Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/21/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. H. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., R. 3, 2/ G.. A.. H. L., M.., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., C. 8, obaja zastúpení JUDr. Jurajom Kulom, advokátom, so sídlom Košice, Mäsiarska 30, IČO: 31 948 766, proti žalovaným: 1. H.. H. K., nar. XX. XX. XXXX a 2. B. K., nar. XX. XX. XXXX, obe bytom Y. č. XX, obe zastúpené JUDr. Ivetou Majlingovou, advokátkou, so sídlom Komárno, Pohraničná 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 12. októbra 2020 č. k. -278 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalované v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorí sa domáhali voči žalovaným v 1. a 2. rade určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese F., obec Y., kat. úz. Y., a to parc. č. 2677/56 - orná pôda o výmere 5175 m2 podľa geometrického plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva parc. č. 2677/56, číslo plánu 114/2007, mapový list 25-VIII-28-20, vyhotoveného dňa 13. 12. 2017 Ing. Ľubomírou Ogurčákovou, úradne overeného Ing. Eleonórou Ďurkovičovou dňa 03. 01. 2018 pod č. 1121/17 s tým, že predmetná nehnuteľnosť je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade a to u každého so spoluvlastníckym podielom 1-ica k celku. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Po právnej stránke svoje rozhodnutie oprel o ust. , , nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, , , , a - 3 , ako aj zistený skutkový stav a vykonané dokazovanie.

1.1. Súd svoj právny záver o nedôvodnosti podanej žaloby v prvom rade vyvodil z toho, že skutkové tvrdenie žalobcov v rade 1. a 2. ohľadne nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu, ktorú označili v podanej žalobe a toto označenie sa premietlo i do petitu žaloby, bolo nad všetku pochybnosť vyvrátené samotným geometrickým plánom, ktorý žalobcovia predložili spolu s podanou žalobou a v zmysle ktorého mienili definovať nehnuteľnosť tvoriacu predmet sporu, keď v zmysle predloženého geometrického plánu bola pôvodná výmerová parcela č. 2677/16 - roľa o výmere 1 ha 5175 m2 nachádzajúca sa v k. ú. K. nad G. identifikovaná ako novovytvorená parcela reg. „C“ parc. č. 2677/56 - orná pôda o výmere 1 ha 5175 m2 nachádzajúca sa v k. ú. Y. evidovaná na LV č. XX pre k. ú. Y. vo vlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade, hoci podľa skutkového tvrdenia žalobcov a petitu žaloby, títo žiadali určiť vlastnícke právo k nehnuteľnosti označenej geometrickým plánom ako novovytvorená parcela reg. „C“ parc. č. 2677/56 nachádzajúca sa v k. ú. Y., ktorej výmera však nekorešpondovala s výmerou podľa predloženého geometrického plánu.

Preto, pokiaľ žalobcovia v 1. a 2. rade žiadali určiť vlastnícke právo k nehnuteľnosti - geometrickým plánom novovytvorenej parcele reg. „C“ parc. č. 2677/56 - orná pôda o výmere 5175 m2, takto podanú žalobu bolo potrebné zamietnuť z dôvodu, že takáto nehnuteľnosť ako novovytvorená parcela neexistuje.

1.2. Súd, odhliadnuc od vyššie uvedeného nesprávneho uvedenia výmery nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali určenia vlastníckeho práva, vychádzajúc zo skutkového tvrdenia, že geometrickým plánom novovytvorená parcela predstavuje pôvodnú výmerovú parcelu, ktorá bola pridelená do vlastníctva právnym predchodcom žalobcov v 1. a 2. rade a toto skutkové tvrdenie zo strany žalovaných v 1. a 2. rade relevantne popreté nebolo, pričom toto skutkové tvrdenie bolo preukázané predloženým geometrickým plánom, konštatuje, že predmetom sporu v danej veci bola určovacia žaloba v zmysle . V danom prípade súd naliehavý právny záujem žalobcov v 1. a 2. rade na určovacom petite považoval za daný, keď na strane žalobcov existuje stav právnej neistoty vo vzťahu k tvrdenej existencii práva a jedinou možnosťou žalobcov v 1. a 2. rade, ako sa domôcť vlastníckeho práva a jeho zápisu v katastri nehnuteľností, je určovacia žaloba, pretože len určovacia žaloba môže odstrániť stav právnej neistoty žalobcov vo vzťahu k vlastníckemu právu k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností vo vlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade (napr. rozsudok NS SR sp. zn. , zverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 3/2009).

1.3. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobcov v 1. a 2. rade, súd po preskúmaní dedičských konaní konštatoval, že aktívna legitimácia žalobcov bola preukázaná, keď títo v rámci dedičských konaní po svojich právnych predchodcoch nadobudli spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam u každého vo veľkosti 1-ica k celku. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaných v 1. a 2. rade, súd ju má preukázanú výsledkami šetrenia správnych orgánov, keď neidentická výmerová parc. č. 2677/16 - roľa o výmere 15175 m2 zanikla pod majetkovo-právne vysporiadanou parcelou registra „C“ parc. č. 2677/37 - orná pôda o výmere 277511 m2, ktorá sa nachádza v kat. úz. Y. a je evidovaná na LV č. XX pre kat. úz. Y. a jej podielovými spoluvlastníkmi sú žalované v 1. a 2. rade. Vecná legitimácia strán sporu bola preukázaná aj geometrickým plánom, ktorý dali vyhotoviť žalobcovia v 1. a 2. rade za účelom vymedzenia rozsahu duplicitného vlastníctva.

