Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)Rozsudok_5Sžfk-44-2019.pdf
PDF · 177.05 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sžfk/44/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a sudcov JUDr. Anity Filovej (spravodajkyňa) a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): VENAS, a.s., so sídlom Sekčovská 54, 080 01 Prešov, IČO : 36 206 270, právne zastúpeného: JUDr. Ivo Babjak, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : 369351/2017 z 13. apríla 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 3S/26/2017-114 z 27. februára 2019, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky m e n í rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3S/26/2017-114 z 27. februára 2019 tak, že z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 369351/2017 z 13. apríla 2017 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a na kasačnom súde v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Prešov (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Daňová kontrola bola začatá dňa 30.09.2014. Protokol z daňovej kontroly č. 103933026/2016 z 19. septembra 2016 bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi (sťažovateľovi) 22. septembra 2016, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená.
2. Správca dane vydal dňa 16.12.2014 podľa § 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z.z.“) rozhodnutie, ktorým z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu v zmysle Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010“) prerušil daňovú kontrolu odo dňa 29.12.2014 do dňa, ako sa získajú informácie, resp. podklady potrebné pre správne určenie dane. MVI smerovala k prevereniu nadobudnutia tovaru v sume 300 143,50 € od rumunského dodávateľa S.C. „ARDEALUL“ S.A. CARE1. Odpoveď na MVI bola správcovi dane doručená dňa 30.09.2015, ktorým dňom pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a pokračovalo sa v jej výkone, o čom bol žalobca písomne informovaný. V súvislosti s predmetnou žiadosťou o MVI z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 11.12.2014 správca dane emailom odoslal žiadosť č. 9711401/5/5384635/2014/Pot, pričom z vybavenia tejto žiadosti vyplýva, že
táto bola odoslaná zahraničnej finančnej správe dňa 01.04.2015. Vo vzťahu k uvedenému odberateľovi zahraničná finančná správa potvrdila realizáciu dodania tovaru.
3. Rozhodnutím zo dňa 18.01.2016 správca dane opätovne prerušil daňovú kontrolu s poukazom na ustanovenie § 61 ods. 1 daňového poriadku a to odo dňa 22.01.2016, do dňa ako sa získajú informácie, resp. podklady potrebné pre správne určenie dane a to z dôvodu preverenia deklarovaného dodania tovaru - repky s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“) v celkovej hodnote 2 541 979,- € spoločnosti TOP TOTALCAR Kft. Konkrétne išlo o faktúru č. 9140401 zo dňa 02.04.2014 v sume 1 731 375 eur a faktúru č. 9140402 zo dňa 02.04.2014 v sume 810 604 eur (ďalej aj ako „sporné faktúry“). Správca dane v zmysle žiadosti o MVI zo dňa 26.01.2016 požiadal o preverenie uskutočnenia intrakomunitárnych dodávok s tým výsledkom, že tieto neboli preukázané ani potvrdené. Správca dane listom zo dňa 28.04.2016 oznámil žalobcovi, že pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila.
4. Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 01.06.2016 vyplýva, že žalobca bol oboznámený so zisteniami, ktoré vyplynuli z MVI vo vzťahu k maďarskému odberateľovi TOP TOTALCAR Kft., pričom dňa 07.06.2016 nahliadol do administratívneho spisu a vyhotovil si obrazový záznam z došlej odpovede. Následne sa k veci písomne vyjadril tvrdiac, že z odpovedí maďarskej finančnej správy nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, že k dodaniu predmetného tovaru spoločnosti TOP TOTALCAR Kft. nedošlo, keď tieto odpovede potvrdzujú, že vykonal úhradu spoločnosti TOP TOTALCAR Kft. a že táto spoločnosť je v súčasnosti nekontaktná. Ozrejmil, že táto spoločnosť nadobudla pohľadávky od spoločnosti SECRET GROUP, s.r.o. Košice a PAFOS, s.r.o., pričom záväzok voči novému veriteľovi vysporiadal naturálnou formou, t.j. predajom repky v dohodnutej cene a množstve a rozdiel zaplatili bezhotovostným prevodom na účet veriteľa. Tvrdil, že k predaju repky došlo na jeho sklade s tým, že prepravu tovaru do Maďarska zabezpečila spoločnosti TOP TOTALCAR Kft., teda k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník v zmysle § 8 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona o DPH na kupujúceho došlo na území SR. Tiež tvrdil, že oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu preukázal splnením všetkých podmienok uvedených v ustanovení § 43 ods. 5 zákona o DPH, k daňovej kontrole predložil doklady preukazujúce, že tovar bol prepravený do iného členského štátu a že kupujúci, t.j. spoločnosť TOP TOTALCAR Kft. potvrdil jeho prevzatie v Maďarsku.
5. Vo vzťahu k zisteniam uvedeným v protokole žalobca v súvislosti s dĺžkou daňovej kontroly namietal jednak, že daňová kontrola mala byť ukončená podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku najneskôr dňa 30.09.2015 a jednak, že rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly neboli vyhotovené v súlade so zákonom a preto nemali za následok prerušenie lehôt v zmysle § 61 ods. 5 daňového poriadku a preto považoval protokol za nezákonný dôkaz. Uvedené podložil nálezom Ústavného súdu SR III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010. Poukázal ďalej na to, že z prvej odpovede na žiadosť o MVI vyplýva, že táto bola zaslaná dňa 01.04.2015, pričom daňová kontrola bola na základe rozhodnutia zo dňa 16.12.2014 prerušená odo dňa 29.12.2014 a preto takýto postup nepovažoval za zákonný.
6. Správca dane, po vykonaní ústneho pojednávania dňa 07.11.2016, predmetom ktorého bolo vyjadrenie k skutočnostiam uvedeným žalobcom vo vyjadrení k protokolu vydal rozhodnutie č. 104320362/2016 zo 16. novembra 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu (žalobcovi) rozdiel dane v sume 508 395,80 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014.
7. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že v odpovedi na žiadosť evidovanú pod číslom 525039/2016 z 21. apríla 2016 v políčku C6 maďarská daňová správa uviedla : „Dodanie tovaru sa neuskutočnilo“ a ďalej uviedla, že na základe dokladov CMR sú majitelia vozidiel nasledovní: ŠPZ : Q. : spoločnosť Liquid Trans Kft., v preverovanom období táto spoločnosť nevykonávala žiadnu ekonomickú/podnikateľskú činnosť; ŠPZ : K K M M : spoločnosť TTR Transport Kft., na základe údajov z Hlavnej účtovnej knihy, záznamov, spoločnosť TTR Transport Kft. nebola v preverovanom období v obchodnom vzťahu so spoločnosťou Top Totalcar Kft. (v údajnom čase vykonania prepravy); ŠPZ : Q., F., M. : spoločnosť Vass Tamás, ktorá mala zmluvu o prenájme vozidla so spoločnosťou Top Totalcar Kft. v období 05/04/2014 - 20/05/2014, ale prepravy boli vykonané mimo daného obdobia (02.04.2014 - poznámka kasačného súdu); ŠPZ : K. : spoločnosť Lets-Go-Trans Kft., pričom na základe vyhlásenia daňového subjektu Lets-Go Trans Kft. vozidlo spoločnosti opustilo priestory spoločnosti Lets-
Go Trans Kft. len raz, spoločnosť sa nezúčastňuje na prepravnej činnosti/nevykonáva prepravu, vozidlo spoločnosti nebolo ani nikomu prenajaté/požičané; ŠPZ : V. : ide o vozidlo značky Opel T98, ktoré nie je vhodné na prepravu tovaru; ŠPZ : M. : jedná sa o vozidlo značky Stema M 4075 - obyčajný nápravový príves, nie je vhodný na prepravu takého množstva tovaru, aké je uvedené na CMR dokladoch; ŠPZ : M. : jedná sa o vozidlo Kalydi 1, je to príves na osobné motorové vozidlo, nie je vhodný na prepravu takého množstva tovaru, aké je uvedené na CMR dokladoch; ŠPZ : M. : jedná sa o vozidlo značky Valkai 400-6572, je to príves na osobné motorové vozidlo, nie je vhodný na prepravu takého množstva tovaru, aké je uvedené na CMR dokladoch; ŠPZ : M : jedná sa o vozidlo typu 200-3017B, je to príves na osobné motorové vozidlo, nie je vhodný na prepravu tovaru; ŠPZ : M. : jedná sa o vozidlo typu Hegedus 400-7225, hrubá nosnosť : 750 kg, otvorený príves, nie je vhodný na prepravu takého množstva tovaru, aké je uvedené na CMR dokladoch. Maďarská daňová správa ďalej uviedla, že na základe preverovania identifikovali šoférov uvedených na dokladoch CMR a to pána C. a K., ktorí vyhlásili, že nevykonali prepravu/nezúčastnili sa žiadnej prepravnej činnosti, predmetné CMR doklady nikdy nevideli a ani ostatné doklady týkajúce sa CMR (dohoda o preprave do EÚ), podpisy uvedené na daných dokladoch nie sú ich podpismi.
8. Ďalej z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že k tvrdeniu žalobcu (sťažovateľa), že rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly neboli vyhotovené v súlade so zákonom a to z dôvodu, že príslušný orgán na podanie žiadosti o výmenu informácii Finančné riaditeľstvo SR, Odbor boja proti podvodom zaslalo prvú žiadosť o MVI dňa 01.04.2015, pričom daňová kontrola bola prerušená odo dňa 29.12.2014 a druhú žiadosť o MVI zaslalo 26.01.2016 a daňová kontrola bola prerušená už 18.01.2016, čím došlo k prekročeniu jednoročnej zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, čo spôsobuje, že protokol o vykonaní daňovej kontroly má povahu nezákonného dôkazu správca dane uviedol, že nedošlo k porušeniu ustanovenia § 61 ods. 3 daňového poriadku. Dôvodil, že konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania, pričom tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami a v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane, tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia, pričom tieto zákonné podmienky boli splnené. Ďalej argumentoval, že v procese výkonu daňovej kontroly postupoval v zmysle § 44 daňového poriadku a nesúhlasil so zdôvodnením žalobcu, že v konaní sa vyskytla neodstrániteľná vada nezákonnosti tým, že daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote, keďže daňový subjekt nesprávne berie do úvahy prerušenie daňovej kontroly, ktoré má za následok práve prerušenie plynutia lehôt v zmysle § 61 ods. 5 daňového poriadku.
9. Vo vzťahu k dodaniu tovaru spoločnosti TOP TOTALCAR Kft. správca dane uviedol, že kontrolou vystavených faktúr zistil, že platiteľ (žalobca) v zdaňovacom období apríl 2014 vystavenými faktúrami deklaroval uskutočnenie zdaniteľného obchodu (repka) s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1, ktorý daňovou kontrolou nebol preukázaný ani potvrdený. Preto pokiaľ daňový subjekt na vydaných faktúrach č. 9140401 a 9140402 uviedol povinnú náležitosť - slovnú formuláciu „Osobou povinnou platiť daň je odberateľ podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.“ porušil ustanovenie § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 2 ods. 1 písm. a/ a § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., keď nepriznal a neodviedol daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov dodania tovaru v tuzemsku, nakoľko nebolo dostatočne preukázané dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 dodajúc, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov mala byť priznaná a odvedená zo základu dane 2 541 979 € vo výške 508 395,80 €.
10. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, pričom jedinou námietkou bola námietka týkajúca sa dĺžky daňovej kontroly v nadväznosti na jeho tvrdenie, že rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly boli vyhotovené skôr ako v deň, kedy príslušný orgán t.j. žalovaný, zaslal žiadosti o MVI príslušnému orgánu členského štátu, čo malo za následok, že protokol č. 103933026/2016 sa považuje za nezákonne získaný dôkaz (nález Ústavného súdu SR III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010).
11. Žalovaný rozhodnutím číslo: 369351/2017 z 13. apríla 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
12. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný k odvolacej námietke uviedol, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly zistil, že potrebuje získať informácie prostredníctvom MVI, keďže dodávateľom i odberateľom odvolávajúceho (žalobcu) boli zahraničné spoločnosti a bol teda oprávnený
v súlade s § 61 ods. 1 písm. b/ daňového poriadku daňovú kontrolu prerušiť, čo vydaním predmetných rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly aj vykonal. S odkazom na ustanovenie § 61 ods. 3 daňového poriadku ďalej dôvodil, že z tohto jednoznačne vyplýva, ktorým dňom je daňové konanie prerušené, pričom týmto je deň uvedený v rozhodnutí správcu dane o prerušení konania dodajúc, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že v rozhodnutiach správcu dane o prerušení daňovej kontroly bol uvedený deň, ktorým sa daňová kontrola prerušila. Preto rozhodnutia o prerušení konania neboli vydané v rozpore s týmto ustanovením a teda účinky prerušenia daňovej kontroly nastali. S poukazom na uvedené žalovaný uzavrel, že námietky týkajúce sa porušenia § 46 ods. 10 daňového poriadku sú neopodstatnené.
II. Priebeh správneho súdneho konania
13. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Okrem námietky ohľadom prekročenia zákonnom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku z dôvodu, že rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly neboli vydané v súlade so zákonom namietal, nad rámec odvolacích námietok, ďalšie skutočnosti.
14. Namietal porušenie ustanovenia § 47 písm. h/ daňového poriadku a to z dôvodu, že protokol z 19. septembra 2016 neobsahuje vyhodnotenie dôkazov predložených k vyjadreniu zo dňa 06.07.2016. Ďalej namietal, že správca dane pri výpočte základu dane postupoval v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., keď sumu protihodnoty za dodaný tovar neznížil o daň, čím došlo k nesprávnemu určeniu daňovej povinnosti, pričom táto skutočnosť sama o sebe spôsobuje nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Namietal porušenie ustanovenia § 74 ods. 2 daňového poriadku, v zmysle ktorého odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech majúc za to, že pokiaľ by žalovaný preskúmal protokol a prvostupňové rozhodnutie mimo odvolacích námietok zistil by, že suma vyrubeného rozdielu dane je správcom dane vypočítaná v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1 zákona o DPH, čo by malo za následok zrušenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia. Uvedené pochybenie žalovaného je podľa jeho názoru dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“).
15. V súvislosti s neuplatnením námietky ohľadom nezákonnosti výšky vyrubenej dane v podanom odvolaní žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/69/2011 z 30. apríla 2012.
