Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Cob-22-2021.pdf
PDF · 128.58 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/22/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: Prvá arbitrážna k.s., so sídlom Prof. Sáru 5, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 795 364, správca úpadcu: Akusha s.r.o. „v konkurze", so sídlom Magurská 37, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 48 333 417, zastúpeného: akl.legal s.r.o., so sídlom Skuteckého 33, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 771 651, proti žalovanému: PRVÁ R3ALITNÁ, s.r.o., so sídlom Kapitánova ul. 2728/21, 945 01 Komárno, IČO: 46 354 638, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Vlasta Suchanová s.r.o., so sídlom Podzámska 32, 940 01 Nové Zámky, IČO: 53 344 294, o zaplatenie 241.484,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti Rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/12/2019 - 411 zo dňa 10.12.2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd Rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/12/2019 - 411 zo dňa 10.12.2020 p o t v r d z u j e.
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní dňa 04.12.2018 domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 241.484,28 eura s príslušenstvom, ktorú si nárokoval titulom neuhradenej časti kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli bližšie špecifikované v samotnej žalobe a ktoré žalovanému predal právny predchodca spoločnosti Akusha, s.r.o. „v konkurze“ so sídlom Magurská 37, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 48 333 417 (ďalej len „Akusha, s.r.o.“ alebo „úpadca“), spoločnosť L.-M. s.r.o. so sídlom B. 8, XXX XX D., U.: XX XXX XXX (ďalej len „L.-M. s.r.o.“), ktorá na základe dobrovoľného výmazu zanikla v dôsledku zlúčenia sa s ďalšími spoločnosťami tak, ako to vyplýva z príslušných výpisov z obchodného registra. V žalobe žalobca poukázal na to, že dňa 02.04.2015 uzavrela spoločnosť L.-M. s.r.o. a žalovaný kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. D.. V článku 3 kúpnej zmluvy sa spoločnosť L.-M. s.r.o. a žalovaný dohodli na úhrade kúpnej ceny vo výške 292.106,50 eura a to tak, že časť dohodnutej kúpnej ceny vo výške 46.200 eur uhradí žalovaný bezhotovostným prevodom na účet veriteľa, resp. jeho právneho zástupcu, časť dohodnutej kúpnej ceny vo výške 4.422,22 eura uhradí žalovaný bezhotovostným prevodom na účet veriteľa, resp. jeho právneho zástupcu a zostatok dohodnutej kúpnej ceny uhradí žalovaný spoločnosti L.-M. s.r.o. na jeho výzvu. Časť dohodnutej kúpnej ceny vo výške 46.200 eur a časť dohodnutej kúpnej ceny vo výške 4.422,22 eura bola skutočne uhradená žalovaným, a to v súlade s podmienkami dohodnutými v kúpnej zmluve. Dňa 22.06.2017 spoločnosť L.-M. s.r.o. zanikla v dôsledku zlúčenia, pričom právnym nástupcom tejto spoločnosti sa stala
spoločnosť Akusha s.r.o.. Dňa 25.11.2017 bol Okresným súdom Banská Bystrica vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti Akusha s.r.o., a to v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 4K/32/2017 a zároveň do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený žalobca. Žalobca argumentoval, že podľa ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné, ak tento zákon neustanovuje inak; to platí rovnako pre podmienené pohľadávky, ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou. V zmysle uvedeného bolo podľa jeho názoru zrejmé, že zostatok kúpnej ceny dohodnutej v článku 3 kúpnej zmluvy v sume 241.484,28 eura sa stal splatným dňom vyhlásenia konkurzu na majetok právneho nástupcu spoločnosti L.-M. s.r.o., t. j. spoločnosti Akusha s.r.o. dňa 25.11.2017. Z uvedeného opisu skutkového stavu bolo podľa názoru žalobcu nesporné, že žalovaný porušil svoje zmluvné záväzky tým, že odplatu spočívajúcu v dohodnutej časti kúpnej ceny vo výške 241.484,28 eura nesplnil riadne a včas, t. j. nezaplatil celú kúpnu cenu.
2. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu Rozsudkom č. k. 4Cb/12/2019 - 411 zo dňa 10.12.2020 tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaná strana preukázala a doložila dôkaznými prostriedkami (v rámci svojej procesnej obrany), že ňou započítané pohľadávky reálne existovali, pretože boli riadne postúpené na žalovaného a následne boli predmetom započítania s kúpnou cenou tak, ako je tento nárok uplatňovaný žalobcom. Nárok žalobcu teda zanikol započítaním, pričom došlo k úplatnému započítaniu, pretože pohľadávky boli započítané a započítateľné tak, ako to vyplýva aj z Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok, zo dňa 02.04.2015. Žalobca podľa súdu prvej inštancie nepoprel tvrdenia o existencii pohľadávok, a preto sa tieto považujú za nesporné. Možnosť predloženia dôkazov o tomto jeho tvrdení mal žalobca od podania odporu zo strany žalovaného, kedy boli predložené listiny, ktoré preukazovali žalovaným tvrdené skutočnosti o zániku pohľadávky. Žalobca počas dokazovania uvádzal, že v dôsledku absolútnej neplatnosti právneho úkonu, a to Dohody o započítaní zo dňa 02.04.2015, k platnému započítaniu vzájomných pohľadávok právneho predchodcu úpadcu a žalovaného nedošlo, preto nemohlo dôjsť ani k zániku nároku, t.j. pohľadávky uplatňovanej žalobou, ale v tomto smere nedošlo k žiadnemu relevantnému preukázaniu jeho tvrdení. V tomto smere ani nepredložil žiadne dôkazy, ani nenavrhol vykonať dokazovanie o platnosti, či neplatnosti žalobcom tvrdených skutočností, čo má za následok neunesenie dôkazného bremena, ktoré bolo v tomto rozsahu na jeho strane. Žalobcova procesná zodpovednosť v dokazovaní totiž nemôže byť iba v tom, že bude všeobecne namietať už predložené dôkazy, ktoré žalovaný súdu predložil. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že procesný útok, ktorý si vytvoril žalobca zrejme z toho dôvodu, že bol v dôkaznej núdzi po tom, čo žalovaná strana predložila svoje relevantné dôkazy, podľa názoru súdu prvého stupňa nie je dostatočný na to, aby mu privodil úspech v spore. Žalobcovi malo byť v čase rozhodovania súdu prvej inštancie jednoznačne známe, že W. T. bola podielovou spoluvlastníčkou k nehnuteľnosti, ktorá následne bola predmetom prevodu zo spoločnosti L.-M., s.r.o. na žalovaného, a teda že takáto pohľadávka W. T. skutočne aj existovala, a teda že existovala pohľadávka, ktorá bola aj spôsobilá na postúpenie a na prípadné následné započítanie. To, že si W. T. neprihlásila pohľadávku do konkurzu na majetok úpadcu a túto pohľadávku si K. E. a jeho manželka, resp. už právni nástupcovia Ing. O. S. a D. S. prihlásili nebolo podľa súdu prvej inštancie podstatné. Pokiaľ by takáto pohľadávka zo strany W. T. do vyhlásenia konkurzu u nej existovala, nebol by tu dôvod, prečo by si ju v konkurznom konaní nebola prihlásila. Žalobca už v čase rozhodovania súdu mal vedomosť o pohľadávke W. T. a túto relevantne nespochybnil, v tomto smere neprodukoval ani relevantné dôkazy. O tejto pohľadávke však právny predchodca žalobcu musel vedieť, pretože uzatváral dohodu o vzájomnom zápočte aj tejto pohľadávky, ktorá bola aj písomne podchytená v Dohode o započítaní vzájomných pohľadávok, kde bola riadne špecifikovaná. Žalobca relevantne nespochybnil ani pohľadávku spoločníkov voči spoločnosti L.-M., s.r.o. a následne ani voči úpadcovi. To, že tieto pohľadávky spoločníkov Z. J. a U. G. sú evidované v účtovníctve v nezmenenom rozsahu, teda nie ponížené spolu o 100.000 eur neznamená, že by takéto pohľadávky skutočne neexistovali a sám žalobca na ne poukazoval. Účtovníctvo bolo odovzdané tak, ako to bolo dokladované potvrdením pri zlúčení spoločnosti so spoločnosťou Akusha, s.r.o., pričom dôvodnosť pohľadávok prípadne zmeny nemôžu byť podľa súdu prvej inštancie právne závislé od účtovníctva spoločnosti a účtovníctvo spoločnosti samo o sebe skutočne nedeklaruje zánik pohľadávky a pokiaľ vznik pohľadávky a zánik je preukázaný inými skutočnosťami, má to danú relevanciu aj keď
