Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/156/2017

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ I., bývajúceho v L., 2/ B. bývajúcej v L., 3/ R., bývajúcej v L., 4/ maloletého N. bývajúceho v L., všetci zastúpení JUDr. Máriou Trylčovou, advokátkou so sídlom v Senici, J. Kráľa 738/12, proti žalovaným 1/ P., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom so sídlom v Malackách, Záhorácka 11/A, 2/ Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 17, zastúpenej JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2016, sp. zn. , takto

r o z h o d o l :

Senát 1 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Senica (ďalej aj “súd prvej inštancie”) rozsudkom zo dňa 4. decembra 2014, č. k. -129 uložil povinnosť žalovaným 1/ a 2/ solidárne zaplatiť každému zo žalobcov sumu 8.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň konanie čiastočne zastavil v časti 16.000,- Eur a žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia 1.143,01 Eur advokátke žalobcov, ako i povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 1.026,- Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , až 3, , , , , ods. l, (ďalej aj “”). Vychádzal z toho, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. z 25. októbra 2011 bol žalovaný 1/ uznaný vinným z prečinu usmrtenia (, a prečinu ublíženia na zdraví podľa ), keďže pri dopravnej nehode, ktorú zavinil, zahynula manželka žalobcu 1/ a matka žalobcov 2/ až 4/. Žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo, pričom sa riadne nevenoval jeho vedeniu, nesledoval situáciu v cestnej premávke, dostal šmyk a s vozidlom prešiel do protismeru, kde došlo k zrážke s protiidúcim vozidlom, ktoré viedla manželka a matka žalobcov, ktorá spôsobeným početným zraneniam podľahla. Za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky zodpovedajú fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu, preto i žalovaný 1/ analogicky zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcom touto prevádzkou. Za prevádzkovateľa dopravného prostriedku považoval toho, kto mal trvalú možnosť právnej a faktickej dispozície s vozidlom. Žalovaný 1/ mal motorové vozidlo zapožičané od syna prevádzkovateľa, avšak bez jeho vedomia, preto jeho zodpovednosť mal za danú podľa O.z.. Vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej 2/ odôvodnil súd prvej inštancie v súlade s eurokonformným výkladom. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, keďže jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Svoju argumentáciu podporil poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len “ESD”) C-22/12 Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, z 24. októbra 2013. V dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ došlo k zásahu do súkromia žalobcov,

ochrana ktorého práva je zabezpečená prostredníctvom ustanovenia . Hoci žalovaný 1/ na pojednávaní vyjadril ľútosť nad udalosťou, morálna satisfakcia ( ) podľa názoru súdu prvej inštancie nebola postačujúca a žalobcovia sa dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (, ). Pri rozhodovaní o výške tejto náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý smrťou manželky a matky žalobcov. Žalobcami požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- Eur pre každého z nich, kvalifikoval ako primeranú, spôsobilú aspoň čiastočne zmierniť následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcov, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Námietku premlčania vznesenú žalovaným 1/ označil za nedôvodnú, keď dopravná nehoda sa stala 31. augusta 2010, pričom žalobcovia si uplatnili svoj nárok žalobou na súde 24. apríla 2013, teda v rámci plynutia trojročnej premlčacej lehoty. Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcami v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy 16.000,- Eur pre všetkých žalobcov, súd konanie v tejto časti zastavil. O náhrade trov konania rozhodol podľa .

