Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Co-3-2021.pdf
PDF · 117.53 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne 1. T. V., nar. XX.X.XXXX, bytom U., P. L. XXXX/XX, 2. L. V., nar. XX.X.XXXX, bytom tamtiež a 3. R. V., nar. X.X.XXXX, bytom tamtiež, všetkých zastúpených Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom, Lučenec, M.Rázusa 19, proti žalovanému Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, zastúpenému JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/ A, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 16C/78/2018-85 z 19.8.2020 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcom v 1. až 3. rade ich náhradu nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 25.000,00 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 25.000,00 eur a žalobkyni v 3. rade sumu 15.000,00 eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcom v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov v konaní od žalovaného s tým, že o výške tohto nároku bude rozhodnuté v osobitnom uznesení.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia voči žalovanému domáhali zaplatenia primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a to pre žalobcov v 1. a 2. rade po 25.000,00 eur a pre žalobkyňu v 3. rade 15.000,00 eur, čo odôvodnili tým, že v dôsledku protiprávneho konania vodiča U. G. stratili žalobcovia v 1. a 2. rade syna a žalobkyňa v 3. rade brata a stratili tak možnosť rozvíjať citové a rodinné väzby s najbližšou rodinou, čím bez akýchkoľvek pochybností utrpeli veľkú citovú ujmu, keď pred nehodou žili usporiadaným rodinným životom a vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny boli veľmi dobré a nečakaným a náhlym úmrtím ich blízkej osoby došlo u nich k závažnému zásahu do práv na ochranu osobnosti a keďže žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy, je na mieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a povinnosť žalovaného vyplýva z § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. a ide o nárok z povinného zmluvného poistenia. Vzal do úvahy obranu žalovaného ktorý namietal, že pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu nesporne bola fyzická osoba a žalobcom tak vznikol nárok výlučne voči vinníkovi dopravnej nehody a považoval nárok uplatnený voči nemu za nedôvodný a to s poukazom na platné a účinné vnútroštátne právo a neexistenciu pasívnej legitimácie na jeho strane. Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície Michalovce ČVS: D.-XXX/X-X.-U.-XXXX zo dňa 30.4.2017 mu vyplynulo, že ním bolo zastavené trestné stíhanie
proti tomu, kto zomrel, nakoľko vodič U. G. dňa 13.9.2016 zomrel na mieste nehody, keď túto zavinil nesprávnou technikou jazdy, pričom pred nehodou sa pohyboval rýchlosťou 183 km/h. Citoval obsiahlo z výpovedí žalobcov v 1. až 3. rade a popísal zistenia zo správ MUDr. Márie Fedorovej a MUDr. Evy Kniežovej, ako aj z potvrdenia spoločnosti Yazaki. Poukázal tiež na to, že v konaní boli vypočutí svedkovia U. U., U. V., E. V. R. M. U.. Citoval § 15 ods. 1 a § 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ďalej § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež § 4 ods. 2 písm. a/ a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a charakterizoval podmienky pre uplatnenie ochrany na ochranu osobnosti. Za nesporné označil, že dopravnú nehodu dňa 13.9.2016, pri ktorej zomrel L. V., teda syn žalobcov v 1. a 2. rade a brat žalobkyne v 3. rade, zavinil U. G., ktorý pri nej aj zomrel a mal za to, že kvôli tomu žalovaný ako poisťovateľ má povinnosť voči žalobcom plniť v zmysle § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v spojení s § 16 a § 420 Občianskeho zákonníka, berúc do úvahy aj všeobecne záväzný záver Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi ako blízkej osobe obete usmrtenej pri dopravnej nehode a tak mal za danú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore, ako poisťovne. Vzhľadom na uvedené nebolo možné aplikovať rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré poukazoval žalovaný. Citoval ďalej vybrané časti z rozsudku vo veci C-22/12 Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013 a keďže aj slovenský právny poriadok o.i. v § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka upravuje právo blízkych rodinných príslušníkov obete dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy, je nevyhnutné rešpektovať všeobecne záväzné závery Súdneho dvora EÚ a preto považoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore za danú. Mal za preukázané aj to, že protiprávnym konaním vodiča U. G. dňa 13.9.2016 došlo v dôsledku dopravnej nehody k nenávratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov a to tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade prišli o svojho syna L. V., ktorý pri nehode zomrel a žalobkyňa v 3. rade prišla o brata, keď došlo k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv a to práva na súkromie a rodinný život, ktoré zahŕňajú najmä právo fyzickej osoby vytvárať, udržiavať a rozvíjať vzájomné vzťahy a uplatňovať tak vlastnú osobnosť. Následky prejavujúce sa u žalobcov sú prakticky neodstrániteľné a v konkrétnostiach poukázal na výpovede žalobcov zasiahnutých smrťou blízkej osoby. Každého z nich smrť L. V. zasiahla, museli vnútorne prekonávať smútok z jeho straty a tak uplatnená žaloba je dôvodná a opodstatňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Stotožnil sa s názorom žalobcov zohľadňujúc závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých došlo k porušeniu ich osobnostných práv a túto náhradu im priznal v požadovanej výške. Zdôraznil, že v danom prípade toto finančné zadosťučinenie spĺňa aj určitú materiálnu funkciu spočívajúcu v zabezpečení chodu rodiny a skutočnosť, že pri nehode, kde spolujazdcom bol blízky príbuzný žalobcov, zomrel aj vinník, nemôže mať žiaden vplyv na prípadné nepriznanie nemajetkovej ujmy. Vysporiadal sa s námietkou žalovaného, podľa ktorého sa na nehode mal podieľať aj nebohý syn a brat žalobcov a mal za to, že takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania a trestného vyšetrovania nevyplýva. Naopak, znalec v trestnom vyšetrovaní ustálil, že jediným vinníkom nehody bol vodič motocykla a tvrdenia, že nebohý L. V. mal nejakým spôsobom vplývať na vodiča, aby išiel nižšou rýchlosťou, nemožno brať do úvahy, keďže v tomto čase nikto nemôže vedieť, či spolujazdec aj vodičovi nedohováral, aby nešiel rýchlo, avšak toto je len v hypotetickej rovine. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov v konaní.
3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť majúc za to, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné a arbitrárne a že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konajúci súd bol povinný dôsledne sa zaoberať atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, t.j. protiprávnosťou konania, vznikom škody v dôsledku protiprávneho konania a to vo vzťahu k nemu v kontexte celého zákona o povinnom zmluvnom poistení. K tomuto citoval vybrané časti z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a bol toho názoru, že zásah do osobnostných práv žalobcov nastal sprostredkovane, v dôsledku reakcie na už primárne a priame následky dopravnej nehody a úmrtie ich rodinného príslušníka a teda neexistuje vo vzťahu k žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou, ako takou v zmysle § 5 ods. 1 písm. h/ zákona o povinnom zmluvnom poistení. Poukázal aj na závery obsiahnuté v rozsudku ESD zo dňa 10.12.2015 vo veci C-350/14 Lazar a mal za to, že súd prvej inštancie neodôvodnil ani svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Zákon o povinnom zmluvnom poistení obsahuje zákonnú výluku z povinnosti plniť za poisteného, pokiaľ škoda nie je v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Upozornil, že vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy napadnuté rozhodnutie spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Osobitne poukázal na výpoveď svedka
U. U., z ktorej podľa neho vyplýva, že vinník dopravnej nehody bežne jazdil nebezpečne a o tejto skutočnosti poškodený V. vedel. Preto podľa neho zo strany poškodeného nebola dodržaná povinnosť vyplývajúca z § 415 Občianskeho zákonníka a na tieto skutočnosti prvoinštančný súd nedostatočne prihliadal. Porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 415 Občianskeho zákonníka je pritom potrebné vnímať nielen vo vzťahu k osobe poškodeného, ale aj vo vzťahu k žalobcom a upozornil na niektoré časti ich výpovedí. Žalobcovia sa len veľmi obmedzene vyjadrili k vlastnej vedomosti ohľadom spôsobu jazdy vinníka Lenárta, pričom toho označili za kamaráta poškodeného V. od detstva, s ktorým trávil veľa času. Je nevysvetliteľné, že tak starostliví rodičia so silnou citovou väzbou k svojmu dieťaťu sa nezaujímali o to, či kamarát, s ktorým bežne trávil čas aj jazdou na motorke, nejazdil nebezpečne. Rovnako žalobkyňa v 3. rade, ktorá sa zaujímala o svojho brata, tak ako to popísala, za celý čas trvania ich vzťahu aj fungovania spoločnej domácnosti nenadobudla ani jedinú informáciu o tom, ako jej brat so svojim dlhoročným kamarátom jazdia na motorke. S ohľadom na výpoveď U. U. a vnútornú nepresvedčivosť tvrdení žalobcov bol toho názoru, že žalobcovia vedeli o tom, že poškodený V. sa vystavuje nebezpečenstvu, keď jazdí ako spolujazdec s vinníkom G. na motorke. S týmito skutočnosťami sa konajúci súd vysporiadal nedostatočne.
4. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a preto rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 2 CSP).
6. Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvej inštancie je zaťažený vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti a vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.
7. Odvolací súd sa oboznámil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že toto odôvodnenie zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP a dáva potrebné odpovede na všetky otázky podstatné pre rozhodnutie.
8. Odvolací súd považuje za určujúce pre nachádzanie práva, že vždy je potrebné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na zistených skutkových okolnostiach. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci so všetkými špecifikami charakterizujúcimi daný spor vysporiadal. Z princípu práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov, ako i povinnosť súdu sa s týmito námietkami a argumentami, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie presvedčivo v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) tak, aby odôvodnenie rozsudku malo náležitosti vyžadované podľa § 220 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu a z odôvodnenia rozsudku je nutné vyvodiť, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie sa riadil vyššie uvedenými pravidlami. Je pravdou, že v rámci odvolacieho konania účinnosťou nového procesného predpisu Civilného sporového poriadku prišlo k určitému posunu v právnej úprave snahou o zrýchlenie konania a snahou predísť prieťahom spočívajúcom v zrušovaní a vracaní veci na súd nižšej inštancie, pričom dôvodom zrušenia bola často nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie. Nepreskúmateľnosť rozsudku však neznamená, že nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia. Aj pre odvolacie konanie platí, že musia byť zachované a dodržané princípy spravodlivého procesu. Ak totiž nastane situácia, že rozsudok v napadnutej časti má nedostatočné dôvody, je bez dôvodov alebo ide o dôvody chaotické, je pravda, že nedostatok týchto dôvodov prináša až porušenie práva na spravodlivý súdny proces a je preto potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Odvolací súd totižto vzhľadom na nedostatok dôvodov nemôže posúdiť, či v tejto časti súd prvej inštancie vecne správne rozhodol.
9. V prejednávanej veci však odôvodnenie rozsudku nemožno pokladať za arbitrárne a nepreskúmateľné.
10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a
aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
11. Odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní a ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenie zakladajúce záver o naplnení tohto odvolacieho dôvodu. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu, t.j. nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
12. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
14. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný ako poisťovňa je v spore pasívne legitimovaný, keďže povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej žalobcom ako blízkym osobám obete usmrtenej pri dopravnej nehode a teda, že pasívna vecná legitimácia žalovaného ako poisťovne je daná, keď prihliadal predovšetkým na dôvody rozsudku C-22/12 zo dňa 24.10.2013 Súdneho dvora EÚ a náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom priznal v súlade s § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.
15. Podstatnú časť argumentácie žalovaného predstavoval jeho názor, že medzi poistnou udalosťou - dopravnou nehodou a zásahom do osobnostných práv žalobcov neexistuje priama príčinná súvislosť.
16. V danom prípade žalovaný v odvolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinoval relevantnú právnu otázku a/ či je poisťovňa pasívne vecne legitimovaná v sporoch o náhradu nemajetkovej ujme spôsobenej pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej poisteným vozidlom, b/ či v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. treba pod pojmom škoda rozumieť tiež nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody.
17. Je pravdou, že súdna prax sa vyvíjala a Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 4Cdo 168/2009 dospel k záveru, že povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aj rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 301/2012 založil najvyšší súd (o.i.) na závere o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. Na totožných záveroch spočívalo tiež jeho rozhodnutie sp.zn. 8Cdo 219/2016, v ktorom zotrval na tom, že povinné zmluvné poistenie upravené zákonom č. 381/2001 Z.z. nekryje ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody. Na druhej strane je ale tiež pravdou, že najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 6MCdo 1/2016 pri riešení predmetných otázok zaujal opačné právne závery. Niet pochýb, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu „bola“ v istom časovom rozmedzí rozdielna. Tento stav už ale nepretrváva.