1.4. Súd nasmeroval svoju pozornosť k vysporiadaniu sa s otázkou vzniku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov v 1. a 2. rade k pôvodnej výmerovej parc. č. 2677/16 v pôvodnom kat. úz. K. nad G., ktorá je v súčasnej dobe podľa vyhotoveného geometrického plánu Ing. Ľubomíry Ogurčákovej zo dňa 13. 12. 2017 tvorí novovytvorenú parcelu CKN č. 2677/56 o výmere 15175 m2, ktorá vznikla odčlenením z pozemku parc. č. 2677/37 o výmere 277511 m2. Vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nadobudli právni predchodcovia žalobcov výmerom č. 2501/48-10/B zo dňa 16. 04. 1948, vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave. Nadobudnutie vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti preukazujú i listiny zabezpečené súdom zo Štátneho archívu Nitra, pracovisko Komárno a to návrh prídelového plánu vytvoreného miestnou roľníckou komisiou v Radvani nad Dunajom zo dňa 15. 04. 1948, preskúmaným a potvrdeným Okresnou roľníckou komisiou v Radvani nad Dunajom zo dňa 15. 04. 1948, návrhom prídelového plánu vyhotoveného ONV-OP-odd. poz. reformy zo dňa 02. 08. 1954, preskúmaný a potvrdený JRD v Radvani a MNV dňa 11. 10. 1954, ako aj z konečného prídelového plánu vyhotoveného dňa 25. 03. 1958, z ktorých listín vyplynulo, že právnym predchodcom žalobcov v 1. a 2. rade bola výmerom pridelená nehnuteľnosť a to parc. č. 2677/16 - roľa o výmere 1,5175 ha nachádzajúca v kat. úz. K. nad G., evidovaná v PKV č. 421, ktorá pôvodne patrila Y. K. a túto nehnuteľnosť užívalo JRD, ktorého bol členom. Za nehnuteľnosti pridelené predmetným výmerom bola určená prídelová cena vo výške 5 047 Kčs. Vykonaným dokazovaním bolo ďalej preukázané, že právni predchodcovia žalobcov v 1. a 2. rade vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nestratili, prídel im nebol odňatý, prídel nebol zrušený, ani sa ho nevzdali. Vykonaným dokazovaním teda súd dospel jednoznačne a nad všetku pochybnosť k záveru, že právni predchodcovia žalobcov v 1. a 2. rade výmerom o vlastníctve pôdy nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti - k parcele č. 2677/16 - roľa o výmere 15175 m2, ktorá sa nachádzala v kat. úz. K. nad G. a bola evidovaná v PKV č. 421.

1.5. Žalované v 1. a 2. rade odvodzovali svoje vlastnícke právo titulom zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorú uzavreli žalované v 1. a 2. rade ako nadobúdatelia so Slovenským pozemkovým fondom ako prevodcom dňa 18. 06. 2003 a súd skonštatoval, že túto zmluvu v časti nehnuteľnosti o výmere 15175 m2 (geometrickým plánom novovytvorená parcela registra „C“ parc. č. 2677/56) nemožno považovať za platný právny úkon, keďže táto nehnuteľnosť sa v teréne prekrývala s pôvodnou výmerou parcelou pridelenou právnym predchodcom žalobcov v 1. a 2. rade a títo vlastnícke

právo k tejto nehnuteľnosti ku dňu uzavretia zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 18. 06. 2003 nestratili.

1.6. Za relevantnú a preukázanú súd považoval obranu žalovaných v 1. a 2. rade poukazujúcu na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. V danom prípade obe žalované mohli dôvodne nadobudnúť presvedčenie, že im sporná nehnuteľnosť patrí momentom, kedy bolo ich vlastnícke právo zavkladované do katastra nehnuteľností, keďže vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa nadobúda až týmto momentom. Vychádzajúc z LV č. XX pre k. ú. Y. a z predloženej Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 18. 06. 2003 mal súd jednoznačne preukázané, že vlastnícke právo žalovaných k spornej nehnuteľnosti bolo do katastra nehnuteľnosti zapísané pod V-2021/2003 dňa 01. 08. 2003, teda týmto momentom mohli žalované dospieť k oprávnenému presvedčeniu o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí a považovať sa za jej vlastníka (najmä pri vedomosti o tom, že nadobudli nehnuteľnosť od Slovenskej republiky, čo v nich mohlo oprávnene vyvolať vyššiu mieru presvedčenia o tom, že nehnuteľnosť nadobúdajú od jej vlastníka, keďže SR mala v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam predmetnú nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX pre k. ú. K. nad G.). Nakladanie s predmetnou nehnuteľnosťou preukázali žalované v 1. a 2. rade predložením potvrdení vystavených obchodnou spoločnosťou OSEVA, a. s. zo dňa 06. 12. 2018, ktorá v potvrdeniach konštatovala, že nehnuteľnosť (parc. reg. „C“ parc. č. 2677/37 - orná pôda evidovaná na LV č. XX pre k. ú. Y.) užíva ako nájomca od roku 2003 a tiež nájomnými zmluvami. Pokiaľ žalobcovia v 1. a 2. rade učinili skutkové tvrdenie o tom, že vyznačením spochybnenia hodnovernosti údajov v katastri nehnuteľností na LV č. XX pre k. ú. Y. možno konštatovať zánik dobromyseľnosti u žalovaných v 1. a 2. rade vo vzťahu k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti, súd toto skutkové tvrdenie žalobcov v 1. a 2. rade považoval za nepreukázané, pričom obe žalované toto skutkové tvrdenie žalobcov popierali. Žalobcovia ničím nepreukázali a v tomto smere nenavrhli žiadne prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktorými by preukázali, že v súvislosti so zápisom poznámky o spochybnení hodnovernosti údajov v katastri nehnuteľností sa do povedomia žalovaných dostali také skutočnosti, ktoré u nich objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, či im predmetná nehnuteľnosť (časť parcely reg. „C“ parc. č. 2677/37 v k. ú. Y. definovaná predloženým geometrickým plánom ako parc. reg. „C“ parc. č. 2677/56 v k. ú. Y.) právom patrí. Samotný zápis poznámky o spochybnení hodnovernosti údajov pod P-367/2013 zo dňa 03. 04. 2013 súd nepovažoval za dôkaz o tom, že v súvislosti so zápisom tejto poznámky by boli žalované informované o tom, že existuje dvojité evidovanie vlastníckych vzťahov k totožnej nehnuteľnosti a to v prospech žalobcov v 1. a 2. rade i v prospech žalovaných v 1. a 2. rade. I samotný žalobca v 2. rade v priebehu konania potvrdil, že otázku duplicitného vlastníctva začal riešiť až po tom, ako od neho spoločnosť OSEVA Slovakia s. r. o. začala vyžadovať, aby bol v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník, čo bolo v roku 2014, konkrétne listom zo dňa 28. 04. 2014 založeným v prílohovej obálke. Súd tiež poukazuje na obsah oznámenia Okresného úradu Komárno, katastrálny odbor sp. zn. zo dňa 15. 02. 2016 (listina založená na č. l. 18 a 19 spisu), z ktorého vyplynulo, že i samotný správny orgán až identifikáciou parciel č. zo dňa 09. 02. 2016 zistil, že neidentická parcela č. 2677/16 - roľa o výmere 15175 m2 v k. ú. K. nad G. zanikla pod majetkovoprávne usporiadanou parcelou reg. C-KN parc. č. 2677/37 nachádzajúcou sa v k. ú. Y. evidovanou na LV č. XX pre k. ú. Y., keď z uvedeného podania síce vyplynulo, že na LV č. XX pre k. ú. Y. bola na základe listiny zn. zo dňa 03. 04. 2013 zapísaná poznámka o spochybnení hodnovernosti údajov katastra na základe zisteného dvojitého evidovania vlastníckych vzťahov, avšak táto sa týkala na jednej strane parcely reg. „C“ parc. č. 2677/37 v k. ú. Y. evidovanej na LV č. XX pre k. ú. Y. a na druhej strane parcely reg. „E“ parc. č. 2677/23 v k. ú. K. nad G. evidovanej na LV č. XXX pre k. ú. K. nad G., parcely reg. „E“ parc. č. 2677/21 v k. ú. K. nad G. evidovanej na LV č. XXXX pre k. ú. K. nad G. a parcely reg. „E“ parc. č. 2677/18 v k. ú. K. nad G. evidovanej na LV č. XXXX pre k. ú. K. nad G.. V zmysle ustanovení platné právo predpokladá nepretržitosť oprávnenej držby počas celého zákonom stanoveného obdobia, čo je v prípade nehnuteľnosti obdobie 10 rokov. V danom prípade moment začatia plynutia doby oprávnenej držby možno datovať dňom 01. 08. 2003, kedy boli žalované zapísané do katastra nehnuteľností ako vlastníčky predmetnej nehnuteľnosti, pričom k uplynutiu zákonom stanovenej lehoty pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním došlo dňa 01. 08. 2013. Z uvedeného potom možno jednoznačne ustáliť, že na strane žalovaných v 1. a 2. rade dňa 02. 08. 2013 uplynula zákonom stanovená doba 10 rokov nepretržitej oprávnenej držby potrebná pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním.

