Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Cob-73-2021.pdf
PDF · 189.49 KB
Case nature
Subarea
2Cob/73/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Eleny Kúšovej v právnej veci žalobcu: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpeného LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 35 846 909, proti žalovanému: KERAMON Mobile, s.r.o., so sídlom Konventná 7, 811 03 Bratislava, IČO: 48 283 916, zastúpenému Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 074 369, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 36Cb/37/2021-763 zo dňa 31.05.2021 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 36Cb/37/2021-763 zo dňa 31.05.2021 v napadnutom výroku II p o t v r d z u j e .
II. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 36Cb/37/2021-763 zo dňa 31.05.2021 v napadnutom výroku III m e n í tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a .
III. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 36Cb/37/2021-763 zo dňa 31.05.2021 v napadnutom výroku IV m e n í tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
IV. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 36Cb/37/2021-763 zo dňa 31.05.2021 v napadnutom výroku V z r u š u j e .
V. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh žalovaného na spojenie predmetnej veci s právnou vecou, vedenou Okresným súdom Bratislava I spis. zn. 34Cb/40/2021 do spoločného konania odmietol (výrok I), konanie v časti petitu návrhu neodkladného opatrenia v položke č. 208 zastavil (výrok II) a určil, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi jednotlivo určené hnuteľné veci, bližšie špecifikované v bodoch 1-210 (výrok III) v lehote 3 dní odo dňa vykonateľnosti neodkladného opatrenia. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 99.06% (výrok IV) a zároveň poučil žalovaného, že môže proti žalobcovi podať žalobu vo veci samej, týkajúcu sa nároku na navrátenie do pôvodného stavu alebo nároku na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia, pričom následkom úspešnej žaloby je zrušenie neodkladného opatrenia (výrok V).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom, doručeným dňa 09.04.2021 domáhal voči žalovanému vydania hnuteľných vecí, bližšie špecifikovaných v petite neodkladného opatrenia, a teda ochrany svojho vlastníckeho práva vo vzťahu k žalovanému, ktorý ich neoprávnene zadržiava - jedná sa o skladové zásoby vo vlastníctve žalobcu, ktoré sa ku dňu 03.02.2021 nachádzali na jeho prevádzke v Košiciach.
3. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca odôvodnil tým, že je držiteľom oprávnenia na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, ktorý vykonáva svoju činnosť vo verejnom záujme (ďalej „telekomunikačný podnik“), čo preukázal potvrdeniami Úradu pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb zo dňa 14.03.2016 a dňa 14.05.2018 a potvrdením Telekomunikačného úradu SR zo dňa 05.12.2006. Žalobca v priamej súvislosti so splnením povinností vo verejnom záujme zabezpečuje tiež predaj koncových telekomunikačných zariadení/mobilných telefónov a predaj služieb, vrátane dátových s dostupnosťou pre verejnosť na celom území SR. Za uvedeným účelom vybudoval žalobca predajnú sieť svojich zmluvných partnerov - obchodných zástupcov, ktorým udelil licencie na používanie obchodnej značky Orange, a títo zabezpečujú predaj produktov a služieb Orange a ich servis na celom území SR pre viac ako 2,5 milióna konečných zákazníkov. Žalovaný bol do decembra r. 2020 jedným z viacerých obchodných zástupcov navrhovateľa, pričom toto právne postavenie nadobudol dňom 01.11.2020 kúpou časti podniku ako kupujúci podľa zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 28.10.2020 od predávajúceho - pôvodného obchodného zástupcu, ktorým bola obchodná spoločnosť KERAMON Trade, s.r.o., na základe ktorej (okrem iného) nadobudol žalovaný všetky aktíva a zmluvy, vzťahujúce sa k časti podniku, ktorá slúži na prevádzkovanie celkovo 28 značkových predajní a obchodných kancelárii Orange (definovaných v bode 1.1.2 zmluvy) vrátane samotnej zmluvy o obchodnom zastúpení so žalobcom a tiež držbu k hnuteľným veciam, nachádzajúcim sa na jednotlivých predajniach a obchodných kanceláriách. Žalovaný predmetnou zmluvou nadobudol aj hnuteľné veci, nachádzajúce sa na prevádzke žalobcu v značkovej predajni Orange (identifikovanej pod č. POS 894) na adrese Moldavská cesta 32, HPM OPTIMA, 040 01 Košice. Jedná sa o hnuteľné veci - mobilné telefóny, koncové telekomunikačné zariadenia, príslušenstvo a ďalší tovar v celkovej hodnote 48.919,13 Eur, vlastníkom ktorých je žalobca. Pôvodný obchodný zástupca (ktorý však dňa 20.11.2020 zanikol výmazom z OR) bol cez osobu jediného spoločníka a konateľa p. Kojeckého spoločnosťou majetkovo aj personálne prepojenou so žalovaným, pričom v čase predaja časti podniku sa jednalo o transakciu uskutočnenú medzi závislými osobami. Za účelom zabezpečenia prevádzky verejnej telekomunikačnej siete uzavrel dňa 30.11.2012 zmluvu o obchodnom zastúpení a spolupráci pri prevádzkovaní značkovej predajne Orange Slovensko, a.s. v znení osobitného dodatku SME s pôvodným obchodným zástupcom - predmetom zmluvy bo záväzok pôvodného obchodného zástupcu prevádzkovať značkové predajne Orange, označené kódom „POS“ a obchodné kancelárie, označené kódom „SME“, slúžiace na poskytovanie osobitnej starostlivosti pre skupinu tzv. „SME zákazníkov“. Pôvodný obchodný zástupca (a aktuálne žalovaný) zabezpečoval pre žalobcu predaj koncových telekomunikačných zariadení - mobilných telefónov, príslušenstva k nim a predaj ďalšieho tovaru. Všetky hnuteľné veci boli a sú vo vlastníctve žalobcu s tým, že obchodný zástupca uzatváral so zákazníkmi kúpne zmluvy za účelom ich predaja, avšak v mene a na účet žalobcu (bod 1.1.2 prvá veta zmluvy) ako jeho splnomocnený zástupca (čl. 3 bod 1 zmluvy). Vlastnícke právo k hnuteľným veciam preto nie je sporné. Za účelom zabezpečenia predaja telekomunikačných zariadení pôvodný obchodný zástupca a následne po jeho zániku aj žalovaný prevzali od navrhovateľa postupne do držby hnuteľné veci podľa podmienok v čl. 7.7 zmluvy o obchodnom zastúpení ako tzv. tovar do zásob na jednotlivé sklady, nachádzajúce sa na jednotlivých značkových predajniach a obchodných kanceláriách Orange prevádzkovaných odporcom. Ku dňu podania návrhu sa jednalo o hnuteľné veci v počte 211 ks v celkovej hodnote 48.919,13 Eur (prevzatie ktorých do držby zo strany žalovaného preukázal žalobca zmluvou o obchodnom zastúpení, zostavou skladových zásob, jednotlivými dodacími listami a preberacími protokolmi kuriérskej služby DPD). Listom zo dňa 10.12.2020 žalobca odňal/ zrušil žalovanému oprávnenia obchodného zástupcu vykonávať obchodné zastúpenia v značkových predajniach a SME obchodných kanceláriách (v zmysle čl. 4 bod 7 zmluvy o obchodnom zastúpení bolo toto jednostranné právo možné realizovať aj bez porušenia zmluvných povinností zo strany žalovaného), a ktorým zároveň odstúpil od zmluvy o obchodnom zastúpení. List bol doručený žalovanému dňa 14.12.2020, pričom ním bol zároveň žalovaný vyzvaný na vrátenie všetkých vecí, ktoré mu boli poskytnuté žalobcom, a to s poukazom na ustanovenie čl. 6 bod 2 v spojení s čl. 26 bod 11 zmluvy o obchodnom zastúpení. Prílohou predmetného listu bol zoznam jednotlivých 22 značkových predajní a 8 tzv. SME kancelárii, avšak žalobca v ňom opomenul uviesť aj značkovú predajňu POS 894 na Moldavskej ceste č. 32, HPM OPTIMA v Košiciach. Žalobcovi vzniklo na základe naplnenia 9 dôvodov
pre odstúpenie od zmluvy právo od predmetnej zmluvy odstúpiť a každý jeden z dôvodov žalovanému podrobne v uvedenom liste špecifikoval. Následne v dôsledku odňatia oprávnenia obchodného zástupcu a odstúpenia od predmetnej zmluvy vznikla povinnosť žalovanému vydať hnuteľné veci žalobcovi - v zmysle čl. 7 bod 21 bol za ich účelom v lehote 2 pracovných dní zo strany žalobcu riadne vyzvaný osobitnou výzvou zo dňa 22.12.2020, doručenou mu 22.12.2020. Lehota na vydanie hnuteľných veci uplynula dňom 28.12.2020, pričom od 29.12.2020 je žalovaný s touto povinnosťou v omeškaní, nakoľko doposiaľ ich žalobcovi nevydal a navyše, dňa 03.02.2021 ich neoprávnene vyniesol z prevádzky žalobcu a neoprávnene ich zadržiava. Žalovaný bráni odporcovi ako vlastníkovi veci zmocniť sa svojich hnuteľných vecí, resp. obnoviť svoju oprávnenú držbu k predmetným hnuteľným veciam za účelom ich ďalšieho užívania bez toho, aby žalovanému svedčal akýkoľvek právny dôvod na takéto zadržiavanie. Žalovaný je zároveň v omeškaní s úhradou pohľadávok v celkovej sume 121.915,46 Eur v zmysle prílohy č. 2 listu žalobcu zo dňa 10.12.2020, žalobca však voči žalovanému nemá žiadny finančný alebo nefinančný záväzok. Potreba neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami a hroziaca ujma bola navrhovateľom odôvodnená tým, že nakoľko na strane žalovaného neexistuje akýkoľvek relevantný dôvod pre zadržiavanie hnuteľných vecí vo vlastníctve žalobcu a na strane žalobcu neexistuje nijaká právna povinnosť takéto zadržiavanie strpieť, uvedené konanie je protiprávne. Navyše, neoprávneným zadržiavaním vecí bráni žalovaný výkonu podnikania žalobcu, vrátane výkonu jeho vlastníckeho práva, a to všetko v situácii, keď žalobca za hnuteľné veci riadne svojím dodávateľom zaplatil (hodnota spolu v sume 48.919,13 Eur). Zákazníci žalobcu čakajú na dodanie mobilných telefónov, ktoré si od neho objednali a hrozia odstúpením od zmlúv. Od žalobcu za daných okolností nie je možné spravodlivo žiadať, aby za účelom splnenia si svojho záväzku vo vzťahu k zákazníkom obstarával ďalšie zariadenia, pričom riskuje, že tie zariadenia, ktoré boli doposiaľ nakúpené, sa v čase, keď sa k nemu znovu dostanú, už predajné nebudú. Žalobca má taktiež za to, že poskytovanie verejnej siete a verejnej služby je na jeho strane plnením povinností vo verejnom záujme v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu v súvislosti s ochorením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu COVID-19, jedná sa preto o naliehavú potrebu neodkladnej úpravy. Žalobca zároveň poukázal na to, že mobilné telefóny z dôvodu rýchleho technického a technologického vývoja strácajú na hodnote a už aj polročným oddialením ich predaja vznikne žalobcovi škoda v poklese ich hodnoty rádovo v desiatkach %. Žalovaný v čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia dlhuje na daniach a poistnom sumu 60.511,57 Eur, čo predstavuje pre žalobcu bezprostrednú hrozbu, pretože pri vykonávaní exekúcie môže poverený exekútor zaradiť aj predmetné hnuteľné veci vo vlastníctve žalobcu a pri exekúcii nie je navrátenie do pôvodného stavu prípustné. Záverom žalobca poukázal na to, že iba uložením požadovanej povinnosti žalovanému možno efektívne dosiahnuť ochranu jeho vlastníckeho práva voči neoprávnenému zadržiavaniu vecí a po ich získaní do dispozície žalobcu bude bezprostredne možné pokračovať v ich predaji, čím dôjde k odvráteniu hroziacej škody. Navyše, nariadením neodkladného opatrenia nedôjde k obmedzeniu žalovaného neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah, pretože sa jedná len o povinnosť vydať veci, a ani tretích osôb.
