Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/77/2021

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, 362 63 M., časť N., Česká republika, zastúpená: Weis & Partners s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 30/B, 821 04 Bratislava, IČO: 47 234 776, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Vlády Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 1, 811 06 Bratislava, v konaní o všeobecnej správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti uznesení Vlády Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žalobu v časti týkajúcej sa uznesení Vlády Slovenskej republiky č. 118 zo dňa 24.02.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 94 zo dňa 28.02.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 95 zo dňa 03.03.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 99 zo dňa 12.03.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 13 /2021 Z. z.; č. 160 zo dňa 17.03.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 156 zo dňa 17.03.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 169 zo dňa 24.03.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 166 zo dňa 24.3.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 176 zo dňa 31.03.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 173 zo dňa 31.03.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 185 zo dňa 07.04.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 199 zo dňa 14.04.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 203 zo dňa 16.04.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 214 zo dňa 21.04.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 212 zo dňa 21.04.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 215 zo dňa 26.04.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 225 zo dňa 28.04.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 229 zo dňa 28.04.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 238 zo dňa 05.05.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 254 zo dňa 12.05.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 255 zo dňa 12.05.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 260 zo dňa 14.05.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 272 zo dňa 19.05.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 292 zo dňa 26.05.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 310 zo dňa 02.06.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 327 zo dňa 09.06.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 347 zo dňa 16.06.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 346 zo dňa 16.06.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 361 zo dňa 23.06.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 362 zo dňa 23.06.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 392 zo dňa 30.06.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 405 zo dňa 07.07.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 266/2021 Z. z .; č. 406 zo dňa 07.07.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom ; č. 418 zo dňa 14.07.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 284/2021

Z. z.; č. 441 zo dňa 10.08.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom o d m i e t a.

odôvodnenie:

I.

Napadnuté uznesenia žalovaného 1. Žalobca žalobou zo dňa 20.04.2021 a doplnenou podaním zo dňa 13.08.2021 požadoval aj zrušenie uznesení Vlády Slovenskej republiky č. 118 zo dňa 24.02.2021 , č. 94 zo dňa 28.02.2021, č. 95 zo dňa 03.03.2021, č. 99 zo dňa 12.03.2021, č. 160 zo dňa 17.03.2021, č. 156 zo dňa 17.03.2021, č. 169 zo dňa 24.03.2021, č. 166 zo dňa 24.03.2021, č. 176 zo dňa 31.03.2021, č. 173 zo dňa 31.03.2021, č. 185 zo dňa 07.04.2021, č. 199 zo dňa 14.04.2021, č. 203 zo dňa 16.04.2021, č. 214 zo dňa 21.04.2021, č. 212 zo dňa 21.04.2021, č. 215 zo dňa 26.04.2021 č. 225 zo dňa 28.04.2021, č. 229 zo dňa 28.04.2021, č. 238 zo dňa 05.05.2021, č. 254 zo dňa 12.05.2021, č. 255 zo dňa 12.05.2021, č. 260 zo dňa 14.05.2021, č. 272 zo dňa 19.05.2021 , č. 292 zo dňa 26.05.2021, č. 310 zo dňa 02.06.2021, č. 327 zo dňa 09.06.2021 , č. 347 zo dňa 16.06.2021 , č. 346 zo dňa 16.06.2021 , č. 361 zo dňa 23.06.2021, č. 362 zo dňa 23.06.2021, č. 392 zo dňa 30.06.2021, č. 405 zo dňa 07.07.2021, č. 406 zo dňa 07.07.2021 , č. 418 zo dňa 14.07.2021, č. 441 zo dňa 10.08.2021.

II.

Žaloba

2. V žalobe zo dňa 20.04.2021, ktorá bola doručená Krajskému súdu v Bratislave dňa 20.04.2021 sa žalobca podrobne zaoberal nedostatočnými požiadavkami na uskutočňovanie klinického hodnotenia zdravotníckych prostriedkov a na hodnotenie funkčnej spôsobilosti diagnostických zdravotníckych prostriedkov in vitro; zaoberal sa aj základom fungovania RT-PCR testov a antigénových testov; zanalyzoval otázku výkonnosti a špecificitou RT-PCR testov; výkonnosťou a špecificitou antigénových testov; ďalej žalobca reprodukoval závery medicínskych štúdií k RT-PCR testom a antigénovým testom; prekrývaniu horných dýchacích ciest; analýzou právneho stavu; základnými ľudskými právami a slobodami; formálnymi nedostatkami aktov obmedzujúcich základné práva a slobody; absenciou materiálnych dôvodov pre obmedzovanie základných práv a slobôd; všeobecnou záväznosťou vyhlášok, opatrení a iných aktov iných orgánov štátnej správy. 3. V záverečnom zhrnutí žalobca konštatoval, že RT-PCR testy a antigénové testy nie sú vhodné na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID -19 u testovaného a potenciálnej možnosti prenosu tohto ochorenia na ďalšie osoby prostredníctvom testovaného. Preto by malo byť zakázané erga omnes akceptovať výsledky RT-PCR testov a antigénových testov za predmetným účelom, a teda aj vyžadovanie preukázania sa negatívnym výsledkom takéhoto testu slúžiaceho ako podmienka pre uplatnenie základných práv a slobôd, nakoľko právny záujem na takomto určení majú všetci ľudia, keďže v zmysle uvedeného je testovanie ochorenia COVID-19 predmetnými testami nefunkčné. Testovanie človeka takýmito testami pritom spadá do oblasti pôsobnosti transplantačného zákona, keďže ide o odber tkaniva (hoci len výter z nosohltana), preto je na jeho vykonanie nevyhnutné vyžiadať si od testovaného informovaný súhlas. Nakoľko potrebnými informáciami ohľadom fungovania predmetných testov nedisponujú ani kompetentné orgány, asi iba ťažko dokážu poskytnúť predmetné informácie testovanému za účelom získania jeho informovaného súhlasu pred vykonaním testu. Testovanie RT- PCR testami a antigénovými testami je teda nie len neúčinné, ale ide aj o nehospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami, pričom predmetná skutočnosť je hodná osobitného preskúmania. 4. Vláda Slovenskej republiky nebola v nadväznosti na uvedené oprávnená vyhlásiť núdzový stav, nakoľko v čase jeho vyhlásenia, ani ku dnešnému dňu, nedisponuje ani len približnými informáciami o rozšírení ochorenia COVID-19 na území Slovenskej republiky, disponovanie ktorými je nevyhnutným predpokladom pre vyhlásenie núdzového stavu. V zmysle uvedeného nebola Vláda Slovenskej republiky oprávnená ani predĺžiť trvanie núdzového stavu. Okrem uvedeného nebola Vláda Slovenskej republiky oprávnená predĺžiť trvanie núdzového stavu ani z právneho hľadiska z dôvodov uvedených vyššie v právnej analýze, v zmysle ktorej je extenzívny výklad v rovine ústavného práva neprijateľný. Ak neboli splnené predpoklady v zmysle ústavného pre vyhlásenie, a ani pre následné predĺženie núdzového stavu, potom sú neúčinné aj všetky rozhodnutia a všetky predpisy prijaté na základe existencie núdzového stavu. Predmetné rozhodnutia a predpisy sú v nadväznosti na vyššie uvedenú právnu argumentáciu neúčinné aj z dôvodu, že Vláda Slovenskej republiky predmetnými

