Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-166-2018.pdf
PDF · 164.91 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/166/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: FOSSIL Energy s. r. o., so sídlom Hradská 124, Bratislava, IČO: 46 063 889, zastúpeného: JUDr. Karol Spišák, advokát, so sídlom Bajkalská 5/C, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 101401262/2018 zo dňa 23.07.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Všeobecnou správnou žalobou, doručenou súdu dňa 28.09.2018, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“ alebo „FR SR“) Číslo: 101401262/2018 zo dňa 23.07.2018 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) ako aj rozhodnutia Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“ alebo „DÚ“) Číslo: 179102/2018 zo dňa 27.03.2018 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“). 2. Napadnutým rozhodnutím žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým tento ako správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej ako „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z.z.“ alebo „zákon o správe daní“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XX.XXX,XX € za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012. 3. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné a namieta že:
- správca dane porušil práva a oprávnené záujmy žalobcu, keď nevykonal daňovú kontrolu podľa dokladov a určil daň podľa pomôcok,
- v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžk/1/2011, sp. zn. 4Sžfk/52/2017, sp. zn. 8Sžfk/83/2014, sp. zn. 6Sžf/10/2012, sp. zn. 5Sžf/49/2010 a Krajského súdu v Trenčíne č.k.. 13S/51/2017-78 zo dňa 13.12.2017,
- správca dane nesprávne určil daň podľa pomôcok, nesprávne považoval žalobcu za nekontaktného napriek tomu, že žalobca sa opakovane dostavil k správcovi dane a poskytol mu požadované informácie, teda bol po celú dobu súčinný a preto sa nezakladá na pravde, že správcovi dane neumožnil vykonať daňovú kontrolu,
- pri určovaní dane prostredníctvom pomôcok správca dane vybral iba tie dôkazy, ktoré sú v neprospech žalobcu,
- z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, či tento preveril daňové priznania, evidenciu DPH alebo iné doklady podané dodávateľmi žalobcu za účelom preverenia priznania dodávok tovarov žalobcovi a tiež, či preveril majiteľa bankového účtu, na ktorý žalobca zasielal platby za dodaný tovar dodávateľom, ani
či preveril pohyby na tomto bankovom účte. Doplnenie dokazovania o tieto skutočnosti orgány verejnej správy nevykonali,
- správca dane dospel k nesprávnemu a neobjektívnemu záveru, že dodávatelia žalobcu mu tovar nedodali,
- závery žalovaného o tom, že k zdaniteľnému obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľom Viri Trade s.r.o. nedošlo sú absurdné a ničím nepodložené,
- nezakladá sa na pravde tvrdenie žalovaného, že žalobca preukazoval uskutočnenie zdaniteľných obchodov iba faktúrou. Žalobca predložil správcovi dane o.i. doklady o zaplatení kúpnej ceny, dodacie a stáčacie listy a kúpne zmluvy,
- ďalej namietal, že nesplnenie povinností dodávateľov žalobcu nie je dôvodom, aby správca dane prenášal vinu za toto konanie jeho dodávateľov na žalobcu,
- nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že k dotknutému zdaniteľnému obchodu nedošlo,
- orgány verejnej správy sa nedostatočne vysporiadali s dôvodmi, prečo ako pomôcky nevyužili dodávateľské faktúry, z ktorých neuznali právo na odpočet dane.
