Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_1S-44-2019.pdf
PDF · 195.29 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/44/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: SEC TRADE s.r.o., Hraničná 18, 821 05 Bratislava, IČO: 44 845 006, zast.: URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o, advokátska kancelária, Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100350703/2019 zo dňa 01.02.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému sa náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a rozhodnutia orgánov verejnej správy
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej ako „správca dane” alebo aj ako „daňový úrad“), vykonal v obchodnej spoločnosti SEC TRADE s.r.o., Hraničná 18, 821 05 Bratislava, IČO: 44 845 006 (ďalej ako „daňový subjekt“ alebo aj ako „,žalobca“), platiteľa dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH”), daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie apríl 2016, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 101518377/2017/9104403/ Rem zo dňa 11.07.2017 (ďalej len ako „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený konateľovi žalobcu Ing. Y. S. dňa 17.07.2017.
2. Daňový subjekt sa v zákonom stanovenej lehote podľa ust. § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Daňový poriadok“) do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy nevyjadril k zisteniam uvedeným v protokole, o čom bol spísaný úradný záznam č. 101718856/2017/9104403 zo dňa 08.08.2017.
3. Daňový úrad (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) na základe výsledkov daňovej kontroly uvedených v protokole vydal rozhodnutie č. 561857/2018/Dubv zo dňa 04.10.2018 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie”), ktorým v zmysle ust. § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil daňovému subjektu ako platiteľovi DPH rozdiel v sume XXX eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl a znížil nadmerný odpočet zo sumy XXX,XX eura na sumu XXX,XX eura. Prvostupňový orgán uviedol v odôvodnení rozhodnutia, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie DPH z faktúry č. 20160024 od dodávateľa - obchodnej spoločnosti BRESKON, s.r.o., Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 735 876, DIČ: 2022315658 (ďalej len ako „spoločnosť BRESKON s.r.o.“) za nákup tovaru v celkovej sume X XXX eur z toho DPH
v sume XXX eur. Zamestnanec správcu dane v rámci preverovania v spoločnosti BRESKON, s.r.o., ktorý vystupoval ako dodávateľ kontrolovaného daňového subjektu, vykonal dňa 16.05.2017 miestne zisťovanie, o čom bol spísaný úradný záznam č. 100910764/2017, s tým, že bolo zistené, že spoločnosť BRESKON, s.r.o. sa na uvedenej adrese nenachádza a nie je tam uvedené ani jej označenie. Správca dane ku dňu 31.01.2017 zrušil daňovému subjektu registráciu pre DPH na základe ust. § 81 ods. 4 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“). Na základe preverovaní vykonaných správcom dane počas daňovej kontroly u daňového subjektu správca dane zistil porušenie ust. § 49 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 49 ods. l zákona o DPH v zmysle ktorého, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Zároveň podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) tohto zákona, môže platiteľ od dane, ktorú je povinný platiť, odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. To znamená, že základným predpokladom vzniku nároku na odpočet dane u príjemcu tovaru alebo služby je skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru alebo služby. Správca dane preverovaním zistil, že dodávateľ - spoločnosť BRESKON, s.r.o. nepodal daňové priznanie na DPH za apríl 2016. Počas výkonu daňovej kontroly u daňového subjektu - spoločnosti SEC TRADE s.r.o. neboli zo strany dodávateľa - spoločnosti BRESKON, s.r.o. predložené žiadne účtovné doklady preukazujúce skutočné reálne dodanie tovaru. Ďalej uviedol, že spoločnosť BRESKON, s.r.o. bola nekontaktná a na adrese sídla zapísanej v obchodnom registri sa nenachádzal. Správca dane zdôraznil, že ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Deň, kedy vznikne právo na odpočítanie dane, je totožný s dňom, kedy vznikla daňová povinnosť, t. j. podľa ust. § 19 zákona o DPH, dňom dodania tovaru alebo dňom poskytnutia služby. Zároveň uviedol, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené a nepostačuje iba predloženie faktúry. S dodaním tovaru je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH upravuje v ust. § 19 ods. 1 - daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a tým kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vznik daňovej povinnosti, t. j. dodanie tovaru v danom prípade nebolo vierohodným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru od dodávateľa BRESKON s.r.o. nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti. Faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane, avšak v nadväznosti na splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok v ust. § 51 v nadväznosti na ust. § 49 zákona o DPH, a teda nestačí ju len predložiť. Najskôr musí dôjsť k naplneniu materiálnej podstaty veci, t. j. k dodaniu tovaru a až následne sa vystavuje faktúra (ust. § 71 zákona o DPH) a teda, len v takomto prípade môže byť uplatnené odpočítanie dane. Správca dane zistil porušenie ust. § 51 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH a to, že daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane pri kúpe tovaru, pri ktorej nevznikla daňová povinnosť. Prvostupňový orgán konštatoval, že zo strany dodávateľa tovaru - spoločnosti BRESKON, s.r.o., ale ani zo strany kontrolovaného daňového subjektu spoločnosti
- SEC TRADE s.r.o., neboli správcovi dane hodnoverne preukázané a predložené vecné dôkazy, ktoré by preukazovali a potvrdzovali skutočné dodania tovaru, ktorými by jednoznačne a preukázateľne vyvrátili, že sa nejednalo iba o účelové tvrdenia o týchto udalostiach uvedených v dodávateľských a odberateľských faktúrach, t.j. len fakturačné obchody bez existencie reálneho plnenia. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane konštatoval, že predmetné obchodné transakcie so spoločnosťou BRESKON, s.r.o. sa z pohľadu správcu dane javia ako účelové a že obchodné operácie neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania neoprávnenej daňovej výhody.
