Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Cob-58-2021.pdf
PDF · 387.6 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/58/2021
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej a členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci partnera verejného sektora: Becomed, s.r.o., so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 374 069, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Luciou Flochovou, advokátkou, so sídlom Krížna 47, 811 07 Bratislava, za účasti oprávnenej osoby: ADAUS, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov IČO: 36 731 544, (pôvodné obchodné meno Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov), zastúpenej právnym zástupcom Mgr. Michalom Peckom, advokátom, so sídlom Miletičova 5A, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, za účasti člena štatutárneho orgánu partnera verejného sektora
- konateľa partnera verejného sektora: Ing. U. C., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/XX, XXX XX K., zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Luciou Flochovou, advokátkou, so sídlom C. XX, XXX XX K., v konaní o uloženie pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z., o odvolaní partnera verejného sektora, štatutárneho orgánu partnera verejného sektora a oprávnenej osoby proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 5PPok/10/2018-171 zo dňa 02. júla 2020, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 5PPok/10/2018-171 zo dňa 02. júla 2020 v napadnutých výrokoch I., II., III., V., v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 5PPok/10/2018-286 zo dňa 14.1.2021 p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) uložil partnerovi verejného sektora Becomed, s.r.o., so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 374 069 pokutu vo výške 10.000.- Eur (slovom: desaťtisíc Eur), ktorú je partner verejného sektora povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto výroku uznesenia na účet č.A XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Výrokom II. uložil členovi štatutárneho orgánu partnera verejného sektora, t.j. konateľovi: T.. U. C., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX/XX, XXX XX K. pokutu vo výške 10 000 Eur (slovom: desaťtisíc Eur), ktorú je povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto výroku uznesenia na účet č.A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, za ktorej zaplatenie ručí oprávnená osoba Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544, pričom plnením jedného z účastníkov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého z účastníkov. Výrokom III. uložil oprávnenej osobe Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544 pokutu vo výške 20.000 Eur (slovom: dvadsaťtisíc Eur), ktorú je povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto výroku uznesenia na účet č.A XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Ďalším výrokom návrhy na prerušenie konania zamietol a výrokom o trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na doručené podanie pána Q. Z., v ktorom vyjadril pochybnosť o nestrannosti oprávnenej osoby pri realizácii úkonov podľa zákona č. 315/2016 Z.z. pre viacerých označených partnerov verejného sektora, medzi inými aj partnera verejného sektora Becomed, s.r.o., so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 374 069, čo vyvoláva dôvodnú pochybnosť, že údaje o konečnom užívateľovi výhod, zapísané v registri partnerov verejného sektora, nie sú pravdivé alebo úplné.
3. Pán Q. Z. vo svojom podnete uviedol aj, že zákon č. 315/2016 Z.z. upravuje v § 12 podmienky začatia konania o overenie pravdivosti a úplnosti údajov zapísaných v registri partnerov verejného sektora, ale „stráda“ úpravu procesu, v ktorom by registrujúci orgán overoval podozrenie, že úkony podľa zákona č. 315/2016 Z.z. pre partnera verejného sektora vykonávala oprávnená osoba, ktorá je podľa § 19 tohto zákona z takýchto úkonov vylúčená. Ustanovenia § 13 zákona č. 315/2016 Z.z., najmä ods. 1 a 4, upravujú postup registrujúceho orgánu až potom, čo sa porušenie zákazu podľa § 19 preukáže, pričom konanie o uložení sankcie podľa § 13 začína registrujúci orgán spravidla na základe zásady oficiality, zvyčajne potom, čo v konaní podľa § 12 nepreukáže pravdivosť, úplnosť, resp. aktuálnosť údajov a pod. (uvedenému výkladu zodpovedá aj úprava v § 12 ods. 7). Z toho vyplýval zdanlivý záver, že niet takého konania, v ktorom by sa overovalo podozrenie z vylúčenia oprávnenej osoby z úkonov podľa zákona č. 315/2016 Z.z., čo sa javí ako veľmi úzky výklad, odporujúci zmyslu a účelu zákona č. 315/2016 Z.z. Zhrnúc svoje zistenia a úvahy oznamovateľ uviedol, že objektívne pochybnosti o nestrannosti B. K. pri výkone úkonov podľa zákona č. 315/2016 Z. z. pre dotknutých partnerov verejného sektora sú dané buď tým, že B. K. a T. C. sú spoluinvestormi v spoločnosti GGFS, s.r.o., čo presahuje profesionálny rámec vzťahu advokáta s klientom, alebo B. K. pri správe spoločnosti BIZZ, s.r.o., koná v rámci vzťahu advokáta s klientom a prijíma pokyny od klienta T. C. pri správe spoločnosti BIZZ, s.r.o., ale v takom prípade je nepravdivé tvrdenie vo verifikačnom dokumente spoločnosti „ternet“, čo opäť preukazuje intenzívnejší než profesionálny vzťah medzi B. K. a T. C., keďže v takom prípade B. K. v záujme klienta uviedol pre účely identifikácie konečného užívateľa výhod spoločnosti ternet nesprávne informácie. V prípade partnerov verejného sektora obchodných spoločností Mediaprint, OMS, Slovenská Grafia, Media Trade a APOTHEKA je T. C. nielen v postavení ovládajúcej osoby, ale je tiež členom štatutárneho alebo kontrolného orgánu. V prípade partnerov verejného sektora Televízia TA3 a obchodnej spoločnosti Vodax je členom štatutárneho, resp. kontrolného orgánu O. C.. Podľa teórie zdania nie je potrebné preukazovať osobnú zaujatosť advokáta ako oprávnenej osoby, ale na jeho vylúčenie je postačujúce preukázať takú okolnosť, ktorá jeho nestrannosť objektívne spochybňuje.
4. Predmetné podanie p. Q. Z. bolo podľa obsahu okresným súdom posúdené ako podnet na začatie konania o uloženie pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. Na jeho základe okresný súd uznesením č.k. 5PPok/10/2018-30 zo dňa 27.09.2018 začal postupom podľa § 23 ods. 2 zákona č. 161/2015 Civilný mimosporový poriadok konanie o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. Zároveň okresný súd zaslal výzvy partnerovi verejného sektora, oprávnenej osobe a členovi štatutárneho orgánu, ktorý vykonával funkciu člena štatutárneho orgánu v čase porušenia povinnosti, v ktorých dotknuté osoby vyzval, aby sa vo veci vyjadrili a uviedli, či uznávajú, že došlo k porušeniu zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z. a pokiaľ uvedené neuznávajú, aby uviedli rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojili listiny, na ktoré sa odvolávajú, príp. označili ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
5. Okresný súd ďalej v odôvodnení uznesenia uviedol obsah vyjadrení partnera verejného sektora (ďalej aj len PVS), oprávnenej osoby - Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o. a štatutárneho orgánu PVS. Okresný súd v záujme zabezpečenia realizácie práva na spravodlivý proces účastníkov konania, okrem možnosti vyjadrenia sa účastníkov k veci písomne, vytýčil vo veci aj verejné pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 12.02.2019 (zápisnica čl. 91 a nasl. spisu) za prítomnosti právnych zástupcov účastníkov konania.
6. Partner verejného sektora Becomed, s.r.o. sa k podnetom vyjadril podaním doručeným súdu dňa 31.10.2018, kde uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí s tvrdeniami p. Q. Z., tieto považuje výlučne za účelové, tendenčné a vykonštruované. Becomed, s.r.o. zdôraznil, že v danom prípade nedošlo k porušeniu povinnosti podľa § 19 Zákona o RPVS.
7. V záujme zabezpečenia realizácie práva na spravodlivý proces účastníkov konania, súd okrem možnosti vyjadrenia sa účastníkov k veci písomne, vytýčil vo veci aj verejné pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 12.2.2019 za prítomnosti právnych zástupcov účastníkov konania. Návrh na prerušenie
konania partnera verejného sektora a člena jeho štatutárneho orgánu. Podaním zo dňa 30.8.2019 navrhla právna zástupkyňa partnera verejného sektora a člena jeho štatutárneho orgánu, aby okresný súd konanie prerušil podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Prerušenie konania navrhla aj oprávnená osoba.
8. Vykonaním listinných dôkazov a z vyjadrení účastníkov okresný súd zistil skutkový stav, ktorý posudzoval ku dňu vyhotovenia verifikačného dokumentu slúžiacemu k prvému zápisu partnera verejného sektora do Registra partnerov verejného sektora, t.j. ku dňu 14.7.2017. Štatutárnym orgánom partnera verejného sektora ku dňu 14.7.2017 bol konateľ T.. U. C.. Spoločníkmi spoločnosti boli spoločnosť APOTHEKA, s.r.o. so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, IČO: 35 682 591 s podielom 70% na základnom imaní (peňažný vklad 6.972 Eur) a B.. W. Y. s podielom 30% na základnom imaní (peňažný vklad 2.987 Eur). Konečným užívateľom výhod partnera bol V.. O.. T. C., O.. Obchodná spoločnosť GGFS s.r.o. so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, IČO: 47 079 690 mala troch spoločníkov, a to spoločnosť BIZZ, s.r.o. so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava s vkladom 750 Eur, spoločnosť PKA LTD. s vkladom 1500 Eur a spoločnosť G GROUP LTD. s vkladom 5250 Eur. Obchodný podiel spoločníka BIZZ, s.r.o. bol v januári 2019 prevedený na nového spoločníka CORDWELL LIMITED. Konateľmi spoločnosti boli O.. T. C. a O.. O. C., M.B.A. Obchodná spoločnosť BIZZ, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 858 463 mala jediného spoločníka a konateľa, a to p. B. K.. Obchodný podiel spoločníka B. K. bol v januári 2019 prevedený na nového spoločníka CORDWELL LIMITED a konateľom sa stal p. M. A.. Oprávnená osoba Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o. mala ku dňu 14.7.2017 dvoch spoločníkov a to M.. B. K. a B.. O. M., oboch s vkladom 3320 Eur. Jediným konateľom oprávnenej osoby bol M.. B. K..
9. Vykonaním lustrácie obchodného registra bolo zistené, že obchodná spoločnosť GGFS s.r.o. je jediným akcionárom obchodnej spoločnosti EBR SERVICES a.s., so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, IČO: 35 705 396 (pôvodné obchodné meno SLOVENSKÉ PEDAGOGICKÉ NAKLADATEĽSTVO a.s.). Štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti EBR SERVICES a. s. je predseda predstavenstva, ktorým je od 10.10.2014 O.. O. C., M.B.A. Obchodná spoločnosť má troch členov dozornej rady, a to T. C., T.. L. I. a B.. Q. R. M.. Od 10.10.2014 do 02.10.2018 bol namiesto B.. Q. R. M. členom dozornej rady M.. B. K.. Podľa stanov spoločnosti EBR SERVICES a.s., založenej v zbierke listín, voľba a odvolávanie členov dozornej rady patrí do pôsobnosti valného zhromaždenia (článok 15 bod 2 stanov). Dozorná rada menuje a odvoláva členov predstavenstva (článok 28 bod 3 písm. g) stanov). Podľa zápisnice zo zasadnutia dozornej rady spoločnosti EBR SERVICES a.s. zo dňa 10.10.2014 dozorná rada jednohlasne odvolala dovtedajších troch členov predstavenstva a do funkcie člena predstavenstva ustanovila O.. O. C., M.B.A. a určila ho za predsedu predstavenstva.
10. Okresný súd poukázal na aplikáciu právnych noriem, pod ktoré subsumoval zistený skutkový stav, a to pod § 13 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, § 19 zákona č. 315/2016 Z.z.
11. Vo svetle judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR nepovažoval okresný súd za dôvodné odpovedať podrobne na každý argument účastníkov, ale iba na podstatné dôvody svojho rozhodnutia, keďže iný postup by bol na úkor zákonnej požiadavky na jasnosť a výstižnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu. Primárne okresný súd vo vzťahu k rôznym výkladom a stanoviskám k sporným otázkam ohľadne ustanovení zákona o registri partnerov verejného sektora uviedol, že právne relevantný výklad zákona môže dať vo svojich rozhodnutiach iba súd. Výklad hoc aj predkladateľa zákona, vyplývajúci napr. z dôvodovej správy k zákonu či priamo zo stanovísk predkladateľa zákona (napr. stanovisko Ministerstva spravodlivosti z 31.10.2018, ktoré bolo predložené v tomto konaní), môže byť pri výklade zákona vodítkom a môže viesť k ozrejmeniu úmyslu, ktorý viedol predkladateľa zákona pri jeho písaní, nezriedka však dochádza k zmene predloženého zákona v druhom čítaní v Národnej rade Slovenskej republiky (čo následne obmedzuje použiteľnosť predkladacej správy pre výklad zákona) a tiež je možné občas pozorovať jav, kedy vôľa predkladateľa nie je do textu zákona preklopená verne a najmä jasne. Aj z týchto dôvodov rôzne výkladové stanoviská nemôžu byť a nie sú pre súd záväzné a ich sila a použiteľnosť závisia len od sily argumentov v nich obsiahnutých.
12. Ako oznamovateľ podnetu p. Q. Z., tak aj oprávnená osoba, vo svojich podaniach v podstate zhodne argumentovali v otázke údajnej podmienenosti konania o uloženie pokuty z dôvodu porušenia zákazu podľa § 19 zákona o RPVS predchádzajúcim konaním podľa § 12 zákona o RPVS o kvalifikovanom podnete. S týmto názorom sa okresný súd nestotožnil. Je pravdou, že výmaz partnera verejného sektora v konaní podľa § 12 zákona o RPVS automaticky v zmysle § 12 ods.7 zákona o RPVS
vyvolá začatie konania o uložení pokuty. Tu však treba pripomenúť, že podľa právnej úpravy účinnej do 31.8.2019 v konaní o kvalifikovanom podnete súd rozhodoval podľa skutkového stavu ku dňu rozhodovania súdu. Vyplývalo to z ustanovenia § 16 ods. 5 zákona o RPVS, ktoré zakotvuje primerané použitie ustanovení Civilného mimosporového poriadku v konaniach podľa § 12 a 13 zákona o RPVS v spojení s § 2 ods. 1 CMP (subsidiárna pôsobnosť ustanovení CSP, ak CMP neustanovuje inak) a § 217 ods. 1 CSP (pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia). K rozhodnutiu o výmaze partnera verejného sektora podľa § 12 ods. 8 zákona o RPVS dochádzalo len vtedy, ak údaje o ňom zapísané v RPVS boli neúplné alebo nepravdivé v čase rozhodnutia súdu. Automatické iniciovanie konania o pokute v zmysle § 12 ods. 8 zákona o RPVS teda nenastávalo napr. v situácii, keď údaje o partnerovi verejného sektora zapísané v RPVS boli síce v minulosti nepravdivé, no v čase rozhodovania súdu o kvalifikovanom podnete už boli do registra zapísané pravdivé a úplné údaje (napr. PVS v priebehu konania o kvalifikovanom podnete zápis opravil). § 13 zákona o RPVS však viaže začatie konania o pokute na uvedenie nepravdivých alebo neúplných údajov v návrhu na zápis kedykoľvek v minulosti, nielen v časovo poslednom konaní o zmene zápisu, ale v konaní o pokute bolo a je možné sankcionovať aj uvedenie nepravdivých údajov, ktoré boli medzičasom dotknuté v inom konaní zmenou či boli vymazané z registra. Ak by bolo sankčné konanie podľa právnej úpravy účinnej do 31.8.2019 podmienené iba predchádzajúcim konaním o kvalifikovanom podnete s výsledkom výmazu partnera z registra, nebolo by do 31.8.2019 možné vôbec postihnúť uvedenie nepravdivých údajov v návrhoch na zápis medzičasom vymazaných partnerov verejného sektora. Poukazom na tento historický vývoj právnej úpravy súd dokladuje, že je zrejmé, že zámerom zákonodarcu bolo postihnúť uvedenie nepravdivých údajov v návrhu na zápis aj v minulosti. Novela právnej úpravy od 1.9.2019, keď sa zmenil moment, ku ktorému súd posudzuje skutkový a právny stav ku dňu začatia konania, z hľadiska možnosti začať konanie o uloženie pokuty bez predchádzajúceho konania podľa § 12, nič nezmenila. Rovnako je treba si všimnúť, že § 13 zákona o RPVS sankcionuje tri skutkové podstaty, kde v poradí tretia (porušenie zákazu § 19 zákona o RPVS) nie je na rozdiel od predchádzajúcich dvoch skutkových podstát (uvedenie nepravdivých údajov v návrhu na zápis a nepodanie návrhu na zápis zmeny v zákonnej lehote, čo vlastne znamená tiež, že v registri boli alebo sú zapísané nepravdivé údaje) nie je nevyhnutne sprevádzaná zápisom nepravdivých alebo neúplných údajov v registri. Je možné, že verifikácia vykonaná vylúčenou osobou má dôsledok v podobe zápisu nepravdivých údajov v registri, no nemusí k tomu nevyhnutne dôjsť. Ak vo veci verifikácie a zápisu koná vylúčená osoba, je samozrejme pravdepodobnosť zápisu nepravdivých údajov vyššia, ako keď verifikáciu vykonáva nestranná oprávnená osoba. Ustanovením § 13 v časti porušenia zákazu podľa § 19 zákona o RPVS zákonodarca preventívne sankcionuje konanie oprávnenej osoby, ktorá je vylúčená alebo v konflikte záujmov. V neposlednom rade, ak by konanie o uložení pokuty malo byť podmienené predchádzajúcim konaním o kvalifikovanom podnete podľa § 12 (a ktoré skončilo zistením nepravdivých údajov zapísaných v registri a výmazom, partnera z registra, lebo len takéto konanie automaticky vyvoláva konanie o pokute), sankcionované osoby by boli postihované len jedenkrát za naplnenie dvoch skutkových podstát - uvedenie nepravdivých údajov v návrhu a porušenie zákazu podľa § 19. Rozlišovanie týchto skutkových podstát v § 13 by tak nemalo žiaden zmysel. Súd preto uzavrel, že konanie o pokute podľa § 13 nie je vždy iba dôsledkom predchádzajúceho konania podľa § 12, ale je možné ho viesť samostatne.
13. Ochrana záujmu na nestrannom vykonaní verifikácie oprávnenou osobou zakotvením ustanovenia § 19 do zákona o RPVS je logickou reakciou zákonodarcu na fakt, že v minulosti (a zrejme čiastočne aj v súčasnosti) to boli práve niektoré z profesií, ktoré môžu plniť úlohy oprávnenej osoby, ktoré pomáhali ukrývať skutočných užívateľov výhod či už právnou pomocou alebo priamo svojou účasťou v partnerovi verejného sektora. Požiadavka na nestranný výkon úkonov oprávnenou osobou nevypláva iba z ustanovenia § 19 zákona o RPVS, ale aj z § 11 ods. 4 zákona o RPVS a ustanovenia § 16 ods. 4 zákona o RPVS, podľa ktorého na dohodu o plnení povinností oprávnenej osoby pre partnera verejného sektora sa primerane vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluve o kontrolnej činnosti (pričom tento zmluvný typ je charakteristický tým, že kontrolu je potrebné vykonať v zmysle § 592 ods. 1 Obchodného zákonníka nestranne).
14. Okresný súd argumentoval, že na posúdenie možného vylúčenia oprávnenej osoby možno s určitými výhradami použiť pre inšpiráciu aj judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci. Podľa ustálenej judikatúry nielen všeobecných súdov, ale aj Ústavného súdu (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005) a Európskeho súdu pre ľudské práva, nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho
hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku [Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") z 1. októbra 1982].
15. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko
- rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, svedkom a podobne.
16. V posudzovanej veci oprávnená osoba subjektívne sama seba nepovažuje za vylúčenú z vykonávania úkonov podľa zákona o RPVS. V konaní nebolo preukázané, že by intenzita vzťahu M.. B. K. a O.. T. C. presahovala intenzitu bežného vzťahu advokát - klient s výnimkou vzťahu vyplývajúceho z ich účasti ako spoločníkov v spoločnosti GGFS, s.r.o. Z objektívneho hľadiska personálne prepojenie oprávnenej osoby a partnera verejného sektora v očiach tretej osoby môže oprávnene vzbudiť pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. V danom prípade bol spoločník a konateľ oprávnenej osoby (M.. B. K.) so spoločníkom partnera verejného sektora (O.. T. C.) spoločníkmi spoločnosti GGFS, s.r.o. Na tom nič nemení to, že obaja boli spoločníkmi spoločnosti GGFS, s.r.o. prostredníctvom obchodných spoločností BIZZ, s.r.o. a G GROUP Limited (O.. C. bol do júla 2017 priamo spoločníkom GGFS, s.r.o.). Je potrebné si uvedomiť, že obchodná spoločnosť ako právnická osoba je umelou entitou, ktorej právny poriadok priznáva právnu subjektivitu, t.j. schopnosť byť nositeľom práv a povinností a prostredníctvom štatutárneho orgánu či iných osôb schopnosť vlastnými úkonmi preberať práva a povinnosti - spôsobilosť právne konať. V právnickej osobe je potrebné rozlišovať osoby, ktoré jej vôľu (v prípade obchodnej spoločnosti najčastejšie na valnom zhromaždení) vytvárajú a osoby, ktoré právne relevantným spôsobom už vytvorenú vôľu prejavujú navonok. Túto vôľu môže právnická osoba vytvoriť a prejaviť navonok len prostredníctvom fyzických osôb, v prípade spoločnosti BIZZ, s.r.o. prostredníctvom M.. K.. Nemôže preto obstáť poukaz na to, že spoločníkmi v GGFS, s.r.o. boli M.. K. a O.. C. nepriamo prostredníctvom iných obchodných spoločností, ktoré ovládajú. Ak je z verejných registrov zistiteľná vzájomná interakcia medzi O.. C. a M.. K. a ich spoločná účasť v inej obchodnej spoločnosti - a to nielen z výpisov z obchodného registra, ale zo zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti GGFS, s.r.o. založenej v zbierke listín obchodného registra (hoc aj M.. K. na valnom zhromaždení zastupoval BIZZ, s.r.o., ale bol to on kto sa valného zhromaždenia osobne zúčastnil a prejavoval vôľu v mene BIZZ, s.r.o. navonok) a potom jedna z týchto osôb má vykonať verifikáciu druhej osoby, ktorá je jedným zo spoločníkov posudzovaného subjektu, môže to oprávnene vzbudiť pochybnosti o nestrannosti takejto verifikácie oprávnenou osobou. Poukaz partnera verejného sektora na to, že zákon o RPVS neobsahuje definíciu personálneho a majetkového prepojenia, a to že pri aplikácii analógie legis zákona o energetike či daniach z príjmov takéto majetkové a personálne prepojenie medzi partnerom verejného sektora a oprávnenou osobou nemožno nájsť, nemôže obstáť. Personálne a majetkové prepojenie partnera verejného sektora a oprávnenej osoby uvedené v § 19 písm. c) zákona o RPVS je len príkladným uvedením dôvodu pre vylúčenie oprávnenej osoby (viď to, že je uvedené slovom „najmä“), z čoho vyplýva, že vzťahom oprávnenej osoby a partnera verejného sektora zakladajúcim vylúčenie oprávnenej osoby nie je iba ich personálne alebo majetkové prepojenie.