16. Žalobca tiež namietal, že správca dane v procese dokazovania nezobral do úvahy ním predložené doklady a dôkazy, žiadnym spôsobom ich v protokole nevyhodnotil a svoj záver oprel výlučne o informáciu maďarskej finančnej správy, t.j. o informáciu, ktorá bola získaná bez súčinnosti so žalobcom dodajúc, že nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť nedostatky na strane svojho odberateľa. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagébeh Kft. a Peter Dávid, C-439/04 Kittel, C-354/03 Optigen LTD, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č.j. 5 Afs 131/2004 z 25. marca 2005.
17. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 3S/26/2017-114 z 27. februára 2019 správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom konania nárok na náhradu trov konania nepriznal.
18. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd uviedol, že mal z administratívneho spisu preukázané, že správca dane daňovou kontrolou začatou dňa 30.09.2014 zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a vzhľadom na skutočnosť, že dodávateľom, ako aj odberateľom tovaru boli zahraničné spoločnosti požiadal prostredníctvom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, sekcie daňovej, odboru boja proti podvodom, oddelenia CLO v zmysle žiadosti o MVI č. 9711401/5/5384635/2014/Pot zo dňa 11.12.2014 o preverenie nadobudnutia tovaru z iného členského štátu - Rumunska a v zmysle žiadosti o MVI č. 39602/2016 zo dňa 15.01.2016 požiadal o preverenie
dodania tovaru do iného členského štátu - Maďarska. Následne správca dane podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím č. 9711401/5/5440023/2014/Pot zo dňa 16.12.2014 od 29.12.2014 a rozhodnutím č. 102381897/2016 zo dňa 18.01.2016 od 22.01.2016 a to z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu v zmysle Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010. Po doručení odpovedí na žiadosť o MVI správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly a túto skutočnosť v zmysle § 61 ods. 4 daňového poriadku oznámil žalobcovi. Správca dane ukončil daňovú kontrolu dňa 22.09.2016 doručením protokolu č. 103933026/2016 zo dňa 19.09.2016.
19. Správny súd citujúc ustanovenia § 46 ods. 10, § 61 ods. 1 písm. b), ods. 4 a 5 daňového poriadku, bod 25, článok 10 oddiel 2, článok 12 oddiel 2 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane zasielal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a súčasne zistil, že správca dane v tomto prípade nebol nečinný a aktívne získaval informácie v rámci MVI. V tejto súvislosti správny súd poukázal tiež na skutočnosť, že otázkou zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na protokol z daňovej kontroly sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústavný súd“) vo svojom uznesením sp.zn. III. ÚS 726/2016-20, ktorého časť odôvodnenia odcitoval v bode 91. Vychádzajúc práve z citovaného uznesenia ústavného súdu správny súd dodal, že pokiaľ bol žalobca toho názoru, že zo strany správcu dane nebol zachovaný postup a lehoty na vybavenie žiadosti o MVI podľa citovaného nariadenia, v dôsledku čoho daňová kontrola trvala dlhšie ako jeden rok (vrátane jej prerušenia), mohol sa svojich práv a právom chránených záujmov domáhať v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo však v tomto prípade zo strany žalobcu vykonané nebolo. Správny súd bol preto toho názoru, že zo strany správcu dane a žalovaného nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov a tým ani k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a námietky žalobcu považoval za nedôvodné.
20. Ďalej správny súd dospel k záveru, že daňová kontrola u žalobcu trvala v súlade so zákonom, keď dobu prerušenia nie je možné zarátať do doby jej trvania a preto nepresiahla zákonom maximálne vymedzenú dĺžku trvania daňovej kontroly v rozsahu jedného roka. Vo vzťahu k lehote na poskytnutie informácií v dĺžke 3 mesiacov uviedol, že sa jedná o lehotu určenú pre cudzozemský daňový orgán, ktorej nesplnenie nemožno ako procesnú vadu pričítať žalovanému. S poukazom na uvedené uzavrel, že rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly boli vydané v súlade so zákonom, boli právne účinné a daňová kontrola bola prerušená odo dňa, ktorý bol v rozhodnutiach uvedený.
21. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena medzi daňovníka a správcu dane správny súd poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozsudok sp.zn. 6Sžfk/30/2017 z 31. januára 2018, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 39/2018, ktorého časť odôvodnenia odcitoval v bode 95 rozsudku. K tvrdeniu žalobcu, že závery správcu dane vychádzajú výlučne z odpovede maďarskej daňovej správy na žiadosť o MVI a z nedostatkov na strane odberateľa správny súd skonštatoval, že deklarovanie uskutočnenia obchodov predložením formálnych dokladov nemôže byť samo o sebe podkladom pre uznanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dane, ale musí byť preukázané, že k uskutočneniu obchodov podľa predložených faktúr reálne došlo tak, ako je to uvedené na predložených dokladoch, t.j. rozhodujúci je stav faktický a nie stav formálne vykázaný. Mal za to, že z administratívneho spisu bolo jednoznačne preukázané, že správca dane preveroval skutočnosti uvedené na predložených faktúrach, a to aj v spolupráci so zahraničným správcom dane, pričom z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé zistenia, na základe ktorých dospel k záveru, že uskutočnenie obchodov tak, ako to bolo deklarované predloženými formálnymi dokladmi, nebolo bez pochybností preukázané. 22. Správny súd poukázal na odpoveď maďarskej daňovej správy zo dňa 21.04.2016 (bližšie bod 7 rozsudku) a skonštatoval, že správca dane mal dôvodné pochybnosti o uskutočnení prepravy tovaru do iného členského štátu, pričom žalobca nepredložil žiadny vierohodný dôkaz o tom, že preprava bola reálne uskutočnená tak, ako to deklaroval v predložených dokladoch.
23. Ďalej správny súd uviedol, že z ustanovení § 24 ods. 1 a 2 vyplýva, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi.
24. V súvislosti s dôkazným bremenom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 401/09-17 zo 16. decembra 2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ďalej uviedol, že ak správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane dodajúc, že týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom.
25. K námietke žalobcu, že protokol z daňovej kontroly nebol vyhotovený zákonným spôsobom, pretože neobsahoval vyhodnotenie dôkazov správny súd uviedol, že táto je nedôvodná, keďže z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane sa predloženým vyjadrením žalobcu k zápisnici č. 103252891/2016 z 1. júna 2016 zaoberal, dňa 16.09.2016 spísal zápisnicu č. 103927124/2016, v ktorej k podanému vyjadreniu uviedol, že naďalej pretrvávajú pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu do Maďarska, pričom táto skutočnosť je uvedená aj v predmetnom protokole dodajúc, že žalobca vo vyjadrení k protokolu a ani v odvolacom konaní uvedenú skutočnosť nenamietal.
26. Vo vzťahu k dohode o započítaní pohľadávok so spoločnosťou TOP TOTALCAR Kft., na ktorú žalobca poukazoval vo vyjadrení zo dňa 06.07.2016, a na základe ktorých sa malo uskutočniť naturálne plnenie žalobcu predajom repky správny súd zdôraznil, že započítanie je zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu, ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne i proti vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu alebo ak medzi účastníkmi dôjde k dohode o započítaní takýchto pohľadávok. Ďalej uviedol, že započítanie je vlastne formou bezhotovostného vyrovnania, pričom žalobca vo svojej námietke ani vo vyjadrení zo dňa 06.07.2016 neuviedol žiadnu právnu a relevantnú argumentáciu, ktorou by preukázal, že právny úkon - započítanie pohľadávok platiteľovi dane má vplyv na vznik daňovej povinnosti alebo na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa zákona č. 222/2004 Z.z. Za rozhodujúcu skutočnosť považoval, tak ako žalovaný, že žalobca si v daňovom priznaní uplatnil nárok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. a preto bol povinný po formálnej aj materiálnej stránke preukázať, že k intrakomunitárnemu dodaniu došlo tak, ako to deklaroval v predložených faktúrach.