4. Daňový subjekt podal dňa 11.09.2017 proti prvostupňovému rozhodnutiu č. 561857/2018/Dubv zo dňa 04.10.2018 prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu odvolanie. Daňový subjekt navrhol, aby odvolací orgán zmenil prvostupňové rozhodnutie. V 1. bode II. časti odvolania daňový subjekt namietal, že prvostupňové rozhodnutie je absolútne vecne nesprávne a súčasne i absolútne nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je nezrozumiteľné a zmätočné, a preto je nezákonné. Uviedol, že správca dane v rozhodnutí poukazuje na nedostatky zistené u dodávateľa - daňového subjektu, spoločnosti BRESKON, s.r.o. a to, na nedostatky vo veci vedenia účtovníctva, na rozporuplnosť výpovedí osôb vypočutých správcom dane - Ing. Y. S., X. V., Q. S. a X. S.. Daňový subjekt v odvolaní namietal, že nemal žiadnym spôsobom možnosť zasahovať do vedenia účtovníctva spoločnosti BRESKON, s.r.o.. Neuvedenie správcom dane preskúmavanej faktúry č. 20160024 od spoločnosti BRESKON, s.r.o. v kontrolnom výkaze nemohlo byť ovplyvnené daňovým subjektom, voči ktorému si spoločnosť BRESKON, s.r.o. riadne a včas splnila všetky povinnosti vyplývajúce z obchodnej spolupráce s daňovým subjektom. Ďalej namietal, že správca dane nedostatky
vo vedení účtovníctva zohľadnil a pripočítal na ťarchu daňového subjektu, ktorý si riadne a včas splnil všetky povinnosti, a to nezákonným prenosom dôkaznej povinnosti na daňový subjekt. V 2. bode II. časti odvolania daňový subjekt namietal, že správca dane nevykonal daňovým subjektom navrhované dôkazy, ktoré by jednoznačne odstránili nedostatky vo výpovedi štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o., na ktoré poukazuje správca dane v rozhodnutí a ktorých vykonanie by zároveň prispelo aj k náležitému zisteniu skutkového stavu, preto je (ne)zistený skutkový stav v rozhodnutí právne, vecne a skutkovo „predčasný“ a ako taký právne neudržateľný. V 3. bode II. časti odvolania namietal, že skutočnosť, že spoločnosť BRESKON, s.r.o. nebola v čase miestneho zisťovania správcom dane evidovaná na adrese zapísanej v príslušnom obchodnom registri, nemôže byť pripočítavaná na ťarchu a v jeho neprospech, nakoľko vedenie sídla obchodnou spoločnosťou je výlučne vecou obchodného rozhodnutia samotnej obchodnej spoločnosti. Poukazoval na to, že spoločnosť BRESKON, s.r.o. si vo vzťahu k daňovému subjektu riadne a včas splnila všetky povinnosti, ktoré jej vyplývali z obchodného vzťahu s daňovým subjektom. V 4. bode II. časti odvolania daňový subjekt namietal, že nakoľko k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo, spoločnosti BRESKON, s.r.o. vznikla daňová povinnosť a daňovému subjektu nárok na uplatnenie odpočtu dane. Namietal, že z ohľadom na charakter preskúmavaného plnenia nie je preňho dostatočne možné, účelné a hospodárne preukazovať reálnosť zdaniteľného plnenia iným spôsobom nad rámec dôkazov, svedeckých výpovedí a ďalších skutočností predložených daňovým subjektom v rámci daňovej kontroly. Daňový subjekt tvrdil, že s odstupom času nie je dostatočne možné preukázať správcovi dane všetky skutočnosti spôsobom deklarovaným správcom dane, nakoľko je zrejmé, že predmetné tovary nakúpil za účelom ich ďalšieho následného použitia. Podľa tvrdenia daňového subjektu správca dane by mal v každom prípade vždy prihliadať na individuálne skutočnosti každej daňovej kontroly a nevykladať ustanovenia Daňového poriadku a súvisiacich právnych predpisov rigidným spôsobom, ktorý je zo strany daňového subjektu fakticky takmer nemožné preukázať. V 5. bode II. časti odvolania daňový subjekt namietal, že správca dane nemôže prenášať nekontaktnosť spoločnosti BRESKON, s.r.o. a všetky s tým spojené a súvisiace otázky naňho, ale musí skúmať, či nekontaktnému platiteľovi DPH vznikla, či nevznikla DPH povinnosť na výstupe, či tento subjekt podal alebo nepodal DPH priznanie za príslušné zdaňovacie obdobie, či zahrnul preskúmavané doklady do kontrolného výkazu, a ak to zistí, má cez výsluch a následnú konfrontáciu nekontaktného