1.7. Pokiaľ žalované v 1. a 2. rade poukazovali na nálezy Ústavného súdu SR (sp. zn. zo 16. 03. 2016 a sp. zn. zo dňa 03. 05. 2017), súd konštatuje, že v zmysle

uvedených nálezov, ak sa dostávajú do vzájomnej kolízie ústavné hodnoty - princíp dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Právny názor Ústavného súdu SR ustálený v spomenutých nálezoch možno použiť i na tento prípad, keď do kolízie sa v tejto veci dostal princíp ochrany vlastníckeho práva žalobcov v 1. a 2. rade ako právnych nástupcov pôvodných výmerových vlastníkov, ktorých vlastnícke právo však nebolo zaevidované ani v pozemkovej knihe a ani v katastri nehnuteľností (nehnuteľnosť parcela č. 2677/16 - roľa o výmere 1 ha 5175 m2 nebola identifikovaná a žiaden list vlastníctva k tejto parcele založený nebol) a princíp ochrany dobrej viery žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré totožnú nehnuteľnosť (ktorá bola evidovaná aj na LV č. XXX pre k. ú. K. nad G. a predstavovala časť parc. reg. „C“ parc. č. 2677/37 - orná pôda o výmere 277511 m2 evidovanej vo vlastníctve Slovenskej republiky) nadobudli zmluvou od nevlastníka a ich vlastnícke právo bolo do katastra nehnuteľností zapísané dňa 01. 08. 2003. V danom prípade, keďže totožná nehnuteľnosť jednak ako výmerová parcela č. 2677/16 - roľa o výmere 15175 m2 je však i duplicitne evidovaná ako časť parcely reg. „C“ parc. č. 2677/37 evidovanej na LV č. XX pre k. ú. Y., možno hovoriť o kolízii dvoch vyššie spomínaných ústavných princípov (princípu ochrany vlastníckeho práva a princíp ochrany dobrej viery, keďže žalované nadobudli spornú nehnuteľnosť na základe neplatného právneho úkonu od nevlastníka). V danom prípade nemožno zachovať maximum z oboch týchto práv, pretože výsledkom tohto sporu má byť rozhodnutie o tom, kto je a kto nie je vlastníkom nehnuteľnosti, pričom zachovanie vlastníckeho práva oboch strán sporu k predmetnej nehnuteľnosti nie je možné. V danom prípade žalobcovia v 1. a 2. rade relevantne nepopreli skutkové tvrdenie žalovaných v 1. a 2. rade, že v čase uzatvárania zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva so Slovenským pozemkovým fondom ako správcom nehnuteľností vo vlastníctve štátu robili tento právny úkon s dôverou v skutkový stav prezentovaný im druhou stranou (t. j. že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom prevodu, je evidovaná v katastri nehnuteľností na LV č. 411 pre k. ú. Radvaň nad Dunajom vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky). Tomuto zodpovedal zápis v katastri nehnuteľností a tento prezentovaný skutkový stav bol následne potvrdený v správnom konaní príslušným správnym orgánom, ktorý na základe uzavretej zmluvy a podaného návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaných v 1. a 2. rade návrhu vyhovel a vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle uzavretej zmluvy povolil. Právny názor Ústavného súdu SR prezentovaný v spomínaných nálezoch prebral do svojho rozhodnutia i Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. zo dňa 31. 10. 2019, ktorý uviedol, že ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať z pohľadu priemerne obozretného jedinca dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. Prvoinštančný súd, zvážiac všetky osobitosti daného prípadu, vychádzajúc zo záverov vyššie uvedených nálezov Ústavného súdu SR a uznesenia Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých má vyššiu mieru rizika niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, dospel k záveru, že obe žalované ani pri vynaložení maximálnej opatrnosti nemohli nadobudnúť dôvodnú pochybnosť o tom, že k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu na základe Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 18. 06. 2003, vlastnícke právo Slovenskej republike nesvedčí, hoci toto bolo evidované na LV č. XXX pre k. ú. K. nad G.. Nakoľko vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov sa nikdy neodrazilo zmenou zápisu v pozemkovej knihe, právna predchodkyňa žalobcov a ani samotní žalobcovia do dňa 18. 06. 2003 nepredložili výmer o vlastníctve pôdy príslušnému správnemu orgánu za účelom zápisu vlastníckeho práva a založenia listu vlastníctva, žalované v 1. a 2. rade sa nemali ako dozvedieť o existencii výmeru o vlastníctve pôdy svedčiaceho o vlastníckom práve k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu, v prospech inej osoby než v katastri nehnuteľností evidovaného vlastníka, ktorým bola Slovenská republika. Preto na ich strane treba konštatovať dobrú vieru o nadobudnutí a oprávnenosti držby predmetnej nehnuteľnosti, čo zo strany žalobcov relevantne popreté ani nebolo. V tom smere, že právna predchodkyňa žalobcov, prípadne žalobcovia si vo vzťahu k výmerom nadobudnutej nehnuteľnosti nedali svoje vlastnícke právo evidovať v katastri nehnuteľností, treba považovať za nedbalosť vo vzťahu k svojmu vlastníctvu. Pokiaľ by totiž žalobcovia v 1. a 2. rade,