4. Žalobca podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 30.04.2021 zmenil petit návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia tak, že opravil položku č. 188 spôsobom, aby bola vykonateľná a určitá. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 36Cb/37/2021-708 zo dňa 10.05.2021 rozhodol o návrhu na zmenu petitu tak, že ho v žalobcom navrhovanom znení pripustil.
5. Vyššie uvedeným podaním vzal zároveň žalobca návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v časti položky č. 208 späť, v dôsledku čoho došlo k zmene hodnoty hnuteľných vecí, vydania ktorých sa od žalovaného domáha, na sumu 48.788,30 Eur.
6. Nakoľko žalovaný podal návrh na spojenie vecí, súd prvej inštancie, postupujúc v zmysle § 166 ods. 1 C.s.p. konštatoval, že jediným dôvodom pre spojenie vecí na spoločné konanie je hospodárnosť konania, inak spojenie vplyv na procesné práva strán konania nemá. Posúdenie, či sa spojením vecí dosiahne hospodárnejší postup v konaní, je ponechané na konajúcom súde. Konanie, vedené súdom prvej inštancie pod sp. zn. 34Cb/40/2021 sa síce týka identických strán konania a má rovnaký právny základ, ale po skutkovej stránke ide o rozličný hnuteľný tovar, nachádzajúci sa v inej predajni (Trebišov), preto súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod, pre ktorý by malo dôjsť k spojeniu vecí do jedného konania, a tak návrh žalovaného ako nedôvodný odmietol.
7. Po oboznámení sa s listinným dôkazmi súd prvej inštancie predmetnú vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 324 ods. 1 a 2, § 325 ods. 1 písm. d), § 326 ods. 1, § 328
ods. 1, § 329 ods. 1, 2 a 3, § 330 ods. 2, § 331 ods. 1, § 336 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“), § 123, § 126 ods. 1, § 151s ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 669a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), čl. 18 a 19 smernice Rady ES č. 86/653/EHS o koordinácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, § 43 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodný a jeho nariadením je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami sporu.
8. Súd prvej inštancie sa predovšetkým vysporiadaval s námietkou žalovaného vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobcu k predmetným hnuteľným veciam (nakoľko žalovaný sa k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia svojvoľne bez vyzvania zo strany súdu prvej inštancie vyjadril písomným podaním, doručeným dňa 19.04.2021 - bližšie viď ods. 3 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) a s ňou súvisiacou aktívnou legitimáciou žalobcu na podanie predmetného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Zo zmluvy o obchodnom zastúpení a tiež z čestného prehlásenia podpísaného zamestnancom žalobcu, p. M. vyplýva, že vlastníkom predmetných hnuteľných vecí je žalobca. Žalovaný ako obchodný zástupca uzatváral so zákazníkmi kúpne zmluvy na predaj zariadení - hnuteľných vecí v mene a na účet žalobcu (čl. 1 bod 1 a 2 veta prvá, čl. 7 bod 1 zmluvy), a to ako jeho splnomocnený zástupca (čl. 3 bod 1 zmluvy). Zároveň vlastníctvo žalobcu vyplýva aj z udelenia plnomocenstva na vykonávanie obchodov podľa čl. 3 zmluvy o obchodnom zastúpení. Súd prvej inštancie mal za to, že argumentácia žalovaného podložená len jeho všeobecným konštatovaním bez uvedenia akýchkoľvek konkrétnych skutočností, odôvodňujúcich pochybnosť o vlastníctve žalobcu, je len neúčinným popretím skutkových tvrdení žalobcu v zmysle § 151 ods. 2 C.s.p. Navyše, podľa súdu prvej inštancie je nelogické, ak žalovaný spochybňuje vlastníctvo hnuteľných vecí žalobcu a z toho vyplývajúcu následnú absolútnu neplatnosť zmluvy o obchodnom zastúpení, ak práve od predmetnej zmluvy on sám odvodzuje svoju údajnú oprávnenú držbu, vznik nároku na odstupné a následne uplatnený výkon zádržného práva na predmetné hnuteľné veci.
9. Vo vzťahu k samotnému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie zistil, že žalobca prevádzkuje svoju podnikateľskú činnosť vo verejnom záujme ako telekomunikačný podnik, a to poskytovaním elektronických komunikačných sietí a služieb, pričom žalovaný bol do decembra 2020 jeho obchodným zástupcom, ktorým sa stal 01.11.2020, nakoľko s právnym predchodcom obchodného zástupcu, spoločnosťou KERAMONT Trade, s.r.o., v likvidácii uzavrel zmluvu o predaji časti podniku, obsahom ktorej bolo prevádzkovanie a všetky aktíva k 28 značkovým predajniam a obchodným kanceláriám Orange, čím v rámci predaja časti podniku previedol práva a povinnosti aj zo samotnej zmluvy o obchodnom zastúpení a držbu k hnuteľným veciam, nachádzajúcim sa na jednotlivých predajniach a obchodných kanceláriách. Zo zmluvy o obchodnom zastúpení a aj čestného prehlásenia riaditeľa úseku služieb zákazníkom žalobcu p. M. vyplýva, že vlastníkom predmetných hnuteľných vecí, bližšie špecifikovaných v petite neodkladného opatrenia, je žalobca. Žalovaný ako obchodný zástupca uzatváral so zákazníkmi kúpne zmluvy na predaj týchto zariadení v mene a na účet žalobcu (čl. 1 bod 1 a 2 prvá veta zmluvy) ako jeho splnomocnený zástupca (čl. 3 bod 1 zmluvy). Súd prvej inštancie mal za osvedčené, že žalovaný mal v držbe hnuteľné veci, vydania ktorých sa žalobca ako ich vlastník domáha, a ktoré sa nachádzali v jeho prevádzke v značkovej predajni Orange, identifikovanej ako „POS 894“, na adrese Moldavská cesta 32, HPM OPTIMA v Košiciach. Rovnako tak mal súd prvej inštancie za osvedčené, že po zániku pôvodného obchodného zástupcu dňom 20.11.2020 výmazom z OR, dňa 14.12.2020 žalobca doručil žalovanému list, ktorým mu zrušil, resp. odňal oprávnenie obchodného zástupcu vykonávať obchodné zastúpenia v značkových predajniach a v SME kanceláriách podľa čl. 4 ods. 7 zmluvy o obchodnom zastúpení, od ktorej zároveň predmetným listom odstúpil. Žalovaný bol taktiež vyzvaný na vrátenie všetkých vecí, ktoré boli obchodnému zástupcovi v zmysle zmluvy o obchodnom zastúpení poskytnuté, a to s poukazom na čl. 6 bod 2, čl. 26 bod 11 zmluvy, pričom lehota uplynula dňom 28.12.2020, avšak žalovaný predmetné veci žalobcovi nevydal. Žalobca zároveň vyzval žalovaného na splnenie uvedenej povinnosti aj samostatným listom zo dňa 22.12.2020, a to v lehote 2 pracovných dní, žalovaný však odmietol prevzaté hnuteľné veci vydať a dňa 04.02.2021 oznámil, že má predmetný tovar v oprávnenej držbe na základe výkonu zádržného práva, pričom navrhol nahradiť zádržné právo poskytnutím zábezpeky zabezpečujúcej pohľadávky.
