Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

34C/64/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v právnom spore žalobcu: J. nar. XX.XX.XXXX, . bytom X. X. právne zastúpený: JUDr. Dušan Antol, advokát so sídlom Krivá 23, Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Sociálna poisťovňa, ul. 29.augusta 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto

rozhodol:

I. N e p r i p ú š ť a zmenu petitu žaloby v zmysle podania žalobcu zo dňa 28.1.2013, ktoré bolo súdu doručené dňa 30.1.2013.

II. Konania v časti zaplatenia istiny 5.956,- Eur a v časti zaplatenia 10% úroku z omeškania ročne zo sumy 5.956,- Eur odo dňa 7.12.2010 do 14.8.2011, v časti zaplatenia 5% úroku z omeškania ročne zo sumy 5.956,- Eur odo dňa 15.8.2011 do 11.9.2015 a v časti zaplatenia 10% úroku z omeškania ročne zo sumy 5.956,- Eur odo dňa 12.9.2015 do zaplatenia z a s t a v u j e.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou zo dňa 8.8.2012 žiadal súd, aby zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť mu sumu 5.956 Eur s 10 % úrokom z omeškania odo dňa 7.12.2010 do zaplatenia. Zároveň žiadal súd, aby zaviazal žalovanú k povinnosti nahradiť mu vzniknuté trovy konania.

2. Žalobu žalobca odôvodnil najmä tými skutočnosťami, že prostredníctvom svojho zástupcu predložil návrh na predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku činnosti v zmysle o sociálnom poistení v platnom znení po vydaní rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011 a Sociálnej poisťovne Bratislava, č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011 vo veci nepriznania náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia titulom priznanej choroby z povolania s počtom bodov 400. Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie mu priznala dňa 28.10.2010 chorobu z povolania s následným bodovým hodnotením za poškodenie sluchu v rozsahu 400 bodov, ale Sociálna poisťovňa túto skutočnosť nerešpektovala a vydala zamietavé rozhodnutia s nepriznaním uplatnenej náhrady. Predložil návrh na predbežné prejednanie, v ktorom tvrdí, že zo strany Sociálnej poisťovne došlo k porušeniu v prekročení zákonných kompetencii podľa ust. zákona o sociálnom poistení ako aj porušení minimálne ust. a ust. 10 zákona o odškodňovaní tým, že za položku č. 61 v časti IV. Prílohy zákona pre sťaženie spoločenského uplatnenia nepriznala odškodnenie. Nerešpektovaním rozhodnutia špecializovaného pracoviska o priznaní choroby z povolania a o stanovení výšky bodového odškodnenia

zo strany Sociálnej poisťovne došlo k porušeniu zákona. Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa pobočka Košice pri vydaní rozhodnutia nepostupovala správne, keď riadne uplatnenej úrazovej dávke nepriznala odškodnenie. Tento postup Sociálnej poisťovne je v rozpore s . Sociálna poisťovňa tak postupovala bez opory v o sociálnom poistení, ako aj . V oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody Sociálna poisťovňa zotrvala na svojom rozhodnutí. Uviedla, že zistená strata sluchu nezodpovedala zákonným kritériám pre priznanie choroby z povolania, posudkový lekár pobočky listom zo dňa 31.1.2011 požiadal Kliniku pracovného lekárstva a klinickej toxikológie o stanovisko k tejto otázke. Posudzujúci lekár Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie odôvodnil zotrvanie na svojom pôvodnom stanovisku v liste zo dňa 7.2.2011. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.4.2010, sp. zn. a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.5.2011, sp. zn. . Keďže výkonom verejnej správy nepochybne došlo k zásahu do jeho právnej a majetkovej sféry a jeho práv chránených , v zmysle zákona musí nasledovať náhrada primeraná zásahu verejnej správy. Účelom práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, aj práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je poskytnúť oprávneným osobám ochranu pred nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom každého, kto vydá rozhodnutie alebo inak vystupuje v mene orgánu, ktorý sa v Slovenskej republike na základe zákona podieľa na výkone verejnej moci. Z právnej úpravy vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok, ale nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup je možné považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu. Z rovnakých dôvodov ako pri nezákonnom rozhodnutí zákon nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „nesprávny úradný postup". Postup Sociálnej poisťovne spadá pod definíciu nesprávneho úradného postupu, ktorý znamenal hlboký zásah do jeho práv bez splnenia zákonných podmienok. V dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu sa nekonalo tak, ako sa konať malo, čím mu vznikla škoda. Celková uplatňovaná náhrada škody pozostáva 400 bodov x 14,89 Eur, t.j. 5. 956 Eur.

3. K žalobe žalobca pripojil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 15.8.2011 č. 20470

- 14/2011 - KEM, rozhodnutie Sociálnej poisťovne, Ústredie zo dňa 7.11.2011 č. 51043-2/2011 - BA, žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 21.1.2012 adresované Sociálnej poisťovni, oznámenie Sociálnej poisťovne o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 20.2.2012.

4. Žalovaná, zastúpená Sociálnou poisťovňou vo svojom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu žalobcu zamietnuť. Uviedla, že Fakultná nemocnica L. Pasteura, Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Košice v lekárskom posudku zo dňa 28.10.2010 ohodnotila u žalobcu sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s chorobou z povolania - poškodenie sluchu z hluku v rozsahu 400 bodov podľa položky IV/61 prílohy č. 1 o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov. Posudkový lekár pobočky pri kontrole zistil, že audiometrickým vyšetrením Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Košice bola nameraná strata sluchu žalobcu podľa Fowlera 45,30 %, čo zodpovedá iba stredne ťažkej nedoslýchavosti a čo nezodpovedá zákonným kritériám pre priznanie choroby z povolania. Na základe týchto skutočností požiadal posudkový lekár pobočky listom zo dňa 31.1.2011 Kliniku pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Košice o stanovisko k tejto otázke, ale posudzujúci lekár Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Košice zotrval na svojom pôvodnom stanovisku. Podľa následnej kontroly bodového hodnotenia choroby z povolania na účely priznania náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu dňa 22.2.2011 opakované vyšetrenia dokumentovali celkovú stratu sluchu len na úrovni stredne ťažkého stupňa postihnutia, v dôsledku čoho pokladá posudok Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Košice za bodovo nadhodnotený a súčasne v dôsledku čoho celková strata sluchu žalobcu nedosahuje stupeň postihu odôvodňujúci odškodnenie na účely poskytnutia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vo svojom stanovisku zo dňa 15.4.2011 uviedla, že podľa medzinárodných kritérií kvantitatívnych sluchových porúch celková strata sluchu v rozpätí 40% až 70% sa považuje za stredne ťažkú nedoslýchavosť a u žalobcu neboli splnené zdravotné kritériá ťažkej nedoslýchavosti podľa položky IV/61 prílohy č. 1 k

Z. z. K predmetnej spornej otázke sa na základe jeho požiadavky vyjadrilo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky a v listoch zo dňa 8.6.2011 a zo dňa 17.6.2011 potvrdilo jej názor, a preto jej pobočka dňa 15. augusta 2011 rozhodla v intenciách stanoviska Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a žalobcovi nepriznala náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla dňa 7.11.2011 tak, že rozhodnutie pobočky zo dňa 15.8.2011 potvrdila. Dňa 26.9.2012 sa uskutočnilo pracovné stretnutie jej zamestnancov a zamestnancov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky k posudzovaniu poškodenia sluchu hlukom z profesionálnych príčin s ohľadom na klasifikáciu porúch sluchu podľa Medzinárodnej zdravotníckej organizácie (WHO), ale záznam z tohto stretnutia zatiaľ nemá k dispozícii. Dňa 18.11.2011 požiadal žalobca Krajský súd Košice o preskúmanie napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Pojednávanie v tejto veci, vedenej pod sp.zn. -36 bolo nariadené na deň 27.9.2012, na ktorom bol návrh žalobcu zamietnutý. Žalovaná namietala aj uplatnený úrok z omeškania. Ku stanovisku žalovaná pripojila List Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2011 adresovaný žalovanej týkajúci sa posudzovania profesionálneho poškodenia sluchu na účely náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a Odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 8.6.2011 týkajúcu sa posudzovania profesionálneho poškodenia sluchu na účely náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

