Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-49-2020.pdf
PDF · 108.37 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/49/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu Ján Tkáč - FREOTEST, IČO: 33 262 527, Sedliská 310, zastúpeného JUDr. Jánom Uhlíkom, advokátom, Námestie slobody 1, Vranov nad Topľou, proti žalovaným 1. J.. C. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, 2. C.. I. Š., nar. X.X.XXXX, bytom ul. X. C. XXXX/X, D., zastúpeným JUDr. Richardom Korchom, Brestovská 193/102, Humenné, o zaplatenie 4 243,20 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 15C/152/2016 - 129 zo dňa 02.03.2020, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Druhým výrokom priznal žalovaným v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník.
2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 631 a § 632 Občianskeho zákonníka.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania podanú žalobu zamietol z dôvodu, že je voči žalovaným neopodstatnená. Predmetom sporu bolo zaplatenie ceny diela spočívajúceho v dodaní a montáži klimatizačného zariadenia do bytu na ul. X. C.I. XXXX/X E. D.. Medzi stranami nebolo spornou skutočnosťou to, že dielo bolo dodané, ale to, medzi kým bola uzatvorená zmluva o dielo. Žalobca tvrdil, že objednávateľom bol žalovaný v 1. rade a žalovaní sa bránili, že k uzatvoreniu zmluvy došlo medzi žalobcom a spoločnosťou T., s.r.o. Keďže žalobca tvrdil, že objednávateľmi boli fyzické osoby, na daný právny vzťah súd aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní nepreukázal, aby medzi ním a žalovanými v 1. a 2. rade došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o dielo a keďže dielo nemalo byť zhotovené na počkanie, žalobca ako zhotoviteľ mal vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky podľa hore citovaného ustanovenia § 632 OZ. Takéto potvrdenie v konaní predložené nebolo. Súd prvej inštancie neskúmal, či došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi žalobcom a spoločnosťou T., s.r.o., lebo to nebolo predmetom konania. Žalobca označil za žalovaných v 1. a 2. rade fyzické osoby a tvrdil, že so spoločnosťou T., s.r.o. nemá nič spoločné. Teda jedinou skutočnosťou, ktorou žalobca preukazoval uzatvorenie ústnej zmluvy o dielo so žalovanými ako fyzickými osobami, bolo jeho tvrdenie. Žalobca však má v konaní nielen povinnosť
skutočnosti tvrdiť, ale ich aj preukázať. Inak sa dostane do stavu dôkaznej núdze. Dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti leží na tej strane sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa ocitol v dôkaznej núdzi a neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že zmluva o dielo bola uzatvorená medzi ním a žalovanými ako fyzickými osobami. Dokonca vo vzťahu k žalovanej v 2. rade žalobca ani netvrdil, že s ňou uzatvoril akúkoľvek zmluvu. Súd prvej inštancie poukázal na zmysle dôkazného bremena pričom citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010. Na skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno nič nezmenilo ani vykonanie dôkazu po zrušujúcom uznesení krajského súdu a to výsluch svedka C. C.. Ten vo svojej výpovedi len potvrdil, že žalobcovi poskytol výpomoc v montáži klimatizácie v byte v Snine a že táto klimatizácia bola dodaná a bola plne funkčná. Táto skutočnosť ani nebola medzi stranami sporu sporná. Svedok síce potvrdil, že v byte bol prítomný žalovaný v 1. rade, ale nemal vedomosť o tom, medzi kým bola zmluva o dodávke a montáži klimatizačného zariadenia uzatvorená. To, že žalovaný v 1. rade bol prítomný pri montáži klimatizácie neodporuje listinnému dôkazu a to plnomocenstvu na zastupovanie spoločnosti T., s.r.o.. Naopak, všetky listinné dôkazy predložené v konaní podporujú tvrdenia žalovaných o tom, že zmluva o dielo bola uzatvorená medzi žalobcom ako dodávateľom a spoločnosťou T., s.r.o. ako objednávateľom. Súd tieto listinné dôkazy nemohol ignorovať a musel ich vyhodnotiť v rámci celého dokazovania v jednotlivých súvislostiach. Z listinných dôkazov vyplynulo, že byt do ktorého bola klimatizácia dodaná a namontovaná mala v čase montáže v nájme spoločnosť T., s.r.o., lebo bola predložená nájomná zmluva z 1.9.2015. Konateľkou spoločnosti T., s.r.o. je žalovaná v 2. rade, ktorá má spolu s dcérou v predmetnom byte bydlisko. Zároveň bolo preukázané plnomocenstvo z 22.5.2015, na základe ktorého bol žalovaný v 1. rade splnomocnený na zastupovanie spoločnosti T., s.r.o. v celom rozsahu. Preto za túto spoločnosť mohol objednať a teda uzatvoriť zmluvu o dielo so žalobcom. Napokon samotný žalobca predložil do konania faktúru, ktorou vykonané práce a dodávku diela fakturoval spoločnosti T., s.r.o. Bolo vyvrátené jeho tvrdenie o tom, že až po dlhej dobe a urgenciách žalovaného v 1. rade, aby cenu diela uhradil, bola na jeho podnet vystavená faktúra. Z predložených dôkazov bolo preukázané, že dielo bolo dodané v dňoch 29.9. až 30.9.2015 a faktúra bola vystavená dňa 10.10.2015, teda bezprostredne po odovzdaní diela.