10. Súd prvej inštancie v kontexte námietky žalovaného, týkajúcej sa jeho pohľadávky voči žalobcovi a z toho vyplývajúceho výkonu záložného práva (viď ods. 3 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) uviedol, že nebolo sporným, že právny predchodca žalovaného oznámil e-mailom odpredaj časti podniku KERAMONT Trade, s.r.o., v likvidácii žalobcovi dňa 01.11.2020, pričom s poukazom na ustanovenie čl. 20 bod 3 písm. b) zmluvy o obchodnom zastúpení, obchodný zástupca nesmie bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobcu previesť svoje práva alebo ich časť, ktoré mu vyplývajú ako nadobúdateľovi sublicencie v žiadnej právnej forme a ani žiadnym spôsobom, a to za žiadnych okolností na 3. osobu. V prípade porušenia tejto povinnosti má žalobca právo od predmetnej zmluvy odstúpiť, a to v zmysle čl. 26 bod 4 písm. g) zmluvy. Žalobca si toto právo uplatnil v liste, doručenom žalovanému dňa 14.12.2010, čo nie je sporné, preto súd prvej inštancie považoval odstúpenie od zmluvy za platné (dodávajúc zároveň, že v zmysle čl. 4 bod 7 zmluvy bol žalobca oprávnený jednostranne zrušiť oprávnenie vykonávať obchodné zastúpenie). Údajná pohľadávka žalovaného mala spočívať v nároku na odstupné podľa čl. 26 bod 13 zmluvy v sume 870.780,29 Eur. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný však opomenul kogentné ustanovenie § 669a písm. a) Obchodného zákonníka, v dôsledku ktorého nárok na odstupné nevznikne, ak zastúpený odstúpil od zmluvy pre porušenie zmluvného záväzku obchodným zástupcom, ktoré zakladá právo na odstúpenie od zmluvy. V danom prípade, s poukazom na skutkový stav je zrejmé, že nárok na odstupné nevznikol, preto žalovaný nemohol v zmysle § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatniť výkon zádržného práva na hnuteľné veci, ktoré má v držbe. Navyše, nakoľko nárok žalovaného na odstupné je spornou skutočnosťou, je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v konaní vznik a ani výšku nároku v kontexte ustanovenia § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka a čl. 18 smernice č. 86/653/EHS neosvedčil, pričom ku dňu vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalšie listinné dôkazy nepredložil, hoci tak vo svojom vyjadrení uvádzal. Súd prvej inštancie zároveň poukazuje na to, že zmluvné strany si v zmysle § 151s ods. 2 Občianskeho zákonníka v ustanovení čl. 23 bod 15 zmluvy o obchodnom zastúpení dojednali záväzok obchodného zástupcu neuplatniť si zádržné právo na veci vo vlastníctve žalobcu. Vo vzťahu k svojvoľnému výkonu zádržného práva žalovaného sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej žalovaný v čase zadržania vecí (dňa 29.12.2020) nebol ich oprávneným držiteľom, a to s poukazom na výzvy žalobcu na bezodkladné vydanie predmetných hnuteľných vecí, čo žalovaný odmietol, a tým sa dostal do omeškania so splnením povinnosti. Z uvedeného dôvodu žalovanému zanikla oprávnená držba ako nevyhnutný predpoklad k výkonu zádržného práva.
11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že je daný nárok žalobcu ako vlastníka disponovať s hnuteľnými vecami, bližšie špecifikovanými v petite neodkladného opatrenia a tieto v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka mať vo svojej držbe. Žalobca tak má právo na ochranu proti žalovanému ako osobe, ktorá zasahuje do jeho vlastníckeho práva tým, že tieto hnuteľné veci neoprávnene zadržiava bez právneho dôvodu, a preto sa žalobca ako vlastník môže domáhať ich vydania (§ 126 Občianskeho zákonníka). V konaní bolo osvedčené, že žalovaný neoprávnene zadržiava žalobcovi hnuteľné veci v hodnote 48.788,30 Eur, čo zároveň predstavuje pre žalobcu bezprostredne hroziacu ujmu, nakoľko neoprávneným odmietaním vydania predmetných hnuteľných vecí zo strany žalovaného dochádza k poklesu ich hodnoty z dôvodu rýchleho technického a technologického vývoja tohto špecifického tovaru. Neoprávneným zadržiavaním navyše žalovaný spôsobil, že predmetné hnuteľné veci nemôže žalobca riadne a včas použiť pri výkone svojho podnikania, čím mu žalovaný bráni riadne poskytovať služby a znemožňuje mu výkon vlastníckeho práva. V dôsledku uvedených skutočností je tak daná naliehavosť potreby nariadiť neodkladné opatrenie a upraviť pomery medzi stranami, pričom súd prvej inštancie dodáva, že nariadené neodkladné opatrenie je vyváženým zásahom do práv strán sporu, ktoré nie je nad primeraný rozsah a sleduje legitímny cieľ - ochranu vlastníckeho práva žalobcu pred jeho neoprávneným zásahom zo strany žalovaného. Keďže neužívaním vecí, ktoré odporca neoprávnene zadržiava, klesá každým dňom ich hodnota, vzniká tak na strane žalobcu ujma, ktorá sa zväčšuje, preto je potrebné bezodkladne upraviť pomery medzi stranami konania formou neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie má za to, že žalovaný vedome a účelovo svojím konaním nastolil stav, ktorým žalobcovi znemožnil vykonávať zo zákona prislúchajúce práva vlastníka veci a s poukazom na to, že samotný žalovaný zásadným spôsobom prispel k vzniku konania, považoval jeho obranu, spočívajúcu v šikanóznom charaktere návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia za neopodstatnenú.
12. Záverom poukázal súd prvej inštancie na to, že sa s tvrdením žalobcu o verejnom záujme na vydaní predmetných hnuteľných vecí nestotožňuje, nakoľko s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 351/2011 Z.z. predaj a disponovanie so zariadeniami navrhovateľa koncovým
užívateľom medzi služby vo verejnom záujme nepatrí. O takýto prípad by sa mohlo jednať len vtedy, ak by žalobca preukázal, že je potrebné zabezpečiť práve tento špecifický druh tovaru pre orgány krízového riadenia a pre ostatných účastníkov zaradených do systému prednostného spojenia a prevádzku tiesňových volaní na postihnutom území, k čomu však nedošlo. Rovnako ani existencia dlhu žalovaného v sociálnej poisťovni nepredstavuje bezprostredne hroziacu ujmu, odôvodňujúcu nariadenie neodkladného opatrenia.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C.s.p.
14. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktoré dôvodil podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d) f), g) a h) C.s.p. tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Žalovaný v odvolaní uviedol, že predovšetkým nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, týkajúcim sa odmietnutia jeho návrhu na spojenie vecí, nakoľko zákonný sudca v predmetnom konaní o nariadenie neodkladného opatrenia je zároveň zákonným sudcom v konaní, vedenom súdom prvej inštancie pod sp. zn. 36Cb/30/2021, kde došlo k nariadeniu neodkladného opatrenia uznesením č. k. 36Cb/30/2021-602, na základe ktorého bola žalovanému uložená povinnosť vydať žalobcovi 344 ks hnuteľných vecí, odlišných od hnuteľných vecí v predmetnom konaní. Súd prvej inštancie zároveň pozná predmet súdneho konania ním vedeného pod sp. zn. 34Cb/40/2021, ktoré sa taktiež týka rovnakých strán konania a má rovnaký právny základ, preto s poukazom na existenciu zrejmej, dokonca úplnej skutkovej súvislosti nárokov uplatnených v konaní, nedošlo s poukazom na ustanovenie § 166 ods. 1 C.s.p. k spojeniu vecí, pričom v zmysle uvedeného ustanovenia sa po splnení zákonných podmienok nejedná o fakultatívne rozhodnutie súdu, ale ide o obligatórny procesný postup súdu v konaní za účelom zachovania hospodárnosti spájaných súdnych konaní. Podľa žalovaného sú v danom prípade splnené obe zákonné podmienky podľa § 166 ods. 1C.s.p., preto odmietnutie jeho návrhu na spojenie vecí je zo strany súdu prvej inštancie protizákonné.
16. Vo vzťahu k zastaveniu konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v rámci položky č. 208 petitu návrhu žalovaný konštatuje, že s poukazom na znenie výroku III napadnutého uznesenia, v ktorom sa položka č. 208 nachádza je zrejmé, že o nej súd prvej inštancie rozhodol, a tak za súčasného rozhodnutia súdu o zastavení konania v uvedenej položke a rozhodnutia, spočívajúceho v uložení povinnosti žalovanému predmetnú položku vydať, je napadnuté uznesenie zmätočné, nesprávne a materiálne nevykonateľné.
17. Samotný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je podľa žalovaného v rozpore so zákonom, nakoľko prejedanie a rozhodovanie o nároku na vydanie hnuteľných vecí má byť podľa konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít výlučne predmetom súdneho sporu o reivindikačnej žalobe, kde má žalovaný možnosť uplatniť tzv. námietky proti vlastníckej žalobe a zároveň všeobecné súdy nemôžu rozhodovať o uložení povinnosti žalovaného vydať hnuteľné veci natrvalo priamo žalobcovi prostredníctvom neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej, pretože konanie o nariadenie neodkladného opatrenia je mimoriadnym procesným postupom súdu a súd by bez vykonania riadneho dokazovania a posúdenia existujúcich právnych vzťahov medzi sporovými stranami prejudikoval ich práva a povinnosti a rozhodol o opodstatnenosti návrhom uplatneného nároku žalobcu, pričom nariadené neodkladné opatrenie by zároveň konzumovalo vec samu, preto by sa žalobca nemusel a ani nemohol titulom prekážky res iudicata ako žalobca domáhať vydania hnuteľných vecí od žalovaného spomínanou reivindikačnou žalobou. Navyše, v rámci konania o reivindikačnej žalobe by absentoval predmet sporu, konanie by stratilo svoj zmysel, nakoľko o sporných nárokoch by už bolo rozhodnuté okamžite vykonateľným neodkladným opatrením - došlo by zároveň k popretiu samotného inštitútu reivindikačnej žaloby, existujúceho od čias rímskeho práva. Keďže sa súd prvej inštancie podľa žalovaného odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, odporca má podľa čl. 2 C.s.p. právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie takéhoto odklonu, avšak súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
uznesenia žiadnym spôsobom s danou skutočnosťou nevysporiadal a nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil výlučne formalistickým výkladom ustanovenia § 330 ods. 2 C.s.p. bez toho, aby uviedol akékoľvek úvahy a právne závery, ktoré by odôvodňovali skutočnosť, že doterajšia súdna prax pojednávajúca o možnosti uplatnenia nároku na vydanie hnuteľných vecí výlučne prostredníctvom reivindikačnej žaloby by sa nemala aplikovať. Súd prvej inštancie možnosť neodkladného opatrenia odvodil od skutočnosti, že pri zdržovacích nárokoch je možné nariadiť neodkladné opatrenie totožné s výrokom vo veci samej, ktoré svojím charakterom teda predstavuje rozhodnutie vo veci samej, a ktoré vec samu konzumuje. Avšak žalovanému nie je z odôvodnenia napadnutého uznesenia zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetom danej právnej veci je zdržovací nárok žalobcu, nakoľko nariadením neodkladného opatrenia sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovanej strane sporu konať určitým spôsobom a nie zdržať sa určitého konania.