27. K námietke žalobcu, že správca dane vypočítal rozdiel dane v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. správny súd uviedol, že táto je nad rámec námietok uvedených v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Uviedol, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyrovnal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v odvolacom konaní, pričom žalobca spôsob výpočtu dane v odvolacom konaní nenamietal, a teda sa k nej žalovaný nemohol vyjadriť v napadnutom rozhodnutí. Poukázal ďalej na to, že žalobca dňa 12.10.2016 doručil vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, v ktorom uviedol iba námietky procesného charakteru. K žalobnej námietke ohľadom výpočtu rozdielu dane správny súd na záver skonštatoval, že žalobca nešpecifikoval v čom spočíval chybný výpočet rozdielu dane vykonaný správcom dane a teda v čom videl rozpor s ustanovením § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. dodajúc, že nie je úlohou správneho súdu, aby za žalobcu vyhľadával skutkové a právne dôvody napadnutého rozhodnutia.
28. Správny súd mal za to, že hmotnoprávne námietky uvedené v žalobe sú nad rámec námietok uvedených v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane a preto nie sú predmetom žalobou napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný konal v súlade s § 74 ods. 2 daňového poriadku a odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane preskúmal v rozsahu požadovanom v odvolaní.
29. Záverom správny súd uviedol, že sa stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane, ako aj žalovaným, ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre zdôraznenie jeho správnosti
uviedol, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením správny súd vychádzajúc z konštantnej judikatúry ESĽP okrem iného vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 226/03 z 12.mája 2004, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, III. ÚS 95/06 z 15. marca 2006, III. ÚS 260/06 z 23. augusta 2006) uviedol, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď, pričom súd má dbať na to, aby rozhodnutie bolo presvedčivé. Súd má v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany prednesené žalobcom, pričom uvedené je s poukazom na zásadu zákonnosti a na princípy dobrej správy potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru, že na všetky relevantné námietky žalobcu boli správnym orgánom v odôvodnení rozhodnutia podrobne uvedené dôvody.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného
30. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 3S/26/2017-114 z 27. februára 2019 podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP tvrdiac, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
31. Vo vzťahu k žalobnej námietke, že protokol č. 103933026/2016 z 19. septembra 2016 bol vyhotovený v rozpore s ustanovením § 47 písm. h/ daňového poriadku nesúhlasil s jej posúdením krajským súdom, ktorý poukázal na zápisnicu č. 103927124/2016, v ktorej správca dane uviedol, že: „naďalej pretrvávajú pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu do Maďarska. Táto skutočnosť je uvedená aj v predmetnom protokole, preto nie je opodstatnené tvrdenie žalobcu o nezákonnom spôsobe vyhotovenia protokolu.“ dodajúc, že v predmetnom vyjadrení zo dňa 06.07.2016 poukázal na konkrétne skutočnosti a predložil konkrétne dôkazy, ktoré potvrdzujú, že k dodaniu tovaru spoločnosti TOP TOTALCAR Kft. reálne došlo. Konkrétne poukázal na odpovede maďarskej finančnej správy, z ktorých nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, že k dodaniu tovaru spoločnosti TOP TOTALCAR Kft. nedošlo, ďalej, že predložil doklady (spolu 13 ks), z ktorých preukázateľne vyplýva, akým spôsobom sa realizovali predmetné obchodné prípady, tiež zdôraznil, že k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník na kupujúceho TOP TOTALCAR Kft. došlo na území Slovenskej republiky a tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-273/11 Mescek-Gabona Kft., v ktorom bol riešený identický prípad a v ktorom Súdny dvor EÚ výslovne uviedol, že „akonáhle si predávajúci splnil svoje povinnosti týkajúce sa preukázania dodávky v rámci Spoločenstva, zatiaľ čo nadobúdateľ si nesplnil zmluvnú povinnosť odoslať alebo prepraviť dotknutý tovar mimo územia členského štátu dodania, je nutné za osobu povinnú zaplatiť DPH v tomto členskom štáte považovať práva tohto nadobúdateľa.“ Namietal, že správca dane nevyhodnotil vyššie uvedené dôkazy a obmedzil sa len na suché konštatovanie, že „naďalej pretrvávajú pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu do Maďarska.“ , pričom súd toto „vyhodnotenie“ považoval za postačujúce. Rovnako namietal, že správca dane, žalovaný a ani súd k argumentácii vyššie citovaným rozhodnutím SD EÚ nezaujali žiadne stanovisko dodajúc a to s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. j. 30 Cdo 4389/2009, že bolo povinnosťou súdu sa s ním argumentačne vysporiadať.
32. Žalobca ďalej nesúhlasil s vyhodnotením žalobnej námietky týkajúcej sa porušenia ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o DPH zo strany správneho súdu. V prvom rade poukázal na článok 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona zopakujúc, že zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1 daňového poriadku) je základnou zásadou správy daní. Mal za to, že je povinnosťou daňových orgánov pri ukladaní alebo vyrubovaní daní postupovať výlučne podľa zákona, a to bez ohľadu na to, či na porušenie zákona daňový subjekt správcu dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania upozorní poukazujúc súčasne na povinnosť odvolacieho orgánu vyplývajúcu z ustanovenia § 74 ods. 2 veta druhá daňového poriadku, preskúmať odvolaním napadnuté rozhodnutie z hľadiska jeho celkovej zákonnosti bez ohľadu na to, či túto nezákonnosť namietal daňový subjekt v podanom odvolaní. V tejto súvislosti ďalej argumentoval, že výška vyrubenej dane sa uvádza vo výroku rozhodnutia a zákonnosť jej výpočtu je právnou okolnosťou, ktorá má jednoznačne podstatný vplyv na výrok rozhodnutia dodajúc, že túto námietku uviedol v žalobe pod bodom 2 jasne a zrozumiteľne a preto bol správny súd povinný sa ňou zaoberať.
33. Ďalej mal za to, že správny súd nezaujal žiadne stanovisko k jeho tvrdeniu o nezákonnom postupe žalovaného v odvolacom konaní, keď tento konal v rozpore s ustanovením § 74 ods. 2 veta druhá daňového poriadku.