rozhodnutiami a predpismi prijatými počas existencie núdzového stavu prekročila svoju právomoc, keď rozhodnutia a predpisy prijaté Vládou Slovenskej republiky počas existencie núdzového stavu, obmedzujú základné práva a slobody iným spôsobom, než to umožňuje a ústavný Obmedzenia základných práv a slobôd prijaté počas núdzového stavu a na jeho základe, či už uzneseniami Vlády Slovenskej republiky, alebo na nich nadväzujúcimi predpismi (napr. vyhláškami či opatreniami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky či usmerneniami Hlavného hygienika Slovenskej republiky) sú teda neúčinné a tým aj nevykonateľné. 5. Vyžadovanie preukázania sa platným výsledkom testu na ochorenie COVID-19 ako informáciou o zdravotnom stave a prípadnej diagnóze je v rozpore aj s platnou európskou legislatívou v oblasti GDPR. Takéto preukazovanie preto nie je vynútiteľné, nie je sankcionovateľné a môže byť iba na dobrovoľnej báze, pričom v prípade dobrovoľného preukázania sa platným výsledkom testu na ochorenie COVID-19 musí byť následne poskytnutá informácia spracovaná v súlade s legislatívou o GDPR. Subjekty vyžadujúce preukázanie platného výsledku testu na ochorenie COVID-19 kontrolou certifikátov pravdepodobne porušujú ustanovenia o GDPR a na kontrolu certifikátov ich neoprávňuje žiaden platný právny predpis. Okrem iného sa k dnešnému dňu certifikát o negativite javí ako vydaný nekompetentným orgánom, a teda v zmysle nemá právnu relevanciu. Treba tiež uviesť, že nedávna štúdia nemocnice Motol v Českej republike (za podmienky, že je pravdivá a medicínsky relevantná) uvádza, že práve ľudia s negatívnym testom môžu byť vo významnej miere neodhalenými infekčnými jedincami a práve oni môžu toto riziko predstavovať. Antigénové testy sú navyše veľmi nepresné a nemusia spoľahlivo preukázať zdravotný stav testovaného. Rovnako nevynútiteľné a nesankcionovateľné je aj požadovanie absolvovania testu na ochorenie COVID-19, či požadovanie prekrytia horných dýchacích ciest. Aj uvedené je na dobrovoľnej báze a opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je potrebné vnímať v rovine odporúčaní, kým nedôjde k zhojeniu protiprávneho stavu a k vydaniu nových platných právnych aktov legálne umožňujúcich vynucovanie povinnosti prerytia horných dýchacích ciest či preukazovania sa platným negatívnym výsledkom COVID-19 testu. 6. K žalobnej legitimácie žalobca dodal, že v zmysle teórie práva je normatívny správny akt podzákonným, všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorého pôvodcom je orgán výkonnej moci, preto je považovaný za prameň správneho práva. Normatívnym správnym aktom sú aj nariadenia Vlády Slovenskej republiky, pričom Vláda Slovenskej republiky mala pri obmedzovaní slobody pohybu a pobytu obyvateľov rozhodovať nariadeniami, nie uzneseniami, nakoľko v zmysle je vykonávacím predpisom Vlády Slovenskej republiky výlučne nariadenie. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky je interným nástrojom, ktorým Vláda Slovenskej republiky rozhoduje smerom dovnútra štátnej správy (Uznesenie Ústavného súdu SR, zo dňa 10.4.2008, sp. zn. ; Uznesenie Ústavného súdu SR, zo dňa 22.11 2012, sp. zn. ). Uvedené však nemôže byť prekážkou rozhodnutia súdu o tejto žalobe. Uvedenému prisvedčuje aj prijatie sťažnosti fitnescentier pôsobiacich na území Slovenskej republiky Európskym súdom pre ľudské práva na ďalšie prejednanie. Rozhodovanie Vlády Slovenskej republiky o obmedzení slobody pohybu a pobytu obyvateľstva prostredníctvom všeobecného zákazu vychádzania uloženého uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 160 zo dňa 17.3.2021 uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom bolo administratívnym konaním, keďže šlo o postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní normatívneho správneho aktu. 7. Účastníkom administratívneho konania, t. j. rozhodovania Vlády Slovenskej republiky o obmedzení slobody pohybu a pobytu obyvateľstva prostredníctvom všeobecného zákazu vychádzania uloženého uzneseniami Vlády Slovenskej republiky, bol teda každý, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť predmetným uznesením priamo dotknuté, teda každý, kto sa počas trvania účinnosti predmetného uznesenia chce pohybovať po území Slovenskej republiky, vrátane žalobcu. Ústavný o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, v platnom znení, nepripúšťa voči uzneseniu Vlády Slovenskej republiky č. 160 zo dňa 17.3.2021 uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom riadny opravný prostriedok. Žalovaným je preto orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie napadnuté žalobou, teda Vláda Slovenskej republiky. Žalobca sa, ako účastník vyššie uvedeného administratívneho konania, touto žalobou domáha ochrany pred zásahom žalovaného do základných práv a slobôd žalobcu, ku ktorému zo strany žalovaného došlo a naďalej dochádza obmedzením slobody pohybu a pobytu žalobcu rozhodnutím žalovaného o zákaze vychádzania v čase určenom predmetnými uzneseniami vlády. 8. Žalobca, ako slobodná matka, bojuje o zverenie maloletej dcéry do jej osobnej starostlivosti, zatiaľ čo dcéra počas trvania súdneho konania žije s otcom na území Slovenskej republiky. Pre protiprávne všeobecné celoplošné a časovo neúmerne dlho trvajúce obmedzovanie základných práv a slobôd