prípadne ich právna predchodkyňa, konali a správali sa ako dbalí vlastníci a učinili by všetky právne kroky k tomu, aby si vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti dali zapísať (keď v zmysle právneho poriadku SR sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam eviduje v katastri nehnuteľností), ich konanie by bolo možné vyhodnotiť ako dbalé vlastníctvo, ktoré by vylučovalo možnosť Slovenskej republiky disponovať s predmetnou nehnuteľnosťou a vlastnícke právo k nej previesť na žalované v 1. a 2. rade. Na tento právny názor súdu nemá žiaden vplyv žalobcami preukázaná skutočnosť, že žalobcovia (resp. ich právna predchodkyňa) predmetnú nehnuteľnosť prenajímali, nakoľko i obidve žalované preukázali, že po zápise ich vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností s predmetnou nehnuteľnosťou nakladali a túto prenajímali. Súd v tomto smere považuje za vysoko pravdepodobné, že predmetnú nehnuteľnosť si od oboch strán sporu prenajímal v rovnakom období rovnaký nájomca, nevediac o tom, že ide o totožnú nehnuteľnosť, ktorá ale bola v nájomnom vzťahu označená rozdielne (jednak ako parcela č. 2677/16 - roľa o výmere 15175 m2 nachádzajúca sa v k. ú. K. nad G., a jednak ako parcela reg. „C“ parc. č. 2677/37

- orná pôda o výmere 277511 m2 nachádzajúca sa v k. ú. Y., evidovaná na LV č. XX pre k. ú. Y.). V danom prípade ani preukázanie vzniku a existencie nájomného vzťahu a ani preukázanie úhrady nájomného žalobcovi v 2. rade nemožno vyhodnotiť ako preukázanie dbalého vlastníctva, nakoľko v rovnakom období bola totožná nehnuteľnosť evidovaná v katastri nehnuteľností vo vlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade v nájme tretej osoby a táto existenciu nájomného vzťahu a jeho trvania od roku 2003 až do súčasnosti potvrdila.

1.8. S ohľadom na vyššie uvedené, súd, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, odkazujúc na vyjadrený právny názor, dospel k záveru, že žalovaným v 1. a 2. rade svedčí vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, keď toto nadobudli vydržaním ku dňu 02. 08. 2013, pričom zároveň žalované v 1. a 2. rade súd vyhlásil za nadobúdateľov v dobrej viere, ktorým v tomto prípade po preskúmaní individuálnych okolností tohto prípadu priznal vyššiu mieru ochrany než pôvodným vlastníkom. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a podanú žalobu zamietol bez toho, aby vyhovel návrhu právneho zástupcu žalobcov v 1. a 2. rade na doplnenie dokazovania výsluchom geodeta, ktorý vypracoval geometrický plán a výsluchom osoby, ktorá ho osvedčila a tiež návrhu na doplnenie dokazovania vypracovaním kontrolného geometrického plánu, nakoľko doplnenie dokazovania v navrhnutom rozsahu považoval za nadbytočné a neúčelné, keďže skutočnosti vyplývajúce z predloženého geometrického plánu žalované v 1. a 2. rade nepopierali a nespochybňovali.

1.9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa a žalovaným v 1. a 2. rade, ktoré boli vzhľadom na výsledok konania v spore plne úspešné, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobcovia v 1. a 2. rade, ktorí sa domáhali jeho zrušenia vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnili ust. , keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Samosudkyňa na začiatku pojednávania ústne informovala, že znovu jej bol tento súdny spis pridelený. Po doručení zápisnice z pojednávania zo dňa 12. 10. 2020 zistili, že o tejto skutočnosti nie je v zápisnici ani zmienka. Súd prvej inštancie mal stranám sporu v zmysle dodatku k rozvrhu práce na rok 2019 alebo 2020 oznámiť zmenu zákonného sudcu, aby strany sporu v zmysle v spojení s mali právo uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, stranám alebo zástupcom možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. V ich prípade bolo porušené právo na spravodlivý proces tým, že nemohli vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má spor rozhodnúť.

2.1. Žalobcovia ďalej v zmysle namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zo strany 7 zápisnice z pojednávania zo dňa 12. 10. 2020 je uvedené, že: „Zákonná sudkyňa dáva poučenie v zmysle “. Tvrdia, že v zmysle citovaného §-u zákonná sudkyňa poučenie nedávala, ale vyslovila svoje predbežné právne posúdenie. Predbežné právne posúdenie vo veci zákonnou sudkyňou je formálne a nemá oporu v zákone. Pri písaní žaloby došlo v petite žaloby k opisovej chybe, keď uviedli, že navrhujú, aby súd určil ich podielové spoluvlastníctvo vo veľkosti spoluvlastníckych podielov u každého po 1-ici k celku, k nehnuteľnosti parc. č. 2677/56 - orná pôda o výmere 5175 m2 namiesto výmery 15175 m2. Súd prvej inštancie nie je viazaný petitom žaloby, ale dôvodmi žaloby, pričom na strane 3 tretí odsek je správne

uvedená výmera vyplývajúca z citovaného textu a s poukazom na geometrický plán na vymedzenie duplicitného vlastníctva parc. č. 2677/56 vyhotoveného Ing. Ľubomírou Ogurčákovou zo dňa 13. 12. 2017 bola z parc. č. 2677/37 - orná pôda o výmere 15175 m2 vyčlenená parc. č. 2677/56 - orná pôda o výmere 15175 m2 predstavujúca duplicitné vlastníctvo s oboma žalovanými.