4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej CSP). keďže žaloba bola zamietnutá, žalovaní boli v konaní úspešní a preto im súd prvej inštancie priznal vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
5. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Považoval argumentáciu súdu prvej inštancie za zmätočnú čo do odôvodnenia v bodoch 15, 16 a 17. Zo spisu zachytávajúceho priebeh dokazovania je na prvý pohľad evidentné, že dokazovanie zo strany sudcu predchádzajúceho i súčasného nebol na dostatočnej štandardnej úrovni. Okrem výsluchu svedka C. a to na pokyn odvolacieho súdu a predtým výsluchu žalobcu na zistenie skutočnosti kde je pravda, čo je predikciou spravodlivého rozhodnutia sudcovia neurobili žiadny zisťovací- preverovací úkon aj keď to žalujúca strana v prípisoch niekoľkokrát žiadala. Do úvahy bral súd iba dôkazy predložené protistranou. To, že žalobca na základe zmluvy svoj záväzok splnil, nespochybnila ani protistrana ani súd. Prvoinštančný súd rozhodol, že apriórne sa bude zaoberať iba dôkazmi produkovanými zo strany žalovaných a síce ako uviedol žalobca vyššie nedávnym splnomocnením vystaveným žalovanou v druhom rade žalovanému v prvom rade a nájomnou zmluvou a to aj v podobe ako boli predložené právnym zástupcom žalovaných. Žalobca má podozrenie, že oba tieto písomné vyhotovenia sú obyčajnými podvrhmi. Jeho podozrenie vyplýva z toho, že žalovaná strana v reakcii na žalobu za dominantné považovala najprv vystavenú faktúru na úhradu za vykonané dielo a generálnu plnú moc. Predložená generálna plná moc podľa názoru žalobcu by mala podstatný význam pre rozhodnutie iba v tom prípade, keby obsahovala údaje, že bola pri uzatváraní zmluvy o dielo predložená zhotoviteľovi pretože tak tomu nebolo, nemožno takúto písomnosť považovať za vierohodnú a nespochybniteľnú listinu použitú ako podstatný dôkaz. Až dňa 22.08.2017 teda na šiestom či siedmom pojednávaní v poradí bola predložená nájomná zmluva zo dňa 01.09.2015. Podľa názoru žalobcu ak táto zmluva skutočne vznikla, tak by ju žalovaná strana určite predložila hneď na prvom pojednávaní. Prvoinštančný súd na rozdiel od žalobcu tieto písomnosti kvalifikuje ako listinné dôkazy, ktoré boli podstatné pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ ide o zmenenú nájomnú zmluvu žalobca žiadal prvoinštačný súd preveriť jej vierohodnosť. Žiadal napríklad preveriť či na základe jej ustanovení sa platilo nájomné, skrátka či plnenia na základe tejto zmluvy sú súčasťou daňového priznania za roky 2015 až 2017
spoločnosťou T., s.r.o. so sídlom v J.. Bez skúmania- napriek žiadosti žalobcu či už vyššie uvedené listinné dôkazy sú vierohodné, súd na základe nich rozhodol. To považuje žalobca za svojvoľné konanie prvoinštančného súdu následkom čoho bolo aj arbitrárne rozhodnutie. Preto z dôvodu, že napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavku spravodlivého rozhodnutia a rozsudok už raz zrušený bol žalobca žiadal, aby odvolací súd sám rozhodol a priznal žalobcovi aj trovy odvolacieho konania.