žalovaným, vrátane opatrení súvisiacich s karanténnymi povinnosťami žalobcu po jeho vstupe na územie Slovenskej republiky, má žalobca obmedzený kontakt so svojou maloletou dcérou na minimum, pričom čas, ktorý žalobcovi ujde, a ktorý žalobca mohol stráviť s maloletou dcérou nebyť protiprávneho obmedzenia slobody pohybu a pobytu žalobcu, už žalobcovi nikto nevráti. Rovnako ako nikto nezabráni rastu maloletej dcéry žalobcu, a ako žalobcovi nikto nevráti možnosť prežiť s dcérou momenty spojené s jej rastom, ktoré sa už nebudú nikdy viac opakovať. Žalobca napáda aj zásah do jeho základnej slobody pohybu a pobytu, ktorý je daný určením povinnosti žalobcu absolvovať karanténu v prípade vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky, nakoľko žalobca pri vstupe na územie Slovenskej republiky nespĺňa žiadnu z výnimiek pre povinnú karanténu, keďže cez územie Slovenskej republiky iba neprechádza, pričom sa na území Slovenskej republiky zdržuje za účelom kontaktu s dcérou dlhšie ako 12 hodín. Žalobca napáda aj zásah do jeho základnej slobody pohybu a pobytu, ktorý je daný určením povinnosti žalobcu absolvovať karanténu v prípade, ak žalobca príde do úzkeho kontaktu s osobou pozitívnou na ochorenie COVID-19. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti ohľadom chýbajúceho izolátu patogénu, testov, ktoré vychádzajú z rôznych laboratórnych artefaktov, ako aj vysokej miery ich nepresnosti, nie je požiadavka na izoláciu žalobcu v prípade úzkeho kontaktu s osobou pozitívnou na ochorenie COVID -19 primeraná. Pozitivita takejto osoby môže byť do vysokej miery falošná, pričom predmetná osoba nemusí byť v čase kontaktu so žalobcom infekčná. Existuje teda iba nepatrná možnosť, že by sa žalobca mohol nakaziť ochorením COVID-19 pri úzkom kontakte s osobou pozitívnou na ochorenie COVID-19, a toto ochorenie šíriť ďalej. Požiadavka na izoláciu žalobcu pre daný prípad je preto podľa názoru žalobcu neprimeraná. 9. K neúčinnosti prekrytia horných dýchacích ciest existuje ku dnešnému dňu množstvo vedeckých štúdií, pričom naopak viacero vedeckých štúdií poukazuje na negatívne účinky dlhodobého prekrývania horných dýchacích ciest, najmä u maloletých detí. Ak teda prekrývanie horných dýchacích ciest nemôže slúžiť jeho účelu, je nie len nadbytočné, ale aj protiprávne, pretože predpokladom akéhokoľvek opatrenia ukladajúceho všeobecnú povinnosť obyvateľstvu musí vychádzať z predpokladov, že tieto opatrenia môžu pozitívne vplývať na dosiahnutie cieľa nimi sledovaného, a zároveň že miera zásahu do práv a právom chránených záujmov je primeraná miere pozitívneho vplyvu opatrení na dosiahnutie cieľa nimi sledovaného, čo pri nariadení prekrývania horných dýchacích ciest nebolo podľa názoru žalobcu splnené. Na fakt, že nosenie prekrytia dýchacích ciest nemá vplyv na šírenie vírusov, upozorňuje aj spolok odborníkov RESETHEUS z. s. vo svojom stanovisku k problematike ochranných prostriedkov dýchacích ciest, ktoré tvorí prílohu tohto podania, a ktoré najmä v kapitolách XI. Až XIV. stanoviska odkazuje na množstvo svetových štúdií, ktoré vyvracajú tvrdenia o pozitívnom vplyve prekrytia dýchacích ciest na šírenie patogénov. Vzhľadom na celkovú absenciu vedeckých poznatkov vo vzťahu k ochoreniu COVID-19 žalobca považuje akékoľvek opatrenie, ktorého cieľom je zabránenie šírenia ochorenia, alebo spomalenie jeho šírenia, za protiprávne, pretože tieto opatrenia musia vychádzať z vedeckých poznatkov, ktoré môžu aspoň predpokladať pozitívny vplyv opatrení na dosiahnutie nimi sledovaného cieľa. To, že aktuálne opatrenia nedokážu vplývať na šírenie ochorenia COVID-19, je zrejmé aj z empirických skúseností orgánov štátnej správy, nakoľko ani pri ich dlhodobom vynucovaní sa nedostavujú žiadne pozitívne účinky, na čo už žalobca v žalobe poukazoval. Žalobca zároveň poukázal na množstvo negatívnych účinkov opatrení, ktoré nemôžu prevážiť ich pozitívne účinky, aj keby žalobca akékoľvek pozitívne účinky opatrení pripúšťal. Žalobca sa preto domáha zrušenia aj opatrení obmedzujúcich fungovanie prevádzok a organizovanie hromadných podujatí, ako aj opatrení obmedzujúcich zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone práce na pracovisku, ktoré tiež zasahujú do základnej slobody pohybu a pobytu žalobcu, ako aj do ďalších práv a právom chránených záujmov žalobcu. 10. Žalobca podal žalobu aj z dôvodu podľa ustanovenia , t. j. že žalobou napadnuté uznesenia Vlády Slovenskej republiky vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Podľa , ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon. však zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru. O obmedzovaní základných práv a slobôd teda nie je oprávnená rozhodovať Vláda Slovenskej republiky. Tá môže aj na základe ústavného zákona č. 22712002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, v platnom znení, ktorý je v súčasnosti zároveň jediným právnym predpisom, na základe ktorého je možné obmedzovať základné práva a slobody, rozhodnúť iba o tom, na čo ju predmetný právny predpis vyslovene splnomocňuje, teda napr. o vyhlásení núdzového stavu. Nemôže už však rozhodovať aj podľa nasledujúcich ustanovení predmetného právneho predpisu v súvislosti