34. Tvrdil, že zo strany správneho súdu došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu piatej žalobnej námietky, ktorou poukazoval na svoju právnu analýzu aplikácie ustanovenia § 61 ods. 1 písm. b/ daňového poriadku, ktorú uviedol vo svojom vyjadrení zo dňa 12.10.2016 k protokolu č. 103933026/2016 vo vzťahu k prerušeniu daňovej kontroly z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Do pozornosti dal kasačnému súdu tú skutočnosť, že ani správca dane, ani žalovaný a ani správny súd sa žiadnym spôsobom nevyjadrili k podstatnej skutočnosti, na ktorú opakovane poukazoval a ktorej nedodržanie opakovane zdôrazňoval a to, že správca dane nie je žiadnym právnym predpisom oprávnený a ani iným legitímnym spôsobom splnomocnený zasielať žiadosti o MVI, a preto zákonný dôvod prerušenia daňovej kontroly nastáva až dňom podania žiadosti o MVI príslušným orgánom. Poukázal na to, že obidva správne orgány sa obmedzili vo svojich stanoviskách na tvrdenie, že správca dane pri prerušení daňovej kontroly postupoval podľa zákona, pričom správny súd sa s týmito tvrdeniami stotožnil a obmedzil sa len na citáciu z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 726/2016-20 dodajúc, že týmto rozhodnutím ústavný súd riešil iný prípad, ktorého podstata nie je totožná s daným prípadom a nemožno toto uznesenie a priori vzťahovať aj na túto námietku. Vo vzťahu k svojmu tvrdeniu, že zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly nastáva až dňom podania žiadosti o MVI príslušným orgánom uviedol, že tento potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 6Sžfk/62/2017 z 27. februára 2019, konkrétne v bode 74 tohto rozsudku.
35. Žalobca aj v kasačnom konaní tvrdil, že správca dane nie je žiadnym právnym predpisom oprávnený a ani iným legitímnym spôsobom splnomocnený zasielať žiadosti o MVI a preto dobu prerušenia daňovej kontroly je potrebné počítať odo dňa, kedy príslušný orgán SR zaslal žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného členského štátu. V danom prípade príslušný orgán zaslal žiadosť o MVI dňa 01.04.2015, pričom daňová kontrola bola prerušená rozhodnutím č. 9711401/5/5440023/2014/Pot zo 16. decembra 2014 odo dňa 29.12.2014. S poukazom na uvedené mal za to, že lehotu od 29.12.2014 do 01.04.2015, kedy žiadosť správcu dane o MVI „ležala“ na stole pracovníka zodpovedného za zaslanie žiadosti o MVI nemožno započítať do doby celkového prerušenia lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Preto uzavrel, že daňová kontroly trvala viac ako 14 mesiacov, čo znamená, že došlo k porušeniu § 46 ods. 10 daňového poriadku.
36. Rovnako žalobca aj v kasačnom konaní zotrval na svojich hmotnoprávnych námietkach a s nimi súvisiacou právnou argumentáciou, ktorú správny súd nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že na podporu svojich tvrdení argumentoval rozsudkom SD EÚ vo veci C-273/11 Mecsek-Gabona Kft. a tiež rozsiahlou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorú je možné aplikovať na daný prípad. Mal za to, že v konkrétnom prípade sa javí ako podstatná právna argumentácia výkladom komunitárneho práva, ktorý podáva SD EÚ, konkrétne ide o prípad C-273/11, ktorý je podľa jeho názoru, identický s daným prípadom zdôrazniac, že v danom prípade kupujúci - spoločnosť TOP TOTALCAR Kft. nadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník už na území Slovenskej republiky a preto s poukazom na rozsudok SD EÚ vo veci C-273/11, je šetrenie maďarskej finančnej správy pre výsledok daňovej kontroly v súvislosti s oslobodením dodania tovaru do Maďarska, právne nepodstatné. V tejto súvislosti ešte dodal, že vzhľadom na identickosť oboch prípadoch bolo potrebné, aby sa krajský súd jasne a zrozumiteľne vyjadril k jeho aplikácii na daný prípad, avšak zo strany krajského súdu sa tak nestalo.
37. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkázal na svoje vyjadrenie k správnej žalobe z 27. októbra 2017 majúc za to, že v danom prípade neboli splnené všetky podmienky pre oslobodenie od dane stanovené zákonom č. 222/2004 Z. z. a preto navrhol kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
38. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky 9. augusta 2019 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp.zn. 5Sžfk/44/2019. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.
39. Najvyšší správny súd konajúci ako súd kasačný, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
40. Na úvod Najvyšší správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP) resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad § 134 ods. 2 SSP, § 195 SSP). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.
41. Najvyšší správny súd súčasne uvádza, že posudzoval aj skutočnosť, či sa správny súd vysporiadal aj s námietkami, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania, nakoľko zastáva názor, že Správny súdny poriadok v tomto smere žalobcu nelimituje. Inak povedané, žalobca je oprávnený v správnej žalobe uvádzať aj skutočnosti, ktoré neuviedol v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu alebo v rámci administratívneho konania, pochopiteľne uvedené neplatí v prípadoch, kedy konkrétny zákon zakotvuje v určitom štádiu konania koncentračnú zásadu. 42. Kasačný súd posudzujúc dôvodnosť sťažnostných námietok dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku správneho súdu v podobe zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Dôvod tohto postupu vyplýva z dôvodných pochybností kasačného súdu o správnosti určeného rozdielu dane a s tým súvisiacou aplikáciou ustanovenia § 74 ods. 2 veta druhá daňového poriadku.
43. Podľa ustanovenia § 74 ods. 2 daňového poriadku, žalovaný primárne preskúmava napadnuté rozhodnutie správcu dane v rozsahu požadovanom odvolaním s tým, že ak pri preskúmavaní vyjdú najavo skutkové alebo právne okolnosti, ktoré účastník konania nenamietal, pokiaľ tieto majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán (žalovaný) na ne pri rozhodovaní prihliadne. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nie je viazaný rozsahom odvolania, teda v odvolacom konaní neplatí koncentračná zásada a v prípade, pokiaľ zistí skutočnosti majúce vplyv na zákonnosť výroku napadnutého rozhodnutia správcu dane tak na ne ex offo prihliadne. Uvedené má svoje ratio a to s poukazom na samotný účel daňového konania, ktorým je zisťovanie, preverovanie základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre zákonné (správne) určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
44. Kasačný súd však zastáva názor, že samotná výška dane, ktorá je daňovému subjektu vyrubená na základe výsledkov daňovej kontroly a následne uskutočneného vyrubovacieho konania je takou skutočnosťou, ktorej zákonnosť by mala byť odvolacím orgánom (žalovaným) preverená ex offo a to bez ohľadu na to, či túto skutočnosť daňový subjekt v odvolaní namietal alebo nie. Je potrebné si uvedomiť, že daňový subjekt ani nemusí vedieť, či správca dane vyrubenú daňovú povinnosť určil správne, keď je namieste správnosť jej výšky prezumovať. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na základnú zásadu správy daní, ktorou je jednoznačne zákonnosť, čo okrem iného znamená zákonné určenie výšky rozdielu dane.
