Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Sžk-24-2019.pdf
PDF · 95.9 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sžk/24/2019
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej (sudca spravodajca) a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., so sídlom SNP č. 519 Turčianske Teplice, IČO: 31 642 322, právne zastúpený AK Suchoňová & Partners, s.r.o., so sídlom Komenského č. 4, Banská Bystrica, proti žalovanému: Mesto Turčianske Teplice, so sídlom Partizánska č. 413/1 Turčianske Teplice, právne zastúpený AK Pekár s.r.o., so sídlom Kukučínova č. 24 Banská Bystrica, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, na základe kasačnej sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/24/2018-300 zo dňa 25.4.2019 takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/24/2018-300 zo dňa 25.4.2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Uznesením č.k. 25Sa/24/2018-300 zo dňa 25.4.2019 Krajský súd v Žiline zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby správny súd zakázal žalovanému ako správcovi dane pokračovať v porušovaní práv žalobcu, ktoré spočívajú vo vykonávaní opakovanej daňovej kontroly tej istej dane na dani za ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012 začatej dňa 7.6.2018 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly sp. zn. 483/2018/02 zo dňa 3.5.2018 a do 30 dní zastaviť konanie v zmysle § 62 Daňového poriadku.
2. V podanej žalobe žalobca uvádzal, že mu bolo žalovaným ako správcom dane dňa 4.5.2018 doručené oznámenie o výkone daňovej kontroly sp. zn. 483/2018/02 zo dňa 3.5.2018 (ďalej len „oznámenie o výkone daňovej kontroly“), ktorej predmetom bol výkon opätovnej daňovej kontroly miestnej dane za ubytovanie v zmysle § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z) za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012, a to na základe podnetu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „FR SR“) č. 120615/2018 zo dňa 27.2.2018 (ďalej len „podnet FR SR“). Uvedené konanie považuje žalobca za nezákonný zásah, z dôvodu, že žalovaný ako správca dane už riadnu daňovú kontrolu miestnej dane za ubytovanie za totožné zdaňovacie obdobie vykonal a vydal rozhodnutie č. 1120/2013 zo dňa 31.10.2013, ktorým žalobcovi dorubil daň z ubytovania vo výške 166 645 Eur. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, avšak FR SR svojim rozhodnutím č. 1100308/1/208185/2014 zo dňa 15.5.2014 potvrdilo rozhodnutie žalovanej. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu FS SR správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 21S/125/2014-94 zo dňa 11.2.2016 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že rozhodnutia a postupy správcu dane aj odvolacieho orgánu boli v rozpore so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžf/36/2015 zo dňa 11.2.2015 potvrdil rozsudok krajského súdu. Správca dane vydal rozhodnutie č. 213/2017 zo dňa 6.2.2017 o vyrubení rozdielu na dani za ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012 vo výške 166 645 Eur, ktoré FR SR na základe odvolania žalobcu zrušilo rozhodnutím č. 610170/2017 zo dňa 16.5.2017, právoplatným dňa 23.5.2017. Žalobca
má za to, že vo veci daňovej kontroly miestnej dane za ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012 bolo právoplatne rozhodnuté.
3. Žalobca poukázal na to, že na základe žiadosti žalovaného č. 310-202/2018 zo dňa 29.1.2018 vydalo FR SR podnet č. 120615/2018 zo dňa 27.2.2018 na vykonanie opätovnej kontroly miestnej dane za ubytovanie za totožné zdaňovacie obdobie rok 2012. Žalovaný podľa žalobcu odôvodnil svoju žiadosť o podnet tým, že disponuje novými informáciami, ktoré neboli v čase daňovej kontroly známe, avšak neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré v dobe vykonania pôvodnej daňovej kontroly nemal k dispozícii a ktoré by mohli mať vplyv na správne stanovenie daňovej povinnosti. Žalobca zastáva názor, že ak žalovaný nevykonal dokazovanie vo vyrubovacom konaní, tak ako ho inštruovali súdy vo svojich rozhodnutiach a vydal rozhodnutie č. 213/2017, ktoré FR SR zrušilo, tak nemožno teraz výkonom opakovanej daňovej kontroly doplniť dokazovanie, keď toto nebolo vykonané z dôvodov na strane žalovaného. Žalobca má za to, že hoci oznámenie o výkone daňovej kontroly vykazuje z formálneho hľadiska znak dodržania hmotnoprávnej podmienky v zmysle § 44 ods. 4 písm. c) zákona č. 563/2009 Z.z. o správne daní (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), ide len o fiktívne predstieranie dodržania hmotnoprávnych podmienok, podnet FR SR nevychádzal z administratívneho spisu daňového subjektu. Žalovaný podľa žalobcu svojim konaním porušil zásadu zákonnosti, má za to, že opakovaná kontrola bez splnenia zákonných podmienok, bez ktorých nie je možné daňovú kontrolu vykonať, je porušením zásady právnej istoty v daňovom konaní a predstavuje nezákonný zásah do práv daňového subjektu a poukazuje na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015. Žalobca ďalej argumentuje, že vykonaním opakovanej daňovej kontroly by nebol dosiahnutý účel, nakoľko za zdaňovacie obdobie rok 2012 zaniklo právo dorubiť daň v zmysle § 69 zákona č. 563/2009 Z. z.. Žalobca sa súčasne domáhal, aby krajský súd priznal žalobe odkladný účinok.