s vyhlásením núdzového stavu, t. j. aj o obmedzení základných práv a slobôd, nakoľko vo vzťahu k obmedzovaniu základných práv a slobôd už predmetný právny predpis výslovne nesplnomocňuje Vládu Slovenskej republiky, ale naopak mlčí, keďže neuvádza orgán štátnej správy, ktorý má rozhodovať o obmedzení základných práv a slobôd. Ak pritom v právnom predpise nie je uvedený orgán štátnej správy, ktorý je splnomocnený na vydanie právneho aktu, bude týmto orgánom vždy Národná rada Slovenskej republiky, ktorá má v zmysle všeobecný mandát na vydávanie právnych predpisov. Uvedené však nemá vplyv na žalobu, nakoľko aj keď ide o nulitné rozhodnutia, vydala ich Vláda Slovenskej republiky, a preto musí žaloba smerovať voči Vláda Slovenskej republiky, a nie voči orgánu, ktorý mal rozhodnúť o obmedzení základných práv a slobôd. Vplyv na žalobu nemá ani nulita napadnutého rozhodnutia, nakoľko toto rozhodnutie má tendenciu vplývať na práva a právom chránené záujmy do doby, kým nebude Ústavným súdom Slovenskej republiky deklarovaná jeho nulita. 11. Žalobca podával žalobu aj z dôvodu podľa ustanovenia , t. j. že žalobou napadnuté uznesenia Vlády Slovenskej republiky vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (NSSR sp. zn. ). Hlavným dôvodom nesprávneho právneho posúdenia je skutočnosť, že žalovaný pri vyhlásení núdzového stavu, pri jeho predlžovaní, ako aj pri obmedzovaní základných ľudských práv a slobôd, vychádza zo štatistických údajov ohľadom ochorenia COVID-19 vypracovávaných na základe výsledkov testovania populácie RT-PCR a antigénovými testami, ktoré nie sú určené na hromadné testovanie populácie, pričom kompetentné orgány štátnej správy ani nedisponujú informáciami o parametroch uvedených testov. Ak by žalovaný vychádzal zo štatistických údajov získaných správnou vedeckou metódou pri dodržaní štandardných vedeckých postupov, je možné, že by dospel k záveru, že pre ochranu obyvateľstva bude postačujúce prijať aj opatrenia, ktoré by zasahovali do práv a právom chránených záujmov obyvateľstva miernejším spôsobom, nakoľko je možné, že by takýmto postupom dospel k záverom, ktoré nenasvedčujú takému rozšíreniu ochorenia COVID-19, ktoré by bolo možné označovať za pandémiu. 12. Nakoľko žalovaný v čase vydania napadnutých uznesení Vlády Slovenskej republiky nepoznal, a ani doposiaľ nepozná skutočný skutkový stav, keďže žalovaný nevychádza zo štatistických dát, ktoré by sa zakladali na relevantných vedeckých základoch, na čo žalobca poukazoval už na začiatku žaloby, žalovaný nesprávne právne posúdil, že sú splnené predpoklady na obmedzenie základných práv a slobôd, v dôsledku čoho použil nesprávnu právnu normu, keď sa rozhodol na riešenie skutkových okolností, z ktorých vychádzal, obmedzovať základné práva a slobody obyvateľstva prostredníctvom ústavného zákona č. 22712002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, v platnom znení, pričom sa rozhodol obmedziť tieto základné práva a slobody v širokom rozsahu. Namiesto žalovaného pritom mal príslušný orgán štátnej správy rozhodnúť o povinnostiach obyvateľstva, ktoré nezasahujú do základných práv a slobôd, pretože na zásah do základných práv a slobôd obyvateľstva neboli dané, a ani dnes nie sú dané skutkové dôvody. Orgány štátnej správy dodnes nepoznajú odpoveď na otázku, či nimi prijaté opatrenia vôbec môžu akokoľvek zmierniť šírenie ochorenia COVID-19, čo sa ukazuje aj na neúčinnosti predmetných opatrení, pretože orgány štátnej správy nevychádzajú zo správnych vedeckých poznatkov, ktorých poznanie je pritom predpokladom pre rozhodovanie o opatreniach, ktorých účelom má byť zastavenie šírenia ochorenia COVID-19.

13. Žalobca namietal aj nepreskúmatelnosť podľa ustanovenia , t. j. že žalobou napadnuté uznesenia Vlády Slovenskej republiky sú nepreskúmateľné, nakoľko nevyhnutnosť tak závažného zásahu do základných práv a slobôd obyvateľstva, akou je všeobecné obmedzenie slobody pohybu a pobytu obyvateľstva, na tak dlhé obdobie, a na celom území Slovenskej republiky, ku ktorému došlo napadnutým uznesením, si vyžaduje odôvodnenie, ktoré dostatočne presvedčivo zdôvodní jednak nevyhnutnosť takéhoto zásahu do základných práv a slobôd obyvateľstva, ako aj nevyhnutnosť predmetného zásahu v takomto rozsahu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia teda musí umožňovať prostredníctvom následnej kontroly jednak posúdenie nevyhnutnosti zásahu do základných práv a slobôd obyvateľstva, t. j. že situáciu nebolo možné vyriešiť iným, miernejším spôsobom, než obmedzením základných práv a slobôd obyvateľstva. , ako aj aby bolo možné posúdiť nevyhnutnosť zásahu do základných práv a slobôd obyvateľstva v takom rozsahu, a teda že účel sledovaný napadnutým uznesením nebolo možné dosiahnuť miernejším zásahom do základných práv a slobôd.

