjadrenia správny súd nemusí prihliadať, o čom účastníkov konania poučí.“ Aj znenie je potrebné vnímať v ústavnoprávnej rovine. Táto je determinovaná viacerými rozhodnutiami ESĽP (napr. Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, Trančíková proti Slovenskej republike, Ringier Axel Springer proti Slovenskej republike, Niederöst-Huber proti Švajčiarsku), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nálezy sp. zn. z 10.6.2015, sp. zn. z 7.6.2016) ako i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. z 24.3.2021), v zmysle ktorých je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces

zachovanie princípu „rovnosti zbraní“ spočívajúceho v reálnej možnosti účastníka konania oboznámiť sa s podaniami ostatných účastníkov konania a následne na ne reagovať. 24. V zásade teda platí, že každé podanie účastníka konania obsahujúce vyjadrenie k veci, je správny súd povinný doručiť ostatným účastníkom konania, pretože inak by došlo k zásahu do ich procesných práv spôsobom majúcim za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Podstata zásahu do procesných práv pritom spočíva v nemožnosti dotknutého účastníka vyjadriť sa danému podaniu a to bez ohľadu na právnu relevanciu obsahu tohto podania, resp. prípadného vyjadrenia k nemu. Táto axióma nesporne dopadá aj na režim zasielania vyjadrenia žalovaného a ďalších účastníkov k žalobe žalobcovi. Samotná skutočnosť, že sa účastník konania eventuálne mohol s daným podaním oboznámiť v dôsledku možného avšak neuskutočneného nahliadnutia do súdneho spisu, je v tejto súvislosti právne irelevantná.

25. Pokiaľ teda znenie upravuje povinnosť správneho súdu zaslať vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov žalobcovi len v prípade, ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie alebo nerozhodne vo veci bez nariadenia pojednávania, je potrebné „iné vhodné opatrenie“ alebo „rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania“ vnímať len v tom kontexte, že týmito nebudú dotknuté procesné práva žalobcu. Z normatívnej úpravy správneho súdneho procesu sa potom javí, že takýmto iným opatrením, ktoré má na mysli znenie , bude postúpenie veci správnym súdom súdu civilnému, ku ktorému dochádza bez vydania rozhodnutia ( v nadväznosti na ). Rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania v zmysle bude uznesenie o postúpení veci inému vecne, miestne, či kauzálne príslušnému správnemu súdu ( ). Uvedeným postúpením sa na jednej strane ukončí na tom správnom súde, na ktorom bola podaná žaloba, správne súdne konanie, avšak žalobca si bude môcť následne uplatňovať svoje procesné práva v konaní pred príslušným súdom. Samozrejme, že k postúpeniu veci môže dôjsť aj bez toho, aby správny súd zasielal žalobu žalovanému, či ďalším účastníkom konania, avšak vzhľadom na povahu veci nemožno vylúčiť, že svoju nepríslušnosť a potrebu postúpenia veci bude môcť správny súd ujednotiť až po vyjadrení žalovaného.

26. Znenie preto nie je možné (gramaticky) vykladať tak, že správny súd nedoručuje žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov konania k žalobe vtedy, ak vo veci (meritórne) rozhoduje bez nariadenia pojednávania v zmysle . Takýto postup by totiž predstavoval zásah do procesných práv žalobcu v miere porušujúcej jeho právo na spravodlivý proces. Tento záver má pritom oporu nielen v doterajšej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. z 24.3.2021) ale i fundamentálnej odbornej spisbe (viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 585 a 586 s.).

27. To znamená, že pokiaľ krajský súd nedoručil vyjadrenie žalovaného k žalobe z 2.12.2020 sťažovateľovi, porušil tým jeho právo na spravodlivý proces v rozsahu predpokladanom kasačným dôvodom vymedzeným v .