18. Súd prvej inštancie podľa žalovaného pochybil aj v tom, keď nariadil neodkladné opatrenie bez nariadenia pojednávania, na ktorom by boli prejednané sporné tvrdenia strán sporu vo veci. Na margo tvrdenia súdu prvej inštancie o nedoplnení svojho vyjadrenia, hoci tak žalovaný „prisľúbil“ poukazuje na to, že mu bol poskytnutý - v porovnaní so žalobcom - menej ako polovičný časový priestor na vykonanie ďalšieho procesného úkonu vo veci po doručení repliky. Tým, že súd prvej inštancie napriek sporným tvrdeniam pojednávanie nenariadil a neposkytol žalovanému identickú lehotu na vyjadrenie v porovnaní so žalobcom, mu znemožnil uskutočňovanie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a porušeniu zásady rovnosti strán sporu v predmetnej veci.
19. V rámci skutkových zistení a právneho posúdenia vo vzťahu k osvedčeniu vlastníckeho práva, resp. oprávnenej držby žalobcu k hnuteľným veciam zo strany súdu prvej inštancie žalovaný poukazuje na to, že zmluva o obchodnom zastúpení nepredstavuje a ani nemôže predstavovať nadobúdací titul žalobcu k hnuteľným veciam, a tak akékoľvek právne úvahy súdu prvej inštancie o osvedčení vlastníckeho práva žalobcu daným spôsobom sú nesprávne. Ani jedna z listín predložených žalobcom v konaní neosvedčuje jeho vlastnícke právo k predmetným hnuteľným veciam a s ohľadom na ich obsah a druh právneho úkonu, ktorý každá z nich predstavuje, nie je dostatočná, resp. spôsobilá na osvedčenie skutočností, na ktoré platné právo viaže nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam, preto nie je primárne osvedčená jeho aktívna legitimácia v konaní. Žalovaný zároveň zdôrazňuje, že ani navonok prejavený záujem akejkoľvek osoby zadržať určité veci patriace druhému nepreukazuje a neosvedčuje skutočnosť, že by tá druhá osoba bola skutočným vlastníkom veci, preto rozporuje, že by akýmkoľvek svojím tvrdením alebo ním predloženou listinou v konaní potvrdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ako to tvrdí súd prvej inštancie v napadnutom uznesení. Totiž, ani vyjadrenie záujmu žalovaného zadržať veci ním prevzaté od žalobcu, ktoré mu priamo patria (resp. aj komukoľvek inému), či už oznámením žalovaného o výkone zádržného práva alebo akoukoľvek komunikáciou medzi ním a žalobcom, nemôže predstavovať dôkaz o skutočnostiach, na ktoré platné právo viaže nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam. Podľa žalovaného si žalobca zamieňa jeho aktívnu vecnú legitimáciu s jeho procesnou legitimáciou v predmetnej právnej veci a snaží sa navodiť dojem, že žalovaný spochybňuje jeho vlastnícke právo a zmätočne ho aj zároveň potvrdzuje. Žalovaný však nenamieta, že predmetné hnuteľné veci od žalobcu prevzal a ani to, že tieto z dôvodu výkonu zádržného práva zadržal, avšak nikdy nemal a ani doposiaľ nemá vedomosť o tom, či je žalobca ich skutočným vlastníkom, nakoľko túto skutočnosť nikdy nemal dôvod skúmať, a to s ohľadom na možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka v zmysle ustanovenia § 466 Obchodného zákonníka. To, že žalovaný neuviedol žiadne argumenty spochybňujúce vlastnícke právo žalobcu, ako to tvrdí sám žalobca, je bezpredmetné tvrdenie, ktorým sa snaží presunúť jeho dôkazné bremeno, resp. povinnosť osvedčiť ním tvrdené skutočnosti na žalovaného. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu čestného vyhlásenia p. M. ako dôkazu preukazujúceho vlastnícke právo žalobcu žalovaný uvádza, že čestné vyhlásenie nie je a nemôže byť listinou osvedčujúcou skutočnosti, na ktoré platné právo viaže nadobudnutie akéhokoľvek vlastníckeho práva, navyše p. M. nedisponuje oprávnením uskutočňovať v mene žalobcu akékoľvek vyhlásenia - vrátane vyhlásení o jeho majetku a ak by aj čestné vyhlásenie malo tvoriť listinu osvedčujúcu vlastnícke právo k predmetným hnuteľným veciam, bolo uskutočnené na to neoprávnenou osobou, keďže oprávnenie p. M. na uskutočnenie tohto čestného vyhlásenia žalobca nepreukázal. Súd prvej inštancie nikde v napadnutom rozhodnutí neuviedol, na základe akého právneho titulu p. M. konal, resp. má konať v mene žalobcu a absentuje tiež úvaha, resp. zistenie, z ktorého by bolo jednoznačné, že p. M. je skutočne zamestnancom žalobcu (vrátane odkazu na listinu, preukazujúcu uvedené), že je oprávnený v mene žalobcu uskutočňovať vyhlásenia, týkajúce sa jeho majetku - vrátane daného čestného vyhlásenia, pričom samotný fakt, že zamestnanec nejakej právnickej osoby má vedomosť o
určitých skutočnostiach, ešte neznamená, že je v zmysle § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka oprávnený v súvislosti s týmito skutočnosťami automaticky za túto právnickú osobu vykonávať právne úkony. Žalobca v konaní nikdy nepredložil organizačný poriadok a ani pracovnú zmluvu, ktorú s p. M. uzatvoril. Na margo oprávnenej držby žalobcu k predmetným hnuteľným veciam žalovaný poukazuje na to, že táto nijak nevyplýva zo žiadnej listiny predloženej žalobcom v predmetnom konaní, preto žalovanému nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že ak by aj žalobca nebol ich vlastníkom, bol by ich oprávneným veriteľom - v tejto časti je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie svojvoľné a arbitrárne.
20. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení vyvodil záver o platnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy o obchodnom zastúpení, hoci žalobca v priebehu konania nikdy netvrdil, že právny predchodca žalovaného mal previesť jeho práva zo zmluvy na žalovaného bez predošlého písomného súhlasu žalobcu - je preto zrejmé, že súd prvej inštancie nariadenie neodkladného opatrenia odôvodňuje skutočnosťou, ktorá nikdy nebola žalobcom tvrdená, pričom z napadnutého uznesenia nie je nijak zrejmé ani to, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami konania vo veci nie je sporná skutočnosť, že právny predchodca žalovaného oznámil žalobcovi skutočnosť o predaji časti podniku až dňa 01.11.2020. Súd prvej inštancie tak posúdil platnosť odstúpenia od zmluvy z dôvodu údajnej absencie predošlého písomného súhlasu žalobcu s prevodom časti podniku aj napriek zákazu oboch strán opisovať rozhodujúce skutočnosti odkazmi na označené dôkazy (§ 326 ods. 1 v spojení s § 132 ods. 2 C.s.p.), bez výslovného tvrdenia žalobcu o údajnej absencii jeho súhlasu a bez akéhokoľvek poukázania na takéto tvrdenie v rámci jeho podaní vo veci a taktiež na základe tvrdenia žalobcu obsiahnutého výlučne v dôkaze ním predloženom - v liste, doručenom žalovanému dňa 14.12.2020. Ak samotné strany v konaní nemôžu podľa ustanovenia § 132 ods. 2 C.s.p. odkazovať na ich tvrdenia obsiahnuté v nimi predložených dôkazoch, súd prvej inštancie by takéto tvrdenia nemal vôbec brať do úvahy. S poukazom na uvedené tak podľa žalovaného trpí konanie vadou, ktorej následkom je nesprávnosť uznesenia a súd prvej inštancie porušil princíp rovnosti strán a základné právo žalovaného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces. Žalovaný zároveň zdôrazňuje, že súd prvej inštancie si v rámci posudzovania platnosti predmetného odstúpenia „vybral“ výlučne tie ustanovenia zmluvy, ktoré sú v prospech žalobcu, pričom absolútne opomína a ignoruje ustanovenia, ktoré sú v prospech žalovaného a ktoré sú nevyhnutné (okrem iného) aj pre posúdenie platnosti odstúpenia. Súd prvej inštancie nemal potrebu osvedčiť, či reálne nastali skutkové okolnosti, ktoré predchádzali doručeniu listu žalobcu, doručeného dňa 14.12.2020, a ktoré podľa tvrdení žalobcu zakladajú údajné právo navrhovateľa odstúpiť od zmluvy, pričom mal vedomosť o tom, že žalovaný považuje odstúpenie za neplatné - navyše, žalovanému bola (ako už uviedol) odňatá možnosť vyjadriť sa k replike žalobcu. Žalobca rovnako v priebehu konania a ani v uvedenom liste, doručenom žalovanému dňa 14.12.2020 nikdy netvrdil, že údajné porušenie povinnosti žalovaného podľa čl. 20 bod 3 písm. b) zmluvy má zakladať právo žalobcu na jeho dostúpenie od zmluvy v zmysle čl. 26 bod 4 písm. g). Žalovaný poukazuje na to, že právne posúdenie platnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy z dôvodu údajnej absencie jeho predošlého súhlasu s predajom časti podniku je nesprávne aj z dôvodu, že právny predchodca žalovaného žiadne práva a povinnosti zo zmluvy o obchodnom zastúpení (vrátane práva a povinností zo sublicencie k ochrannej známke Orange) na žalovaného ani na tretieho nepreviedol, na základe predmetnej zmluvy o predaji podniku došlo s poukazom na ustanovenie § 477 Obchodného zákonníka k prechodu práv a povinností zo zmluvy, nie k ich prevodu a zmluva žalovanému nestanovuje povinnosť obdržať písomný súhlas (resp. iný súhlas) spoločnosti Orange s právnym úkonom, v dôsledku ktorého dochádza k prechodu práv a povinností žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu zo zmluvy na tretiu osobu - a teda ani možnosť odstúpenia žalobcu od zmluvy v dôsledku porušenia takejto (neexistujúcej) povinnosti. Zmluva taktiež nevylučuje a ani nezakazuje prechod práv a povinností z udelenej sublicencie k ochrannej známke Orange na tretiu osobu. Súd prvej inštancie absolútne nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobca nerozporuje právne nástupníctvo žalovaného po jeho právnom predchodcovi a ani to, že žalobca pokračoval v spolupráci so žalovaným, založenej zmluvou aj po dni účinnosti predaja podniku (01.11.2020) až do dňa doručenia odstúpenia žalovanému (t. j. 14.12.2020) bez akýchkoľvek námietok. Žalovaný má za to, že predmetné odstúpenie žalobcu je neplatné, nakoľko od zmluvy odstúpil viac ako jeden mesiac po nadobudnutí účinnosti predaja časti podniku a nie bezodkladne, ako to vyžaduje zákon - žalobca tak nesplnil hmotnoprávnu podmienku v zmysle ustanovenia § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka na riadne a účinné odstúpenie od zmluvy. Žalovaný akcentuje, že skutočnosť, týkajúca sa predaja časti podniku bola žalobcovi oznámená ešte počas vzájomných rokovaní žalobcu a právneho predchodcu odporcu, v rámci ktorých žalobca opakovane prezentoval vôľu ukončiť vzájomnú spoluprácu dohodou, zmluvne