4. Žalobca v žalobe žiadal, aby správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, ktoré mu predchádzalo, zrušil. 5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 6. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP). 7. Predmetom tohto konania je rozhodnutie, ktoré je výsledkom daňovej kontroly, vykonanej u žalobcu za zdaňovacie obdobia 1. štvrťrok - 4. štvrťrok 2012, január 2013 - december 2013, z ktorej bol vyhotovený Protokol č. 102519125/2017 zo dňa 6.12.2017 o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok - 4. štvrťrok 2012, január 2013 - december 2013. Napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z faktúr prijatých od platiteľa Viri Trade s.r.o. z dôvodu, že podľa správcu dane k deklarovanému zdaniteľnému obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi nedošlo. 8. Lustráciou žalobcu v databáze súdnych rozhodnutí (na webovom sídle <https://.) správny súd zistil, že tunajší súd už právoplatne rozhodol vo viacerých veciach rovnakých účastníkov konania, a to:
- vo veci sp. zn. 1S/139/2018 rozsudkom zo dňa 3.12.2020 vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobu september 2013
- vo veci sp. zn. 2S/162/2018 rozsudkom zo dňa 29.07.2020 vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobu máj 2013
- vo veci sp. zn. 2S/163/2018 rozsudkom zo dňa 29.07.2020 vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobu apríl 2013
- vo veci sp. zn. 2S/164/2018 rozsudkom zo dňa 29.07.2020 vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobu II. štvrťrok 2012
- vo veci sp. zn. 2S/165/2018 rozsudkom zo dňa 5.8.2020 vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobu marec 2013
- vo veci sp. zn. 2S/166/2018 rozsudkom zo dňa 5.8.2020 vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobu január 2013 pričom správny súd správnu žalobu totožného žalobcu v každom z vyššie špecifikovaných prípadov zamietol. 9. Podľa § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP), vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 10. Správny súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj žalobnými dôvodmi (§ 134 SSP). Pokiaľ o týchto žalobných dôvodoch bolo už vo vzťahu k žalobcovi rozhodnuté v inom prípade, tak žalobcovi je známy právny postoj správneho súdu k uvedenému problému. Opakované podávanie žalôb, ktoré sa líšia iba okruhom ďalších účastníkov, ale druhovo ide o ten istý problém, vedie k zneužívaniu zásady oficiality v súdnom konaní (§ 103 ods. 1 SSP), keď správny súd musí rozhodnúť už vo veci vyriešeného právneho problému opätovne rozsudkom. Vzhľadom na to, že v našom systéme neexistuje súdny precedens, zavádza sa aspoň možnosť skráteného odôvodnenia s odkazom na totožný rozsudok, v ktorom už bol právny problém vyriešený. Totožný predmet konania sa rozumie druhovo totožný (obdobný) predmet konania, ktorý ale nevytvára prekážku rei iudicatae alebo prekážku litispendencie. Ide o predmet
konania, ktorý sa týka rovnakého právneho problému a formálne sa líši iba číslom konania (Komentár k § 140 SSP, zdroj ASPI). Skutkové a právne závery správneho súdu 11. Po preskúmaní žalobných námietok, stanoviska žalovaného a administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť. 12. Predmetom konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 2S/166/2018, o ktorom tunajší súd rozhodol rozsudkom zo dňa 5.8.2020, boli totožné žalobné námietky, ako sú námietky v tomto konaní, ktoré smerovali voči obdobnému rozhodnutiu žalovaného, ako je predmetom tohto konania, a ktorého podklad tvoril protokol č. 102519125/2017 zo dňa 06.12.2017 o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie 1.-4. štvrťrok 2012, január - december 2013 (totožný ako v tomto konaní). Vo veci sp. zn. 2S/166/2018, v ktorej správny súd žalobu zamietol. Žalobca podľa vyššie označeného rozsudku v žalobe uplatnil nasledovné námietky: „Daňový subjekt v priebehu určovania dane podľa pomôcok poskytol správcovi dane požadované doklady, viedol a uchovával účtovnú dokumentáciu a bol pripravený správcovi dane predložiť akúkoľvek ďalšiu účtovnú dokumentáciu. Nie je pravdivé tvrdenie správcu dane, že daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu. Žalobca nevedel, že predmetná daňová kontrola prebieha. Okamžite po tom, ako sa o prebiehajúcej daňovej kontrole dozvedel, kontaktoval správcu dane za účelom vykonania daňovej kontroly a poskytol mu všetky požadované doklady. 