2. Na odvolanie žalovaných 1/, 2/ Krajský súd v Trnave (ďalej aj “odvolací súd”) rozsudkom z 29. júna 2016, sp. zn. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej, ktorým uložil povinnosť žalovaným 1/, 2/ zaplatiť každému žalobcovi 8.000,- Eur potvrdil a v časti spôsobu plnenia zmenil tak, že vyslovil, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. V napadnutej časti trov konania a uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozsudok súdu prvej inštancie taktiež potvrdil. Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť solidárne zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov právneho zastúpenia odvolacieho konania v sume 229,19 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám advokátky žalobcov 1/ až 4/. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných 1/ a 2/. Mal za nesporné, že išlo o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah bez ohľadu na zavinenie, pričom rozsah zodpovednosti i predpoklady jej vzniku sú rovnaké ako v prípade zodpovednosti prevádzkovateľa podľa . Zodpovednosť žalovaného 1/ bola daná aj porušením pravidiel cestnej premávky (, a o cestnej premávke), spáchajúc prečin usmrtenia manželky a matky žalobcov, pričom vina bola konštatovaná právoplatným rozsudkom Okresného súdu Senica, č. k. -288 z 25. októbra 2011, ktorými bol súd prvej inštancie viazaný podľa veta tretia . Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom o vecnej pasívnej legitimácií žalovanej 2/, vyplývajúcej z aplikácie ustanovenia o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „“). Bol toho názoru, že z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa . Vychádzal z toho, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok ESD C-22/12 Haasová, bod 39), a preto i v preskumávanej veci bolo nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom. Tzv. motorové smernice upravujú porovnateľné zaobchádzanie s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených motorovými vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území a ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok, a majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením. Podľa názoru odvolacieho súdu pod pojem ujma na zdraví bolo potrebné zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok ESD C-22/12, bod 47). Je potrebné vychádzať z účelu smernice s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok ESD C-22/2012 Haasová. bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z a , vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok ESD C-22/12 Haasová, bod 57, 58). S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obeti dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorových vozidiel. Odvolací súd pojem škoda vyložil eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy (rozsudok ESD C-63/09 Axel Walz). Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie

spoločenského uplatnenia ( ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Odvolací súd poukázal aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov, keď právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. Odvolací súd ďalej poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dóri a Recrep SRL, podľa ktorej je tu povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície škody. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, odvolací súd vychádzal z kritérií, akými sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k ujme, konkrétne, v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1/ došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelou, táto intenzita bola daná už tým, že išlo o manželský pár, vykonávajúci starostlivosť o tri deti, z toho dve boli v čase tragickej udalosti maloleté, všetky navštevujúce školské zariadenia, okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalého. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu a vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Odvolací súd poukázal tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva napr. Scordino proti Taliansku rozhodnutie zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, Stanková v. Slovenská republika, rozhodnutie z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol. Priznanú sumu 8.000,- Eur považoval odvolací súd za primeranú. O trovách konania rozhodol podľa a .

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzuje z ustanovenia a to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď súdy oboch inštancií dospeli k záveru, že nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod rozsah krytia podľa povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení . Ďalej dovolateľ uviedol, že z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa pokúša údajným eurokonformným a extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ, a to priznať smerniciam EÚ priamy účinok vo vzťahu k žalovanej 2/. Tento je však toho názoru, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie nárokov z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov, nakoľko sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv žalovanej 2/ žiadnym spôsobom neukladá. ESD podáva výklad práva Únie, teda v predmetnej veci podal výklad smerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za žiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov.

3.1 Dovolateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. , (zverejnené pod R 127/2014), a najmä však na rozhodnutia sp. zn. a , v ktorom čo do otázky pasívnej legitimácie žalovanej 2/ dovolací súd dôvodil, že „Dovolací súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad Z.z, ani po rozhodnutí ESD rozsudkom C-22/12 vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petrikovi a Blanke Holingovej, kde v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. ESD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba “škodu na zdraví”, pričom škodu

na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv striktne od seba odlišuje (viď a na jednej strane a a nasl. na druhej strane), pričom v uvedenom rozsudku nebolo konštatované, že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel”.

4. Žalobcovia 1/ až 4/ ako aj žalovaný 1/ navrhli dovolanie žalovanej 2/ ako nedôvodné zamietnuť.

5. Dovolací súd najskôr riešil otázku prípustnosti dovolania, teda, či dovolateľ jasne vymedzil konkrétny, zákon predpokladaný dovolací dôvod, či presne uviedol, ktorý konkrétny judikát uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, resp. rozhodnutie dovolacieho súdu ustálené v jeho rozhodovacej praxi nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí. Tento dôvod prípustnosti sa musí viazať na konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd. Totiž jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa istota a subjektom práva sa umožňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída.