5. Žalobca podaním zo dňa 28.1.2013 rozšíril žalobu o náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku činnosti žalovanej v zmysle o sociálnom poistení v platnom znení po vydaní rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, voči rozhodnutiu č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011 vo veci nepriznania úrazovej renty titulom priznanej choroby z povolania zo dňa 28.10.2010. Žalobca v podaní poukázal na skutočnosť, že žalovaná si nesprávne vykladá právne predpisy tykajúce sa odškodňovania. Spornou nie je otázka choroby z povolania, ale sporná je otázka priznania adekvátneho odškodnenia uplatnených nárokov sťaženia spoločenského uplatnenia a úrazovej renty. Podľa žalobcu choroba z povolania sa priznáva väčšinou ak sa dosiahne aspoň stredný stupeň poškodenia zdravia, alebo samotné kritérium pre priznanie choroby z povolania je zapísané v zozname chorôb z povolania. O takýto prípade ide aj v jeho prípade, keďže má chorobu z povolania z dôvodu poškodenia sluchu podľa položky č. 38 - Porucha sluchu z hluku, pri ktorej dosahuje strata sluchu podľa Fowlera pri poškodených mladších ako 30 rokov najmenej 40 %. Pri poškodených nad 30 rokov sa uvedená hranica každé dva roky zvyšuje o 1 % a do dosiahnutia 50 rokov veku poškodeného, odkedy už musí prevyšovať strata sluchu 50%. Uvedené je tak dôkazom o nesprávnom postupe žalovanej, ktorá v prípade akýchkoľvek pochybností mala postupovať tak, aby vo veci ustanovila znalca, ako to stabilne judikuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Na podporu tvrdených skutočností žalobca poukázal aj na prípady iných klientov jeho právneho zástupcu, ktorým žalovaná priznala úrazovú rentu a tiež sťaženie spoločenského uplatnenia. Jemu však v rovnakej situácii a v rovnakej chorobe z povolania nepriznala ani jednu úrazovú dávku, čo je dôkaz o nesprávnom postupe žalovanej v rozhodovacom procese. Uviedol, že pôvodná strata na zárobku odškodňovaná do výšky zárobku bola nahradená novou úrazovou dávkou, úrazovou rentou. V dôsledku poškodenia sluchu prišiel o prácu, ktorú nemôže vykonávať, a teda jedinou príčinou tohto stavu je poškodenie zdravia. Svoje námietky vyjadril už v zápisnici z ústneho pojednávania dňa 28.2.2011, ktoré v rozhodovacom procese neboli zohľadnené vôbec. Vykonával prácu v ťažkom priemysle, je odborníkom v tejto oblasti a vzhľadom na priznanú chorobu z povolania nemôže svoju profesiu vykonávať, čo je uvedené aj v hlásení choroby z povolania

- t.j. preradiť na iné pracovisko trvale. Tým je daná príčinná súvislosť trvalého vyradenia z pracovného procesu podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o sociálnom poistení. Ďalej žalobca uviedol, že poškodenie sluchu ho vyradilo z pracovného procesu. Plynule prechádzal od pôvodného zamestnávateľa do firmy Ford Getrag s.r.o. Kechnec, u ktorého ako odborník - hutník vyhral výberové konanie, ale nemohol tam nakoniec nastúpiť, pretože lekárska prehliadka preukázala poškodenie jeho zdravia, sluchu. Napriek tomu, že túto skutočnosť pred žalovanou zdôrazňoval, nezobrala to do úvahy a ďalej konštruovala nelogické teórie a zdôvodnenia, prečo mu nič nepriznať. Má za to, že postup žalovanej ako pri sťažení spoločenského uplatnenia, tak aj pri úrazovej rente spadá pod definíciu nesprávneho úradného postupu, ktorý znamenal hlboký zásah do jeho práv bez splnenia zákonných podmienok. V dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu sa nekonalo tak, ako sa konať malo, čím mu vznikla škoda. Celková uplatňovaná náhrada škody pri sťažení spoločenského uplatnenia pozostáva 400 bodov x 14,89 Eur, t.j. 5 956 Eur vrátane 8,75 % úroku z omeškania od uplatnenia úrazovej dávky sťaženia spoločenského uplatnenia dňa 7.12.2010 až do zaplatenia. Rozšírenie žaloby sa týka celkovej uplatňovanej náhrady škody podľa ust. § 88 a ust. § 84 ods. 3 zákona o sociálnom poistení pri úrazovej rente tak, že žiada, aby súd zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť mu odo dňa 28.10.2010

do 31.10.2010 sumu 114,68 Eur, odo dňa 1.11.2010 do 31.12.2010 sumu 1 777,40 Eur, odo dňa 1.1.2011 do 31.12.2011 sumu 10 856,40 Eur, odo dňa 1.1.2012 do 31.12.2012 sumu 11 215,20 Eur, odo dňa 1.1.2013 po 963,20 Eur mesačne. Celkovo žiada zaviazať žalovanú k povinnosti zaplatiť mu sumu 24.926,88 Eur s 8,75 % úrokom z omeškania z každej mesačnej splátky k prvému dňu nasledujúceho mesiaca jednotlivo až do zaplatenia, a to titulom náhrady škody pri úrazovej rente za obdobie odo dňa 28.10.2010, kedy mal priznanú chorobu z povolania do 31.1.2013. K vyjadreniu žalobca predložil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 16.1.2013 adresovanú žalovanej a odborný článok prof. MUDr. R., CSc. publikovaný v časopise Med. Pro Praxi 2006.

6. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 14.8.2013 žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Zotrvala na svojej právnej argumentácii, avšak v časti týkajúcej sa náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu poukázala na skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom vydaným pod sp.zn. zo dňa 27.9.2012 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia jej rozhodnutia zo dňa 7.11.2011, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 15.8.2011 o nepriznaní nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V súvislosti s konaním o priznaní úrazovej renty žalobcovi uviedla, že žalobca o priznanie úrazovej renty požiadal žiadosťou zo dňa 7.12.2010. Svojím rozhodnutím zo dňa 18.3.2011 nepriznala žalobcovi nárok na úrazovú rentu, proti ktorému žalobca podal opravný prostriedok. Krajský súd v Košiciach rozsudkom vydaným pod č.k. -22 zo dňa 23.9.2011 potvrdil jej rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím vydaným pod sp.zn. zo dňa 13.12.2012 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach ako oneskorene podané. Novú žiadosť o priznanie úrazovej renty podal žalobca dňa 30.1.2013, na základe ktorej svojím rozhodnutím zo dňa 10.5.2013 nepriznala žalobcovi nárok na úrazovú rentu z dôvodu, že žalobca podľa ust. o sociálnom poistení nespĺňal podmienku vzniku nároku na úrazovú rentu. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok, o ktorom Krajský súd v Košiciach do dnešného dňa nerozhodol. Dňa 26.1.2012 jej bol doručený návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.1.2012, ktorú si žalobca uplatnil podľa v znení neskorších predpisov, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom v konaní o priznaní nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nárok žalobcu neuznala. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že nárok na náhradu škody, týkajúci sa nároku na úrazovú rentu, nebol predmetom žiadosti zo dňa 21.1.2012 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a takáto žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom v konaní o nároku na úrazovú rentu nebola doručená.

7. V podaní zo dňa 11.11.2013 žalobca uviedol, že zo strany žalovanej ide o nesprávny, neodborný i nezákonný postup. Uviedol, že klinický pracovný lekár pri posudzovaní choroby z povolania a sťaženia spoločenského nepostupuje podľa modelu WHO, ako to tvrdí a porovnáva žalovaná. Klinický pracovný lekár poškodené zdravie na sluchu posudzuje v úrovni 4000 Hz, čím sa celkom odlišuje od hodnotení WHO, na ktoré poukazuje žalovaná. Profesionálne poškodenie sluchu pri ohrození alebo priznaní chorobou z povolania je založené na hodnotení poškodeného sluchu v úrovni 4000 Hz, čím sa v celom rozsahu odlišuje od klasifikačného modelu WHO a MKCH-10. Celková strata sluchu v percentách sa stanovuje podľa Fowlera. Hodnotenie nálezov a následné opatrenia celkovej straty sluchu podľa Fowlera (%) z prahových hodnôt na frekvenciách 500 Hz, 1000 Hz, 2000 Hz a 4000 Hz vzdušného vedenia na lepšie počuteľnom uchu. Hodnotenie strát kostného vedenia na frekvencii 4000 Hz pre posúdenie ohrozenia chorobou z povolania, sa hlási, ak je strata sluchu zistená na frekvencii 4000 Hz pri kostnom vedení (v dB) väčšia než číselná hodnota, vyjadrujúca vek vyšetrovaného (v rokoch). Hlásenie choroby z povolania cestou Oddelenia alebo Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie u pracovníkov dc 30 rokov veku sa hlási pri celkovej strate sluchu, ktorá obojstranne dosahuje 40 %, pódia Fowlera. U osôb starších ako 30 rokov sa hranica hlásenia choroby z povolania plynulé zvyšuje o 1 % za každé 2 roky veku. U pracovníkov vo veku nad 50 rokov sa choroba z povolania hlási pri strate sluchu dosahujúcej 50 % podľa Fowlera. Okrem strát kostného vedenia na frekvencii 4000 Hz pre posúdenie chorobou z povolania slúžia aj iné kritéria. Okrem tinnitusu (hučanie v ušiach alebo ušný šelest) spôsobený vysokou hladinou hluku je to aj nepriaznivý vývoj poruchy sluchu vtedy, ak dlhodobá dynamika sluchových strát prekročí hodnotu 1% za rok, prípadne celková sluchová strata prevýši limitné hodnoty alebo krátkodobá dynamika prekročí 2 % za rok. Poškodenie sluchu, ktoré je zapríčinené nadmerným hlukom má ireverzibilný charakter, a preto musí nasledovať vyradenie pracovníka z expozície hluku. Jednotlivé frekvencie sú pre porozumenie ľudskej reči najdôležitejšie, ale

pri všeobecnom ochorení podľa WHO je najvýznamnejšia vôbec frekvencia 2000 Hz, preto sú sluchové straty na tejto frekvencii hodnotené najvyššie. Ale omyl a celkové odborné zlyhanie žalovanej je v tom, že neodlíšila profesionálne ochorenie, ktoré sa na rozdiel od všeobecného ochorenia hodnotí v úrovni 4000 Hz. To tiež znamená, že profesionálne ochorenie sa neposudzuje podľa WHO, ale súboru mnohých právnych noriem, ako napr. - o minimálnych zdravotných a bezpečnostných požiadavkách na ochranu zamestnancov pred rizikami súvisiacimi s expozíciou hluku a mnohých iných. Taktiež ide o dôkaz, že žalovaná po desiatkach rokoch aplikačnej praxe pri priznávaní choroby z povolania a odškodňovania sťaženia spoločenského uplatnenia sama svojvoľne zmenila kritéria bez zmeny relevantného právneho prostredia. Tým dochádza k úmyselnému obchádzaniu právne relevantných noriem. Preto ňou vydané rozhodnutie č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011 a rozhodnutie podriadenej organizačnej zložky v Košiciach č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011 sú pri aplikácii ust. a ust. ničotné. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12.6.2013. Žalobca dňa 5.12.2013 doručil súdu prvej inštancie v prílohe rozsudok Krajského súdu v Košiciach vydaný pod sp.zn. zo dňa 6.11.2013, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 10.5.2013 č.r. 5665-25/2013-BA a vrátil jej vec na ďalšie konanie.

