Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-90-2019.pdf
PDF · 190.49 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/90/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcov: 1/ R. Š., W.. XX.XX.XXXX, A. XXX/XX, H. U., 2/ I. H., W.. XX.XX.XXXX, S. XXX/X, T., proti žalovanému: Slovenské elektrárne, a.s., Mlynské Nivy 47, 821 09 Bratislava, IČO: 35 829 052, o zaplatenie 822,82 eur s príslušenstvom, na odvolania žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. apríla 2018 č. k. 16C 240/2008-336 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k žalobcovi p o t v r d z u j e .
V napadnutej vyhovujúcej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 197,13 eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 13.02.2010 do zaplatenia odvolanie žalobcu o d m i e t a .
Odvolanie žalobkyne 2/ o d m i e t a .
V napadnutej časti o nároku žalovaného voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 54 % rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 197,13 eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 13.02.2010 do zaplatenia, žalobkyni 2/ sumu 197,13 eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 13.02.2010 do zaplatenia, všetku v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti titulom vydania bezdôvodného obohatenie za bezdôvodné užívanie pozemkov v ich spoluvlastníctve, vo zvyšku žalobu žalobcov zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi 1/ v rozsahu 54% a vo vzťahu k žalobkyni 2/ v rozsahu 54 %.
2. Vychádzal zo žaloby žalobcov, ktorou sa pôvodne od žalovaného domáhali zaplatenia sumy 829,84 eur (25.000,- Sk) pre každého z nich s príslušenstvom, skutkovo odôvodnenej tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. W.Á., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, a to parc. č. X. XXX/XX - orná pôda o výmere 9273 m2 a parc. č. X. XXX/X - orná pôda o výmere 6165 m2. Nehnuteľnosť parc. č. XXX/XX sa nachádza v bezprostrednej blízkosti areálu elektrárne žalovaného v W. a žalovaný bez ich súhlasu užíva časť ich pozemku, a to tým, že na časti pozemku má: zriadenú cestu
- spevnenú betónovými panelmi, ktorou zaberá výmeru, ktorú odhadujú na asi 200 m2 a umiestnené dve teplovodné potrubia - rozvody, ktoré znemožňujú užívať aj pozemok pod nimi a vedľa nich o výmere,
ktorú odhadujú na asi 1800 m2. Žalovaný taktiež zaberá a znehodnocuje časť ich pozemku v k.ú. W.
- parc. č. XXX/X, a to výmeru 89 m2, cez ktorú má postavené a prevádzkuje teplovodné potrubie, pričom pozemok od nich nevykúpil ani neprenajal a za obmedzenie vlastníckeho práva im neplatí žiadnu náhradu. Nakoľko žalovaný nemal záujem kúpiť alebo prenajať pozemok, na ktorom má svoje tepelné zariadenia, z ktorých prevádzky mu plynie zisk, a to na ich škodu a tiež používal časť pozemku na cestu, domáhali sa platenia primeranej náhrady za obmedzenie výkonu ich vlastníckeho práva. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 04.02.2009 žalobcovia rozšírili nárok o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za koľajovú vlečku - trať, ktorý špecifikovali podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 06.04.2009, ktorým žiadali, aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 7 500 eur spolu s 8,5 % - ným úrokom z omeškania od 01.12.2007 do zaplatenia každému z nich, pričom uviedli, že žalovanej sumy sa domáhajú ako jednorazového plnenia za obmedzenie ich vlastníckeho práva - úplné znemožnenie užívať ich pozemok spolu vo výmere cca 2000 m2 z dôvodu postavených stavieb - vlečka, teplovod. Zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 15.04.2009, č. k. 16C/240/2008 - 88, právoplatným dňa 29.4.2009. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.08.2011 žalobcovia žiadali, aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť im sumu 8 326,82 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.12.2007 do zaplatenia každému z nich, a to titulom: 1/ náhrady za užívanie (obmedzenie vlastníckeho práva) pozemkov, na ktorých je postavený teplovod ENO - T. - v sume 2 159 eur pre každého z nich; ide o pozemky parc. č.:
- X. XXX/XX (Z. - XXXX/XX o výmere 160 m2, XXXX/XX o výmere 107 m2) - náhrada vychádza z požadovanej sumy 10,- eur/m2
- X. XXX/X (Z. - XXXX/X o výmere 78 m2, XXXX/X o výmere 128 m2) - náhrada vychádza z požadovanej sumy 8,- eur/m2 podľa znaleckého posudku K.. V. Q. 2/ náhrady za nevyužiteľnosť pozemkov v sume 5 345,- eur pre každého z nich, nakoľko nemajú prístup na pozemky s parc. č.:
- Z. XXXX/XX - o výmere 188 m2, cez ktorý viedol teplovod W. a
- Z. XXXX/XX - 881 m2
3/ náhrady za užívanie pozemku pod koľajovou vlečkou v sume 822,82 eur za obdobie od 01.12.2007 do 12.02.2010, kedy došlo k odkúpeniu pozemku pod koľajovou vlečkou žalovaným, parc. č:
- Z. XXXX/XX - o výmere 345 m2 (výška náhrady vychádza z požadovanej sumy 4,77 eur/m2, čo predstavuje výšku zodpovedajúcu doplatku za kúpnu cenu, ktorá im bola vyplatená po odkúpení a cenou zistenou podľa znaleckého posudku K.. Q.). Zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 18.08.2011, č. k. 16C/240/2008-187, právoplatným dňa 02.09.2011.
3. Súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom, č. k. 16C/240/2008-264, zo dňa 07.03.2012 zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali zaplatenia sumy 7 504,- eur s príslušenstvom pre každého z nich. Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. 4Co/83/2013-302, zo dňa 24.09.2014, právoplatným dňa 27.11.2014, čiastočný rozsudok potvrdil. Ďalším predmetom konania sa tak stal len nárok na zaplatenie sumy 822,82 eur s úrokom z omeškania 8,5% ročne od 01.12.2007 do zaplatenia.
4. V konečnom štádiu konania súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 19.04.2018 pripustil zmenu žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali zaplatenia sumy 822,82 eur pre každého z nich, ako náhrady za užívanie pozemku pod vlečkou v rozsahu výmery 173 m2 za obdobie od 11.01.2006 do 12.02.2010 s 8,5 % ročným úrokom od 01.12.2007 do zaplatenia.
5. Na účely posúdenia dôvodnosti zvyšnej časti nároku vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil, že žalobcovia 1/, 2/ boli podielovými spoluvlastníkmi o veľkosti podielu 1/2 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, ako parc. registra „X.“ č. XXX/XX - o výmere 8340 m2 - orná pôda a parc. registra „X.“ č. XXX/X - o výmere 5836 m2 - orná pôda, okres T., obec W., k.ú. W.. Vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam žalobcovia nadobudli na základe darovacej zmluvy. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech žalobcov bol povolený dňa 29.03.2006. Geometrickým plánom č. XX/XXXX vyhotoveným K.. H. J. dňa 28.07.2011, úradne overeným dňa 09.08.2011 Správou katastra T., došlo k odčleneniu parc. č. XXXX/ XX - o výmere 188 m2, parc. č. XXXX/XX - o výmere 881 m2, parc. č. XXXX/XX - o výmere 160 m2, parc. č. XXXX/XX - o výmere 107 m2 od parcely č. XXX/XX - orná pôda, o výmere 8340 m2 a vytvoreniu nových parciel parc. č. XXXX/XX - zastavaná plocha, o výmere 188 m2, parc. č. XXXX/XX - zastavaná plocha, o výmere 881 m2, parc. č. XXXX/XX - zastavaná plocha, o výmere 160 m2, parc. č. XXXX/XX
- zastavaná plocha, o výmere 107 m2. Geometrickým plánom č. XX/XXXX vyhotoveným K.. H. J. dňa
31.07.2011, úradne overeným dňa 09.08.2011 Správou katastra T., došlo k odčleneniu parc. č. XXXX/X -o výmere 128 m2, parc. č. XXXX/X - o výmere 78 m2, od parcely č. XXX/X - orná pôda, o výmere 5836 m2 a vytvoreniu nových parc. č. XXXX/X - orná pôda, o výmere 128 m2 a parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha, o výmere 78 m2.