6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní. Uviedli, že súd prvej inštancie vykonal iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Poukázal na znenie ust. § 185 CSP. Žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie nenavrhol výsluch strán sporu, teda žalovaní v prvom a druhom rade ich nevypočutie napádajú až v podanom odvolaní, kde ho nazýva zisťovacím, preverovacím úkonom, ktorý mal vykonať súd. Je absolútne irelevantné koľkých pojednávaní sa žalovaní v 1. a 2. rade zúčastnili, nakoľko v spore boli zastúpení. Civilný sporový poriadok upustil od potreby zúčastňovať sa konania stranám sporu iba ak je to nevyhnutné. Samotná listina nájomná zmluva, ktorá je súčasťou súdneho spisu a o ktorú súd prvej inštancie oprel odôvodnenie k odvolaniu napadnutého rozsudku bola súdu predložená až vlastníkom bytu, ktorý tak konal na základe výzvy súdu. Je absolútne bez právneho významu špekulácia žalobcu o tom, kedy by ju žalovaní mali súdu predložiť. bolo ich vecou ako a kedy budú používať procesné prostriedky s rizikom úspechu či neúspechu v spore. Žalobca už vo svojom predchádzajúcom odvolaní zavádzal súd, že mu bola predložená až na záverečnom pojednávaní. Toto tvrdenie bolo hodnoverne vyvrátené zástupcom žalovaných, že mu tento dôkaz v dostatočnom časovom predstihu zaslal čím si splnil svoju povinnosť a neporušil žalobcove práva vyjadriť sa k nej. Žalobca hodnoverne nespochybnil pravosť splnomocnenia, ktoré žalovaní predložili ako dôkaz o tom, že žalovaný v 1. rade bol splnomocnený na zastupovanie obchodnej spoločnosti T. s.r.o. Ak je žalobca presvedčený o tom, že takýmto spôsobom uniesol bremeno tvrdenia zároveň dôkazné bremeno, mýli sa. Žalobca nevyprodukoval žiaden dôkaz o tom, že súdu predložené splnomocnenie je podvrhom (nie je ani zrejmé v akom zmysle) a teda neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a ním tvrdené skutočnosti sú len domnienkou. Preto žalovaní navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu vo vzťahu k žalovaním v 1. a 2. rade na náhradu trov odvolacieho konania.
7. K vyjadreniu sa žalovaných k odvolaniu žalobcu sa vyjadril znova žalobca. Uviedol, že žalovaní nesprávne interpretovali odvolanie. V ňom žalobca jednoznačne uviedol, že predmetná nájomná zmluva ako aj generálna plná moc sú podľa jeho názoru obyčajnými podvrhmi a nie listinnými dôkazmi ako to v svojom odôvodnení uvádza súd prvej inštancie. Predmetné písomnosti z hľadiska ich vierohodnosti neboli súdom prvej inštancie preverené. Zároveň žalobca uviedol, že má pochybností či vôbec nájomná zmluva vznikla. Pokiaľ ide o generálnu plnú moc žalobca ju nespochybnil iba poukázal na fakt, že súd nemal preverené či túto plnú moc žalovaný v 1. rade predložil žalobcovi pri uzatváraní zmluvy o dielo. Žalobca tvrdí, že mu predložená nikdy nebola. Ak súd na základe takto zisteného skutkového stavu rozhodol podľa názoru žalobcu súdna moc bola zneužitá na schvaľovanie podvodného konania žalovaných voči žalobcovi, ktorý si svoje povinnosti vyplývajúce zo zatvorenej zmluvy riadne splnil. Žalovaní totiž firmu T. s.r.o., ktorá je nečinná zrejme takto využívajú pre svoje zámery. Vzhľadom na uvedené nemožno podanie žalovaných považovať za vecné a prínosné pre zistenie skutkového stavu v danej právnej veci.
8. Aj keď vyjadrenie žalobcu bolo zaslané žalovaným prostredníctvom ich právneho zástupcu na vyjadrenie, ďalšie vyjadrenie do spisu predložené nebolo.
9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených z ust. § 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a centrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuly a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.10.2021 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné.
11. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
12. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
13. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
14. Odvolací súd plne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa ocitol v dôkaznej núdzi a neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že zmluva o dielo bola uzatváraná medzi ním a žalovanými v 1. a 2. rade ako fyzickými osobami. Skutočne všetky listinné dôkazy predložené v konaní podporujú tvrdenia žalovaných o tom, že zmluva o dielo bola uzatváraná medzi žalobcom ako dodávateľom a spoločnosťou T. s.r.o. ako objednávateľom. Súd prvej inštancie skutočne tieto listinné dôkazy nemohol ignorovať a musel ich vyhodnotiť v rámci celého dokazovania v jednotlivých súvislostiach. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca) nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia, ktoré v konaní neide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaní), nie je nositeľom hmotnoprávnych povinností o ktorú v konaní ide. Aktívna aj pasívna vecná legitimácia je skutočne imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta tak, ako to vyplýva zo súdom prvej inštancie označeného rozsudku NS SR zo dňa 29.06.2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009. Možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že otázku vecnej legitimácie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a nedostatok aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie bez ďalšieho vždy vedie k zamietnutiu žaloby.
15. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaní sa riadne na pojednávaniach nezúčastňovali a súdom vypočutí ani neboli. Obaja ani nenamietali svoje označenie ako účastníkov konania. Zároveň sa súd prvej inštancie mal zaoberať iba dôkazmi, ktoré boli predložené zo strany žalovaných a to generálnym splnomocnením vystaveným žalovanou v 2. rade žalovanému v 1. rade a nájomnou zmluvou. Žalobca oba tieto písomné vyhotovenia označil ako obyčajné podvrhy. Predložená generálne plná moc podľa názoru žalobcu by mala podstatný význam pri rozhodnutí iba v tom prípade, keby obsahovala údaj, že bola pri uzatváraní zmluvy o dielo predlžená zhotoviteľovi. Pretože tak tomu nebolo, nemožno takúto písomnosť podľa názoru žalobcu považovať za vierohodnú a nespochybniteľnú listinu použiteľnú ako podstatný dôkaz. Až dňa 22.08.2017 teda na 6, alebo 7 pojednávaní v poradí bola predložená nájomná zmluva zo dňa 01.09.2015. Podľa názoru žalobcu ak táto zmluva skutočne vznikla, tak by ju žalovaná strana určite predložila hneď na prvom pojednávaní. Pokiaľ ide o zmenenú nájomnú zmluvu žalobca mal žiadať prvoinštančný súd, preveriť jeho hodnovernosť. K tomu považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že podľa ust. § 185 CSP ods. 1 súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Podľa ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy naznačujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou;, iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 3 súd bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.
16. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu uvádza, že po preskúmaní obsahu spisu nezistil, žeby bol žalobca navrhoval dôkazy vo vzťahu k hodnovernosti tak splnomocnenia ako i nájomnej zmluvy. Zároveň žalobca ani nenavrhoval zvlášť vypočuť žalovaných, pričom podľa novej právnej úpravy tak ako bola citovaná vyššie súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Proces dokazovania je v novej právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má teda iba obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany. Súd vykoná dokazovanie len v prípade ak došlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení. Tak tomu v danom prípade nebolo.
17. Žalobca namietal a to, že v danom prípade ide o spotrebiteľský spor, teda súd mal vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol. K tomu odvolací súd uvádza, že vo vzťahu žalovaných k žalobcovi vzhľadom na predmet sporu by sa mohol jednať o spotrebiteľský spor. Dôkazy v zmysle § 295 CSP však možno vykonať iba tie, ktoré navrhol spotrebiteľ a nie dodávateľ ako sa mylne domnieva žalobca, ktorý bol dodávateľom ako to uvádza vo svojom odvolaní. Čo sa týka výsluchu žalovaných odvolací súd poukazuje na R21/2017 z ktorého vyplýva, že povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces ako sa mylne domnieva žalobca ako to uvádza v svojom odvolaní. Preto odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody žalobcu neboli naplnené.
18. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
19. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania, preto dovolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešní žalovaní, ktorí si uplatňujú právo na náhradu trov odvolacieho konania majú právo na ich náhradu od neúspešného žalobcu. Preto odvolací súd vyslovil, že priznáva žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením ( §262 ods. 2 CSP).
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.