subjektu s daňovým subjektom preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému plneniu a vzniku daňovej povinnosti. Daňový subjekt tvrdil, že prostredníctvom predložených dokladov, výpovede Ing. Y. S. a prostredníctvom svedeckých výpovedí X. S. a Q. S. správcovi jednoznačne preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia a teda vznik oprávnenia uplatniť si odpočet dane. Daňový subjekt namietal, že správca dane zohľadnil výlučne výpoveď štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o. - (X. V., svedčiacu v jeho neprospech). Daňový subjekt opäť poukázal na nezákonné prenesenie dôkazného bremena na ťarchu a v neprospech daňového subjektu a odvoláva sa na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 a na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 13.12.1984, Sermide, 106/83 a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30.09.2009, Hoechst/Komisia, T-161/05. V bode 6. odvolania daňový subjekt namietal nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav, nesprávnu aplikáciu ustanovenia zákona, čím je rozhodnutie správcu dane nezákonné a vecne nesprávne. V 7. bode odvolania daňový subjekt namietal, že správca dane nekonfrontoval výsluchom paralelne „z očí do očí“ štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o. (X. V.) so štatutárnym zástupcom daňového subjektu (Ing. Y. S.) a rovnako aj svedeckým výpoveďami (X. S.S., Q. S.) ohľadom nezrovnalostí vo výpovediach týchto svedkov, čím konal nezákonne a rozhodol právne predčasne. V 8. bode odvolania daňový subjekt namietal porušenie práva daňového subjektu na súdnu (a inú právnu) ochranu, na spravodlivé súdne konanie, lebo nedostatočne a povrchne nezistil skutkový stav veci, nevykonal dokazovanie tak, ako to navrhoval daňový subjekt, a odvoláva sa na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a na čl. 6 zákona č. 209/1992 Zb. - Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V VIII. časti odvolania, v bodoch 1, 2, 3, 4 a 7 daňový subjekt opäť namietal nezákonné prenesenie dôkazného bremena na daňový subjekt a poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 198/00, sp. zn. 7Sž 124/01, sp. zn. 7Sž 131-137/01, na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2095/07 a sp. zn. II. ÚS 173/01, sp. zn. Pl. II. ÚS 38/95, č. k. IV. ÚS 29/05, na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. II. ÚS 38/95, na množstvo rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu ČR a na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11. V IV. časti odvolania daňový subjekt navrhol vykonať nový dôkaz, a to konfrontáciu výpovede konateľa daňového subjektu - Ing. Y. S. s konfrontovaním svedeckej výpovede štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o. - X. V. a konfrontáciu X. S. a Q. S. so svedeckou výpoveďou X. V., a to za osobnej prítomnosti právneho zástupcu daňového subjektu. Daňový subjekt navrhoval, aby správca dane vyhovel odvolaniu v plnom rozsahu.
II.
Žaloba
5. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) dňa 03.03.2019, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100350703/2019 zo dňa 01.02.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým zamietol odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava č. 561857/2018/Dubv zo dňa 04.10.2018 v zmysle ktorého, mu podľa ust. § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil ako daňovému subjektu rozdiel v sume XXX eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl a znížil nadmerný odpočet zo sumy XXX,XX eura na sumu XXX,XX eura.
6. Žalobca navrhoval, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a aby vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
7. Žalobca považoval za nezákonný, arbitrárny, zmätočný, nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov ako aj vecne nesprávny výrok rozhodnutia žalovaného, a taktiež výrok prvostupňového rozhodnutia ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a to zo skutkových, vecných a právnych dôvodov uvedených v žalobe.