4. Krajský súd v Žiline napadnutým uznesením č. k. 25Sa/24/2018-300 zo dňa 25.4.2019 žalobu zamietol a účastníkom nárok na náhradu trov konania nepriznal. Uznesenie odôvodnil tým, že z právneho posúdenia predmetu dane za ubytovanie, v zmysle ktorého ubytovanie v kúpeľných zariadeniach prevádzkovaných žalobcom ako poskytovateľom kúpeľnej ústavnej zdravotnej starostlivosti až do 14.10.2014 nebolo predmetom dane za ubytovanie podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 14.10.2014, je zrejmé, že suma odvedená a zaplatená žalobcom s úmyslom plniť takúto daňovú povinnosť predstavuje daňový preplatok. Krajský súd ďalej konštatoval, že ak žalobca ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nemal povinnosť odvádzať daň za ubytovanie za hostí, ktorým bola poskytnutá ústavná zdravotná starostlivosť, tak každá žalobcom zaplatená suma platby nad túto daň prevyšovala splatnú daň a je daňovým preplatkom. Podľa krajského súdu na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca platby vybral od hostí, ktorých nesprávne považoval za daňovníkov dane za ubytovanie a platby vyberal v úmysle plniť objektívne neexistujúcu daňovú povinnosť. Podľa názoru krajského súdu žalovaný postupuje správne, ak pokračuje vo vykonávaní opakovanej daňovej kontroly tej istej dane na dani za ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012, a to za účelom preukázania, či suma odvedená a zaplatená žalobcom s úmyslom plniť daň za ubytovanie podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 14.10.2014 predstavuje, resp. nepredstavuje daňový preplatok s tým, že v opakovanej daňovej kontrole by mal žalobca špecifikovať a preukázať, kedy poskytoval ústavnú zdravotnú starostlivosť a kedy poskytoval prechodné ubytovanie a podľa toho žalovaný zistí výšku preplatku, ak neuplynuli zákonné lehoty pre jeho vrátenie. Krajský súd konštatoval, že žalovaný je „oprávnený od žalobcu ako poskytovateľa odplatného prechodného ubytovania pre fyzické osoby v zmysle vyhlášky č. 277/2008 Z .z. s ohľadom na § 41 zákona č. 582/2004 Z. z. považovať žalobcu za platiteľa dane za ubytovanie v zmysle § 37, resp. § 41 zákona o miestnych daniach, v znení účinnom do 14.10.2014, za zdaňovacie obdobie - rok 2012“.
5. Voči tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
6. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd nijakým spôsobom neodôvodnil svoje zamietajúce stanovisko, chýba posúdenie podstatných skutkových tvrdení, právnych argumentov Rozhodnutie podľa sťažovateľa trpí vadou zmätočnosti, obsahuje rozporuplné právne argumenty (body 8.-14. vo vzťahu k bodu 17 ods. 3) a vzájomne si odporujúce právne závery (bod 17 ods. 2 vo vzťahu k ods. 1 a 3 tohto bodu). Ďalej sťažovateľ uvádza, že si neuplatňoval vrátenie zaplatenej dane z titulu preplatku, preto opätovná kontrola nemala byť vykonávaná z uvedeného dôvodu a nemala sa zisťovať výška preplatku, ale výška rozdielu na dani za ubytovanie, t. j. zisťovať výšku nedoplatku. Sťažovateľ namietal, že pre zamietnutie
negatórnej zásahovej žaloby musí byť dôvodom jej zamietnutia najmä nepreukázanie skutočnosti, že iný zásah bol nezákonný, avšak krajský súd sa touto otázkou vôbec nezaoberal.