2.2. Žalobcovia v podanom odvolaní ďalej poukázali na odsek č. 48 rozsudku, kde súd prvej inštancie skonštatoval, že zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 18. 06. 2003 je v časti spornej parcely od počiatku neplatným právnym úkonom a na jeho základe nevzniklo žalovaným v 1. a 2. rade vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. V ďalšom odseku č. 49 súd prvej prisvedčil žalovaným, že vlastníctvo nadobudli vydržaním, lebo pri vklade vlastníckeho práva zmluvy so Slovenským pozemkovým fondom boli dobromyseľné. Súd dôvodil tým, že ničím nepreukázali a nenavrhli žiadne prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktorými by preukázali v súvislosti so zápisom poznámky o spochybnení hodnovernosti údajov v katastri, že sa do povedomia žalovaných v 1. a 2. rade dostali také skutočnosti, ktoré u nich objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, či im predmetná nehnuteľnosť právom patrí. Zdôraznili, že samotný zápis poznámky o spochybnení hodnovernosti údajov pod P-367/2013 zo dňa 03. 04. 2013 súd nepovažoval za dôkaz o tom, že v súvislosti so zápisom tejto poznámky by boli žalované v 1. a 2. rade informované o tom, že existuje dvojité evidovanie vlastníckych vzťahov k totožnej nehnuteľnosti, a to v prospech nich ako žalobcov a v prospech žalovaných v 1. a 2. rade. Samotný žalobca v 2. rade v priebehu konania potvrdil, že otázku duplicitného vlastníctva začal riešiť až po tom, ako od neho spoločnosť OSEVA Slovakia, s. r. o. začala vyžadovať, aby bol v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník, čo bolo v roku 2014, konkrétne listom zo dňa 28. 04. 2014, založeným v prílohovej obálke. Právom sa preto domnievajú, že zápis z poznámky hodnovernosti údajov je hodnoverným údajom katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil, prečo nepovažuje zápis poznámky na liste vlastníctva za dôkaz o tom, že žalované boli o tomto informované, že existuje dvojité vlastníctvo, teda, že žalované prestali byť dobromyseľnými, tak ako to tvrdil ich právny zástupca na pojednávaní dňa 12. 10. 2020. Tento názor súdu by znamenal, že žalované boli nebdelí vlastníci a takým nepatrí ochrana vlastníckeho práva. V tejto časti preto považujú rozsudok súdu prvej inštancie za neurčitý, pričom strany sporu majú právo na podrobné odôvodnenie aplikovaného právneho názoru súdu prvej inštancie.

3. K podanému odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadrili žalované v 1. a 2. rade, ktoré navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ žalobcovia namietali porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces tým, že im nebola oznámená zmena zákonného sudcu, v dôsledku čoho nemali možnosť uplatniť si prípadnú námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý mal vec prejednať, považujú túto námietku za nedôvodnú. Predmetná vec napadla do senátu 14C zákonnému sudcovi JUDr. Oľge Kováčovej. Z dôvodu stáže menovanej sudkyni na Krajskom súde v Nitre bola vec pridelená na prejednanie počas trvania stáže sudkyni Mgr. Jane Tvrdíkovej, ktorá vo veci uskutočnila jedno pojednávanie, pričom nedošlo k právoplatnému skončeniu veci. Po návrate zákonnej sudkyne bol spis automaticky opätovne prejednávaný v senáte zákonnej sudkyne, a to zákonnou sudkyňou. Nakoľko zákonnou sudkyňou v danej veci bola JUDr. Oľga Kováčová, o čom žalobcovia mali vedomosť, nebola im odňatá možnosť uplatniť si námietku zaujatosti. Rovnako za účelové považujú tvrdenia žalobcov, že neboli poučovaní v zmysle , keďže zo zápisnice vyplýva, že žiadne námietky v tomto smere na pojednávaní 12. 10. 2020 nevzniesli. V priebehu celého konania žiadali žalobu zamietnuť, tvrdiac, že v danom prípade platne nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe zmluvy zo dňa 18. 06. 2003, uzavretej so Slovenskou republikou - Slovenským pozemkovým fondom ako správcom majetku štátu a ďalej v priebehu konania predniesli procesnú obranu o prelomení zásady „nemo plus iuris“ nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16. 03. 2016. Prelomenie tejto zásady je potvrdené aj ďalším nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 03. 05. 2017.

3.1. Aj v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. zo dňa 31. 10. 2019 najvyšší súd konštatuje v súvislosti s riešením kolízie práv, že ochranu skutočného vlastníka zaručovanou zásadou „nikto nemôže previesť viac práv než sám má“ možno prelomiť ochranu dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný a že vec riadne podľa práva nadobudol. Z uvedeného rozhodnutia tiež vyplynulo, že vlastník veci sa stane ten, kto legálne získal vec zapísanú v katastri nehnuteľností a bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere v oprávnení druhej zmluvnej strany vlastníka právo previesť na základe riadneho titulu. Dobrá viera tu nie je formulovaná ako výnimka zo základného pravidla, ale ako znak skutkovej podstaty základnej normy ( ). Preto nadobúdateľ svoju dobrú vieru nebude musieť preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená

( ). Na tom, kto nadobudnutie dobrej viery popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľov a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí preukázať.

