Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_27CoCsp-52-2021.pdf
PDF · 91.54 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/52/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: B., proti žalovanému: O., o zaplatenie 8.557,11 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. apríla 2021, č.k. 15Csp/41/2020-126, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 8.557,11 eur s prísl., zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1 Obč. zákonníka, § 497 Obch. zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/ zák. č. 129/2010 Z.z., § 53 ods. 9 Obč. zákonníka, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., § 524 Obč. zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 16.08.2016 bol zo strany veriteľa H.. žalovanému ako dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 9.000,- eur, ktorý mal splácať v 60 pravidelných mesačných splátkach. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal, či je žalobca v spore aktívne vecne legitimovaný, ktorú skutočnosť súd musí vždy prešetriť, a to aj bez námietky strany sporu. Uviedol, že žalobca si uplatnil nárok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako právny nástupca pôvodného veriteľa (banky) z titulu postúpenia pohľadávky. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou (žalobca). Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Za daného skutkového stavu, súd prvej inštancie konštatoval, že nebola naplnená podmienka, a síce preukázanie existencie a doručovania písomnej výzvy banky žalovanému na zaplatenie dlhu pred postúpením pohľadávky. Uviedol, že v konaní bolo tvrdené a preukázané, že banka listom zo dňa 19.05.2017 vyhlásila predčasnú splatnosť pohľadávky zo zmluvy o úvere, ktorú doručovala žalovanému, pričom vyhláseniu predčasnej splatnosti predchádzalo vyhotovenie výzvy na úhradu omeškaných splátok zo dňa 27.03.2017 s upozornením na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, ktorá podľa podacieho hárku tiež bola žalovanému doručovaná. Ide o postup predpokladaný v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorého dodržanie má vplyv na riadne vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Uvedené písomnosti sú však jedinými, ktoré veriteľ - banka zasielal žalovanému do okamihu postúpenia pohľadávky zmluvou zo dňa 19.11.2019. V konaní ale nebolo preukazné, že by bol dodržaný postup
predpokladaný v § 92 ods. 8 citovaného zákona o bankách a síce, že by H.., teda banka, ktorá uvažuje o postúpení pohľadávky, písomne vyzvala žalovaného na úhradu pohľadávky, ktorú banka zamýšľa postúpiť inému subjektu. Existenciu takejto písomnosti žalobca v žalobe netvrdil, neuvádzal, že by výzvu doručoval žalovanému a rovnako nepreukázal, že by si túto povinnosť splnil. V súvislosti s postúpením pohľadávky na žalobcu bolo tvrdené a preukázané iba doručovanie oznámenia o postúpení pohľadávky, teda oznámenia adresovaného žalovanému, že banka pohľadávku už postúpila inému subjektu. Výzvu, ktorá by predchádzala postúpeniu pohľadávky tak, ako je to zakotvené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, však banka žalovanému nedoručovala. Súd prvej inštancie mal za to, že takouto výzvou nemôžu byť písomnosti zo dňa 27.03.2017 a zo dňa 19.05.2017, ktoré boli doručované v rámci toho, že banka využila právo mimoriadne úver zosplatniť, a to jednak s poukazom na značný odstup času, ktorý od vyhotovenia týchto výziev (03/2017 a 05/2017) uplynul do okamihu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok (11/2019), kedy dva a pol roka stará výzva nemôže mať za následok predpokladaný v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zároveň uviedol, že stav deklarovaný vo výzve z 19.05.2017 (dlh v sume 9.105,51 eur) v čase bezprostredne pred postúpením pohľadávky je vzhľadom na plynutie času nanajvýš neaktuálny. Okrem toho dodal, že ani z listín zasielaných žalovanému v súvislosti s procesom vyhlasovania predčasnej splatnosti úveru v roku 2017 nevyplýva úmysel banky, že by táto listina mala byť zasielaná žalovanému práve aj v súvislosti so zamýšľaným budúcim postúpením pohľadávky, keď obsah týchto listín tomu ani náznakom nenasvedčuje. Absencia doručovania výzvy na úhradu dlžníkovi preto spôsobuje nenaplnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky podľa kogentného ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nebola splnená zákonná podmienka na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá sa vyžaduje v § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto súd prvej inštancie konštatoval, že na žalobcu nebola pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobou domáha, riadne postúpená. Pretože žalobca sa platne nestal veriteľom postúpenej pohľadávky, súd prvej inštancie konštatoval, že nie je vo veci aktívne vecne legitimovaný, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Pre úplnosť súd prvej inštancie konštatoval, že uvedený nedostatok, a teda spornosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v kontexte splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, súd predniesol na ostatnom pojednávaní v rámci predbežného právneho posúdenia, ale