7. K dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP sťažovateľ opakovane uviedol, že napadnutému uzneseniu chýba riadne a náležité odôvodnenie a súd sa nezaoberal viacerými nastolenými otázkami (otázka zákonnosti podnetu FR SR, otázka existencie novej skutočnosti, otázka zániku práva vyrubiť daň, otázka riadneho ukončenia daňovej kontroly). Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že žalovaný rozhodnutím č. 449/2019 zo dňa 4.3.2019 rozhodol o vyrubení rozdielu dane vo výške 166 649 Eur.
8. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 23.7.2019 vyjadril žalovaný, ktorý vo vzťahu k zákonnosti opätovnej daňovej kontroly a správnosti napadnutého uznesenia uviedol, že správny súd správne poukázal na zákonnosť vedenia opätovnej daňovej kontroly. Žalobca podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno, neuviedol v čom má byť podnet nezákonný resp. aký právny predpis bol vydaním tohto podnetu porušený a poukázal na splnenie hmotnoprávnej podmienky v zmysle § 44 ods. 4 písm. c) Daňového poriadku. Vo vzťahu k neexistencii nových skutočností, odôvodňujúcich výkon opätovnej daňovej kontroly, žalovaný uviedol, že žalovaný v prvej daňovej kontrole neskúmal, ktoré prechodne ubytované fyzické osoby patrili do indikačnej skupiny „B“ a hradili si ubytovanie z vlastných zdrojov a ďalšiu novú skutočnosť žalovaný identifikoval vo vzťahu k ubytovacím zariadeniam žalobcu, ktoré sú zapísané ako prevádzkarne v živnostenskom registri s predmetom podnikania „ubytovacie služby“. K žalobcom namietanému zániku práva vyrubiť daň žalovaný konštatuje, že žalobca ignoruje prerušenie prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane v zmysle § 69 ods. 2 Daňového poriadku. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že opätovná daňová kontrola u žalobcu bola ukončená a konštatoval, že aj s ohľadom na to, že údajný zásah netrvá a ani nehrozí jeho opakovanie, odpadol samotný predmet konania. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná proti rozhodnutiu, voči ktorému je prípustná a v zákonnej lehote, bez nariadenia pojednávania (§455 SSP) preskúmal napadnuté uznesenie v medziach sťažnostných bodov (§453 ods. 2 SSP), pričom zistil, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto napadnuté uznesenie správneho súdu zrušil podľa § 462 ods. 1 SSP z nasledovných dôvodov:
10. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
11. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
12. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP je pre správny súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).
13. Podľa § 252 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie.
14. Podľa § 261 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, uznesením ju zamietne.
15. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
16. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správne daní (Daňový poriadok) v znení účinnom ku dňu 7.6.2019 (právoplatnosť napadnutého uznesenia krajského súdu) daňovou kontrolou správca
dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
17. Podľa § 44 ods. 1 cit. zákona daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
18. Podľa § 44 ods. 4 písm. c) cit. zákona daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne, na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva.
19. Podľa § 46 ods. 1 prvá veta cit. zákona daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole.
20. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že dňom určeným v oznámení o výkone daňovej kontroly zo dňa 3.5.2018, t. j. 15.5.2018 začala u daňovníka Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice a. s. daňová kontrola tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná a to opätovne, konkrétne miestnej dane za ubytovanie v zmysle § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z. z. za zdaňovacie obdobie roku 2012. Opakovaná daňová kontrola začala na základe podnetu Finančného riaditeľstva SR zo dňa 27.2.2018. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že uvedenú skutočnosť t. j. vykonanie takejto daňovej kontroly považuje žalobca za iný nezákonný zásah v zmysle § 252 ods. 1 SSP a to najmä z dôvodu, že neboli zistené žiadne nové skutočnosti oproti skutočnostiam, ktorými disponoval správca dane v čase uskutočnenia daňovej kontroly a právo dorubiť daň za zdaňovacie obdobie roka 2012 zaniklo. Žalobou sa domáhal zákazu pokračovať žalovaným vo vykonávaní opakovanej daňovej kontroly.