6. Dovolací súd preskúmaním obsahu dovolania zistil, že dovolateľ si splnil túto povinnosť, uviedol konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd odchýlil, a to rozhodnutie sp. zn. z 20. apríla 2011 a sp. zn. z 31. marca 2016. Zároveň aj uviedol, v čom sa odvolací súd v prejednávanej veci odchýlil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu. O skutočnosti, že v tomto prípade ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, za daných okolností dovolací súd nemal pochybnosť (porovnaj nižšie napr. bod 10. až 11.2 tohto uznesenia).

7. Dovolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ je prípustné.

8. Podľa (ďalej len „“), ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

9. Uvedené ustanovenie upravuje povinnosť trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu (porovnaj „postúpi“, teda nie „môže postúpiť“), ak ide o procesnú situáciu uvedenú v tomto ustanovení.

10. Pre posúdenie veci je zásadnou otázkou, či náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, je nárokom krytým poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, resp. otázkou pasívnej legitimácie poisťovne, ktorou sa už iné senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v kontinuálnej jednotnej rozhodovacej línii zaoberali (porovnaj bod 6. tohto uznesenia).

11. Dovolací súd preto konštatuje, že doposiaľ sa jeho rozhodovacia prax v danej veci ustálila takto.

11.1 Senát 4 C v uznesení z 20. apríla 2011, sp. zn. dospel k záveru, že podľa v tom čase platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa a nasl. , a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce z ustanovenia .

11.2 Senát 3 C v uznesení z 31. marca 2016, sp. zn. , pokiaľ ide o nedostatok pasívnej legitimácie poisťovne, poukázal na výklad ustanovenia , v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z . Senát 3 C nezistil dôvod na odlišný výklad ani po rozhodnutí ESD vo veci C-22/12. ESD totiž v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil

závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Podľa neho ESD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia.

12. V danom prípade sa senát 1 C, preskúmavajúci právnu vec uvedenú v záhlaví tohto uznesenia, nestotožňuje s názormi vyjadrenými v rozhodnutiach senátov 3 C a 4 C, sp. zn. a sp. zn. a chce sa od nich odchýliť. Podľa jeho názoru sú tu dané procesné predpoklady pre to, aby vec postúpil na rozhodnutie veľkému senátu. Senát 1 C tak robí z nasledovných dôvodov.

12.1 V právnom posúdení veci, východiskovou sa podľa senátu 1 C stala otázka, či je normatívne prípustná taká interpretácia (poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení), podľa ktorej možno nemajetkovú ujmu podľa zahrnúť pod škodu na zdraví, teda vymedzenie výkladových hraníc pojmu škoda na zdraví, ktorú pre účely povinného zmluvného poistenia zákonodarca v ustanovení subsumuje pod poistné krytie.

12.2 Žalovaná 2/ v odôvodnení svojho dovolania zdôrazňuje, že „v zmysle aktuálne platných všeobecne záväzných právnych predpisov nie je nemajetková ujma predmetom poistného krytia“ a podľa nej tento záver nespochybnil ani rozsudok ESD vo veci C-22/12, podľa ktorého má povinné zmluvné poistenie pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode len vtedy, „ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Túto náhradu uplatnenú v danom spore ale vnútroštátne právo neupravuje. Z rovnakého základu podľa neho vychádzajú aj vyššie spomenuté rozhodnutia senátov 4 C a 3 C. Žalovaná 2/ k tomu dodáva, že z platnej vnútroštátnej právnej úpravy možno vyvodiť len to, že uvedená smernica (z predchádzajúcej argumentácie v dovolaní vyplýva, že žalovaná 2/ má zrejme na mysli druhú smernicu; poznámka senátu 1 C dovolacieho súdu), nebola do zákona o povinnom zmluvnom poistení správne transponovaná („vzhľadom na výklad pojmu ujma na zdraví, aký uviedol Súdny dvor Európskej únie v spomínanom rozsudku“).