45. V danom prípade bolo dôvodom vyrubenia rozdielu dane porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 2 ods. 1 písm. a/ a § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., keď sťažovateľ nepriznal a neodviedol daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov dodania tovaru v tuzemsku, nakoľko nebolo
dostatočne preukázané dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. Teda bolo uzavreté, že sťažovateľ dodal tovar v tuzemsku. Táto skutočnosť následne vedie k záveru, že suma uvedená na sporných faktúrach spolu 2 541 979 eur sa mala považovať za celkovú sumu spolu s DPH, ktorá skutočnosť bola mimochodom uvedená aj v samotnom protokole. Kasačný súd pri svojej úvahe vychádzal aj z § 3 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách, podľa ktorého, ak nie je dohodnuté alebo osobitným predpisom ustanovené inak, súčasťou ceny je aj daň z pridanej hodnoty, príslušná spotrebná daň a pri dovážanom tovare aj clo a iné platby vybrané v rámci uplatňovania nesadzobných opatrení ustanovené osobitnými predpismi. Následne tak mal správca dane postupom podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH celkovú protihodnotu zo sporných faktúr vo výške 2 541 979,- € znížiť o daň a z takto určeného základu dane vyrubiť sťažovateľovi rozdiel dane. Kasačnému súdu v tejto súvislosti nedá neuviesť, že nakoľko žalovaný k námietke nesprávneho výpočtu dane vo vyjadrení k správnej žalobe, ani vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti nezaujal žiadne stanovisko, ktorým by záver sťažovateľa spochybnil, respektíve by vysvetlil dôvody, pre ktoré bol základ dane správcom dane určený v správnej výške, sám sa v podstate obral o možnosť zákonnosť výroku rozhodnutia správcu dane pred správnym súdom obhájiť. Kasačný súd pri posudzovaní dôvodnosti tejto námietky vychádzal z obsahu administratívneho spisu, pričom okrem sporných faktúr a protokolu mal skutočnosť, že by sa malo jednať o cenu s DPH podloženú aj z predložených dohôd o vysporiadaní vzájomných záväzkov, v ktorých cena za tovar - repku nebola zmluvnými stranami výslovne dohodnutá ako cena bez DPH. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného všetky tieto skutočnosti pri určovaní základu dane zohľadniť.
46. Vychádzajúc z obsahu správnej žaloby sa kasačný súd nemôže stotožniť so záverom správneho súdu, že sťažovateľ námietku, ktorou poukazoval na porušenie ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o DPH uviedol len formálnym spôsobom, keď nešpecifikoval v čom spočíval chybný výpočet rozdielu dane vykonaný správcom dane a teda v čom vidí rozpor s ustanovením § 22 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko sťažovateľ v správnej žalobe výslovne uviedol výpočet základu dane, ktorý predstavoval nie sumu 2 541 979,- €, ale sumu 2 118 315,83 €. Kasačný súd však nepristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, nakoľko skutočne nie je úlohou správneho súdu určovať aký má byť základ dane v konkrétnom prípade, ale je jeho úlohou preskúmať a to na základe dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, či tento bol určený v súlade so zákonom. Nateraz dôvody, ktorými by žalovaný reagoval na tvrdenia sťažovateľa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia chýbajú, keďže túto skutočnosť sťažovateľ nenamietal v odvolaní, a ako už bolo vyššie uvedené, chýbajú aj v správnom súdnom konaní, nakoľko sa žalovaný k tejto námietke vôbec nevyjadril a teda vzniknuté pochybnosti o správnosti vyrubenej dane nevyvrátil.
47. Kasačný súd ďalej posudzoval dôvodnosť uplatnených procesných námietok, konkrétne namietané porušenie ustanovenia § 46 ods. 10 a § 47 písm. h/ daňového poriadku, pričom tieto ako dôvodné nevzhliadol.
48. Základnou podmienkou zákonnosti daňovej kontroly je, že bola dodržaná jednoročná lehota na jej vykonanie (§ 46 ods. 10 daňového poriadku) s tým, že pokiaľ dôjde k jej prekročeniu vykonaná daňová kontrola nadobudne status nezákonnej daňovej kontroly a protokol tak bude mať povahu nezákonne získaného dôkazu, nepoužiteľného v daňovom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžf/86/2015 z 8. novembra 2016). Preto sa kasačný súd prioritne venoval tvrdeniu sťažovateľa, že v jeho prípade došlo k porušeniu ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku, keď daňová kontrola v jeho prípade trvala viac ako 14 mesiacov. Sťažovateľ tento svoj záver odôvodnil tým, že v prípade prerušenia daňovej kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku, nastáva zákonný dôvod prerušenia až dňom podania žiadosti o MVI príslušným orgánom, teda Finančným riaditeľstvom SR, sekcia daňová, odbor boja proti podvodom, oddelenie CLO (ďalej aj ako „oddelenie CLO“ alebo „Ústredný kontaktný orgán“), pričom sa odvolal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/62/2017 z 27. februára 2019, bod 74. Poukázal na to, že v jeho prípade orgán príslušný na zaslanie žiadosti o MVI (oddelenie CLO) zaslal prvú žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného členskému štátu dňa 01.04.2015, pričom daňová kontrola bola prerušená na základe rozhodnutia zo dňa 16.12.2014 odo dňa 29.12.2014 a druhú žiadosť o MVI zaslal dňa 26.01.2016 s tým, že daňová kontrola bola prerušená na základe rozhodnutia zo dňa 18.01.2016 odo dňa 22.01.2016. S poukazom na uvedené zastal názor, že obdobie od 29.12.2014 do 01.04.2015 resp. od 22.01.2016 do 26.01.2016 nemožno započítať do doby celkového prerušenia lehoty na vykonanie daňovej kontroly, čo má za následok porušenie ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku.
49. Nestotožniac sa s argumentáciou sťažovateľa kasačný súd poukazuje jednak na znenie ustanovenia § 61 ods. 1 písm. b/ daňového poriadku, v zmysle ktorého je to práve správca dane, ktorý je oprávnený prerušiť daňové konanie (daňovú kontrolu), ak je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (týmto predpisom je napríklad zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní alebo nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010) a jednak na ustanovenie § 61 ods. 3 daňového poriadku, ktoré explicitne stanovuje deň, od kedy je konanie (daňová kontrola) prerušené. Týmto dňom je deň uvedený v rozhodnutí o prerušení konania. Daňový poriadok vo vzťahu k určeniu tohto dňa stanovuje iba jedno, svojou povahou, časové kritérium, ktoré je závislé od spôsobu doručovania a to, že tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami a v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane, tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade, ak správca dane, teda nie oddelenie CLO, potrebuje pre správne určenie dane získať informácie od príslušného orgánu členského štátu, je oprávnený prerušiť daňovú kontrolu a to dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení, pričom prirodzene v odôvodnení rozhodnutia správca dane uvedie skutočnosti, pre ktoré daňovú kontrolu prerušil. Relevantným následkom prerušenia daňového konania (daňovej kontroly) je, že počas prerušenia lehoty neplynú (§ 61 ods. 5 daňového poriadku).
50. V priebehu daňovej kontroly správca dane vydal podľa § 61 ods. 1 písm. b/ daňového poriadku dve rozhodnutia. Prvé dňa 16.12.2014, ktorým prerušil daňovú kontrolu odo dňa 29.12.2014, pričom kasačný súd mal preukázané, že správca dane dňa 11.12.2014 emailom zaslal príslušnému orgánu žiadosť o MVI č. 9711401/5/538-4635/2014/Pot zo dňa 11.12.2014, ktorá smerovala k prevereniu nadobudnutia tovaru od rumunského dodávateľa. Teda dôvod na prerušenie konania bol daný. Rovnako mal kasačný súd preukázané, že správca dane túto skutočnosť uviedol aj v odôvodnení rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, pričom ako deň prerušenia určil deň 29. december 2014 a to za splnenia zákonnej podmienky ustanovenej v § 61 ods. 3 daňového poriadku (z doručenky vyplýva, že zásielka bola uložená 23.12.2014, t.j. pred 29.12.2014). Samotná žiadosť o MVI bola príslušným orgánom (oddelením CLO) zaslaná príslušnému orgánu iného členského štátu dňa 1. apríla 2015, ktorá skutočnosť vyplýva z odpovede na žiadosť o MVI.