18. Rokovanie občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu konané 9. októbra 2018 vyústilo do prijatia judikátu R 61/2018, v zmysle ktorého „škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Závermi tohto rokovania občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo dosiahnuté názorové zjednotenie dovolacích senátov v predmetnej problematike, čím zároveň došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Možno preto uzavrieť, že o žalovaným nastolených otázkach „bolo“ síce senátmi dovolacieho súdu pôvodne rozhodované rozdielne, avšak už neplatí, že táto otázka je riešená rozdielne a na túto skutočnosť prihliadajú pri rozhodovaní aj súdy nižšieho stupňa.
19. Žalobcovia, ako vyplýva z obsahu spisu svoj nárok na odškodnenie neodvodzujú len od momentu, v ktorom sa dozvedeli o smrti ich blízkej osoby (syna a brata), ale opodstatnenosť žaloby vyvodzujú zo zásahu do širokej škály osobnostných práv, najmä práva na rodinný život a osobitne práva na súkromie, ktoré zahŕňajú aj právo fyzickej osoby vytvárať a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v oblasti citovej.
20. Odvolací súd pripomína, že Ústavný súd SR už riešil otázku ústavnoprávnych aspektov právnych úvah senátov najvyššieho súdu, ktoré boli vyjadrené (aj) v judikáte R 61/2018. V uznesení z 20.8.2019 sp.zn. I.ÚS 310/2019 v skutkovo a právne obdobnej veci týkajúcej sa (inej) poisťovne odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. V súvislosti s právnou otázkou (ne)možnosti eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z.z., ktorú nastolila v sťažnosti, odkázal na odôvodnenie nálezu sp.zn. II.ÚS 695/2017, v ktorom sa touto otázkou podrobne zaoberal, pričom dospel k záveru, že aplikáciu práva EÚ všeobecným súdom v obdobných prípadoch nemožno považovať za aplikáciu „contra legem“. Výklad pojmu „škoda na zdraví“ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. nesmie byť totiž popretím ústavného princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátnej právne predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej spolupráce a integrácie. Ústavný súd tiež konštatoval, že prísne formalistické odlíšenie „nemateriálnej ujmy“ spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby od škody v materiálnom zmysle podporené prípadným systematickým zaradením ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré regulujú ochranu osobnosti (na jednej strane) a náhradu škody (na druhej strane) nezodpovedá autonómnemu charakteru zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako to zdôraznil aj rozsudok. Dodal, že najvyšším súdom prijatý judikát R 61/2018 je výsledkom ustálenia právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Tento názor najvyššieho súdu predstavuje judikatórny smer, síce formálne nezáväzný, avšak nie bez normatívneho významu pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. K námietke sťažovateľky o porušení právnej istoty a zákazu retroaktivity ústavný súd v predmetnom uznesení uviedol, že judikatúru možno meniť spôsobom, ktorý nenarušuje oprávnené očakávania adresátov právnych noriem. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym systémom práva je aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). V súlade s touto zásadou sa nový právny názor aplikuje do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd netvorí právo, iba ho nachádza. Nepripúšťa sa, aby sa na právne vzťahy z minulosti aplikovali mylné právne názory. Zmena judikatúry sa deje s presvedčením, že predchádzajúca judikatúra bola nesprávnou interpretáciou práva. Zmena judikatúry je v tomto ohľade len opravou omylu vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor, že zmena judikatúry pôsobí retroaktívne. Ústavný súd na tomto základe uzavrel, že pokiaľ súdy dospeli k názoru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., čo bolo pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky (poisťovne) v spore rozhodujúce, nejde o právny názor ústavne neudržateľný (obdobne III.ÚS 610/2017 a II.ÚS 847/2016).
21. Odvolateľ ďalej spochybnil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy a to s odkazom na porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 415 Občianskeho zákonníka, jednak nebohým poškodeným V., ktorý sa mal pravidelne vystavovať nebezpečenstvu jazdenia s osobou praktizujúcou nebezpečný štýl jazdy, ako aj žalobcami, ktorí podľa neho mali vedomosť, že poškodený (ich blízka osoba) sa vystavuje nebezpečenstvu, keď jazdí s nebohým Lenártom na motorke.