Prostredníctvom odôvodnenia takéhoto rozhodnutia teda musí byť možné preskúmať, či došlo k zachovaniu proporcionality medzi rozsahom zásahu do základných práv a slobôd obyvateľstva na jednej strane, a skutočnou potrebou takéhoto rozsahu, teda možnými priaznivými účinkami takéhoto zásahu na druhej strane. Vo vzťahu k uvedenému napadnuté uznesenie neobsahuje dostatočné odôvodnenie, pretože neobsahuje ani odôvodnenie potreby zásahu do základných práv a slobôd obyvateľstva, ani odôvodnenie potreby predmetného zásahu v rozsahu určenom napadnutým uznesením, a teda napadnuté uznesenie nebolo dostatočne odôvodnené, čím sa stáva nepreskúmateľným a arbitrárnym. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky musí príslušný (správny) súd v konaní (podľa ) posudzovať napadnuté uznesenia Vlády Slovenskej republiky a na nich nadväzujúce rozhodnutia aj podľa kritérií prípustnosti a primeranosti ich zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality. 14. Podľa žalobcu pri prijímaní napadnutých uznesení Vlády Slovenskej republiky došlo k podstatnému porušeniu ustanovení upravujúcich prijímanie rozhodnutí Vlády Slovenskej republiky, ktorými sú obmedzované základné práva a slobody, a toto porušenie malo za následok vydanie nezákonného uznesenia Vlády Slovenskej republiky napadnutého touto žalobou. Ak by aj žalobca pripustil možnosť obmedzovať základné práva a slobody Vládou Slovenskej republiky, čo nepripúšťa, nakoľko ako už uviedol vyššie, táto právomoc patrí jedine Národnej rade Slovenskej republiky, Vláda Slovenskej republiky by musela o obmedzení pohybu a pobytu rozhodnúť postupmi danými pre nariadenie Vlády Slovenskej republiky, pričom Vláda Slovenskej republiky v rozpore so svojimi kompetenciami rozhodovala o obmedzovaní základných práv a slobôd obyvateľstva uzneseniami. Keďže totiž vo vzťahu k právnemu aktu obmedzujúcemu základné práva a slobody ide o všeobecne záväzný právny predpis, ktorým je aj rozhodnutie orgánu verejnej správy majúce charakter normatívneho správneho aktu, Vláda Slovenskej republiky mala rozhodovať nariadeniami, nie uzneseniami, a to v zmysle ustanovenia článku 13 ods. 1 písm. c), v spojení s ustanovením článku 119 písm. b), a s ustanovením článku 120 ods. 1 , v spojení s ustanovením o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v platnom znení. Uznesenia Vlády Slovenskej republiky sú v zmysle ustanovenia článku 118 ods. 1 a 2 aktmi organizačného riadenia smerujúce a zaväzujúce do vnútra verejnej správy, nie obyvateľstvo navonok verejnej správy.

III.

Relevantné právne predpisy

15. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

16. Podľa , každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

17. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.

18. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka.

19. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

20. Podľa , Orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú a) orgány štátnej správy,

b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy.

21. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa , správne súdy nepreskúmavajú všeobecne záväzné právne predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

24. Podľa , správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.

25. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

26. Podľa SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 27. Podľa SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 28. Podľa článku SR, vláda Slovenskej republiky je vrcholným orgánom výkonnej moci.

29. Podľa článku ) SR, vláda rozhoduje v zbore o návrhu na vyhlásenie vojnového stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu.

30. Podľa článku SR, Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. 31. Podľa článku SR, Ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s alebo s ústavným zákonom.

32. Podľa o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ( ) ak osobitný predpis neustanovuje inak ( o kritickej infraštruktúre v znení )

33. Podľa , úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečovaním činnosti vlády plní Úrad vlády Slovenskej republiky; rovnaké úlohy plní Úrad vlády Slovenskej republiky aj pre predsedu vlády ako jeho výkonný orgán. Úrad vlády Slovenskej republiky plní aj úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečovaním činností pre podpredsedu vlády Slovenskej republiky, ktorý neriadi ministerstvo, pri plnení úloh, ktoré mu vyplývajú z a ods. 1 a 2; rovnako plní úlohy aj pre jeho štátneho tajomníka. Podpredseda vlády podľa a riadi zabezpečovanie plnenia úloh spojených s odborným a organizačným zabezpečovaním činnosti vlády.

34. Podľa Čl. 5 (Núdzový stav) ústavného o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len ako „ústavný “) ods. 1: Núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, k ohrozeniu životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky. ods. 2: Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. Núdzový stav vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť najviac o ďalších 40 dní, a to aj opakovane. S predĺžením núdzového stavu podľa druhej vety musí vysloviť súhlas národná rada, a to do 20 dní od prvého dňa predĺženého núdzového stavu. Ak národná rada nevysloví súhlas, predĺžený núdzový stav zanikne dňom neschválenia návrhu vlády na vyslovenie súhlasu s predĺžením núdzového stavu, inak uplynutím lehoty podľa tretej vety na vyslovenie takéhoto súhlasu. Súhlas národnej rady je potrebný aj v prípade opätovného vyhlásenia núdzového stavu, ak od skončenia predchádzajúceho núdzového stavu vyhláseného z tých istých dôvodov neuplynulo 90 dní; tretia a štvrtá veta sa použijú rovnako. ods. 3: V čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v tomto rozsahu: a) obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia núteným pobytom v obydlí alebo evakuáciou na určené miesto, b) uložiť pracovnú povinnosť na zabezpečenie zásobovania, udržiavania pozemných komunikácií a železníc, vykonávania dopravy, prevádzkovania vodovodov a kanalizácií, výroby a rozvodu elektriny, plynu a tepla, výkonu zdravotnej starostlivosti, poskytovania sociálnych služieb, vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, udržiavania verejného poriadku alebo na odstraňovanie vzniknutých škôd, c) obmedziť výkon vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na rozmiestnenie vojakov, príslušníkov ozbrojených zborov, zdravotníckych zariadení, zásobovacích zariadení, záchranných služieb a uvoľňovacích a iných technických zariadení, d) obmedziť výkon vlastníckeho práva k hnuteľným veciam zákazom vjazdu motorových vozidiel alebo obmedzením ich používania na súkromné účely a na podnikanie, e) obmedziť nedotknuteľnosť obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb, f) obmedziť doručovanie poštových zásielok, g) obmedziť slobodu pohybu a pobytu, h) obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním, i) obmedziť právo slobodne rozširovať informácie bez ohľadu na hranice štátu a slobodu prejavu na verejnosti, j) zabezpečiť vstup do vysielania rozhlasu a televízie spojený s výzvami a informáciami pre obyvateľstvo, k) zakázať uplatňovanie práva na štrajk, l) vykonať opatrenia na riešenie stavu ropnej núdze. ods. 4: V čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).