13. Senát 1 C súhlasí s tým, že výklad vnútroštátneho práva, používajúci rôzne metódy výkladu, objasňujúci význam právnych noriem (v danej veci lex specialis o povinnom zmluvnom poistení a všeobecného predpisu voči nemu - ) je nevyhnutným predpokladom riadnej aplikácie vnútroštátneho práva. Dodáva však, že vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zásadnému prelomu, okrem iného, aj v interpretácii noriem práva tvoriacich jej právny poriadok.

14. Podľa (ďalej aj „“) Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa .

15. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že ústavodarca princíp prednosti práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnymi zákonmi neurčil len v prípade rozporu medzi konkrétnou normou komunitárneho práva a konkrétnou normou vnútroštátneho práva riešiacimi ten istý právny vzťah, ale že prednosť práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie konštituoval potenciálne pri ktorejkoľvek norme práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ak spĺňa ňou stanovené podmienky, bez ohľadu na to, či sa jedná o primárne alebo sekundárne právo, teda aj vtedy, ak k stretu práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie a vnútroštátnej úpravy nedochádza, pretože vnútroštátna úprava je neúplná alebo rozporuplná.

16. Smernice EÚ ako typové kategórie predpisov sekundárneho práva, sú podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie záväzné pre každý členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica nie je právne perfektná a jej vykonanie si vyžaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni.

V zásade sa rozlišujú dva druhy účinku (aplikácie) smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého vznikajú subjektom práva a povinnosti, a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti účastníka žiadať, aby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením smernice. Judikatúra ESD postupne skonkretizovala podmienky, za splnenia ktorých sa možno domáhať priameho účinku smernice, a to: a/ márne uplynutie lehoty na transpozíciu smernice, b/ žiadna alebo nesprávna implementácia smernice (transponovaná neskoro, nesprávne alebo neúplne), c/ dostatočná jasnosť smernice tak, aby umožnila bezprostrednú aplikáciu; ustanovenia smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné (určité) a nepodmienené, d/ nepodmienený vznik práva vyplývajúceho zo smernice, ktorý si na vyvolanie právnych účinkov nevyžaduje prijatie ďalšieho právneho aktu, e/ priamy účinok nesmie založiť povinnosti jednotlivcom, ako aj právnickej osobe.

17. ESD priznáva možnosť dovolávať sa priameho účinku smernice pred vnútroštátnym súdom vo vzťahu k štátnemu orgánu v prípade, ak štát smernicu neimplementuje riadnym spôsobom alebo ju neimplementuje vôbec. Ak členský štát nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu zo smernice, nemôže byť upreté právo jednotlivca dovolávať sa v takom prípade priamo tejto smernice, ak ide o jeho vzťah k členskému štátu. Priamy účinok (priama aplikácia) ustanovení smernice prichádza do úvahy subsidiárne, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Jednotlivci (súkromnoprávne subjekty) sa teda môžu v konaniach proti členskému štátu priamo odvolávať na ustanovenia smernice výnimočne len vtedy, ak je eurokonformný výklad vnútroštátneho práva vylúčený napr. z dôvodu, že členský štát neprijal včas opatrenia potrebné na vykonanie smernice, alebo prijal opatrenia, ktoré sú s ňou v rozpore, alebo ak vnútroštátne transpozičné ustanovenia nie sú aplikované v súlade s výsledkom smernice.

18. Je zrejmé, že otázka zahrnutia práva pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy do povinného zmluvného poistenia sa týka práv a povinností súkromných subjektov (poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní) v právnom vzťahu povinného zmluvného poistenia.

19. Prednosť práva európskeho a vôľa úniového zákonodarcu je podľa názoru senátu 1 C obzvlášť významný v preskúmavanej veci, pretože oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je regulovaná smernicami, a to tzv. motorovými smernicami EÚ.