6. Ďalej mal za preukázané, že dňa 01.12.2009 došlo medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim k uzavretiu kúpnych zmlúv, predmetom ktorých bol prevod spoluvlastníckych podielov oboch žalobcov k časti pozemku s parc. č. XXX/XX o výmere 345 m2, vyčlenenom podľa geometrického plánu č. XXX-XXX/XXXX zo dňa 10.08.2009 ako parc. č. XXXX/XX. Išlo o pozemok pod železničnou traťou vo vlastníctve žalovaného. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech žalovaného bol povolený dňa 12.02.2010.
7. Uviedol, že žalovaný v konaní predložil Sadzobník vlečkových poplatkov Železníc Slovenskej republiky účinný od 01.07.2005, v zmysle ktorého odplata za nájom pozemku na zriadenie vlečky za 1 m2 predstavuje 0,40 eur ročne.
8. Vychádzal z obsahu výpovede žalobcu 1/, že uplatnený nárok nemôže byť premlčaný, nakoľko žaloba bola podaná ešte v roku 2007. Žalovaný im ponúkol dohodu v tom smere, že napriek tomu, že znalecký posudok znel na necelých 15,- eur, žalovaný by zaplatil 10,- eur a zvyšok by sa riešil v rámci tohto konania. Záležitosti okolo vlečky riešili, nevedeli sa však dopátrať subjektu, ktorý ju vlastní. Pôvodný nárok v žalobe uplatňoval náhrady za celý pozemok vo vlastníctve žalobcov, ktorý z dôvodu objektov žalovaného, tzn. teplovodu a aj vlečky neužívali. Pôvodné vyjadrenie žalovaného ešte v predžalobnej komunikácii bolo, že vlečka nepatrí elektrárňam. To, že to nie je pravda, im potvrdili až Q. bane. Až potom, ako prišlo nariadenie z EÚ o vybudovaní osvetlenia na vlečke, požiadal žalovaný o vstup na ich pozemok za účelom splnenia tohto nariadenia, čím vlastne priznal, že vlečka patrí elektrárňam, čo dovtedy popieral. Čo sa týka predloženého sadzobníka, jedná sa o čiastky, ktoré sú určené pre okolnosti z extravilánu, pričom tento prípad sa týka intravilánu. K odkúpeniu pozemku pod vlečkou došlo zo strany žalovaného len z dôvodu spomínaného nariadenia EÚ. Žalobca 1/ uviedol, že majú k dispozícii znalecký posudok, ktorý určuje trhovú cenu celého ich pozemku, teda aj vrátane toho pod vlečkou. Preto v tomto prípade ich vlečka ako taká nezaujímala. Navyše žalovaný vkročil na pozemok a vykonal jeho úpravy načierno a bez súhlasu nich ako pôvodných vlastníkov. Pokiaľ znalec určil cenu pozemku, mal za to, že to platí aj pre tú časť, ktorá je pod vlečkou. Bol to žalovaný, ktorý ich oslovil v súvislosti s potrebou vstupu na pozemok za účelom rekonštrukcie osvetlenia a až vtedy priznal, že vlečka na pozemku žalobcov je v jeho užívaní. Tam aj uviedli príkaz o nariadení EÚ. Rozhodným obdobím pre uplatnený nárok bolo 11.01.2006 až 12.02.2010, čo je termín povolenia vkladu zmlúv o prevode spoluvlastníckych podielov na žalovaného, pričom výška nároku aj spôsob výpočtu zostal rovnaký, ako už bol uvedený, to znamená 822,82 eur pre každého žalobcu, vrátane doteraz uplatneného príslušenstva vo forme úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.12.2007 do zaplatenia. Zdôraznil, že aj vzhľadom na rozšírenie rozhodného obdobia nezmenili výšku uplatneného nároku, nakoľko považoval za dôležité zachovať čestný, spravodlivý postup. K tvrdenému ochrannému pásmu uviedol, že kataster eviduje stavbu o výmere 345 m2, takže samotné ochranné pásmo je ešte nad rámec tejto výmery. Výmera 345 m2 bola evidovaná ako zastavaná plocha.
9. Poverený zástupca žalovaného vo svojom prednese uviedol, že v prvopočiatku sporu bol žalovaný prístupný dohode. K tejto však nedošlo. Navyše časom sa zmenili okolnosti v tom, že pozemok pod vlečkou bol v roku 2009 odkúpený a zároveň žalovaný vzniesol námietku premlčania. Žaloba bola síce podaná v roku 2007, bol ňou však uplatnený iba nárok na náhradu za užívanie iných pozemkov, nie konkrétneho pozemku pod vlečkou. Prvýkrát sa v tomto konaní žalobcovia o tomto pozemku zmienili v podaní z 15.12.2008 s tým, že deklarovali vedomosť o tom, že vlečka je vo vlastníctve žalovaného. Stále však toto podanie nebolo uplatnením aktuálneho nároku. To sa stalo až pripustením zmeny žaloby z 12.08.2011. Pokiaľ teda mali žalobcovia už v roku 2008 vedomosť o tom, kto za bezdôvodné obohatenie zodpovedá a aká je jeho výška, ich dvojročná subjektívna premlčacia lehota márne uplynula pred podaním žaloby. Sumu vo výške 10 eur, ktorú spomínali žalobcovia, tvorila cena za odkúpenie pozemkov pod vlečkou, nemal ju preto za relevantnú pre posúdenie ich nároku. Žalovaný sa stal vlastníkom zápisom do katastra z 10.02.2010. Čo sa týka znaleckého posudku, tento žalovaný podrobil námietkam, ktoré sú už súčasťou spisu. Navyše jeho úlohou nebolo určiť výšku bezdôvodného obohatenia. Žiadal, aby žalobcovia preukázali svoje tvrdenia o tom, že by žalovaný popieral užívanie vlečky v komunikácii s nimi. Namietal pravdivosť tohto tvrdenia. Zásah do osvetlenia vlečky označil za
bežnú rekonštrukciu, ktorá vyplýva z vnútroštátnych noriem a netýkal sa ingerencie EÚ. Trval na tom, že predmetom komunikácie so žalobcami, či už v rámci tohto konania, alebo pred ním nikdy nebola náhrada za pozemok pod vlečkou. Z obsahu žaloby mal za zrejmé, že neuplatňuje nárok za užívanie pozemku pod vlečkou a týka sa výlučne náhrady za pozemok, na ktorom je umiestnený tepelný napájač a náhrady za pozemok pod panelovou cestou. Tiež uviedol, že doložený sadzobník sa týka celého územia SR, nie je používaný výlučne pre extravilán. Naopak keďže vlečky vedú do priemyselných zón, logicky pôsobí aj na územie v intraviláne obce. Mal za to, že výšku nájmu určuje skutočnosť, že pozemok pod vlečkou nie je možné využiť na žiadny iný účel, preto je rozdiel napr. v prípade stavebného pozemku. Vlečka navyše obsahuje ochranné pásmo. Znalecký posudok, od ktorého záverov žalobcovia odvíjajú výšku nároku, sa podľa neho týka inej situácie pozemku pod rozvádzačom, ktorý slúži inému účelu a má inú charakteristiku ako pozemok pod vlečkou, preto tieto závery nie je možné podľa neho aplikovať aj na tento prípad. Konštatoval, že v súdnom konaní je povinnosťou autora tvrdenia preukázať aj jeho pravdivosť inými dôkaznými prostriedkami. Stavby, ktoré súvisia