21. Kasačný súd v prvom rade vyhodnotil sťažnostnú námietku spočívajúcu v namietaní nesprávneho procesného postupu krajského súdu podľa § 440 ods. 1, písm. f) SSP, ktorý žalobca videl v tom, že napadnuté rozhodnutie nijakým spôsobom neodôvodňuje, prečo neboli splnené podmienky na vyhodnotenie opakovanej daňovej kontroly ako nezákonného iného zásahu. Touto sťažnostnou námietkou sa kasačný súd stotožnil.
22. Sťažnostná námietka podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP je naplnená vtedy, ak procesná vada (procesné vady) namietané sťažovateľom sú tak markantné, že mali za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Následkom nedostatku reálneho odôvodnenia rozhodnutia je jeho nepreskúmateľnosť. V odôvodnení rozhodnutia musí súd riešiť otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov konania uvádzaných jeho účastníkmi. Písomné vyhotovenia rozhodnutia musí obsahovať zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre jeho rozhodnutie. Správny súd je povinný náležite a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie v zmysle § 139 ods. 2 SSP.
23. Pre vyhodnotenie dôvodnosti podanej správnej žaloby v zmysle § 252 ods. 1 SSP bolo dôležité odôvodnenie, či opakovaná daňová kontrola je iným zásahom v zmysle definície § 3 ods. 1, písm. e) SSP, teda či ide o aktívny postup žalovaného pri výkone verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom a ktorého vykonanie súčasne nie je súladné so zákonom. V uvedenom zmysle súdna judikatúra (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 1Sžz/2/2013 z 18.2.2014) označuje iba ten zásah za nezákonný, ktorý vykazuje znaky (v širšom zmysle) protiprávneho aktu orgánu verejnej moci, priamo zasahujúceho do subjektívnych práv osoby (napr. porušenie práva na život, resp. telesnú integritu či súkromie, práva na osobnú slobodu alebo na ochranu vlastníctva, práva na informácie či priaznivé životné prostredie a iné) a ktorý spočíva v postupe orgánov verejnej správy prejavujúcom sa jeho činnosťou (úkonmi, pokynmi) tam, kde zákon predpokladá nečinnosť orgánov verejnej správy, resp. situáciu opačnú.
24. Krajský súd v Žiline v odôvodnení napadnutého uznesenia poukazoval najmä na predchádzajúce vydané rozhodnutia správcu dane a Finančného riaditeľstva SR vo vzťahu k miestnej dani za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2012. Čo sa týka odôvodnenia zamietnutia žaloby, uviedol v bode 17, že žalovaný správne pokračuje vo vykonávaní opakovanej daňovej kontroly tej istej dane na dani
za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2012 a to za účelom preukázania, či suma odvedená a zaplatená žalobcom s úmyslom plniť daň za ubytovanie podľa § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 14.10.2014 predstavuje, resp. nepredstavuje daňový preplatok. Ďalej uviedol, že správca dane je oprávnený od žalobcu ako poskytovateľa odplatného prechodného ubytovania pre fyzické osoby považovať žalobcu za platiteľa dane za ubytovanie v zmysle § 37, resp. § 41 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 14.10.2014 za zdaňovacie obdobie roku 2012.
25. Správny súd žalobcom namietaný iný zásah vo forme opakovanej daňovej kontroly z pohľadu, či ide o nezákonný zásah, vôbec nevyhodnotil. Nie je tiež zrejmé, ako vyhodnotil námietky žalovaného uvedené vo vyjadrení v žalobe zo dňa 14.8.2018, ktoré spočívali v tom, že žalovaný správny orgán bol za splnenia § 44 ods. 4 písm. c) Daňového poriadku oprávnený postupovať v zmysle dispozície tejto právnej normy, t. j. vykonať u daňového subjektu daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná. Tiež bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či samotný výkon (opakovanej) daňovej kontroly možno napadnúť žalobou proti inému zásahu za skutkovej situácie, keď následne bolo vydané žalovaným rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane č. 449/2019 zo dňa 4.3.2019, ako to vyplýva z kasačnej sťažnosti, a to už pred vydaním napadnutého uznesenia, pričom pre správny súd je rozhodujúci skutkový stav v čase vydania jeho rozhodnutia (§ 135 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na tzv. subsidiárnosť ochrany poskytovanej v rámci správneho súdnictva na základe žaloby proti inému zásahu. Uvedený princíp znamená, že ak priamym následkom iného zásahu vykonaného nezákonne bolo už vydanie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, mala by byť v rámci správneho súdnictva poskytovaná ochrana prioritne v konaní o všeobecnej správnej žalobe podanej proti takémuto rozhodnutiu alebo opatreniu. Pokiaľ bolo vydané meritórne rozhodnutie, ktorého podkladom bola opakovaná daňová kontrola, je tiež zrejmé, že opakovaná daňová kontrola už bola ukončená. Ani s touto skutočnosťou sa správny súd nezaoberal, hoci toto posúdenie má význam pre splnenie podmienok dôvodnosti žaloby v zmysle § 252 ods. 1 SSP.
26. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že poukaz žalobcu v žalobe na nález ÚS SR sp.zn. I.ÚS 314/2015 zo dňa 16. decembra 2015, nie je priliehavý na danú situáciu. Z uvedeného nálezu vyplýva, že predmetom prieskumu správnych súdov bolo rozhodnutie daňového úradu ako prvostupňového správneho rozhodnutia, ktorým vydal dodatočný platobný výmer a Daňového riaditeľstva SR, ktorý vydal rozhodnutie potvrdzujúce tento platobný výmer. V tomto konaní sa posudzovala zákonnosť opakovanej daňovej kontroly ako jedna z procesných podmienok na vydanie napadnutých rozhodnutí v rámci konania o všeobecnej správnej žalobe. Neposudzovala sa teda opakovaná daňová kontrola samostatne v rámci žaloby proti inému zásahu ako osobitného konania pred správnymi súdmi. Skutkové okolnosti daného prípadu sú teda rozdielne ako v prejednávanej veci. Pokiaľ ústavný súd konštatoval nezákonný zásah do práv daňového subjektu, išlo o konštatovanie porušenia práv daňového subjektu v rámci prieskumu individuálnych správnych aktov, nie o označenie osobitného konania podľa SSP - konania o žalobe proti inému (nezákonnému) zásahu.
27. Čo sa týka ďalšieho sťažnostného bodu a to námietky nesprávneho právneho posúdenia veci § 440 ods. 1 písm. g) SSP, tu kasačný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že ako dôvodnú vzhliadol námietku nedostatku dôvodov napadnutého uznesenia krajského súdu, táto zistená vada vylučuje preskúmanie napadnutého uznesenia po meritórnej stránke. Teda vyhodnotenie meritórnych námietok sťažovateľa uvedených v kasačnej sťažnosti týkajúcich sa právneho posúdenia veci je z dôvodu nedostatku dôvodov napadnutého uznesenia nemožné. Pokiaľ by totiž táto námietka mala byť dôvodná, nebola by dôvodná námietka nedostatku dôvodov. Z obsahu tejto námietky však vyplýva, že sťažovateľ namietal aj v jej rámci nedostatok dôvodov napadnutého uznesenia alebo ich logický rozpor. Túto námietku preto kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
28. Na podania žalobcu, ktoré došli kasačnému súdu po právoplatnosti napadnutého uznesenia správneho súdu, kasačný súd neprihliadol podľa § 454 SSP.
29. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní krajský súd opätovne rozhodne o žalobe žalobcu s tým, že sa riadne vysporiada s predmetom žaloby, najmä, či proces opakovanej daňovej kontroly začatej oznámením o výkone daňovej kontroly zo dňa 3.5.2018 je iným zásahom v zmysle § 3 ods. 1 písm. e) SSP a ak spĺňa definíciu iného zásahu, potom vyhodnotí, či sú naplnené podmienky súdnej ochrany v zmysle § 252 ods. 1 SSP, teda či takýto zásah alebo jeho následky trvajú, príp. hrozí
jeho opakovanie a či je tento zásah nezákonný, a to aj s poukazom na to, že v rámci daňového konania došlo zo strany žalovaného k vydaniu rozhodnutia vo veci samej.
30. O trovách kasačného konania kasačný súd nerozhodoval v zmysle § 467 ods. 3 SSP, pretože o nároku na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania rozhodne krajský súd v konečnom rozhodnutí.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.