8. Namietal, že obe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).
9. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že nemal možnosť zasahovať do vedenia účtovníctva spoločnosti BRESKON s.r.o.. Preto neuvedenie faktúry č. 20160024 spoločnosťou BRESKON, s.r.o., vystavenej za nákup tovaru v celkovej sume X XXX EUR, v kontrolnom výkaze na DPH a neodvedenie dane na výstupe touto spoločnosťou, nemohlo byť v žiadnom prípade ním ovplyvnené. Mal za to, že tvrdenia správcu dane a rovnako aj žalovaného týkajúce sa pochybení na strane spoločnosti BRESKON, s.r.o., boli nezákonne prisudzované na jeho ťarchu a to nezákonným prenosom dôkaznej povinnosti, ktorú mal voči spoločnosti BRESKON, s.r.o., znášať správca dane. Žalobca ďalej poukazoval na nedostatky vo výpovedi štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o. - X. V.. Taktiež namietal, že správca dane a ani žalovaný doposiaľ nevykonali ním opakovane navrhované dôkazy, ktoré by jednoznačne odstránili nedostatky vo výpovedi štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o., na ktoré poukazuje žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí a ktorých vykonanie by zároveň prispelo aj k náležitému zisteniu skutkového stavu. Žalobca uviedol, že v tom dôsledku nebol riadne zistený skutkový stav veci a závery uvedené v napadnutom ako aj prvostupňovom rozhodnutí preto považoval ako predčasné. Zároveň žalobca namietal, že skutočnosť, že spoločnosť BRESKON, s.r.o. nebola v čase miestneho zisťovania správcom dane evidovaná na adrese zapísanej v príslušnom obchodnom registri, nemôže byť posudzovaná v jeho neprospech, nakoľko vedenie sídla obchodnou spoločnosťou bolo výlučne vecou obchodného rozhodnutia spoločnosti BRESKON, s.r.o.. Žalobca ďalej namietal, že nakoľko došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov, ktoré boli predmetom preskúmavania orgánov verejnej správy, dodávateľovi tovaru - spoločnosti BRESKON, s.r.o., v súlade s ust. § 49 zákona o DPH, vznikla daňová povinnosť a z tohto dôvodu mu vzniklo právo uplatniť si v príslušnom zdaňovacom období nárok na uplatnenie odpočtu dane spôsobom v zmysle daňového priznania podaného v zdaňovacom období apríl 2016. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že počas vedenia daňovej kontroly so správcom dane riadne spolupracoval. V tejto súvislosti mal za to, že s ohľadom na charakter preskúmavaného plnenia nie je dostatočne možné a ani z jeho pohľadu účelné a hospodárne preukazovať reálnosť zdaniteľného plnenia iným spôsobom nad rámec dôkazov, svedeckých výpovedí a ďalších skutočnosti ním predložených príslušnému správcovi dane v rámci daňovej kontroly. Žalobca ďalej poukázal na to, že pri uskutočňovaní hospodárskej činnosti za účelom dosahovania zisku, v rámci ktorej nakúpil tovary, z ktorých si následne odpočítal daň v rámci preskúmavaného zdaňovacieho obdobia, nie je s odstupom času dostatočne možné preukázať žalovanému, nakoľko je zrejmé, že
nakúpil predmetné tovary za účelom ich ďalšieho následného použitia. Mal za to, že žalovaný by mal v každom prípade vždy prihliadať na individuálne skutočnosti každej daňovej kontroly a nevykladať ustanovenia Daňového poriadku a súvisiacich právnych predpisov rigidným spôsobom.
10. Zastával názor, že prostredníctvom predložených dokladov, výpovede vtedajšieho štatutárneho zástupcu Ing. Y. S. a svedeckých výpovedi X. S. a Q. S., žalovanému jednoznačne preukázal reálne uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného plnenia, a teda aj vznik oprávnenia uplatniť si odpočet na DPH ním deklarovaným spôsobom. Opätovne poukázal na skutočnosť, že existenciu preskúmavaného obchodného vzťahu medzi ním a spoločnosťou BRESKON, s.r.o. potvrdili bez možnosti vzájomnej konfrontácie a akéhokoľvek ovplyvňovania výpovedí svedkovia X. S. a Q. S., čo v konečnom dôsledku konštatoval aj žalovaný a zohľadnil iba výpoveď štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o. - X. V., svedčiacu v jeho neprospech. Taktiež poukázal na to, že vzhľadom na zjavné rozpory vo výpovediach svedkov a štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o., zmätočnosť výpovede štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o. orgány verejnej správy nijakým spôsobom neodstránili, ale iba pripočítali na jeho ťarchu.
11. Žalovaný v dôsledku nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu, na podklade ktorého bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, tak nezákonne preniesol dôkazné bremeno na jeho neprospech, ktorý po celý čas riadne spolupracoval so správcom dane a rovnako si riadne plnil všetky povinnosti, ktoré mu vo vzťahu k vedeniu účtovníctva a internej evidencie ukladajú príslušné predpisy.
12. Ďalej namietal, že orgány verejnej správy pri vydaní oboch rozhodnutí zohľadnili výlučne skutočnosti a tvrdenia svedčiace v jeho neprospech (najmä svedecké výpovede X. S. a Q. S. ako aj výpoveď Ing. Y. S.) a to bez bližšieho zdôvodnenia.
13. Vo vzťahu k vyššie uvedenému žalobca zdôraznil, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán tak konali nezákonne a nelegitímne a v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania s poukazom na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR aj rozsudok Súdneho dvora z 13.12.1984, Sermide, 106/83, Zb. s. 4209, bod 28 a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30.09.2009, Hoechst/Komisia, T-161/05, Zb., s.II-3555, bod 79, keď žalovaný v napadnutom rozhodnutí zohľadnil výlučne a len skutočnosti a tvrdenia svedčiace v jeho neprospech. Žalovaný ako prvostupňový orgán konal preto arbitrárne, svojvoľne a porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ale aj de iure a de facto nezákonne preniesol dôkaznú povinnosť, ktorú mal znášať príslušný správca dane, voči nespolupracujúcemu, nekontaktnému daňovníkovi spoločnosti BRESKON, s.r.o.. Zdôraznil, že nemal žiadnu zákonnú povinnosť dokazovať to, čo mala dokazovať spoločnosť BRESKON, s.r.o. ako platca DPH, lebo uviedol, že dôkaznú povinnosť mal iba vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré sám tvrdil, pretože skutočnosti týkajúce sa vedenia účtovníctva a s tým súvisiacich úkonov nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvňovať a sú výlučne vecou spoločnosti BRESKON a príslušného správu dane. Žalovaný tak pri nedostatočne zistenom skutkovom stave nesprávne právne aplikoval i nesprávne ustanovenia zákona, čím je napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie nezákonné a ako také vecne nesprávne. Žalobca poukázal na ustálenú slovenskú judikatúru, týkajúcu sa nezákonného postupu správcu dane - v danom prípade prenosu daňovej povinnosti z tretieho subjektu na žalobcu a v nezohľadnení predložených listinných dôkazov - na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010, ako na českú judikatúru - rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 09.01.2008 sp. zn. II. ÚS 2095/07, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 07.01.2004 sp. zn. II. ÚS 173/01, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. II. ÚS 38/95 zo dňa 15.12.2003, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 5Afs 131/2004, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4As 1/2003, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs 135/2006, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky č.k. IV. ÚS 29/05 zo dňa 01.06.2005, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 2Afs 198/2004, rozsudok Krajského súdu v Brne zo dňa 01.04.2004, čj. 30 Ca 101/2001 - 63, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 26.03.2008, sp.zn. 1 Afs 16/2008, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 04.08.2005, sp.zn. 2Afs 13/2005 uverejnenej v Zbierke rozhodnutí NSS ČR č. 12/2005, a rozsudok č. 718 Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5Afs 60/2017-60. Ďalej žalobca poukázal judikatúru Súdneho dvora ES. Zdôraznil, že pri obchodovaní so spoločnosťou BRESKON, s.r.o. bol dobromyseľný a nemohol mať v žiadnom prípade vedomosť o iných skutočnostiach, označených orgánmi verejnej správy a mal za to, že v prípade, ak správca dane u tretích subjektov zistil porušenie akýchkoľvek povinností, mal postupovať voči týmto subjektom.
14. V nadväznosti na uvedené, žalobca zastával názor, že orgány verejnej správy postupovali voči nemu nezákonne, keď mu nepriznali uplatnený nadmerný odpočet DPH a mal za to, že splnil všetky zákonné (materiálne) podmienky aj pre priznanie tohto nároku a preukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie DPH na vstupe, nakoľko u spoločnosti BRESKON, s.r.o., ktorá mu vystavila danú faktúru, a z ktorej si odpočítaval DPH na vstupe za obdobie apríl 2016, v zmysle zákona o DPH, vznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 ods. 1 a ods. 2 zákona DPH v súvislosti s dodávkou tovaru, ktorý následne použil na vykonávanie zdaniteľných DPH činností. Tieto skutočnosti preukázal predmetnými faktúrami, ktoré sú priložené v administratívnom spise. Žalobcu uviedol, že splnil podmienku uvedenú v ust. § 49 ods. 2 prvá veta zákona DPH aj s poukazom na princíp DPH neutrality, t.j. ak vznikne daňová povinnosť v súvislosti s dodaním tovaru alebo služby, tak podľa konštantnej judikatúry súdneho dvora ES platí, že jednej strane (dodávateľovi tovaru alebo služby vzniká povinnosť zaplatiť a odviesť DPH na výstupe príslušnému správcovi dane ako reprezentantovi štátu) a súčasne druhej strane ako odberateľovi (v danom prípade žalobcovi) tovaru alebo služby, vzniká právo na uplatnenie nároku na nadmerný odpočet - ktorý je zakotvený napr. v rozsudkoch Súdneho dvora ES vo veci C-110/94 (INZO) a tiež vo veci C-268/83 (Rompelman). Ďalej uviedol, že splnil aj podmienku uvedenú v ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona DPH. Zároveň žalobca namietal, že orgány verejnej správy porušili základné zásady daňového konania, keď jednostranným spôsobom vyhodnotili dôkazy výlučne v jeho neprospech, pričom poskytol príslušnému správcovi dane všetku potrebnú súčinnosť. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne a zmätočné, nakoľko sa nedostatočne vysporiadal s rozsiahlymi jeho odvolacími námietkami a riadne ho neodôvodnil. Nie je zrejmé, z akého dôvodu orgány verejnej správy nevzali do úvahy jeho tvrdenia a ním predložené listinné dôkazy zo strany. Trval na tom, že nemôže niesť zodpovednosť za konanie spoločnosti BRESKON, s.r.o., ktorá neodviedla DPH z vystavenej faktúry. Ďalej žalobca namietal, že orgány verejnej správy porušili ustanovenia o konaní podľa Daňového poriadku tak, ako im to ukladá zákon (ust. § 63 v spojení s ust. § 74 ods. 2 a 3). Súčasne poukázal na to, že princíp právnej istoty zakotvuje aj Daňový poriadok v ust. § 3 ods. 9.