17. Okresný súd uviedol, že hoci vzťah M.. K. a O.. C. ako spoločníkov v spoločnosti GGFS, s.r.o. nemožno kvalifikovať ako spoločné podnikanie v zmysle jeho legálnej definície podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, no ide nepochybne o vzťah obchodnoprávny v zmysle § 261 ods. 6 písm. a)
Obchodného zákonníka. Tento vzťah by sa dal pripodobniť k vzťahu spoluvlastníkov veci, hoci ho s ním, vzhľadom na špecifickú povahu obchodného podielu nemožno úplne stotožniť. Ak by sa aj posudzovala nestrannosť sudcu pri rozhodovaní vo veci, kde jednou zo strán by prostredníctvom svojej obchodnej spoločnosti bol spoluvlastník napr. nehnuteľnosti, ktorej spoluvlastníkom by bol aj sudca konajúci vo veci, objektívne by to mohlo vyvolať pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti takéhoto sudcu. Aj stav, kedy spoločník a konateľ oprávnenej osoby je spoločníkom v spoločnosti, kde je spoločníkom aj spoločník a konateľ partnera verejného sektora, vyvoláva objektívne oprávnené pochybnosti o nestrannosti výkonu verifikácie oprávnenou osobou. V danej veci tak vzťah medzi M.. K. a O.. C. nemožno posudzovať iba ako vzťah advokáta a klienta, ale aj ako vzťah dvoch spoločníkov obchodnej spoločnosti, ktorý môže byť tak pozitívny ako aj negatívny a môže sa v priebehu času vyvíjať. Z objektívneho pohľadu však tento vzťah spochybňuje nestrannosť oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov podľa zákona o RPVS.
18. Súčasne poukázal okresný súd aj na to, že osoby O.. T. C. a M.. B. K. sa stretli aj v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti EBR SERVICES a. s., keď obaja boli v posudzovanom čase členmi jej dozornej rady, pričom jediným akcionárom obchodnej spoločnosti EBR SERVICES a.s. je spoločnosť GGFS s.r.o. Dozorná rada spoločnosti EBR SERVICES a.s. pritom nemá len kontrolnú funkciu, ale do jej pôsobnosti patrí napr. aj menovanie a odvolávanie členov štatutárneho orgánu spoločnosti, pričom za predsedu predstavenstva bol dozornou radou vymenovaný p. O. C.. O spoločnom členstve s O.. T. C. v dozornej rade spoločnosti EBR SERVICES a. s. sa oprávnená osoba nezmienila, hoci údaje o členoch dozornej rady sú priamo zistiteľné z obchodného registra. Zdôrazňovala však, že spoločníci spoločnosti vykonávajúci svoje práva prostredníctvom valného zhromaždenia sa stretávajú naozaj len sporadicky, a teda ani z hľadiska periodicity zasadnutí valného zhromaždenia spoločnosti GGFS s.r.o. nemohol vzťah p. B. K. a p. T. C. alebo p. O. C. objektívne prerásť do pomeru kolegiálneho, a už vôbec nie do pomeru priateľského. V tomto ohľade, keďže je zrejmé, že p. B. K. a p. T. C. boli spolu členmi dozornej rady, ktorá okrem iného dohliada na činnosť členov štatutárneho orgánu, potom vyjadrenia oprávnenej osoby vyznievajú nedôveryhodne.
19. Aj keď tvrdenia oznamovateľa p. Q. Z. o závislosti, či vďačnosti M.. K. voči O.. C. neboli v konaní preukázané, je objektívnym faktom, že spoločníkom spoločnosti GGFS, s.r.o. sa M.. K. mohol stať len na základe vôle O.. C. ako väčšinového spoločníka v spoločnosti GGFS, s.r.o. Spoločnosť GGFS, s.r.o. je totiž v zmysle čl. VII jej Spoločenskej zmluvy tzv. uzavretou spoločnosťou, t.j. prevod obchodného podielu a tak vstup nového spoločníka, je viazaný na súhlas valného zhromaždenia spoločnosti. Zmyslom tohto ustanovenia je snaha doterajších spoločníkov regulovať, kto sa stane spoločníkom spoločnosti. Vstup M.. K. do spoločnosti, preto v danom prípade mohol prebehnúť len po výslovnom prejave vôle O.. C.. Do určitej miery podobný prípad, v ktorom sa riešil dopad vzťahu minoritného akcionára, ktorý hlasoval za ustanovenie členky predstavenstva do jej funkcie a ktorá sa neskôr stala zákonnou sudkyňou vo veci, kde vystupoval tento minoritný akcionár, na nestrannosť danej sudkyne, bol riešený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo 68/2015 z 11. januára 2017 (následne posúdené ako ústavné konformné uznesením Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 504/2017-21 z 1. augusta 2017), kde takto založený vzťah bol posúdený ako dôvod na vylúčenie sudkyne z rozhodovania veci.
20. Zdôraznil okresný súd, že Zákon o RPVS je nepochybne predpisom verejného práva. Pokuty zakotvené v jeho § 13 majú verejnoprávny charakter. Ak má byť verejnoprávna sankcia postihom za protiprávne konanie, musí takto právnou normou reprobované konanie napĺňať všetky jeho zákonom stanovené definičné znaky. Inými slovami: použijúc terminológiu právnych odvetví verejného práva a to práva trestného a práva správneho, musia byť naplnené všetky znaky skutkovej podstaty deliktu. Ak niektoré konanie nie je zákonom explicitne popísané ako reprobované, nie je možné zaň uložiť sankciu. Právne normy zakotvujúce verejnoprávne sankcie nemožno vykladať extenzívne, ale naopak reštriktívne. Ustanovenie § 19 písm. c) zákona o RPVS však výslovne ako dôvod pre zákaz vykonávania úkonov oprávnenej osoby uvádza vzťah oprávnenej osoby k partnerovi verejného sektora alebo členom jeho orgánov. Zákon teda výslovne normuje zákaz vykonávania úkonov oprávnenou osobou, ak je oprávnená osoba vo vzťahu k partnerovi verejného sektora alebo členom orgánov partnera verejného sektora, ktorý spochybňuje jej nestrannosť.
21. Z verifikačného dokumentu partnera verejného sektora, vypracovaného oprávnenou osobou, vyplýva, že O.. T. C. bol identifikovaný ako konečný užívateľ výhod partnera verejného sektora s poukazom na § 6a ods. 1 písm. a) bod 1 a 4 zákona č. 297/2008 o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, a to na základe jeho nepriamej účasti na partnerovi verejného sektora zodpovedajúcej podielu 60,04 % na základom imaní partnera verejného sektora, a to prostredníctvom APOTHEKA, s.r.o. so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, IČO: 35 682 591 (ktorej je 85,77% spoločníkom). Partner verejného sektora je v tomto prípade právnickou osobou, spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá má vlastnú právnu subjektivitu, majetkový základ a vlastné orgány, medzi ktoré obligatórne patrí aj valné zhromaždenie, ktoré je tvorené akcionármi. O.. T. C. má nepriamy podiel na základnom imaní partnera verejného sektora vo veľkosti 60,04%. Je preto zrejmé, že O.. T. C. ako nepriamy spoločník partnera verejného sektora sa v prípade jeho účasti na valnom zhromaždení podieľa na prijímaní rozhodnutí patriacich do pôsobnosti valného zhromaždenia, príp. rozhodnutí, ktorých prijímanie si valné zhromaždenie vyhradilo, a teda spolurozhoduje o zásadných otázkach týkajúcich sa partnera verejného sektora. Vzťah oprávnenej osoby prostredníctvom jej spoločníka a konateľa M.. K. s najväčším spoločníkom partnera verejného sektora je úplne zjavný a ľahko spoznateľný jednoduchým nahliadnutím do výpisov z obchodného registra spoločnosti BIZZ, s.r.o. a GGFS, s.r.o., kde je zistiteľná spoločná účasť M.. K. a O.. C. v obchodnej spoločnosti GGFS, s.r.o. ako spoločníkov (či už najskôr priamo O.. C. a následne prostredníctvom G GROUP a M.. K. nepriamo cez BIZZ, s.r.o.). Súd tak uzavrel, že vzhľadom na vzťah oprávnenej osoby k partnerovi verejného sektora oprávnená osoba nesmela vykonávať úkony podľa zákona o RPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora Becomed, s.r.o. a došlo tak k porušeniu zákazu podľa § 19 písm. c) zákona o RPVS.
22. Okresný súd zovšeobecnil, že vzťah medzi najväčším vlastníkom (či už priamym alebo nepriamym) partnera verejného sektora a konateľom oprávnenej osoby, založený ich spoločnou účasťou ako spoločníkov v tretej obchodnej spoločnosti (aj keď prostredníctvom iných právnických osôb nimi väčšinovo ovládaných), je objektívne spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov podľa zákona o RPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora a oprávnená osoba je tak podľa § 19 písm. c) zákona o RPVS vylúčená z vykonávania úkonov podľa zákona o RPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora.
23. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol k uloženým pokutám, že v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z. je sankčný mechanizmus podľa § 13 možné uplatniť len voči subjektom obligatórne zapisovaným do RPVS, preskúmal či partner verejného sektora bol do RPVS zapísaný dobrovoľne alebo obligatórne. Z tvrdení a dôkazov predložených partnerom verejného sektora súd zistil, že objemy finančných prostriedkov, ktoré získava partner verejného sektora od zdravotných poisťovní, vysoko prevyšujú zákonné limity, ktoré zakladajú povinnosť obligatórneho zápisu partnera verejného sektora do RPVS. Okresný súd preto uzavrel, že partnerovi verejného sektora je ako obligatórne zapisovanému subjektu možné uložiť pokutu podľa § 13 zákona.
24. Pokuta nemá mať iba sankčný charakter, ale súčasne aj výchovný a stimulačný. Uložením pokuty sa má docieliť náprava v konaní osôb porušujúcich pravidlá nastavené zákonom o registri partnerov verejného sektora a jej výška má byť dostatočným stimulom na zmenu správania sankcionovaného subjektu. Nie je cieľom finančne likvidovať tento subjekt, na druhej strane však zákon takýto postup nevylučuje a je plne na rozhodnutí sankcionovateľného subjektu zvážiť svoje správanie. Pri ukladaní pokuty registrujúci orgán prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Výška pokuty ukladanej partnerovi verejného sektora je stanovená priamo zákonom, a to sumou hospodárskeho prospechu, ktorý partner verejného sektora získal zo zmluvy. Len v prípade, ak tento hospodársky prospech nie je možné zistiť, pokuta sa uloží v rozmedzí od 10.000 Eur do 1.000.000 Eur. Určenie výšky pokuty v rámci zákonom stanoveného rozpätia je vecou uváženia súdu, pričom v takomto prípade súd zohľadňuje otázku povahy, závažnosti, spôsobu a následkov porušenia povinnosti, príp. ďalšie okolnosti viažuce sa k sankcionovanému porušeniu zákona (napr. dobu trvania protiprávneho stavu), aby pokuta spĺňala nielen požiadavku individuálnej represie, ale pôsobila aj preventívne s cieľom pozitívne ovplyvniť správanie sa povinnej osoby, príp. tretích osôb (funkcia individuálnej a generálnej prevencie).
25. K pojmu „hospodársky prospech“ súd uvádza, že považoval za správne chápanie tohto pojmu, tak ako bolo vysvetlené v dôvodovej správe k zákonu o RPVS, podľa ktorej spôsob vyčíslenia hospodárskeho prospechu závisí od predmetu zmluvy. Jedným zo spôsobov vyčíslenia hospodárskeho prospechu je rozdiel medzi cenou, ktorú subjekt verejného sektora uhradil partnerovi verejného sektora za dodanie tovaru alebo služieb a finančnými prostriedkami, ktoré partner verejného sektora vynaložil na obstaranie resp. vyrobenie/poskytnutie tovarov alebo služieb, ktoré sú predmetom plnenia podľa
zmluvy alebo dohody a boli v skutočnosti dodané. Analogicky preto platí tiež, že ak partner verejného sektora nadobúdal majetok, práva k majetku alebo majetkové práva, predstavuje hospodársky prospech rozdiel medzi finančnými prostriedkami, ktoré za tieto práva zaplatil a trhovou hodnotou, ktorú získal. Inými slovami: hospodársky prospech treba chápať nie ako obrat partnera verejného sektora s verejným sektorom, ale zisk, ktorý bol partnerom verejného sektora vytvorený z relevantných transakcií s verejným sektorom. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na to, aby mohol byť hospodársky prospech riadne vyčíslený, je potrebné poznať priame, preukázateľné a účelné náklady (výdavky) partnera verejného sektora vynaložené na plnenie zmluvy alebo dohody (oprávnené náklady).
26. V tomto prípade vyčíslenie hospodárskeho prospechu partnerom verejného sektora poskytlo súdu prehľad o úhradách zdravotnej poisťovne Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. za lekárenskú starostlivosť partnerovi verejného sektora za obdobie od zápisu partnera verejného sektora do registra partnerov verejného sektora do 26.7.2018 a prehľad o celkových nákladoch partnera verejného sektora za toto obdobie. Partner verejného sektora navrhol spôsob vyčíslenia hospodárskeho prospechu zodpovedajúceho predloženej zmluve uzatvorenej so zdravotnou poisťovňou Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. vychádzajúc zo stanovenia výšky nákladov vynaložených na plnenie zmluvy na základe predpokladu, že pomer výnosov partnera verejného sektora zo zmluvy uzatvorenej so všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s. k celkovým výnosom partnera verejného sektora je totožný s pomerom nákladov prináležiacim k zmluve vo vzťahu k celkovým nákladom partnera. Hospodársky prospech by sa takýmto spôsobom podľa partnera verejného sektora určil ako rozdiel výnosov zo zmluvy (celková suma úhrad zdravotnej poisťovne Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. za rozhodné obdobie) a pomerných nákladov. S uvedeným prepočtom by podľa okresného súdu bolo možné v zásade súhlasiť v prípade, keby bolo zrejmé, že všetky náklady partnera verejného sektora možno považovať za oprávnené náklady. Uvedené však v tomto prípade nie je možné skonštatovať. Aj sám partner verejného sektora priznáva, že z účtovného hľadiska nemožno jednotlivé náklady priradiť k výnosom z konkrétnych obchodov a súčasne súd dopĺňa, že partner verejného sektora zahrnul do nákladov celkové náklady partnera verejného sektora (napr. ostatné náklady/mzdové náklady, odvody do poisťovní, zákonné sociálne náklady, služby, materiál, energie, ostatné/, daň PO), pričom nie je možné určiť, ktoré z nich sa priamo viažu k plneniu zo zmluvy. Javí sa, že v posudzovanom prípade hospodársky prospech je mimoriadne obtiažne, resp. nemožné určiť. Oddelenie jednotlivých nákladov a výnosov by bolo veľmi prácne a dokazovanie v tomto smere nákladné, z hľadiska procesnej hospodárnosti neefektívne (a v konečnom dôsledku by zrejme dospelo k podobnému výsledku ako dospel partner verejného sektora pomerným výpočtom), je namieste záver, že výška hospodárskeho prospechu sa v tomto prípade nedá určiť, v dôsledku ktorej skutočnosti pristúpil súd k stanoveniu výšky pokuty v zákonom stanovenom rozmedzí od 10.000 Eur do 1.000.000 Eur, rešpektujúc zásady ukladania sankcií.
27. Primárnym účelom sankcie ukladanej partnerovi verejného sektora podľa § 13 ods. 1 písm. a) zák. č. 315/2016 Z.z. je odčerpanie hospodárskeho prospechu, ktorý partner verejného sektora získal plnením zmluvy, pri ktorej došlo k porušeniu jeho povinností podľa zákona č. 315/2016 Z.z. (viď aj dôvodovú správu k zákonu o RPVS). Z hľadiska naplnenia účelu zákona, ktorým je najmä zabezpečenie publicity pravdivých a úplných údajov o konečných užívateľoch výhod zapísaných subjektov, je táto sankcia spojená najmä s naplnením prvých dvoch skutkových podstát uvedených v § 13 z.č. 315/2016 Z.z. - uvedením nepravdivých a neúplných údajov v návrhu alebo nepodaním návrhu v zákonnej lehote, ktoré obe majú za následok, že údaje v registri nie sú pravdivé a aktuálne. Hoci zákonodarca stanovuje sankciu pre partnera verejného sektora vo výške získaného hospodárskeho prospechu aj ako dôsledok porušenia zákazu podľa § 19, nemožno nezohľadniť aj skutočnosť, že v posudzovanom prípade porušenie povinností partnerom verejného sektora nemalo za následok nepravdivý alebo neúplný zápis. Sankcia za porušenie zákazu podľa § 19 chráni záujem štátu na nestrannom výkone povinností oprávnenej osoby s cieľom, aby nestranná verifikácia viedla k zápisu pravdivých a úplných údajov do registra. Napriek tomu je však namieste, aby súd pri určení výšky pokuty v prípade, že hospodársky prospech nie je možné určiť, vychádzal minimálne z údajov uvedených v účtovných závierkach dostupných v registri účtovných závierok, príp. z údajov zistených z podkladov predložených účastníkmi konania (pokiaľ o ich pravosti a pravdivosti nenadobudne pochybnosť) príp. zistených z iných zdrojov, a to s cieľom stanoviť výšku pokuty s ohľadom na hospodárske výsledky partnera verejného sektora v snahe vyhnúť sa tomu, aby partner verejného sektora považoval uloženú pokutu vzhľadom na objem výnosov, ktoré získal na základe zmlúv podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2016 Z.z. za „bezvýznamnú“, z ktorého dôvodu by nemohla naplniť účel sankcie alebo naopak, aby uložená sankcia nemala likvidačný charakter. Pre stanovenie výšky pokuty v zákonom stanovenom rozpätí súd považuje
za inšpiratívny aj nález Ústavného súdu ČR zo dňa 9.3.2004, sp.zn. PL. ÚS 38/02, podľa ktorého „z charakteru pokuty jako majetkové sankce nutně vyplývá, že má-li být individualizovaná a přiměřená, musí reflektovat i majetkové poměry potrestaného. Stejná výše pokuty uložená majetnému se bude jevit jako směšná a neúčinná, zatímco v případě postihu nemajetného může působit drakonicky a likvidačně. Není tedy porušením principu relativní rovnosti, když dvěma osobám v různých situacích bude uložena pokuta v různé výši, byť by jediným rozdílem jejich situace měly být právě rozdílné majetkové poměry. Z věcného hlediska (účel zákona) lze dokonce dospět k závěru, že kritérium zkoumání majetkových poměrů delikventa při úvaze o výši ukládané pokuty je nezbytné a komplementární - nikoli ovšem proto, že vysoké pokuty by byly nevymahatelné (jak tvrdí Poslanecká sněmovna), ale vzhledem k riziku "likvidačního" účinku nepřiměřeně vysoké pokuty. Pokuta jakožto trest musí být diferencovaná, aby efektivně působila jako trest i jako odstrašení (individuální a generální prevence)". Rovnako sa v tomto smere súd stotožňuje s argumentáciou uznesenia rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 20.4.2010, č.j. 1 As 9/2008-133 publikovaného pod č. 2092/2010 Sb. NSS, podľa ktorého orgán ukládající pokutu za jiný správní delikt je povinen přihlédnout k osobním a majetkovým poměrům pachatele tehdy, pokud je podle osoby pachatele a výše pokuty, kterou lze uložit, zřejmé, že by pokuta mohla mít likvidační charakter, a to i v případech, kdy příslušný zákon osobní a majetkové poměry pachatele v taxativním výčtu hledisek rozhodných pro určení výše pokuty neuvádí". Pri rešpektovaní zásady proporcionality (aby výška sankcie bola primeraná závažnosti a dôsledkom porušenia povinnosti, ktorá je sankcionovaná), potreby individuálnej (náprava budúceho konania toho, kto povinnosť porušil) a generálnej (výchovné pôsobenie sankcie na iných partnerov verejného sektora) prevencie potom, podľa názoru súdu, je primerané v okolnostiach individuálneho posudzovaného prípadu uložiť partnerovi verejného sektora pokutu vo výške 10.000 Eur. Takáto výška pokuty nebude mať likvidačný charakter pre partnera verejného sektora, keď súd zohľadnil osobitný charakter činnosti partnera verejného sektora ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Súd tiež zobral do úvahy ukončenie poskytovania lekárenskej starostlivosti zo strany partnera verejného sektora. Súčasne táto výška pokuty bude dostatočne výchovná pre iných partnerov verejného sektora, ktorí by potencionálne mohli porušiť zákaz podľa § 19 zákona.
28. K pokute uloženej členovi štatutárneho orgánu okresný súd uviedol, že pokuta ukladaná štatutárnemu orgánu je v zásade pokutou za nesprávny výber oprávnenej osoby (culpa in eligendo), o ktorej člen štatutárneho orgánu partnera verejného sektora museli vedieť, že s ohľadom na znenie § 19 zákona o RPVS je táto vylúčená z vykonávania úkonov vo veci partnera verejného sektora. Dôvodov, ktoré viedli okresný súd k uloženiu pokuty na spodnej hranici zákonného rozpätia, je viacero. V prvom rade okresný súd konštatoval, že ide o prvé porušenie zákona o RPVS zo strany člena štatutárneho orgánu partnera verejného sektora. Súd tiež zobral do úvahy kritéria uvedené v § 13 ods. 6 zákona o RPVS a zohľadnil, že doposiaľ nebola spochybnená správnosť údajov zapísaných o partnerovi verejného sektora v RPVS a porušenie § 19 zákona o RPVS teda nemalo škodlivý následok v podobe nesprávneho zápisu údajov a ukladaná pokuta má tak preventívny charakter. V neposlednom rade súd zohľadnil aj skutočnosť, že problematika vylúčenia oprávnenej osoby z vykonávania úkonov podľa zákona o RPVS je úplne novou, preto pri absencii akejkoľvek použiteľnej odbornej literatúry a judikatúry, nie je ľahké pre kohokoľvek sa správne v problematike zorientovať, čomu musí zodpovedať aj výška uloženej sankcie. Vo výroku o pokute uloženej členovi štatutárneho orgánu súd zohľadnil aj ručenie oprávnenej osoby za zaplatenie túto pokutu, pričom tento výrok zodpovedá záverom ešte „federálnej judikatúry“ o vzťahu dlžníka a ručiteľa (R 2/1975: Vzhľadom na osobitnú úpravu ručenia a na povahu právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom a veriteľom a ručiteľom treba pokladať za vecne správny výrok rozsudku o žalobe veriteľa proti dlžníkovi a ručiteľovi v znení, že "žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi" istinu s príslušenstvom v stanovenej lehote, s tým, že "plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného".).
29. K pokute uloženej oprávnenej osobe okresný súd uvádza, že aj táto má preventívny charakter, keďže nedošlo k škodlivému následku v podobe zápisu nesprávnych údajov do registra. Úvahy o výške pokuty uvedené v odseku 94. napadnutého rozhodnutia platia v zásade aj pre pokutu ukladanú oprávnenej osobe, no s tým rozdielom, že zákaz uvedený v § 19 zákona o RPVS sa týka priamo oprávnenej osoby. U oprávnenej osoby sa predpokladá, že úkony podľa zákona o RPVS vykoná profesionálne a s odbornou starostlivosťou, ktorej súčasťou je aj schopnosť oprávnenej osoby vyvarovať sa pri svojom konaní konfliktu záujmov. Je to predovšetkým oprávnená osoba, ktorá ako osoba práva znalá, má povinnosť rozpoznať svoje možné vylúčenie z vykonávania úkonov vo vzťahu ku konkrétnemu partnerovi verejného sektora a eventuálne vykonávanie úkonov odmietnuť. Z tohto dôvodu súd uložil (pri rovnakom zákonnom
rozpätí výšky pokuty u oprávnenej osoby ako pri členovi štatutárneho orgánu partnera verejného sektora) pokutu oprávnenej osobe vo väčšej výške ako členom štatutárneho orgánu partnera verejného sektora (avšak tiež v dolnej polovici zákonného rozpätia), a to vo výške 20.000,- Eur.