sa to v stave účtovníctva nenachádza. V tomto smere preto súd prvej inštancie považoval za potrebné vyhodnotiť vierohodnosť subjektov pri prípadnom vzniku pohľadávky, postúpení a podobne, čo strana žalovaného preukázala, to znamená existenciu pohľadávky W. T. (zmluva o postúpení pohľadávky na č. l. 30 až 32 spisu resp. na č. l. 243 a 244 spisu, ako aj dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok na č. l. 27 až 29 spisu), jej výšku, ako aj následné započítania s nárokom žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny, ako aj existenciu pohľadávky spoločníkov Z. J. a U. G. (zmluva o postúpení pohľadávky na č. l. 24 až 26 spisu), jej výšku, ako aj následné započítania s nárokom žalobcu.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku k námietke žalobcu o neplatnosti právneho úkonu započítania z dôvodu jeho neurčitosti (tu je potrebné poznamenať, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 26Cob/21/2020 zo dňa 02.07.2020 vytkol súdu prvej inštancie , že touto skutočnosťou sa dôsledne nezaoberal a svoj právny záver nepodoprel adekvátnym právnym posúdením) uviedol, že žalobcom prednesené právne argumenty (najmä na pojednávaní dňa 21.08.2019, zopakované na pojednávaní dňa 11.11.2020) s odkazom aj na rozhodnutia, ktoré žalobca predložil, podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno použiť pre posudzovaný spor, keďže skutkovo, ale ani právne nejde o totožné prípady, resp. o také spory, ktoré by boli skutkovo podobné so žalobcom predloženými prípadmi. V danom prípade totiž podľa súdu prvej inštancie nejde o viacero pohľadávok, na ktoré sa započítanie vzťahuje, ale ide o jednu pohľadávku žalobcu, na ktorú započítal žalovaný niekoľko svojich pohľadávok, ktoré reálne existovali a nešlo o neurčitý zápočet, resp. nešlo o viaceré faktúry a taktiež nešlo o opakovaný zápočet tak, ako je to v prípadoch, ktoré boli posudzované inými súdmi. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že prejav vôle strán sporu bol jednoznačne definovaný v písomnej forme, preto už pri uzatvorení tejto formy zmluvy proklamovali svoju vôľu uzatvorením jasných, presných a striktných podmienok. Na druhej strane, strany sporu boli v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj v jej priebehu podnikateľmi, ktorí podstupovali s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) rôzne podnikateľské riziká. Záväzok žalovaného voči spoločnosti L.-M. s.r.o. zanikol podľa súdu prvej inštancie v roku 2014, a to na základe Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 02.04.2015, v ktorej sú riadne a určito špecifikované pohľadávky, ktoré sa započítavajú, pričom uvedená zmluva bola aj riadne podpísaná a pravosti podpisov jednotlivých účastníkov boli overené notárom. Podľa súdu prvej inštancie je evidentné, že z tejto dohody vyplýva, že na peňažnú pohľadávku právneho predchodcu spoločnosti Akusha s.r.o. vo výške 241.484,28 eura bola započítaná splatná peňažná pohľadávka žalovaného v sume 146.053,25 eura ako aj splatná peňažná pohľadávka žalovaného v sume 100.000 eur. Zánik pohľadávok nastal okamihom kedy sa vzájomné pohľadávky prvýkrát stretli. Okrem toho, v rámci dokazovania boli predložené aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré podľa súdu prvej inštancie podporujú uvedené tvrdenia, a to Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 02.04.2015 uzatvorená podľa § 524 ods. 1 nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) medzi Z. J. a U. G. na jednej strane, t. j. v tom čase konateľmi spoločnosti L.-M. s.r.o., ktorí zároveň konali ako postupcovia a spoločnosťou žalovaného na strane postupníka o vzájomnom započítaní vzájomných pohľadávok medzi spoločnosťami L.-M. s.r.o. a žalovaným. Na základe tohto postúpenia pohľadávky vznikol aj základ na uzatvorenie Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 02.04.2015. Predmetom týchto zápočtov teda boli pohľadávky žalovaného v sume 100.000 eur nadobudnuté od vyššie uvedených postupcov (pôžička od Z. J. a pôžička od U. G.). Ďalším základom bola pohľadávka W. T. v sume 146.053,25 eura, ktorú nadobudol tak isto žalovaný, a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23.03.2015. S poukazom na tieto skutočnosti žalovaná strana podľa súdu prvej inštancie oprávnene tvrdila, že nárok žalobcu nie je daný z dôvodov, že záväzok žalovaného zanikol započítaním. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 02.04.2015 podľa jej obsahu podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že dotknuté strany chceli jednoznačne dosiahnuť postúpenie pohľadávky v sume 100.000 eur, t.j. na každého spoločníka pripadlo po 50.000 eur, pretože obaja mali jasnú a určitú pohľadávku v takejto sume, preto podľa výkladových pravidiel ustanovení § 35 ods. 1, 2 a § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka je podľa súdu prvej inštancie nesporné, že ich prejav vôle bol nepochybný, čomu potom zodpovedal následný právny úkon vyjadrený v Dohode o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 02.04.2015. Táto dohoda strán sporu reálne existuje, je obsahom súdneho spisu a súd prvej inštancie nebol názoru, že by bola neurčitou, čo by spôsobovalo neplatnosť právneho úkonu.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním žalobca s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň navrhol, že ak by bol odvolací súd toho názoru, že započítanie na základe Dohody o započítaní bolo aj napriek argumentácii žalobcu platné len v časti predstavujúcej 196.053,25 eura (súčet pohľadávky žalovaného v sume 146.053,25 eura nadobudnutej na základe Zmluvy o postúpení 1 a pohľadávky žalovaného v sume 50.000 eur nadobudnutej na základe Zmluvy o postúpení 2), aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 45.431,03 eura spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
6. Žalobca v odvolaní v podstate zopakoval argumenty, ktoré uvádzal v konaní na súde prvej inštancie, a síce že:
(i) zo znenia čl. II bodu 1. v spojení s čl. I. bodom 1. Zmluvy o postúpení 2 vyplýva, že zmluvné strany postúpili na Žalovaného ako postupníka len pohľadávku Postupcu I (Z. J.) v sume 50.000 eur a nie aj pohľadávku Postupcu II (U. G.) v sume 50.000 eur. V tejto časti mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď na daný vzťah postupcov a postupníka aplikoval výkladové pravidlá s poukazom na § 266 Obchodného zákonníka (pričom žalobca uviedol aj to, že súd prvej inštancie odkazoval aj na § 35 ods. 1, 2 a § 37 Občianskeho zákonníka), keďže podľa jeho názoru medzi nimi nešlo o vzťah medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti. Podľa názoru odvolateľa bolo potrebné na daný vzťah aplikovať výkladové pravidlá podľa Občianskeho zákonníka, ktorý z hľadiska výkladových pravidiel preferuje prednosť vyjadrenia prejavu vôle pred jej zamýšľaným významom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 9/2008, sp. zn. 3 Cdo 81/2011 a Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2393/2007. Žalobca tvrdil, že výklad právneho úkonu majúci základ v Zmluve o postúpení 2 ako ho prezentuje súd prvej inštancie je v jednoznačnom rozpore s jazykovým prejavom vyjadreným na listine. Žalobca tvrdil, že výklad právneho úkonu majúci základ v Zmluve o postúpení 2 ako ho ako prezentuje prvostupňový súd je v jednoznačnom rozpore s jazykovým prejavom vyjadreným na listine - Zmluve o postúpení 2; aj napriek tomu, že v čl. I. Zmluvy o postúpení 2, sú v bodoch 1 a 2 zadefinované samostatné pohľadávky Postupcu I a Postupcu II ako „pohľadávka I“ a „pohľadávka II“, tak v ďalších jej článkoch Zmluva vo svojom texte pojednáva výlučne o „pohľadávke špecifikovanej v bode I.1 tejto zmluvy“ alebo len o „pohľadávke“ vo všeobecnosti, pričom nikde v zmluve sa pre účely výkladu nedefinuje to, že by pohľadávka I a pohľadávka II boli sumárne označované a vykladané ako len „pohľadávka“;
(ii) na základe argumentácie uvedenej v predošlom bode má odvolateľ za to, že žalovaný nenadobudol na základe Zmluvy o postúpení 2 celkovú pohľadávku vo výške 100.000 eur, ale len 50.000 eur od Z. J.. V tejto súvislosti namietal aj platnosť právneho úkonu započítania na základe Dohody o započítaní pre jej zmätočnosť vedúcu k neurčitosti, keďže v čl. I bode 1 Dohody o započítaní je uvedené, že predchodca žalobcu má pohľadávku predstavujúcu sumu 241.484,28 eura.
(iii) žalobca tiež namietal, že hoci v čl. II. bod 1 Dohody o započítaní je uvedené, že účastníci započítavajú svoje vzájomné pohľadávky uvedené v čl. I dohody v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú, v dohode nie je konkretizované, ktorá z pohľadávok žalovaného zaniká v akom rozsahu a kedy presne; z celej dohody o započítaní tieto informácie nevyplývajú a nie je preto zrejmé, ktorá z dvoch kompenzabilných pohľadávok žalovaného určených podľa jeho tvrdenia k započítaniu v celosti zanikla a ktorá zostala v časti zápočtu nezaniknutá. Žalovaný mal podľa Dohody o započítaní k dispozícii dve pohľadávky v celkovej tvrdenej výške 246.053,25 eura oproti započítavanej pohľadávke predchodcu žalobcu vo výške 241.484,28 eura. Po vykonaní žalovaným tvrdeného zápočtu tak mal žalovanému ostať neskompenzovaný zostatok v sume 4.568,97 eura, avšak zo znenia dohody o započítaní nie je určiteľné, na ktorú z dvoch pohľadávok žalovaného tento zostatok pripadá, tzn. či na pohľadávku v sume 146.053,25 eura nadobudnutú na základe Zmluvy o postúpení 1 alebo na pohľadávku v žalovaným tvrdenej sume 100.000 eur nadobudnutej na základe Zmluvy o postúpení 2. Podľa žalovaného tak argumentácia súdu prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené výhrady nie je udržateľná jednoduchým vysporiadaním sa s platnosťou dohody o započítaní výkladovou filozofiou stranami zamýšľaného účelu, keď podľa neho uprednostnil výklad stranami zamýšľaného účelu pred faktickou a právnou správnosťou realizácie právneho úkonu započítania a tiež predchádzajúceho postúpenia na základe Zmluvy o postúpení 2;
(iv) vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, odvolateľ uviedol, že ako správca konkurznej podstaty má podľa ust. § 86 ZoKR povinnosť konať z odbornou starostlivosťou a dôsledne hájiť záujmy veriteľov
úpadcu. Keďže sa nachádzal v informačnom deficite z dôvodu v konaní preukázanej flagrantnej nesúčinnosti bývalých konateľov a spoločníkov právneho predchodcu (Z. J. a U. G.) a pochybných okolností ohľadom zániku predchodcu žalobcu ako aj prevodu nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.04.2015, toho času vo vlastníctve predchodcu žalobcu ako predávajúceho na žalovaného, bol nútený podať žalobu voči žalovanému a až počas tohto konania nadobúdal informácie potrebné pre vyhodnotenie ďalšieho vedenia sporu. Preto je žalobca toho názoru, že v tomto konaní, pri prípadnom vyhodnocovaní nároku na náhradu trov konania v prípade neúspechu žalobcu v spore je potrebné všetky skutočnosti uvedené v tomto bode, ale aj vo vyjadreniach žalobcu počas konania v tejto súvislosti zohľadniť ako okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP.
7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
8. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
12. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
13. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a zároveň sa cíti byť viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
14. Odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje v celom rozsahu na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v rovine skutkových zistení, ako aj v prevažnej časti právneho posúdenia. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a námietky odvolateľa, pre doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia k týmto uvádza nasledovné.
15. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
16. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
17. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
18. Podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
19. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
20. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
21. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
22. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
23. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
24. Podľa § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka, pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.
25. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
26. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
27. Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
28. Podľa § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.
29. Podľa § 330 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak má dlžník voči veriteľovi niekoľko peňažných záväzkov a dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, platenie sa týka najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného.
30. Podľa § 364 Obchodného zákonníka, na základe dohody strán možno započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky.
31. Odvolací súd sa zaoberal odvolacími námietkami vznesenými žalobcom, ktoré sú uvedené v ods. 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia, pričom dospel k záveru, že nie sú dôvodné. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, stotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie, a to najmä v tom zmysle, že pohľadávka, ktorá je žalobcom uplatňovaná v tomto konaní vo výške 241.484,28 eura zanikla započítaním. K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné:
Ad (i) Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení platnosti/neplatnosti postúpenia pohľadávky súdom prvej inštancie na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 02.04.2015 uzatvorenej medzi Z. J. a U. G. ako postupcami a žalovaným ako postupníkom. Pokiaľ odvolateľ namietal neurčitosť zmluvy, a preto jej neplatnosť s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že v článku I. v odseku 1. zmluvy je definovaná pohľadávka Z. J. voči spoločnosti L.-M. s.r.o. vo výške 50.000 eur a v odseku 2. pohľadávka U. G. voči spoločnosti L.-M. s.r.o. vo výške 50.000 eur a v článku II. ods. 1 je uvedené, že „predmetom tejto zmluvy je záväzok Postupcu I a Postupcu II postúpiť Postupníkovi pohľadávku špecifikovanú v bode I.1. tejto zmluvy....“, podľa názoru odvolacieho súdu je zo zmluvy zrejmý úmysel oboch postupcov (Z. J. a U. G.) postúpiť ich pohľadávky (každý vo výške 50.000 eur) na žalovaného napriek vyššie uvedenému znenie článku II. ods. 1 zmluvy, keďže je zrejmé, že ide len o chybu v písaní. Opačný výklad by bol príliš formalistický, ktorý by nerešpektoval skutočnú vôľu strán a bol by aj v rozpore s logikou, keďže by nedávalo žiadny
zmysel, prečo by U. G. vôbec uzatváral so žalovaným zmluvu o postúpení pohľadávky a podpisoval ju pred notárom, ak by nemal záujem previesť ju na žalovaného. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď na daný vzťah postupcov a postupníka aplikoval výkladové pravidlá s poukazom na § 266 Obchodného zákonníka, toto tvrdenie odvolateľa nie je pravdivé. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie aplikoval výkladové pravidlá podľa ustanovení Obchodného zákonníka na dohodu o započítaní a nie na zmluvu o postúpení pohľadávok. Práve naopak, na str. 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je výslovné uvedené, že súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o postúpení ako platný právny úkon podľa výkladových pravidiel s poukazom na ust. § 35 ods. 1, 2 a § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z celkového textu zmluvy je zrejmé, že vôľa všetkých troch účastníkov smerovala k postúpeniu obidvoch pohľadávok, nielen pohľadávky Z. J.. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne označenie odkazom na článok zmluvy nemožno hodnotiť ako vôľu, ktorá je v rozpore s jazykovým prejavom, ale v danom prípade ide len o chybu v písaní, pričom na túto situáciu je potrebné aplikovať ust. § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právnu vetu obsiahnutú v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008, podľa ktorej „Interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t. j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak aj v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu. Interpretácia zmluvy má v porovnaní s interpretáciou zákona celý rad špecifík. Kým tzv. vôľa zákonodarcu je koncepcia teoreticky problematická, lebo zákonodarca v modernej demokratickej spoločnosti nie je individuálnou osobou, ale kolektívnym orgánom, hrá vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a jej interpretácii zásadnú úlohu. Kým v prípade zákonodarcu možno predpokladať, čo sa týka výsledkov jeho činnosti, teda zákona, systematický a koherentný celok právneho predpisu, lebo zákon, rovnako ako iné právne predpisy, sú vytvárané profesionálnymi právnikmi (legislatívcami), v prípade zmlúv (hoci často aj písaných právnikmi) je nutné zohľadniť, že ich autori koherentnej štruktúry, pregmantnej terminológie ani systematického usporiadania často nie sú schopní. Na základe toho právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Aj podľa platného Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy. Porušenia ústavou zaručených základných práv sa teda orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére (porov. napr. nález I. ÚS 243/07)“ ako aj na právnu vetu z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015 k otázke preferencie výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti: „Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“.