8. Žalobca v podaní zo dňa 6.5.2015 uviedol, že po vydaní rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky dňa 27.9.2012 pod sp. zn. mu žalovaná priznala nárok na úrazovú rentu. O sťažení spoločenského uplatnenia žalovaná rozhodla rozhodnutím č. 46219- 84/2015-KEM zo dňa 9.2.2015 tak, že naň nemá nárok. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie. Uvedené dôvody v odvolaní sú dôkazom o nesprávnom a nezákonnom postupe žalovanej. Žalobca dal do pozornosti vyjadrenia hlavného odborníka pre choroby z povolania Doc. MUDr. S., ktorý sa vyjadroval, že klinický pracovný lekár sa pri posudzovaní sťaženia spoločenského uplatnenia neriadi Medzinárodnou klasifikáciou chorôb. Hodnotí sa sociálny dopad poškodenia na osobu. K tomu slúži Medzinárodnou organizáciou vypracovaný model KMF - Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia. V jeho veci žalovaná v druhostupňovom konaní v rozhodnutí č. 53756-2/2013-BA uviedla, že v jeho prípade sa nejedná o ťažkú nedoslýchavosť až hluchotu tak, ako je to uvedené pri položke č 61, uvedenej v IV časti, prílohe č. 1 k Ťažká nedoslýchavosť je pri 80%-nej celkovej strate sluchu podľa Fowlera. Percentuálne hodnotenie porúch sluchu podľa Fowlera je zadefinované v Z. z - príloha č. 4. kapitola VII. - choroby zmyslových orgánov, oddiel B -sluch, položka č. 1, 2,4. Z uvedeného dôvodu nedosiahol zákonom stanovené kritériá, ktoré dokumentuje v častí IV. sadzby bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania, položka č. 61. V inej veci, v rozhodnutí (zo súdnej praxe), poukazovany prípad - rozhodnutie č. 51043-2/2011- BA zo dňa 7.11.2011 žalovaná - ústredie uviedla, že podľa medzinárodných kritérií kvantitatívnych sluchových porúch celková strata sluchu podľa Fowlera v rozpätí 40-70 % sa považuje za stredne ťažkú nedoslýchavosť. Toto tvrdenie napovedá, že táto argumentácia žalovanej odôvodnením i číselným rozsahom 40%- 70% je vyňatá z prílohy 3, bod VII. k , podporne príloha č. 4 oddiel B - sluch . Ďalej poukázal na citovanú MKF, ktorá pre posudzovanie SSU bola zapracovaná do Metodického usmernenia Najvyššieho súdu Českej republiky. Poznamenal, že MKCH-10 vychádzala z medicínskych poznatkov príčin - etiológie, ktorá má za následok patologické zmeny, charakterizované klinickými príznakmi a líši sa od MKF. Preto aj Najvyšší súd Českej republiky rozhodol o vypracovaní tejto metodiky a o oficiálnom zapracovaní MKF. Podobne ako pri SSU, tak aj pri úrazovej rente nejde o medicínske posudzovanie, ale ide o posudzovanie následkov, ktoré toto poškodenie zanechalo. V prípade SSU je to v stanovení výšky bodového hodnotenia a v prípade úrazovej renty je to v dopade, či rozsahu vyradenia osoby z pracovného procesu. Uviedol, že je preukázané, že následkom úrazu došlo u neho k značným obmedzeniam v živote vo všetkých jeho sférach. Jeho zdravotný stav je poškodený trvalo, zlepšenie podľa poznatkov súčasnej medicíny sa nedá očakávať a jeho zdravotný stav podľa prognóz sa stále zhoršuje. Žalovaná mu nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia nepriznala, ale podľa poznatkov od poškodených, inému poškodenému (N.) z titulu choroby z povolania zo dňa 16.9.2010 za 400 bodov za rovnaké poškodenie a v rovnakom rozsahu (rozdiel 6 týždňov) priznala sumu 5.956 Eur. Utrpel závažnú ujmu na zdraví, ktorá je nemajetkovej /imateriálnej/ povahy. Je poškodený vo svojej osobnosti a má nárok na zadosťučinenie za túto imateriálnu ujmu. Jednorázovo priznanou finančnou náhradou mu má byť po celý zvyšok života kompenzovaná závažnosť poškodenia a tiež fyzické a psychické strádanie, ktoré boli dôsledkom objektívne zistiteľných zmien vyvolaných zranením, jeho liečbou a odstraňovaním následkov.

9. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 22.6.2015 žiadala žalobu žalobcu zamietnuť. Uviedla, že procesnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde je podľa ust. predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na základe písomnej žiadosti poškodeného. Písomná žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.11.2012 jej bola doručená dňa 12.12.2012. Za právny titul žalobca označil jej nesprávny úradný postup v konaní o priznanie nároku na úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania (rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011). Touto žiadosťou požadoval náhradu škody v rozsahu 100%, plus 10% úrok z omeškania odo dňa riadneho uplatnenia úrazovej dávky až do zaplatenia. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody predbežne prerokovala a o výsledku informovala žalobcu listom zo dňa 16.1.2013, doručeným žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 22.1.2013 Podľa ust. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde, môže poškodený uplatňovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Žalobný návrh podal žalobca Okresnému súdu Košice I dňa 16.8.2012, v ktorom ako právny titul odôvodňujúci jeho nárok uviedol jej nesprávny úradný postup v konaní o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011) a škodu vyčíslil na sumu 5.956 Eur s 10% úrokom z omeškania odo dňa 7.12.2010 až do zaplatenia a súčasne žiadal zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 1.070,- Eur. Tento žalobný návrh žalobca rozšíril podaním na Okresný súd Košice I dňa 30.1.2013 a uplatnenú výšku náhrady škody rozšíril titulom nepriznania nároku na úrazovú rentu (rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011) o sumu 24.926,88 Eur s 8,75% úrokom z omeškania z každej mesačnej splátky k prvému dňu nasledujúceho mesiaca jednotlivo až do zaplatenia. Zastáva názor, že žalobný návrh žalobcu v znení jeho rozšírenia je v rozpore s ust. v znení z dôvodu, že titul a rozsah uplatnenej náhrady škody nekorešpondujú s nárokom uplatneným v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. K vecnej stránke uplatneného nároku na náhradu škody týkajúceho sa úrazovej renty žalovaná uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením vydaným pod sp.zn. zo dňa 13.12.2012 odmietol odvolanie žalobcu ako oneskorene podané proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach vydaného pod č. k. -22 zo dňa 23.9.2011. Uvedeným rozsudkom bol návrh na preskúmanie zákonnosti jej rozhodnutia č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011 zamietnutý, teda nárok žalobcu na úrazovú rentu mu nebol priznaný. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že z odborných lekárskych vyšetrení žalobcu vyplýva, že choroba z povolania nezaznamenala u neho také následky na zdraví, ktoré by v dôsledku závažnosti narušenia zdravia úplne vylučovali žalobcu z doteraz vykonávaných pracovných činností. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentu je v zmysle ust. o sociálnom poistení podstatné to, či v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má žalobca viac ako 40% - ný pokles schopnosti vykonávať doterajšie zamestnanie. Pokiaľ ide o obsah lekárskych správ a posudkov posudkových lekárov zhodne u žalobcu konštatujú mieru poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 10% pre účely posúdenia nároku žalobcu na úrazovú rentu, t. j. nesplnenie právnych podmienok podľa ust. o sociálnom poistení. Z uvedeného vyplýva, že jej nesprávny úradný postup nebol v konaní o úrazovú rentu preukázaný. O vecnej správnosti rozhodnutia týkajúcej sa úrazovej renty, ako dávk rentu preukázaný. O vecnej správnosti rozhodnutia týkajúcej sa úrazovej renty, ako dávky sociálneho poistenia, bolo právoplatne rozhodnuté, na vecne príslušnom súde, čo ju vedie aj k vysloveniu námietky prekážky rozhodnutej veci. Ďalej žalovaná uviedla, že na základe žiadosti žalobcu zo dňa 3.12.2010 rozhodnutím č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011 žalobcovi nepriznala nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodovala ako vecne príslušná jej organizačná zložka ústredie, ktorá rozhodnutím č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011 napadnuté rozhodnutie pobočky Košice ako vecne správne potvrdila. Proti rozhodnutiu ústredia zo dňa 7.11.2011 podal žalobca žalobu, ktorú Krajský súd v Košiciach rozsudkom vydaným pod č. k - 42 zo dňa 27.9.2012 zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vydaným pod sp.zn. zo dňa 29.1.2014, tak že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie jej ústredie zo dňa 7.11.2011 zrušil a vec vrátil na nové konanie. Na základe uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydala pobočka Košice rozhodnutie č. 46219-84/2015-KEM zo dňa 9.2.2015, ktorým žalobcovi v súlade s Kontrolou bodového hodnotenia choroby z povolania na účely náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia vypracovanou posudkovým lekárom pobočky Košice zo dňa 17.9.2014, nepriznala nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 8.6.2010. Proti uvedenému rozhodnutiu pobočky Košice zo dňa 9.2.2015 podal žalobca odvolanie. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj spisovej dokumentácie žalobcu, jej organizačná zložka ústredie svojím rozhodnutím č. 19099-6/2015- BA zo dňa 14.4.2015 odvolanie zamietla a napadnuté rozhodnutie pobočky Košice potvrdila. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 6.5.2015. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu do dnešného dňa nevyužil možnosť podania preskúmavacej žaloby podľa ust. a nasl. , a teda v súlade so zásadou ultima ratio nevyužil riadne prostriedky ochrany jeho ohrozeného alebo porušeného práva. Bez podania žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia je potrebné považovať rozhodnutie Sociálnej poisťovne o nároku navrhovateľa na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za zákonné a konečné so zaväzujúcimi právnymi účinkami tak pre všetky orgány štátu ako aj pre účastníka konania.