30. Uloženú pokutu sú účastníci konania povinní zaplatiť na účet Okresného súdu Žilina, vedený v Štátnej pokladnici, podľa platobných údajov uvedených v pripojených príkazoch na úhradu. Súd účastníkov konania upozorňuje na § 13 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z., podľa ktorého registrujúci orgán vykoná výmaz zapísaného partnera verejného sektora, ak právoplatne uložil pokutu za porušenie zákazu podľa § 19 a táto pokuta nebola v lehote určenej súdom zaplatená. Vzhľadom na tento následok nezaplatenia pokuty riadne a včas určil okresný súd lehotu na zaplatenie pokuty na 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti príslušného výroku uznesenia.
31. Návrh na prerušenie konania vychádza z tvrdení partnera verejného sektora o údajnej protiústavnosti časti zákona o RPVS zakotvujúcej jednoinštančnosť konania podľa § 13 zákona o RPVS. S týmto názorom sa okresný súd nestotožnil.
32. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového konania súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania,
33. Z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 389/2017). Kľúčové je preto analyzovať, či pokuty, ktoré môžu byť ukladané podľa zákona o RPVS, majú trestný charakter. Samotný čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv znie: „Každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon. 2. Z tohto práva sú prípustné výnimky v prípade menej závažných trestných činov, ktoré ako také kvalifikuje zákon, alebo ak príslušnú osobu súdil v prvom stupni najvyšší súd alebo bola uznaná za vinnú a odsúdená na základe odvolania proti oslobodzujúcemu rozsudku". Aj vzhľadom na poukaz účastníkov konania na rozhodnutie ESĽP vo veci Engel vs. Holandsko, ale aj z hľadiska, že toto rozhodnutie ESĽP nebolo doposiaľ prekonané vo veci stanovenia kritérií pre zistenie, či konanie vedúce k uloženiu sankcie, má trestný charakter alebo nie, je vhodné podrobnejšie sa pozrieť na kritériá vymedzené týmto rozhodnutím pre určenie, či vec resp. sankciu, ktorá môže byť uložená účastníkovi konania, možno považovať za sankciu trestného charakteru.
34. Pri tzv. Engelovom teste sa uplatňujú tri kritériá, ktoré boli veľmi presvedčivo vysvetlené v Náleze „Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 33/09 z 29.septembra 2010, N 205/58 SbNU 827 nasledovne: V prvním kroku tzv. Engelova testu je zkoumáno, zda je určitý přečin upraven trestním právem. Pokud tomu tak je, aplikuje se čl. 6 ve své "trestní větvi" bez dalšího. Pakliže tomu tak není, je nutno posoudit, zda nejsou splněny podmínky materiální (srov. dále). Podle rozsudku Evropského soudu Oztürk proti Německu (rozsudek ze dne 18. února 1984, č. 8544/79) pak samotná dekriminalizace přečinu dříve upraveného trestním právem nemůže vést k tomu, že by se čl. 6 Úmluvy přestal aplikovat. V dalším kroku tohoto testu je pak analyzována "samotná povaha" přečinu; pokud je trestní (usuzuje se mj. z účelu regulace, společných právních tradic členských států), je řízení o něm řízením o trestním obvinění ve smyslu čl. 6 Úmluvy. Třetím kritériem je pak povaha a závažnost hrozící sankce. Prakticky vždy půjde o trestní obvinění, pokud hrozí v řízení zbavení osobní svobody obviněného (srov. např. Engel proti Nizozemí); k naplnění této podmínky pak postačí i citelný peněžitý trest. Z výše uvedeného však plyne, že nikoliv každá veřejnoprávní sankce uložená za porušení právní povinnosti je způsobilá "vtáhnout" přečin do kategorie trestního obvinění. Evropský soud pro lidská práva proto v každém konkrétním případě povahu a závažnost hrozící sankce hodnotí. V případě Engel proti Nizozemí například hrálo podstatnou roli, že stěžovatelům byl uložen trest (byť v systému nizozemského práva trest disciplinární), kterým byli zbaveni osobní svobody; s přihlédnutím k významu, jaký Evropský soud osobní svobodě přikládá (srov. např. rozsudek ze dne 18. června 1971, De Wilde, Ooms a Versyp proti Belgii, č. 2832/66, 2835/66 a 2899/66), pak bylo nutno řízení se stěžovateli hodnotit jako řízení o trestním obvinění. V dalších rozhodnutích Evropského soudu pak byla představa o tom, jaká musí být povaha a minimální závažnost sankce (aby bylo ještě možno hovořit o trestním obvinění), dále zpřesňována. Ve věci Garyfallou Aebe
proti Řecku (rozsudek Evropského soudu ze dne 24. 9. 1997, č. 18996/91) šlo o pokutu ve výši 500 000 drachem (v řízení mohla být uložena až třikrát vyšší), za jejíž nezaplacení hrozilo riziko zabavení majetku či dokonce tresty pro vedení společnosti. V případě Kadubec proti Slovensku (§ 52), v němž šlo o uložení relativně marginální pokuty (ve výši 1000 Sk) a povinnosti k náhradě nákladů řízení, se pak Evropský soud řešení této otázky vyhnul, neboť ačkoliv šlo podle jeho názoru o relativně mírný trest, postačovalo k určení povahy trestního obvinění naplnění druhého kritéria (povaha přečinu; obdobně též rozsudek Evropského soudu ze dne 25. 8. 1987, Lutz proti Německu, č. 9912/82, §55). Pokud jde nikoliv o závažnost, nýbrž o povahu sankce, je pro projednávanou věc podstatné, že třetí kritérium není zpravidla naplněno, pokud se jedná o sankci, jež není typická pro systém trestního práva, nýbrž spíše pro disciplinární řízení (srov. Kid, C. J. F. Disciplinary Proceedings and the Right to Fair Criminal Trial under the European Convetion on Human Rights. The International and Comparative Law Quarterly. Vol. 36, n. 4, str. 859). V tomto ohledu je důležité rovněž to, zda je sankce zaměřená na všechny či spíše na určitou skupinu osob se zvláštním statusem (rozsudek Evropského soudu ze dne 14. 1. 2010 Tsony Tsonyou proti Bulharsku, č. 2376/03, § 49). V rozhodovací činnosti Komise pro lidská práva navazující na rozsudek Engel proti Nizozemí proto ani relativně závažné hrozící sankce (např. ztráta zaměstnání) nebyly vyhodnoceny jako sankce trestní, neboť jim scházela trestní povaha (srov. rozhodnutí Komise o nepřijatelnosti ze dne 8. 10. 1980, X. proti Spojenému království, č. 8496/79, v němž byl policista zbaven funkce kvůli krádežím benzínu)".
35. Aplikujúc kritériá Engelovho testu na právnu úpravu zákona o RPVS okresný súd konštatoval, že prvé kritérium pri pokutách ukladaných podľa zákona o RPVS zjavne nie je naplnené, keďže zákon o RPVS formálne nie je systematicky zaradený medzi predpisy práva trestného. Uplatniac materiálne kritérium pokuta ukladaná v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona o RPVS nemá sankčný, ale reparačný charakter. Akokoľvek môže výška potencionálnej pokuty pôsobiť drakonicky, cieľom tejto pokuty je odčerpať partnerovi verejného sektora hospodársky prospech (zisk), ktorý získal zo zmluvy s verejným sektorom, pri ktorej porušil zákon (viď aj dôvodová správa k zákonu o RPVS, s ktorou sa súd v tejto časti stotožňuje - nakoniec aj z výšky pokuty je zrejmé, že sa rovná hospodárskemu prospechu, t.j. nie je ani vyššia ani nižšia ako hospodársky prospech, nie je k nej pridávaná pokuta trestajúceho charakteru). Nejde teda o trest, ale len o aplikáciu klasického princípu nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania). Druhé Engelovské kritérium nie v prípade pokút ukladaných podľa zákona o RPVS taktiež naplnené, keď porušenie sankcionovaných povinností zjavne nemá trestný charakter. Pokuty ukladané podľa § 13 ods. 1 písm. b) a c) zákona o RPVS sa prima facie môžu javiť ako pokuty trestného charakteru, v zmysle Engelovských kritérií však nespĺňajú ani tretie kritérium, keďže nemôžu byť uložené každému, ale len osobám v postavení štatutárneho orgánu partnera verejného sektora alebo v postavení oprávnenej osoby. Posúdenie otázky prípustnosti odvolania voči svojmu rozhodnutiu nie je úlohou prvoinštančného súdu (ak, tak iba v súvislosti s poučením o opravnom prostriedku), prípustnosť odvolania musí v prvom rade posúdiť odvolací súd.
36. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že sú situácie (na ktoré bolo v návrhoch na prerušenie konania správne poukázané), kedy aj Okresný súd Žilina nevystupuje ako súd, ale ako správny orgán - napr. pokiaľ ide o postup podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kedy súd postupuje podľa Správneho poriadku. Rovnako sú situácie, kedy súd vystupuje nie ako verejnoprávny orgán, ale účastník súkromnoprávnych vzťahov, napr. keď uzatvára kúpnu zmluvu na svoju novú budovu, vystupuje ako odberateľ elektrickej energie a pod. V prípade ukladania pokút podľa zákona o RPVS však okresný súd jednoznačne vystupuje ako nezávislý súd, čo vyplýva z toho, že jeho procesný postup určuje zákon o RPVS odkazom na Civilný mimosporový poriadok (§ 16 ods. 5 zákona o RPVS). Súd teda nepostupuje ako správny orgán podľa Správneho poriadku alebo trestný súd podľa Trestného poriadku. To je aj dôvod, „prečo nemôže súd pri ukladaní pokút vo výroku uznesenia vymedzovať skutok, za ktorý ukladá pokutu, jeho právnu kvalifikáciu a pod., keďže takáto forma výroku je predpísaná Trestným poriadkom, kde výslovne z ustanovenia § 163 ods.1 písm. c) Trestného poriadku vyplýva, že ustanovenia, podľa ktorých súd rozhodol, musia byť uvedené vo výroku rozsudku (na rozdiel od rozsudku alebo uznesenia v civilnom konaní, kde právne posúdenie súd v zmysle § 220 ods.2 CSP uvedie nie vo výroku, ale v odôvodnení) a rovnako, že z ustanovenia § 163 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že vo výroku súd opíše skutok, jeho právnu kvalifikáciu atď.. Súd pri ukladaní pokút podľa zákona o RPVS nepostupuje podľa zákona o priestupkoch či podľa Správneho poriadku, keďže v zmysle § 16 ods.5 zákona o RPVS výslovne postupuje podľa ustanovení Civilného mimosporového poriadku, ktorý upravuje postup súdu, nie správnych orgánov či trestného súdu.“ Nemôže, preto podľa okresného súdu, obstáť ani argument podobnosti registračného konania podľa zákona o RPVS a konania podľa zákona
o obchodnom registri, keďže aj pri ukladaní pokút podľa § 11 zákona o obchodnom registri súd v zmysle § 11 ods.3 zákona o obchodnom registri pri ukladaní pokút postupuje podľa § 102 Civilného sporového poriadku (za účinnosti OSP podľa § 53 OSP). Ani podľa zákona o obchodnom registri nie sú pokuty pokutami za spáchanie priestupku či správneho deliktu, ale poriadkovými pokutami ukladanými podľa CSP.
37. Okresný súd tiež poukázal na závery „Najvyššieho súdu SR v konaniach, kedy rozhodoval o kasačných sťažnostiach vo veciach podaných správnych žalôb proti rozhodnutiam Okresného súdu Žilina o uložení pokút v obdobných veciach, keď napr. v uznesení sp.zn. 3Asan 4/2020 z 20.mája 2020 Najvyšší súd SR uviedol: "rozhodnutia vydané v konaniach podľa z.č. 315/2016 Z.z. o registri partnerov verejného sektora sú výsledkom súdneho konania (civilného mimosporového procesu) a nie administratívneho konania. Nejde o výkon prenesený výkon štátnej správy.". Je teda zrejmé, že Okresný súd Žilina v tomto prípade nie je správnym orgánom, ktorý by ukladal administratívnu sankciu.“ Okresný súd preto uzavrel, že pokuty ukladané podľa zákona o RPVS nemajú trestný charakter a úprava zákona o RPVS je tak ústavne konformná, preto nenašiel dôvod na predloženie veci Ústavnému súdu SR a návrhy na prerušenie konania zamietol. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, prihliadnuc na to, že dôvod na aplikáciu § 55 CMP a § 56 CMP.
38. Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie PVS v časti výroku I. uznesenia a štatutárny orgán PVS v časti výroku II. uznesenia prostredníctvom právnej zástupkyne. K prípustnosti odvolania PVS a štatutárny orgán PVS poukázali na § 2 ods. 1 CMP, § 355 ods. 2 CSP v spojení s § 13 ods. 1, 7 zákona č. 315/2016 Z.z. Ďalej bolo odkázané na úpravu čl. 6 Dohovoru, čl. 2 Protokolu č. 7, dojednaného v Štrasburgu 22. novembra 1984 (ďalej aj ako „Dodatkový protokol č. 7“) v spojení s § 12 a § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. PVS a štatutárny orgán PVS mali za to, že vzhľadom na povahu právnej úpravy zákona č. 315/2016 Z.z. a jeho systematické zaradenie v právnom poriadku SR, je možné konštatovať, že sa jedná o normu administratívneho práva. Značné právomoci má síce v zmysle zákona č. 315/2016 Z.z. Okresný súd Žilina, a teda jedná sa o súdne delikty, kedy bez ohľadu na ďalšie kritériá je nutné aplikovať všetky ustanovenia Dohovoru. Nakoľko právna úprava zákona č. 315/2016 Z.z. je nejednoznačná pri používaní pojmu súd a registrujúci orgán, je preto potrebné uvažovať i v tom zmysle, že Okresný súd Žilina v týchto konaniach nevykonáva súdnictvo v zmysle Čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky a vystupuje ako iný orgán verejnej moci, a to ako registrujúci orgán a v tomto prípade by bolo potrebné skúmať i zvyšné kritériá. I napriek tomu, že právna úprava sa týka PVS, oprávnených osôb a konečných užívateľov výhod, týmito subjektmi môže byť ktokoľvek, a to najmä v postavení konečného užívateľa výhod alebo PVS. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že právna norma, a to zákon č. 315/2016 Z.z. je záväzná pre všetkých. PVS a štatutárny orgán PVS ďalej mali za to, že sankcie za porušenie povinností podľa zákona č. 315/2016 Z.z. sú značne intenzívne a majú prevažne represívny charakter. Pokuty upravené v zákone č. 315/2016 Z.z. pre oprávnené osoby, štatutárny orgán PVS a konečných užívateľov predstavujú približne desaťnásobok až stodvanásobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve. Ďalšími sankciami uplatnenými podľa zákona č. 315/2016 Z.z. je i výmaz z registra partnerov verejného sektora, ktoré má za následok nielen zásah do zmluvných vzťahov PVS, ale rozhodnutie o výmaze predstavuje zároveň rozhodnutie o vylúčení podľa ust. § 13a Obchodného zákonníka, čo v praxi predstavuje istú analógiu trestu zákazu činnosti upraveného v zákone č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v platnom znení. V neposlednom rade je nutné považovať za sankciu s trestným charakterom sankciu v zmysle ust. § 16 ods. 3 zákona č. 315/2016 Z.z., a to zverejnenie rozhodnutí o výmaze podľa ust. § 12 a o pokute podľa ust. § 13 zákona č. 315/2016 Z.z.
39. Európsky súd pre ľudské práva pojem trestné obvinenie, či trestný čin definuje autonómne, čo znamená, že nepovažuje za trestné obvinenie len činy či skutky, ktoré sú vyslovene označené vnútroštátnym poriadkom za trestné činy. Vo veci Engel a iní proti Holandsku sa Európsky súd pre ľudské práva vysporiadal s otázkou, či je vnútroštátna právna kvalifikácia skutku ako mimosúdneho deliktu dostatočným dôvodom na neaplikovanie ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vrátane jeho dodatkových protokolov (ďalej len „Dohovor“), nakoľko takéto vnútroštátne konanie nie je označené ako trestné. Európsky súd pre ľudské práva argumentoval, že ak bolo ponechané na úvahe zmluvných strán Dohovoru, ktoré protiprávne konania budú považovať za trestné a ktoré len za správne delikty, stal by sa rozsah použitia Dohovoru závislý na ich suverénnej vôli, čo by bolo podľa názoru súdu v rozpore s predmetom a cieľom Dohovoru. Engelovskými kritériami vyplývajúcimi z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sú:
- kvalifikácia činu v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré kritérium slúži na to, či je potrebné skúmané konanie klasifikovať na základe vnútroštátnej právnej úpravy ako súdny delikt, resp. ako mimosúdny delikt,
- povaha protiprávneho konania, obsahom ktorého kritéria je skutočnosť, či právna norma, ktorej porušením prišlo k spáchaniu deliktu je záväzná pre všetkých alebo je záväzná len voči špecifikovanej vybranej skupine osôb, pričom toto kritérium podľa PVS a štatutárneho orgánu PVS nie je striktne nastavené tak, aby vylúčilo všetky normy, ktoré nie sú záväzné voči všetkým osobám, intenzita ukladanej sankcie, podľa ktorého kritéria je najdôležitejšie určiť nielen povahu predmetnej sankcie, ale najmä jej charakter v zmysle toho, či predmetná sankcia smeruje primárne k potrestaniu páchateľa alebo k odstráneniu škodlivého následku jeho konania, či uvedeniu veci do pôvodného stavu. „Podľa názoru PVS a štatutárneho orgánu PVS i v prípade, ak by Okresný súd Žilina mal postavenie správneho orgánu, i v prípade, ak by Okresný súd Žilina mal postavenie nezávislého súdu, vzhľadom na charakter a výšku ukladaných sankcií, v záujme zachovania právnej istoty účastníkov konania, každé jedno rozhodnutie o uložení sankcie či už partnerovi verejného sektora, štatutárnemu orgánu alebo oprávnenej osobe musí byť preskúmateľné nezávislým súdom Slovenskej republiky. Predmetná skutočnosť, t.j. prípustnosť odvolania je zrejmá najmä s poukazom na ust. § 59 ods. (1) CMP tak, ako bolo uvedené v úvode tohto odvolania.“
40. PVS a štatutárny orgán PVS ďalej uviedli odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a mali za to, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
41. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci PVS a štatutárny orgán PVS poukázali na podmienenosť sankčného konania preukázaním nesprávnych údajov v registri. V tejto súvislosti sa poukázalo na stanovisko oprávnenej osoby v písomnom vyjadrení k návrhu na začatie konania, ako aj na pojednávaní, keď sa oprávnená osoba rozsiahlo venovala podmienenosti sankčného konania preukázaním nekorektných údajov v registri. Oprávnená osoba opakovane vyslovila právny názor, že iniciovanie sankčného konania o uloženie pokuty, a to aj pre porušenie zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z., by malo byť podmienené predchádzajúcim preukázaním nepravdivosti alebo neúplnosti údajov o konečnom užívateľovi výhod v registri. Oprávnená osoba pritom vychádzala z logického výkladu právnej normy § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z., v ktorej hypotéze sa pre účely sankcionovania prvé dve porušenia viažu práve na obsah, úplnosť, resp. pravdivostnú hodnotu údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod zapísaných v registri alebo sa viažu na záujem aktualizácie v prípade ich zmeny, aby v každom čase boli príslušné údaje pravdivé a úplné. Z tohto dôvodu oprávnená osoba poukázala na skutočnosť, že sa javí ako logicky nezdôvodniteľné, prečo by práve tretie, a to v zákone č. 315/2016 Z.z. uvedené porušenie, a to porušenie zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z., malo byť vyňaté z previazanosti na obsah, úplnosť, resp. pravdivostnú hodnotu údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod zapísaných v registri, a to aj napriek tomu, že tieto porušenia sú formulované v hypotéze príslušnej právnej normy alternatívne. Oprávnená osoba poukázala na skutočnosť, že záver o podmienenosti sankčného konania o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. predchádzajúcim preukázaním nepravdivosti alebo neúplnosti údajov o konečnom užívateľovi výhod možno vyvodiť aj z následných právnych následkov v súkromnej sfére PVS alebo členov štatutárneho orgánu. Podľa oprávnenej osoby je rozumné a spravodlivé očakávať, že iniciovanie sankčného konania o uloženie pokuty proti PVS, resp. štatutárnemu orgánu za porušenie zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z. bude podmienené predchádzajúcim preukázaním nepravdivosti a neúplnosti údajov o konečnom užívateľovi výhod zapísaných v registri. Oprávnená osoba zároveň zdôraznila, že príliš formalistický výklad a aplikácia príslušnej právnej normy smerujúci k samoúčelnému sankcionovaniu by neposkytovala materiálnu ochranu zákonnosti, nebola by zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Čo sa týka argumentácie oprávnenej osoby ako i samotného oznamovateľa a záverov okresného súdu PVS a štatutárny orgán PVS poukázali na odsek 69. odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu.
42. Hoci sa okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia venoval problematike podmienenosti sankčného konania preukázaním nesprávnosti údajov zapísaných v registri, podľa názoru PVS a štatutárneho orgánu PVS konajúci súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa absolútne nevyporiadal s argumentmi predostretými oprávnenou osobou a podmienenosť jednotlivých konaní vysvetlil po
„vlastnej línii“ bez akéhokoľvek vyjadrenia k argumentácii oprávnenej osoby. Konajúci súd podmienenosť sankčných konaní posúdil spôsobom, z ktorého vyplýva, že v podstate v dôsledku nesprávnosti, nedokonalosti a v konečnom dôsledku nezmyselnosti právnej úpravy obsiahnutej v § 12 zákona č. 315/2016 Z.z., neexistuje podmienenosť konaní podľa § 12 a § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. Podľa názoru PVS a jeho štatutárneho orgánu okrem nesprávneho právneho posúdenia okresný súd zároveň dotknutú právnu normu vyložil v neprospech adresáta právnej normy, teda postupoval v hrubom rozpore s právnym poriadkom SR.