9. Protokol o určení dane podľa pomôcok č. 102519125/2017 bol žalobcovi doručený dňa 11.12.2017. Už dňa 16.1.2015 sám konateľ žalobcu kontaktoval správu dane pretože sa prostredníctvom iných osôb dozvedel, že mu správca dane neúspešne doručuje nejaké listiny. Dňa 2.6.2015 bolo správcovi dane predložené kompletné účtovníctvo žalobcu ako daňového subjektu. Napriek všetkým týmto skutočnostiam, správca dane ďalej pokračoval v procese určovania dane podľa pomôcok a daň nakoniec určil podľa pomôcok, čím porušil práva a oprávnené záujmy daňového subjektu, keďže nevykonal daňovú kontrolu podľa dokladov. Žalovaný v rozhodnutí poukazoval na skutočnosť, že zákonodarca ponechal na správnej úvahe správcu dane použitie pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom.... 11. Čo sa týka neúčasti žalobcu pri výsluchu svedkov, ide o právo daňového subjektu, nie jeho povinnosť zúčastniť sa výsluchu. Zároveň svedok W. P. (bývalý konateľ Viri Trade, s.r.o., IČO:46324658) potvrdil dodanie tovarov daňovému subjektu, preto sa jeho účasť na výsluchu tohto svedka nejaví ako potrebná, nedošlo k protichodným svedectvám, nebolo potrebné vykonávať konfrontáciu. Pomôckami sa nepotvrdili skutočnosti uvedené na dodávateľských faktúrach a tiež že je na správcovi dane, aké pomôcky pri určení dane použije. Správca dane pri určovaní dane prostredníctvom pomôcok vybral iba tie, ktoré sú v neprospech žalobcu, a to bez dostatočného a logického odôvodnenia, pričom tento nezákonný postup žalovaný v rozhodnutí potvrdil, čo žalobca považoval za bezbrehé uplatňovanie svojvôle pri vydávaní správnych aktov, ktoré nemá oporu v zákone. Napadnutým rozhodnutím správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 až 51 Zákona o DPH z faktúr prijatých od platiteľ Viri Trade, s.r.o., IČO: 46324658, pričom žalovaný potvrdil správnosť tohto rozhodnutia. Najvyšší súd SR vo svojej ustálenej judikatúre považuje určenie dane podľa pomôcok za osobitný sankčný prostriedok postihujúci daňové subjekty, ku ktorému sa môže správca dane uchýliť iba vtedy, ak daňový subjekt v rámci procesu dokazovania nesplnil niektorú zo svojich povinností, vtom prípade má však správca dane povinnosť prihliadať na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, i keď neboli v konaní uplatnené. Keďže v tomto prípade Správca dane daň dorubil, je potrebné, aby samotné rozhodnutie daňových orgánov obsahovalo rozumné a akceptovateľné dôvody vzniku rozdielu ako podklad pre odlišné rozhodnutie. Zároveň je potrebné, aby si správca dane zabezpečil informácie, ktorými môže zistiť aj okolnosti, z ktorých môžu pre daňový subjekt vyplynúť aj určité výhody, ako to vyplýva z ust. § 48 ods. 5 Daňového poriadku. V napadnutom prvostupňovom rozhodnutí správca dane uviedol, že je presvedčený, že reálne k zdaniteľnému deklarovanému obchodu medzi daňovým subjektom a jeho dodávateľmi nedošlo, a tak kontrolovanému daňovému subjektu nevznikol nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr. Správca dane tiež uviedol, že na splnenie povinnosti v procese daňovej kontroly nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, aleje potrebné preukázať aj vecné naplnenie deklarovanej obchodnej transakcie, a tiež že vykonané šetrenia vedú správcu dane k záveru, že konaním zúčastnených daňových subjektov bola umelo vytvorená situácia s cieľom získania daňovej výhody. Podľa názoru správcu dane dokazovanie preukázalo, že v kontrolovanom období boli simulované obchodné transakcie, ktorých výsledkom je účelové obchádzané daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol subjekt oprávnený alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti. 12. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/1/2011, týkajúci sa obdobnej veci, na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/51/2017- 78 zo dňa 13.12.2017 a na judikatúru
Európskeho súdneho dvora taktiež vo svojom rozsudku zo dňa 21. júna 2012 v spojených veciach C
- 80/2011 a C - 142/2011 (Mahagében Kft a Pélér Dávid). Dodávateľ Viri Trade, s.r.o., IČO: 46324658 potvrdil dodanie tovaru žalobcovi, uviedol, že obchody prebiehali na základe objednávok a zmlúv, že v zdaňovacom období mal platné colné povolenie na distribúciu minerálnych olejov a že dotknuté faktúry boli zaúčtované a zaevidované v účtovníctve a v záznamoch pre účely DPH, pričom daň bola priznaná a odvedená v príslušných zdaňovacích obdobiach. Pán Peter P., konateľ dodávateľa Viri Trade s.r.o., zároveň označil za jedného zo svojich dodávateľov spoločnosť SLOVNAFT, pričom na mená ostatných dodávateľov si nevedel spomenúť. Nakoľko spoločnosť SLOVNAFT bola dodávateľom spoločnosti Viri SK, s.r.o., IČO: 46733850, ktorej konateľom a spoločníkom bol tiež p. W. P., tento si evidentne musel iba pomýliť dodávateľov svojich spoločností. Z prvostupňového rozhodnutia zároveň nie je zrejmé, či správca dane preveril daňové priznania alebo evidenciu DPH podané dodávateľom daňového