10. Žalobca v podaní zo dňa 21.11.2016 uviedol, že pri prvom rozhodovaní o úrazovej rente sa žalovaná v rozhodnutí č. 25857-2/2011-BA dopustila nesprávnych právnych posúdení. Prvým bolo, že určila odškodniteľný stupeň dňom 8.6.2010, čím uplatnila absolútne neprípustnú pravú retroaktivitu. Priznanú chorobu z povolania mal až dňa 28.10.2010, ako výsledok posúdenia podľa ust. . Žalovaná ďalej v jeho prípade spochybňovala ordinariátom pracovného lekárstva priznanú chorobu z povolania a prekročenie hranice 50 % straty sluchu ako podmienky pre priznanie choroby z povolania. Mal priznanú chorobu z povolania hlásením č. 352/87 zo dňa 28.10.2010 v súlade s vyhláškou č. o hlásení choroby z povolania. Pokiaľ žalovaná použila v rozhodnutí iný dátum pre určenie odškodniteľného stupňa, porušila vlastnú procesnú povinnosť na riadne zistenie skutočného stavu veci. Tiež konala v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Dotknutá právna úprava nemá inštitút pre spätne priznávanie chorôb z povolania. Nasvedčuje tomu aj dikcia citovaného ust. v slovách „výsledok posúdenia." Žalovanou používaný „Dátum prvého zistenia" ku ktorému pripája dodatok - „choroby z povolania" nemá oporu v platnej právnej úprave. Výsledkom posúdenia nároku na úrazovú rentu bolo, že žalovaná mu priznala 10% pokles pracovnej schopnosti, čo je v rozpore s ust. , pri ktorého hodnote nemá nárok na úrazovú rentu aj napriek tomu, že bol natrvalo z pracovného procesu vyradený práve pre ochorenie sluchu. O úrazovej rente žalovaná rozhodla až v novom konaní po podaní novej žiadosti, po zrušení rozhodnutia č. 5665-25/2013-BA zo dňa 10.5.2013 rozsudkom Krajského súdu Košice vydaným pod sp. zn. zo dňa 6.11.2013. Úrazová renta pri rovnakých podmienkach aké platili k dátumu 28.10.2010, tiež v deň prvého uplatnenia nároku na úrazovú rentu mu bola priznaná až rozhodnutím č. 5812- 54/2014-BA zo dňa 16.4.2014. Žalovanou určený denný vymeriavací základ bol správny v sume 924,7666 Sk, t.j. 30,6967 EUR. Splnil všetky zákonné kritéria na priznanie úrazovej renty dňom 28.10.2010. Preto za obdobie po priznaní úrazovej renty mu v tomto osobitnom konaní patrí nárok na príslušenstvo, t.j. 10 % ročný úrok z omeškania zo sumy 242,10 Eur za každý kalendárny mesiac až do 5.5.2014, dňa pripísania úrazovej renty na jeho účet žalobcu. Vzhľadom na uvedené berie podľa ust. (ust. a nasl. ) iba v časti istiny 772,- EUR mesačne počítanej z denného vymeriavacieho základu 955,6552 Sk, t.j. 31,7220 Eur a 100 % poklesu pracovnej schopnosti, svoj návrh týkajúci sa nároku na úrazovú rentu späť. Akceptoval rozhodnutie žalovanej o priznaní nároku na úrazovú rentu a jej výplatu v základnej sume 242,10 Eur mesačne. V zmysle uvedeného navrhuje, aby súd v zmysle ust. (ust. a nasl. ) pripustil zmenu žaloby tak, že mu prizná 10% ročný úrok z omeškania zo sumy 242,10 Eur za každý mesiac odo dňa 28.10.2010 do 5.5.2014. Žalobca ďalej uviedol, že sťaženie spoločenského uplatnenia pri rovnakých podmienkach aké platili k dátumu 28.10.2010, tiež v deň prvého uplatnenia nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, mu bolo žalobcovi priznané až rozhodnutím č. 46219-97/2015-KEM zo dňa 11.9.2015. Po priznaní choroby z povolania dňa 28.10.2010 (ust. , ) mal v ten istý deň stanovené bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Napriek tomu, že bohatá judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potvrdzuje, že žalovaná nemá kompetenciu na zmenu lekárskeho posudku sťaženia spoločenského uplatnenia, žalovaná toto nerešpektovala. Žalovaná mu rozhodnutím č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011 nepriznala nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia. Dôvodom nepriznania nároku na úrazovú dávku bolo to, že posudkový lekár bez zákonnej kompetencie stanovil body v rozsahu 0 (nula). Zo strany žalovanej išlo o nezákonný zásah, pretože jediný legitímny postup bol v naplnení vlastných procesných povinností na riadne zistenie skutočného stavu veci, pretože jediný legitímny postup bol v ustanovení znalca, ktorý by odborné

otázky zodpovedal. Žalovaná až po dlhom byrokratickom postupe mu priznala sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutím č. 46219-97/2015-KEM zo dňa 11.9.2015 v rozsahu 400 bodov a hodnote 16.48 Eur za jeden bod v celkovej sume 6.592,- Eur. Vzhľadom na uvedené berie podľa ust. (ust. a nasl. ) žalobu v časti istiny 5.956 Eur späť. Akceptoval rozhodnutie žalovanej o priznaní nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a jej výplatu v sume 6.592 Eur. Žalobca v podaní navrhol, aby súd v zmysle ust. (ust. a nasl. ) pripustil zmenu žaloby tak, že mu prizná 10% ročný úrok z omeškania zo sumy 5.956,- Eur odo dňa 28.10.2010 do 11.9.2015. Má za to, že preukázal nesprávny úradný postup žalovanej, ktorý vyústil do spôsobenej škody. Iba nesprávnym úradným postupom žalovanej ako orgánu verejnej moci bola mu majetková ujma spôsobená tým, že takýto postup zasiahol do priebehu deja vedúceho k znemožneniu nakladať s finančnými prostriedkami, na ktoré mal zákonný nárok. Žalovaná tak v konaní o úrazovej rente ako aj sťažení spoločenského uplatnenia svojím nesprávnym a neprimeraným postupom citeľne zasiahla do sféry jeho majetkových práv a do jeho práva na pokojné užívanie majetku.

11. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 2.2.2017 namietala uplatnené úroky z omeškania zo strany žalobcu. Uviedla, že nárok na náhradu škody vo forme úroku z omeškania z úrazových dávok nie je možné uznať, pretože úrazová renta a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú úrazové dávky, na ktoré vzniká nárok za splnenia zákonom ustanovených podmienok, a preto pri omeškaní ich plnenia nemožno požadovať úrok z omeškania, tak ako to je vo vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom pri omeškaní s plnením peňažného dlhu. Predmetom priznania dávok sociálneho poistenia sú také práva, ktoré sú inej povahy, než sú práva z občianskoprávnych, pracovnoprávnych alebo iných obdobných vzťahov, ohľadom ktorých zákonná úprava v prípade omeškania s plnením pripúšťa možnosť požadovať aj zákonom stanovené úroky. Právo na úrazovú dávku je sociálnym právom a zákon o sociálnom poistení takúto možnosť neposkytuje, v dôsledku čoho úrok z omeškania pri úrazovej dávke nemá oporu v zákone. Súčasne namietala žalobcom uplatnenú výšku úroku z omeškania, pretože v prípade záväzkových vzťahov bola v čase podania žaloby výška úrokov z omeškania upravená ust. nariadenia vlády č. . Nie je jej preto podľa nej zrejmé z čoho vyplýva žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 10%. Inštitút úroku z omeškania upravený v je oprávnený priznať iba súd v rámci rozhodnutia o náhrade škody, pričom lehota omeškania začína plynúť najskôr dňom oznámenia, že nárok na náhradu škody žalobcu nebude uspokojený. Namietala tiež omeškanie vo výplate náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodov, že žiadosť o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia si žalobca uplatnil dňa 7.12.2010, pričom žalobcovi dávku nepriznala rozhodnutím č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011. Toto rozhodnutie potvrdil jej odvolací orgán rozhodnutím č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011, ktoré ako zákonné potvrdil aj Krajský súd v Košiciach rozsudkom vydaným pod č. k. -42 zo dňa 27.9.2012. Žalobca voči rozhodnutiu krajského súdu podal opravný prostriedok na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý svojím rozhodnutím vydaným pod sp.zn. č. k. zo dňa 29.1.2014 rozhodnutie jej odvolacieho orgánu zo dňa 7.11.2011 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Na základe realizácie rozsudku bolo vydané nové rozhodnutie č. 59507-72/2014-KEM zo dňa 16.10.2014, ktoré bolo na základe podaného odvolania žalobcu zrušené rozhodnutím jej odvolacieho orgánu č. 57990-2/2014-BA zo dňa 10.12.2014. Konečné rozhodnutie vo veci vydala dňa 9.2.2015 pod č. 46219-84/2015-KEM, ktorým náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcovi nepriznala. Toto rozhodnutie bolo potvrdené jej odvolacím orgánom rozhodnutím č. 19099-6/2015-BA zo dňa 14.4.2015. Žalobca sa voči rozhodnutiu zo dňa 14.4.2015 neodvolal. Jej právoplatné rozhodnutie preukazuje, že žalobcovi nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia ku dňu podania žiadosti t. j. ku dňu 7.12.2010 nevznikol. Žalobca dňa 16.1.2015 podal novú žiadosť o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá sa už neopierala o lekársky posudok vystavený MUDr. T. zo dňa 28.10.2010, ale o nový lekársky posudok vystavený MUDr. J. dňa 17.12.2014, ktorý vychádza zo skutočnosti, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo v roku 2014. Táto skutočnosť sa prejavila aj vo vyššej sume náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu použitia hodnoty bodu pre rok 2014, čo znovu potvrdzuje existenciu dvoch na sebe nezávislých konaní o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože je nepochybné, že v pôvodnom konaní mohla byť pre účely výpočtu sumy náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia použitá iba hodnota bodu z roku 2010. Žalobcovi bola náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia priznaná a vyplatená na základe jej rozhodnutia č. 46219-97/2015-KEM zo dňa 11.9.2015, voči ktorému nebol žalobcom uplatnený opravný prostriedok. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bola žalobcovi priznaná v novom konaní, v ktorom vychádza z iného skutkového stavu ako toho, ktorý bol známy dňa 7.12.2010. Preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že sa dostala do omeškania, nakoľko priznala žalobcovi náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia až dňa 11.9.201, aj keď rovnaké podmienky pre jej priznanie platili už dňa 28.10.2010. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že konanie začaté v roku 2010 bolo ukončené jej právoplatným rozhodnutím, ktorou zamietla náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobcovi priznala náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia až v roku 2015 na základe úplne nových skutočností, ktorými bol nový lekársky posudok s tým, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo v roku 2014 a na základe novej žiadosti žalobcu z roku 2015. Preto sa nemohla dostať do omeškania v období odo dňa 28.10.2010 do 11.9.2015, za ktoré si žalobca uplatňuje úrok z omeškania. Rovnako jej nie je zrejmé, prečo žalobca zmenil dátum na 28.10., keď jeho žiadosť bola podaná dňa 7.12.2010. Namieta tiež omeškanie vo výplate úrazovej renty z dôvodov, že žiadosť o úrazovú rentu žalobca spísal dňa 3.12.2010. Dňa 18.3.2011 vydala rozhodnutie č. 25857-2/2011 - BA, ktorým žalobcovi nárok na úrazovú rentu nepriznala. O opravnom prostriedku rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom vydaným pod č. k. -22 zo dňa 23.9.2011 jej rozhodnutie potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením vydaným pod sp.zn. zo dňa 13.12.2012. Jej rozhodnutie o nepriznaní úrazovej renty zo dňa 18.3.2011 sa tak stalo právoplatným, nakoľko nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným súdom. Preto sa v tomto konaní o úrazovú rentu ani nemohla dostať do omeškania. Žalobca jej doručil novú žiadosť o úrazovú rentu dňa 30.1.2013. Svojím rozhodnutím č. 5665-25/2013-BA zo dňa 10.5.2013 žalobcovi úrazovú rentu nepriznala, pričom podkladom tohto rozhodnutia bola lekárska správa zo dňa 25.4.2013. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vydaným pod sp.zn. zo dňa 6.11.2013 bolo jej rozhodnutie zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie. V rámci realizácie rozsudku bolo vydané rozhodnutie č. 5812-54/2014-BA zo dňa 16.4.2014, ktorým bola žalobcovi úrazová renta priznaná. K priznaniu úrazovej renty došlo v súlade s lekárskou správou posudkového lekára zo dňa 19.3.2014, v ktorej sa určil pokles pracovnej schopnosti poškodeného na účely úrazovej renty v rozsahu 41% odo dňa 8.6.2010. Úrazová renta žalobcovi patrila do 23.1.2014, nakoľko mu bol dňa 24.1.2014 priznaný predčasný starobný dôchodok. Z tohto dôvodu bola žalobcovi celá suma úrazovej renty vyplatená naraz v sume 14.345,80 Eur, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia dňa 28.4.2014. Považuje za preukázané, že rozhodnutia o úrazovej rente vychádzali z odlišných lekárskych správ, ktoré odrážali postupne sa meniaci zdravotný stav žalobcu a tiež pokrok v spôsobe posudzovania zdravotných poškodení v rámci posudkovej činnosti. Nepovažuje preto za pravdivé tvrdenie žalobcu, že podmienky pre priznanie úrazovej renty boli v roku 2010 totožné s podmienkami v roku 2014, a z tohto dôvodu aj namieta existenciu omeškania žalovanej pri výplate úrazovej renty. Nie je si vedomá nesprávneho úradného postupu v konaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a úrazovej rente, tak ako ho žalobca uviedol v žalobe. Rozhodnutia o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a úrazovej rente boli vydané na základe platnej právnej úpravy, pričom bola viazaná tiež právnym názorom príslušných súdov, ktoré rozhodnutia o úrazových dávkach preskúmavali v rámci správneho súdnictva. Z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu ním namietaného nesprávneho úradného postupu v konaniach o úrazových dávkach, a tiež z dôvodu, že neboli preukázané základné zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to vznik škody, jej výška a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a jej konaním, navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaná v rámci prostriedkov procesnej obrany k podaniu priložila jej rozhodnutie č. 20470-14/2011- KEM zo dňa 15.8.2011, rozhodnutie č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn zo dňa 27.9.2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 29.1.2014, jej rozhodnutie č. 46219-84/2015- KEM zo dňa 9.2.2015, jej rozhodnutie č. 19099-6/2015-BA zo dňa 14.4.2015, jej rozhodnutie č. 46219-97/2015-KEM zo dňa 11.9.2015, jej rozhodnutie č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 23.9.2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 13.12.2012, jej rozhodnutie č. 5665-25/2013-BA zo dňa 10.5.2013, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 6.11.2013, jej rozhodnutie č. 5812-54/2014-BA zo dňa 16.4.2014.

12. Žalobca v podaní zo dňa 9.5.2017 zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii. Uviedol, že vyjadrenie žalovanej považuje za zmätočné. Dátum 28.10.2010 považuje iba za dátum priznania choroby z povolania, ktorý je aj dňom vzniku poistnej udalosti a je jediným dátumom, od ktorého je možné nárok na úrazovú dávku uplatniť, ale aj priznať. Podľa žalobcu žalovaná cielene opomína základné skutočnosti, ktoré ho oprávňovali na podanie žiadosti o priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia. Týmito skutočnosťami sú priznaná choroba z povolania v odškodniteľnom stupni k dátumu 28.10.2010 a lekársky posudok sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 28.10.2010. To je dôkaz, že podmienky nároku na úrazovú dávku boli splnené. Súčasne bola podľa jeho názoru splnená