22. S otázkou vzťahu nebohého V. k vodičovi motocykla a jeho možnostiam namietať proti rýchlej jazde sa vyporiadal už aj súd prvej inštancie v bode 47. preskúmavaného rozsudku. Je nutné súhlasiť s tým, že okamihy pred nehodou už rekonštruovať detailne nemožno a je naozaj hypotetické uvažovať, či nebohý V. sa nesnažil vplývať na vodiča, aby išiel nižšou rýchlosťou. Z dokazovania však ani bez akýchkoľvek pochybností nevyplynulo, aby vodič G.Á. pravidelne riskoval a prekračoval maximálne povolenú rýchlosť a nevedno, či za takúto jazdu bol niekedy či pravidelne postihovaný a z ojedinelých zmienok a náznakov vo výpovediach vypočutých osôb nemožno v tomto smere robiť ďalekosiahle závery. Ani žalovaný tak nepreukázal, že nebohý vodič G. bol neobozretným vodičom, pravidelne riskujúcim a vyznávajúcim nepovolenú vysokú rýchlosť a aby o takejto skutočnosti nebohý V. vedel. Takéto úvahy sú nepodložené a zostávajú v rovine teórie.
23. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
24. Pokiaľ sa však nezdá postačujúcim zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom nestanovuje inak zákon žiadne medze. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa aplikujú dve kritériá: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšie je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo - pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, napr. aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) je stanovené veľmi všeobecne tak, aby mohlo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak aj k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila - napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá na tomto mieste dostáva veľký priestor vystihnúť adekvátnu sumu a v súlade s princípom spravodlivosti bolo možné prihliadať na rôzne momenty, za ktorých k zásahu došlo. Súd musí pritom vychádzať z čo najúplnejšie zisteného skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. V danom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov v 1. až 3. rade, ktorú mal preukázanú predovšetkým s prihliadnutím na príbuzenský vzťah žalobcov, ako najbližších rodinných príslušníkov nebohého, u ktorých bola prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe nespochybniteľná, ako to vyplynulo aj z výpovedí žalobcov a podľa odôvodnenej voľnej úvahy správne ustálil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd určuje podľa závažnosti ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, je správanie sa samej dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade nebohého syna a brata žalobcov) pri neoprávnenom zásahu právne významné, avšak ako už bolo uvedené, na vzniku nehody sa nebohý nepodieľal a samotným nasadnutím na motocykel v pozícii spolujazdca k vzniku ujmy nijako neprispel.
25. Z uvedeného vyplýva, že poukaz žalovaného na prípadné porušenie preventívnej povinnosti zo strany žalobcov nie je náležitý. Vo všeobecnosti, ako už bolo uvedené totiž platí, že pre úspešnosť žalobcov pri uplatňovaní nároku na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka smerovaného proti žalovanému - ako dôsledok dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný, nie je zásadne nutné (nevyhnutné), aby konanie samotnej dotknutej osoby (nebohého syna a brata) muselo byť po právnej stránke bezzávadné. Na to, aby žalobcovia ako oprávnené osoby v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali právo domáhať sa ochrany osobnosti postačuje, aby došlo k neoprávnenému (protiprávnemu) zásahu do ich práv na ochranu osobnosti a pri takomto neoprávnenom zásahu ide o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. Správanie sa samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu je právne významné až pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), kedy okolnosti na strane dotknutej osoby sa stávajú významnými. V danej veci nebohý - blízky príbuzný žalobcov sa nepodieľal, podľa vykonaných dôkazov na vzniku dopravnej nehody, na jej priebehu a príčinách škodlivých následkov a ako spolujazdec motocykla bol len pasívnym konzumentom a obeťou jej obzvlášť škodlivých následkov. Hoci pri užívaní motocyklov - zvlášť výkonných - je možné polemizovať o zvýšených rizikách jazdy na nich, nemožno bez ďalšieho ísť až tak ďaleko, aby samotný fakt spolujazdy bol hodnotený negatívne a limitoval poškodenú osobu v uplatňovaní jej oprávnených nárokov v prípade dopravnej nehody. Už vôbec výhrady smerované k možnému porušeniu preventívnych povinností nemôžu pri posudzovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy negatívne ovplyvniť situáciu žalobcov.
26. Pri hodnotení primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sa odvolací súd prioritne zaoberal odvolacími námietkami žalovaného, ktoré neboli vyhodnotené ako dôvodné a keďže súd prvej inštancie inak svoju voľnú úvahu vysvetlil, s odkazom na výpovede žalobcov, bol preskúmavaný rozsudok potvrdený ako vecne správny.
27. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcami a žalovaným odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal a žalobcom v ňom preukázateľné trov ani nevznikli.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).