35. Podľa Čl. 1 ods. 2 ústavného , Základnou úlohou verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je vykonávať všetky potrebné opatrenia na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku,

na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov.

36. Podľa Čl. 1 ods. 3 ústavného , Bezpečnosť je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

37. Podľa Čl. 6 ods. 2 písm. a) ústavného , Vláda zodpovedá za obranu a bezpečnosť štátu.

38. Podľa Čl. 6 ods. 2 písm. b) ústavného , Vláda určuje základnú koncepciu obrany a bezpečnosti štátu.

39. Podľa Čl. 11 ods. 1 ústavného , rozhodnutia o vypovedaní vojny a o uzavretí mieru, o vyhlásení vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a o ich skončení, o predĺžení výnimočného stavu a o predĺžení núdzového stavu a o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností, uznesenie národnej rady podľa čl. 5 ods. 2, ako aj uznesenia Parlamentnej rady, Bezpečnostnej rady a bezpečnostných rád krajov a bezpečnostných rád okresov sa bezodkladne vyhlasujú v tlači a vo vysielaní rozhlasu a televízie a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

40. Podľa , Správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom, b) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom Európskej únie.

41. Podľa , Ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne.

IV.

Právne závery správneho súdu

42. Ustanovenie § 7 negatívne vymedzuje právomoc správnych súdov teda ustanovuje, čo správne súdy nepreskúmavajú. Tento výpočet je demonštratívny, nie úplný. „Právomoc správnych súdov je vo všeobecnosti vymedzená v § 6 ods. 1SSP prostredníctvom 1.predmetu prieskumu, 2.skúmanej otázky. Predmetom prieskumu sú rozhodnutia, opatrenia, iné zásahy, nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalšie veci ustanovené zákonom týkajúce sa činnosti orgánov verejnej správy. Spoločným menovateľom všetkých týchto predmetov prieskumu je, že ide o výsledky konania, resp. nekonania orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy. Od tohto elementárneho vyjadrenia predmetu prieskumu možno potom odvodiť prvé základné vymedzenie toho, čo správne súdy nepreskúmavajú, a to právne a iné akty či úkony subjektov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy, resp. tie právne akty orgánov verejnej správy, ktoré nie sú výsledkom výkonu verejnej správy a v ktorých teda absentuje vrchnostenský vzťah medzi orgánom verejnej správy a adresátom daného aktu. Čo sa týka skúmanej otázky, tú predstavuje zákonnosť predmetu prieskumu. Správny súd teda koná a rozhoduje o tom, či rozhodnutím, opatrením, iným zásahom orgánu verejnej správy bol porušený zákon, alebo iný všeobecno-záväzný právny predpis, alebo či je orgán verejnej správy v strave nezákonnej nečinnosti atď.“ (, C.H.BECK 2018 ISBN: 978-80-7400-678-4 str. 120). Charakteristickým znakom normatívnych právnych aktov je ich všeobecná záväznosť, ktorá sa vzťahuje na neurčitý počet adresátov s tým, že tieto akty sú výsledkom tzv. tvorby práva. Normatívny právny akt je možné definovať ako akt normotvornej činnosti subjektu, majúceho legislatívnu právomoc. Ide o výsledok realizovanej legislatívnej právomoci. Medzi subjekty s legislatívnou právomocou je v zmysle právnych predpisov možné zariadiť NR SR, vládu

ako celok, ministerstvá, resp. aj iný správny orgán alebo zastupiteľstvo územného samosprávneho celku (t. j. obce či samosprávneho kraja). Individuálne správny akty predstavujú produkt orgánov verejnej správy pri aplikácii práva v individuálnych administratívnych veciach, ide pritom o širokú oblasť právnych vzťahov. Z článku 13 ods. 2 SR vyplýva, že medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto výlučne formou zákona. Vymedzením práva sa identifikuje „priestor práva“, teda rozsah spoločenských vzťahov, v ktorých sa dané právo priznáva. Mimo svojho „priestoru“ právo neexistuje. Základné práva a slobody spravidla nie sú výslovne definované v ústavných normách, ale sú ponechané na identifikáciu pomocou rozumného výkladu tomu, kto je oprávnený právo aplikovať. Obmedzenie práva je zásah do „priestoru práva“, teda medzi hranice, ktorými je právo vymedzené. SR výslovne určuje podmienky, ktoré legitimizujú obmedzenie základného práva alebo slobody. Podmienky obmedzenia základného práva alebo slobody ustanovuje Čl. 13 ods. 2 až 4. Účelom úpravy čl. 13 ods. 2 je určiť formálnu záruku obmedzenia základných práv a slobôd. Na rozdiel od uloženia povinnosti, ktoré môže mať jednu zo štyroch foriem uvedených v taxatívnom výpočte čl. 13 ods. 1, ústavne konformné obmedzenie základného práva alebo slobody musí mať formu zákona, ktorý splnil všetky podmienky určené pre schvaľovanie zákona. Zákon, ktorý primárne upravuje právomoc vlády v čase vyhláseného núdzového stavu obmedziť základné práva a slobody je Zákon o bezpečnosti štátu, ktorý v čl. 5 ods. 3 taxatívne vymenúva základné práva a slobody, ktoré vláda môže počas núdzového stavu obmedziť, prípadne aké povinnosti môže uložiť a zároveň vládu pri obmedzovaní práv a slobôd a ukladaní povinností limituje rozsahom, časom a postihnutým územím. Cit. ústavný zákon v čl. 5 upravuje kompetencie vlády SR, ktorá môže v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky najviac v stanovenom rozsahu podľa ods. 3. písm. a) až l). Rozhodnutím vlády o obmedzení základných práv a slobôd, resp. uložením povinnosti vládou v zmysle čl. 5 ods. 3 Zákona o bezpečnosti štátu nejde o ukladanie (normatívne) novej povinnosti, ako to predpokladá SR, ale len o obmedzenie už existujúcich práv a slobôd a o možnosť vyžadovať splnenie zákonom uložených povinností, ktoré sú potrebné na odvrátenie krízovej situácie, pričom tieto kompetencie vlády upravuje okrem o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov. Ide teda o aplikáciu práva vyjad- reného v Ústave SR, ústavných zákonoch a zákonoch, ktoré vláda robí v rámci svojej SR a Zákonom o bezpečnosti štátu zverenej právomoci.