na seba prevziať práva a povinnosti zo zmluvných vzťahov právneho predchodcu žalovaného s tretími osobami, súvisiacich s predmetnou spoluprácou alebo tieto zmluvne previesť na žalobcom určené tretie osoby, vrátane žalovaného. Predaj časti podniku bol zo strany žalovaného žalobcovi oznámený pred dátumom 01.11.2020, čo zároveň žalobca uviedol aj v samotnom odstúpení (str. 3). Žalobca tak jeho súhlas s predajom časti podniku vyjadril vopred jednak vlastným určením spoločnosti žalovaného za tretiu osobu, ktorá má prevziať sieť predajných miest, a to v rámci rokovaní opakovane, zároveň vlastným konkludentným správaním, spočívajúcim v absencii vyjadrenia sa k opakovaným oznámeniam právneho predchodcu žalovaného ohľadom samotného predaja časti podniku a zároveň tento súhlas potvrdil tým, že so žalovaným následne pokračoval v spolupráci bez akýchkoľvek námietok. Celé odstúpenie žalobcu listom, doručeným dňa 14.12.2020 je tak s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, navyše toto odstúpenie nepožíva ani právnu ochranu podľa § 265 Občianskeho zákonníka z dôvodu jeho rozporu s poctivým obchodným stykom. Navyše, súd prvej inštancie pravdivosť tvrdení obsiahnutých v predmetnom liste nijak neosvedčoval.
21. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj údajnú neexistenciu jeho nároku na odstupné a údajnú neexistenciu zádržného práva žalovaného k hnuteľným veciam. Ak by aj nedošlo k zániku zmluvy o obchodnom zastúpení na základe výslovne prejavenej vôle sporových strán, následkom neplatného odstúpenia a jednostranného odňatia oprávnenia žalovaného vykonávať obchodné zastúpenie žalobcu, uskutočnených súčasne v jeho liste, sám žalobca zapríčinil, že žalovaný stratil možnosť vykonávať obchodné zastúpenie žalobcu, a teda aj nárok na províziu z obchodov zabezpečených žalovaným. V dôsledku tohto konania by však žalovanému rovnako vznikol voči žalobcovi nárok na zaplatenie odstupného. Vo vzťahu k neosvedčeniu sumy odstupného zo strany žalovaného, ako tvrdí súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, žalovaný uvádza, že súd mu nesprávnym postupom odňal možnosť listinné dôkazy doložiť, a tak potvrdenia žalobcu o výške provízii predkladá v rámci odvolania, čo preukazuje sumu nároku 2.561.408,61 Eur. Rovnako právne posúdenie o údajnej nemožnosti svojvoľného zadržiavania hnuteľnej veci, o údajnej existencii dohody v zmysle § 151s ods. 2 Občianskeho zákonníka (obsiahnutej v čl. 23 bod 15 zmluvy) a nemožnosti zadržania hnuteľných vecí žalovaným z dôvodu, že nebol v čase výkonu ich oprávnených držiteľom, sú nesprávne.
22. V danej právnej veci došlo podľa odporcu zároveň k nesprávnemu právnemu posúdeniu, týkajúcemu sa potreby neodkladnej úpravy pomerov, pretože žalobca neosvedčil, že nedisponuje dostatočným množstvom telekomunikačných zariadení a/alebo na trhu z akéhokoľvek dôvodu neexistuje dostatočné množstvo telekomunikačných zariadení, a že nevie zabezpečiť ich dostatočné zásoby, preto sú preň nevyhnutné predmetné hnuteľné veci, vydania ktorých sa domáha. Ani nemožnosť plnenia zmluvných záväzkov žalobcu s jeho zmluvnými partnermi a s tým súvisiaca (avšak len tvrdená a ničím neosvedčená) údajná hrozba ich odstúpenia od zmlúv so žalobcom nemôže v žiadnom prípade odôvodniť potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami. V konaní nebolo preukázané, na základe akej listiny bola osvedčená skutočnosť, že žalobca nevyhnutne potrebuje predmetné hnuteľné veci na jeho podnikanie a súd túto skutočnosť ani nemohol mať za osvedčenú, pretože žalobca nijakým dôkazom nepreukázal nedostatok skladových zásob telekomunikačných zariadení a ani túto skutočnosť nikdy netvrdil. Keďže sa súd prvej inštancie potrebou neodkladnej úpravy pomerov prostredníctvom nariadenia neodkladného opatrenia dostatočne nezaoberal, napadnuté rozhodnutie je svojvoľné a arbitrárne.
23. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný odvolaciemu súdu navrhuje, aby návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu povinnosťou nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%.
24. Žalovaná strana sporu zároveň s predmetným odvolaním doručila aj návrh na spojenie vecí, kde poukázala na to, že v súčasnosti je vedených spolu 6 konaní o návrhoch žalobcu na nariadenie neodkladných opatrení vo vzťahu k žalovanému, predmetom ktorých je vydanie rozličných hnuteľných vecí, pričom tieto sú obsahovo totožné a spočívajú na rovnakých skutkových okolnostiach. Žalovaný preto odvolaciemu súdu navrhuje spojenie súdneho konania v predmetnej veci so súdnymi konaniami, vedenými odvolacím súdom pod sp. zn. 3Cob/126/2021, 4COb/95/2021 a 4Cob/96/2021 a rovnako tak spojenie predmetného konania s odvolacími konaniami v konaniach, vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 30Cb/20/2021 a 37Cb/33/2021 po tom, ako budú v príslušných odvolacích konaniach odvolaciemu súdu predložené spisy súdu prvej inštancie.
25. Podaním, doručeným dňa 10.08.2021 žalovaný doplnil svoje odvolanie o rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/40/2021-449 zo dňa 13.05.2021 a naň nadväzujúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/126/2021-824 zo dňa 29.07.2021, ktorým bol návrh spoločnosti Orange Slovensko, a.s. na nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k spoločnosti KERAMON Mobile, s.r.o. zamietnutý.
26. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že je nesporné, že došlo k ukončeniu zmluvy o obchodnom zastúpení, spornými sú však okolnosti, resp. právny dôvod ukončenia, nakoľko žalobca má za to, že zmluva sa ukončila odstúpením a žalovaný tvrdí, že k ukončeniu došlo dohodou. Pre vznik povinnosti žalovaného však nie je samotné ukončenie zmluvy podstatné, nakoľko právo žalobcu na vydanie, resp. vrátenie vecí priamo vyplýva zo zmluvy ako takej. Nespornou je taktiež skutočnosť, že predmetné hnuteľné veci patria žalobcovi, čo sám žalovaný v priebehu konania potvrdil aj vo svojom vyjadrení zo dňa 16.04.2021 a vzhľadom na to, že počas spolupráce žalovaný, resp. jeho právny predchodca prevzal veci do svojej držby, musel si byť plne vedomý toho, že sa jedná o hnuteľné veci patriace žalobcovi. Žalovaný tieto hnuteľné veci zadržiava s výslovným a priznaným motívom zabezpečiť si svoju domnelú pohľadávku siahnutím na majetok žalobcu, preto žalobca jeho argumentáciu, spočívajúcu v dodatočnom spochybňovaní vlastníctva žalobcu k predmetným veciam považuje za účelovú a nespôsobilú spochybniť skutkový stav, ako ho správne ustálil súd prvej inštancie. Na margo zadržiavania vecí zo strany žalovaného poukázal žalobca aj na to, že žalovaný neoprávnene zadržal a vyniesol veci patriace žalobcovi z viac ako 10 obchodných prevádzok vo viacerých mestách južného a východného Slovenska, pričom sa jednalo o niekoľko tisíc mobilných telefónov a ďalších zariadení v hodnote vyše 1,8 milióna Eur. Ochrany svojho vlastníckeho práva sa žalobca preto postupne domáhal tak, aby bol s odbornou starostlivosťou technicky, kapacitne a personálne schopný zadokumentovať a spracovať podklady k uvedenej aktivite odporcu. Vo viacerých súdnych konaniach boli voči žalovanému nariadené neodkladné opatrenia, ktorými mu bola uložená povinnosť vydať žalobcovi hnuteľné veci, pričom aj v danom prípade sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou žalovaného, ktorou sa snažil obhájiť svoje konanie, a to ešte pred samotným rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Žalobca zároveň poukazuje na to, že na majetok žalovaného bolo začaté konkurzné konanie, vedené Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 27K/23/2021 a z podkladov, doručených žalovaným do konania, je žalobcovi zrejmé, že žalovaný smeruje do konkurzu. Sám žalovaný uviedol, že má záväzky po splatnosti viac ako 30 dní voči 23 veriteľom a má záporné vlastné imanie počas 2 predchádzajúcich období, čo preukazuje, že je v predĺžení. Žalovaný v odvolaní navodzuje dojem naliehavosti urýchleného rozhodnutia súdu o jeho odvolaní, poukazujúc na exekúcie, pričom žalobca predovšetkým uvádza, že nútený výkon rozhodnutia formou exekúcie je legitímnym prostriedkom právnej ochrany, ak povinný dobrovoľne neplní súdom uloženú povinnosť. V danom prípade však naliehavosť nezodpovedá realite, pretože začaté exekúcie boli odložené z dôvodu začatého konkurzného konania, čo však žalovaný neuviedol.