43. K vylúčeniu oprávnenej osoby podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z. konajúci súd v odseku „92. napadnutého Uznesenia poukázal na verifikačný dokument PVS, podľa ktorého O.. T. C. bol identifikovaný ako konečný užívateľ výhod partnera verejného sektora, a to na základe jeho nepriamej účasti na partnerovi verejného sektora zodpovedajúcej podielu 60,04 % na základnom imaní partnera verejného sektora a to prostredníctvom APOTHEKA, s.r.o., so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava. PVS je v tomto prípade právnickou osobou, spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá má vlastnú právnu subjektivitu, majetkový základ a vlastné orgány, medzi ktoré obligatórne patrí aj valné zhromaždenie (najvyšší orgán spoločnosti podľa § 125 Obchodného zákonníka. Súd následne ďalej uviedol, že je zrejmé, že O.. T. C. má nepriamy podiel na základnom imaní partnera verejného sektora vo veľkosti 60,04 %. Je preto zrejmé, že O.. T. C. ako nepriamy spoločník partnera verejného sektora sa v prípade jeho účasti na valnom zhromaždení podieľa na prijímaní rozhodnutí patriacich do pôsobnosti valného zhromaždenia, príp. rozhodnutí, ktorých prijímanie si valné zhromaždenie vyhradilo, a teda spolurozhoduje o zásadných otázkach týkajúcich sa partnera verejného sektora. Vzťah oprávnenej osoby prostredníctvom jej spoločníka a konateľa M.. B. K. s O.. T. C. ako spoločníkom partnera verejného sektora a jeho spoločníkom je úplne zjavný a ľahko spoznateľný priamo nahliadnutím do výpisov z obchodného registra spoločnosti BIZZ, s.r.o. a GGFS s.r.o., z ktorých je zistiteľná spoločná účasť M.. B. K. a O.. T. C. v obchodnej spoločnosti GGFS s.r.o. ako spoločníkov (či už najskôr priamo O.. T. C. a následne prostredníctvom G GROUP LTD. a M.. B. K. nepriamo cez BIZZ, s.r.o.), Súd tak uzavrel, že vzhľadom na vzťah oprávnenej osoby k partnerovi verejného sektora oprávnená osoba nesmela vykonávať úkony podľa zákona o registri partnerov verejného sektora vo vzťahu k partnerovi verejného sektora Becomed s.r.o. a došlo tak k porušeniu zákazu podľa § 19 písm. c) zákona o RPVS“. V odvolaní tiež uviedli, že záver uvedený v odseku 93. uznesenia okresného súdu je absolútne nesprávny, konajúci súd vec nesprávne právne posúdil.
44. Je nepochybné, že Zákon je právnym predpisom verejného práva, a teda možno konštatovať, že je administratívnoprávnym (správnym) právnym predpisom, nakoľko štát prostredníctvom registrujúceho súdu v konaniach, v ktorých rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, ktoré sú adresátmi právnej normy, vystupuje vo vzťahu k týmto subjektom z pozície moci, nadradenosti a rozhodnutia registrujúceho súdu sú štátnou mocou vynútiteľné. Podľa ustálenej súdnej praxe pri aplikácii verejnoprávnych predpisov nie je prípustný ich extenzívny výklad, nie je možné rozširovať vecnú pôsobnosť verejnoprávnej normy na iné, hoci aj podobné vzťahy, ktoré príslušná právna norma nereguluje a rovnako nie je možné rozširovať ani osobnú pôsobnosť verejnoprávnej normy na iné subjekty (adresátov), ktoré príslušná norma nezaväzuje. Partner verejného sektora a konečný užívateľ výhod nie sú rovnaké subjekty. Spoločnosť Becomed s.r.o. je partnerom verejného sektora, O.. T. C. je konečným užívateľom výhod PVS. O.. T. C. nie je konateľom ani nijakým iným orgánom spoločnosti Becomed s.r.o. M.. B. K. zároveň nie je oprávnenou osobou PVS. Oprávnenou osobou PVS je Advokátska kancelária K. - Ďurček, s.r.o., v ktorej v rozhodujúcom čase bol M.. B. K. konateľom a spoločníkom podieľajúcim sa na základnom imaní advokátskej kancelárie v rozsahu 50 %. Zostávajúcim 50 % spoločníkom oprávnenej osoby bol B.. O. M.. Vzhľadom na vyššie uvedenú štruktúru obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Bugala
- Ďurček, s.r.o. je zrejmé, že na prijatie akéhokoľvek rozhodnutia v spoločnosti, vrátane rozhodnutia o výkone funkcie oprávnenej osoby v prospech akéhokoľvek subjektu nebolo v rozhodujúcom čase postačujúce len rozhodnutie spoločníka M.. B. K. ale i druhého spoločníka B.. O. M.. Z uvedeného dôvodu je vykonštruovaná údajná zaviazanosť M.. B. K. vo vzťahu k O.. T. C. absolútne bezpredmetná, nakoľko bez súčinnosti druhého spoločníka oprávnenej osoby B.. O. M., oprávnená osoba neprijme žiadne obchodné rozhodnutie.
45. Podľa odvolateľov „Nie je právne udržateľné a akceptovateľné, aby konajúci súd svojim výkladom dospel k záveru, že vzhľadom na veľkosť nepriameho obchodného podielu O.. T. C. v spoločnosti Becomed, s.r.o. (60,04 %), že O.. T. C. sa ako nepriamy spoločník zúčastňuje na valnom zhromaždení spoločnosti, pričom podľa ust. § 125 Obchodného zákonníka valné zhromaždenie je najvyšším orgánom
spoločnosti. Uvedeným výkladom príslušných ustanovení konajúci súd de facto vyslovil právny názor, že O.. T. C. je valné zhromaždenie, t.j. orgán spoločnosti.“ PVS ako i štatutárny orgán PVS zdôraznili, „že valné zhromaždenie (v prípade viac osobových obchodných spoločností) je kolektívnym orgán a tvoria ho všetci spoločníci obchodnej spoločnosti. Ako je zrejmé, spoločníkom PVS je okrem APOTHEKA, s.r.o. (nepriamy podiel O.. T. C.) aj B.. W. Y. s podielom 39,96 % na základnom imaní PVS. Hoci B.. W. Y. je spoločníkom spoločnosti Becomed, s.r.o. s menšinovým obchodným podielom, v zmysle Obchodného zákonníka je rovnako súčasťou valného zhromaždenia Becomed, s.r.o. PVS ako i štatutárny orgán PVS na tomto mieste zároveň poukazujú na úpravu práv minoritných spoločníkov v Obchodnom zákonníku, ktorá jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že O.. T. C. nie je orgánom spoločnosti. Orgánom spoločnosti je v tomto prípade valné zhromaždenie tvorené spoločnosťou APOTHEKA, s.r.o. a B.. W. Y. ako spoločníkmi spoločnosti.“
46. Podľa odvolateľov spôsob, akým konajúci súd vyložil vzťah spoločníka spoločnosti - APOTHEKA, s.r.o. (a nepriameho spoločníka O.. T. C. poukazujúc na najvyšší orgán spoločnosti) je nanajvýš extenzívny, a teda v rozpore s právnym poriadkom SR. Ako bolo v priebehu tunajšieho konania opakovane uvedené, podľa ustálenej súdnej praxe pri aplikácii verejnoprávnych predpisov nie je prípustná analógia legis/iuris, ich extenzívny výklad, nie je možné rozširovať vecnú pôsobnosť verejnoprávnej normy na iné, hoci aj podobné vzťahy, ktoré príslušná právna norma nereguluje, a rovnako nie je možné rozširovať ani jej osobnú pôsobnosť na iné subjekty (adresátov), ktoré príslušná právna norma nereguluje. Hoci samotný konajúci súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na nemožnosť extenzívneho výkladu právnej normy, v konečnom dôsledku na právne posúdenie vzťahu oprávnenej osoby a nepriameho spoločníka PVS, O.. T. C., aplikoval extenzívny výklad právnych noriem, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Konajúci súd dostatočne neskúmal kvalitu vzťahu oprávnenej osoby a štatutárneho orgánu partnera verejného sektora a uspokojil sa výlučne s rigidným jazykovým výkladom § 19 Zákona. „Skupina GRAFOBAL, ktorej konečným užívateľom výhod je v zásade O.. T. C., je jednou z najväčších (min. čo sa objemu tržieb a počtu zamestnancov týka) obchodných skupín na Slovensku. Komplexnosť vzťahov, do ktorých vystupujú spoločnosti ovládané O.. T. C., je možné dovodiť už len z výpočtu spoločností, o ktorých resp. proti ktorým sú vedené konania na tunajšom súde. Viaceré z nich bezpochyby patria medzi 20 až 30 najväčších slovenských obchodných spoločností. V dôsledku toho je úplne zrejmé, že nie len tieto spoločnosti, ale aj O.. T. C. ako ich konečný užívateľ výhod a v niektorých spoločnostiach aj ako ich orgán, vstupuje do vzájomných vzťahov, možno tvrdiť, so všetkými bankami pôsobiacimi na území Slovenskej republiky, a to buď priamym vkladom alebo nepriamo, prostredníctvom rôznych dohôd a zabezpečení. Všetky dotknuté banky tak majú nie len prirodzený, ale aj zákonom vyžadovaný záujem o zhodnotenie prostriedkov O.. T. C..“ Neprípustnosť výkladu v kontexte s § 19 písm. c) Zákona, ako tento aplikoval konajúci súd, odmietol aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom uznesení konštatoval, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostatne slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry nemôže byť cieľom racionálneho zákonodarcu, aby výklad § 19 písm. c) zákona bol čo i len rámcovo spôsobilý viesť k ekonomicky a logicky neúnosnému usporiadaniu vzťahov. Rovnako súd nie je oprávnený vykladať právne normy nad rámec zákona. V priebehu konania PVS predložil súdu separátne stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR (ďalej aj ako „Ministerstvo“), ktoré v súlade s publikovanou interpretáciou a dôvodovou správou k Zákonu je v celom rozsahu v rozpore s názorom, ktorý si konajúci súd osvojil v napadnutom uznesení.
47. Ako už PVS štatutárny orgán uviedol, v súlade s § 19 písm. c) Zákona o RPVS oprávnená osoba nesmie vykonávať úkony podľa tohto zákona, ak má akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je majetkovo a personálne prepojená s partnerom verejného sektora. Podľa právnej teórie sa personálnym prepojením rozumie najmä vzťah osôb, ktoré sú si navzájom blízke. Koho možno považovať za blízku osobu určuje § 116 Občianskeho zákonníka. Personálnym prepojením sa zároveň rozumie aj účasť oprávnenej osoby (Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o.) v dozorných, kontrolných a iných orgánoch PVS
- Becomed, s.r.o. Majetkovým prepojením rozumieme najmä vzťahy, v ktorých je oprávnená osoba (Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o.) svojim príjmom „závislá“ na PVS - Becomed, s.r.o. Ide najmä o pracovnoprávne vzťahy - teda vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom založený pracovnou zmluvou, dohodou. Rovnako sa majetkovým prepojením rozumie aj akákoľvek účasť na
podnikaní či zisku PVS (napr. právo na obchodný podiel, účasť na podnikaní tichého spoločníka, účasť na podnikaní v podobe akcií). Medzi oprávnenou osobou Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o. a PVS Becomed, s.r.o. neexistuje žiadne personálne alebo majetkové prepojenie v zmysle vyššie uvedenej právnej teórie. Subjektívna nestrannosť sa zakladá na teórii zdania, a teda vo výsledku znamená, že oprávnená osoba sa sama považuje za nestrannú, nezaujatú a schopnú takto konať. Za účelom preukázania tejto nestrannosti Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o. pred zápisom PVS urobila vyhlásenie o svojej nestrannosti. Rovnako i PVS považuje svoj vzťah k oprávnenej osobe Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o. za absolútne nestranný a nezaujatý.
48. Vzhľadom na skutočnosť, že subjektívna nestrannosť nie je dostačujúca, k subjektívnej nestrannosti musí pristúpiť i nestrannosť objektívna, ktorá vyžaduje, aby jestvovalo objektívne presvedčenie o tom, že neexistujú okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že vzťah medzi oprávnenou osobou a partnerom verejného sektora je takého charakteru či intenzity, že by bránili v konaní oprávnenej osoby nestranne a nezávisle.
49. Podľa odvolateľov je nelogické, absurdné a právne neudržateľné, ak konajúci súd pripodobňuje vlastníctvo dvoch obchodných podielov dvomi rôznymi subjektami k podielovému spoluvlastníctvu nehnuteľnosti resp. akejkoľvek veci. Z podielového spoluvlastníctva veci vyplývajú pre spoluvlastníkov absolútne odlišné práva a povinnosti od práv a povinností výlučného vlastníka veci. Súd zároveň evidentne opomína fakt, že v slovenskom právnom poriadku existuje inštitút spoluvlastníctva obchodného podielu, pričom M.. B. K. a O.. T. C. nie sú spoluvlastníkmi identického obchodného podielu. Súd opätovne opomína fakt, že M.. B. K. a O.. T. C. zároveň v rozhodujúcom čase priamo ako fyzické osoby dokonca ani nevlastnili obchodný podiel, vlastníkmi dvoch rôznych samostatných obchodných podielov boli samostatné obchodné spoločnosti s majetkovou účasťou O.. T. C. a M.. B. K.. „Napriek uvedenému súd zjavne účelovo opomína predmetné skutočnosti, vo svojom rozhodnutí sa dokonca absolútne nezaoberá výpočtom majetkových prepojení, na ktoré v konaní poukazoval PVS.“ K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. „Otázku charakteru a intenzity vzťahu, ktorý môže viesť k vylúčeniu sudcu z prejednania veci, rieši vo viacerých prípadoch i Najvyšší súd Slovenskej republiky. Jedným z mnohých predmetov konania bolo posúdenie nezaujatosti sudkyne Krajského súdu v Bratislave z dôvodu kamarátskych vzťahov s navrhovateľom. Sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že navrhovateľa pozná ešte z čias vysokoškolského štúdia a kamarátsky vzťah udržiavajú aj v čase rozhodovania o vylúčení sudkyne. Najvyšší súd nepovažoval vzťah sudkyne a navrhovateľa za úzky súkromný vzťah a nepovažoval sudkyňou uvedené dôvody za dostačujúce na konštatovanie toho, že reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o nezaujatosti sudkyne.“ Medzi oprávnenou osobou, resp. jej spoločníkom a v rozhodujúcom čase konateľom M.. B. K. a partnerom verejného sektora ako aj jeho konateľom O.. T. C., je objektívne i subjektívne absolútne nestranný vzťah. Výrok o uložení pokuty partnerovi verejného sektora i štatutárnemu orgánu verejného sektora je tak nesprávny a nezákonný.
50. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní o uložení pokuty môže byť PVS a jej štatutárnemu orgánu uložená pokuta, je nevyhnutné zdôrazniť, že PVS ako ani jeho štatutárny orgán neporušili žiadnu povinnosť podľa Zákona. Za prípadné porušenie povinnosti podľa § 19 Zákona PVS ako ani jeho štatutárny orgán nenesú zodpovednosť.
51. PVS a štatutárny orgán PVS poukázali na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá sa týkala subjektívnej a objektívnej nestrannosti sudcu v konaní s tým, že PVS je absolútne presvedčený o tom, že medzi oprávnenou osobou, resp. jej spoločníkom a v rozhodujúcom čase konateľom M.. B. K. a PVS, ako aj jeho konateľom O.. T. C., išlo o objektívne ako i subjektívne absolútne nestranný vzťah. Výrok o uložení pokuty PVS a štatutárnemu orgánu PVS je tak nesprávny a nezákonný.
52. V súvislosti s uložením pokuty PVS a štatutárny orgán PVS uviedli, že neporušili žiadnu povinnosť podľa zákona č. 315/2016 Z.z., a preto nemohlo dôjsť ani k uloženiu pokuty. Ustanovenie § 19 v spojení s ust. § 11 ods. 4 zákona č. 315/2016 Z.z. ukladá povinnosti výlučne oprávnenej osobe, ktorá je povinná konať nestranne a s odbornou starostlivosťou, zaobstarať si o predmete zápisu do registra všetky dostupné informácie. Povinnosť zdržať sa vykonávania úkonov podľa zákona č. 315/2016 Z.z. v ust. §
19 sa vzťahuje výlučne na oprávnenú osobu a nie na PVS a už vôbec nie na jeho konateľa. Aj z ust. § 11 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. vyplýva, že za správnosť údajov zapísaných v registri, identifikáciu konečného užívateľa výhod a overovanie identifikácie konečného užívateľa výhod zodpovedá PVS a oprávnená osoba zapísaná v registri. Z ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. vyplýva, že pokutu je možné uložiť osobe, ktorá je štatutárnym orgánom alebo každému členovi štatutárneho orgánu PVS v čase porušenia povinnosti podľa prvej vety; podľa prvej vety predmetného ustanovenia môže člen štatutárneho orgánu konajúci v mene PVS ale porušiť len jednu povinnosť, a to povinnosť podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. Zvyšné dve skutkové podstaty uvedené v prvej vete predmetného ustanovenia nemajú charakter povinnosti, ktorú by člen štatutárneho orgánu mal a mohol dodržať, resp. ktorú by mohol porušiť. Ide o uvedenie nepravdivých alebo neúplných údajov o konečnom užívateľovi výhod alebo verejných funkcionároch podľa ust. § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 315/2016 Z.z. a porušenie zákazu podľa ust. § 19 zákona č. 315/2016 Z.z., t.j. zákazu vykonávať úkony oprávnenej osoby, ktorý podľa názoru PVS a jej štatutárneho orgánu nemôže porušiť nikto iný, len samotná oprávnená osoba. Ak by mal zákonodarca v úmysle sankcionovať členov štatutárneho orgánu za porušenie zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z., bola by, resp. mala by byť táto skutočnosť explicitne uvedená pod písm. b) predmetného ustanovenia § 13 ods. 1 rovnako, ako tomu je v prípade § 13 ods. 2, ktorý sa nepochybne vzťahuje tak na prípad, kedy bola uložená pokuta pre nesplnenie povinnosti podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote podľa ust. § 9 ods. 1 a na prípad uloženia pokuty za porušenie zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z.
53. PVS a štatutárny orgán PVS považovali za neprípustné také právne posúdenie § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z., podľa ktorého súd uloží pokutu fyzickej osobe - štatutárnemu orgánu v sume 10.000,- Eur bez toho, aby táto fyzická osoba porušila akúkoľvek povinnosť alebo záujem chránený zákonom. Takýto výklad zákona č. 315/2016 Z.z. je podľa PVS a štatutárneho orgánu PVS v rozpore s princípmi právneho štátu, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a s princípmi správneho trestania podľa článku 6 a 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
54. Oprávnená osoba sa vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu na začatie konania pomerne rozsiahlo venovala právnej úprave minoritných spoločníkov obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, ktorá v zásade vyvracala argumentáciu oznamovateľa o údajnej zaviazanosti, servilnosti M.. B. K. vo vzťahu k O.. T. C.. Oprávnená osoba poukázala na viaceré inštitúty, ktoré sú upravené v Obchodnom zákonníku a ktoré výrazne eliminujú, resp. úplne vylučujú poddajnosť, servilnosť, zaviazanosť alebo ekonomickú závislosť minoritných spoločníkov vo vzťahu k väčšinovým spoločníkom, a to aj so zameraním na ich právo na podiel na zisku. Na právnu úpravu práv a teda i ochrany minoritných spoločníkov oprávnená osoba poukázala i vo svojom ústnom vyjadrení na pojednávaní vo veci samej.
55. Konajúci súd sa podľa odvolateľov v odôvodnení napadnutého uznesenia nijako nevyporiadal s nastolenou právnou otázkou, neodôvodnil, či túto vôbec zohľadňoval, resp. ju považoval za bezdôvodnú. Akékoľvek vysvetlenie, vyporiadanie sa s uvedenou problematikou v odôvodnení uznesenia úplne absentuje. „Partner verejného sektora písomným podaním zo dňa 23-05-2019 konajúcemu súdu predložil listinné dôkazy - Zápisnicu z valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 08-03-2017, výkladové stanovisko MS SR a čestné vyhlásenie O.. T. C.. K partnerom verejného sektora predloženým dôkazom konajúci súd nezaujal žiadne stanovisko, z odôvodnenia napadnutého Uznesenia nie je zrejmé, či sa týmto vôbec zaoberal, či ich vôbec vyhodnocoval alebo ich úplne odignoroval.“ Súčasťou predložených dôkazov bolo výkladové stanovisko MS SR dávajúce odpovede na otázky, ktoré sú rozhodujúce pre toto konanie. Rovnako konajúci súd postupoval aj v súvislosti s predloženým čestným vyhlásením O.. T. C., pričom z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je vôbec zrejmé, či sa týmto súd zaoberal a akýmkoľvek spôsobom ho vyhodnocoval.
56. V odvolaní odvolatelia ďalej uviedli, že samostatným písomným podaním pre prípad, že konajúci súd rozhodne o udelení pokuty PVS, partner verejného sektora konajúcemu súdu predložil dôkazy preukazujúce hospodársky prospech plynúci zo záväzkových vzťahov uzatvorených so „štátom“. Hoci Zákon pojem hospodársky prospech nedefinuje, podľa dôvodovej správy k Zákonu o RPVS pod pojmom hospodársky prospech treba rozumieť akýkoľvek finančný príjem alebo peniazmi ocenený prírastok na majetku alebo jeho hodnote, plynúci zo zmluvy alebo dohody, ktorému nezodpovedá priamy, preukázateľný a účelný náklad partnera verejného sektora, vynaložený na plnenie zmluvy alebo dohody (oprávnený náklad). Spôsob vyčíslenia hospodárskeho prospechu závisí od predmetu
zmluvy. Citovali odsek 97. napadnutého uznesenia a ďalej konštatovali: „Partner verejného sektora navrhol spôsob vyčíslenia hospodárskeho prospechu zodpovedajúceho predloženej zmluve uzatvorenej so zdravotnou poisťovňou Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. vychádzajúc zo stanovenia výšky nákladov vynaložených na plnenie zmluvy (konkrétne na zabezpečenie poskytovania lekárenskej starostlivosti poistencom poisťovne) na základe predpokladu, že pomer výnosov partnera verejného sektora zo zmluvy uzatvorenej so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s. k celkovým výnosom partnera verejného sektora je totožný s pomerom nákladov prináležiacim k zmluve vo vzťahu k celkovým nákladom partnera verejného sektora. Hospodársky prospech by sa takýmto spôsobom podľa partnera verejného sektora určil ako rozdiel výnosov zo zmluvy (celková suma úhrad zdravotnej poisťovne Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. za rozhodné obdobie) a pomerných nákladov. S uvedeným prepočtom by podľa názoru súdu bolo možné súhlasiť v prípade, keby bolo zrejmé, že všetky náklady partnera verejného sektora možno považovať za oprávnené náklady. Aj sám partner verejného sektora priznáva, že z účtovného hľadiska nemožno jednotlivé náklady priradiť k výnosom z konkrétnych obchodov a súčasne súd dopĺňa, že partner verejného sektora zahrnul do nákladov celkové náklady partnera verejného sektora (napr. ostatné náklady / mzdové náklady, odvody do poisťovní, zákonné sociálne, náklady, služby, materiál, energie, ostatné/, daň PO), pričom nie je možné určiť, ktoré z nich sa priamo viažu k plneniu zo zmluvy. Javí sa, že v posudzovanom prípade hospodársky prospech je mimoriadne obtiažne, resp. nemožné určiť. Ak pri poskytovaní lekárenskej starostlivosti platby uhrádzajú tri zdravotné poisťovne, ako aj samotní pacienti, ktorí čiastočne hradia im predpísané lieky a títo nakupujú aj lieky a tovar bez úhrady zdravotných poisťovní, oddelenie jednotlivých nákladov a výnosov by bolo veľmi prácne a dokazovanie v tomto smere nákladné, z hľadiska procesnej hospodárnosti neefektívne. Preto súd dospel k záveru, že výška hospodárskeho prospechu sa v tomto prípade nedá určiť, v dôsledku ktorej skutočnosti pristúpil k stanoveniu výšky pokuty v zákonom stanovenom rozmedzí od 10.000,00 eur do 1.000.000,00 eur, rešpektujúc zásady ukladania sankcií. Podľa názoru PVS ako i štatutárneho orgánu PVS súd vyhodnotením predložených dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň pri určení výšky pokuty vec nesprávne právne posúdil, nakoľko hospodársky prospech je určiteľný, i na základe dôkazov predložených PVS.“ Ako už PVS uviedol i vo svojom návrhu na doplnenie dôkazov, v danom konkrétnom prípade existuje len jeden zmluvný vzťah medzi partnerom verejného sektora a „štátom“, ktorý spĺňa zákonnú definíciu zmluvy podľa § 2 ods. 1 písm. d) Zákona, a to zmluva uzatvorená so spoločnosťou Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. PVS nemá uzatvorenú žiadnu inú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje Zákon, pričom zdôrazňuje, že zmluvy uzatvorené so spoločnosťami Union zdravotná poisťovňa, a.s. a DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s. nie sú zmluvami podľa ust. § 2 ods. 1 písm. d) Zákona, nakoľko obidve zdravotné poisťovne sú súkromné, nefinancované štátom, ako je to v prípade Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. PVS zdôraznil, že v zmysle zákona o liekoch je jedinou podnikateľskou aktivitou PVS prevádzkovanie lekárne, konkrétne jednej prevádzky lekárne. V súlade so spomínaným zákonom o liekoch PVS inú podnikateľskú aktivitu nevykonáva ani nemôže. To znamená, že všetky náklady, ktoré PVS uviedol v položke nákladov sú jednoznačne preukázateľnými nákladmi. Konajúci súd však dospel k nesprávnym záverom, vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho partnerovi verejného sektora nesprávne a nezákonne uložil sankciu za údajné porušenie povinnosti.