s predmetným konaním, boli všetky vyhotovené v súlade s vtedy účinným právnym poriadkom a žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za spôsob rozhodovania v minulosti v predchádzajúcom režime. Aj napriek rozšírenému obdobiu, za ktoré žalobcovia uplatňovali svoj nárok, trval na vznesenej námietke premlčania, nakoľko predmetný nárok žalobcovia prvýkrát uplatnili až v roku 2011, pričom už v roku 2008 vedeli kto a v akom rozsahu ich vlastníctvo užíva a uplynula im tak márne dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie bezdôvodného obohatenia. Čo sa týka identifikácie nároku z pohľadu výmery, predmetom zmluvy nebolo len odkúpenie pozemku pod vlečkou, ale súčasťou výmery, ktorá bola predmetom prevodu, je aj ochranné pásmo, ktoré nebolo bezprostredne užívané žalovaným, preto táto výmera neodzrkadľuje skutočný rozsah užívania pozemku pod vlečkou. K uplatnenej výške uviedol, že nebolo uvedené ako žalobcovia k jej vyčísleniu prišli. Mal za to, že výška uvedená v cenníkoch, ktoré odzrkadľujú trvalé nájomné aj pozemku pod vlečkami, je diametrálne odlišná od uplatneného nároku smerom nadol. Nie je podľa neho pravdou, že by kataster evidoval vlečku zápisom stavby, nakoľko eviduje zastavaný pozemok, ktorý bol predmetom prevodu a vlečka je líniovou stavbou, ktorá sa do katastra nezapisuje.
10. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 489 OZ, § 663 OZ, § 671 ods. 1 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 107 ods. 1, 2 OZ a ohľadom príslušenstva podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ, a § 3 ods. 1 uvedeného nariadenia vlády SR.
11. Zhrnul, že v konečnom štádiu bolo predmetom konania zaplatenie sumy 822,82 eur pre každého zo žalobcov, ako náhrady za užívanie pozemku pod vlečkou v rozsahu výmery 173 m2 za obdobie od 11.01.2006 do 12.02.2010. Mal za preukázané, že žalobcovia boli do 12.02.2010 podielovými spoluvlastníkmi pozemku s parc. č. XXX/XX, vyčlenenom podľa geometrického plánu č. XXX-XXX/ XXXX zo dňa 10.08.2009 ako parc. č. XXXX/XX nachádzajúceho sa v k. ú. W.. Žalovaný nadobudol pozemok od žalobcov na základe kúpnych zmlúv, ktorých vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 12.02.2010. Tieto skutočnosti mal medzi stranami za nesporné. Konštatoval, že žalovaný rovnako nepopieral samotný základ žaloby, t.j. nárok žalobcov na poskytnutie odplaty za užívanie pozemku v ich vlastníctve, avšak majúc za to, že nárok je premlčaný a zároveň namietal požadovanú výšku odplaty. Súčasne poprel, že by v minulosti spochybňoval užívanie vlečky nachádzajúcej sa na pozemku žalobcov. Na základe uvedených skutočností označil súd prvej inštancie za nesporné, že užívaním pozemku bez právneho dôvodu sa žalovaný na úkor žalobcov bezdôvodne obohacoval, pričom mu vznikla povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať. Nakoľko v danom prípade spočíva bezdôvodné obohatenie v užívaní pozemku, nepovažoval za možnú naturálnu reštitúciu, a teda žalovaný by mal žalobcom poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá je ekvivalentom hodnoty výkonu, za ktorú treba v prípade užívania pozemku považovať všeobecnú hodnotu nájmu tohto pozemku. Pripomenul, že žalobcovia určili výšku požadovanej náhrady v sume 4,77 eur/m2 zodpovedajúcej rozdielu medzi kúpnou cenou, ktorá im bola vyplatená po odkúpení pozemku a cenou zistenou podľa znaleckého posudku K.. Q.. Kúpna cena podielu o veľkosti 1/2 pozemku z parc. č. XXXX/XX vo výmere 173 m2 bola na základe kúpnej zmluvy zo dňa 01.12.2009 dohodnutá na sumu 1 760 eur, čo predstavuje cca 10,- eur/m2. V zmysle znaleckého posudku Ing. Miroslava Hamáčka bola stanovená všeobecná hodnota pozemkov parc. č. XXXX/XX E. XXXX/XX na sumu 14,77 eur. Súd prvej inštancie však takýto spôsob výpočtu náhrady za bezdôvodné obohatenie neakceptoval, zohľadniac, že predmetom znaleckého posudku bolo stanovenie všeobecnej hodnoty uvedených pozemkov (nie konkrétne pozemku, s ktorým súvisí prejednávaný nárok), avšak suma 14,77 eur nepredstavovala všeobecnú hodnotu nájmu pozemku, ktorej výška by mohla zodpovedať ekvivalentu hodnoty výkonu, t.j. užívania pozemku bez právneho
dôvodu. Právne dôvodil, že všeobecná hodnota nájmu pozemku sa stanovuje na základe osobitného všeobecne záväzného právneho predpisu, vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, konkrétne písmena G prílohy č. 3 vyhlášky. Porovnanie treba vykonať na mernú jednotku (1 m2 pozemku) s prihliadnutím na odlišnosti porovnávaných pozemkov a ohodnocovaného pozemku. Pri určení všeobecnej hodnoty nájmu pozemku potreboval zohľadniť faktory ekonomické (napríklad doba nájmu, forma nájmu, spôsob platby a pod.), polohové (napríklad miesto, lokalita, atraktivita, prístup a pod.), fyzické (napríklad infraštruktúra a možnosť zástavby pri stavebných pozemkoch a pod.). Pri porovnávaní sa musia vylúčiť všetky vplyvy mimoriadnych okolností trhu (napr. rovnaký prenajímateľ i jednotné určenie výšky nájmu podľa interného predpisu). Dal do pozornosti, že jednou zo zásad, na ktorej je budovaný civilný spor, je zásada kontradiktórnosti, kedy sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Zaujal názor, že žalobcovia nepredložili znalecký posudok stanovujúci všeobecnú hodnotu nájmu pozemku s parc. č. XXXX/XX, prípadne zohľadňujúci stavbu vlečky na pozemku. Keďže žalobcovia nepredložili žiadne dôkazy preukazujúce všeobecnú hodnotu nájmu pozemku, zohľadňujúce všetky okolnosti prejednávaného prípadu a zároveň za týmto účelom ani nenavrhli nariadiť znalecké dokazovanie zo strany súdu, konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v tom smere, že by im za užívanie 1 m2 pozemku prislúchala náhrada 4,77 eur. Zmyslom (unesenia) dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Uzavrel, že žalobcom sa tak nepodarilo preukázať, že by suma 4,77 eur/m2/rok predstavovala obvyklú výšku nájomného za porovnateľný pozemok v danej lokalite a čase, pričom zároveň nenavrhli vykonať žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by hodnotu nájmu objektívne stanovili.
12. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v konaní predložil Sadzobníky vlečkových poplatkov Železníc Slovenskej republiky účinné od 01.07.2005 a od 01.01.2016. Zo strany žalovaného boli tieto listinné dôkazy predložené za účelom preukázania ceny nájmu pozemkov pod vlečkami, ktoré majitelia vlečky uhrádzajú Železniciam SR ako vlastníkovi pozemku, pričom tieto ceny majú odrážať hodnotu nájmu aj pre predmetný prípad. Na základe týchto vyjadrení súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný uznával časť uplatneného nároku čo do výšky vymedzenej v sadzobníku. Vzhľadom na to, že žalobcovia uplatňovali svoj nárok za obdobie od 11.01.2006 do 12.02.2010, súd prvej inštancie vychádzal z údajov sadzobníka účinného od 01.07.2005, ktorý určoval výšku nájomného za pozemok na zriadenie vlečky v sume 0,40 eur za 1 m2 ročne. Keďže vyhodnotil, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali oprávnenosť nimi požadovanej výšky náhrady, považoval sadzobník za relevantný dôkaz, ktorý tvoril podklad pre konečné rozhodnutie.
13. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania z dôvodu uplynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že podstata premlčania spočíva v kvalifikovanom uplynutí času, v ktorom zo strany veriteľa nedošlo k vykonaniu jeho subjektívneho práva. V dôsledku tohto márneho uplynutia času vzniká dlžníkovi právo vzniesť pred súdom námietku premlčania a tým odmietnuť plnenie veriteľovi. Žalovaný uviedol, že žalobcovia sa prvýkrát v tomto konaní zmienili o pozemku pod vlečkou v podaní doručenom dňa 15.12.2008 s tým, že deklarovali vedomosť o tom, že vlečka je vo vlastníctve žalovaného. Toto podanie však nebolo možné považovať za uplatnenie aktuálneho nároku. To sa podľa žalovaného malo stať až pripustením zmeny žaloby zo dňa 12.08.2011. V podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 15.12.2008 žalobcovia uviedli, že skutočnosti ohľadom vlastníctva železničnej vlečky si overovali u Q. F. T., E..L.., kde im bolo oznámené, že železničná vlečka, ako aj tepelné rozvádzače sú vlastníctvom žalovaného, pričom na mieste samom zistili, že žalovaný označil svoje vlastníctvo aj tabuľkami. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobcovia v tejto súvislosti uplatnili svoj nárok až prostredníctvom návrhu na zmenu žaloby doručeného mu dňa 12.08.2011, keď vyslovil, že žalobcovia svoj nárok v súvislosti s pozemkom, na ktorom sa nachádza vlečka, prvýkrát uplatňovali podaním doručeným mu dňa 04.02.2009, ktoré však neobsahovalo všetky zákonné náležitosti, a to určitý a vykonateľný petit a riadny opis všetkých rozhodujúcich skutočností. Žalobcovia až následne v podaní doručenom mu dňa 06.04.2009 uviedli opis skutočností odôvodňujúcich opodstatnenosť ich nároku, t.j. že z dôvodu stavby
vlečky nemôžu svoj pozemok riadne užívať, pričom hodnota pozemku je 14,- eur/m2, za ktorú by mohli pozemok odpredať. Keďže žalovaný nemal na kúpe pozemku záujem, žiadali primeranú náhradu vo výške 7 500 eur pre každého s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 01.12.2007 do zaplatenia. Uviedol, že žalobcovia tak identifikovali pozemok, právny titul, ako aj požadovanú sumu tak, aby bol petit určitý, zrozumiteľný a vykonateľný, a preto súd prvej inštancie až toto podanie považoval za uplatnenie nároku, ktoré sa stalo predmetom konania v jeho konečnej fáze. Stotožnil sa so žalovaným, že žalobcovia mali preukázateľne vedomosť o tom, že žalovaný je vlastníkom železničnej vlečky, najneskôr od 12.12.2008, kedy bolo datované podanie doručené súdu dňa 15.12.2008. Subjektívna dvojročná premlčacia doba začne plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pokiaľ žalobcovia uplatnili svoj nárok na súde dňa 06.04.2009, považoval nárok za dôvodný od 06.04.2007, t.j. dva roky spätne pred uplatnením nároku na súde. Keďže žalobcovia žiadali poskytnutie finančnej náhrady od 11.01.2006, považoval námietku premlčania za dôvodnú čiastočne, a to za obdobie od 11.01.2006 do 05.04.2007.
14. Uviedol, že pri výške nájomného 0,40 eur/m2/rok za pozemok vo výmere 173 m2 prestavuje cena ročného nájomného 69,20 eur (cena mesačného nájomného - 5,77 eur a denného nájomného 0,189 eur). Súd prvej inštancie uznal dôvodnosť nároku žalobcov za obdobie od 06.04.2007 do 12.02.2010, s tým, že za obdobie rokov 2008 a 2009 predstavuje náhrada 138,40 eur, za 8 mesiacov v roku 2008 a 1 mesiac v roku 2009 predstavuje náhrada 51,93 eur a napokon alikvotná časť náhrady za apríl 2007 a február 2010 predstavuje 6,80 eur, t.j. spolu 197,13 eur a vyhodnotil žalobu ako dôvodnú v tomto rozsahu a vo zvyšku žalobu zamietol.
15. O úrokoch z omeškania s plnením peňažného dlhu a o ich výške rozhodol súd prvej inštancie podľa § 517 ods. 2 OZ a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Žalobcovia žiadali priznať úroky z omeškania od 01.12.2017, bol však názoru, že pokiaľ žalobcovia žiadali priznať plnenie do 12.02.2010, žalovaný sa dostal do omeškania až v nasledujúci deň, t.j. 13.02.2010. Z uvedeného dôvodu žalobcovi priznal úrok z omeškania v uplatnenej úrokovej sadzbe 8,25% z priznanej sumy od 13.02.2010 do zaplatenia.
16. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia na pojednávaní dňa 19.04.2018 uviedli, že trvajú na pôvodne uplatnenej žalobe. Pripomenul, že o ostatných nárokoch, okrem nároku na zaplatenie sumy 822,82 eur, rozhodol rozsudkom, č. k. 16C/240/2008-264, zo dňa 07.03.2012, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4Co/83/2013-302, zo dňa 24.09.2014, právoplatným dňa 27.11.2014. Proti právoplatným súdnym rozhodnutiam možno podať mimoriadne opravné prostriedky, ako dovolanie alebo žaloba na obnovu konania, prípadne podať podnet na dovolanie generálneho prokurátora, avšak tieto opravné prostriedky je možné podať len v lehotách ustanovených Civilným sporovým poriadkom, preto v tomto konaní nemohol opätovne prejednať a rozhodnúť o nárokoch, o ktorých už bolo skôr právoplatne rozhodnuté, nakoľko takému postupu bráni prekážka veci rozhodnutej predstavujúca neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky.
17. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. Vypočítal, že žalobcovia boli úspešní v časti o zaplatenie 197,13 eur, čo predstavuje cca 23%. Žalovaný bol úspešný v časti o zaplatenie 625,69 eur, čo predstavuje cca 77%. Nárok na náhradu trov konania vzniká v takom prípade na základe nasledovného výpočtu. Úspech strany sporu, ktorej vzniká povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu strany, ktorej vzniká nárok na náhradu trov a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Možnosť nepriznania práva na náhradu trov konania žiadnej zo strán prichádza do úvahy, ak ich úspech, resp. neúspech v spore je v zásade rovnaký. Podľa výsledku konania prevažoval úspech žalovaného, a preto dospel k záveru, že mu prináleží pomerná náhrada trov konania v rozsahu 54% (77% - 23%).
18. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 197,13 eur s príslušenstvom, ďalej v rozsahu výroku, v ktorom súd prvej inštancie voči nemu žalobu vo zvyšku zamietol a v rozsahu výroku o nároku žalovaného na náhradu trov konania voči nemu v rozsahu 54 % podal riadne a včas odvolanie žalobca 1/ a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v týchto napadnutých častiach zrušiť a vec v tomto rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť a žalobe vo vzťahu k nemu vyhovieť v celosti. V rovnakom rozsahu a úplne z identických dôvodov podala odvolanie aj žalobkyňa 2/. V odvolaní dôvodili tým, že konanie má podľa inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa neho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca 1/ trval na svojej výpovedi, že uplatnený nárok nemôže byť premlčaný, nakoľko žaloba bola podaná ešte v roku 2007. Žalovaný ponúkol žalobcom dohodu v tom smere, že napriek tomu, že znalecký posudok znel na necelých 15,- eur, žalovaný by zaplatil 10,- eur a zvyšok by sa riešil v rámci tohto konania. Záležitosti okolo vlečky riešili, nevedeli sa však dopátrať subjektu, ktorý ju vlastní. Pôvodný nárok v žalobe uplatňoval náhrady za celý pozemok vo vlastníctve žalobcov, ktorý z dôvodu objektov žalovaného, tzn. teplovodu a aj vlečky neužívali. Pôvodné vyjadrenie žalovaného ešte v predžalobnej komunikácii bolo, že vlečka nepatrí elektrárňam. To, že to nie je pravda, žalobcom potvrdili až Q. bane. Až potom, ako prišlo nariadenie z EÚ o vybudovaní osvetlenia na vlečke, požiadal žalovaný o vstup na pozemok žalobcov za účelom splnenia tohto nariadenia, čím de facto sám priznal, že vlečka patrí elektrárňam, čo dovtedy popieral. Čo sa týka predloženého sadzobníka, jedná sa podľa neho o čiastky, ktoré sú určené pre okolnosti z extravilánu, pričom v prípade žalobcov ide o intravilán. K odkúpeniu pozemku pod vlečkou došlo zo strany žalovaného len z dôvodu spomínaného nariadenia EU. Žalobcovia majú k dispozícii znalecký posudok, ktorý určuje trhovú cenu celého ich pozemku, teda aj vrátane toho pod vlečkou. Preto v tomto prípade ich vlečka ako taká nezaujímala. Navyše žalovaný vkročil na pozemok a vykonal jeho úpravy načierno a bez súhlasu pôvodných vlastníkov. Pokiaľ znalec určil cenu pozemku, platí to aj pre tú časť, ktorá je pod vlečkou. Bol to žalovaný, ktorý ich oslovil v súvislosti s potrebou vstupu na pozemok za účelom rekonštrukcie osvetlenia a až vtedy priznal, že vlečka na ich pozemku je v jeho užívaní. Tam aj uviedli príkaz o nariadení EU. Rozhodným obdobím pre uplatnený nárok bolo 11.01.2006 až 12.02.2010, čo je termín povolenia vkladu zmlúv o prevode spoluvlastníckych podielov na žalovaného, pričom výška nároku aj spôsob výpočtu zostal rovnaký, ako už bol uvedený, to znamená 822,82 eur pre každého zo žalobcov, vrátane doteraz uplatneného príslušenstva vo forme úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.12.2007 do zaplatenia. Žalobca 1/ zdôraznil, že aj vzhľadom na rozšírenie rozhodného obdobia nezmenili výšku uplatneného nároku, nakoľko považoval za dôležité zachovať čestný, spravodlivý postup. K tvrdenému ochrannému pásmu uviedol, že kataster eviduje stavbu o výmere 345 m2, takže samotné ochranné pásmo je ešte nad rámec tejto výmery. Výmera 345 m2 bola evidovaná ako zastavaná plocha. Zopakoval, že poverený zástupca Žalovaného vo svojom prednese uviedol, že v prvopočiatku sporu bol Žalovaný prístupný dohode. K tejto však nedošlo. Navyše časom sa zmenili okolnosti v tom, že pozemok pod vlečkou bol v roku 2009 odkúpený a zároveň Žalovaný vzniesol námietku premlčania. Žaloba bola síce podaná v roku 2007, bol ňou však údajne uplatnený iba nárok na náhradu za užívanie iných pozemkov, nie konkrétneho pozemku pod vlečkou. Prvýkrát sa v tomto konaní Žalobcovia o tomto pozemku zmienili v podaní z 15.12.2008 s tým, že deklarovali vedomosť o tom, že vlečka je vo vlastníctve žalovaného. Stále však toto podanie nebolo uplatnením aktuálneho nároku. To sa stalo až pripustením zmeny žaloby z 12.08.2011. Takže pokiaľ mali Žalobcovia už v roku 2008 vedomosť o tom, kto za bezdôvodné obohatenie zodpovedá a aká je jeho výška, ich subjektívna premlčacia lehota, dvojročná, teda údajne máme uplynula pred uplatnením tohto nároku. Sumu vo výške 10 eur, ktorú spomínali Žalobcovia, tvorila údajne cena za odkúpenie pozemkov pod vlečkou, nie je preto relevantná pre posúdenie ich nároku. Žalovaný sa stal vlastníkom zápisom katastra z 10.02.2010. Čo sa týka znaleckého posudku, tento Žalovaný podrobil námietkam, ktoré sú už súčasťou spisu. Navyše jeho úlohou nebolo určiť výšku bezdôvodného obohatenia. Žiadal, aby Žalobcovia preukázali svoje tvrdenia o tom, že by Žalovaný popieral užívanie vlečky v komunikácii s nimi. Takéto tvrdenie sa údajne nezakladá na pravde. Zásah do osvetlenia vlečky bol bežnou rekonštrukciou, ktorá údajne vyplýva z vnútroštátnych noriem a netýkal sa ingerencie EÚ. Trval na tom, že predmetom komunikácie so Žalobcami, či už v rámci tohto konania, alebo pred ním nikdy nebola náhrada za pozemok pod vlečkou. Z obsahu žaloby je zrejmé, že neuplatňuje nárok za užívanie pozemku pod vlečkou a týka sa výlučne náhrady za pozemok, na ktorom je umiestnený tepelný napájač a náhrady za pozemok pod panelovou cestou. Doložený sadzobník sa údajne týka celého územia SR, nie je používaný výlučne pre extravilán. Naopak keďže vlečky vedú do priemyselných zón, logicky pôsobí aj na územie v intraviláne obce. Výšku nájmu určuje skutočnosť, že pozemok poď vlečkou nie je možné využiť na žiadny iný účel, preto je rozdiel napr. v prípade stavebného pozemku. Vlečka navyše obsahuje ochranné pásmo. Znalecký posudok, od ktorého záverov Žalobcovia odvíjajú výšku nároku, sa údajne týka inej situácie pozemku pod rozvádzačom, ktorý slúži inému účelu a má inú charakteristiku ako pozemok pod vlečkou, preto tieto závery nie je možné aplikovať aj na tento prípad. V súdnom konaní je povinnosťou autora tvrdenia preukázať aj jeho pravdivosť inými dôkaznými prostriedkami. Stavby, ktoré súvisia s predmetným konaním, boli všetky vyhotovené v súlade s vtedy účinným právnym poriadkom a