43. Na rozdiel od normatívnych právnych aktov, individuálny správny akt (po nadobudnutí právoplatnosti) vytvára hmotné právo medzi účastníkmi konkrétneho administratívneho konania a záväzne upravuje ich právne pomery, teda nemá všeobecnú záväznosť. Na uvedené nadväzuje aj právna úprava vymedzená v ust. , v zmysle ktorej účastníkov správneho súdneho konania sú aj tí, ktorí boli účastníkmi administratívneho konania. Treba si uvedomiť, že preskúmavanie rozhodnutia (opatrenia) orgánu verejnej správy môže konštituovať alebo deklarovať práva a povinnosti určitým fyzickým alebo právnickým osobám, alebo sa môže priamo dotýkať práv takýchto osôb. Pokiaľ tieto osoby mali v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie postavenie účastníkov konania, mohli by byť na svojich subjektívnych právach dotknutí aj rozhodnutím správneho súdu. Preto všetky tieto osoby musia byť za každých okolností účastníkmi konania pred správnym súdom a majú základné právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam tvrdených v správnej žalobe. Jednou zo základných ideí rekodifikácie správneho súdneho procesu bolo nezúženie prístupu k správnemu súdu, kedy de facto bol zvolený model opačný k právnej úprave Českej republiky, pri ktorom sa účastník administratívneho konania bez ďalšieho považuje za účastníka správneho súdneho konania s tým, že ak nemá záujem byť jeho účastníkom, musí mať možnosť sa účastníctva kvalifikovaným spôsobom vzdať. Z tohto aspektu žalobca opomenul jednu dôležitú skutočnosť (pokiaľ žalobou napadnuté rozhodnutie považuje za spôsobilé prieskumu v správnom súdnictve) a to označiť všetkých účastníkov daného konania, teda všetkých účastníkov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie adresované, aby tak mohli naplniť svoje garantované práva účastníka súdneho konania. V opačnom prípade nastáva procesne absurdná situácia, kedy by správny súd rozhodoval o právach a povinnostiach neurčitého počtu subjektov, ktorí by zároveň neboli účastníkmi súdneho konania. Nie je preto na mieste komparácia právnej úpravy Českej republiky, kde všeobecný predpis o správnom konaní pozná inštitút tzv. „opatření obecní povahy“ ( a nasl. zákona č. 500/2004 Sb.) a zákon priamo zakladá právomoc správneho súdu tieto akty preskúmavať ( zákona č. 150/2002 Sb. soudní řád správní). Právomoc správneho súdu v SR je možné založiť iba zákonom, nie rozhodnutím Ústavného súdu SR o hybridnej povahe správneho aktu ( Z povahy moci veřejné plyne, že nerozumí

se sama sebou, nýbrž že musí se zakládati na právní normě. Ústavní listina obsahuje v §§ 89 a 90 pozitivní ustanovení, z nichž jest patrno, že výsostná pravomoc může se zakládati jen na zákoně a toliko podrobná úprava může býti svěřena moci nařizovací. Z této základní zásady sluší vycházeti při posuzování otázky, zdali je možno rozhodovací pravomoc úřední, která je zřejmě pravomocí výsostní, založiti na analogii. Odpověď může býti ovšem jen záporná - Boh. A 5753/1926 rozhodnutie sp. zn. 11916/26 zo dňa 9.6.1926). Taká interpretácia práva ide v priamom protiklade so zákonom - v spojení s . 44. Ďalej je podstatné, že ust. vylučuje právomoc správneho súdu pri preskúmavaní všeobecne záväzných právnych predpisov (normatívnych právnych aktov). Dôvody pre vyňatie vecí uvedených v zo súdneho prieskumu sú však predovšetkým procesného charakteru. Ide najmä o aplikáciu zásady subsidiarity súdneho prieskumu a negáciu tých verejnoprávnych vecí, pri ktorých nie je daný priamy dotyk na subjektívnych právach alebo sú spojené s inými než právnymi odbornými otázkami. Primárnym účelom správneho súdnictva je poskytovanie ochrany subjektívnym právam fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (, ). Priamy dotyk na týchto právach je u fyzických a právnických osôb procesnou podmienkou spojenou s unesením ich aktívnej žalobnej legitimácie. O priamom dotyku na subjektívnych právach však možno hovoriť v zásade len pri individuálnych správnych aktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta. Z tohto dôvodu preto správne súdnictvo vo všeobecnosti neposkytuje ochranu vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom orgánov verejnej správy. Adresátom týchto predpisov je totiž v zásade neurčitý počet osôb. Jedinou výnimkou v tomto smere však naďalej zostáva preskúmavanie zákonnosti všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy v zmysle až 367 . Pokiaľ preto zákon v spája administratívne konanie aj s vydávaním normatívnych správnych aktov, je nutné pod týmito rozumieť práve všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov. Vzhľadom na to, že pri všeobecne záväzných právnych predpisoch nemožno vo vzťahu k ich adresátovi hovoriť o priamom dotyku na subjektívnych právach, aktívnu žalobnú legitimáciu pri preskúmavaní zákonnosti všeobecne záväzných nariadení zákon zveruje vo všeobecnosti prokurátorovi a po novom pri ochrane verejného záujmu v oblasti životného prostredia aj zainteresovanej verejnosti (). Na preskúmavanie súladu všeobecne záväzného nariadenia s však je naďalej výlučne oprávnený len Ústavný súd SR v zmysle a . Takýto model pritom prešiel aj kontrolou ústavnosti (nalez Ústavného sudu SR, sp. zn. z 12. novembra 2014). 45. Činnosť verejnej správy je svojou povahou činnosťou výkonnou, podzákonnou a nariaďovacou. Ministerstvá sú ústredné orgány štátnej správy s čiastočnou vecnou pôsobnosťou, ktorú upravuje a taktiež pripravujú návrhy zákonov, zverejňujú ich a po prerokovaní v pripomienkovom konaní ich predkladajú vláde na schválenie. Vláda SR stojí na vrchole rozvetvenej štruktúry orgánov štátnej správy, ako kolektívny orgán organizuje, zjednocuje, riadi a kontroluje činnosť týchto orgánov, nie je však orgánom verejnej správy (rozhodnutie NS SR spis. zn. . Za neprípustnú žalobu sa považuje v správnom súdnictve aj taká, ktorá smeruje proti právnemu aktu subjektu, ktorý nemá postavenie orgánu verejnej správy. o organizácii činnosti vlády a organizá- cii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov v ustanovuje, že vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Vláda rozhoduje ako kolektívny orgán, ktorý musí svoju vôľu (rozhodnutie) navonok vyjadriť v určitej forme, ktorou je spravidla uznesenie vlády, tak ako to predpokladá aj Zákon o organizácii činnosti vlády. Zákon o organizácii činnosti vlády priamo vylučuje v ust. preskúmanie uznesenia vlády v správnom súdnictve podľa . 46. upravuje rozsah pôsobnosti prokuratúry pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, orgánmi štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, štátnymi orgánmi a inými právnickými osobami, ktorým osobitný zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Právnym prostriedkom dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov je aj návrh generálneho prokurátora na začatie konania pre ústavným súdom o súlade právnych predpisov (rozhodnutie NS SR spis. zn. ). Podľa záverov správneho súdu uznesenie Vlády SR č. 203 zo dňa 16.04.2021, ktoré bolo vydané podľa čl. 5 Zákona o bezpečnosti štátu, podlieha podľa SR preskúmaniu ústavným súdom. Predmetné ustanovenie výslovne dáva Ústavnému súdu právomoc sa vecou zaoberať s tým, že rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s alebo s ústavným zákonom. Na začatie konania na ústavnom súde o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu sú aktívne legitimované podľa ust. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a