57. V priebehu konania PVS ako i štatutárny orgán PVS podali návrh na prerušenie konania z dôvodu protiústavnosti časti zákona o RPVS zakotvujúcej jednoinštančnosť konania podľa § 13 zákona o RPVS. S týmto názorom sa konajúci súd nestotožnil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného alibisticky konštatoval, že posúdenie otázky prípustnosti odvolania voči svojmu rozhodnutiu nie je úlohou prvoinštančného súdu, prípustnosť odvolania musí v prvom rade posúdiť odvolací súd. „Okresný súd zároveň dospel k záveru, že aplikujúc Engelovské kritériá na právnu úpravu podľa Zákona o RPVS, nebolo splnené ani jedno z týchto kritérií, a teda v konečnom dôsledku odvolanie s poukazom na splnenie Engelovských kritérií nie je prípustné.“ S okresným súdom sa PVS ako i štatutárny orgán PVS nestotožnili, pričom poukázali na citovaný odsek „27. Uznesenia ÚSSR, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v zásade rozhodnutie o uložení pokuty podľa § 13 zákona o registri partnerov verejného sektora má i charakter trestania za predchádzajúce protiprávne konanie a spĺňa i tzv. „engelovské“ kritériá v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa povahy a stupňa hroziacej sankcie, t. j. vo vzťahu k výške hroziacich pokút (od 10 000 eur do 100 000 eur).“ Žiadali, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že konanie o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. zastaví.
58. Proti uzneseniu okresného súdu podala cestou právneho zástupcu odvolanie aj oprávnená osoba, ktorá k rozsahu odvolania uviedla, že toto smeruje proti výroku I., II. a III. uznesenia okresného súdu.
K prípustnosti odvolania oprávnená osoba poukázala na § 13 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 315/2016 Z.z. v spojení s § 13 ods. 4, 7, § 19 zákona č. 315/2016 Z.z., § 2 ods. 1 CMP, § 355 ods. 2, § 357 CSP. V poučení napadnutého rozhodnutia okresného súdu nie je uvedené, či je proti výroku III. prípustné odvolanie. Oprávnená osoba uviedla, že napáda rozhodnutie okresného súdu aj v rozsahu jeho výroku III. Z ustálenej rozhodovacej praxe registrujúceho orgánu je známe, že tento rozhoduje v sankčných konaniach podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. formou uznesení. Z dôvodu subsidiárneho použitia CMP, ktorý je vo vzťahu k CSP zákonom lex specialis, sa prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o pokute spravuje ustanovením § 59 ods. 1 CMP, podľa ktorého odvolanie je prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa ust. § 304 písm. f) CMP. Podľa oprávnenej osoby napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku III., ktorý je rozhodnutím o pokute podľa § 13 ods. 4 zákona č. 315/2016 Z.z., je rozhodnutím meritórnym, nie rozhodnutím procesným, pretože týmto rozhodnutím registrujúci orgán rozhodol o predmete/podstate veci s konečnou platnosťou, oprávnenej osobe ním priamo ustanovil sankčnú povinnosť zasahujúcu do jej hmotnoprávneho postavenia. Zákon č. 315/2016 Z.z. ako lex specialis vo vzťahu k CMP výslovne ani implicitne nevylučuje prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o pokute podľa ust. § 13 ods. 4 zákona č. 315/2016 Z.z. a toto odvolanie nevylučujú ani ustanovenia CMP, upravujúce osobitné konania vo veciach obchodného registra, ktoré sa subsidiárne použijú na sankčné konanie podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. z dôvodu príbuznosti právnej úpravy. Z týchto východísk má oprávnená osoba za to, že proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu aj v časti jeho výroku III. je odvolanie prípustné. Partner VS, členovia jeho štatutárneho orgánu, ktorí vykonávali činnosť v čase údajného porušenia zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z., ako aj oprávnená osoba sú účastníkmi konania o pokute, nakoľko sa koná o ich právach a povinnostiach (§ 13 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 zákona č. 315/2016 Z.z. v spojení s § 7 ods. 2 CMP). V súlade s najnovšou judikatúrou ústavného súdu je medzi účastníkmi konania o pokute podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. nerozlučné procesné spoločenstvo. Teda aj z hľadiska nerozlučného spoločenstva nemožno vo vzťahu k partnerovi VS a členom jeho štatutárneho orgánu založiť prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o pokute uloženej im za porušenie zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z. z. (podľa § 13 ods. 7 v spojení s ods. 1 príslušného zákona) a vo vzťahu k oprávnenej osobe za to isté porušenie zákonnej povinnosti prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o pokute odoprieť.
59. Spoločnosť (partner VS) bola do registra partnerov verejného sektora (ďalej len „register“) zapísaná dňa 25.07.2017 na základe verifikačného dokumentu zo dňa 14.07.2017. Ku dňu vyhotovenia verifikačného dokumentu, resp. ku dňu zápisu partnera VS do registra bol (a stále je) jeho jediným štatutárnym orgánom konateľ T.. U. C.. Kontrolný orgán (dozorná rada) nebol zriadený. Podľa zverejneného verifikačného dokumentu zo dňa 14.07.2017 boli spoločníkmi partnera VS spoločnosť APOTHEKA, s. r. o. (IČO: 35 682 591), ktorej podiel na základnom imaní, hlasovacích právach a hospodárskom výsledku partnera VS predstavoval 70% (tomuto jej podielu zodpovedal peňažný vklad vo výške 6 972,- Eur), a B.. W. Y., ktorej podiel na základnom imaní, hlasovacích právach a hospodárskom výsledku partnera VS predstavoval 30% (tomuto jej podielu zodpovedal peňažný vklad 2 987,- Eur). Konečnými užívateľmi výhod partnera VS boli V.. O.. T. C., O.. (z titulu podielu vo výške 85,77% na základnom imaní spoločnosti APOTHEKA, s. r. o., ktorému zodpovedal peňažný vklad 6 004,- Eur) a B.. W. Y. z dôvodu držby priameho 30% obchodného podielu na základnom imaní a hlasovacích právach v partnerovi VS. V.. O.. T. C., O.. (ďalej len „p. C.“) bol teda konečným užívateľom výhod partnera VS z titulu držby kvalifikovaného nepriameho podielu (viac ako 25%) na základnom imaní, hlasovacích právach a hospodárskom výsledku partnera VS vo výške 60,04% podľa § 6a ods. 1 písm. a), bodu 1. a 4. zákona č. 297/2008 Z.z. (účinného ku dňu vyhotovenia verifikačného dokumentu) Súčasne platí, že p. C. nebol členom žiadneho orgánu partnera VS, nebol ani priamym spoločníkom partnera VS („členom valného zhromaždenia partnera VS“), nemal právo vymenovať, inak ustanoviť alebo odvolať štatutárny orgán alebo riadiaci orgán v partnerovi VS alebo akéhokoľvek ich člena. Tieto skutočnosti vyplývajú z registra partnerov verejného sektora a taktiež z obchodného registra. Úkony oprávnenej osoby podľa zákona č. 315/2016 Z.z. vykonávala pre partnera VS Advokátska kancelária Bugala - Ďuček, s.r.o. (oprávnená osoba). Takto opísaný skutkový stav korešponduje aj so skutkovým stavom zisteným okresným súdom (body 55 a 92 napadnutého uznesenia). V čase identifikácie konečného užívateľa výhod (ďalej len „KUV“) partnera VS v registri boli spoločníkmi oprávnenej osoby M.. B. K. (ďalej len „p. K.“) a B.. O. M.; podiel každého z nich na základnom imaní a hlasovacích právach v oprávnenej osobe predstavoval 50%. V čase identifikácie KÚV partnera VS v registri až do 04.10.2018 bol p. K. aj konateľom oprávnenej osoby.
60. V odvolaní odvolateľ uviedol, že v septembri, resp. októbri roku 2018 okresný súd začal ex offo konania o uloženie pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. vo vzťahu k celkom 19 partnerom verejného sektora; jedným z nich bola aj Spoločnosť (partner VS). Pre všetkých 19 partnerov verejného sektora vykonávala úkony oprávnenej osoby podľa príslušného zákona Advokátska kancelária Bugala
- Ďurček, s.r.o. Ich enumeráciu uvádzal z dôvodu nižšie namietaného porušenia zásady ne bis in idem postupom okresného súdu, resp. z dôvodu nižšie uvedenej námietky nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v nerešpektovaní zásad trestania za delikt s pokračovacím charakterom.
Por. č. Obchodné meno partnera verejného sektora IČO Deň podpisu Verifikačného dokumentu Spisová značka 1. GPN s. r. o. 36 713 422 29.06.2017 43PPok/1/2018 2. C.E.N. s. r. o. 35 780 886 30.06.2017 43PPok/7/2018 3. Mediaprint - Kapa Pressegrosso, a. s. 35 792 281 06.07.2017 43PPok/2/2018 4. Slovenská Grafia a. s. 31 321 470 07.07.2017 43PPok/8/2018 5. Ružinovská poliklinika, a. s. 35 914 793 10.07.2017 5PPok/9/2018 6. APOTHEKA, s. r. o. 35 682 591 14.07.2017 5PPok/7/2018 7. MEDIA TRADE spol. s r.o. 31 333 150 14.07.2017 43PPok/6/2018 8. VITALITA, s. r. o. 31 395 112 14.07.2017 5PPok/3/2018 9. APOTHEKA ESSENTIAE, s. r. o. 31 396 577 14.07.2017 43PPok/9/2018 10. TIPO, s. r. o. 36 015 938 14.07.2017 5PPok/8/2018 11. Becomed, s. r. o. 31 374 069 14.07.2017 5PPok/10/2018 12. FARMEDIX, s. r. o. 44 673 515 14.07.2017 5PPok/11/2018 13. Fakultná nemocnica s poliklinikou Skalica, a. s. 44 444 761 14.07.2017 5PPok/4/2018 14. GGT a. s. 35 791 829 18.07.2017 43PPok/4/2018 15. EHC service, s. r. o. 36 507 245 19.07.2017 43PPok/3/2018 16. VODAX a. s. 35 801 948 19.07.2017 5PPok/5/2018 17. OMS, a. s. 34 132 333 27.07.2017 43PPok/5/2018 18. TBB, a. s. 30 225 574 30.08.2017 5PPok/6/2018 19. GS - SERVIS, s. r. o. 35 844 540 18.10.2017 5PPok/2/2018
61. Odvolateľ namietal, že okresný súd týmito samostatnými Sankčnými rozhodnutiami osobitne uložil pokuty Sankcionovaným spoločnostiam vrátane partnera VS, členom ich štatutárneho orgánu a oprávnenej osobe taktiež za porušenie zákazu úkonov oprávnenej osoby podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z.; p. C. je konečným užívateľom výhod všetkých Sankcionovaných spoločností vrátane partnera VS (prípadne aj s inými fyzickými osobami) z dôvodu jeho majetkovej účasti na ich základnom imaní. Okresný súd teda samostatne napadnutým uznesením a samostatne každým ďalším Sankčným rozhodnutím uložil za porušenie tej istej povinnosti podľa zákona č. 315/2016 Z. z. (za porušenie zákazu činnosti podľa § 19 písm. c) príslušného zákona na tom istom skutkovom základe) 13 pokút oprávnenej osobe - spoločnosti Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., ktorá vykonávala činnosti oprávnenej osoby aj pre partnera VS aj pre všetky (ďalšie) ostatné Sankcionované spoločnosti, každú v sume 20 000,- Eur. Pokuty uložené Sankčnými rozhodnutiami oprávnenej osobe tak predstavujú spolu sumu 260 000,- Eur. Súčasne okresný súd samostatne napadnutým uznesením a samostatne ďalšími troma Sankčnými rozhodnutiami uložil za porušenie zákazu podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z. z. štyri pokuty konateľovi T.. U. C., každú v sume 10 000,- Eur; jemu uložené pokuty tak predstavujú spolu sumu 40 000,- Eur.
62. K odôvodneniu odvolania oprávnená osoba uviedla, že považuje za vhodné zaoberať sa otázkou charakteru konania o uloženie pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z., t. j. či je na tento špeciálny typ civilného mimosporového konania potrebné aplikovať trestnoprávne princípy a trestnoprávnu úpravu, a to či už z hľadiska rešpektovania zásady zákazu dvojitého postihu za ten istý delikt (zásady ne bis in idem), z hľadiska rešpektovania zásad trestania za delikt s pokračovacím charakterom alebo z hľadiska nevyhnutnosti konkretizácie protiprávneho konania po právnej aj skutkovej stránke vo výrokovej časti napadnutého uznesenia. Partner VS, členovia jeho štatutárneho orgánu a oprávnená osoba podali okresnému súdu návrhy na prerušenie konania o pokute podľa § 2 ods. 1 CMP v spojení s § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Účastníci týmito návrhmi spochybnili ústavnosť ustanovenia § 13 ods. 7 zákona č. 315/2016 Z.z., zakotvujúceho jednoinštančnosť konania o pokute vo vzťahu k partnerovi VS a členom jeho štatutárneho orgánu, resp. oprávnená osoba napadla aj (prípadnú) protiústavnosť ustanovenia § 13 ods. 4 príslušného zákona, pre prípad, ak toto ustanovenie zakladá jednoinštančnosť konania
o pokute aj vo vzťahu k oprávnenej osobe. Okresný súd sa v konaní o návrhoch na jeho prerušenie zaoberal otázkou, či pokuty ukladané podľa § 13 príslušného zákona majú trestný charakter v intenciách troch kritérií tzv. Engelovho testu, s podporou Nálezu Ústavného súdu Českej republiky (ČR) sp. zn. Pl. ÚS 33/09 zo dňa 29.09.2010, z ktorého okresný súd citoval. Závery okresného súdu v tom smere, že nie sú naplnené žiadne „engelovské kritéria“ pre priznanie trestného charakteru pokutám ukladaným podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z., odporujú podľa odvolateľov najnovšie vyslovenému právnemu názoru ústavného súdu. Okrem záveru, že každé rozhodnutie o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. má v zásade povahu rozhodnutia vo veci samej (povahu meritórneho rozhodnutia), ústavný súd vyslovil pre prejednávanú vec ešte jedno podstatné stanovisko, a totiž, že každé takéto meritórne rozhodnutie o pokute má navyše i charakter trestania za predchádzajúce protiprávne konanie a spĺňa aj tzv. „engelovské“ kritéria v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.
63. V odvolaní uviedol, že ako vyslovil ústavný súd, najmä intenzita hroziacich pokút podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. napĺňa tretie kritérium „Engelovho“ testu. Partnerovi verejného sektora totiž hrozí pokuta vo výške získaného hospodárskeho prospechu, čo môže predstavovať milióny eur, resp. ak tento nemožno zistiť, vo výške od 10 000 Eur do 1 000 000 Eur podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2016 Z.z. Členom jeho štatutárneho orgánu v čase porušenia povinnosti hrozí pokuta vo výške od 10 000 Eur do 100 000 Eur podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona č. 315/2016 Z.z.; a za jej zaplatenie ručí oprávnená osoba zapísaná v registri v čase porušenia povinnosti podľa § 13 ods. 5 príslušného zákona, pokiaľ sa neliberuje tým, že pri zápise údajov do registra konala s odbornou starostlivosťou. Za porušenie zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z. hrozí oprávnenej osobe pokuta od 10 000 Eur do 100 000 Eur podľa § 13 ods. 4 príslušného zákona. Uvedené hroziace pokuty sú svojim rozsahom dokonca intenzívnejšie a citeľnejšie než peňažné tresty za niektoré trestné činy podľa Trestného zákona. Intenzitu týchto priamych peňažných pokút znásobujú ďalšie hroziace postihy, resp. následky upravené v § 13 ods. 2 (výmaz zapísaného partnera VS z registra, ak nezaplatil právoplatne uloženú pokutu v lehote určenej súdom), § 13a (nemožnosť opätovného zápisu partnera VS do registra po dobu dvoch rokov od jeho výmazu z registra), § 14 (vylúčenie člena/členov štatutárneho orgánu partnera VS podľa § 13a Obchodného zákonníka) a § 15 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. (vznik práva na strane subjektu verejného sektora na odstúpenie od zmluvy s partnerom VS). Tieto sekundárne postihy predstavujú zásadné zásahy do hmotnoprávnej pozície a súkromnej sféry partnerov verejného sektora, resp. členov ich štatutárnych orgánov, resp. predstavujú stratu práva uzatvárať obchody na dodávku tovarov a služieb s verejným sektorom. Práve cez prizmu druhého kritéria „Engelovho“ testu je možné podľa odvolateľa tiež konštatovať, že deliktuálne konania podľa § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. (vrátane porušenia zákazu podľa § 19 príslušného zákona), hoci nie sú upravené trestným právom, sa vzhľadom na účel a povahu sankcií k trestným činom približujú. Peňažné pokuty hroziace účastníkom konania majú totiž výlučne represívny charakter, typický aj pre trestné sankcie, nemajú reparačnú povahu (povahu náhrady škody). Pokuta uložená členovi štatutárneho orgánu partnera VS podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona č. 315/2016 Z.z. a pokuta uložená oprávnenej osobe podľa § 13 ods. 4 za porušenie zákazu podľa § 19 príslušného zákona represívnu funkciu určite má. Na rozdiel od okresného súdu sa domnieval, že aj pokuta uložená partnerovi VS podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2016 Z.z. má represívnu funkciu, nie funkciu reparačnú (hoci sa to v dôvodovej správe k zákonu č. 315/2016 Z. z. uvádza). Porušením niektorej zákonnej povinnosti, s následkom výmazu partnera VS z registra, resp. s následkom jeho sankcionovania pokutou, subjektu verejného sektora nevzniká žiadna škoda; tento plnenie od partnera VS zinkasoval. Subjektu verejného sektora vzniká len právo na odstúpenie od zmluvy uzavretej s partnerom VS, resp. právo na odopretie plnenia bez rizika omeškania podľa § 15 zákona č. 315/2016 Z. z. Je nepochybné, že peňažné tresty sú typické aj pre systém trestného práva. Príslušné pokuty majú nepochybne majetkové zameranie, zasahujú do majetkovej sféry postihovaných subjektov, umožňujú vynútiť významnú ujmu na majetku (aktívach) dotknutých subjektov a svojou povahou, či vzhľadom na ich výšku, sú všeobecne spôsobilé zasiahnuť do právneho postavenia dotknutých subjektov, dokonca sú spôsobilé zasiahnuť do základných práv dotknutých subjektov vrátane ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, resp. ich základného práva na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Podľa § 14 zákona č. 315/2016 Z.z. je rozhodnutie o pokute z dôvodov podľa § 13 ods. 2 rozhodnutím o vylúčení podľa § 13a Obchodného zákonníka. Vylúčenou osobou, a to po dobu troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia o vylúčení, je člen štatutárneho orgánu partnera VS, ktorý bol vymazaný z registra z dôvodov podľa § 13 ods. 2 príslušného zákona. Postih spočívajúci vo vylúčení člena štatutárneho orgánu partnera VS podľa § 14 zákona č. 315/2016 Z.z. možno teda analogicky stotožniť s trestom zákazu činnosti podľa Trestného zákona. Podobnosť s trestnými sankciami zapisovanými do registra trestov je zrejmá aj v tom, že dátum
právoplatnosti rozhodnutia o pokute podľa § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. vo vzťahu k partnerovi verejného sektora a jeho štatutárnemu orgánu, resp. jeho členom sa zapisuje do registra podľa § 4 ods. 7 príslušného zákona. Sankčné konanie podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. nemá charakter disciplinárneho konania, rovnako sa netýka len marginálnej skupiny osôb. Právna úprava obsiahnutá v zákone č. 315/2016 Z. z. sa týka partnerov verejného sektora, členov ich štatutárnych orgánov, ich konečných užívateľov výhod, resp. oprávnených osôb, pričom niet pochýb, že týmito subjektmi môže byť ktokoľvek, čo zdôrazňujeme aj v kontexte možného dobrovoľného zápisu do registra podľa § 17 zákona č. 315/2016 Z. z.; možno teda konštatovať, že zákon č. 315/2016 Z.z. je záväzný pre značný okruh subjektov, potenciálne pre všetkých.
64. Ak teda deliktuálne konania podľa § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. z hľadiska povahy a intenzity (výšky) hroziacich priamych peňažných sankcií napĺňajú tretie kritérium „Engelovho“ testu (čo už vyslovil aj ústavný súd), resp. napĺňajú aj druhé kritérium „Engelovho“ testu, táto skutočnosť je spôsobilá vtiahnuť konanie o pokute podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. do kategórie trestného obvinenia v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, (táto skutočnosť) robí toto sankčné konanie konaním s trestným charakterom. Preto je nevyhnutné podriadiť konanie o pokute v plnej miere zásadám vyjadreným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (v jeho trestnej časti). Inými slovami, konanie o deliktoch podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. (en bloc) a ich trestanie tam upravenými pokutami musí podliehať rovnakému režimu ako konanie o trestných činoch a ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné poskytnúť všetky záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku vo vzťahu k obvinenému/obžalovanému z trestného činu, aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná zodpovednosť v režime zákona č. 315/2016 Z. z. (obdobné závery boli judikované najvyššími súdnymi inštanciami v Slovenskej republike aj vo vzťahu k správnemu trestaniu). Uvedené závery o aplikácii trestnoprávnych princípov a trestnoprávnej úpravy najvyššie súdne inštancie formulovali len vo vzťahu ku konaniam o správnych deliktoch, tieto závery možno vztiahnuť aj na konania o deliktoch a na ukladanie pokút v režime zákona č. 315/2016 Z.z., a to aj s poukázaním na vyššie (najnovšie) vyslovený záver ústavného súdu. Porušenia povinností taxatívne vymenované v hypotéze právnej normy § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. (vrátane porušenia zákazu výkonu činností oprávnenou osobou podľa § 19 písm. c) príslušného zákona) nie sú deliktmi na úseku verejnej správy (správnymi deliktmi), hoci svojou povahou sú im najbližšie (z dôvodu, že správu na úseku registra partnerov verejného sektora možno s istými výhradami podriadiť pod oblasť verejnej správy), bezpochyby o nich platí, že sú deliktmi verejnoprávneho charakteru, podobne ako trestné činy, priestupky alebo iné správne delikty, a sankcie ukladané za porušenie ustanovených povinností majú verejnoprávnu povahu, čo konštatuje aj okresný súd v napadnutom uznesení (bod 91 napadnutého uznesenia). Zákon č. 315/2016 Z.z. je bezpochyby právnym predpisom verejného práva, minimálne z dôvodu, že štát prostredníctvom registrujúceho orgánu (okresného súdu) v konaniach, v ktorých rozhoduje o právach a povinnostiach príslušných subjektov, vystupuje vo vzťahu k nim z pozície moci, nadradenosti a rozhodnutia okresného súdu ako registrujúceho orgánu sú štátnou mocou vynútiteľné. Trestanie a ukladanie pokút v režime zákona č. 315/2016 Z.z. musí teda podliehať rovnakému režimu ako trestanie a ukladanie pokút za trestné činy či správne delikty. V súvislosti s otázkou, či možno uvažovať o podriadení konania o pokute podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. pod kategóriu „trestného obvinenia“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (v jeho trestnej časti), je potrebné reflektovať, že relatívne nová právna úprava na úseku registra partnerov verejného sektora zakotvená v zákone č. 315/2016 Z.z. predstavuje z hľadiska ukladania tak značných pokút istý legislatívny exces.