51. Správca dane druhý krát prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím zo dňa 18.01.2016 od 22.01.2016 (za splnenia podmienky podľa § 61 ods. 3 daňového poriadku, keď zásielka bola odoslaná dňa 19.01.2016), pričom mal kasačný súd aj v tomto prípade preukázané, že správca dane dňa 15.01.2016 emailom zaslal žiadosť o MVI č. 39602/2016 zo dňa 15.01.2016, ktorá smerovala k prevereniu intrakomunitárneho dodania tovaru do Maďarska vo vzťahu k spoločnosti TOP TOTALCAR Kft. s tým, že samotná žiadosť o MVI bola odoslaná príslušným orgánom (oddelenie CLO) dňa 26.01.2016. 52. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal kasačný súd preukázané, že v obidvoch prípadoch bol daný zákonný podklad na prerušenie daňovej kontroly, správca dane stanovil deň prerušenia v súlade s § 61 ods. 3 daňového poriadku, pričom tento deň bol v obidvoch prípadoch určený až po odoslaní žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu - CLO, čo sa odrazilo aj v odôvodneniach rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly. Prerušenia daňovej kontroly tak boli zákonné, daňová kontrola bola právoplatne prerušená od 29.12.2014 do 30.09.2015 a od 22.01.2016 do 21.04.2016, lehota počas prerušenia tak neplynula, pričom skutočnosť, kedy bola správcom dane vyplnená žiadosť o poskytnutie informácií preposlaná oddelením CLO príslušnému orgánu členského štátu, je vo vzťahu k samotnému prerušeniu daňovej kontroly a s tým súvisiacej celkovej dĺžky daňovej kontroly, práve s poukazom na ustanovenie § 61 ods. 5 daňového poriadku, irelevantná.
53. V prípade sťažovateľa bola daňová kontrola začatá dňa 30.09.2014, protokol bol sťažovateľovi doručený 22. septembra 2016, pričom v obdobiach od 29.12.2014 do 30.09.2015 a od 22.01.2016 do 21.04.2016 lehota na vykonanie daňovej kontroly neplynula. Vychádzajúc z uvedeného je preto preukázané, že v danom prípade bola dodržaná zákonná jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku.
54. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/62/2017 z 27. februára 2019 kasačný súd, po oboznámení sa s jeho odôvodnením uvádza, že nejde o rozhodnutie, ktorým by kasačný súd výslovne zaujal právny názor, že správca dane má prerušovať daňovú kontrolu až dňom, kedy príslušný orgán - oddelenie CLO odošle žiadosť o poskytnutie informácie príslušnému orgánu (rovnako Ústrednému kontaktnému orgánu CLO) a že do celkovej lehoty na vykonanie daňovej kontroly je potrebné započítať aj obdobie plynúce odo dňa určeného v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly do
dňa odoslania žiadosti príslušným orgánom - oddelením CLO, tak ako tvrdí sťažovateľ. Toto rozhodnutie tak neobsahuje právny názor, od ktorého by sa kasačný súd v danej veci odklonil. V tejto súvislosti kasačný súd len dodáva, že oddelenie CLO po doručení žiadosti správcom dane, túto následne zasiela do iného členského štátu, a nemá žiadnu úvahu, či tak urobí, alebo nie, inými slovami, ak už došlo k prerušeniu konania správcom dane, oddelenie CLO toto prerušenie nemôže nijako zvrátiť a preto vzhľadom na absenciu akejkoľvek úlohy oddelenia CLO v posudzovaní potrebnosti MVI nie je možné o žiaden rozumný argument oprieť záver, že by bolo možné prerušenie konania viazať až na len čisto administračný či technický úkon oddelenia CLO. 55. Sťažovateľ ďalej nesúhlasil s posúdením jeho ďalšej žalobnej námietky, ktorou tvrdil, že protokol bol vyhotovený v rozpore s ustanovením § 47 písm. h/ daňového poriadku, v zmysle ktorého, protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov. Je pravdou, že protokol z daňovej kontroly z 19. septembra 2016 neobsahuje konkrétne dôkazy, ktoré sťažovateľ predložil k svojmu vyjadreniu k zápisnici o ústnom pojednávaní vo veci oboznámenia daňového subjektu so zisteniami z vykonanej daňovej kontroly z 1. júna 2016, konkrétne ide dohodu o vysporiadaní záväzkov podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník uzatvorenú dňa 24.03.2017 a dňa 27.03.2017 medzi sťažovateľom a odberateľom - spoločnosťou TOP TOTALCAR Kft. a dohody o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 2. apríla 2014, pričom správca dane v protokole k vyjadreniu daňového subjektu uviedol, že naďalej, teda aj po predložení týchto dokladov, pretrvávajú pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu do Maďarskej republiky.
56. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou kasačný súd zastáva názor, že obligatórnou náležitosťou protokolu z vykonanej daňovej kontroly je aj vyhodnotenie predložených dôkazov a to za tým účelom, aby kontrolovaný daňový subjekt dostal odpoveď, akým spôsobom boli tieto hodnotené a akú mali dôkaznú váhu, aby na ne následne mohol reagovať vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole. V danom prípade správca dane v protokole v podstate uzavrel, že aj napriek predloženým dokladom, sú dané pochybnosti o deklarovanom obchode. Dá sa teda konštatovať, že správca dane určitý všeobecný záver k predloženým dokladom zaujal a preto nie je daný dôvod na prijatie záveru o nezákonnosti samotného protokolu, ktorá by mohla mať dosah na zákonnosť následne vydaných rozhodnutí daňových orgánov. S poukazom na uvedené kasačný súd danú námietku rovnako nezohľadnil.
57. K samotnému hmotnoprávnemu posúdeniu danej veci sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci správnym súdom, ktorý podrobne poukázal na relevantné skutočnosti majúce za následok nesplnenie zákonných podmienok na priznanie oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, najmä na dôvodné pochybnosti vyplývajúce z vybavenia žiadosti o MVI vo vzťahu k uskutočneniu samotnej prepravy do iného členského štátu deklarovanému odberateľovi spoločnosti TOP TOTALCAR Kft., pričom sťažovateľ pochybnosti správcu dane nevyvrátil a teda nepreukázal, že preprava bola reálne uskutočnená tak, ako deklaroval v predložených dokladoch. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou správneho súdu vo vzťahu k posúdeniu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok na oslobodenie od DPH podľa § 43 zákona o DPH, pričom považuje za potrebné poukázať na určité konkrétne skutočnosti, ktoré tento záver potvrdzujú.