nakoľko žalobca súhlasil, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti a pojednávania sa zúčastniť nemienil, sám si ubral možnosť na túto okolnosť akýmkoľvek spôsobom reagovať. Táto okolnosť potom musí ísť na jeho vrub. Súd pritom nemôže z úradnej povinnosti v spotrebiteľskom spore zaobstarávať dôkazy, ktoré nenavrhol dodávateľ. Bez návrhu môže zaobstarať len tie dôkazy, ktoré nenavrhol spotrebiteľ a ktoré by svedčali v spotrebiteľov prospech (§ 295 CSP). Preto v konaní ani nebolo možné, aby súd ex offo vyžiadal dôkazy (od pôvodného veriteľa, prípadne žalobcu), aby vyzýval žalobcu na predloženie absentujúcich dôkazov, ktorými by žalobca preukázal, že je v spore aktívne vecne legitimovaný. Dôvodil, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje výlučne žalobcu a súd nie je povinný svojou aktivitou suplovať opomenutú povinnosť žalobcu - dodávateľa na úkor a v neprospech spotrebiteľa. Žalobca, ak by sa na pojednávanie dostavil a vypočul si predbežné právne posúdenie súdu, mohol v nadväznosti naň vyvinúť aktivitu a produkovať potrebné dôkazy vo svoj prospech. Ak však túto možnosť nevyužil a dôkazné bremeno neuniesol, má to za následok jeho neúspech v spore. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď v spore už úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že mu v spore žiadne trovy nevznikli.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu pre nepreukázanie splnenia podmienok pre platné postúpenie bankovej pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách považuje za nesprávne. Dôvodil, že aktívnu legitimáciu v spore preukázal oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo žalovanému zaslané na adresu uvedenú žalovaným v zmluve o úvere doporučene pod č. zásielky A čo preukázal predloženým podacím hárkom. Uviedol, že relevantným oznámením o postúpení pohľadávky postupcom riadne hmotno-právne preukázal aktívnu legitimáciu v spore a takýto postup je plne v súlade s právnymi predpismi a súdnou praxou bežne akceptovateľný. Zároveň za účelom aktívnej legitimácie predložil súdu aj zmluvu o postúpení pohľadávok spolu s identifikáciou postúpenej pohľadávky. Nakoľko predmetom žaloby je zaplatenie bankovej pohľadávky, za účelom preukázania aktívnej legitimácie súdu predložil aj výzvu právneho predchodcu banky zo dňa 19.05.2017, ktorou preukazuje splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Predmetná výzva sa vrátila právnemu predchodcovi žalobcu dňa 19.06.2017 s poznámkou „neprevzatá v odbernej lehote“. Pokiaľ súd prvej inštancie nepovažoval predloženú výzvu
za riadnu a dôvodnú výzvu podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, tento názor, že predložená výzva nespĺňa zákonné predpoklady podľa citovaného zákona je nesprávny. Žalobca zároveň dával do pozornosti, že Zákon o bankách nekladie pre výzvu banky žiadne osobitné požiadavky, pričom z obsahu vyhlásenia splatnosti bankou je preukázané, že žalovaný bol na splnenie záväzku riadne bankou vyzvaný. Mal dostatočný časový priestor na riešenie svojho záväzku do podania žaloby. Rešpektujúc zásadu výkladu právneho úkonu, podľa jeho obsahu je zrejmé, že vyhlásenie splatnosti s výzvou na plnenie je riadnou kvalifikovanou výzvou banky na plnenie a podmienky pre postúpenie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 tak boli riadne splnené. Trval na tom, že k postúpeniu pohľadávky, ktorej zaplatenie je predmetom sporu, došlo riadne a platne, čím je daná jeho aktívna legitimácia v spore. Ďalej dôvodil, že pri výklade právnych úkonov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozlišovať nad rámec zákonom uvedených prípadov.
3. Žalovaný sa písomne k podanému odvolaniu nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému z pôvodného veriteľa H., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách.
6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti k odvolacím námietkam žalobcu uvádza:
7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8 zákona o bankách: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
9. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
10. Odvolací súd rovnako ako aj súd prvej inštancie je toho názoru, že žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky, a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanému nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná. Za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je možné považovať výzvu zo dňa 19.05.2017, ktorá je len oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, nakoľko v tejto sa neodkazuje na postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Spotrebiteľ vo výzve musí byť upozornený nielen na omeškanie, ale aj na jeho následok, na vôľu banky postúpiť pohľadávku a na možnosť zvrátiť postúpenie. Žalobca v konaní nepreukázal, že by jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky takú výzvu žalovanému zaslal.
11. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
12. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania, nakoľko si trovy odvolacieho konania neuplatnil a tieto mu ani v odvolacom konaní nevznikli.
13. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).