65. V odvolaní ďalej odvolateľ uviedol, že jednou zo základných zásad trestného konania a postihovania za trestné činy je zásada ne bis in idem (zákaz viacnásobného potrestania alebo stíhania za ten istý skutok). Preto režimu ukladania trestov za pokračovacie trestné činy je podriadený aj režim ukladania sankcií (pokút) za pokračovacie delikty verejnoprávnej povahy vymenované v hypotéze právnej normy § 13 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona č. 315/2016 Z.z. Analogicky sa teda aplikuje ustanovenie § 122 ods. 10 Trestného zákona, ktorý ustanovuje definičné znaky pokračovacieho trestného činu; podľa tohto ustanovenia sa za pokračovací trestný čin považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin. Pred okresným súdom prebiehali/prebiehajú súbežne konania vo veciach 19 partnerov verejného sektora vrátane Spoločnosti, pre ktorých Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o. vykonávala úkony oprávnenej osoby pri ich zápise do registra, resp. pri overovaní identifikácie ich KUV v registri. Ohľadne trinástich Sankcionovaných spoločností vrátane partnera VS okresný súd ku dňu
datovania tohto odvolania už rozhodol samostatnými Sankčnými rozhodnutiami (ohľadne partnera VS samostatne napadnutým uznesením). Skutková a právna stránka konaní vedených ohľadne všetkých vyššie avizovaných 19 partnerov verejného sektora vrátane partnera VS je totožná. Všetci 19 partneri verejného sektora patria do skupiny GRAFOBAL GROUP. Konečným užívateľom výhod všetkých 19 partnerov verejného sektora vrátane partnera VS bol/je p. C. ako spoločník s priamou alebo nepriamou majetkovou účasťou v nich (prípadne s ním aj ďalšia fyzická osoba). V prípade niektorých partnerov verejného sektora je p. C. aj členom ich štatutárneho orgánu, resp. ich kontrolného orgánu, čo ale nie je prípad partnera VS.“ Jednotiacim menovateľom pre porušenie zákazu podľa § 19 písm. c) príslušného zákona oprávnenou osobou, a to vo vzťahu ku všetkým 19 partnerom verejného sektora vrátane Spoločnosti (partnera VS), bola vyššie zmienená nepriama majetková účasť p. K. a p. C. v spoločnosti GGFS s.r.o.
66. Okresný súd napadnutým uznesením mal sankcionovať partnera VS, jeho konateľa T.. U. C. a oprávnenú osobu z dôvodu porušenia zákazu výkonu činností oprávnenej osoby podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z. z., pričom diskvalifikáciu oprávnenej osoby z úkonov podľa príslušného zákona pre partnera VS vyvodil z nepriamej majetkovej účasti p. K. a p. C. v spoločnosti GGFS s. r. o. V odôvodnení napadnutého uznesenia (bod 93) okresný súd totiž konštruoval skutkovú vetu, že vzťah medzi najväčším vlastníkom (či už priamym alebo nepriamym) partnera verejného sektora a konateľom oprávnenej osoby, založený ich spoločnou účasťou ako spoločníkov v tretej obchodnej spoločnosti (aj keď prostredníctvom iných právnických osôb nimi väčšinovo ovládaných), je objektívne spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov podľa zákona o RPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora a oprávnená osoba je tak podľa § 19 písm. c) zákona o RPVS vylúčená z vykonávania úkonov podľa zákona o RPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora. Okresný súd na rovnakom/obdobnom skutkovom a právnom základe sankcionoval oprávnenú osobu a T.. U. C. aj ďalšími Sankčnými rozhodnutiami. Oprávnená osoba vyhotovila verifikačné dokumenty pre účely prvého zápisu jednotlivých Sankcionovaných spoločností vrátane partnera VS do registra, resp. pre účely overenia identifikácie ich KUV na účely zosúladenia údajov v súlade s § 4 zákona č. 315/2016 Z. z. v registri v relatívne krátkom čase, v priebehu 16 dní od 29.06.2017 (kedy bol vyhotovený verifikačný dokument spoločnosti GPN s. r. o.) do 14.07.2017 (kedy bol vyhotovený verifikačný dokument partnera VS, ale napr. aj spoločnosti Fakultná nemocnica s poliklinikou Skalica, a. s.). Rovnako aj zápis jednotlivých Sankcionovaných spoločností do registra, resp. overenie identifikácie ich KUV v registri, za účelom ktorých boli verifikačné dokumenty oprávnenou osobou vyhotovené, prebehli v krátkom čase, a to v priebehu 19 dní od 08.07.2017 (GPN s. r. o.) do 26.07.2017 (TIPO, s. r. o.); s výnimkou GS - SERVIS, s. r. o., ktorej verifikačný dokument bol vyhotovený dňa 18.10.2017 a identifikácia p. C. ako jej KUV do registra bola vykonaná dňa 21.10.2017 po predchádzajúcom výmaze tejto spoločnosti z registra ex offo ku dňu 25.09.2017. Táto časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia. Rovnako by bol splnený aj časový okamih, do ktorého sa čiastkové útoky spočívajúce v porušení zákazu výkonu úkonov oprávnenej osoby považujú za jeden skutok; všetky tieto príslušné čiastkové útoky boli vykonané do právoplatného skončenia prvého konania o uloženie pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. ohľadne Sankcionovaných spoločností. Napokon všetky jednotlivé čiastkové útoky by spájala aj objektívna súvislosť v spôsobe ich spáchania, ním by bol výkon činností registrácie jednotlivých Sankcionovaných spoločností oprávnenou osobou v rozpore so zákazom podľa § 19 písm. c) príslušného zákona, ako aj objektívna súvislosť v predmete útoku; ním by bol záujem vylúčiť vo sfére oprávnenej osoby faktory, ktoré by mohli ohroziť pravdivé a úplné odhalenie vlastníckej štruktúry jednotlivých Sankcionovaných spoločností. Aplikujúc analogicky trestnoprávnu úpravu, okresný súd mal za viaceré čiastkové útoky uložiť oprávnenej osobe len jednu sankciu podľa § 13 ods. 4 zákona č. 315/2016 Z. z. vzťahujúceho sa na porušenie zákazu podľa § 19 príslušného zákona. Okresný súd mal prihliadnuť na predchádzajúce sankcionovanie oprávnenej osoby a T.. U. C. a mal zohľadniť zásadu konzumpcie skutku a s tým spojenú zásadu konzumpcie sankcie pri trestaní pokračovacieho deliktu spočívajúceho v porušení zákazu vykonávania činností oprávnenou osobou podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z. z. Nakoľko okresný súd v sankčnom konaní napadnutým uznesením porušil zásadu ne bis in idem vo vzťahu k oprávnenej osobe a T.. U. C., nerešpektoval trestnoprávne zásady ukladania trestov za pokračovacie trestné činy, ktoré sa obdobne aplikujú aj pre trestanie v režime zákona č. 315/2016 Z.z., zaťažil konanie o pokute takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, napadnuté uznesenie je nezákonné, čím došlo k porušeniu práva oprávnenej osoby a T.. U. C. na spravodlivý proces. Okresný súd prejednávanú vec aj nesprávne právne posúdil.
67. Oprávnená osoba tiež namietala, že okresný súd neuviedol vo výrokovej časti napadnutého uznesenia ani právne vymedzenie porušenia povinnosti vymenovanej v hypotéze právnej normy § 13 ods. 1, resp. ods. 4 zákona č. 315/2016 Z. z. (porušenie zákazu podľa § 19 písm. c) príslušného zákona), a rovnako nevymedzil ani kvalifikáciu skutku, ktorým mali byť naplnené znaky tohto protiprávneho konania za ktoré (protiprávne konanie) uložil partnerovi VS, členom jeho štatutárneho orgánu a oprávnenej osobe pokuty. Najvyšší súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa pokút za správne delikty konštatoval, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu, t. j. za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno považovať za zrozumiteľné a môže byť vynútiteľné exekúciou. Najvyšší súd SR vyslovil závery o nevyhnutnosti konkretizácie skutku uvedením okolností, za akých k nemu došlo, ako aj uvedením jeho právnej kvalifikácie vo výrokovej časti rozhodnutí týkajúcich sa pokút za správne delikty, hoci niet pochýb, že ani Správny poriadok, ktorý sa subsidiárne aplikuje v mnohých správnych konaniach podľa osobitných správnych predpisov, neupravuje pre tieto správne sankčné rozhodnutia obsahové náležitosti spočívajúce v konkretizácii sankcionovaného protiprávneho konania po právnej a skutkovej stránke (§ 46 v spojení s § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku). Okresný súd pojal kvalifikáciu protiprávneho konania po právnej aj skutkovej stránke len do odôvodnenia napadnutého uznesenia, hoci ani táto kvalifikácia nie je dostatočná; nie je uvedené, akým konkrétnym konaním bol delikt zo strany jednotlivých účastníkov spáchaný, v akom čase a podobne. Chýbajúci opis presného skutku vo výrokovej časti spôsobuje, že by mohlo dôjsť k dvojnásobnému sankcionovaniu účastníkov za ten istý skutok, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Z dôvodu, že výroková časť napadnutého uznesenia neobsahuje kvalifikáciu protiprávneho konania po právnej ani skutkovej stránke, túto možno vyvodiť len z jeho odôvodnenia, napadnuté uznesenie trpí vadou nepreskúmateľnosti. Táto vada ma za následok, že napadnuté uznesenie je nesprávne.
68. Odvolateľ namietal, že okresný súd začal v prejednávanej veci konanie o uloženie pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. na základe uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 5PPok/10/2018-30 zo dňa 27.09.2018 (uznesenie o začatí konania o pokute). Pri definovaní vád už počiatočného uznesenia o začatí konania vychádzame z jeho obsahu, z jeho výrokovej časti a odôvodnenia, nakoľko len uznesenie o začatí konania bolo (a mohlo byť) jediným právnym, procesným iniciátorom konania o pokute podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. Je úplne zjavné, že už v uznesení o začatí konania, či už v jeho výrokovej časti alebo v jeho odôvodnení, úplne absentuje akékoľvek vymedzenie protiprávneho konania, čo i len rámcovo, v minimálnom rozsahu, a to jednak po právnej stránke, kedy okresný súd nevymedzil žiadne z porušení povinností (protiprávnych konaní) tak, ako sú tieto taxatívne vymenované v hypotéze právnej normy obsiahnutej v § 13 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 315/2016 Z. z., vrátane porušenia zákazu podľa § 19 príslušného zákona, a jednak ani po skutkovej stránke, kedy okresný súd nekonkretizoval žiadny skutok (z hľadiska personálneho prepojenia partnera VS a oprávnenej osoby spochybňujúcej jej nestrannosť pri zápise partnera VS do registra, či identifikácii jeho KUV, a to aj s uvedením času, prípadne aj iných okolností, za akých ku skutku došlo), ktorý účastníkom konania okresný súd kládol za vinu a ktorým mali títo naplniť znaky skutkovej podstaty porušenia zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z. z. Okresný súd mal vymedziť protiprávne konanie po právnej a skutkovej stránke prioritne vo výrokovej časti uznesenia o začatí konania. Ustanovenia § 13 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 315/2016 Z. z. upravujú totiž jediný zákonný dôvod/titul pre „stíhanie“ a sankcionovanie účastníkov konania o pokute. Absencia vymedzenia predmetu (okresným súdom) iniciovaného konania o pokute implikuje, že okresný súd vôbec nemal k momentu začatia konania o pokute substancovaný predmet konania v prejednávanej veci, a tento substancoval až počas konania o pokute. Vymedzenie predmetu konania v uznesení o jeho začatí je totiž základným predpokladom pre konanie, predmet konania nemožno zisťovať a ustáliť v priebehu konania. Okresný súd sa vo výrokovej časti uznesenia o začatí konania zjavne obmedzil iba na formálne označenie konania tak, ako ho rámcovo pomenúva zákon č. 315/2016 Z. z. (napr. v § 12 ods. 7 a 8, § 13 ods. 5, § 16 ods. 5 a 6 príslušného zákona); odkázal len na právnu normu, ktorá sankcionovanie pokutami upravuje (§ 13 zákona č. 315/2016 Z. z.). Uloženie pokuty však nebolo samo osebe predmetom ani účelom iniciovaného konania o pokute. Jeho predmetom a účelom bolo zisťovanie a rozhodovanie o porušení zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z. z. a uloženie pokuty je len následkom preukázania protiprávneho konania zo strany dotknutých subjektov. Počas celého konania okresný súd neuviedol ani svoj predbežný právny názor. Všetci účastníci konania sa mohli len domnievať, v čom okresný súd videl pochybenia z pohľadu zákona č. 315/2016 Z. z. Diskvalifikujúci vzťah pre výkon činností oprávnenou osobou podľa zákona č. 315/2016 Z. z. sa účastníci konania dozvedeli až z napadnutého uznesenia. Týmito vadami uznesenia o začatí konania (nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť), spojenými s nemožnosťou kvalifikovane sa vyjadriť, bol vo vzťahu k účastníkom popretý zmysel práva na spravodlivé
súdne konanie, čím okresný súd vo vzťahu k účastníkom porušil ústavnoprávny princíp právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý tvorí imanentnú súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Absencia vymedzenia predmetu konania už v uznesení okresného súdu o začatí konania o pokute bola tak závažným nedostatkom príslušného uznesenia, ktorý sám osebe zakladal znemožnenie realizácie účastníkom patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
69. Okresný súd založil vylúčenie oprávnenej osoby z úkonov podľa zákona č. 315/2016 Z. z. pre partnera VS výlučne len na nepriamej majetkovej účasti p. K. a p. C. v spoločnosti GGFS s.r.o., t. j. v subjekte odlišnom od partnera VS, pričom len stroho cez prizmu teórie zdania, ktorá sa uplatňuje pri rozhodovaní o vylúčení sudcov z rozhodovania veci, konštatoval, že tento vzťah bol objektívne spôsobilý spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby vo vzťahu k partnerovi VS pri jeho zápise do registra. Okresný súd však nešpecifikoval, ako konkrétne bol tento vzťah objektívne spôsobilý spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby vo vzťahu k predmetu registračného konania ohľadne partnera VS, ktorá je odlišným právnym subjektom od spoločnosti GGFS s.r.o., v dôsledku čoho takto vyslovený právny názor okresný súd posunul len do pocitovej roviny; v kontexte uvedeného je tak napadnuté uznesenie arbitrárne (svojvoľné). Vylúčenie oprávnenej osoby, ktorá by bola určitým spôsobom zaujatá, sa vyžaduje najmä v tých prípadoch, kedy by táto zaujatosť mohla mať vplyv na celkový priebeh a výsledok konania, ktorým je nepochybne zápis pravdivých a úplných údajov o KUV do registra, či už v rámci jeho prvotnej identifikácie alebo v rámci overenia jeho identifikácie. Nestrannosť oprávnenej osoby voči partnerovi verejného sektora je potrebné posudzovať vždy vo vzťahu k predmetu konania a jeho výsledku. Právna norma obsiahnutá v § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z. z. je právnou normou verejného práva a zároveň, vzhľadom na tam použitý pojem „akýkoľvek vzťah“, je aj právnou normou vágnou a neurčitou, v dôsledku čoho sa musí v zmysle stabilnej rozhodovacej praxe súdov vykladať na ťarchu zákonodarcu, nie na ťarchu adresáta právnej normy, práve preto, aby obsah právnych noriem bol ich adresátmi racionálne pochopený a predvídateľný. Okresný súd poukázal aj na to, že p. C. a p. K. sa stretli v dozornej rade spoločnosti EBR SERVICES a. s., keď obaja boli v posudzovanom čase jej členmi, pričom jediným akcionárom spoločnosti EBR SERVICES a. s. je spoločnosť GGFS s. r. o. (bod 91 napadnutého uznesenia). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že pri výkone funkcie člena dozornej rady spoločnosti sa kladie najväčší dôraz na výkon nezávislého dohľadu. Zloženie dozornej rady musí byť také, aby jej členovia mohli konať zásadným spôsobom nezávislé od iných členov dozornej rady a nezávislé od predstavenstva a akýchkoľvek konkrétnych záujmov. Už len z povahy funkcie člena dozornej rady vplýva, že táto funkcia musí byť vykonávaná nezávisle najmä vo vzťahu k ostatným členom dozornej rady a členom predstavenstva. Navyše domnienka okresného súdu o tom, že okrem účasti p. K. a p. C. na valných zhromaždeniach spoločnosti GGFS s. r. o. sa títo stýkali aj na zasadnutiach dozornej rady spoločnosti EBR SERVICES a. s., nemá oporu v spise. Príslušná rozhodovacia prax nepovažuje vzťahy založené na kolegiálnej a profesionálnej spolupráci, pokiaľ tieto neprerastú do vzťahov priateľských, úzko osobných, blízkych, za vzťahy vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti.
70. V nadväznosti na vyššie uvedené oprávnená osoba konštatuje, že pri posudzovaní otázky nestrannosti oprávnenej osoby okresný súd nesprávne aplikoval rozhodovaciu prax a ani žiadnym spôsobom neodôvodnil odklon od rozhodovacej praxe súdov v otázkach nestrannosti súdov, ktorú je možné (aj podľa okresného súdu, ako to tvrdí v napadnutom uznesení) analogicky použiť na vzťah oprávnenej osoby k partnerovi VS, resp. členom jeho orgánov. Vzťah medzi oprávnenou osobou a partnerom VS vznikol a riadil sa výsostne len dohodou o plnení povinnosti oprávnenej osoby pre partnera verejného sektora, ktorá sa spravovala Obchodným zákonníkom, resp. bol založený za účelom profesionálneho poskytovania právnych služieb advokáta klientovi.
71. Ak okresný súd podriadil vzťah nepriamej majetkovej účasti p. K. a p. C. v spoločnosti GGFS s.r.o. pod obmedzenia z výkonu úkonov podľa zákona č. 315/2016 Z. z. oprávnenou osobou pre partnera VS, teda pre subjekt odlišný od spoločnosti GGFS s.r.o., výsledkom čoho bolo sankcionovanie účastníkov konania, tak podľa odvolateľa nesprávne právne vec posúdil; okresný súd právnu normu obsiahnutú v § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z. z. nesprávne a ústavne neakceptovateľným spôsobom vyložil a aplikoval na vzťah oprávnenej osoby k partnerovi VS, resp. k členom jeho orgánov. Oprávnená osoba v odvolaní navrhla, aby odvolací súd v súlade s § 2 ods. 1 CMP v spojení s § 388 CSP vydal uznesenie, ktorým Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 5PPok/10/2018-171 zo dňa 02.07.2020 v celom jeho rozsahu (v rozsahu všetkých jeho výrokov) zmení tak, že konanie v právnej veci uvedenej v záhlaví tohto odvolania zastaví.
72. K doručenému odvolaniu oprávnenej osoby sa vyjadrili PVS aj štatutárny orgán. Uviedli, že rozsah odvolania zo strany oprávnenej osoby považujú za správny. K prípustnosti odvolania a k dôvodom vyjadreným oprávnenou osobou PVS a štatutárny orgán PVS uviedli, že rozhodnutie o pokute podľa § 13 ods. 1 a 4 zákona č. 315/2016 Z.z. je rozhodnutím meritórnym, nie procesným, keďže registrujúci orgán ním rozhoduje o predmete, podstate veci s končenou platnosťou, pričom podanie odvolania nevylučuje ani zákon č. 315/2016 Z.z. a nevylučuje ani ustanovenie CMP. PVS a štatutárny orgán PVS boli rovnakého názoru ako oprávnená osoba, a to, že vzhľadom na charakter a výšku ukladaných sankcií, v záujme zachovania právnej istoty účastníkov konania, rozhodnutia o uložení pokuty musia byť preskúmateľné nezávislým súdom Slovenskej republiky, čo vyplýva aj z ust. § 59 ods. 1 CMP tak, ako na toto ustanovenie poukazuje v odvolaní aj oprávnená osoba.
73. K časti odvolania oprávnenej osoby, ktorá poukazuje na skutkové okolnosti, PVS a štatutárny orgán PVS uviedli, že tento ustálený skutkový stav nepokladajú za sporný, a preto sa k nemu bližšie nevyjadrujú. Oprávnená osoba rovnako ako PVS ako aj Členovia štatutárneho orgánu upriamuje pozornosť na „engelovské“ kritériá, pričom aj z vysloveného právneho názoru ústavného súdu je nepochybné, že má za to, že meritórne rozhodnutie o uložení pokuty má charakter trestania a spĺňa tieto kritériá. Protiprávne konania uvedené v Zákone sú teda deliktmi verejnoprávneho charakteru a sankcie, ktoré sú za tieto delikty ukladané, majú verejnoprávnu povahu, pričom vhodne poukazuje na to, že to isté konštatuje aj sám Registrujúci orgán a to priamo v Uznesení. Oprávnená osoba dospieva teda vo svojom odvolaní k záveru, že zákon č. 315/2016 Z. z. je v právnom poriadku Slovenskej republiky systematicky zaradený do odvetvia administratívneho (správneho) práva a teda konania ním reprobované (delikty) majú povahu správnych deliktov a pokuty ukladané za tieto delikty za administratívne sankcie. S týmto právnym názorom PVS a Členovia štatutárneho orgánu súhlasia a považujú ho za správny.
74. Podľa Oprávnenej osoby mal Registrujúci orgán prihliadnuť na predchádzajúce sankcionovanie Oprávnenej osoby a jednotlivých členov štatutárneho orgánu a mal zohľadniť zásadu konzumpcie skutku a s tým spojenú zásadu konzumpcie sankcie pri trestaní pokračovacieho deliktu, keďže Registrujúci orgán tak nekonal, porušil práva účastníkov konania na spravodlivý proces a nesprávne právne posúdil vec. Postoj Oprávnenej osoby obsiahnutý v Odvolaní považujú PVS a Členovia štatutárneho orgánu za vyjadrený vyťažujúco a podrobne a preto sa obmedzujú len na konštatovanie, že ho pokladajú za správny, vecný a preto sním súhlasia.
75. PVS a Štatutárny orgán považujú konanie podľa § 13 Zákona za konanie o deliktoch s trestným charakterom, a preto je v celej miere naň potrebné aplikovať všetky ustanovenia dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva pojem trestné obvinenie, či trestný čin definuje autonómne, čo znamená, že nepovažuje za trestné len činy, či skutky, ktoré sú vyslovene označené vnútroštátnym poriadkom za trestné činy.1 PVS a Štatutárny orgán ďalej uvádzajú, že problematikou trestného charakteru konania sa však okrem Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozsudku v zmysle predchádzajúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva konštatoval: „Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy." 2 Túto skutočnosť v rozsahu geografického regiónu judikoval aj Najvyšší správny súd Českej republiky: „Se zřetelem k zásadám, vyjádřeným v čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a svobod, vyhlášené ve Sbírce zákonů pod č. 209/1992, které vyjadřují principy práva na spravedlivý proces, musí řízení o přestupku, stejně tak o jiném správním deliktu, podléhat stejnému režimu jako řízení o trestných činech." Vzhľadom na vyššie uvedené PVS a Členovia štatutárneho orgánu súhlasia aj s touto časťou odvolania Oprávnenej osoby.
76. Oprávnená osoba sa ďalej vo svojom odvolaní bližšie venuje nesprávnemu právnemu posúdeniu Registrujúceho orgánu. Ťažiskovým je predovšetkým posudzovanie vzťahu člena štatutárneho orgánu Oprávnenej osoby a Štatutárneho orgánu PVS a nesprávne vyvodený záver, ku ktorému Registrujúci orgán týmto rozhodovacím procesom dospel. V tomto smere sa zhodne s Oprávnenou osobou vyjadrujú aj PVS a Členovia štatutárneho orgánu, pričom poukazujú, že sa tejto problematike podrobne, obšírne a dôkladne venujú vo svojom odvolaní. V konaní pred Registrujúcim orgánom nebolo preukázané ani majetkové ani personálne prepojenie oprávnenej osoby a PVS, Registrujúci orgán založil vzťah p. B. K. a p. T. C. len na nepriamej majetkovej účasti v spoločnosti GGFS s.r.o., Registrujúci orgán nešpecifikoval ako konkrétne bol tento vzťah objektívne spôsobilý spochybniť nestrannosť oprávnenej
osoby, Registrujúci orgán neprijateľne extenzívne vyložil ustanovenia Zákona pričom ich mal vyložiť na ťarchu zákonodarcu a nie na ťarchu adresáta právnej normy, Registrujúci orgán neprihliadal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, na ktorú oprávnená osoba poukázala v súvislosti s aplikáciou teórie zdania, registrujúci orgán nesprávne aplikoval rozhodovaciu prax pričom neodôvodnil odklon od rozhodovacej praxe súdov v otázkach nestrannosti súdov, Registrujúci orgán nedostatočne odôvodnil svoje pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby vo vzťahu k PVS, súhrnom nielen týchto pochybení teda Registrujúci orgán nesprávne právne vec posúdil.
77. Vo svojom odvolaní oprávnená osoba uvádza, že registrujúci orgán neuviedol vo výrokovej časti Uznesenia kvalifikáciu skutku, za ktorý uložil PVS, Štatutárnemu orgánu ako aj oprávnenej osobe sankciu. S vyššie uvedenými závermi oprávnenej osoby vyjadrujú PVS ako aj Členovia štatutárneho orgánu svoj súhlas a dovoľujú si doplniť, že za neuspokojivú pokladajú nielen výrokovú časť uznesenia ale rovnako aj jeho odôvodnenie. Poukazujú pritom na svoje odvolania v tejto veci, podľa ktorého uznesenie konajúceho súdu nie je dostatočne odôvodnené, súd sa dostatočne a v niektorých prípadoch vôbec nevyporiadal s argumentáciou účastníkov ako ani s dôkazmi predloženými jednotlivými účastníkmi konania. V uznesení o začatí konania absentuje vymedzenie protiprávneho konania či už po právnej alebo skutkovej stránke, predmet konania v zásade zistil a ustálil až v priebehu konania, súd mal začať konanie (hoci aj možné) pre porušenie zákazu podľa § 19 písm. c) Zákona a za týmto účelom mal skutkovo a právne vymedziť, v čom spočíva porušenie zákonnej povinnosti, z uvedeného dôvodu má Oprávnená osoba za to, že súd pre účely vymedzenia predmetu konania o pokute interpretoval a aplikoval príslušné zákonné normy ústavne neakceptovateľným spôsobom. Súhlasili s odvolacím návrhom v záverečnej časti Odvolania Oprávnenej osoby a žiadali odvolací súd, aby mu v celom rozsahu vyhovel a rozhodol tak ako je v ňom uvedené.
78. K doručenému odvolaniu PVS a štatutárneho orgánu PVS sa oprávnená osoba nevyjadrila.
79. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaných odvolaní a postupom bez nariadenia pojednávania napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením v odvolaniami napadnutých výrokoch I., II., III.. a v závislom výroku V. o trovách konania potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
80. Krajský súd ako primárnu riešil otázku prípustnosti odvolania podaného partnerom verejného sektora (ďalej len „PVS“), štatutárnym orgánom partnera verejného sektora (ďalej len „štatutárny orgán PVS“) a rozsah odvolania podaného oprávnenou osobou. V poučení napadnutého uznesenia okresného súdu bolo uvedené, že proti rozhodnutiu o pokute podľa § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2016 Z.z.“) môže podať odvolanie len oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona č. 315/2016 Z.z., a to do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Ďalej bolo v poučení uvedené, že proti výroku IV. odvolanie nie je prípustné a že proti výroku V. uznesenia možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina, teda vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Z výroku I. napadnutého uznesenia okresného súdu bolo zrejmé, že ním bola uložená pokuta partnerovi verejného sektora Becomed, s.r.o., výrokom II. bola uložená pokuta členom štatutárneho orgánu PVS, za ktorej zaplatenie ručí oprávnená osoba, s tým, že plnením jedného z účastníkov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého z účastníkov a výrokom III. bola uložená pokuta oprávnenej osobe. Krajský súd uvádza, že u oprávnenej osoby došlo od 28.04.2021 k zmene obchodného mena: ADAUS, s.r.o. (výpis z OR OS Bratislava I, Oddiel: Sro, Vložka číslo: 44323/B), avšak pre zabezpečenie kontinuity s napadnutým uznesením okresného súdu sa ďalej uvádza oprávnená osoba pod pôvodným obchodným menom Advokátska kancelária Bugala
- Ďurček, s.r.o.
81. Napadnuté uznesenie okresného súdu je datované dňa 2. júla 2020. V zmysle znenia § 13 ods. 7 zákona č. 315/2016 Z.z. účinného od 01.09.2019 môže proti rozhodnutiu o pokute podľa odseku 1 podať odvolanie len oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty podľa odseku 1 písm. b). Krajský súd má za to, že vzhľadom k zneniu § 13 ods. 7 zákona č. 315/2016 Z.z. bolo pre prípustnosť odvolania oprávnenej osoby podstatné, že v zmysle výroku II. rozhodnutia okresného súdu pri uložení pokuty členom štatutárneho orgánu PVS bolo vyjadrené, že za jej zaplatenie ručí oprávnená osoba - Advokátska
kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544. Oprávnená osoba je tak subjektom oprávneným podať odvolanie priamo na podklade tohto zákonného ustanovenia. Oprávnená osoba v podanom odvolaní uviedla rozsah odvolania (čl. rub spisu), ktorým napáda výrok I., výrok II. a výrok III. napadnutého uznesenia okresného súdu.
82. K otázke rozsahu podaného odvolania považuje krajský súd za potrebné uviesť, že okresný súd vo výroku IV. odvolaním napadnutého uznesenia zamietol návrhy na prerušenie konania. Voči tomuto výroku partner verejného sektora, štatutárnym orgánom partnera verejného sektora ani oprávnená osoba odvolanie nepodali. Napriek tomu v podaných odvolaniach PVS a štatutárny orgán PVS na návrhy na prerušenie konania poukazovali s odkazom na Engelovské kritériá, avšak len z dôvodu nimi vyjadreného nesúhlasu so záverom okresného súdu, ktorý konanie o uložení pokuty nevyhodnotil ako konanie s charakterom trestania za predchádzajúce protiprávne konanie. Takto vyjadrená odvolacia námietka smerovala voči výrokom o uložení pokuty a nie voči výroku o zamietnutí návrhov na prerušenie konanie, proti ktorému výroku by odvolanie ani nebolo prípustné cez úpravu § 357 CSP, ktorá pripúšťa odvolanie len voči rozhodnutiu o prerušení konania.
83. V otázke prípustnosti odvolania podaného PVS a členom štatutárneho orgánu PVS, krajský súd vychádzal z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 147/2020-51 zo dňa 2. apríla 2020 v spojení s uznesením ÚS SR sp.zn. II. ÚS 345/2020 zo dňa 27. augusta 2020.
84. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z., ak sa v návrhu na zápis uvedú nepravdivé alebo neúplné údaje o konečnom užívateľovi výhod alebo verejných funkcionároch podľa § 4 ods. 4 písm. f), nie je splnená povinnosť podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote podľa § 9 ods. 1 alebo sa poruší zákaz podľa § 19, registrujúci orgán uloží a) partnerovi verejného sektora pokutu vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý partner verejného sektora získal; ak hospodársky prospech nemožno zistiť, registrujúci orgán uloží pokutu od 10.000,- Eur do 1.000.000,- Eur, b) osobe, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo členom štatutárneho orgánu partnera verejného sektora v čase porušenia povinnosti podľa úvodnej vety pokutu od 10.000,- Eur do 100.000,- Eur; členovia štatutárneho orgánu zodpovedajú za zaplatenie pokuty podľa predchádzajúcej vety spoločne a nerozdielne.
85. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 315/2016 Z.z. za zaplatenie pokuty podľa odseku 1 písm. b) ručí oprávnená osoba zapísaná v registri v čase porušenia povinností podľa odseku 1. Oprávnená osoba nie je povinná zaplatiť pokutu, ak preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou. Účastníkom konania o pokute podľa odseku 1 je aj oprávnená osoba.
86. Z citovaného § 13 ods. 5 zákona č. 315/2016 Z.z. nesporne vyplýva, že oprávnená osoba je účastníkom konania podľa odseku 1, § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. Vzhľadom k uvedenému odkazu vyjadrenému v § 13 ods. 5 zákona č. 315/2016 Z.z. je tak zrejmé, že oprávnená osoba má účastníctvo v konaní o uložení pokuty podľa § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z., t.j. v konaní o uložení pokuty PVS a štatutárnemu orgánu, v danom prípade členom štatutárneho orgánu PVS, ktoré účastníctvo je zachované aj vo vyvolanom odvolacom konaní. Znamená to, že oprávnená osoba je účastníkom konania o odvolaní, ktoré sa týka aj odvolania PVS a členov štatutárneho orgánu PVS, ktorým napadnutým uznesením okresného súdu bola uložená pokuta. Podľa odseku 28. odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 147/2020-51 zo dňa 2. apríla 2020 podanie odvolania oprávnenou osobou podľa ust. § 13 ods. 7 zákona o registri partnerov verejného sektora zakladá účinky voči rozhodnutiu o uložení pokuty podľa ust. § 13 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného sektora ako celku. Rovnaký záver týkajúci sa tejto veci vyslovil Ústavný súd SR aj v svojom uznesení sp.zn. II. ÚS 345/2020 zo dňa 27. augusta 2020 v ods. 25. odôvodnenia. Z tohto záveru Ústavného súdu SR vyplýva (z ktorého vychádzal aj krajský súd), že podaním odvolania oprávnenou osobou sa „otvára“ celé napadnuté rozhodnutie okresného súdu, t.j. v celosti jeho výrokovej časti uloženia pokuty PVS, členom štatutárneho orgánu PVS, oprávnenej osobe a k týmto výrokom viažuce sa odôvodnenie.
87. Podľa § 16 ods. 5 zákona č. 315/2016 Z.z. na konanie o námietkach, na konanie podľa § 12 a na konanie o pokute sa primerane použijú ustanovenia Civilného mimosporového poriadku; ustanovenia čl. 6, § 35 a 36 Civilného mimosporového poriadku sa nepoužijú.
88. Podľa § 59 ods. 1 CMP odvolanie je prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa § 304 písm. f).
89. Primeraná aplikácia ustanovení Civilného mimosporového poriadku na konanie o pokute potom podľa názoru krajského súdu, ktorý je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 147/2020-51 zo dňa 2. apríla 2020, odôvodňuje záver, že je prípustné proti uzneseniu okresného súdu aj odvolanie podané PVS a členmi štatutárneho orgánu PVS. Konanie a rozhodovanie o pokute vzhľadom k obsahu zákona č. 315/2016 Z.z. v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu je konaním a rozhodovaním vo veci samej. Krajský súd poukazuje na odsek 27. odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 147/2020-51 zo dňa 2. apríla 2020, z ktorého vyplýva: „Povahu rozhodnutia vo veci samej má v zásade každé rozhodnutie o uložení pokuty podľa § 13 zákona o registri partnerov verejného sektora, ktoré navyše má i charakter trestania za predchádzajúce protiprávne konanie a spĺňa i tzv. „engelovské“ kritériá v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa povahy a stupňa hroziacej sankcie, t.j. vo vzťahu k výške hroziacich pokút (od 10.000 Eur do 100.000 Eur). Vychádzajúc z čl. 13 dohovoru právo na účinný opravný prostriedok má mať ten, komu môže súd ako registrujúci orgán uložiť pokutu v zmysle § 13 zákona o registri partnerov verejného sektora.“ Ďalej z odseku 32. odôvodnenia predmetného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že „Zo subsidiárneho vzťahu Civilného sporového poriadku k Civilnému mimosporovému poriadku možno vyvodiť, že aplikovanie ustanovenia o nerozlučnom spoločenstve nie je v konaní o uložení pokuty podľa § 13 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného sektora vylúčené“. V predchádzajúcom odseku 31. odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR bolo vyjadrené to, že pre posúdenie samostatného alebo nerozlučného spoločenstva je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; všade tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo s poukazom aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 1/2018 z 29. januára 2019. Aj v uznesení ÚS SR sp.zn. II. ÚS 345/2020 zo dňa 27. augusta 2020, ktoré sa týka tejto veci, v ods. 28., 29., 30. odôvodnenia sa poukazuje na samostatné, nerozlučné spoločenstvo, ako aj, že aplikovanie ustanovenia CSP o nerozlučnom spoločenstve nie je v konaní o uloženie pokuty podľa § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. vylúčené.
90. Krajský súd na základe skutočnosti, že priamo § 16 ods. 5 zákona č. 315/2016 Z.z. poukazuje na primerané použitie CMP na konanie o pokute, pričom podľa § 59 ods. 1 CMP je odvolanie prípustné proti uzneseniu okresného súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, ktorým rozhodnutím vo veci samej je aj rozhodnutie okresného súdu o uložení pokuty tak PVS, členom štatutárneho orgánu PVS, ako aj oprávnenej osobe, v zhode s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 147/2020-51 zo dňa 2. apríla 2020 konštatuje, že bolo prípustné odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu aj zo strany PVS a členov štatutárneho orgánu PVS. Toto uznesenie ÚS SR bolo krajským súdom uvádzané v kontexte hodnotenia prípustnosti odvolania PVS a štatutárneho orgánu PVS so zvýraznením záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy, ale rozhodnutím vo veci, v ktorej je daná právomoc súdu v civilnom procese.
91. Krajský súd po skonštatovaní prípustnosti odvolania podaného PVS, členmi štatutárneho orgánu PVS a oprávnenou osobou posudzoval, či má spôsobilý predmet pre odvolacie konanie, a to rozhodnutie okresného súdu, ktoré má zákonom požadované náležitosti nielen vo výrokovej časti, ale aj v časti odôvodnenia.
92. V podanom odvolaní PVS, člen štatutárneho orgánu PVS a oprávnená osoba namietali, že rozhodnutie okresného súdu nemá náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP, je nedostatočne odôvodnené. Krajský súd uvádza, že na základe § 2 ods. 1 CMP sa subsidiárne aplikujú ustanovenia Civilného sporového poriadku, t.j. aj § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP. Krajský súd nezistil opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné § 157 ods. 2 OSP (aktuálne § 220 ods. 2 CSP) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Podľa krajského súdu okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku
rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia dostatočne zrejmý. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom nepochybne patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
93. Krajský súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením okresného súdu má za to, že toto má náležitosti vyžadované § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd svoje rozhodnutie riadnym spôsobom zdôvodnil, keď vyjadril samostatne zistený skutkový stav, vyjadril, ktoré rozhodné ustanovenia zákona č. 315/2016 Z.z. aplikoval, vyjadril právne posúdenie, ako aj rozhodné okolnosti k uloženým pokutám. Okresný súd vyjadril skutkové a právne východiská, na základe ktorých rozhodol o uložení pokuty tak PVS, ako aj členom štatutárneho orgánu PVS a oprávnenej osobe. Všeobecné súdy nie sú povinné dať stanovisko, resp. vyjadriť závery ku každej okolnosti, ktorú predostiera sporová strana, resp. účastník. Je postačujúce, ak sa dajú skutkové a právne závery a tieto zdôvodnia len k okolnostiam podstatnej a rozhodnej povahy, ktoré sú určujúce pre samotné súdne rozhodnutie. Rovnako tak ani konanie o opravnom prostriedku, v danom prípade o odvolaniach PVS, členov štatutárneho orgánu PVS a oprávnenej osoby, nemá poskytnúť odpoveď na každý odvolací argument, ale len na tie, ktoré majú pre posúdenie odvolacej veci podstatný význam (II. ÚS 78/05). Je už ustálenou súdnou praxou Ústavného súdu SR vyjadrené, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (I. ÚS 188/06).
94. Rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď sa súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o tvrdenia odvolateľov, riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (I. ÚS 188/06). Okrem toho krajský súd považuje za potrebné poukázať, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade napadnuté uznesenie okresného súdu i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania § 220 CSP.
95. Oprávnená osoba v podanom odvolaní ďalej napádala výrokovú časť uznesenia okresného súdu v tom, že nebola vyjadrená kvalifikácia skutku, za ktorého porušenie bola uložená PVS, členom štatutárneho orgánu PVS a oprávnenej osobe pokuta. Ak registrujúci orgán zahrnul kvalifikáciu skutku len do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, hoci aj táto podľa oprávnenej osoby nie je dostatočná a chýba opis presného skutku vo výrokovej časti rozhodnutia, spôsobuje to, že by mohlo dôjsť k dvojnásobnému sankcionovaniu účastníka konania za ten istý skutok, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Oprávnená osoba mala za to, že napadnuté rozhodnutie trpí nepreskúmateľnosťou, pokiaľ výroková časť napadnutého rozhodnutia neobsahuje kvalifikáciu skutku, ktorú možno vyvodiť len z jeho odôvodnenia. Oprávnená osoba v tomto videla porušenie práva na spravodlivý proces.
96. Krajský súd tento odvolací dôvod nehodnotí ako relevantný, pričom poukazuje na účel právnej úpravy prijatý zákonom č. 315/2016 Z.z. a charakter konania o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. Predmet úpravy zákona č. 315/2016 Z.z. v § 1 je vyjadrený tak, že upravuje zriadenie registra partnerov verejného sektora (ďalej len „register“), údaje zapisované do registra, postup pri zápise údajov do registra, zápise zmeny zapísaných údajov a výmaze zapísaných údajov (ďalej len „registrácia“), overovaní údajov zapisovaných do registra a sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom. Ústavný súd SR v uznesení č.k. I. ÚS 147/2020-51 zo dňa 2. apríla 2020 v odseku 25. odôvodnenia uviedol, že rozhodnutie registrujúceho orgánu, konkrétne Okresného súdu Žilina, o uložení sankcie podľa § 13 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného sektora (zákona č. 315/2016 Z.z.) je
špecifickým typom rozhodnutia, ktoré svojou povahou vychádza z právnej úpravy konania vo veciach obchodného registra podľa § 278 a nasl. CMP. Ďalej Ústavný súd SR uviedol, že zákonnú úpravu súdneho sankcionovania možno nájsť aj v § 11 zákona č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súvisiaceho s § 298 ods. 1 CMP.
97. Krajský súd konštatuje, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Asan/4/2020 zo dňa 20.05.2020 vyplýva záver, že rozhodnutie vydané Okresným súdom Žilina v súdnom konaní podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. je rozhodnutím, ktoré nebolo vydané orgánom verejnej správy, ale sa jednalo o rozhodnutie vo veci, v ktorej je daná právomoc súdu ako orgánu súdnej moci v civilnom procese (ods. 11 odôvodnenia uznesenia NS SR). V spojení s odsekom 12. odôvodnenia predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR bolo konštatované, že rozhodnutia vydané v konaniach podľa zákona č. 315/2016 Z.z. sú výsledkom súdneho konania (civilného mimosporového procesu) a nie administratívneho konania. Z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR plynie záver charakteru konania o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. ako konania, v ktorom sú vydávané rozhodnutia ako výsledok civilného mimosporového procesu, pre ktorý nie je namieste sa domáhať toho, aby vo výrokovej časti takéhoto súdneho rozhodnutia bola byť uvedená kvalifikácia skutku, za ktorý bola uložená pokuta.
98. Oprávnená osoba v podanom odvolaní tiež namietala, že rovnakou vadou trpelo už samotné uznesenie o začatí konania, ktorým registrujúci orgán začal konanie v prejednávanej veci ex offo, ak neuviedol vo výrokovej časti, v čom vidí deliktuálne konanie PVS, členov štatutárneho orgánu PVS alebo oprávnenej osoby, pre ktoré začal konanie o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. Podľa krajského súdu, vzhľadom na vymedzený charakter konania o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z., a to keď ide o rozhodnutia, ktoré sú výsledkom súdneho konania (civilného mimosporového procesu), ktoré konania o uložení pokuty vychádzajú aj z právnej úpravy konania vo veciach obchodného registra, u ktorého princíp sankcionovania je aj v ust. § 11 zákona č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tak, ako tento odkaz a prepojenie vyjadril v odseku 25. odôvodnenia uznesenia č.k. I. ÚS 147/2020-51 zo dňa 2. apríla 2020 Ústavný súd Slovenskej republiky, nebol opodstatnený odvolací dôvod oprávnenej osoby o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, pokiaľ vo výrokovej časti nie je kvalifikácia skutku, za ktorý došlo k uloženiu pokuty. K uvedenému záveru krajský súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 432/2020 zo dňa 08.10.2020, v ktorom v odseku 21. odôvodnenia sa uvádza: „Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o porušení práv tým, že okresný súd vo výrokovej časti neuviedol, pre ktoré konkrétne porušenie povinností začal konanie o pokute, ústavný súd odkazuje na vlastné tvrdenie sťažovateľov, s ktorým sa ústavný súd stotožňuje, a teda, že „Uloženie pokuty však nie je samo o sebe predmetom ani účelom iniciovaného konania o pokute. Jeho predmetom a účelom je zisťovanie a rozhodovanie o niektorom protiprávnom konaní uvedenom v hypotéze právnej normy obsiahnutej v § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z.“ Napokon dôvody začatia konania o uložení pokuty je možné vyvodiť aj z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktoré cituje ustanovenia zákona o registri partnerov verejného sektora, ktorých porušenie napĺňa dôvodnosť začatia konania o pokute v zmysle § 13 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného sektora.“ Ústavný súd SR preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol. Krajský súd konštatuje, že mal spôsobilý predmet konania, a to rozhodnutie okresného súdu, ktorého aj výroková časť bola úplná a určitá, t.j. nevyžadovalo sa vyjadrenie, kvalifikácia skutku vo výroku, za ktorý sa okresným súdom uložila pokuta, ani vyjadrenie tohto skutku v uznesení č.k. 5PPok/10/2018-30 zo dňa 27.09.2018, ktorým okresný súd začal konanie v prejednávanej veci.
99. V odvolaniach PVS, členov štatutárneho orgánu PVS a oprávnenej osoby bola podstatnou námietka nesprávnych skutkových zistení, záverov, nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávneho výkladu rozhodných ustanovení zákona č. 315/2016 Z.z. s tým, že došlo k extenzívnemu výkladu verejnoprávnej normy, ktorou podľa odvolateľov je zákon č. 315/2016 Z.z., námietka nedostatočného odôvodnenia, tvrdenie odvolateľov o nestrannosti oprávnenej osoby k PVS, nevysporiadanie sa s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá riešila nestrannosť sudcov, resp. sudcu na konaní a rozhodovaní vo veci, pokiaľ okresný súd vychádzal pri kvalifikácii nestrannosti zo súdnych rozhodnutí, ktoré sa týkali posudzovania vylúčenia alebo nevylúčenia sudcu, porušenie princípu ne bis in idem, konštatovania okresným súdom, ktoré nemajú oporu v spise, náklady, ktoré PVS uviedol v položke nákladov sú jednoznačne preukázateľnými nákladmi, PVS spoľahlivo určil hospodársky prospech - výnos, ktorý má PVS z jedinej zmluvy uzavretej podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2016 Z.z., a to so subjektom Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s.
100. K uvedeným odvolacím dôvodom krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol vyhodnotený ako relevantný. Krajský súd má za to, že v dostatočnom a potrebnom rozsahu bolo vykonané dokazovanie okresným súdom, na čo nadväzovalo aj správne právne posúdenie a vyhodnotenie. K rozsahu vykonaného dokazovania krajský súd poukazuje na § 16 ods. 5 zákona č. 315/2016 Z.z., keď na konanie o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. sa primerane použijú ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, avšak Čl. 6, § 35 a § 36 CMP sa nepoužijú, t.j. nepoužijú sa ustanovenia o dokazovaní v rozsahu, aby bol zistený skutočný stav veci súdom. Pre účely konania a rozhodovania okresným súdom v zmysle § 13 zákona č. 315/2016 Z.z. bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav veci, ktorý bol aj správnym spôsobom vyhodnotený a rovnako správnosť záverov sa konštatuje aj v rovine právneho vyhodnotenia veci.
101. Krajský súd k výkladu právnej normy - zákona č. 315/2016 Z.z., ktorý uskutočnil okresný súd, považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 315/2016 Z.z. zaviedol pre vybrané osoby, ktoré obchodujú s verejným sektorom (označované ako partneri verejného sektora), novú povinnosť, ktorou je zápis ich konečných užívateľov výhod do novozriadeného registra partnerov verejného sektora. Dôvodová správa uvádza, že jeho účelom je „zavedenie registra partnerov verejného sektora“. Z koncepcie predmetného zákona je zrejmé, že primárnym účelom je zvýšenie transparentnosti vo vzťahoch medzi súkromným a verejným sektorom. Register partnerov verejného sektora nahradil pôvodný register konečných užívateľov výhod, ktorý bol zriadený v zmysle zákona č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“). Zákon č. 315/2016 Z.z. prináša nový postup identifikácie konečných užívateľov výhod, ktorý má zabezpečiť, aby údaje o týchto osobách zapísané v registri partnerov verejného sektora zodpovedali skutočnosti a zároveň sa vzťahovali na čo najširší okruh subjektov obchodujúcich s verejným sektorom. Sankčné mechanizmy sú nastavené, ak sa poruší najmä povinnosť uvádzať pravdivé alebo úplné údaje o konečnom užívateľovi výhod. Sankcie platia aj v prípade, ak nie je splnená povinnosť podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote podľa § 9 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. alebo sa poruší zákaz podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z. Oprávnené osoby pri identifikácii konečného užívateľa výhod a overovaní identifikácie konečného užívateľa výhod sú povinné konať nestranne a s odbornou starostlivosťou a zaobstarať si o predmete zápisu do registra všetky potrebné dostupné informácie. Vo všeobecnosti z dôvodovej správy k zákonu č. 315/2016 Z.z. vyplýva, že prístup k verejným zdrojom bude podmienený zápisom v registri, z ktorého musia byť zrejmí koneční užívatelia výhod a súčasne aj tzv. oprávnená osoba spoluzodpovedná za zapísané údaje. Za identifikáciu konečného užívateľa výhod okrem partnera verejného sektora zodpovedá aj oprávnená osoba. Zákon č. 315/2016 Z.z. predpokladá okrem prvotnej identifikácie konečného užívateľa výhod aj následnú identifikáciu, a to vždy, keď nastane verifikačná udalosť, napr. v súvislosti s plnením zo zmluvy, uzatvorením novej zmluvy a podobne. Je nepochybné, že v zmysle zákona č. 315/2016 Z.z. sa od oprávnenej osoby vyžaduje odborná starostlivosť a súčasne oprávnená osoba nesie zodpovednosť za riadnu identifikáciu konečného užívateľa výhod. Oprávnená osoba, tak ako vyjadril aj Ústavný súd SR v uznesení č.k. I. ÚS 147/2020-51 zo dňa 2. apríla 2020, je dôležitým prvkom v procese registrácie konečných užívateľov výhod, pretože len oprávnená osoba je aktívne legitimovaná iniciovať registračné konanie (prvozápis, zmena a výmaz) a súčasne oprávnená osoba nesie zodpovednosť za riadnu identifikáciu konečného užívateľa výhod. Okresný súd preto správne postupoval, pokiaľ vo svojom rozhodnutí kládol dôraz na odbornosť oprávnenej osoby a jej zodpovednosť v procese registrácie, ktorý predpoklad profesionálneho vykonávania úkonov s odbornou starostlivosťou sa zákonite a logicky premietol aj do výšky uloženej pokuty okresným súdom, pokiaľ bolo zistené, že oprávnená osoba porušila zákaz podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z.
102. Podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z. oprávnená osoba nesmie vykonávať úkony podľa tohto zákona, ak a) je v tej istej veci zároveň partnerom verejného sektora alebo konečným užívateľom výhod partnera verejného sektora, pre ktorého má plniť povinnosti oprávnenej osoby, b) konečný užívateľ výhod partnera verejného sektora a oprávnenej osoby je tá istá fyzická osoba, c) má akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s partnerom verejného sektora.
103. V danej veci okresný súd zistil vzťah oprávnenej osoby k partnerovi verejného sektora, pre ktorý oprávnená osoba nesmela vykonávať úkony podľa zákona č. 315/2016 Z.z. vo vzťahu k partnerovi
verejného sektora a došlo tak k porušeniu zákazu podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z. K tomuto zistenému vzťahu okresný súd vecne správne uviedol, že z verifikačného dokumentu partnera verejného sektora, vypracovaného oprávnenou osobou, vyplýva, že O.. T. C. bol identifikovaný ako konečný užívateľ výhod partnera verejného sektora s poukazom na § 6a ods. 1 písm. a) bod 1 a 4 zákona č. 297/2008 o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to na základe jeho nepriamej účasti verejného sektora zodpovedajúcej podielu 60,04 % na základom imaní partnera verejného sektora, a to prostredníctvom APOTHEKA, s.r.o. so sídlom Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, IČO: 35 682 591 (ktorej je 85,77%-ným spoločníkom). Partner verejného sektora je v tomto prípade právnickou osobou, spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá má vlastnú právnu subjektivitu, majetkový základ a vlastné orgány, medzi ktoré obligatórne patrí aj valné zhromaždenie, ktoré je tvorené akcionármi. O.. T. C. má nepriamy podiel na základnom imaní partnera verejného sektora vo veľkosti 60,04%. Je preto zrejmé, že O.. T. C. ako nepriamy spoločník partnera verejného sektora sa v prípade jeho účasti na valnom zhromaždení podieľa na prijímaní rozhodnutí patriacich do pôsobnosti valného zhromaždenia, príp. rozhodnutí, ktorých prijímanie si valné zhromaždenie vyhradilo, a teda spolurozhoduje o zásadných otázkach týkajúcich sa partnera verejného sektora. Vzťah oprávnenej osoby prostredníctvom jej spoločníka a konateľa M.. K. s najväčším spoločníkom partnera verejného sektora je úplne zjavný a ľahko spoznateľný jednoduchým nahliadnutím do výpisov z obchodného registra spoločnosti BIZZ, s.r.o. a GGFS, s.r.o., kde je zistiteľná spoločná účasť M.. K. a O.. C. v obchodnej spoločnosti GGFS, s.r.o. ako spoločníkov (či už najskôr priamo O.. C. a následne prostredníctvom G GROUP a M.. K. nepriamo cez BIZZ, s.r.o.). Odvolací súd tak v zhode s okresným súdom uzavreli, že vzhľadom na vzťah oprávnenej osoby k partnerovi verejného sektora oprávnená osoba nesmela vykonávať úkony podľa zákona o RPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora Becomed, s.r.o. a došlo tak k porušeniu zákazu podľa § 19 písm. c) zákona o RPVS.
104. Krajský súd je názoru, že takto zistený vzťah okresný súd správne vykvalifikoval ako vzťah v zmysle § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z., pre ktorý oprávnená osoba nesmela vykonávať úkony podľa zákona o registri partnerov verejného sektora. Takto zistený vzťah by mohol vzbudiť pochybnosť o nestrannosti oprávnenej osoby a nemožno sa stotožniť s odvolacím dôvodom PVS a štatutárneho orgánu PVS o extenzívnom výklade zisteného vzťahu a § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z. Nepochybne z § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z. vyplýva zákaz pre oprávnenú osobu vykonávať úkony podľa tohto zákona, pokiaľ má akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov, ktorý by len mohol vzniesť pochybnosť jej nestrannosti. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že na možné vylúčenie oprávnenej osoby z vykonávania úkonov sa súd prvej inštancie „inšpiroval“ judikatúrou, ktorá rieši vylúčenie sudcov z rozhodovania veci. Uvedené „inšpirovanie“ však neznamená bezvýhradné aplikovanie judikačnej činnosti súvisiacej s otázkou vylúčenia sudcov z rozhodovania veci. Krajský súd má za to, že prístup k výkladu rozhodných ustanovení zákona č. 315/2016 Z.z. uskutočnil okresný súd nie v rozpore so zmyslom a účelom tejto zákonnej úpravy, ale v súlade s charakterom právnej normy, ktorá ak má zabezpečiť zvýšenie transparentnosti vo vzťahu medzi súkromným a verejným sektorom, tak je potom namieste, pokiaľ sa pri vzťahu oprávnenej osoby k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov kladie dôraz na objektívne hľadisko nestrannosti, t.j. či z objektívneho hľadiska (personálne) prepojenie oprávnenej osoby a partnera verejného sektora v očiach tretej osoby môže oprávnene vzbudiť pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby.
105. V podanom odvolaní PVS a štatutárny orgán PVS namietali, že okresný súd neskúmal kvalitu vzťahu oprávnenej osoby a štatutárneho orgánu PVS a uspokojil sa výlučne s rigidným jazykovým výkladom § 19 zákona č. 315/2016 Z.z. Tento odvolací dôvod nebol opodstatnený. Okresný súd sa podrobne vyjadroval k zistenému vzťahu oprávnenej osoby a PVS. Zákon č. 315/2016 Z.z. má pozitívne vymedzenie toho, kto je partnerom verejného sektora a negatívne vymedzenie toho, kto ním nie je. Pojmovým spoločným znakom vymedzenia pojmu „partner verejného sektora“ je nakladanie s verejnými zdrojmi/verejnými financiami/verejnými prostriedkami. Pri pozitívnej definícii partnera verejného sektora sa jedná predovšetkým o fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá nie je subjektom verejného sektora a ktorá prijíma verejné zdroje, vrátane zdrojov z verejného zdravotného poistenia, pričom ich prijíma priamo alebo sprostredkovane. Práve zákonom č. 315/2016 Z.z. sledovaná transparentnosť vzťahov pri nakladaní s verejnými prostriedkami dala zákonný podklad k tomu, aby bolo možné v danej veci vysloviť, že okresným súdom zistené prepojenie oprávnenej osoby a partnera verejného sektora spochybňuje nestrannosť oprávnenej osoby. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom PVS, štatutárneho orgánu PVS a
oprávnenej osoby krajský súd konštatuje, že dodržiavanie princípu transparentnosti sleduje práve § 19 zákona č. 315/2016 Z.z., ktorého porušenie ako skonštatoval okresný súd vo svojom rozhodnutí vyplynulo zo vzťahu medzi spoločníkom PVS a konateľom oprávnenej osoby, založeného ich spoločnou účasťou ako spoločníkov v tretej spoločnosti, čo objektívne vyvoláva pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov podľa zákona o registri partnerov verejného sektora vo vzťahu k partnerovi verejného sektora, preto oprávnená osoba je vylúčená v zmysle § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z. z vykonávania úkonov. Práve prepojenosť spoločníka PVS a konateľa oprávnenej osoby objektívne narúša nestrannosť oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov podľa zákona č. 315/2016 Z.z., preto oprávnená osoba podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z. bola vylúčená z vykonávania úkonov podľa tohto zákona vo vzťahu k PVS. Výklad rozhodných ustanovení zákona č. 315/2016 Z.z. bol zo strany okresného súdu podľa krajského súdu v zhode so zmyslom a účelom tejto právnej normy, ktorý nezasiahol do základných práv a slobôd odvolateľov. Krajský súd dodáva, že vzťah oprávnenej osoby k PVS alebo k členom jeho orgánov je vzťahom cez vystupujúce osoby za tieto subjekty, a preto pri tomto vzťahu nie je možné také reštriktívne nazeranie ako vyjadril v odvolaní PVS a štatutárny orgán PVS v tom, že O.. T. C. nie je konateľom ani nijakým iným orgánom PVS a že M.. B. K. nie je oprávnenou osobou, ak oprávnenou osobou je Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o.
106. Zákon č. 315/2016 Z.z. v § 13 ods. 1 definuje skutky, za ktoré registrujúci orgán ukladá pokuty PVS, štatutárnemu orgánu PVS, medzi ktorými je aj porušenie zákazu podľa § 19 zákona č. 315/2016 Z.z. Z § 13 ods. 4 zákona č. 315/2016 Z.z. vyplýva uloženie pokuty oprávnenej osobe registrujúcim orgánom, ak poruší zákaz podľa ust. § 19 zákona č. 315/2016 Z.z. V danej veci okresný súd vecne správnym spôsobom skonštatoval porušenie zákazu podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z., z ktorého titulu bol splnený základ pre ukladanie pokút okresným súdom, a to tak PVS ako aj štatutárnemu orgánu PVS a oprávnenej osobe. Krajský súd v tejto časti v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré sa viaže k stanoveniu výšky uložených pokút, keďže sa s postupom a závermi okresného súdu stotožňuje. Okresný súd postupoval pri ukladaní pokút za rešpektovania zásad proporcionality, zodpovednosti, odbornej starostlivosti oprávnenej osoby, pričom PVS a členom štatutárneho orgánu PVS uložil pokutu na spodnej hranici zákonného rozpätia, čo bolo uplatnené aj pri sankcii uloženej oprávnenej osobe, u ktorej však okresný súd zohľadnil to, že u nej sa predpokladá profesionalita a odborná starostlivosť, pre ktorú v zmysle § 13 ods. 4 zákona č. 315/2016 Z.z. registrujúci orgán oprávnenej osobe uložil pokutu vyššiu od spodnej hranice zákonného rozpätia, t.j. nie 10.000 Eur ako PVS a členom štatutárneho orgánu PVS, ale 20.000 Eur. Okresný súd v zákonne požadovanom rozsahu zdôvodnil aj závery prijaté k výške ukladaných pokút.
107. K odvolaciemu dôvodu oprávnenej osoby, že vzhľadom k viacerým vyvolaným konaniam pri uložení pokuty oprávnenej osobe dochádza k porušeniu princípu ne bis in idem, t.j. zákaz viacnásobného potrestania za ten istý skutok, krajský súd uvádza, že nebol namieste. V danej veci okresným súdom bolo posudzované, či vo veci partnera verejného sektora Becomed, s.r.o., pri vykonávaní úkonov podľa zákona o registri partnerov verejného sektora došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá postup registrujúceho orgánu na uloženie pokuty v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z.z. Ak k takémuto konaniu, resp. vykonaniu úkonov, ktoré podlieha uloženiu pokuty došlo, tak potom namieste bol postup okresného súdu, ktorý rozhodol o uložení pokuty oprávnenej osobe, ktorá porušila zákaz podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z. Oprávnená osoba v odvolaní namietala, že okresný súd neaplikoval rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR pri konštatovaní vzťahu medzi oprávnenou osobou a PVS, z ktorej rozhodovacej praxe vyplýva, že vzťahy založené na kolegiálnej a profesionálnej spolupráci pokiaľ neprerastú do vzťahov priateľských, úzko osobných, blízkych, sa nepovažujú za vzťahy, vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti. K uvedenému odvolaciemu dôvodu krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd na posúdenie možného vylúčenia oprávnenej osoby len ako inšpirujúcu použil judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci s určitými výhradami. Za tohto stavu nemožno bezvýhradne apelovať na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorá sa týka posúdenia (ne)zaujatosti sudcov, resp. sudcu pri rozhodovaní tej ktorej veci. Pre objektívnu nestrannosť oprávnenej osoby, resp. pre objektívne vylúčenie spochybnenia nestrannosti oprávnenej osoby k PVS alebo k členom jeho orgánov, je vzhľadom k zmyslu a účelu zákona č. 315/2016 Z.z. dôraz na objektívne hľadisko nestrannosti v očiach tretej osoby, pokiaľ primárnym účelom zákona č. 315/2016 Z.z. je zvýšenie transparentnosti vo vzťahoch medzi súkromným a verejným sektorom.
108. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd nehodnotil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku PVS a štatutárneho orgánu PVS, že okresný súd sa nevyporiadal s tvrdeniami o zaviazanosti, servilnosti M.. K. vo vzťahu k O.. C.. K tejto otázke zaujal okresný súd stanovisko najmä v ods. 76. až 93. odôvodnenia napadnutého uznesenia. Krajský súd na tieto zhodnotenia okresného súdu odkazuje.
109. K odvolacej argumentácii ohľadom posúdenia deliktuálneho konania oprávnenej osoby vo vzťahu ku všetkým sankcionovaným spoločnostiam ako pokračovacieho deliktu s tým, že nešlo o opakovanie deliktu, ale o jeden delikt, v dôsledku čoho je namieste uložiť jednu sankciu aplikujúc zásady ukladania trestov za pokračovací trestný čin podľa trestnoprávnej úpravy, krajský súd uvádza, že analogická aplikácia ustanovení upravujúcich ukladanie trestov za trestné činy, resp. priestupky, nemôže byť bezbrehá. Je potrebné zvýrazniť, že úprava registra partnerov verejného sektora vrátane ukladania sankcií za porušenie povinností uložených týmto zákonom je obsiahnutá práve v samotnom zákone č. 315/2016 Z.z., ktorý nielen dotknutým subjektom súkromného práva vymedzuje rámec ich práv a povinností, ale aj konajúcim súdom vymedzuje rámec ich procesného postupu vrátane postupu pri posudzovaní porušenia zákonom uložených povinností a ukladania sankcií za toto porušenie. Úprava posudzovania skutku ako pokračovacieho trestného činu a ukladania trestu za takýto trestný čin je úpravou výlučne aplikovateľnou v podmienkach trestného konania a túto úpravu nemožno prenášať na ukladanie sankcií podľa zákona č. 315/2016 Z.z., ktorý upravuje inú právnu oblasť, len z dôvodu, že táto úprava by sa pre opakované porušovanie povinností v zmysle tohto zákona javila ako priaznivejšia pre porušovateľa. Pokračovací trestný čin je upravený v ustanovení § 122 ods. 10 Trestného zákona ako osobitný, samostatný inštitút trestného práva a jeho úpravu nemožno bez výslovného zákonného odkazu aplikovať na ukladanie sankcií podľa zákona č. 315/2016 Z.z., v ktorom obdobná úprava absentuje. Je namieste zvýrazniť, že Trestný zákon v ustanovení § 122 ods. 13 rámcuje pokračovací trestný čin okamihom vznesenia obvinenia. Pri absencii akejkoľvek úpravy tejto otázky v zákone č. 315/2016 Z.z. a celkom zjavnej nemožnosti použitia trestnoprávnej úpravy o okamihu vznesenia obvinenia by potom pri ukladaní sankcií podľa zákona č. 315/2016 Z.z. nebolo možné vymedziť, ktoré čiastkové skutky by ešte mali spadať pod jeden „pokračovací“ delikt. V zmysle uvedeného by tak ani nebolo možné určiť, za ktoré konkrétne porušenia a vo vzťahu ku ktorým konkrétnym spoločnostiam by mala byť posudzovaná a uložená jedna, spoločná sankcia, ktorej sa oprávnená osoba v odvolaní domáha.
110. Odvolanie PVS a členov štatutárneho orgánu PVS nebolo relevantné ani čo do spôsobu a postupu okresného súdu pri uložení pokuty PVS a členom štatutárneho orgánu PVS. Krajský súd sa stotožnil so spôsobom uloženia pokuty PVS a členom štatutárneho orgánu PVS, ako aj s východiskami, ktoré vyjadril okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Okresný súd určitým spôsobom vyjadril a zdôvodnil to, že výška hospodárskeho prospechu sa v tomto prípade nedala určiť, v dôsledku ktorej skutočnosti pristúpil k stanoveniu výšky pokuty v zákonom stanovenom rozmedzí od 10.000 Eur, za rešpektovania zásad ukladania sankcií. S uvedeným postupom sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil a v podrobnostiach na závery okresného súdu odkazuje. S ohľadom na obsah spisového materiálu, priebeh konania pred okresným súdom a vykonané pojednávanie bol účastníkom konania a ich zástupcom zrejmý predmet konania, a preto námietky o prekvapivosti vydaného rozhodnutia nemôžu byť relevantné.
111. Krajský súd nezistil dôvod na zastavenie konania, pretože úkony podľa zákona č. 315/2016 Z.z. pre PVS, a to spoločnosť Becomed, s.r.o. vykonala oprávnená osoba Advokátska kancelária Bugala
- Ďurček, s.r.o., ktorá bola z týchto úkonov vylúčená podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z.z. Krajský súd nezistil ani nesprávnosť skutkových zistení, ani nesprávne právne posúdenie veci ohľadom tých výrokov napadnutého uznesenia, ktoré boli predmetom prieskumu odvolacieho súdu s ohľadom na rozsah podaných odvolaní (výrok IV. o zamietnutí návrhov na prerušenie konania predmetom odvolacieho konania nebol).
112. Z uvedených dôvodov tak krajský súd pristúpil k potvrdeniu uznesenia okresného súdu v odvolaniami napadnutých výrokoch I., II., III. Výrok V., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, osobitnými odvolacími dôvodmi nebol napadnutý, avšak ako výrok závislý od výrokov I., II., III., ktoré boli odvolaniami napadnuté, bol rovnako krajským súdom potvrdený ako vecne správny.
113. O nároku na náhradu trov konania súvisiacich s odvolacím konaním bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže krajský súd nezistil dôvod podľa § 55 a § 56 CMP.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.