58. Sťažovateľom deklarovaná preprava bola spochybnená na základe MVI, výsledkom ktorej bol záver, že táto sa pre konkrétne dôvody, bližšie rozobraté v bode 7 tohto rozsudku, neuskutočnila. Podľa tvrdenia sťažovateľa a rovnako tiež z predložených dohôd o vysporiadaní záväzkov došlo k predaju tovaru priamo na sklade sťažovateľa, pričom dopravu zabezpečoval odberateľ - TOP TOTALCAR Kft. Sťažovateľ tvrdil, že: „...kupujúci repku neodviezol naraz, ale postupne a nič nenasvedčovalo tomu, že by s dodaním tovaru mali byť nejaké problémy s tým, že evidenčné čísla motorových vozidiel, ktoré repku od nich odvážali, boli zaznamenané na prepravných dokladoch.“ Vychádzajúc z uvedeného preto kasačnému súdu nie je zrejmé, že si sťažovateľ nevšimol, že konkrétne autá, ktoré mali predmetný tovar odviesť a ktorých evidenčné číslo bolo uvedené na CMR dokladoch, tak ako sám tvrdil, neboli spôsobilé na odvoz daného tovaru, resp. na prepravných dokladoch boli uvedené aj evidenčné čísla vozidiel patriacich spoločnostiam, ktoré ani nevykonávali prepravnú činnosť. V tomto smere preto nemôže obstáť tvrdenie sťažovateľa, že keďže prepravu repky nezabezpečoval, nemôžu mu byť kladené na ťarchu nezrovnalosti zistené maďarskou finančnou správou, a to práve z dôvodu, že tovar sa nakladal v sklade sťažovateľa a bolo v jeho možnostiach, ale predovšetkým v jeho vlastnom záujme, aby si prekontroloval, či konkrétne vozidlá, ktoré mali tovar z jeho skladu odvážať, zodpovedajú vozidlám uvedeným na CMR dokladoch.
59. V súvislosti s prejednávaným prípadom kasačný súd odkazuje na rozhodnutie zásadného právneho významu, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/46/2015 z 27. júla 2016, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016 pod č. 60, ktorý sa týka práve povinnosti preukázať na účely oslobodenia od DPH uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného členského štátu, ktorého právna veta znie :
I. Ak v danom prípade rozhodujúcou skutočnosťou ovplyvňujúcou určenie žalobcom priznanej dane bolo ním uvedené oslobodenie od dane z pridanej hodnoty z dôvodu deklarovaného uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu dodaním tovaru dodávateľovi registrovanému na daň z pridanej hodnoty v Maďarskej republike, bolo v rámci preukazovania oprávnenosti jeho nároku podstatnou skutočnosťou preveriť základné atribúty určujúce podmienky oslobodenia od dane, ktorým je jednoznačne uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného členského štátu (§ 43 ods. 1, ods. 5 písm. a), ods. 8 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov). Túto skutočnosť je podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov povinný preukázať platiteľ dodávajúci tovar do iného členského štátu, a to bez ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere spoľahlivých obchodných partnerov, a to čo do osoby odberateľa v členskom štáte alebo prepravcu tovaru.
II. Ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly. Naopak, v prípade dôvodného podozrenia o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu Európskej únie podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t.j. využitím medzinárodnej výmeny informácií overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Navyše ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo dňa 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 prepracované znenie).
60. Rovnako za irelevantné kasačný súd vyhodnotil argumenty ohľadom započítania vzájomných pohľadávok a úhradu bezhotovostnou formou, nakoľko tieto nie sú spôsobilé vyvrátiť dôvodné pochybnosti správcu dane o splnení zákonných podmienok na oslobodenie od dane a to predovšetkým vo vzťahu k spochybneniu samotnej prepravy tovaru.
61. Pokiaľ sa sťažovateľ odvolával na rozsudok SD EÚ vo veci C-273/11 Mescek-Gabona Kft. tvrdiac, že ide o identický prípad tak k uvedenému kasačný súd dodáva, že z odôvodnenia rozsudku SD EÚ vyplýva, že o identický prípad sa nejedná a to s ohľadom na iné skutkové okolnosti prípadu. V prípade Mescek- Gabona Kft. (maďarská spoločnosť) nebola dôvodom neuznania uplatneného oslobodenia od DPH samotná preprava tovaru, keď dokonca predávajúci vedel vopred evidenčné čísla motorových vozidiel a mal k dispozícii kópie opečiatkovaných CMR dokladov (spolu 40), ktoré preukazovali uskutočnenú prepravu tovaru, ale na základe MVI bolo zistené, že zahraničný odberateľ spoločnosť Agro -Trade (talianska spoločnosť) neodviedol DPH a nesídlil na adrese svojho sídla, táto spoločnosť bola pre správcu dane nekontaktná. Na základe tejto skutočnosti maďarský správca dane skonštatoval, že spoločnosť Mescek-Gabona Kft. nepreukázala, že došlo k dodaniu tovaru v rámci Spoločenstva, ktoré bolo predmetom oslobodenia od DPH. Spoločnosť Mescek-Gabona Kft. tvrdila, že si overila DPH nadobúdateľa a tiež, že jej boli spätne zaslané nákladné listy CMR z talianskej adresy. Súdny dvor EÚ v danom prípade rozhodol tak, že: „Článok 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/88/ EÚ zo 7. decembra 2010, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa za okolností, ako sú tie, o ktoré ide vo veci samej, predávajúcemu zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci Spoločenstva, ak sa ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, alebo, že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na
tomto podvode.“ V prípade sťažovateľa však bola dôvodom nesplnenia podmienok na oslobodenie od DPH nosná skutočnosť, že sa nepreukázala preprava tovaru na základe predložených CMR dokladov, teda sa nepreukázalo, že tovar opustil územie SR, pričom ako už bolo vyššie uvedené, keďže sa tovar nakladal v sklade sťažovateľa, bolo nesporne v jeho možnostiach overiť si, či bol tovar odvážaný práve na vozidlách, ktorých evidenčné čísla boli uvedené na nákladných listoch.
62. Z dôvodu, že spornou nebola samotná existencia tovaru bol následne dôvodný postup správcu dane postupom podľa § 19 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. a/ a § 22 ods. 1 zákona o DPH vyrubiť rozdiel dane z uskutočnených zdaniteľných obchodov dodania tovaru v tuzemsku. Tento však bude v ďalšom konaní posúdený podľa kritérií uvedených v bodoch 45 a 46 tohto rozsudku.
63. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že judikatúra k otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila na tom, že nepostačuje predložiť faktúru, prípadne i zmluvu, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp.zn. 3Sžfk/40/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 705/2017.
64. Záverom kasačný súd dodáva, že sťažovateľa označil podľa aktuálneho výpisu z Obchodného registra SR.
65. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so zákonom a to z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP, keď žalovaný nepostupoval podľa § 74 ods. 2 vety druhej daňového poriadku, nepreveril zákonnosť určeného rozdielu dane a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, čo mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Najvyšší správny súd, aj napriek návrhu sťažovateľa, nepristúpil k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia správcu dane, nakoľko uzavrel, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky na vyrubenie rozdielu dane, pričom jeho výšku môže stanoviť aj žalovaný postupom podľa § 74 ods. 2 a 4 daňového poriadku, teda zmenou prvostupňového rozhodnutia správcu dane.
66. S poukazom na uvedené Najvyšší správny súd z dôvodu, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď správnu žalobu zamietol [§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP] postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného číslo: 369351/2017 z 13. apríla 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom kasačného súdu uvedeným v bodoch 43 až 46 rozsudku (§ 469 SSP).
67. O trovách konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1, § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ktorý v konaní dosiahol úspech, priznal nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.