doplnení niektorých zákonov tieto subjekty: a) najmenej pätina poslancov národnej rady, b) prezident, c) vláda, d) generálny prokurátor, pričom ústavný súd v tomto konaní rozhodne do 10 dní od doručenia návrhu na začatie konania. 47.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia žalovaného nie sú spôsobilým predmetom preskúmania správnym súdom, nakoľko zákon takúto právomoc správnemu súdu expressis verbis nezveruje, naopak ju zo súdneho prieskumu správnym súdom vylučuje ust. Zákona o organizácii činnosti vlády a právomoc na ich preskúmanie je SR zverená Ústavnému súdu Slovenskej republiky v konaní o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu podľa a nasl. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a správny súd teda nemá ani právomoc na ich preskúmanie. Ustanovenie vymedzuje negatívne procesné podmienky týkajúce sa predmetu prieskumu, ktoré správny súd skúma zo žaloby. Skúmanie procesných podmienok je súčasťou zásady oficiality a správny súd ho vykonáva z úradnej povinnosti s tým, že nedostatok právomoci správneho súdu je neodstrániteľnou prekážkou konania, ktorého následkom vo všeobecnosti je zastavenie súdneho konania. V posudzovanej veci správny súd po skúmaní procesných podmienok podľa ale rozhodol, že žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti uznesení vlády Slovenskej republiky je potrebné podľa odmietnuť, pretože napadnuté uznesenie sú vylúčené z preskúmania správnym súdom osobitným zákonom, ktorým je ust. § Zákona o organizácii činnosti vlády. O zastavení konania, pretože nie je daná právomoc správneho súdu na preskúmanie napadnutých uznesení žalovaného, správny súd podľa nerozhodol, pretože primárne bol daný dôvod na odmietnutie žaloby. Zároveň vec nebolo možné postúpiť na konanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky ani inému orgánu, ktorý by disponoval právomocou na jej rozhodnutie. Postúpenie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ako orgánu verejnej moci s právomocou preskúmať napadnuté uznesenia žalovaného, správnym súdom nie je možné, pretože konanie pred ústavným súdom nemožno začať tak, že všeobecný súd, do sústavy ktorých v súčasnosti patrí aj správny súd, vec postúpi ústavnému súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. januára 1995). v súčasnosti ustanovuje len jeden spôsob začatia konania pred ústavným súdom, a to návrh na začatie konania (článok 130 ods. 1 a 2). Uvedený spôsob začatia konania pred ústavným súdom podrobnejšie upravuje o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žiaden iný spôsob začatia konania pred ústavným súdom nie je možný. Správny súd záverom dodáva, že princíp zákazu „denegatio iustitiae“ je nevyhnutné interpretovať v tom zmysle, že súd nemôže odmietnuť sa vecou zaoberať a tým neposkytnúť ochranu subjektu domáhajúceho sa súdnej ochrany bez zákonného dôvodu (aj v prípade pochybností pri skúmaní procesných podmienok - napr. uznesenie NS SR spis. zn. zo dňa 31.03.2014); v prejednávanej veci však zákon súdny prieskum uznesenia Vlády SR vylučuje. Právomoc preskúmať napadnuté uznesenia bola SR zverená Ústavnému súdu SR. Odmietnutím správnej žaloby v dôsledku neodstrániteľnej prekážky konania, akým je nedostatok právomoci správneho súdu na rozhodnutie prejednávanej veci, nemôže preto dôjsť k porušeniu procesných práv žalobcu, ktoré má ako účastník konania podľa .

48. Vzhľadom na tú skutočnosť, že správny súd po posúdení procesných podmienok konania dospel k záveru, že v danom prípade nie je daná právomoc správneho súdu na konanie o preskúmanie zákonnosti uznesenia vlády Slovenskej republiky, súd sa návrhom žalobcu na priznanie odkladného účinku podanej správnej žalobe v danej časti nezaoberal.

49. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa

sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci.