Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/28/2020

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Moniky Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.10.2021, v trestnej veci obžalovaného O. G. a spol., pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, o odvolaniach obžalovaného O. G., F. B. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 14.02.2019, takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolania okresného prokurátora a obžalovaných O. G. a F. B..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresného súdu boli obžalovaní O. G. a F. B. uznaní vinnými zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že od presne nezistenej doby roka 2007 až do 29.4.2008 v A. a okolí, nakupovali od nezistených osôb pre vlastnú potrebu a pre potrebu iných a následne po nákupe prechovávali a poskytovali ďalším osobám pervitín, extázu, marihuanu, kde tieto poskytovali v A. a v H., okres A. najmenej dvom osobám mladším ako osemnásť rokov a to D. U., nar. XX.XX.XXXX a M. M., nar. XX.X.XXXX, kde rastliny rodu konope sú zaradené v zmysle o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch do I. skupiny omamných látok, extáza je látka, obsahujúca MMDA, ktorá je v zmysle zaradená do I. skupiny psychotropných látok a pervitín je látka, obsahujúca metamfetamín, ktorý je v zmysle zaradený do II. skupiny psychotropných látok a súčasne obv. O. G. od presne nezisteného času roka 2007 do 29.4.2008 vo svojom dome v H. č. XXX, okr. A. prechovával koncentrovanú kyselinu chlorovodíkovú, ktorá je v zmysle o orgánoch štátnej správy vo veciach drogových prekurzorov zaradená medzi účinné látky kategórie 3.

Za to im súd uložil:

P. O. G. podľa § 172 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, § 39 ods. 1 Tr. zákona s použitím čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov, 1 (jedného) mesiaca a 30 (tridsať) dní.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zákona ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona s použitím § 74 ods. 1 Tr. zákona mu uložil ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou a

obžalovanému F. B. podľa § 172 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, § 39 ods. 1 Tr. zákona s použitím čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov, 1 (jedného) mesiaca a 30 (tridsať) dní.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zákona ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku v zákonom stanovenej lehote podali obžalovaní O. G. a F. B. odvolanie, proti výroku o vine a treste rozsudku, ktoré následne aj prostredníctvom svojich obhajcov písomne odôvodnili a rovnako tak aj okresný prokurátor, čo do výroku o treste.

Obžalovaný O. G. v dôvodoch odvolania po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že Okresný súd Prešov sa dostatočným spôsobom nevysporiadal so zisteným skutkovým stavom a na základe toho, potom nesprávne posúdil jeho konanie, keď ho uznal vinným z trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. d) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona. Je pravdou, že si zadovažoval omamné látky a tieto aj v uvedenom období sám požíval. Skutočnosť, že poškodené mali počas návštev v jeho rodinnom dome požiť omamné látky (marihuanu, pervitín) nebola riadne vyšetrená s poukazom na to, že z analýzy z toxikologického vyšetrenia svedkýň D. U. a M. M. vyplýva, že laboratórnym vyšetrením bola zistená prítomnosť drogy - extáza. Ani jednej z nich počas ich návštevy u nich v dome nepodal takúto drogu a ani takúto drogu nikdy v držbe nemal. Ak testy preukázali požitie extázy, tak túto drogu mohli mať jedine od O. W.. Poškodené ďalej uvádzajú, že síce požili „nejaké látky“, nebolo však dokázané, či sa skutočne jednalo o omamné látky. On poškodeným nijakým spôsobom neponúkal, nenútil, ani nepresviedčal, aby „nejaké látky uňho konzumovali“. Obžalovaný O. G. nikdy pre nikoho, teda ani pre poškodené nezabezpečoval omamné látky, pretože nevedel, či vôbec prídu na návštevu k nemu do domu do H.. V tejto súvislosti poukázal na to, že poškodené už predtým, ako sa s ním zoznámili a začali k nemu častejšie chodiť, už dlhšiu dobu požívali omamné látky, v tom čase nemal vedomosť o ich veku, javili sa mu staršie, ako v skutočnosti boli, o čom sa následne dozvedel od rodičov. Poukazuje aj na výpoveď svedka O.. F. C., z ktorej vyplýva, že testy boli robené aj na ostatné omamné látky, nielen na extázu, avšak výsledky boli negatívne. Z praxe je zrejmé, že za taký krátky čas po požití drogy, by sa to vo výsledkoch objavilo. Na základe zistených dôkazov mal súd kvalifikovať jeho konanie ako trestný čin nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr. zákona, resp. trestný čin šírenie toxikománie podľa § 174 ods. 1 Tr. zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu, eventuálne, aby Krajský súd v Prešove rozhodol tak, že ho uzná vinným v naznačenom smere a uloží mu primeraný trest.

Rovnako tak obžalovaný F. B. v dôvodoch odvolania uviedol, že podal odvolanie čo do výroku o vine a treste, lebo prvostupňový súd skutok nesprávne ustálil a nesprávne kvalifikoval. Neposkytoval ďalším osobám pervitín ani extázu. U. v jednom prípade dal tramal na jej požiadanie, vravela mu, že fajčila marihuanu, v tom čase bol s ňou kamarát, čo vadilo jej matke a preto sa naňho hnevala a celé oznámenie naňho bolo vykonštruované z pomsty. V tom období občasne užíval marihuanu, avšak už to dávno nerobí. Poučil sa aj tým, že bol vo väzbe, a to takmer 26 mesiacov, čo malo naňho vplyv, aj keď väzba nie je výkon trestu, bola preňho ponaučením. Poukázal tiež aj na to, že v priebehu trestného konania bolo vykonaných mnoho dôkazov, avšak mnohé z nich sú rozporné a navzájom si odporujúce. Nie je jednoznačne usvedčovaný dôkazmi produkovanými prokurátorom zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a neskôr vo výroku ostatného odsudzujúceho rozsudku okresného súdu. Domnieva sa, že vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že užíval marihuanu pre vlastnú potrebu a nikomu ju neposkytoval, mal byť skutok, ktorý je ustálený v rozsudku, upravený podľa takto preukázaného skutkového stavu a mal byť kvalifikovaný podľa § 171 ods. 1 Tr. zákona a podľa tohto ustanovenia mal mu byť uložený i primeraný trest. Naviac poukázal na to, že skutok bol spáchaný pred dvanástimi rokmi, kedy sa správal mladícky nerozvážne. V jeho živote došlo v nasledujúcich 12- tich rokoch trvania tohto trestného procesu k zásadným zmenám: založil si rodinu, má deti, riadne

pracuje vo firme svojho otca a vedie riadny, usporiadaný život. Mnohé veci v priebehu trestného konania pochopil a trestné konanie malo dopad na zmenu jeho spôsobu života. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v zmysle vykonaných dôkazov s tým, aby ustálil skutok v tom zmysle, že bol užívateľom marihuany a následne skutok kvalifikoval podľa § 171 ods. 1 Tr. zákona a uložil mu podľa tohto ustanovenia primeraný trest.

Písomne odôvodnené odvolanie voči výroku o treste predložil aj okresný prokurátor, v ktorom po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že rozhodnutím súdu, čo do uloženia trestu obom obžalovaným sa nemôže stotožniť. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že obaja obžalovaní sa dopustili obzvlášť závažného zločinu, kde trestná sadzba pre tento trestný čin je od 3 rokov (správne 10 rokov poz. súdu) do 15 rokov. Aj keď od spáchania skutku uplynula pomerne dlhá doba (viac ako 10 rokov), je potrebné brať do úvahy charakter trestnej činnosti a najmä skutočnosť, že ani jeden z obvinených sa ku skutku nepriznal. Taktiež nemožno opomenúť ani to, že obidvaja obžalovaní už boli súdne trestaní a to pred týmto skutkom, ako aj v nasledujúcom období. Aj pri využití článku 6 ods. 1 a článku 23 (správne čl. 13 pozn. súdu) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je možné súhlasiť s trestom, ktorý bol obom obžalovaným za ich konanie uložený a ktorý uložený trest je totožný s väzbou, ktorá bola obžalovanými vykonaná. Pri ukladaní trestu aj pri zohľadnení Dohovoru mal súd brať do úvahy nielen všetky skutočnosti, na základe ktorých by trest znížil, ale bolo potrebné prihliadať na všetky okolnosti skutku, osoby obžalovaných a ich celkový postoj k trestnej činnosti a pri takomto komplexnom zohľadnení všetkých rozhodných skutočnosti im uložiť primeraný a spravodlivý trest aj po uplynutí pomerne dlhej doby od spáchania skutku. Nesúhlasí ani s aplikáciou ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona pri ukladaní trestu obom obžalovaným. Toto ustanovenie môže súd použiť pri mimoriadnom znížení trestu vzhľadom na okolnosti prípadu alebo na pomery páchateľa. Čo sa týka okolnosti prípadu, tieto podľa názoru okresného prokurátora určite nie sú také, aby odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu, skôr naopak. Rovnako nepovažuje za mimoriadne ani pomery páchateľov. Poukázal na to, že obžaloba bola podaná ešte v roku 2008 a teda pokiaľ súd argumentuje dĺžkou konania, táto v žiadnom prípade nebola zapríčinená konaním alebo nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní. Preto uloženie len trestu pokrývajúceho vykonanú väzbu obžalovanými, považuje za neprimerane mierne. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto navrhol, aby Krajský súd v Prešove zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 14.02.2019 vo výroku o treste u oboch obžalovaných a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa a po takomto preskúmaní zistil nasledovné.

Po preskúmaní odvolaní napadnutého rozsudku (v poradí druhého v prejednávanom prípade) ako aj konania mu predchádzajúceho, krajský súd konštatuje, že okresný súd v predmetnej veci po doplnení krajským súdom nariadeného dokazovania, pri opätovnom hodnotení vykonaných dôkazov a zachovaní možnosti pre strany v konaní obsah dokazovania doplniť - postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu - sp. zn. zo dňa 17.03.2010.

V konaní pred okresným súdom boli teda vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom k tomu preto súd urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery okresný súd v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu presvedčivo odôvodnil, preto sa krajský súd s jeho argumentáciou plne stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s konaním pred okresným súdom - konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný - krajský súd nemal dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať) dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, na podklade ktorých okresný súd urobil záver o vine obžalovaných.

Krajský súd preto upriamil pozornosť predovšetkým na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaných a okresného prokurátora a preto zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty

(predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaných a určeného druhu a výmery trestu.

Krajský súd pri tomto postupe zistil existenciu skutočností rozhodných pre zohľadnenie pri ukladaní druhu, no najmä výmery trestu, konkrétne pre zistené prieťahy v tomto trestnom konaní, ktoré nie je možné bez rozumných pochybností dávať za vinu obžalovaným, z tohto dôvodu mal krajský súd za to, že v posudzovanou prípade bolo na mieste ukladať trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, rovnako ako to ustálil aj okresný súd.

Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaných, ktorými argumentovali, už boli prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred okresným súdom, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaných O. G. a F. B..

Na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov, bez toho, aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospech obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú nimi predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť a to do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej trestnej činnosti.

V nadväznosti na uvedené krajský súd zistil, že obsah odvolacích námietok obžalovaných nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotia a vykladajú vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými, produkovanými v rámci dokazovania.

V tomto prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, obaja obžalovaní (opierajúc sa o spôsob ich obrany) v rámci dokazovania nepredložili nové dôkazy, resp. argumenty, ktoré by zistené skutočnosti z dôkazov zabezpečených v rámci prípravného konania, (ktorých obsah sa zákonným spôsobom preniesol do dokazovania na hlavnom pojednávaní), spochybňovali, resp. vyvracali, ale práve naopak.

V prvom rade obaja obžalovaní v rámci obrany zásadne trvali na tom, že v posudzovanom prípade nebolo bez rozumných pochybností dokázané, že „konkrétne oni dvaja“ by boli tými osobami, ktoré by či už spoločne (alebo samostatne, nezávisle od seba) nakupovali pervitín, extázu, marihuanu od nezistených osôb nielen s cieľom užívať ich pre vlastnú potrebu, no aj pre potrebu iných a už vôbec nie s úmyslom následne tieto omamné a psychotropné látky po nákupe prechovávať a poskytovať ďalším osobám, konkrétne v tomto prípade v A. a v H., okres A., najmenej dvom osobám (v tom čase) mladším ako osemnásť rokov a to D. U. a M. M..

V tejto súvislosti je opäť potrebné v stručnosti sumarizovať produkované dôkazy a skutočnosti z nich plynúce v kontexte tvrdení obžalovaných O. G. a F. B..

Obžalovaný F. B. od začiatku nepopieral, že v tom čase bol (rovnako verbalizujú svedkovia O. O. a H. S.) príležitostným užívateľom marihuany (v minulosti mal dokonca cca 17 krát užiť aj pervitín), že v čase rozhodnom (podľa skutkovej vety) sa pravidelne stretával s obžalovaným O. G. v jeho rodinnom dome v H. č. XXX, okr. A., s ktorým ešte predtým zoznámil poškodenú D. U. a prostredníctvom nej sa s nimi zoznámila aj poškodená M. M., ktoré ako sám tvrdí, mal k nemu voziť preto, aby mu poupratovali. Sám

obžalovaný B. priznáva, že minimálne v jednom prípade mal „ušúľať joint marihuany“ a spolu s G. a aj s dievčatami ho mali vyfajčiť. Svedkyňa O. N. vypovedá, že D. U. mal obžalovaný B. minimálne v jednom prípade ponúknuť pervitín, ktorý aj priamo pred nimi užila a opísala, ako sa potom mala správať, resp. podľa nej cítiť. Následne sa to opakovalo s marihuanou asi 2 krát do týždňa, a aj jej sa pýtal (B.), či to nechce vyskúšať, pričom sa s ním mali stretávať už od januára 2007. Aj svedkyňa N. N. dopĺňa, za akých okolností poznala obžalovaných, pričom platí, že v čase obmedzenia osobnej slobody obžalovaného G. dňa 29.04.2008, kedy po vykonaní toxikologického testu boli u nej zistené stopy po požití pervitínu.

Z pohľadu uvedeného preto logicky (a uveriteľne, na rozdiel tvrdenia obhajoby obž. B.) vyznieva výpoveď obžalovaného O. G. zo dňa 12.06.2018, kedy zdôrazňoval, že s obžalovaným F. B. sa stretával posledných siedmich mesiacoch pred zadržaním, pričom k nemu do obce H. potom chodil aj trikrát do týždňa - stretnutia vyzerali tak, že on k nemu priviezol marihuanu, alkohol a dievčatá, s ktorými chcel uňho „sexovať“, (sám obžalovaný G. mal priznať pohlavný styk s poškodenou U., čo verbalizovala aj poškodená, aj keď to lekárske vyšetrenie u menovanej nemalo potvrdiť), na čo mal mať B. vyčlenenú izbu na poschodí, pričom B. mal ušúľať jointy, a tieto potom spoločne fajčili (so všetkými kto tam bol), vrátane aj dievčat D. a M. - marihuanu nosil v igelitovom sáčku alebo zabalenú v papieri. Obžalovaný G. tiež vypovedal, že okrem marihuany vedel B. zadovážiť aj pervitín, pričom sám B. mal tiež pýtať aj od neho pervitín, pričom on mu ho odmietal dávať, lebo sám mal len pre svoju osobnú potrebu.

Za danej dôkaznej situácie pochybnosti vyjadrené obžalovanými v rámci odvolacích námietok voči správnosti ustálených skutkových zistení už aj bez zahrnutia výpovedí poškodených D. U. a M. M. vyznievajú nedôvodne.

Pričom práve výpovede poškodených D. U. a M. M. sú vystavané logicky a majú svoj základ (bez zásadných rozporov) v skutočnostiach nimi opísaných, ktoré hore uvádzaným tvrdeniam obžalovaných a svedkov neodporujú, ba práve naopak zrozumiteľne dopĺňajú ich obsah.

Už spôsob ich správania sa po Silvestri roku 2008 podľa vyjadrení ich rodičov O.. S. U. a N. M. zodpovedá opisu osôb (poškodených), ktoré zjavne nejavili len známky požitia väčšieho množstva alkoholických nápojov, ale osôb ktoré zjavne užili omamné a psychotropné látky.

Súčasne poškodené, nielen opakovane uvádzajú osoby (obžalovaných), ktoré im mali tieto látky zabezpečiť a ponúknuť, ale predovšetkým zhodne pomenúvajú „látky“ ktoré mali spolu užívať - marihuana, pervitím, extáza a súčasne v podstatnom obsahu zhodne opisujú, ako sa uvedené látky užívajú (fajčili „jointa“, či prostredníctvom „bonga“, resp. vdychovali biely prášok) rovnako potom aj opisujú ako vnímali svoje správanie, ako sa cítili po ich užití, čo príkladmo rovnako opisuje aj svedkyňa O. N.. Niet rovnako pochýb o tom, že obaja obžalovaní museli mať vedomosť o tom, že obe poškodené nie sú plnoleté, keďže im odhadovali tak 16-17 rokov.

Napokon znalecké dokazovanie jednak z odvetvia psychiatrie ako aj z odboru psychológie po vyšetrení obžalovaných a poškodených bez rozumných pochybností a to aj odstupom času vyzneli zjavne v prospech poškodených z hľadiska všeobecnej dôveryhodnosti tak, ako to správne hodnotí v odôvodnení aj okresný súd.

Intenzita stretávania sa obžalovaných s poškodenými (aj dvakrát, trikrát do týždňa), ktoré bolo vedomé s konkrétnym účelom a cieľom, spravidla na vopred určenom konkrétnom mieste s tým, že poškodené vedeli a preto tieto stretnutia vyhľadávali, že súčasťou stretnutí bude okrem iného aj užívanie omamných a psychotropných látok, aj keď obe opakovane zvýrazňovali, aby ich niekto a už vôbec nie obžalovaní, nútil sa s nimi stretnúť, no predovšetkým užívať omamné a psychotropné látky, a preto konali tak z vlastnej vôle, na čo boli obžalovaní vopred pripravení (boli s tým minimálne uzrozumení), kedykoľvek im ich poskytnúť, čo aj zjavne učinili, všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne bez rozumných pochybností podľa názoru krajského súdu vylučujú úvahy obžalovaných prezentované v odvolaniach o právnom posúdení ich konania ako trestný čin šírenia toxikománie podľa § 174 Tr. zákona.

Označený trestný čin šírenia toxikománie podľa § 174 Tr. zákona totižto predpokladá, náhodné, spravidla jednorazové, nie vopred plánované a určite nie opakované za tým istým účelom stretnutia, tých istých osôb, kde páchateľ v určitej forme návodu a pomoci v zmysle § 21 ods. 1 písm. b) a d) Tr. zákona napríklad bude prehovárať na zneužívanie návykových látok, či predvádza spôsob ich používania,

prípadne o inú formu, ktorou sa vyvolá rozhodnutie u „obete“ zneužívať návykové látky. Rovnako tak podporovanie môže smerovať tak voči osobe, ktorá začína zneužívať návykovú látku, ako aj voči osobe, ktorá už takéto látky, iné než alkohol, zneužíva (opäť nie opakovane, v podstate na istom mieste, za účasti tých istých osôb, ktoré látky ponúkajú a osôb, ktoré tieto látky užívajú). Ustálené skutkové zistenia potom rovnako vylučujú právne posúdenie konania kladeného za vinu obžalovaným, ako nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1, 2 Tr. zákona, keďže zákonodarca v týchto prípadoch ustanovil postihnutie výlučne individuálnych páchateľov, užívateľov, omamných psychotropných látok, ktoré si zadovážili pre osobnú potrebu.

Všetky tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne podľa názoru krajského súdu tak, ako to správne uzavrel aj okresný súd vytvárajú reťaz navzájom sa doplňujúcich priamych, ale aj nepriamych dôkazov, ktoré vedú bez rozumných pochybností k dôvodnému záveru o tom, že skutok, ktorý sa kladie obžalovaným O. G. a F. B. za vinu, sa stal a je trestným činom tak, ako bol právne posúdený v napadnutom rozsudku ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, pretože bolo dokázané, že spoločným konaním neoprávnene si zadovážili a prechovávali po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku a prekurzor a čin spáchali na chránenej osobe.

Ako už bolo v úvode naznačené, krajský súd vo vzťahu k výroku o treste, konkrétne jeho výmery tak, ako ho uložil okresný súd obžalovaným v napadnutom rozsudku rovnako zistil, že v priebehu trestného konania vznikli zjavne prieťahy v konaní, ktoré nie je možné dávať za vinu obžalovaným O. G. a F. B..

V súvislosti s uvedeným zistením súčasne platí, že pri hodnotení plynulosti priebehu dokazovania v trestnom konaní, (v posudzovanom prípade najmä na hlavnom pojednávaní), že pri zisťovaní príčin prieťahov v konaní je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, správanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali, keďže ich ustálenie má podstatný význam na uplatnenie možnosti kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej dobe) prostredníctvom zmiernenia druhu, ale najmä výmery trestu (pozri primerane a , , , ).