28. Dôvody kasačnej sťažnosti sú vymedzené v . Tieto dôvody možno deliť na vady zmätočnosti [ až f) a ] a vady týkajúce sa riešenia právnej otázky [ až i) ]. Vady zmätočnosti majú procesnoprávny charakter a vzťahujú sa na nesplnenie niektorej z podmienok konania, resp. postupu v konaní. Vady týkajúce sa riešenia právnej otázky sa dotýkajú vecnej správnosti rozhodnutia krajského súdu. Hoci to explicitne neustanovuje, možno s odkazom na princípy procesnej logiky skonštatovať, že pri skúmaní v kasačnej sťažnosti uvedených dôvodov, majú vady týkajúce sa riešenia právnej otázky vo vzťahu k vadám zmätočnosti subsidiárnu povahu. Inak povedané kasačný súd preskúmava namietané vady týkajúce sa riešenia právnej otázky len v tom prípade, ak nezistil nezákonnosť rozhodnutia už na podklade namietaných vád zmätočnosti. Rovnaký záver prezentuje aj odborná spisba, podľa ktorej „Ak je rozhodnutie krajského súdu postihnuté niektorou z týchto vád (zmätočnosti), kasačný súd zruší napadnuté rozhodnutie bez toho, aby sa zaoberal vecnou stránkou preskúmavaného rozhodnutia“ (porovnaj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 1604 s.). Uvedené je dané tým, že ak je daná vada zmätočnosti, je preskúmavané rozhodnutie krajského súdu vždy nezákonné a to bez ohľadu na jeho vecnú správnosť. Túto koreláciu vo vzťahu k procesnej chronológii možno identifikovať aj medzi jednotlivými vadami zmätočnosti. V rámci namietaných vád zmätočnosti, resp. pri skúmaní podmienok konania ex offo ( ) primárne kasačný súd preskúmava existenciu procesných podmienok konania a až následne tie

námietky, ktoré sa týkajú porušenia práva na spravodlivý proces. Aj v tomto prípade totiž platí, že pri neexistencii podmienky konania sa bude jednať o nezákonné rozhodnutie bez ohľadu na to, či následne došlo alebo nedošlo v postupe krajského súdu k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý proces. Nakoniec možno rovnakú prioritu preskúmavania identifikovať aj pri vade zmätočnosti týkajúcej sa porušenia procesných práv účastníka konania v konaní pred krajským súdom a spočívajúcej na jednej strane v nedoručení podania účastníka konania obsahujúceho vyjadrenie vo veci ostatným účastníkom konania a na strane druhej v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ totiž krajský súd pochybil a nedoručil predmetné podanie ostatným účastníkom konania, má už táto vada za následok nezákonnosť následne vydaného rozhodnutia a to bez ohľadu na jeho preskúmateľnosť z pohľadu náležitého odôvodnenia. Na základe vyššie uvedeného preto kasačný súd po zistení dôvodnosti sťažnostného bodu týkajúceho sa porušenia práva na spravodlivý proces v dôsledku nedoručenia vyjadrenia žalovaného k žalobe z 2.12.2020 sťažovateľovi už ďalšie sťažnostné body vzťahujúce sa k dôvodu kasačnej sťažnosti podľa (nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia), resp. podľa (nesprávne právne posúdenie opodstatnenosti obáv z prenasledovania z náboženských dôvodov a opodstatnenosti obáv z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine) nepreskúmaval.

29. Na základe naplnenia dôvodu kasačnej sťažnosti podľa Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd rozsudok krajského súdu napadnutý kasačnou sťažnosťou podľa zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Kasačný súd rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523458'&ucin-k-dni='30.12.9999'> bez nariadenia pojednávania ( <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523455'&ucin-k- dni='30.12.9999'> ) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený v deň uvedený na jeho písomnom vyhotovení ( v spojení s <aspi:// module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523452'&ucin-k-dni='30.12.9999'>).

30. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu postupovať vo vyššie naznačenom smere a zabezpečiť doručenie vyjadrenia žalovaného k žalobe z 2.12.2020 sťažovateľovi a následne konať a rozhodnúť a svoje rozhodnutie vo veci riadne a presvedčivo odôvodniť v súlade s .

31. V novom rozhodnutí vo veci krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania ( ).

IV. Odkladný účinok

32. Návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd zamietol v zmysle druhej vety v spojení s , pretože pri posudzovaní dôvodnosti návrhu sťažovateľa dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné predpoklady na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. 33. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti predstavuje osobitný právny inštitút nadväzujúci procesne i materiálne na odkladný účinok správnej žaloby ( až 189 ). Okrem prípadov normatívne vymedzených v však nemá podanie kasačnej sťažnosti odkladný účinok ex lege ( ). Sťažovateľ má ale možnosť domáhať sa ochrany svojich práv aj prostredníctvom návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti.