subjektu za účelom preverenia priznania dodávok tovarov daňovému subjektu, tiež či preveril majiteľa bankového účtu, na ktorý Daňový subjekt zasielal platby za tovar dodaný dodávateľom, ani či preveril pohyby na tomto bankovom účte. Doplnenie takéhoto dokazovania, ktorého výsledok by mal podstatný význam na určení výslednej daňovej povinnosti nevykonal ani žalovaný, obmedzil sa iba na konštatovanie, že daňové priznania bez evidencie DPH a ďalších dokladov majú nízku vypovedaciu hodnotu. Nie je však zodpovednosťou žalobcu ako daňového subjektu strážiť uchovávanie daňovej a účtovnej evidencie jeho dodávateľov. V rámci daňového konania, ktorého predmetom bolo určenie dane za zdaňovacie obdobie 1. -4. štvrťrok 2012 a január-december 2013 daňový subjekt predložil správcovi dane kompletné účtovníctvo vrátane dodávateľských faktúr (ktorých súčasťou sú dodacie a stáčacie listy), zmluvy ako aj potvrdenia o úhrade kúpnej ceny. Preto tvrdenie správcu dane, že daňový subjekt preukazuje existenciu zdaniteľných obchodov iba faktúrou nie je odôvodnené a nie je ani v súlade so skutkovým stavom, nakoľko daňový subjekt existenciu obchodov preukázal faktúrami s podrobným súpisom dodaného tovaru ako aj dodacími a stáčacími listmi, kúpnymi zmluvami a potvrdeniami o úhrade ceny tovaru. Vzhľadom na uvedené nebolo žalobcovi ako daňovému subjektu zrejmé, aká neoprávnená daňová výhoda by mu mala vzniknúť uplatnením práva na odpočet dane z dodávateľských faktúr, nakoľko daňový subjekt daň zaplatil svojmu dodávateľovi. Odopretím práva na odpočet dane vznikne daňovému subjektu majetková škoda, pretože mu bude upreté právo odpočítať si od dane daň, ktorú už raz zaplatil. Skutočnosť, že dodávatelia daňového subjektu si nesplnili svoje povinnosti (nepredložili účtovníctvo, sú nekontaktní a pod.) nie je dôvodom, aby správca dane prenášal vinu za toto konanie dodávateľov na Daňový subjekt alebo aby z tohto dôvodu uprel daňovému subjektu právo na odpočítanie dane, ani aby ako pomôcky nevyužil prijaté (dodávateľské) faktúry, a tým neprihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt. 13. Žalobca sa nestotožnil s názorom, že správca dane dodržal všetky zásady daňového konania a už vôbec nie, že získal objektívne dôkazy, že dodávatelia tovar žalobcovi nedodali. Naopak správca dane nezískal žiaden objektívny dôkaz, že k dodaniu tovaru nedošlo, pričom svojvoľné vyhodnocovanie dôkazov výhradne v neprospech daňového subjektu je nezákonné. Subjektívne konštatovanie žalovaného, že správca dane na základe pomôcok zistil, že spoločnosť Viri Trade, s.r.o., IČO: 46324658 nenadobudla PHM, ktoré následne fakturovala daňovému subjektu, ako aj subjektívne konštatovanie správcu dane, že je presvedčený, že reálne k zdaniteľnému obchodu medzi daňovým subjektom a spoločnosťou Viri Trade, s.r.o., IČO: 46324658 nedošlo je absurdné a ničím nepodložené. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý' ustanoví zákon. Žalovaný ani správca dane nepredložili žiaden dôkaz, že k zdaniteľným obchodom medzi žalobcom a jeho dodávateľom nedošlo, tento záver vyvodili iba zo skutočnosti, že spoločnosť SLOVNAFT, a.s. nepotvrdila dodanie tovaru spoločnosti Viri Trade, s.r.o., IČO:46324658. To však neznamená, že spoločnosť Viri Trade, s.r.o., IČO:46324658 nenadobudla tovar od iného dodávateľa. Dokazovanie od akého dodávateľa nadobudla spoločnosť Viri Trade, s.r.o., IČO: 46324658 tovar, ktorý následne predala Daňovému subjektu však nie je povinnosťou daňového subjektu a jeho právo na odpočítanie dane nemôže a ani nezávisí iba na preukázaní nadobudnutia tovaru jeho dodávateľom. V súvislosti s odopretím práva na odpočet dane poukázal žalobca na ustálenú judikatúru: rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.6.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11: bod 49: „Je povinnosťou daňového orgánu predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.“ 13. Totožnosť predmetu tohto konania podľa § 140 SSP vo vzťahu k vyššie špecifikovanému rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn. 2S/166/2018 zo dňa 5.8.2020 je daná tým, že totožné žalobné námietky smerujú voči obdobnému rozhodnutiu žalovaného. Pre takýto prípad ustanovenie § 140 SSP ukladá správnemu