3.2. Súd nespochybnil ich dobromyseľnosť pri nadobúdaní nehnuteľností a žalobcovia v priebehu konania nepredložili súdu žiadny dôkaz o zlej viere na ich strane pri nadobudnutí vlastníckeho práva, preto vlastníkom veci sa stáva ten, kto legálne získal vec zapísanú v katastri nehnuteľností a bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere oprávnenie druhej strany vlastnícke právo previesť na základe zmluvy, t. j. že vlastníkom sú ony (žalované). Splnili aj podmienku pre určenie vlastníckeho práva v zmysle , a preto nemôžu súhlasiť s názorom žalobcov, že sa o spochybnení svojho vlastníctva museli dozvedieť z poznámky vyznačenej na liste vlastníctva dňa 03. 04. 2013, keďže z predmetného zápisu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré u nich objektívne museli vyvolať pochybnosti o ich vlastníckom práve, keďže boli v plnej miere dobromyseľné, vzhľadom na fakt, že nehnuteľnosti nadobudli od štátu a že takéto spochybnenie nie je možné. V neposlednej miere sa o zápise tejto poznámky dozvedeli až po uplynutí 10-ročnej lehoty po uzavretí zmluvy so Slovenskou republikou v zastúpení SPF.

4. Ďalšie vyjadrenia strany sporu už v konaní nepodali.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( - , ďalej len „CSP“) po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcov podľa a , súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (, ), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , za splnenia podmienok uvedených v ust. dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

6. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6.1. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie žalobcov a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, aplikujúc správne právne predpisy a jednotlivé ustanovenia na daný prípad, správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, z ktorého vychádzal, nestotožniac sa s dôvodmi odvolania uvedenými v podanom odvolaní, rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, v rozhodnutí podrobne uviedol dôkazy, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Preto odvolací súd nepovažuje za potrebné ich opakovať, rovnako nepovažoval za potrebné citovať ustanovenia zákonov aplikované súdom prvej inštancie.

8. Odvolací súd skúmal vadu konania namietanú žalobcami, že došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. , , , ). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia NS SR sp. zn. , , , ). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

9. Žalobcovia v podanom odvolaní namietali, že samosudkyňa na začiatku pojednávania ich ústne informovala o tom, že jej bol spis znovu pridelený a po doručení zápisnice z pojednávania dňa 12. 10. 2020 zistili, že o tejto skutočnosti nie je v zápisnici ani zmienka. Majú za to, že v ich prípade došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie im mal oznámiť zmenu zákonného sudcu a postupom súdu im tak bolo znemožnené vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má spor rozhodnúť.

Z obsahu spisu vyplynulo, že vec bola pod sp. zn. pridelená na základe potvrdenia OS Komárno dňa 28. 06. 2018 na rozhodnutie sudcovi OS Komárno JUDr. Oľge Kováčovej. Menovaná sudkyňa vykonávala následne procesné úkony uložené jej v , a to doručenie žaloby protistrane, ako aj doručenie vyjadrenia žalovaných žalobcom s tým, aby sa v zmysle vyjadrili. Následne na č. l. 56 sa v spise nachádza úradný záznam, z ktorého vyplýva, že v zmysle Dodatku č. 1 Rozvrhu práce OS Komárno na rok 2019 s účinnosťou od 01. 01. 2019 boli prerozdelené nerozhodnuté a nevybavené veci v súdnych oddeleniach C, Cp, Csr, , Er a E po zákonnej sudkyni JUDr. Oľge Kováčovej, ktorá bola od 01. 01. 2019 dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Nitre. Vec bola náhodným výberom pridelená na ďalšie prejednanie a rozhodnutie sudkyni OS Komárno Mgr. Jane Tvrdíkovej. Menovaná sudkyňa dňa 26. 04. 2019 vo veci pojednávala a pojednávanie odročila za účelom vykonania navrhnutých dôkazov. Na č. l. 2017 a 2018 sa nachádza potvrdenie OS Komárno, z ktorého vyplýva, že dňa 02. 01. 2020 bola vec pridelená do oddelenia občiansko-právne veci, vedená pod značkou , na prejednanie a rozhodnutie sudkyni OS Komárno JUDr. Kováčovej. Z úradného záznamu zo dňa 02. 01. 2020 vyplynulo, že nerozhodnuté a nevybavené veci v súdnych oddeleniach C, , Ro, Cpr, Cr, Csr, Cb prerozdelené v zmysle Dodatku č. 1 Rozvrhu práce OS Komárno na rok 2019 boli dňom 02. 01. 2020 pridelené späť pôvodnej zákonnej sudkyni JUDr. Oľge Kováčovej a to v zmysle Rozvrhu práce OS Komárno na rok 2020. Zákonná sudkyňa vo veci JUDr. Oľga Kováčová vytýčila ďalšie pojednávanie vo veci na deň 25. 03. 2020, ktoré bolo z dôvodu žiadosti právneho zástupcu žalobcov odročené na 30. 03. 2020. Uvedené pojednávanie žiadal právny zástupca žalobcov odročiť z dôvodu choroby a hospitalizácie žalobcu v 2. rade a následne bolo pojednávanie stanovené na deň 12. 10. 2020, ktorého sa zúčastnili tak strany sporu, ako aj právni zástupcovia strán sporu. Samotní žalobcovia v podanom odvolaní uvádzajú, že samosudkyňa ich na začiatku pojednávania ústne informovala, že znovu jej bol súdny spis pridelený, avšak táto skutočnosť nie je zachytená v zápisnici z pojednávania.

Z uvedeného je nesporné, že JUDr. Oľga Kováčová je zákonnou sudkyňou v danej veci, pretože ňou bola aj v čase pridelenia veci. Platí tu ústavná zásada neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa SR. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce OS Komárno boli dňom 02. 01. 2020 opätovne veci (počas stáže zákonnej sudkyne na KS v Nitre) pridelené JUDr. Oľge Kováčovej ako zákonnej sudkyni a to v zmysle Rozvrhu práce OS Komárno na rok 2020. O tejto skutočnosti boli strany sporu uzrozumené už len tým, že od opätovného pridelenia veci zákonnej sudkyni im táto zasielala predvolanie na pojednávania, ktoré dve pojednávania

sa neuskutočnili, až následne pojednávanie dňa 12. 10. 2020, na ktorom zákonná sudkyňa vo veci aj rozhodla. Námietka žalobcov v tom smere, že nemohli vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má spor rozhodnúť, je vzhľadom na vyššie uvedené absolútne nedôvodná.

9.1. Žalobcovia ďalej v podanom odvolaní namietali, že sudkyňa na pojednávaní dňa 12. 10. 2020, napriek konštatovaniu v zápisnici, že dáva poučenie v zmysle , takto nepostupovala, ale vyslovila svoje predbežné právne posúdenie.

9.2. Podľa je úlohou súdu prvej inštancie obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a obligatórne predbežné právne posúdenie veci, ktoré sú kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie civilného sporového konania, ako aj prostriedkom na predídenie prekvapivých súdnych rozhodnutí. Súd svoju právnu argumentáciu stručne zhodnotí a zhrnie, na ktoré právne významné rozdielne skutkové tvrdenia strán zameria svoj proces dokazovania. Strany tak majú možnosť reagovať na internacionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor vyvrátiť, alebo naopak, svojimi substancovanými skutkovými tvrdeniami a dôkazmi žalobu potvrdiť. Účelom je zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za relevantné a nevenovala sa pozornosť zbytočným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa súdu sú nesporné, alebo pre priebeh pojednávania samotné rozhodnutie vo veci právne bezvýznamné. Okrem toho, že ide o dôsledné uplatňovanie zásady hospodárnosti konania, má toto ustanovenie za účel aj vyhnúť sa tzv. prekvapivým súdnym rozhodnutiam, keď strany mali pocit, že rozhodnutie vo veci samej a jeho právne odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (uznesenie KS v Trnave zo dňa 03. 10. 2016).

Zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie zo dňa 12. 10. 2020 nesporne vyplýva, že sudkyňa dala poučenie v zmysle , keď uviedla, čo je medzi stranami nesporné a čo je sporné a komu teda svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, pričom vyslovila aj predbežné právne posúdenie veci, keď poukázala, že podanou žalobou sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorá nekorešponduje s predloženým geometrickým plánom, pokiaľ ide o výmeru novovzniknutej parcely a pôvodnú výmeru. K uvedenému predbežnému názoru sa vyjadril právny zástupca žalobcov, ktorý uviedol, že má za to, že sa žalobou domáhajú správne určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom odkazujú na podanie Správy katastra Komárno, ktoré im bolo doručené. Z uvedeného odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie si splnil svoju povinnosť v zmysle a nie je možné preto konštatovať, že by jeho rozhodnutie bolo prekvapivým súdnym rozhodnutím.

9.3. Žalobcovia napokon v podanom odvolaní namietali aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru (v bode 49.), že žalované vlastníctvo nadobudli vydržaním, lebo pri vklade vlastníckeho práva zmluvy so Slovenským pozemkovým fondom boli dobromyseľné. Samotný zápis poznámky o hodnovernosti údajov pod P367/2013 zo dňa 03. 04. 2013 súd nepovažoval za dôkaz o tom, že v súvislosti so zápisom tejto poznámky boli žalované v 1. a 2. rade informované o tom, že existuje dvojité vlastníctvo k totožnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie podľa ich názoru nezdôvodnil, prečo tento zápis na liste vlastníctva nepovažuje za dôkaz o tom, že žalované prestali byť dobromyseľné, boli teda nebdelí vlastníci a takýmto nepatrí ochrana vlastníckeho práva.

10. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva žalobcov v 1. a 2. rade k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese Komárno, obec Y., kat. úz. Y. a to k parc. č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 5175 m2 (správne 15175 m2) podľa geometrického plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva parc. č. 2677/56, č. plánu 114/2017, mapový list -20, vyhotoveného dňa 13. 12. 2017 Ing. Ľubomírou Ogurčákovou, úradne overeného Ing. Elenou Ďurkovičovou dňa 03. 01. 2018 pod č. 1121/17 s tým, že nehnuteľnosť je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade, u každého so spoluvlastníckym podielom 1-ica k celku. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že z rozhodnutia o dedičstve pod č. D 422/81-17 zo dňa 27. 04. 1981 v dedičskom konaní po neb. E. L. bola predmetom dedičstva nehnuteľnosť patriaca ako mimoknihové vlastníctvo neb. E. L. a pozostalej manželky Y. L., rod. D. v celosti, nadobudnutá výmerom o vlastníctve pôdy vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. 2501/48-10/B zo dňa 16. 04. 1948 nachádzajúcej sa v kat. úz. K. nad G., vedená v pozemkovej knihe v PKN vložke č. 421 parc. č. 2677/16 a to vo veľkosti 1-ica k celku. Túto nehnuteľnosť (spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1-ica k celku) nadobudla pozostalá manželka Y. L., rod. D.. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 194/02, zo dňa 02. 06. 2003 v dedičskom

konaní po neb. Y. L., rod. D. bola predmetom dedičstva i nehnuteľnosť zapísaná v PKV č. 421 parc. č. 2677/16 neidentická v celosti s tým, že predmetnú nehnuteľnosť titulom dedenia nadobudli žalobcovia v 1. a 2. rade každý v spoluvlastníckom podiele 1-ica k celku k nehnuteľnosti. Predmetný výmer vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. 2501/48-10/B zo dňa 16. 04. 1948 predstavuje vkladuschopnú listinu, ktorá po formálnej, ako aj obsahovej stránke spĺňala všetky zákonné podmienky a náležitosti. Žalobcovia dedičskými rozhodnutiami preukázali aktívnu legitimáciu, keď z dedičských konaní vyplynulo, že po svojich právnych predchodcoch nadobudli spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam so spoluvlastníckym podielom každého zo žalobcov vo veľkosti 1-ica k celku.

10.1. Žalované v 1. a 2. rade odvodzovali svoje vlastnícke právo titulom Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorú uzavreli žalované v 1. a 2. rade ako nadobúdatelia so Slovenským pozemkovým fondom (správcom majetku Slovenskej republiky) ako prevodcom dňa 18. 06. 2003, pričom súd prvej inštancie skonštatoval, že túto zmluvu v časti nehnuteľnosti o výmere 15175 m2 (geometrickým plánom novovytvorená parcela registra „C“ parc. č. 2677/56) nemožno považovať za platný právny úkon, keďže táto nehnuteľnosť sa terénne prekrývala s pôvodnou výmerou s parcelou pridelenou právnym predchodcom žalobcov v 1. a 2. rade a vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti ku dňu uzavretia zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 18. 06. 2003 nestratili. Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 18. 06. 2003 je v časti spornej parcely od počiatku neplatným právnym úkonom a na základe neho preto nemohlo žalovaným v 1. a 2. rade vzniknúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie však považoval obranu žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré poukazovali na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, za dôvodnú, keď z predloženej Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 18. 06. 2003, ktorá bola zapísaná do Katastra nehnuteľností pod V-2021/2003 dňa 01. 08. 2003, mohli týmto momentom dospieť k oprávnenému presvedčeniu o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí a považovať sa za jej vlastníka. Väčšiu mieru presvedčenia o tom, že nehnuteľnosti nadobúdajú od vlastníka, bola aj skutočnosť, že Slovenská republika mala v čase uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam predmetnú nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX pre kat. úz. K. nad G.. To, že žalované nakladali s nehnuteľnosťou, preukázali aj potvrdením vystaveným obchodnou spoločnosťou OSEVA, a. s. zo dňa 06. 12. 2018, kde sa konštatuje, že nehnuteľnosť užíva ako nájomca od roku 2003. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že vyznačením spochybnenia hodnovernosti v katastri nehnuteľností na LV č. XX pre kat. úz. Y. možno konštatovať zánik dobromyseľnosti u žalovaných vo vzťahu k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti, súd považoval tieto skutkové tvrdenia žalobcov za nepreukázané. Žalobcovia nepreukázali a v tomto smere nenavrhli žiadne prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktorými by preukázali, že v súvislosti so zápisom poznámky o spochybnení hodnovernosti údajov v katastri nehnuteľností sa do povedomia žalovaných v 1. a 2. rade dostali také skutočnosti, ktoré u nich objektívne mohli vyvolať pochybnosti o tom, či im predmetná nehnuteľnosť právom patrí. Súd nepovažoval samotný zápis poznámky o spochybnení hodnovernosti údajov pod P-367/2013 zo dňa 03. 04. 2013 za dôkaz o tom, že v súvislosti so zápisom tejto poznámky boli žalované v 1. a 2. rade informované o tom, že existuje dvojité evidovanie vlastníckych vzťahov k totožnej nehnuteľnosti. Samotný žalobca v 2. rade v priebehu konania potvrdil, že otázku duplicitného vlastníctva začal riešiť až po tom, ako od neho spoločnosť OSEVA Slovakia, s. r. o. začala vyžadovať, aby bol v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník, čo bolo v roku 2014, konkrétne listom zo dňa 28. 04. 2014.

10.2. S poukazom na uvedené závery súdu prvej inštancie ohľadne účinkov poznámky o spochybnení hodnovernosti údajov v katastri nehnuteľností nemožno súhlasiť s odvolacími námietkami žalobcov, že v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie neurčitý a nedostatočne odôvodnený. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie ohľadom zápisu poznámky a plynutia zákonnej 10-ročnej nepretržitej oprávnenej držby stotožňuje. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR z 25. 02. 2021 sp. zn. , v zmysle ktorého, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným; pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená ( ). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa, a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí. Oprávnený držiteľ má právo vec užívať v rovnakom rozsahu ako vlastník. V konaní bolo preukázané, že žalované nadobudli nehnuteľnosti zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam od Slovenského pozemkového fondu dňa 18. 06. 2003, ktorá bola do

katastra nehnuteľností zavkladovaná dňa 01. 08. 2003 pod V-2021/2003. Od tohto momentu boli v dobrej viere, že im nehnuteľnosti patria a s týmito nepretržite nakladali prostredníctvom nájomcu - spoločnosťou OSEVA, a. s. Žalobcovia, ktorí dobrú vieru a plynutie vydržacej doby žalovaných spochybňovali poznámkou v katastri nehnuteľností zapísanou dňa 03. 04. 2013, však nepreukázali, že sa žalované ako oprávnené držiteľky oboznámili s touto skutočnosťou skôr, teda pred uplynutím 10-ročnej vydržacej lehoty. Na žalobcoch bolo, aby podali dôkaz zlej viery nadobúdateľov, teda žalovaných. Žalobcovia v tomto smere neponúkli žiaden dôkaz, ktorým by preukázali, že spochybnili dobromyseľnosť žalovaných. Aj z podanej žaloby vyplynulo, že žalobcovia sa na žalované obrátili až listom zo dňa 08. 03. 2018 na usporiadanie duplicitného vlastníctva. Samotný žalobca v 2. rade potvrdil v konaní, že duplicitu vlastníctva začal riešiť až po výzve spoločnosti OSEVA Slovensko, s. r. o., listom zo dňa 28. 04. 2014. Bolo to však až po tom, čo žalované nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním, ku dňu 02. 08. 2013.

11. Pokiaľ súd prvej inštancie v danej veci aplikoval nález Ústavného súdu SR zo dňa 16. 03. 2016 a nález zo dňa 03. 05. 2017 a dospel k záveru, že názor vyslovený v uvedených nálezoch je možné použiť aj na tento prípad, keď do kolízie sa dostal princíp ochrany vlastníckeho práva žalobcov v 1. a 2. rade ako právnych nástupcov pôvodných výmerových vlastníkov, ktorých vlastnícke právo však nebolo zaevidované ani v pozemkovej knihe, ani v katastri nehnuteľností a princíp ochrany dobrej viery žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré totožnú nehnuteľnosť nadobudli zmluvou od nevlastníka a ich vlastnícke právo bolo do katastra nehnuteľností zapísané dňa 01. 08. 2003 sa odvolací súd so závermi súdu prvej inštancie a s právnym posúdením veci v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie správne poukázal na tú rozhodnú skutočnosť, že žalované v 1. a 2. rade ani pri vynaložení maximálnej opatrnosti nemohli mať dôvodnú pochybnosť o tom, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom prevodu na základe Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 18. 06. 2003, nebola vlastníctvom Slovenskej republiky, hoci toto bolo evidované na LV č. XXX pre kat. úz. K. nad G.. Vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov nikdy nebolo zapísané v pozemkovej knihe a samotní žalobcovia do dňa 18. 06. 2003 nepredložili výmer o vlastníctve pôdy príslušnému správnemu orgánu za účelom zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Žalované v 1. a 2. rade sa preto nemali ako dozvedieť o existencii výmeru o vlastníctve pôdy svedčiaceho o vlastníckom práve k nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcov, resp. samotným žalobcom.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a a úspešným žalovaným v 1. a 2. rade v odvolacom konaní priznal nárok voči žalobcom v 1. a 2. rade na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).