podmienka nároku na výplatu úrazovej dávky. Už prvé rozhodnutie žalovanej č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011, ktorou rozhodla, že nemá nárok na úrazovú dávku, je rozhodnutím nezákonným, spôsobeným nesprávnym úradným postupom. Takýto dôkaz je v Zápisnici o kontrole bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 22.2.2011. Posudkový lekár, aj keď na zmenu bodového hodnotenia nemá kompetenciu, vykonal jej zmenu zo 400 bodov tak, že celkový počet bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia bol 0 (nula). Aj z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky v poukazovanom prípade zrušil rozhodnutie a vec vrátil na nové konanie. Postup žalovanej považuje aj za diskriminačný z dôvodu, že napr. iný poškodený U. mal za rovnakej skutkovej a procesnej situácie a platnosti rovnakej právnej úpravy priznanú chorobu z povolania v odškodniteľnom stupni dňa 16.9.2010. Žalovaná mu promptne rozhodnutím č. 1110035169 zo dňa 29.11.2010 za 400 bodov (rovnakého poškodenia podľa položky 61 prílohy č. 1 ) určených v lekárskom posudku zo dňa 20.9.2010 priznala sumu 5.956 Eur. Tvrdenia žalovanej vychádzajú zo spochybňovania celkovej straty sluchu, údajne „len na úrovni stredne ťažkej nedoslýchavosti," pričom je to v rozpore so zákonom. Podľa žalobcu žalovaná v konaní uplatnila voľnú úvahu prekročením kompetencií v rozpore s právnymi predpismi bez toho, aby umožnili poškodenému oboznámiť sa s ekvivalentom, ktorý žalovanou tvrdenú „ stredne ťažkú nedoslýchavosť definuje. Podobne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 27.9.2012, sp. zn. uviedol, že v tejto otázke v neupravených otázkach neodkazuje na , a teda ani na medzinárodnú Klasifikáciu chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Napríklad v rozhodnutí č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011 žalovaná uviedla, že „podľa medzinárodných kritérií kvantitatívnych sluchových porúch celková strata sluchu podľa Fowlera v rozpätí 40-70 % sa považuje za stredne ťažkú nedoslýchavosť. Toto tvrdenie napovedá, že táto argumentácia žalovanej odôvodnením i číselným rozsahom 40%-70% je vyňatá z prílohy 3, bod VII. k , podporne príloha č. 4 oddiel B - sluch , teda iného právneho predpisu, než aký dopadá na neho. Takýto postup je absolútne neprípustný a je v rozpore so v platnom znení. Ďalej žalobca uviedol, že v rovnakom čase, keď inému poškodenému sa priznávali úrazové dávky bez problémov, jemu sa odmietali. Taký dôkaz vyplýva aj z rozhodnutia žalovanej č. zo dňa 10.1.2011, ktorá inému poškodenému priznala nárok na úrazovú rentu, a to dokonca aj za obdobie niekoľkých mesiacov predtým, než klinický pracovný lekár menovanému priznal chorobu z povolania v odškodniteľnom stupni. Podobne diskriminačný zásah voči nemu je možné odvodiť aj z iného prípadu, v ktorom ako zástupca vystupoval jeho advokát, a ktorý z titulu priznanej choroby z povolania v odškodniteľnom stupni mal dňa 11.1.2011 priznanú chorobu z povolania, spolu s určením bodového hodnotenia v rozsahu 420 bodov. Tento poškodený nemal priznanú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale mal priznanú úrazovú rentu, opäť skôr ako dosiahol odškodniteľný stupeň, t.j. niekoľko mesiacov pred dátumom 11.1.2011. Z uvedeného dôvodu nadväzujúc na predchádzajúce podania odmieta argumenty žalovanej, ktorá mu v čase podania žiadosti o úrazovú rentu (podobne ako aj žiadosti o sťaženie spoločenského uplatnenia) podľa v platnom znení a jeho zákonné nároky nesprávnym uplatnením svojich kompetencií nepriznala.

13. Žalobca v podaniach zo dňa 25.5.2021 a zo dňa 30.9.2021 opakovane žiadal súd, aby žalobe vyhovel. Poukázal, že konanie žalovanej vo vzťahu k jeho osobe vykazovalo zjavné znaky svojvôle a zatajovania známych skutočností. Taktiež takéto konanie javí známky porušenia zásad správneho konania, akými sú zásada materiálnej (objektívnej) pravdy na zistenie skutočného stavu veci (v prospech alebo neprospech) podľa ust. a nasledujúcich .

14. Na pojednávaní súdu dňa 25.10.2021 po podrobnom oboznámení s vyjadreniami strán sporu a po právnom posúdení veci, ku ktorému súd pristúpil, zástupca žalobcu uviedol, že súhlasí s právnym posúdením veci, avšak žalobu nemôže vziať späť. Uviedol, že istinu si žalobca neuplatňuje, ale uplatňuje si úroky z omeškania. Žalovaná prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaní uviedla, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju žiada v celom rozsahu zamietnuť.

15. V priebehu sporu vstúpil do platnosti nový procesný predpis - , účinný odo dňa 1.7.2016. Žalobu žalobca podal v čase platnosti predchádzajúceho procesného kódexu v znení neskorších zmien a doplnkov , účinného do 31.6.2016.

16. Podľa ust. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa ust. veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18. Podľa ust. na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.

19. Podľa ust. konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

20. V súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami súd uvádza, že , ktorý bol prijatý a nadobudol účinnosť dňa 1.7.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti.

21. Súd vykonal dokazovanie rozsiahlymi vyjadreniami strán sporu ako aj oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi.

22. Po právnej stránke súd vec posúdil podľa nižšie citovaných ustanovení zákona:

23. Podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

24. Podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi ( o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

25. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004.

26. Podľa ust. § 1 citovaného zákona v znení účinnom ku dňu podania žaloby tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

27. Podľa ust. § 2 citovaného zákona v znení účinnom ku dňu podania žaloby na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

28. Podľa ust. § 3 ods. 1 a ods. 2 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

29. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. i) citovaného zákona v znení účinnom ku dňu podania žaloby vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom.

30. Podľa ust. o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia, a v súlade s ust. citovaného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby, je oprávnená konať v mene Slovenskej republiky.

31. Podľa ust. citovaného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

32. Podľa ust. a citovaného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

33. Podľa ust. citovaného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

34. Podľa ust. citovaného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

35. Podľa ust. , citovaného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

36. Podľa ust. citovaného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby ak príslušný

orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

37. Podľa ust. a citovaného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podania žaloby uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

38. Predmetom žaloby žalobcu podanej na súd dňa 16.8.2012 je nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 5.956,- Eur s 10% úrokom z omeškania odo dňa 7.12.2010 do zaplatenia spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v súvislosti s nepriznaním nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca v žalobe uviedol, že škoda mu vznikla porušením právnej povinnosti žalovanej a jej nesprávnym úradným postupom v konaní o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia po vydaní rozhodnutia pobočky žalovanej zo dňa 15.8.2011 č. 20470 - 14/2011 - KEM, ktoré bolo potvrdené odvolacím orgánom žalovanej, jej ústredím, rozhodnutím č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011. Tvrdil, že postup žalovanej bol v rozpore s Čl. 46 ods. 3 a tiež v rozpore so o sociálnom poistení, o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov, kedy žalovaná nerešpektovala rozhodnutie špecializovaného pracoviska tým, že jej posudkoví lekári vykonali neoprávnene opravu bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, výsledkom čoho bolo zamietavé rozhodnutie žalovanej a nepriznanie uplatnenej dávky. Podaním zo dňa 28.1.2013 žalobca rozšíril svoju žalobu o nárok na náhradu škody vo výške 24.926,88 Eur s 8,75 % úrokom z omeškania z každej mesačnej splátky úrazovej renty odo dňa 28.10.2010 až do zaplatenia spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v súvislosti s nepriznaním nároku na úrazovú rentu. Uviedol, že žalovaná pri vydaní svojho rozhodnutia č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011 nepostupovala správne, keď žalobcovi nepriznala riadne uplatnený nárok na úrazovú rentu. Žalobca ako poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovanej. V prípade náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaná oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 20.2.2012 neuznala uplatnený nárok žalobcu z dôvodu nepreukázania zákonom stanovených predpokladov zodpovednosti za škodu a v prípade úrazovej renty žalovaná listom zo dňa 28.1.2013 oznámila žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí z dôvodu, že nie sú splnené základné zákonné predpoklady, s ktorými nárok na náhradu škody spája, a to vznik škody, jej výška a príčinná súvislosť medzi jej konaním a vznikom škody.

39. V danom prípade po vykonanom dokazovaní súd mal za jednoznačne preukázané, že na základe žiadosti žalobcu zo dňa 3.12.2010 žalovaná svojím rozhodnutím č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011 žalobcovi nepriznala nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodovala ako vecne príslušná organizačná zložka žalovanej - ústredie, ktorá rozhodnutím č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011 napadnuté rozhodnutie pobočky Košice ako vecne správne potvrdila. Proti rozhodnutiu ústredia žalovanej zo dňa 7.11.2011 podal žalobca žalobu, ktorú Krajský súd v Košiciach rozsudkom vydaným pod č. k - 42 zo dňa 27.9.2012 zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vydaným pod sp.zn. dňa 29.1.2014, tak že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie jej ústredia zo dňa 7.11.2011 zrušil a vec vrátil na nové konanie. Na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydala žalovanej pobočka Košice rozhodnutie č.