súdu povinnosť postupovať pri písomnom vyhotovení rozsudku tzv. skrátenou formou a to tak, že len poukáže na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 14. Vzhľadom na to, že tunajší súd už rozhodoval vo veci rovnakého žalobcu, ako je žalobca v tomto konaní, a to v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 2S/166/2018 a predmetom označeného konania bol totožný predmet, ako je predmet tohto konania, pričom správny súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom vyslovenom v tomto rozhodnutí, v súlade s ustanovením § 140 SSP v ďalšom len poukazuje na rozhodujúcu časť jeho odôvodnenia: „VI. Posúdenie veci správnym súdom 39. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 101400735/2018 zo dňa 23.07.2018, ktorým podľa § 74 ods. 5 Daňového poriadku nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 100629050/2018 zo dňa 27.03.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XX.XXX,X5 € za zdaňovacie obdobie január 2013. 40. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. 41. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru. Obchod predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja. Správny súd pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 42. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľov ho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/ alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House). 43. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61). Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho-ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). 44. Súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa preukáže, že platiteľ dane sa svojou participáciou (kúpou) zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ,ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Bolo na žalobcovi (on mal dôkazné bremeno), aby preukázal, že vynaložil adekvátne úsilie a prijal všetky opatrenia, a ktoré možno od neho rozumne
požadovať a ktoré by účinne viedli k tomu, aby nebol súčasťou fiktívneho obchodu, ktorého účelom bolo získať(neoprávnene) nadmerný odpočet DPH (účasti na daňovom podvode). Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Obchod, o existencií ktorého svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH žalobcom. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by správne orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od iného daňového subjektu (svojho subdodávateľa, resp. odberateľa). Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodu, príp. odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaného zdaniteľného obchodu. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že dodaný tovar aj skutočne bol dodaný tak, ako to deklaroval. Toto však neučinil. 45. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že na základe Poverenia na výkon daňovej kontroly č.9104404/5/829525/014 zo dňa 04.03.2014 a v nadväznosti na Oznámenie o daňovej kontrole zo dňa 04.03.2014 bola dňa 27.03.2014 začatá u daňového subjektu daňová kontrola za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok - 4. štvrťrok 2012, január - december 2013. Oznámenie o výkone daňovej kontroly bolo zaslané na adresu sídla uvedený vo výpise z obchodného registra. Zásielka bola vrátená správcovi dane s poznámkou „neprevzatá v odbernej lehote.“ Správca dane po nepredložení relevantných dokladov zaslal žalobcovi dve výzvy zo dňa 24.04.2014 a dňa 23.07.2014 a opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dokladov. Dňa 10.04.2014 vykonal správca dane miestne zisťovanie na preverenie sídla žalobcu ako daňového subjektu. Podľa zistení správcu dane v polyfunkčnej budove na adrese svojho sídla žalobca nemal vo vstupnej časti budovy označenie ani poštovú schránku s tým, že vstup do budovy bol zamknutý a na zvonenie správcu dane nikto nereagoval. Preto správca dane pristúpil k určovaniu dane podľa pomôcok, ktoré začalo dňa 09.12.2014 v zmysle § 48 ods. 1 písm. d) Daňového poriadku. 46. Pri určovaní dane podľa pomôcok nedochádza k preverovaniu alebo zisťovaniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, ale k samotnému určeniu dane podľa pomôcok. Takýto postup je dôsledkom nesplnenia si povinností daňovníka v zákonom určenom rozsahu a zákonom určených lehotách. Správca dane nie je povinný o pomôckach, ktoré má k dispozícii, informovať daňový subjekt, určuje daň podľa pomôcok bez súčinnosti daňového subjektu. Zákonodarca v § 48 DP zveruje do právomoci správcu dane zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok v stanovených prípadoch po tom, čo správca dane oznámi daňovému subjektu určovanie dane podľa pomôcok, pričom dňom začatia určovania dane podľa pomôcok je deň uvedený v oznámení. Je na správnej úvahe správcu dane určenie použitia pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/21/2015 zo dňa 26.8.2016, sp. zn. 8Sžf/5/2012 zo dňa 14.12.2016). Daňová kontrola podľa dokladov (dokladová kontrola) má prednosť pred určením dane podľa pomôcok. Uvedené podčiarkuje aj povaha inštitútu určenia dane podľa pomôcok, ktorý je potrebné chápať ako osobitný sankčný prostriedok postrihujúci daňové subjekty, ku ktorého využitiu má správca dane pristúpiť iba v zákonom predpokladaných prípadoch. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri určení dane podľa pomôcok v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia citované vyššie). Dôvodom určenia dane podľa pomôcok bola skutočnosť, že žalobca neumožnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu (pričom nejde o výnimku stanovenú v § 46 ods. 2 DP) tým, že nepreberal písomnosti (oznámenie o daňovej kontrole, výzvy na predloženie dokladov) na adrese uvedenej v obchodnom registri a správcovi dane nepredložil doklady potrebné na vykonanie dokladovej daňovej kontroly. Správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane pri doručovaní písomností žalobcovi na adresu sídla zapísanú v obchodnom registri je správny a v súlade s § 30 a § 31 DP. Správca dane svojím konaním vyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon priznáva za účelom preverenia relevantnej adresy žalobcu na doručovanie - overil výpis z obchodného registra žalobcu, register finančnej správy a vykonal miestne zisťovanie na adrese sídla žalobcu zapísanej v obchodnom registri. 47. Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení žalobcu, ako aj pravdivosť skutočnosti uvedených na dokladoch predložených žalobcom. Je povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov preukázať relevantnými dôkazmi, že nim uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového
subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Právo na odpočítanie dane teda vzniká len za predpokladu, že tovar bol i skutočne dodaný a dodanie daňovým subjektom náležite preukázané. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti odrážajú v skutočnosti a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať v skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. 48. V danom prípade však Protokol o určení dane podľa pomôcok aj rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov obsahujú zdokumentovanie prechodu z procesu dokladovej daňovej kontroly do procesu určovania dane podľa pomôcok. Dokladová daňová kontrola bola ukončená doručením oznámenia o určení dane podľa pomôcok v zmysle § 46 ods. 9 písm. b/ DP, preto nasledovalo štádium určovania dane podľa pomôcok, v rámci ktorého už správca dane rozhoduje bez spolupráce s daňovým subjektom a ním prípadne predložené doklady a dôkazy vyhodnocuje len ako pomôcky (§ 48 ods. 4 DP). Správca dane v predmetnej veci postupoval v súlade s § 48 ods. 4 DP a žalobcom predložené doklady použil ako pomôcky pri určení dane, z uvedeného dôvodu nebolo porušené právo žalobcu. Žalobca poskytol (aj keď oneskorene) určitú súčinnosť a predložil účtovné doklady, to však nezakladá povinnosť správneho orgánu pokračovať v už skončenej dokladovej daňovej kontrole, resp. použiť tieto doklady na daňovú kontrolu. Daňový poriadok neumožňuje vrátiť proces určovania dane podľa pomôcok do riadnej (dokladovej) daňovej kontroly po tom, čo daňový subjekt dodatočne v rámci určovania dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady na posúdenie správnosti určenia dane. Tak ako bolo uvedené vyššie, účtovné doklady sa v uvedenej situácii považujú za pomôcky. 49. Z dôkazov založených v administratívnom spise však vyplýva, že nebolo zo strany daňového subjekturiadnepreukázanédodanietovaruoddeklarovanýchdodávateľov. Správca dane určil platiteľovi daň na základe pomôcok, ktoré si zaobstaral a ktoré podrobne uviedol v protokole aj v rozhodnutí. Pomôckami (dožiadanie, výpoveď konateľa Viri Trade, s.r.o. p. Andráššyho, vyjadrenie spoločnosti SLOVNAFT, a.s.) sa nepotvrdili skutočnosti uvedené na faktúrach vystavených Viri Trade, s.r.o., z ktorých si platiteľ uplatnil právo na odpočítanie DPH. Súd nezistil žiadne namietané porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom naň kladené náležitosti a je riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, je vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.“ 15. Nad rámec vyššie uvedeného rozhodnutia správny súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sžfk/17/2018 zo dňa 30. 04. 2019, týkajúce sa rovnakých subjektov konania, v ktorom NS SR rozhodoval o kasačnej sťažnosti voči rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/51/2017-78 zo dňa 13. decembra 2017 o ktorom žalobca sám v žalobe tvrdil, že vychádza z rovnakého skutkového stavu (strana 6 správnej žaloby, predposledný odsek). Najvyšší súd SR týmto rozsudkom zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/51/2017-78 zo dňa 13. decembra 2017, ktorým správny súd žalobe vyhovel: „1. Daňový úrad Trenčín, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 100161629/2017 zo dňa 26.01.2017 určil žalobkyni ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty podľa § 68 ods. 5, ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014, nepriznal nadmerný odpočet v sume XXX,XX € a vyrubil daň v sume XXX.XXX,XX €. 2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100728238/2017 zo dňa 28.04.2017 prvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil. II. Konanie na krajskom súde 3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. d), g) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. IV. Právny názor Najvyššieho súdu
25. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Správca dane v danej veci skúmal priamy vzťah medzi žalobkyňou a jej dodávateľom DARKO s.r.o. ohľadom faktúrami deklarovaných obchodov a nie obchodný reťazec spoločností, v ktorom niektorá predchádzajúca alebo nasledujúca spoločnosť bola súčasťou podvodného, resp. zneužívacieho konania. 26. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. 27. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 28. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejnomocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií. 29. Kasačný súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené“. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Súdny dvor vo svojej judikatúre
taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom. Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH). „...dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). V tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu DPH i preukázal, (nielen formálnymi dokladmi) čo žalobca neurobil. „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené“. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžf/97/2010). Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky v značnej sume v hotovosti osobe, u ktorej si
nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa (napr. formou splnomocnenia), a tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. V danom prípade žalobca nepreukázal pri kontrole ani existenciu dodaného tovaru, z dôvodu jeho spotrebovania. Výkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými orgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. V danom prípade na základe uvedených dôvodov nebolo bez pochýb preukázané, že žalobca zaplatil DPH z prijatého tovaru platiteľovi, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.“ 27. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dne z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ 28. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých daňovým subjektom. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. 29. Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie existencie tovaru ani reálna výška výdavkov žalobkyne za dodaný tovar, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že tovar bol dodaný deklarovanými dodávateľmi. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nie len z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné obchody reálne uskutočnené. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje deklarovanie prijatia dodávky tovaru alebo služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení, pretože formálne doklady nepreukazujú reálnu existenciu tovaru a skutočného dodávateľa. 30. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. 31. Preskúmaním veci tak kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd neposudzoval zákonnosť rozhodnutí a postupov správcu dane a sťažovateľa v zmysle zásad uvedených vyššie, ale svoje rozhodnutie zdôvodnil tvrdením o nezákonne získanom dôkaze - výpovede konateľky spoločnosti DARKO s.r.o., ktorá bola uskutočnená v rámci MVI v Maďarsku bez upovedomenia žalobkyne. 32. Krajský súd zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nevzal do úvahy a týmito sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal. Na základe uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná, pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Vzhľadom na okolnosť, že krajský súd nerozhodol uvedeným spôsobom, kasačný súd preto nemohol postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle § 462 ods. 1 S.s.p. a vráteniu veci na ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym názorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469 S.s.p.). Krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 S.s.p.“ 16. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu, správny súd žalobu podľa § 190 zamietol. 17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania zo súdneho spisu nevyplývajú. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.