34. Rozhodnutie kasačného súdu o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti je potrebné považovať za špecifické rozhodnutie, pretože ešte pred rozhodnutím vo veci samej "zmrazuje" účinky právoplatného rozhodnutia krajského súdu. Na rozdiel od odkladného účinku správnej žaloby sa však odkladný účinok kasačnej sťažnosti vzťahuje len na účinky kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu a teda nie na účinky správnou žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Len výnimočne pri nastúpení odkladného účinku kasačnej sťažnosti vzťahujúcej sa k rozhodnutiu krajského súdu vydanému v konaní, v ktorom nastúpil odkladný účinok správnej žaloby, dochádza súčasne k "obživnutiu" tohto odkladného účinku dotýkajúceho sa účinkov preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy (viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 1655 s.).

35. Správna žaloba vo veciach azylu je ex lege spojená s nastúpením odkladného účinku ( ), ak zákon o azyle neustanoví inak ( zákona o azyle). Vzhľadom na to, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodol o neudelení azylu podľa zákona <aspi:// module='ASPI'&link='480/2002%20Z.z.%252313'&ucin-k-dni='30.12.9999'>o azyle a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa a zákona o azyle, bolo podanie správnej žaloby zo zákona spojené s nastúpením odkladného účinku a to s odkazom na znenie a zákona o azyle. Tento odkladný účinok následne zanikol právoplatnosťou rozhodnutia krajského súdu ( ).

36. Napriek tomuto zániku odkladného účinku je sťažovateľ naďalej chránený na svojich právach a to priamo zo zákona v zmysle § 2 písm. h) bod 2 zákona o azyle, podľa ktorého sa aj počas kasačného konania stále považuje za žiadateľa o udelenie azylu, pričom je podľa § 22 ods. 1 písm. d) zákona o azyle oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, keďže podal spolu s kasačnou sťažnosťou aj návrh na priznanie odkladného účinku.

37. Dôvod priznania odkladného účinku a jeho právne následky sú upravené v . Podľa " Kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom". Podľa "Nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia kasačného súdu podľa odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia až 189 okrem lehôt podľa a ."

38. Z citovaného znenia zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že základnou a nevyhnutnou podmienkou toho, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok, je hrozba závažnej ujmy vyplývajúca z právnych následkov rozhodnutia krajského súdu. V danom prípade v dôsledku podania kasačnej sťažnosti a v nej obsiahnutého návrhu na priznanie odkladného účinku sa aj počas kasačného konania na sťažovateľa naďalej právne hľadí ako na žiadateľa o udelenie azylu oprávneného sa zdržiavať na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho tomuto bezprostredne nevznikla hrozba závažnej ujmy na jeho právach. Zároveň a predovšetkým priznanie odkladného účinku má povahu ultima ratio a teda nastupuje, len ak nie je možné dosiahnuť požadovanú ochranu práv iným spôsobom

39. Keďže z dôvodu procesnej ekonómie kasačný súd spojil rozhodovanie vo veci samej s rozhodovaním o návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, došlo zrušením rozhodnutia krajského súdu súčasne k obnoveniu odkladného účinku správnej žaloby sťažovateľa a to ex lege v zmysle a zákona o azyle. Týmto vo svojej podstate sťažovateľ dosiahol totožný právny následok, aký by nastal v prípade samostatného rozhodnutia kasačného súdu o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti, pretože v dôsledku takéhoto rozhodnutia by sa rovnako obnovili právne následku odkladného účinku správnej žaloby.

40. Inak povedané požadované vydanie rozhodnutia o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti je vo svojich následkoch týkajúcich sa "zmrazenia" kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo svojej podstate konzumované právnymi účinkami vo veci vydaného rozhodnutia kasačného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie krajského súdu a tým zanikli aj jeho právne účinky (následky) vrátene zániku odkladného účinku podanej správnej žaloby vo veciach azylu. V dôsledku zrušenia rozhodnutia krajského súdu je preto sťažovateľ chránený na svojich právach znovu nastúpeným odkladným účinkom ním podanej správnej žaloby, ktorý v zmysle jednak neguje účinky preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a súčasne znemožňuje žalovanému vydať naň nadväzujúce rozhodnutia (napr. rozhodnutie o administratívnom vyhostení).

41. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 ( prvá veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.