III.
Vyjadrenie žalovaného
15. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním zo dňa 25.04.2019, doručeným súdu dňa 25.04.2019, s tým, že žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že súčasná právna úprava v oblasti dane z pridanej hodnoty priamo nevyžaduje od daňových subjektov, aby si nadštandardne zabezpečovali dôkazy u dodávateľských subjektov. Musia mať však na zreteli, že pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane sú povinní preukázať splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovení § 49 a § 51 zákona o DPH a od svojich dodávateľov zabezpečiť pre prípadnú kontrolu také doklady a dôkazy, ktoré by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukazovali, že k zdaniteľnému obchodu došlo tak, ako to deklarujú. V opačnom prípade, si daňové subjekty nemôžu uplatňovať nárok na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Rovnako ako v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že každý daňový subjekt vykonávajúci podnikateľskú činnosť je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby mal dostatočné podklady na preukázanie vzniku nárokov v zmysle daňových zákonov. Aj keď je v súčasnosti dodávateľ nekontaktný, jeho preverovaním sa uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre daňový subjekt nepotvrdilo. Jeho nekontaktnosť nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav daňovému subjektu spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného odpočítania dane. Podľa žalovaného, správca dane v žiadnom prípade súčasnú nekontaktnosť dodávateľskej spoločnosti nepripočítal na ťarchu daňového subjektu a rovnako na neho neprenášal dôkazné bremeno spočívajúce v požadovaní dôkazov, ktoré by boli nad rámec povinností žalobcu. Skutočnosť, že tovar žalobcovi reálne nebol dodaný, dokazuje účtovníctvo a evidencia DPH v spoločnosti BRESKON, s.r.o..
16. Záverom vyjadrenia žalovaný uviedol, že žalobcom poukazovaná judikatúra nie je aplikovateľná na tento prípad, nakoľko správca dane na neho neprenášal dôkazné bremeno, preveroval všetky dôkazy predkladané žalobcom, vypočul osoby, ktoré mohli v predmetnej veci predložiť dôkazy, ale žiaden dôkaz o reálnom dodaní tovaru žalobcovi predložený nebol. V tomto prípade bola spochybnená samotná existencia tovaru a jeho dodanie spoločnosťou BRESKON, s.r.o. žalobcovi. Žalovaný zdôraznil, že žalobca mal prijať všetky opatrenia, aby obchodovanie s iným subjektom nezakladalo jeho účasť
na daňovom podvode. Žalobca bol oboznámený s obsahom výpovedí svedkov, ktoré spísal miestne príslušný správca dane. Podľa žalovaného pri ich výpovediach nevznikli žiadne nezrovnalosti, keďže ani jeden z nich dodanie tovaru žalobcovi nepotvrdil.
IV.
Replika
17. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 25.04.2019, sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 07.05.2019, doručeným správnemu súdu dňa 07.05.2019 a ktorý uviedol, že na podanej žalobe trvá a nesúhlasil s argumentmi žalovaného.
V.
Vyjadrenie žalobcu
18. Žalobca sa k veci vyjadril písomným podaním zo dňa 10.11.2020, doručeným správnemu súdu dňa 10.11.2020 a v ktorom poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 03.09.2020 vo veci C-610/19 Vikingo Fovállalkozó kft. proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága a ktorého závery sú podľa jeho názoru plne aplikovateľné na predmetnú vec.
VI.
Právne posúdenie veci
19. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ustanovení § 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len ako „SSP“) vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 21.10.2021 (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.
20. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
22. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy podľa SSP je posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
23. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
24. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
25. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
26. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
27. Podľa § 16 ods. 9 Daňového poriadku, dodatočné daňové priznanie nemožno podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa vykonáva daňová kontrola po uplynutí 15 dní odo dňa spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly, doručenia oznámenia o daňovej kontrole, doručenia oznámenia o rozšírení daňovej kontroly na iné zdaňovacie obdobie, ktorého by sa dodatočné daňové priznanie týkalo, a po uplynutí 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o rozšírení daňovej kontroly o inú daň, ktorej by sa dodatočné daňové priznanie týkalo, až do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní; ak vyrubovacie konanie nezačne (§ 68 ods. 1), dodatočné daňové priznanie nemožno podať do dňa ukončenia daňovej kontroly.
28. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
29. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
30. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
31. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
32. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
33. Podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy.
34. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
35. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Keďže daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby, to znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový
subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.
36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
37. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
38. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u správcu dane a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky na jeho uplatnenie uvedené v ustanoveniach § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
39. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.
40. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v žalobe namietal rovnaké skutočnosti, ktoré namietal už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.
41. Daňový poriadok v ustanovení § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.
42. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri správe daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.
43. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, s tým, že správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť aj k obsahu
výpovedí svedkov), pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
44. Správny súd dospel k záveru, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí správne vyhodnotil, že v konaní nebolo preukázané, že dodávateľ - spoločnosť BRESKON, s.r.o., skutočne reálne dodal žalobcovi tovar a to sadu Al kolies „19“ na vozidlo Audi Q7 na základe ním vystavenej faktúry č. 20160024. Uvedené nepotvrdili ani výpovede svedkov a vzhľadom na nekontaktnosť dodávateľa žalobcu - spoločnosti BRESKON, s.r.o. nebolo možné zistiť ďalšie prípadné skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu. Správny súd poznamenáva, že z výpisu Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. Vložka číslo: 104868/B mal preukázané, že spoločnosť BRESKON, s.r.o. bola vymazaná z obchodného registra od 17.04.2018.
45. K námietke žalobcu, že správca dane nevykonal ním navrhované dôkazy, ktoré by jednoznačne odstránili nedostatky vo výpovedi štatutárneho zástupcu spoločnosti BRESKON, s.r.o., teda konfrontáciu svedkov a že správcom dane zistený skutkový stav v rozhodnutí je právne, vecne a skutkovo „predčasný“ a teda právne neudržateľný, správny súd uvádza, že z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správca dane vypočul všetky žalobcom navrhované osoby, ale ani jedna z nich nepotvrdila reálne dodanie tovaru žalobcovi. Miestne príslušným správcom dane bol vypočutý konateľ spoločnosti BRESKON, s.r.o. - X. V. a ktorý uviedol do zápisnice o ústnom pojednávaní číslo 100597555/2018/9104403 zo dňa 21.03.2018, že spoločnosť BRESKON, s.r.o. bola uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36CbR/31/2016-25 zo dňa 08.02.2018 zrušená bez likvidácie a že síce podľa výpisu z obchodného registra bol konateľom spoločnosti BRESKON, s.r.o. od 03.11.2015 do 16.04.2018, ale nikdy nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť v mene spoločnosti. V konaní mal správny súd ďalej preukázané, že správca dane vypočul aj všetky žalobcom navrhované osoby - Q. S. U. X. S. za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu, ktorý mal možnosť konfrontovať ich odpovede a klásť svedkom otázky. Správny súd sa stotožnil s názorom správcu dane ako aj žalovaného, že výpovede svedkov sú nedôveryhodné, pretože nepredložili správcovi dane žiadne účtovné doklady a ani iné dôkazy týkajúce sa obchodovania spoločnosti BRESKON, s.r.o. so žalobcom preukazujúce pravdivosť ich výpovedí. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
46. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru, pričom všetky okolnosti celkom jednoznačne nasvedčujú tomu, že žalobca sa podieľal na fakturácii tovaru, avšak bez jeho reálneho dodania.
47. Samotné preukázanie dodávky tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť, že žalobca má doklady od svojho dodávateľa, ešte nedokazuje, že dodávky boli aj skutočne realizované. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúry v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti - v účtovníctve spoločnosti BRESKON, s.r.o. údaj o predmetnom zdaniteľnom obchode so žalobcom nebol preukázaný. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Podľa názoru správneho súdu bolo v danom prípade potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH.
48. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.
49. K námietke žalobcu, že žalovaný bol v predmetnom spore povinný uniesť dôkazné bremeno a preukázať tak skutočnosti, na základe ktorých mu odmietol priznať právo na odpočet DPH a teda, že nekonal zákonne, ak vyžadoval od neho uniesť dôkazné bremeno, napriek tomu, že už bolo prenesené na žalovaného, správny súd uvádza, že pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Je povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností, ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti majú aj obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“, čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad.
50. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a o presun dôkazného bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal disponovať. Právo na odpočítanie dane z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Právo na odpočítanie dane teda vzniká len za predpokladu, že tovar bol reálne dodaný a dodanie daňovým subjektom náležite preukázané.
51. Preto nemožno ani súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný procesnoprávne pochybil, lebo nesprávne pochopil aplikáciu inštitútu dôkazného bremena v daňovom konaní a v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 a z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“
52. Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené, poukazuje na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktoré stanovujú hmotnoprávne podmienky na základe ktorých, si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť,
keďže to zákon neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa DPH (ďalej len ako „platiteľ“). Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, sp. zn. 8Sžf/23/2014 a sp. zn. 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom na uskutočňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie dane a pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa v zmysle ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH a je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou.
53. Správny súd konštatuje, že žalobca mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
54. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
55. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
56. Správca dane na základe šetrení u dodávateľa žalobcu vyhodnotil obchodné prípady dôvodne tak, že k dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo. Podľa názoru súdu sa v priebehu daňového konania jednoznačne preukázalo, že nie je možné zistiť pôvod tovaru. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo nebolo preukázané.
57. Podľa názoru správneho súdu, žalobca teda nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady
musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže. V danom prípade orgány verejnej správy správne dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal samotnú existenciu (pôvod) a dodanie tovaru dodávateľom - spoločnosťou BRESKON, s.r.o..
58. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti.
59. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na to, že zákon o DPH bol prijímaný v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje ust. § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii s tým, že od 01.05.2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
60. Správny súd konštatuje, že smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty nadobudla účinnosť dňa 01.01.2007 (čl. 413 smernice) a podľa ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom 399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 01.01.2008.
61. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057), teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.
62. Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.05.2003, Zb. s. I-5197), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (rozsudok Súdneho dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 05.02.2004, Zb. s. I-1477).
63. Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňo-vanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3“.
64. Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 07.12.2010, R, C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať
noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 03.03.2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).
65. Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj z 21.12. 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10).
66. Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, ako aj Dankowski).
67. V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať aj pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc, a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.
68. Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
69. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci.
70. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na kontrolovanom zdaniteľnom obchode.
71. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že zo strany dodávateľa - spoločnosti BRESKON, s.r.o. bolo uskutočnené dodanie deklarovaného tovaru v zmysle ust. § 8 zákona o DPH a preto, nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH.
72. Ďalej NS SR v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že: „ pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.“
73. Zároveň správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich systém dane z pridanej hodnoty.
74. Správny súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane.
75. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 08.12.2011 sp.zn. 8Sžf/51/2010, v ktorom sa uvádza, že: „Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.“
76. Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).
77. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu
pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013).
78. Záverom správny súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6S/231/2017-88 zo dňa 13.09.2018 v právnej veci žalobcu: SEC TRADE, s.r.o., Hraničná 18, 821 05 Bratislava, IČO: 44 845 006 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 102461918/2017 zo dňa 27.11.2017 a ktorý rozhodol, tak že žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 3Sžfk/29/2018 zo dňa 22.07.2019, na základe podanej kasačnej sťažnosti žalobcu voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/231/2017-88 zo dňa 13.09.2018, rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť zamietol. Správny súd vo vzťahu k uvedenému poznamenáva, že sa jedná o rovnaký protokol o výsledku daňovej kontroly ako v tomto konaní (č. 101518377/2017/9104403/Rem zo dňa 11.07.2017), avšak za iné zdaňovacie obdobie, t.j. február 2016.
79. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, správny súd dospel k záveru, že v konaní boli vykonané potrebné dôkazy pre ustálenie skutkového stavu danej veci a jeho zistenie na posúdenie veci považuje za dostačujúce a za nesporné tak, ako ho v podrobnostiach opísali orgány verejnej správy v oboch inštanciách v ich rozhodnutiach. Správny súd nezistil žiadne porušenie zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutých rozhodnutiach prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonné náležitosti a je riadne odôvodnené.
80. Správny súd zastáva názor, že žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia a považoval ich vydané v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením.
81. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, boli vydané na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na ich zrušenie.
82. Správny súd poznamenáva, že v rámci odôvodnenia, správny súd nemusí dávať odpoveď na všetky otázky nastolené žalobcom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (nález Ústavného súdu SR pod II.ÚS 193/2012-14 z 19.03.2013 „ ... odôvodnenie rozhodnutia nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti ako i právny rámec, na základe ktorých bolo rozhodnutie vydané ...“).
83. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.
84. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si neuplatnil, a preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.
85. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).