27. Vo vzťahu k žalovaným tvrdenej existencii zádržného práva má žalobca za to, že podmienky pre jeho vznik na strane žalovaného nikdy neboli naplnené, pretože nikdy nebol osobou oprávnenou na zadržanie veci, nakoľko v súlade s ustanovením § 151s ods. 2 Občianskeho zákonníka bol medzi stranami v zmluve o obchodnom zastúpení takýto postup vylúčený, a to výslovne podľa čl. 13 bod 15 zmluvy. Žalovaný v čase zadržania predmetných hnuteľných vecí nebol ich oprávneným držiteľom, po právnom úkone odstúpenia od zmluvy bol povinný ich vydať, k čomu však nedošlo. Právo žalobcu na vrátenie hnuteľných vecí pritom vyplývalo aj z čl. 26 ods. 11 zmluvy. Žalovaný ešte pred uplynutím lehoty na vydanie veci v zmysle výzvy žalobcu zo dňa 22.12.2020, listom zo dňa 23.12.2020 odmietol vydanie predmetných vecí, čím vyhlásil, že svoj záväzok nesplní (a doposiaľ tak neurobil). Tým, že žalovaný sa najneskôr uplynutím dňa 28.12.2020 dostal do omeškania so splnením svojej povinnosti vydať veci, od tohto momentu mu zanikla oprávnená držba ako nevyhnutný predpoklad pre uplatnenie si zádržného práva. Žalovanému taktiež nevzniklo právo na vyúčtovanie odstupného, pretože sám spochybnil existenciu samotnej zmluvy o obchodnom zastúpení (a osobitne platnosť čl. 26, na ktorý sa však vo faktúre, ktorou si uplatňuje odstupné, odvoláva) a ak by si aj žalovaný odstupné s odkazom na uvedený čl. zmluvy neuplatňoval, mohlo by sa javiť, že si toto právo odvodzuje od ustanovenia § 699 ods. 1 Obchodného zákonníka, čo by však znamenalo rozpor so zásadou poctivého obchodného styku. Za predpokladu, ak by aj pohľadávka žalovaného existovala, jednoznačne nebola splatná v čase výkonu zádržného práva - žalovaný si tento nárok uplatnil najskôr 28.12.2020 doručením faktúry č. 20011, ktorej splatnosť jednostranne určil na ten istý deň. Žalovaný nemohol mať reálne ku dňu 29.12.2020 pohľadávku voči žalobcovi po lehote splatnosti, a teda ani nemohol dňa 29.12.2020 riadne vykonať záložné právo. Právny úkon „uplatnenia“
zádržného práva žalovaným je neplatný aj pre jeho neurčitosť, pretože nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovanému žiadne zádržné právo nesvedčí, mal povinnosť žalobcovi predmetné hnuteľné veci vydať, pretože ich od neho nesporne prevzal do držby a pretože predtým, ako si svoje domnelé právo „uplatnil“, pominula jeho oprávnená držba k veciam, a to márnym uplynutím lehoty na ich vydanie podľa výzvy zo dňa 22.12.2020. Právnym dôvodom pre vznik povinnosti žalovaného na vydanie predmetných hnuteľných vecí bol popri skutočnosti ukončenia zmluvy aj právny úkon odňatia oprávnenia prevádzkovať značkové predajne na základe jednostranného rozhodnutia žalobcu podľa čl. 4 bod 7 zmluvy, na ktoré bol oprávnený. Navyše, zádržné právo by bolo nezákonné aj preto, že pri jeho uplatnení nebola dodržaná zásada primeranosti, nakoľko hodnota všetkých vecí, ktoré žalovaný žalobcovi zadržiava, prevýšila sumu 1,8 milióna Eur. Žalovaný sa v rámci odvolania snaží spochybniť vlastníctvo žalobcu k predmetným hnuteľným veciam, jedná sa ale o účelové tvrdenia, pretože vedomosť o tom, že žalobca zveruje svoje veci za účelom ich predaja zákazníkom v mene a na účet žalobcu jednoznačne vyplýva nielen z čl. 1 bod 2 zmluvy, ale aj z čl. 7 bod 17 zmluvy a plnomocenstva, udeleného na vykonávanie týchto obchodov v zmysle čl. 3 zmluvy. Naviac, žalovaný sám v priebehu konania potvrdil právne a procesné postavenie žalobcu v konaní, nakoľko predložil oznámenie o zadržaní hnuteľných vecí, v ktorom sám označuje žalobcu ako subjekt, voči ktorému má právnu povinnosť vec vydať, pričom s poukazom na ustanovenie § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka je takouto osobou vlastník (príp. oprávnený držiteľ). Žalovaný týmto dôkazom taktiež osvedčuje, že k zadržaniu vecí skutočne došlo, čím v spojení s ďalšími dôkazmi potvrdzuje legitimitu žalobcu a jeho domáhania sa priznania ochrany nariadením neodkladného opatrenia.
28. Záverom žalobca uviedol, že má za to, že v danom prípade sú naplnené dôvody pre nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko žalovaný v rámci odvolania neposkytol žiadne nové argumenty, že by predmetné hnuteľné veci zadržiaval oprávnene, pričom samotné zadržanie nielenže nepoprel, ale ho aj výslovne potvrdil - čím potvrdil, že neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu (ktoré je nesporné) naďalej trvá. Žalovaný nijak neargumentoval, prečo by neodkladné opatrenie nemalo byť vyváženým zásahom do práv účastníkov sporu, prečo by sa nemalo jednať o primeraný zásah a nijakým spôsobom nespochybnil hrozbu škody, ktorá žalobcovi neoprávneným zadržiavaním hnuteľných vecí reálne vzniká. Argumentácia žalovaného, ktorou spochybňuje prípustnosť nariadenia neodkladného opatrenia podľa § 330 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 336 ods. 1 C.s.p. považuje žalobca za vykonštruovanú, pretože podľa § 337 ods. 1 a 2 C.s.p. môže žalovaný podať žalobu, týkajúcu sa nároku na navrátenie do pôvodného stavu alebo nároku na náhradu škody/inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia. Vo vzťahu k návrhu žalovaného na spojenie veci žalobca uviedol, že s ním nesúhlasí, nakoľko nie sú splnené podmienky na daný procesný postup, nejedná sa o právne veci, spôsobilé na spájanie z dôvodu, že konania nezačali na súde, na ktorom žalovaný žiada o spojenie vecí, spojenie vecí nie je možné v rámci konaní o návrhoch na nariadenie neodkladných opatrení a taktiež absentuje splnenie podmienky totožnosti predmetu vydania.
29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca odvolaciemu súdu navrhuje, aby odvolanie žalovaného zamietol a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Rovnako tak odvolaciemu súdu navrhuje, aby návrh žalovaného na spojenie vecí zamietol, nakoľko nie sú splnené podmienky v zmysle § 166 C.s.p.
30. Žalovaný v následnom vyjadrení uviedol, že naďalej má za to, že jeho pohľadávka voči žalobcovi titulom odstupného a s tým súvisiace zádržné právo sú v celosti oprávnené, pričom tvrdenia žalobcu o hodnote zadržaných hnuteľných vecí, prevyšujúcich sumu 1,8 milióna Eur sú účelové a absolútne zavádzajúce, nakoľko žalobca v priebehu tohto a ostatných sporových konaní sám argumentuje, že hodnota hnuteľných vecí je spolu 607.700,39 Eur. K žalobcom vytýkanej obrane zo strany žalovaného v jednotlivých konaniach ešte pred rozhodnutím súdu o návrhoch na nariadenie neodkladných opatrení konštatuje, že sa jedná o legitímny a procesne dovolený postup a navyše s poukazom na to, že jednotlivé návrhy sú šikanóznym spôsobom výkonu práv, keďže žalobca účelovo zamlčal sporné skutočnosti a ak ich nezamlčal, vopred ich charakterizuje ako „účelovú obranu žalovaného“, vedome obchádza inštitút reivindikačnej žaloby a snaží sa presvedčiť súdy, že v predmetných konaniach je možné nariadiť neodkladné opatrenie totožné s výrokom vo veciach samých len výlučne na základe tvrdení uvádzaných v návrhoch. Tu zároveň žalovaný poukazuje aj na zásadu rozhodovať v rovnakých/obdobných veciach rovnako, pričom je možné očakávať zamietnutie všetkých návrhov žalobcu v konaniach o návrhoch na nariadenie neodkladných opatrení. Na margo žalobcom zdôrazňovaného konkurzného konania, vedeného na majetok žalovaného (sp. zn. 27K/23/2021), považuje žalovaný za dôležité uviesť, že jeho
existencia je vo vzťahu k predmetnému konaniu o nariadenie neodkladného opatrenia bezpredmetná. Avšak, predmetné konkurzné konanie bolo jednak začaté na veriteľský návrh žalobcu, ktorý považuje žalovaný za šikanózny a má zároveň podozrenie, že podaním predmetného návrhu na vyhlásenie konkurzu sa žalobca účelovo snaží navodiť úpadok žalovaného, a tým sa aj nepriamo vyhnúť povinnosti uhradiť mu odstupné, a navyše, v danom prípade došlo k zamietnutiu návrhu na vyhlásenie konkurzu (uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 27K/23/2021-306 zo dňa 04.08.2021).