Ad (ii) Čo sa týka druhej námietky, t. j. neplatnosti dohody o započítaní pohľadávok pre jej zmätočnosť vedúcu k neurčitosti, keďže v čl. I bode 1 Dohody o započítaní je uvedené, že predchodca žalobcu má pohľadávku predstavujúcu sumu 241.484,28 eura a podľa odvolateľa žalovaný pohľadávkou U. G. v čase započítania nedisponoval práve z dôvodov uvedených v prvej odvolacej námietke, odvolací súd
túto námietku vzhliadol ako nedôvodnú, keďže (ako je uvedené v predošlom odseku) dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky tak Z. J. ako aj U. G. bolo platné.
Ad (iii) Vo vzťahu k tretej odvolacej námietke, podľa ktorej je dohoda o započítaní neplatná pre jej neurčitosť, keďže z nej podľa odvolateľa nie je zrejmé, ktorá z dvoch kompenzabilných pohľadávok žalovaného určených podľa jeho tvrdenia k započítaniu v celosti zanikla a ktorá zostala v časti zápočtu nezaniknutá, odvolací súd aj v tejto časti odvolania dospel k záveru, že nie je dôvodná. Súd prvej inštancie správne aplikoval na vzťah právneho predchodcu žalobcu (spoločnosti L.-M. s.r.o.) a žalovaného pri uzatvorení Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 02.04.2015 tak ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj ustanovenia Obchodného zákonníka o právnych úkonoch, keď dospel k záveru, že medzi nimi išlo o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti, a preto správne aplikoval aj výkladové pravidlá podľa § 266 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka. Otázka výkladu právneho úkonu (a tým aj otázka, či sa tento výklad má posudzovať podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka) však podľa názoru odvolacieho súdu nebola vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu rozhodujúca, keďže bolo primárne potrebné posúdiť v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, či je dohoda o započítaní dostatočne určitá (a teda platná) napriek absencii dohody zmluvných strán o tom, ktorá pohľadávka sa v akom rozsahu započítava na pohľadávku žalovaného. Odvolací súd dospel k záveru, že táto absencia nespôsobuje neurčitosť a tým aj neplatnosť dohody o započítaní, keďže danú situáciu je možné vyriešiť aplikáciou ustanovenia § 330 ods. 3 Obchodného zákonníka (ak má dlžník voči veriteľovi niekoľko peňažných záväzkov a dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, platenie sa týka najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného). Z dohody o započítaní (z článku I.) je dostatočne určené, ktorá z pohľadávok je kedy splatná (pohľadávka spoločnosti L.-M. s.r.o. vo výške 146.053,25 eura bola splatná 03.03.2009 a pohľadávka vo výške 100.000 eur bola splatná 01.04.2014), a preto je možné vzhľadom na absenciu akéhokoľvek zabezpečenia pohľadávok, urobiť záver o tom, že pohľadávka vo výške 146.053,25 eura (pohľadávka, ktorá pôvodne patrila W. T. titulom kúpnej ceny) zanikla započítaním v celej jej výške a pohľadávka vo výške 100.000 [pohľadávka, ktorá pôvodne patrila Z. J. (50.000 eur) a U. G. (50.000 eur) titulom pôžičiek] zanikla vo výške 95.431,03 eura.
Ad (iv) Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa výroku náhrade trov konania, v zmysle ktorej mal súd prvej inštancie podľa odvolateľa aplikovať ustanovenia o dôvodoch hodných osobitného zreteľa, odvolací súd sa nestotožnil s argumentmi odvolateľa a dospel k záveru, že táto námietka nie je dôvodná. Ak odvolateľ dôvodil, že ako správca úpadcu bol povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, avšak nachádzal sa pri podaní v informačnom deficite, odvolací súd poukazuje práve na povinnosť správcu postupovať s odbornou starostlivosťou aj pri vymáhaní nárokov úpadcu, ktorá podľa odvolacieho súdu zahŕňa povinnosť dôkladnej analýzy dôkaznej situácie už pri podaní žaloby. Ak žalobca tvrdí, že pri podaní žaloby nemal dostatok informácií na to, aby vyhodnotil, či unesie dôkazné bremeno, musel si byť vedomý aj rizika neúspechu v súdnom spore, a preto odvolací súd nevidí dôvod na uplatnenie ustanovenia § 257 CSP.
32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
34. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Potvrdzujúcemu výroku zodpovedá aj výrok o náhrade trov odvolacieho konania, pričom odvolací súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, keďže bol v celom rozsahu úspešný.
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.