20. Ostatne uvedené ustanovenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie čl. 288 ods. 3 teda zaväzuje členské štáty na taký výkon ich činností, ktorým sa zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Tradičným prostriedkom dosiahnutia cieľa sledovaného smernicou je zmena právnej úpravy príslušným vnútroštátnym orgánom. Pre prípad, že tak príslušný vnútroštátny orgán neurobil alebo urobil v nedostatočnom rozsahu, vyvinula rozhodovacia prax ESD teóriu priameho a nepriameho účinku smerníc. Keďže záväzná podstata smernice platí len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je určená“, nie však jednotlivcom (závery rozsudku ESD vo veci Marshall - C-152/84), pri aplikácii smerníc vo vzťahu k jednotlivcom, prichádza do úvahy iba tzv. nepriamy účinok smerníc. Tak napr. rozhodnutie ESD vo veci Marleasing SA - C-106/89, odvolávajúci sa aj na predjudikatúru vo veci Von Colson a Kamann - C-14/83, podľa ktorého pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým sa zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 vtedy účinnej Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (teraz čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). ESD vo veci Pfeiffer a ďalší - C-397/01 až 4033/01 k tomu ešte viac zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116).

21. Ako bolo vyššie uvedené, vnútroštátne súdy musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porovnaj napr. rozsudok ESD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. rozsudok ESD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27).

22. Z rozsudku ESD vo veci Simmenthal C-106/77 vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom. Z uvedeného vyplýva, že toto rozhodnutie ESD zabezpečuje eurokonformný výklad vnútroštátneho právneho poriadku v rovine negatívnej, tzn. v podobe neuplatnenia každého vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva. Z konštantnej judikatúry ESD (napr. rozsudok z 26. februára 1986, Marshall C-152/84, rozsudok zo 14. júla 1994 vo veci Paola Faccini Dori, Recreb Srl C-91/92) vyplýva, že judikatúra o možnosti odvolávať sa na smernice proti štátnym subjektom je založená na záväznej povahe, ktorá je priznaná smernici právom Európskej únie a ktorá existuje iba vo vzťahu k členskému štátu, ktorému je určená. Cieľom tejto judikatúry je zabrániť tomu, aby nejaký štát mohol mať výhodu z jeho vlastného nesplnenia práva Spoločenstva. Bolo by totiž neprijateľné, aby sa štát, ktorému zákonodarca Spoločenstva pokladá prijať určité pravidlá na úpravu svojich vzťahov alebo vzťahov štátnych subjektov s jednotlivcami a priznať im prospech z určitých práv mohol odvolávať na nesplnenie svojich povinností s úmyslom odňať jednotlivcom výhody z týchto práv.

23. Možno tiež konštatovať, že povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov Európskej únie vyplynula už skôr aj z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý zakotvuje tzv. zásadu lojálnej spolupráce Európskej únie a jej členských štátov. Zo záväzku lojálnej spolupráce totiž vyplýva povinnosť nositeľov verejnej moci (teda aj súdov) prijímať v rozsahu ich právomocí opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie predpokladaného cieľa smerníc.

24. Účelom smerníc týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je zabezpečiť, aby predmetom poistného krytia bola akákoľvek škoda alebo ujma, ktorá vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou a náhradu ktorej predpokladá vnútroštátne právo. Predmetom poistného krytia má byť podľa smerníc nepochybne aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody. ESD vo veci C-22/12 jasne a zrozumiteľne vyslovil: „Článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistení tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“.

25. Pri odpovedi na relevantnú otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, treba vychádzať z toho, že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smerniciam potrebný účinok, a teda sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou motorovou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd a v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s čl. 1 ods. 1 druhej Smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod pojem ujma na zdraví pritom patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti

poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.

26. Vyššie uvedenému chápaniu pojmu „škoda“ európskym normotvorcom treba podľa senátu 1 C, prispôsobiť aj v kontexte domáceho práva, stabilné materiálne chápanie škody. Pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“, používaný v smerniciach treba podľa senátu 1 C vykladať čiastočne autonómne a zahrnúť do neho aj také nároky, ktoré národné právo výslovne nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v úzkom slova zmysle, ak ich podstata je podobná, teda majú občianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku protiprávnej udalosti, akou je napríklad dopravná nehoda. Túto požiadavku eurokonformného výkladu pojmu „škoda“ nie je možné spochybniť ani tým, že ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhrady nemajetkovej ujmy patria systematicky do tej časti , ktorá sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti, a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom slova zmysle (bod 57 rozsudku ESD vo veci C-22/12).