59507-72/2014-KEM dňa 16.10.2014, ktoré bolo na základe podaného odvolania žalobcu zrušené rozhodnutím odvolacieho orgánu žalovanej pod č. 57990-2/2014-BA dňa 10.12.2014. Následne žalovaná vo veci vydala dňa 9.2.2015 nové rozhodnutie pod č. 46219-84/2015-KEM, ktorým žalobcovi v súlade s kontrolou bodového hodnotenia choroby z povolania na účely náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vypracovanou posudkovým lekárom pobočky Košice zo dňa 17.9.2014, nepriznala nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 8.6.2010. Proti uvedenému rozhodnutiu pobočky Košice zo dňa 9.2.2015 podal žalobca odvolanie. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj spisovej dokumentácie žalobcu, jej organizačná zložka ústredie svojím rozhodnutím č. 19099-6/2015- BA zo dňa 14.4.2015 odvolanie žalobcu zamietla a napadnuté rozhodnutie pobočky Košice potvrdila. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 6.5.2015, pretože žalobca nevyužil možnosť podania preskúmavacej žaloby podľa ust. a nasl. , a teda v súlade so zásadou ultima ratio nevyužil riadne prostriedky ochrany jeho ohrozeného alebo porušeného práva. Žalobca dňa 16.1.2015 podal novú žiadosť o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá sa už neopierala o lekársky posudok vystavený MUDr. T. zo dňa 28.10.2010, ale o nový lekársky posudok vystavený MUDr. J. dňa 17.12.2014, ktorý vychádza zo skutočnosti, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo v roku 2014. Žalobcovi bola náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia priznaná a vyplatená na základe rozhodnutia žalovanej č. 46219-97/2015-KEM zo dňa 11.9.2015, voči ktorému nebol žalobcom uplatnený opravný prostriedok. Žalobca o priznanie úrazovej renty požiadal žalovanú žiadosťou zo dňa 7.12.2010. Dňa 18.3.2011 žalovaná vydala rozhodnutie č. 25857-2/2011 - BA, ktorým žalobcovi nárok na úrazovú rentu nepriznala, proti ktorému podal žalobca opravný prostriedok. O opravnom prostriedku rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý svojím rozsudkom vydaným pod č. k. -22 zo dňa 23.9.2011 rozhodnutie žalovanej potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením vydaným pod sp.zn. zo dňa 13.12.2012 ako oneskorene podané. Rozhodnutie žalovanej o nepriznaní úrazovej renty zo dňa 18.3.2011 sa tak stalo právoplatným, nakoľko nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným súdom. Žalobca žalovanej doručil novú žiadosť o priznanie úrazovej renty dňa 30.1.2013. Žalovaná svojím rozhodnutím č. 5665-25/2013- BA zo dňa 10.5.2013 žalobcovi úrazovú rentu nepriznala, pričom podkladom tohto rozhodnutia bola lekárska správa zo dňa 25.4.2013. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vydaným pod sp.zn. zo dňa 6.11.2013 bolo rozhodnutie žalovanej zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie. V rámci realizácie rozsudku bolo vydané rozhodnutie č. 5812-54/2014-BA zo dňa 16.4.2014, ktorým bola žalobcovi úrazová renta priznaná. K priznaniu úrazovej renty došlo v súlade s lekárskou správou posudkového lekára zo dňa 19.3.2014, v ktorej sa určil pokles pracovnej schopnosti žalobcu ako poškodeného na účely úrazovej renty v rozsahu 41% odo dňa 8.6.2010. Úrazová renta žalobcovi patrila do 23.1.2014, nakoľko mu bol dňa 24.1.2014 priznaný predčasný starobný dôchodok. Z tohto dôvodu bola žalobcovi celá suma úrazovej renty vyplatená naraz v sume 14.345,80 Eur, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia dňa 28.4.2014.

40. V prejednávanom prípade bolo potrebné vyriešiť otázku, či sú splnené predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody uplatnenej žalobcom, ktorá mu mala podľa neho vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovanej.

41. Nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie sú dva pojmy, ktoré vymedzujú príčinu vzniku ujmy výkonom verejnej moci. Ide o samostatné skutkové podstaty zodpovednosti štátu za takúto ujmu, z čoho plynie zásada, že čo je nezákonným rozhodnutím, nemôže byť nesprávnym úradným postupom. V prípade, keď úradný postup nájde svoj odraz vo výroku rozhodnutia, nebude štát zodpovedať za spôsobenú ujmu z titulu nesprávneho úradného postupu, ale výlučne len titulom nezákonného rozhodnutia.

42. Nesprávny úradný postup definoval až do účinnosti novely uskutočnenej v ust. ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

43. Žalobca v konaní ani netvrdí, že orgán verejnej správy - Sociálna poisťovňa porušila svoju povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nevytýka jej nečinnosť a prieťahy

v konaní. Žalobca neoznačil v žalobe a ani iných svojich podaniach žiadne rozhodnutie žalovanej (či už organizačnej zložky alebo ústredia), ktoré by nebolo vydané v zákonnej či primeranej lehote. Žalobca opakovane uvádzal, že postup žalovanej bol v rozpore s Čl. 46 ods. 3 a tiež v rozpore so , , pretože žalovaná nerešpektovala rozhodnutie špecializovaného pracoviska tým, že jej posudkoví lekári vykonali neoprávnene opravu bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, výsledkom čoho bolo zamietavé rozhodnutie žalovanej a nepriznanie uplatnenej dávky. V prípade úrazovej renty žalobca uviedol, že žalovaná pri vydaní svojho rozhodnutia č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011 nepostupovala správne, keď mu nepriznala riadne uplatnený nárok na úrazovú rentu, ktorá sa bežne odškodňovala.

44. V tejto súvislosti je pritom potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry, škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom musí byť vyvolaná inou ako rozhodovacou činnosťou orgánu verejnej moci. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. : „...nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom totiž nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani za tej situácie, že tieto nedostatky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.“

45. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda vyplýva jednoznačný záver, že objektívna zodpovednosť štátu je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napríklad nevydanie, či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát podľa uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30.12.2020).

46. V kontexte vyššie uvedeného ako nesprávny úradný postup je možné označiť taký postup orgánu verejnej moci, ktorý odporuje platným právnym predpisom a nenachádza svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, teda ide o postup ktorý nie je rozhodnutím a nemá smerovať k vydaniu rozhodnutia (pozri aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. a sp.zn. ).

47. Žalobca však ako nesprávny úradný postup označil postup žalovanej, ktorý mal výstup v jej rozhodnutiach, a to ním označených - rozhodnutie č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011, rozhodnutie č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011, rozhodnutie č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011, ktoré rozhodnutia však nemožno považovať za nesprávny úradný postup, keďže nešlo o konanie žalovanej v rozpore s platnými právnymi predpismi.

48. Na tomto mieste súd upriamuje pozornosť žalobcu na skutočnosť, že nie je možné nahrádzať v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom činnosť správnych orgánov a rozhodnutia správnych súdov. Súd si tiež nemôže predbežne právne posúdiť otázky, ktoré uvádza žalobca, keďže ich posúdenie a rozhodnutie o nich bolo vykonané už v správnom súdnictve, a ich ďalšie preskúmavanie nie je prípustné. V intenciách vyššie uvedeného súd zároveň musí konštatovať, že nemožno tiež posúdiť konanie žalovanej pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia ako nesprávny úradný postup len na tom skutkovom základe, že rozhodnutie žalovanej č. 51043-2/2011 BA zo dňa 7.11.2011 bolo v preskúmavacom konaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušené.

49. Nie je tiež bez právneho významu, že žalobca v správnom konaní nepodal žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 19099-6/2015- BA zo dňa 14.4.2015, ktorým potvrdila rozhodnutie jej organizačnej zložky zo dňa 9.2.2015 o nepriznaní nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to podľa ust. a nasl. , a teda možno konštatovať, že v súlade so zásadou ultima ratio žalobca nevyužil riadne prostriedky ochrany jeho ohrozeného alebo porušeného práva v správnom konaní, v rámci ktorého namieta nesprávny úradný postup žalovanej, a do úvahy neprichádza ani vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí č. 20470-14/2011-KEM zo dňa 15.8.2011 a č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011 o nepriznaní nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby zistenej dňa 28.10.2010. Žalobcovi by totiž nevznikol ani nárok na náhradu škody v dôsledku ne o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia č. 19099-6/2015- BA zo dňa 14.4.2015, ktorým žalobcovi nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.1.2014 a vrátaní veci na opätovné konanie a rozhodnutie žalovaná nepriznala. V prípade úrazovej renty žalovaná dňa 18.3.2011 vydala rozhodnutie č. 25857-2/2011 - BA, ktorým žalobcovi nárok na úrazovú rentu nepriznala, proti ktorému podal žalobca opravný prostriedok. O opravnom prostriedku rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý svojím rozsudkom vydaným pod č. k. -22 zo dňa 23.9.2011 rozhodnutie žalovanej potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením vydaným pod sp.zn. zo dňa 13.12.2012 ako oneskorene podané. Rozhodnutie žalovanej o nepriznaní úrazovej renty zo dňa 18.3.2011 sa tak stalo právoplatným, nakoľko nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným súdom.