31. Žalovaný sa zároveň pridržiava svojich tvrdení, uvádzaných v odvolaní a dopĺňa, že argumentácia žalobcu o tom, že žalovaný v liste zo dňa 23.12.2020 vyhlásil, že si nesplní záväzok, sa nezakladá na pravde, nakoľko takéto vyhlásenie sa v predmetnej písomnosti nenachádza, pričom ani z jej obsahu nie je možné nič také vydedukovať. Žalobca sa snaží navodiť dojem, že odkaz na čl. 26 bod 13 zmluvy má predstavovať uplatnenie neexistujúceho práva žalovaného, jedná sa však o účelové a zavádzajúce tvrdenia, ktorými sa žalobca snaží spochybniť oprávnený nárok žalovaného na zaplatenie odstupného a s tým súvisiace zádržné právo k predmetným hnuteľným veciam. Sporové strany sa na odstupnom dohodli prostredníctvom výslovného uvedenia odkazu na ustanovenie § 669 a nasl. Obchodného zákonníka v čl. 26 bod 13 zmluvy, preto odkaz vo faktúre č. 20011 neznamená a ani nemôže znamenať, že žalovaný si uplatňuje neexistujúce právo, príp., že koná v rozpore s dobrými mravmi. Spornosť ukončenia zmluvy bola potvrdená aj zo strany žalobcu, pričom žalovaný poukazuje na argumentáciu uvedenú v odvolaní a zotrváva aj na tvrdení, že nárok na zaplatenie odstupného a s tým súvisiace zádržné právo je uplatňované a vykonávané za účelom zabezpečenia jeho pohľadávky voči žalobcovi a sú v celosti oprávnené. Neexistencia zádržného práva žalovaného z dôvodu jednostranného zrušenia obchodného zastúpenia, ako uvádza žalobca, nemôže obstáť, nakoľko následkom takéhoto zrušenia sám žalobca zapríčinil, že žalovaný stratil možnosť vykonávať obchodné zastúpenie, a teda aj nárok na províziu z obchodov zabezpečených pre žalobcu a aj vznik nároku na zaplatenie odstupného, v dôsledku čoho je jeho pohľadávka oprávnená a oprávnené je aj zádržné právo k predmetným hnuteľným veciam na zabezpečenie uvedenej pohľadávky.
32. Záverom žalovaný opakovane rozporoval preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k predmetným hnuteľným veciam, majúc za to, že žalobca nepredložil nijaké listiny, z ktorých by vyplývali skutočnosti, na ktoré platné právo viaže nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k daným veciam, a to aj napriek tomu, že žalovaný na predmetnú skutočnosť opakovane poukázal a upozornil, preto vlastnícke právo žalobcu v danom prípade za osvedčené a preukázané považovať nemožno. Žalovaný má taktiež za to, že žalobca sa opakovane snaží presunúť naň dôkazné bremeno, avšak je to práve žalobca, kto je povinný osvedčiť vyváženosť a primeranosť zásahu prostredníctvom neodkladného opatrenia. Z argumentácie žalobcu vyplýva, že jediným záujmom na získaní predmetných hnuteľných vecí je ich následný a čo najskorší predaj, pričom v prípade realizácie predaja už nebude navrátenie do pôvodného stavu možné a ani nie je zrejmé, akej náhrady škody alebo inej ujmy by sa žalovaný mal, resp. mohol domáhať, nakoľko predmetné hnuteľné veci slúžia na zabezpečenie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi a žalovaný by sa tak následne nemal čoho prostredníctvom prípadnej žaloby o navrátenie do pôvodného stavu/náhradu škody (inej ujmy) domáhať. Neodkladné opatrenie nariadené napadnutým uznesením súdu prvej inštancie je tak s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti absolútne nevyváženým a neprimeraným zásahom do jeho práv.
33. Žalobca následne dňa 27.08.2021 doručil súdu vyjadrenie, týkajúce sa doplnenia odvolania zo strany žalovaného (viď ods. 24 odôvodnenia), kde opakovane poukázal na argumentáciu obsiahnutú v predošlých vyjadreniach a zároveň vyslovil názor o nesprávnom právnom závere, prijatom Krajským súdom v Bratislave v uvádzanej právnej veci, a to najmä s poukazom na spornosť samotného nároku žalovaného a naň nadväzujúci výkon zádržného práva z jeho strany, ktoré podľa žalobcu vzniknúť nemohlo, neodkladným opatrením by sa nezaložil nezvratný stav a zároveň dochádza k poklesu hodnoty zadržaných hnuteľných vecí. Navyše, povaha veci pripúšťa, aby bolo nariadené neodkladné opatrenie s rovnakým obsahom ako prípadný výrok vo veci samej podľa ustanovenia § 330 ods. 2 C.s.p.
34. Žalovaný v podaní, doručenom dňa 21.09.2021 uviedol, že návrhy žalobcu o nariadenie neodkladných opatrení sú postavené na identickom skutkovom a právnom základe a s konečnou platnosťou o nich rozhodol Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací. Žalovaný preto opakovane poukazuje na zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a jediným rozdielom medzi týmto konaním a ostatnými konaniami, v ktorých už boli návrhy žalobcu na nariadenie neodkladných opatrení zamietnuté, sú konkrétne hnuteľné veci prevzaté žalovaným od žalobcu, vydania ktorých sa domáha.
Je pochopiteľné, že žalobca prejavuje nespokojnosť s takýmito rozhodnutiami, avšak s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR obsahom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy sporovej strany. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Žalovaný má za to, že všetky príslušné konečné rozhodnutia odvolacieho súdu sú správne a zákonné.
35. Krajsky´ su´d v Bratislave ako su´d odvolaci´ (§ 34 C.s.p.) prejednal vec podlˇa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia pojedna´vania v medziach dany´ch rozsahom a do^vodmi odvolania a po obozna ´meni´ sa s obsahom spisu su´du prvej insˇtancie a s do^vodmi odvolania odporcu dospel k za´veru, zˇe rozhodnutie su´du prvej insˇtancie je v napadnutých výrokoch III a IV potrebne´ zmenitˇ.
36. Podľa § 324 ods. 1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
37. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
38. Podľa § 326 C.s.p. v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20181212> uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.
39. Podľa § 328 C.s.p., ak súd nepostupoval podľa § 327 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2015/160/20181212>, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20181212>, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.
40. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.
41. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p., pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
42. Podľa § 330 ods. 2 C.s.p., ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej.
43. Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
44. Neodkladne´ opatrenie je insˇtitu´t su´dneho konania, ktory´ je na mieste pouzˇitˇ tam, kde sa vyzˇaduje okamzˇity´ za´sah su´du z do^vodu, zˇe jeho navrhovatelˇovi rea´lne a bezprostredne hrozi´ ujma, alebo zˇe by vy´kon v budu´cnosti ocˇaka´vane´ho su´dneho rozhodnutia bol ohrozeny ´. Navrhovatelˇ musi´ po osvedcˇeni´ svojho hmotne´ho na´roku, ktore´ho ochrany sa doma´ha, presvedcˇivo osvedcˇitˇ skutocˇnosti odo^vodnˇuju´ce bezodkladnu´ potrebu u´pravy pomerov, alebo obavu, zˇe exeku´cia bude ohrozena´. Navrhovatelˇ neodkladne´ho opatrenia tak musi´ osvedcˇitˇ take´ konkre´tne spra´vanie, ktore´ spo^sobuje navrhovatelˇovu nenahraditelˇnu´ ujmu. Na´rok pritom nemusi´ bytˇ nepochybne preuka´zany´, ale musi´ bytˇ asponˇ osvedcˇeny´. Miera osvedcˇenia sa riadi situa´ciou, najma¨ naliehavostˇou riesˇenia. Osvedcˇovanie znamena´ zistˇovanie najvy´znamnejsˇi´ch skutocˇnosti ´ potrebny´ch pre rozhodnutie o na´vrhu na nariadenie neodkladne´ho opatrenia prostredni´ctvom oznacˇeny´ch do^kazov. Osvedcˇenie skutocˇnosti´, ktore´ by odo^vodnˇovali nariadenie neodkladne´ho opatrenia, sa posudzuje len podlˇa na´vrhu a k nemu prilozˇeny´ch listi´n. Uvedeny´ postup predpoklada´ platna´ pra´vna u´prava (§ 329 ods. 1 C.s.p.), sleduju´ca ty´m dosiahnutie u´cˇelu insˇtitu´tu neodkladne ´ho opatrenia, ktory´m je flexibilne´ a ry´chle riesˇenie situa´cie, vyzˇaduju´cej si okamzˇity´ za´sah su ´du v pri´pade potreby.
45. Pre vyhovenie na´vrhu na nariadenie neodkladne´ho opatrenia musi´ i´stˇ o osvedcˇenie take ´ho stavu pra´vnych (nie iba fakticky´ch) vztˇahov, ktory´ vyzˇaduje ry´chlu u´pravu pomerov a taktiezˇ o osvedcˇenie ohrozenia na´roku, kedˇ jeho ohrozenie musi´ bytˇ podlozˇene´ konkre´tnymi skutocˇnostˇami. Rea´lne vyhodnotenie potreby bezodkladnej u´pravy pomerov je ota´zkou volˇnej u ´vahy su´du, pricˇom v su´vislosti s vyhodnoteni´m danej potreby musi´ su´d nevyhnutne sku´matˇ aj splnenie dˇalsˇi´ch predpokladov na nariadenie neodkladne´ho opatrenia a ota´zku ich osvedcˇenia zo strany navrhovatelˇa vra´tane hodnoverne´ho osvedcˇenia do^vodnosti a trvania na´roku, ktore´mu ma´ bytˇ takto poskytnuta´ ochrana. Su´d pri rozhodovani´ o na´vrhu na nariadenie neodkladne´ho opatrenia riadne dokazovanie nevykona´va, nakolˇko vycha´dza len z obsahu spisu a skutocˇnosti´ osvedcˇeny ´ch z predlozˇeny´ch listi´n.