Základnými kritériami na hodnotenie veci z hľadiska - zložitosti prípadu - je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci a samozrejme aj samotná povaha (právna a faktická zložitosť) veci (pozri tiež , ).

V tejto súvislosti podľa názoru krajského súdu síce nešlo v posudzovanom prípade o úplne bežnú trestnú vec z hľadiska skutkového stavu a to najmä právnej a faktickej zložitosti prípadu, no súčasne platí, že nebolo potrebné vypočúvať viacero obžalovaných, či svedkov, resp. vykonávať cezhraničnú spoluprácu pri získavaní dôkazov, na druhej strane z tohto pohľadu okresnému súdu nebolo čo vytknúť z hľadiska plynulosti konania až do zrušenia veci a jej vrátenie na opätovné prejednania a rozhodnutie, keďže v prejednávanej veci bol rozsudok okresného súdu, ako už bolo v úvode naznačené, už raz zrušený a to uznesením krajského súdu sp. zn. zo dňa 17.03.2010 za účelom odstránenia procesných pochybení, doplnenia dokazovania, resp. s pokynom hodnotiť všetky dôkazy produkované v trestnom konaní v celom ich kontexte.

V nadväznosti na uvedené sú preto podstatnými skutočnosti spojené s hodnotením správania sa osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom v konaní, kde krajský súd zistil zo strany účastníkov konania (strán v konaní) a to hlavne zo strany poškodených zásadný problém s ich zabezpečením pre úkony trestného konania, ktoré bolo nevyhnuté vykonať na základe pokynu krajského súd v hore označenom zrušujúcom uznesení. Jednak z dôvodu dlhodobého pobytu poškodenej D. U. v zahraničí, k dispozícii bola znalcom po návrate až v roku 2015, resp. 2016, či neschopnosti súdu zabezpečiť prítomnosť a spoluprácu na nariadených úkonoch znaleckého dokazovania z odboru psychológie, či odvetvia psychiatrie zo strany poškodenej M. M. mali za následok od roku 2010 vznik zásadných prieťahov v konaní v posudzovanom prípade, ktoré zjavne nie je možné dávať za vinu obžalovaným, včítane ich obhajcov, aby na základe ich správania sa malo dôjsť k zásadným - zbytočným prieťahom v rámci vykonávaného dokazovania ako v prípravnom konaní tak aj na hlavnom pojednávaní.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného potom krajský súd zisťuje, že rozhodujúcim dôvodom pre vznik konštatovaných prieťahov v trestnom konaní je dĺžka vykonávaného dokazovania v posudzovanom prípade v konaní pred súdom.

Z obsahu spisu plynie, že obvinenie pre prejednávaný skutok, ktorý mali páchať ešte v roku 2007 až do 29.04.2008, bolo obžalovaným vznesené ešte dňa 29.04.2008, pričom obžaloba v prejednávanej veci bola na obžalovaných podaná už dňa 10.10.2008 a odvolaním napadnutý rozsudok v tomto prípade druhý v poradí bol vyhlásený dňa 14.02.2019, no predložený krajskému súdu na rozhodnutie v rámci odvolacieho konania až dňa 23.07.2020.

Súd v tomto prípade vykonal (na ktorých sa reálne aj viedlo) dokazovanie celkovo na šestnástich pojednávaniach, kde od zrušenia v poradí prvého rozsudku od roku 2010 už bolo vykonaných reálne len osem hlavných pojednávaní z dôvodov už skôr zvýraznených. Súčasne je potrebné objektívne priznať, že podiel na dobe, ktorú je možné považovať za dôvodné prieťahy v konaní, v tomto prípade malo aj rozhodovanie krajského súdu v rámci odvolacieho konania. Krajský súd teda v posudzovanej veci meritórne rozhodoval až po (štrnástich rokoch od spáchania skutku) a po viac ako 13-tich rokoch od vznesenia obvinenia obžalovaným v tomto prípade, čo je možné objektívne považovať za neprimerane dlhý čas, po ktorý bolo voči obžalovaným vedené trestné stíhanie, či dokonca za extrémne prieťahy v konaní.