50. Prihliadajúc k uvedenému právnemu názoru súd prvej inštancie nemal preukázaný nielen nesprávny úradný postup žalovanej ako orgánu verejnej moci v súvislosti s jej rozhodnutiami č. 20470-14/2011- KEM zo dňa 15.8.2011 a č. 51043-2/2011-BA zo dňa 7.11.2011 o nepriznaní nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby zistenej dňa 28.10.2010 a rozhodnutím č. 25857-2/2011-BA zo dňa 18.3.2011 o nepriznaní nároku na úrazovú rentu, ale musí konštatovať aj neexistenciu nezákonného rozhodnutia na strane žalovanej.

51. V danej súvislosti je však potrebné poukázať aj na nesplnenie ďalších predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody.

52. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o objektívnu zodpovednosť za predpokladu súčasného splnenia troch podmienok - existencie nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo existencie jeho nesprávneho úradného postupu, existencie škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom.

53. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , škodou sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Poškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody tak na žalobcovi leží dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje.

54. Nemožno prijať a stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že žalobcovi konaním žalovanej vznikla škoda.

55. Z vykonaného dokazovania je totiž zrejmé, že žalobcovi bola náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia priznaná a vyplatená na základe rozhodnutia žalovanej č. 46219-97/2015-KEM zo dňa 11.9.2015 v sume 6.592,- Eur, voči ktorému žalobca nepodal opravný prostriedok. Žalobcovi bola priznaná tiež úrazová renta rozhodnutím žalovanej č. 5812-54/2014-BA zo dňa 16.4.2014 a táto mu bola vyplatená naraz v sume 14.345,80 Eur po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia dňa 28.4.2014.

56. Príčinná súvislosť je v aplikačnej praxi a právnej teórii pojmovo označovaná rôzne a to ako kauzálna súvislosť, súvislosť príčinná a následku kauzálny nexus. Ide o objektívnu kategóriu vyjadrujúcu vzájomnú súvislosť medzi konaním (alebo javom) a účinkami konania, teda o stav, pri ktorom konaní vyvoláva

určité účinky. Ak ide o náhradu škody vyžaduje sa existencia príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu vyvolávajúce následok v podobe škody. Vyžaduje sa teda príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a škodou. V prípade zodpovednosti za škodu, ktorej predpokladom je protiprávne konanie nestačí, že je daná príčinná súvislosť konania škodcu a škody, ale vyžaduje sa príčinná súvislosť protiprávneho konania a škody (následku). Nestačí preto, ak je daná príčinná súvislosť konania škodcu a škody a konanie škodcu nebolo protiprávne. Ešte zložitejšia situácia pre posúdenie príčinnej súvislosti nastáva v prípade, ak dochádza k reťazeniu súvislosti. Preto nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, teda iba možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou, ale vyžaduje sa jej nepochybná existencia. Vyžaduje sa, aby išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by ku škode nedošlo. Ak je však viac príčin, ktoré pôsobia súbežne alebo následne, je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že už spôsobenie prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku (pozri rozhodnutia vo veci sp.zn. , , , R 54/2003 NS ČR, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).

57. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by nebola daná. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu veci a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. ).

58. Z dôvodu konštatovanej neexistencie nesprávneho úradného postupu žalovanej, neexistencie nezákonného rozhodnutia žalovanej a neexistencie škody na strane žalobcu, tu nemôže ani existovať príčinná súvislosť, a preto má súd za to, že žalobca v spore nepreukázal kumulatívne naplnenie podmienok stanovených v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, čo musí viesť súd k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu vrátane uplatneného príslušenstva, t.j. úrokov z omeškania.

59. Podľa ust. žalobca môže vziať žalobu späť.

60. Podľa ust. ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

61. Podľa ust. súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa alebo pojednávanie.

62. Na tomto mieste súd musí uviesť, že viaceré podania žalobcu, ktorým si uplatňoval nové nároky, resp. upravoval svoje návrhy, ako má súd meritórne rozhodnúť (petity) boli zmätočné, a ani napriek výzve súdu sa nepodarilo nedostatky jeho podaní odstrániť.

63. Žalobca v žalobe zo dňa 16.8.2012 žiadal súd, aby zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť mu 10% úrok z omeškania z uplatnenej istiny odo dňa 7.12.2010 do zaplatenia. Podaním zo dňa 28.1.2013 žalobca žiadal súd, aby zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť mu 8,75 % úrok z omeškania z uplatnenej istiny odo dňa 7.12.2010 do zaplatenia. Žalobca podaním zo dňa 21.11.2016 vzal žalobu v časti zaplatenia istiny vo výške 5.956,- Eur týkajúcej sa nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia späť z dôvodu, že akceptoval rozhodnutie žalovanej o priznaní nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a jej výplatu v sume 6.592,- Eur a žiadal priznať 10% úrok z omeškania z dlžnej istiny odo dňa 28.10.2010 do 11.9.2015. Podaním zo dňa 30.9.2021 si uplatňoval žalobca len 5 % úrok z omeškania odo dňa 15.8.2011 do 11.9.2015.

64. V súlade s citovaným zákonným ust. súd konanie zastavil v časti zaplatenia istiny 5.956,- Eur a v časti zaplatenia 10 % úroku z omeškania ročne zo sumy 5.956,- Eur odo dňa 7.12.2010 do 14.8.2011, v časti zaplatenia 5% úroku z omeškania ročne odo dňa 15.8.2011 do 11.9.2015 a v časti zaplatenia 10% úroku z omeškania ročne zo sumy 5.956,- Eur odo

dňa 12.9.2015 do zaplatenia na základe dispozitívnych úkonov žalobcu, ktorými zobral žalobu v časti zastaveného konania späť.

65. Súd nezisťoval stanovisko žalovanej k čiastočnému späťvzatiu žaloby, nakoľko k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo pred otvorením predbežného prejednania sporu resp. pojednávania, preto by aj jej prípadný nesúhlas bol právne neúčinný.

66. Podľa ust. a navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

67. Podľa ust. žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

68. Zmena žaloby je prejavom dispozičnej zásady, ktorá je typická pre sporové konanie a umožňuje strane, aby modifikovala svoj žalobný návrh. Možnosť meniť žalobu však nie je absolútna a zákon ju obmedzuje najmä z dôvodov hospodárnosti a upravuje tak, aby nedochádzalo k jej zneužívaniu. Zmena žaloby patrí medzi podania vo veci samej. Zmenený návrh je vo svojej podstate novým návrhom, o ktorom rozhoduje súd v tom istom (pôvodnom) konaní. Je na rozhodnutí súdu, či pripustí alebo nepripustí zmenu návrhu. Pokiaľ by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenom návrhu, súd zmenu nepripustí a po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu. Posúdenie, aké sú výsledky doterajšieho konania a či tieto môžu alebo nemôžu byť podkladom na konanie o zmenenom návrhu, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Súd pri svojej úvahe dbá najmä na hospodárnosť konania. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvej inštancie, žalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné. Vzhľadom na doterajší priebeh konania, jeho výsledky súd nepripustil zmenu petitu žaloby v zmysle podania žalobcu zo dňa 28.1.2013, ktoré bolo súdu doručené dňa 30.1.2013.

69. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

70. Podľa ust. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

71. Podľa ust. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

72. Podľa ust. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

73. V ust. ako aj v ust. sa premietajú zákonné princípy, podľa ktorých náhrada trov zaťažuje stranu, ktorá v spore nebola úspešná, resp. stranu, ktorá zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Všeobecne platí, že náhrada trov sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. júna 2011 sp. zn. .)

74. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

75. V danom prípade žalovanej ako úspešnej strane sporu prináleží v zmysle ust. ako aj v zmysle ust. náhrada trov konania v celom rozsahu. Žalovaný bol úspešný aj v časti zastaveného konania, nakoľko žalobca žalobu zobral v časti istiny späť po plnení žalovanej po podaní žaloby, avšak žalovaná preukázateľne plnila na základe iných posudzovaných skutočností a iných rozhodnutí vydaných v správnom konaní, ktoré nesúvisia s prejednávanou vecou. Trovy konania však žalovanej súd nepriznal, nakoľko žalovaná si neuplatnila nárok na náhradu trov konania (súd v spise z podaní žalovanej a ani z vyjadrení na pojednávaní nezistil, že by si žalovaná nárok na náhradu trov uplatnila).

76. Odhliadnuc od uvedeného do úvahy by v prejednávanom prípade prichádzala aj aplikácia ust. .

77. Podľa ust. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

78. Účelom ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym a zdravotným aspektom.

79. V tejto súvislosti súd uvádza, že úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodnúť o náhrade nákladov podľa výsledku sporu, ale zvážiť či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie alebo nepriznanie účelne vynaložených nákladov.

80. V danom prípade by súd v prípade uplatnenia náhrady trov konania zo strany žalovanej využil tzv. moderačné absolučné právo a svojím rozhodnutím by zmiernil dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, a to v prospech neúspešného žalobcu. Súd by pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvážil všetky aspekty dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. , zvážil by aj dopad rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania na obe strany sporu a zohľadnil by najmä skutočnosť, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku, pričom z predložených listinných dôkazov strán sporu vyplýva, že pred nástupom žalobcu do starobného dôchodku mu jeho mimoriadne nepriaznivý zdravotný stav neumožňoval zamestnať sa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach okrem výroku rozsudku o nepripustení zmeny petitu žaloby (ust. v spojení s ust. ).

Podľa ust. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa ust. sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. a ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.