46. Osvedčenie znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti. Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenej strane dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou sa neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť inak. Pred nariadením neodkladného opatrenia súd musí vždy zvážiť, či sa v dôsledku neodkladného opatrenia nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi sporovými stranami, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu).
47. Podľa ustanovenia § 330 ods. 2 C.s.p. je možné nariadenie aj takého neodkladného opatrenia, obsah ktorého by bol totožný s výrokom vo veci samej. Súd však vždy individuálne vyhodnocuje, či povaha prejednávanej veci nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia z hľadiska totožnosti výrokov pripúšťa. Vyhovením navrhovanému neodkladnému opatreniu sa následne vytvorí rovnaký stav, aký by nastal uložením povinnosti odporcovi vydať predmetné hnuteľné veci na základe meritórneho rozhodnutia. Odporca je povinný hnuteľné veci vydať už okamihom doručenia neodkladného opatrenia v zmysle ustanovenia § 332 ods. 1 C.s.p., a to iba na základe osvedčenia základných relevantných skutočností - nie na základe výsledku dokazovania medzi sporovými stranami, týkajúceho sa sporných skutočností.
48. Po oboznámení sa s obsahom spisu a návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia dospel odvolací súd a contrario k rozhodnutiu súdu prvej inštancie k záveru, že v danom prípade podmienky na jeho nariadenie splnené nie sú. Odvolací súd sa predovšetkým nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie spočívajúcou v tom, že je možné nariadiť neodkladné opatrenie, obsah ktorého by bol totožný s výrokom vo veci samej. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného, že v danom prípade jediným hmotnoprávnym prostriedkom ochrany, ktorým sa skutočný vlastník veci, resp. aj oprávnený držiteľ môže domáhať vydania veci od tretej osoby, je reivindikačná žaloba. V prípadnom súdnom spore o vydanie veci by mala byť žalovanému poskytnutá ochrana vo forme možnosti podať námietku proti vlastníckej žalobe, spočívajúcej v namietaní oprávneného zásahu žalovaného do vlastníckeho práva (resp. oprávnenej držby) žalobcu k takejto veci - okrem iného aj namietaním výkonu zádržného práva k nej. Na základe námietky žalovaného proti vlastníckej žalobe musí súd v rámci predmetného sporu o vydanie veci posúdiť skutočnosť, či právo žalovaného k predmetnej veci prevažuje nad vlastníckym právom (resp. oprávnenou držbou) žalobcu k nej. Odvolací súd preto považuje za dôvodnú námietku žalovaného, že nariadením neodkladného opatrenia, predmetom ktorého je vydanie veci, bez možnosti jeho vyjadrenia, príp. nariadenia pojednávania vo veci v zmysle ustanovenia § 329 C.s.p. došlo jednak k porušeniu princípu proporcionality - o to viac, pokiaľ sa jedná o trvalé neodkladné opatrenie, ktoré konzumuje vec samu (v danom prípade žalobu o vydanie veci) a taktiež k porušeniu ochrany žalovaného v spore úplným vylúčením jeho procesnej obrany prostredníctvom námietok proti vlastníckej žalobe.
49. S poukazom na povahu prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že táto neumožňuje, aby žalobca nariadením neodkladného opatrenia, identického so žalobou vo veci samej, dosiahol úpravu pomerov medzi stranami, nakoľko by sa jednalo o neprimeraný zásah súdu - najmä s ohľadom na jeho následky, jednoznačne nahrádzajúce konanie vo veci samej. Spornosť veci je potrebné riešiť riadnym zistením skutkového stavu veci a vykonaním riadneho dokazovania. V prípade, ak by súd prvej inštancie
uložil žalovanej strane sporu povinnosť vydať žalobcovi hnuteľné veci, vydania ktorých sa nariadením neodkladného opatrenia domáha, jednalo by sa o závažný zásah v rozpore nielen s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
50. V danom prípade je nespornou skutočnosťou, že k došlo k ukončeniu zmluvy o obchodnom zastúpení, spornými sú však okolnosti, resp. právny dôvod predmetného ukončenia, nakoľko žalobca sa domnieva, že k ukončeniu zmluvy došlo odstúpením a žalovaný má za to, že k ukončeniu zmluvy došlo dohodou. Rovnako je medzi sporovými stranami spornou aj otázka vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam, vydania ktorých sa domáha, oprávnenosť uplatnenia zádržného práva zo strany žalovaného na hnuteľné veci, ktoré žalobcovi oznámil listom zo dňa 29.12.2020 podľa ustanovenia § 151s ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka a spornou je aj existencia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi v sume 870.780, 29 Eur (podľa žalovaného splatná dňom 28.12.2020). Nakoľko sa jedná o zásadné právne otázky, ktoré je potrebné riešiť v konaní vo veci samej, v rámci ktorého bude vykonané dokazovanie, pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení takýto postup možný a ani účelný nie je.
51. Tu odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20.08.2015, ktorým bolo judikované, že v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia príslušný súd v zásade nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností - skutočností, ktoré vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v iných podaniach, prípadne zo skutočností, ktoré možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania o veci samej. Samotný Ústavný súd Slovenskej republiky následne vo svojom náleze č. k. III. ÚS 175/2017-44 zo 4. júla 2017 konštatoval, že závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorým tento dospel v náleze č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20. augusta 2015 sú relevantné aj v súčasnosti, keď rekodifikáciou civilného procesného práva došlo k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia a s účinnosťou od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok zaviedol inštitút neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia.
52. Odvolací súd zároveň dodáva, že neodkladné opatrenie nie je bežným nástrojom zabezpečenia práva, jedná sa o výnimočný prostriedok zasahujúci vtedy, ak je zo strany navrhovateľa osvedčená naliehavosť bezodkladnej úpravy pomerov strán sporu, nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, prípade skutočnosť, že by bola ohrozená exekúcia rozhodnutia. Keďže odvolací súd mal v danom prípade za preukázané, že bezodkladnosť a naliehavosť ako elementárna požiadavka na nariadenie neodkladného opatrenia požadovaného žalobcom absentuje a zo strany žalobcu nijakým spôsobom nedošlo k osvedčeniu dôvodnosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 1 C.s.p., preto napadnuté uznesenie, ktorým bolo neodkladné opatrenie súdom prvej inštancie nariadené, podľa § 388 C.s.p. zmenil vo výroku III tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný zamietol. Odvolací súd taktiež zrušil výrok V napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, keďže na základe zamietnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa tento stáva bezpredmetným.
53. Vo vzťahu k odvolaním žalovaného napadnutému výroku II, týkajúcemu sa zastavenia konania v časti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v položke č. 208, odvolací súd uvádza, že žalobca ako dominus litis disponuje po začatí konania - aj v rámci konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, subjektívnym právom vziať predmetný návrh čo i len v časti späť (§ 144 C.s.p.), a tým docieliť zastavenie konania v uvedenej časti v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p. Žalobca nie je povinný uviesť dôvody späťvzatia žaloby a zákon samotnú legitimáciu na späťvzatie žaloby (hoci len v časti) žiadnym konkrétnym dôvodom nepodmieňuje. Na základe uvedenej skutočnosti s poukazom na okolnosti predmetného prípadu (t. j. iniciatívne vyjadrenie sa žalovanej strany sporu bez výzvy súdu prvej inštancie) zároveň nebol potrebný ani súhlas žalovaného s uvedeným dispozičným úkonom žalobcu (§ 146 ods. 1 C.s.p. a contrario). Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak odvolanie žalovanej strany sporu nie je spôsobilé privodiť zmenu vo výroku II napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, preto ho odvolací súd ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.
54. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného aj odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Keďže odvolací súd vyhovel odvolaniu žalovaného a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, žalovaný mal (s ohľadom na skutočnosť, že neúspech žalovaného v odvolaním napadnutom výroku II je len nepatrný) v konaní plný úspech, preto mu s poukazom na uvedené skutočnosti vznikol proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého
- prvoinštančného aj odvolacieho konania, a to v rozsahu 100%. Na základe uvedenej skutočnosti odvolací súd preto zmenil aj výrok IV napadnutého uznesenia. O výške náhrady trov (prvoinštančného aj odvolacieho) konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 1 C.s.p.).
55. Záverom odvolací súd k návrhu žalovaného na spojenie vecí (viď ods. 24 odôvodnenia) dodáva, že takýto postup nie je v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Podľa § 166 ods. 1 C.s.p. v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne o spojení ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr. Zo znenia citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že o spojení veci rozhoduje súd, pred ktorým sa konania začali a skutkovo spolu súvisia, ktorým je v prejednávanej veci Okresný súd Bratislava I a nie Krajský súd v Bratislave, ktorý ako odvolací rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podľa štvrtej časti C.s.p. (opravné prostriedky). Je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 166 C.s.p. o spojení veci je upravené v druhej časti C.s.p., označenej ako „konanie v prvej inštancii, prvá hlava, postup súdu po začatí konania“. Preto Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) nie je oprávnený rozhodovať o návrhu žalovaného na spojenie vecí a z uvedeného dôvodu na predmetný návrh neprihliadal. Odvolací súd zároveň dodáva, že v konaniach, ním vedených pod sp. zn. 3Cob/126/2021 a sp. zn. 4Cob/115/2021 (odvolacie konanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v konaní, vedenom pod sp. zn. 30Cb/20/2021) navyše Krajský súd v Bratislave už právoplatne rozhodol.
56. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).