Po takto ustálených rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na vzniknuté prieťahy v tomto konaní a po vykonanom dokazovaní okresným súdom k výroku o treste potom krajský súd prihliadal pri úvahách o uložení druhu a výmery trestu najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov, vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal aj na ust. § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Majúc teda na zreteli vyššie uvedený účel trestu ako aj jednotlivé hľadiská ukladania trestu, dospel krajský súd k záveru, že tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie bude primeraným trestom pre obžalovaných v danom prípade trest odňatia slobody uložený pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá v tomto prípade podľa § 172 ods. 2 Tr. zákona je 10 rokov až 15 rokov vo výmere 2 (dvoch) rokov, 1 (jedného) mesiaca a 30 (tridsať) dní, čo je trest pokrývajúci vlastne dobu strávenú vo výkone väzby obžalovanými v posudzovanom prípade.

Ako už bolo naznačené, predmetná trestná vec totiž nebola prejednaná v primeranej lehote, čím bolo porušené právo obžalovaných na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva účinným prostriedkom nápravy v zmysle čl. 13 tohto Dohovoru je v prípade takéhoto porušenia práva priznaného dohovorom zohľadnenie dĺžky konania pri rozhodovaní o treste.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR z 18. marca 2012, sp. zn. , uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R , v ktorom prezentuje názor, že nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhania z článku 6 ods. 1 Dohovoru nemožno vyvodiť, ale dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zákona účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Tr. zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.

V nadväznosti na to poukazuje krajský súd, že už v čase vyhlásenia tohto rozsudku uplynulo od spáchania skutku viac ako štrnásť rokov, pričom trestné stíhanie obžalovaných trvalo po tak dlhú dobu bez toho, aby jeho dĺžku sami zásadným spôsobom zapríčinili. Pre neprimeranosť trvania trestného konania po zohľadnení celkovej dĺžky doterajšieho konania, čo je jednoznačne možné považovať za extrémne prieťahy v konaní, preto trest uložený obžalovaným rozsudkom okresného súdu považuje odvolací súd za primeraný a spravodlivý, no predovšetkým zodpovedajúci testu proporcionality na jednej strane práva na osobnú slobodu obžalovaných a verejným záujmom na ich stíhaní a potrestaní, kde v tomto prípade zjavne štát z dôvodu už skôr uvádzaných príčin nedokázal v rozumnom a primeranom čase trestnú vec obžalovaných právoplatne skončiť.

Obžalovaní boli teda v rozpore s právom im priznaným v čl.6 ods. 1 Dohovoru - právo na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote - podrobený neúmerne dlhému trestnému stíhaniu zo strany štátu, čím z tohto dôvodu vznikol štátu záväzok voči nim pre porušenie tohto práva - tzv. „ich odškodniť“ a to formou mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, v reakcii na argumentáciu intervenujúceho prokurátora na verejnom zasadnutí, že týmto postupom súd neskúmal, či nehodnotil, či by uložený prísnejší trest, či dokonca trest v zákonom stanovenej sadzbe bol pre obžalovaných trestom, ktorý by porušil článok čl. 3 Dohovoru, týkajúci zákazu mučenia - neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Z tohto dôvodu si preto nemohol osvojiť tvrdenie intervenujúceho prokurátora o nesprávnej aplikácii čl. 6 a čl. 13 Dohovoru vo výroku o druhu a výmery trestu okresným súdom.

V tejto súvislosti je možné upriamiť pozornosť na rozhodnutie NS SR publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 46/2017, kde v tretej právnej vete je konštatované, že z hľadiska vnútroštátneho práva prichádza do úvahy zníženie v osobitnej časti ustanoveného minima trestnej sadzby podľa ustanovení a . Medzi "okolnosti prípadu" podľa osobitného zmierňovacieho ustanovenia však patrí aj neprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nie sú prieťahy zavinené obvineným, v čom je styčný bod tejto zákonnej úpravy s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a a zároveň premietnutie čl. 13 Dohovoru do právneho poriadku Slovenskej republiky vo vzťahu k dotknutému porušeniu práv obvineného.

Krajský súd sa teda stotožnil s postupom okresného súdu, keď v súlade s čl. 154c pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery priamo aplikoval čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jednak z tohto dôvodu a už skôr hore uvádzaných dôvodov, preto odvolania obžalovaných a okresného prokurátora zamietol ako nedôvodné postupom podľa . jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.