27. V tomto kontexte je potrebné tiež poukázať na rozsudok Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, podľa ktorého smernica Rady 72/166/EHS a smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

28. Senát 1 C sa odkláňa aj od názoru prezentovaného vo vyššie uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré zdôrazňujú zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a inštitútu nemajetkovej ujmy. v samotnej šiestej časti (Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie) kladie škodu aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje to , podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. V tomto zmysle pojem škoda teda vykazuje aj nemateriálne znaky. Takéto ponímanie pojmu „škoda“ je aj v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, či Medzinárodného súdu OSN.

29. V neposlednom rade, odpoveď na otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, podľa senátu 1 C nepriamo poskytuje aj samotný ESD v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku vo veci C-22/12, keď uvádza: „Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z a 13 českého (slovenský má rovnakú úpravu), vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“.

30. K výkladu pojmu škoda treba dať ešte do pozornosti rozsudok ESD aj v inej právnej veci C-63/09 (Axel Walz/Clickair S.A.), podľa ktorého: „Pojem “ujma“ tvoriaci podklad článku 22 ods. 2 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale 28. mája 1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú najmä stratou batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú škodu“. Rovnako rozsudok ESD z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14 (Lazar proti Allianz SpA), podľa ktorého „Článok 4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) sa má vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v členskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom členskom štáte, sa má kvalifikovať ako „nepriame následky“ tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia“.

31. Podľa senátu 1 C vyššie uvedený extenzívny výkladový postup pojmu „škoda na zdraví“ a rešpektovanie súvislostí právnych inštitútov umožňujú taký záver, že je normatívne prípustná taká interpretácia , podľa ktorej aj nemajetkovú ujmu podľa možno zahrnúť pod škodu na zdraví.

32. Uvedený výklad nepovažuje senát 1 C za výklad contra legem (výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje (výlučne) zákaz výkladu smernice v zrejmom rozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Pojem „škoda na zdraví“ ale, ako to bolo vyššie uvedené, možno vyložiť extenzívne bez toho, aby pri súčasnom zachovaní cieľov a

výsledku sledovaných smernicou došlo k popretiu jeho jazykového vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za hranice najširšieho možného jazykového významu pojmu. Ak existuje potreba zabezpečenia konformity konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým právom, je sudcovské vyplnenie „medzier“, sudcovské právo, prostredníctvom extenzívneho výkladu, ktoré ostali po nesprávne transponovaných smerniciach, legitímne a zároveň súčasne aj nevyhnutné.

33. ESD v spojených veciach C-397/01 až C-403/01, v bode 116 svojho rozsudku vyslovil, že ak umožňuje vnútroštátne právo použitím vlastných metód výkladu vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých okolností tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo v súlade s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou.

34. V neposlednom rade, ak ústavný súd v uznesení z 11. októbra 2016, sp. zn. -36 vydanom v inej obdobnej veci akceptoval rozšírenie pojmu „škoda na zdraví“ prostredníctvom eurokonformného výkladu použitého všeobecnými súdmi aj na náhradu nemajetkovej ujmy a nezistil žiaden dôvod na konštatovanie ústavnej arbitrárnosti, nemôže byť taký výklad rozporný so zákazom výkladu contra legem.

35. Na základe vyššie uvedeného sa ponúka záver, že ustanovenie je potrebné vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti za škodu kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle uplatniť priamo proti poisťovateľovi (poisťovateľ je pasívne vecne legitimovaný v spore), a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. V prejednávanej veci žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej 2/. Túto ujmu tak v zmysle a kryje poistenie zodpovednosti za škodu, takže žalovaná poisťovňa je povinná nahradiť žalobcom aj túto ujmu.

36. Keďže vyššie uvedené závery znamenajú odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutiach iných dovolacích senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, senát 1 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postupuje prejednávanú vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu ( ).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.