Žalovaný údajne nemôže niesť zodpovednosť za spôsob rozhodovania v minulosti v predchádzajúcom režime. Aj napriek rozšírenému obdobiu, za ktoré Žalobcovia uplatňovali svoj nárok, trval na vznesenej námietke premlčania, nakoľko predmetný nárok Žalobcovia prvýkrát uplatnili až v roku 2011, pričom už v roku 2008 vedeli kto a v akom rozsahu ich vlastníctvo užíva a uplynula im tak máme dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie bezdôvodného obohatenia. Čo sa týka identifikácie nároku z pohľadu výmery, predmetom zmluvy nebolo len odkúpenie pozemku pod vlečkou, ale súčasťou výmery, ktorá bola predmetom prevodu, je aj ochranné pásmo, ktoré nebolo bezprostredne užívané Žalovaným, preto táto výmera údajne neodzrkadľuje skutočný rozsah užívania pozemku pod vlečkou. K uplatnenej výške uviedol, že nebolo uvedené ako Žalobcovia k jej vyčísleniu prišli. Výška uvedená v cenníkoch, ktoré odzrkadľujú trvalé nájomné aj pozemku pod vlečkami, je diametrálne odlišná od uplatneného nároku smerom nadol. Nie je pravdou, že by kataster evidoval vlečku zápisom stavby. Eviduje zastavaný pozemok, ktorý bol predmetom prevodu a vlečka je líniovou stavbou, ktorá sa do katastra nezapisuje. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Podľa § 663 Občianskeho zákonníka, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky. Podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.01.2013), výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Zopakoval, že súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení Rozsudku uviedol, že v konečnom štádiu bolo predmetom konania zaplatenie sumy 822,82 eur pre každého zo Žalobcov, ako náhrady za užívanie pozemku pod vlečkou v rozsahu výmery 173 m2 za obdobie od 11.01.2006 do 12.02.2010. Súd má za preukázané, že Žalobcovia boli do 12.02.2010 podielovými spoluvlastníkmi pozemku s parc. č. XXX/XX, vyčlenenom podľa geometrického plánu č. XXX-XXX/XXXX zo dňa 10.08.2009 ako parc. č. XXXX/XX nachádzajúceho sa v k. ú. W.. Žalovaný nadobudol pozemok od Žalobcov na základe kúpnych zmlúv, ktorých vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 12.02.2010. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Žalovaný rovnako nepopieral samotný základ žaloby, t.j. nárok Žalobcov na poskytnutie odplaty za užívanie pozemku v ich vlastníctve, avšak Žalovaný mal za to, že nárok je premlčaný a zároveň namietal požadovanú výšku odplaty. Súčasne poprel, že by v minulosti spochybňoval užívanie vlečky nachádzajúcej sa na pozemku Žalobcov. Na základe uvedených skutočností je nesporné, že užívaním pozemku bez právneho dôvodu sa žalovaný na úkor Žalobcov bezdôvodne obohacoval, pričom mu vznikla povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať. Nakoľko v danom prípade spočíva bezdôvodné obohatenie v užívaní pozemku, nie je možná naturálna reštitúcia, a teda Žalovaný by mal Žalobcom poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá je ekvivalentom hodnoty výkonu, za ktorú treba v prípade užívania pozemku považovať všeobecnú hodnotu nájmu tohto pozemku. Žalobcovia určili výšku požadovanej náhrady v sume 4,77 eur/m2 zodpovedajúcej rozdielu medzi kúpnou cenou, ktorá im bola vyplatená po odkúpení pozemku a cenou zistenou podľa znaleckého posudku K.. Q.. Kúpna cena podielu o veľkosti U pozemku s parc. č. XXXX/XX vo výmere 173 m2 bola na základe kúpnej zmluvy zo dňa 01.12.2009 dohodnutá na sumu 1 760,- EUR, čo predstavuje cca 10,- eur/m2. V zmysle znaleckého
posudku K.. Y. Q. bola stanovená všeobecná hodnota pozemkov s parc. č. XXXX/XX E. XXXX/XX na sumu 14,77 eur. Súd však takýto spôsob výpočtu náhrady za bezdôvodné obohatenie údajne nemohol akceptovať. Predmetom znaleckého posudku bolo stanovenie všeobecnej hodnoty uvedených pozemkov (nie konkrétne pozemku, s ktorým súvisí prejednávaný nárok), avšak suma 14,77 eur nepredstavovala všeobecnú hodnotu nájmu pozemku, ktorej výška by mohla zodpovedať ekvivalentu hodnoty výkonu, t.j. užívania pozemku bez právneho dôvodu. Všeobecná hodnota nájmu pozemku sa stanovuje na základe osobitného všeobecne záväzného právneho predpisu, vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, konkrétne písmena G prílohy č. 3 vyhlášky. Porovnanie treba vykonať na mernú jednotku (1 m2 pozemku) s prihliadnutím na odlišnosti porovnávaných pozemkov a ohodnocovaného pozemku. Pri určení všeobecnej hodnoty nájmu pozemku je potrebné zohľadniť faktory ekonomické (napríklad doba nájmu, forma nájmu, spôsob platby a pod.), polohové (napríklad miesto, lokalita, atraktivita, prístup a pod.), fyzické (napríklad infraštruktúra a možnosť zástavby pri stavebných pozemkoch a pod.). Pri porovnávaní sa musia vylúčiť všetky vplyvy mimoriadnych okolností trhu (napr. rovnaký prenajímateľ i jednotné určenie výšky nájmu podľa interného predpisu). Jednou zo zásad, na ktorej je budovaný civilný spor, je zásada kontradiktórnosti, kedy sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Žalobcovia súdu údajne nepredložili znalecký posudok stanovujúci všeobecnú hodnotu nájmu pozemku s parc. č. XXXX/XX, prípadne zohľadňujúci stavbu vlečky na pozemku. Keďže Žalobcovia súdu nepredložili žiadne dôkazy preukazujúce všeobecnú hodnotu nájmu pozemku, zohľadňujúce všetky okolnosti prejednávaného prípadu a zároveň za týmto účelom ani nenavrhli nariadiť znalecké dokazovanie zo strany súdu, súd konštatuje, že Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v tom smere, že by im za užívanie 1 m2 pozemku prislúchala náhrada 4,77 eur. Zmyslom (unesenia) dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Žalobcom sa tak údajne nepodarilo preukázať, že by suma 4,77 eur/m2/rok predstavovala obvyklú výšku nájomného za porovnateľný pozemok v danej lokalite a čase, pričom zároveň nenavrhli vykonať žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by hodnotu nájmu objektívne stanovili. Pripomenul, že Žalovaný predložil Sadzobníky vlečkových poplatkov Železníc Slovenskej republiky účinné od 01.07.2005 a od 01.01.2016. Zo strany Žalovaného boli tieto listinné dôkazy predložené za účelom preukázania ceny nájmu pozemkov pod vlečkami, ktoré majitelia vlečky uhrádzajú Železniciam SR ako vlastníkovi pozemku, pričom tieto ceny majú odrážať hodnotu nájmu aj pre predmetný prípad (vyjadrenie povereného zástupcu Žalovaného na pojednávaní dňa 05.04.2018). Na základe týchto vyjadrení súd dospel k záveru, že Žalovaný uznával časť uplatneného nároku čo do výšky vymedzenej v sadzobníku. Vzhľadom na to, že Žalobcovia uplatňovali svoj nárok za obdobie od 11.01.2006 do 12.02.2010, súd vychádzal z údajov sadzobníka účinného od 01.07.2005, ktorý určoval výšku nájomného za pozemok na zriadenie vlečky v sume 0,40 eur za 1 m2 ročne. Keďže Žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali oprávnenosť nimi požadovanej výšky náhrady, súd považoval sadzobník za relevantný dôkaz, ktorý tvoril podklad pre konečné rozhodnutie. Skonštatoval, že žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania z dôvodu uplynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podstata premlčania spočíva v kvalifikovanom uplynutí času, v ktorom zo strany veriteľa nedošlo k vykonaniu jeho subjektívneho práva. V dôsledku tohto márneho uplynutia času vzniká dlžníkovi právo vzniesť pred súdom námietku premlčania a tým odmietnuť plnenie veriteľovi. Žalovaný uviedol, že Žalobcovia sa prvýkrát v tomto konaní zmienili o pozemku pod vlečkou v podaní doručenom dňa 15.12.2008 s tým, že deklarovali vedomosť o tom, že vlečka je vo vlastníctve Žalovaného. Toto podanie však nebolo možné považovať za uplatnenie aktuálneho nároku. To sa podľa Žalovaného malo stať až pripustením zmeny žaloby zo dňa 12.08.2011. V podaní doručenom súdu dňa 15.12.2008 Žalobcovia uviedli, že skutočnosti ohľadom vlastníctva železničnej vlečky si overovali u Q. F. T., E..L.., kde im bolo oznámené, že železničná vlečka, ako aj tepelné rozvádzače sú vlastníctvom Žalovaného, pričom na mieste samom zistil, že Žalovaný označil svoje vlastníctvo aj tabuľkami. Súd sa však nestotožnil s názorom Žalovaného, že Žalobcovia v tejto súvislosti uplatnili svoj nárok až prostredníctvom návrhu na zmenu žaloby doručeného súdu dňa 12.08.2011. Žalobcovia svoj nárok v súvislosti s pozemkom, na ktorom sa nachádza vlečka, prvýkrát uplatňovali podaním doručeným súdu dňa 04.02.2009. Toto podanie však neobsahovalo všetky zákonné náležitosti ako určitý a vykonateľný petit ani riadny opis
všetkých rozhodujúcich skutočností. Žalobcovia až následne v podaní doručenom súdu dňa 06.04.2009 uviedli opis skutočností odôvodňujúcich opodstatnenosť ich nároku, t. j. že z dôvodu stavby vlečky nemôžu svoj pozemok riadne užívať, pričom hodnota pozemku je 14,- eur/m2, za ktorú by mohli pozemok odpredať. Keďže Žalovaný nemal na kúpe pozemku záujem, žiadali primeranú náhradu vo výške 7 500,- eur pre každého s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 01.12.2007 do zaplatenia. Žalobcovia tak identifikovali pozemok, právny titul, ako aj požadovanú sumu tak, aby bol petit určitý, zrozumiteľný a vykonateľný, a preto súd až toto podanie považoval za uplatnenie nároku, ktoré sa stalo predmetom konania v jeho konečnej fáze. Súd sa stotožňuje so Žalovaným, že Žalobcovia mali preukázateľne vedomosť o tom, že Žalovaný je vlastníkom železničnej vlečky, najneskôr od 12.12.2008, kedy bolo datované podanie doručené súdu dňa 15.12.2008. Subjektívna dvojročná premlčacia doba začne plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pokiaľ Žalobcovia uplatnili svoj nárok na súde dňa 06.04.2009, súd považuje nárok za dôvodný od 06.04.2007, t. j. dva roky spätne pred uplatnením nároku na súde. Keďže Žalobcovia žiadali poskytnutie finančnej náhrady od 11.01.2006, súd považoval námietku premlčania za dôvodnú len čiastočne, a to za obdobie od 11.01.2006 do 05.04.2007. Pri výške nájomného 0,40 eur/m2/rok za pozemok vo výmere 173 m2 prestavuje cena a ročného nájomného 69,20 eur (cena mesačného nájomného - 5,77 eur a denného nájomného 0,189 eur). Súd uznal dôvodnosť nároku Žalobcov za obdobie od 06.04.2007 do 12.02.2010. Za obdobie rokov 2008 a 2009 predstavuje náhrada 138,40 eur. Za 8 mesiacov v roku 2008 a 1 mesiac v roku 2009 predstavuje náhrada 51,93 eur a napokon alikvotná časť náhrady za apríl 2007 a február 2010 predstavuje 6,80 eur, t.j. spolu 197,13 EUR. O úrokoch z omeškania s plnením peňažného dlhu a o ich výške rozhodol súd prvej inštancie podľa § 517 ods. 2 OZ a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Žalobcovia žiadali priznať úroky z omeškania od 01.12.2017. Súd je však názoru, že pokiaľ Žalobcovia žiadali priznať plnenie do 12.02.2010, žalovaný sa dostal do omeškania až v nasledujúci deň, t.j. 13.02.2010. Z uvedeného dôvodu súd Žalobcovi priznal úrok z omeškania v uplatnenej úrokovej sadzbe 8,25% z priznanej sumy od 13.02.2010 do zaplatenia. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobcovia boli úspešní v časti o zaplatenie 197,13 eur, čo predstavuje cca 23%. Žalovaný bol úspešný v časti o zaplatenie 625,69 eur, čo predstavuje cca 77%. Nárok na náhradu trov konania vzniká v takom prípade na základe nasledovného výpočtu. Úspech strany sporu, ktorej vzniká povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu strany, ktorej vzniká nárok na náhradu trov a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Možnosť nepriznania práva na náhradu trov konania žiadnej zo strán prichádza do úvahy, ak ich úspech, resp. neúspech v spore je v zásade rovnaký. Podľa výsledku konania prevažoval úspech Žalovaného, a preto mu prináleží pomerná náhrada trov konania v rozsahu 54% (77% - 23%). O výške trov súd rozhodne v súlade s ust. 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí konanie.
19. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie a mal za to, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu právnemu názoru o určení výšky nájomného 0,40 eur/m2/rok namiesto 0,477 eur/m2/rok za pozemok vo výmere 173 m2, a teda, že cena ročného nájomného prestavuje 69,20 eur (cena mesačného nájomného - 5,77 eur a denného nájomného 0,189 eur), ani s vyčíslením ich nároku za obdobie od 06.04.2007 do 12.02.2010 celkovo spolu vo výške 197,13 eur. Tiež mal za to, že náležite preukázal všeobecnú hodnotu nájmu pozemku a že napriek právnemu názoru súdu prvej inštancie uniesol dôkazné bremeno preukázaním, že mu za užívanie 1 m2 pozemku vznikol nárok od žalovaného na náhradu 4,77 eur, a to v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o veci samej. Žalobca mal za to, že svojou právnou argumentáciou a realizovaným výsluchom preukázal, že ním požadovaná suma 4,77 eur/m2/rok predstavuje obvyklú výšku nájomného za porovnateľný pozemok v danej lokalite a čase, teda objektívne preukázal hodnotu sporného nájmu. Žalobca zotrval na podanom návrhu a za vyššie špecifikované obdobie si uplatňuje nárok na náhradu za užívanie pozemku pod koľajovou vlečkou v alikvotnej sume 411,41 eur za obdobie od 06.04.2007 do 12.02.2010, kedy došlo k odkúpeniu pozemku pod koľajovou vlečkou žalovaným, parc. č: Z. XXXX/XX - o výmere 345 m2 (výška náhrady vychádza z požadovanej sumy 4,77 eur/m2, čo predstavuje výšku zodpovedajúcu doplatku za kúpnu cenu, ktorá bola žalobcom vyplatená po odkúpení a cenou zistenou podľa znaleckého posudku K.. Q.).
20. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu realizovanom písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.10.2018 skonštatoval, že napriek vymenovaniu odvolacích dôvodov žalobca neuviedol žiadne argumenty, dôkazy ani tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť záver o existencii týchto odvolacích dôvodov. Žalobca vo svojom odvolaní zreprodukoval odôvodnenie rozsudku,
vrátane skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Zhrnul odôvodnenie rozsudku a skutkový a právny stav, ktorý bol súdom prvej inštancie zistený a z ktorého vychádza aj riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku. Žalobca na záver uviedol dôvod odvolania, ktorým je podľa názoru žalobcov nesprávne právne posúdenie a „na základe vykonaných dôkazov nesprávne právne posúdenie“. Za nesprávne právne posúdenie určenia výšky bezdôvodného obohatenia považoval určenie výšky bezdôvodného obohatenia vo výške 0,40 eur/m2/rok a žiadal zaplatenie 4,77 eur/m2 ako výšku doplatku za kúpnu cenu. Podľa názoru žalobcu bola výška nájomného, z ktorého je možné určiť bezdôvodné obohatenie určená v znaleckom posudku č. 18/2012 vyhotoveného K.. Y. Q.. S týmto vyjadrením žalobcu sa žalovaný nestotožnil. K predmetnému posudku podal žalovaný námietky, že znalecký posudok bol vypracovaný na účel stanovenia všeobecnej hodnoty iných nehnuteľností, nie na určenie výšky primeraného nájomného, že znalec na určenie všeobecnej hodnoty (VŠH) pozemkov použil porovnávaciu metódu (str. 8 posudku). Za základ pre použitie tejto metódy pokladal znalec kúpne zmluvy z predaja pozemkov v okolí, z obdobnej priemyselnej zóny na severe W.. Upriamil pozornosť k faktu, že priložené kúpne zmluvy (uzatvorené v roku 2006 a 2007), nemôžu mať výpovednú hodnotu o predaji nehnuteľností v roku 2012 (v čase vypracovania posudku), keďže od predaja uplynul pomerne dlhý čas (cca 6 rokov). Zároveň z predloženej kúpnej zmluvy uzatvorenej 31.7.2006 sú vymazané všetky údaje týkajúce sa aj samotného predmetu predaja. Znalcom predložený LV č. XXX, v ktorom by mal byť pozemok predmetnej zmluvy nie je možné žiadnym spôsobom stotožniť a spojiť s priloženou kúpnou zmluvou. Zároveň ďalší pozemok parc. č. XXXX uvedený znalcom (str. 6 posudku), sa nachádza v zastavanom území obce. Pozemky žalobcov, ohľadom ktorých sa vedie súdne konanie sa však nachádzajú mimo zastavaného územia, čo má vplyv na účel využitia týchto pozemkov určených ako poľnohospodárska pôda a s tým určenú hodnotu pozemkov. Znalec tieto rozdiely nebral do úvahy pri určovaní ich hodnoty. Z toho vyvodil, že nie je zrejmé, na základe čoho znalec určil za porovnateľnú lokalitu priemyselnú oblasť severu obce W. v intraviláne s poľnohospodárskymi pozemkami žalobcov v extraviláne pri A. V.. Podľa znalca porovnateľný pozemok (parc. č. XXX/XX) predala obec W. v roku 2008 na základe uznesenia, ktoré však nebolo priložené k posudku. Zároveň sa tento pozemok nachádza v severnej časti obce W., pričom pozemky, ktoré sú mali byť predmetom posúdenia sa nachádzajú až na južnej hranici katastrálneho územia W. s katastrálnym územím A. V.. Aj ďalšie porovnateľné pozemky parc. č. XXX/XX a XXX/XX sa nachádzajú v severnej časti obce W.. Pozemky posudzované v posudku (parc. č. XXX/XX E. XXX/X) sú vedené ako poľnohospodárska pôda, na tento účel sú aj využívané (okrem zastavaných častí), znalec uviedol možnosť využitia týchto pozemkov na stavebné účely. To však vzhľadom na platnú právnu úpravu nie je možné. Znalec v posudku (str. 4) opomenul uviesť, že za vlečkou ENO sa nachádza ďalšia vlečka a do januára roku 2012 aj ďalší napájač, ktoré neboli a nie sú vo vlastníctve a užívaní žalovaného. Mal za zrejmé, že znalecký posudok č. XX/XXXX vypracovaný K.. Y. Q. nie je možné považovať za základ na určenie výšky bezdôvodného obohatenia, keďže predmetom posudku bolo stanovenie všeobecnej hodnoty iných pozemkov a nie konkrétneho pozemku, s ktorým súvisí prejednávaný nárok. Suma posudku 14,77 eur/m2 podľa posudku mala predstavovať všeobecnú hodnotu pozemku a nie všeobecnú hodnotu nájmu pozemku, ktorej výška by mohla zodpovedať ekvivalentu hodnoty výkonu, t.j. užívania pozemku bez právneho dôvodu. Zároveň žalovaný voči predmetnému posudku podal námietky týkajúce sa aj určenia výšky všeobecnej hodnoty pozemkov, pri ktorých znalec nezobral do úvahy pri ich hodnotení ich špecifiká. Z odvolania žalobcu nezistil, na základe čoho podľa jeho názoru došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zo strany súdu prvej inštancie, keď za nesprávne právne posúdenie je v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR: „subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009). Zhrnul, že predmetom konania bola finančná suma za užívanie pozemku bez právneho dôvodu, teda vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobca neuviedol, v čom spočíva nesprávne subsumovanie skutkového stavu pod právnu normu hmotného práva bezdôvodného obohatenia ani nesprávna aplikácia tejto normy na zistený skutkový stav. Ako ďalší odvolací dôvod žalobca uviedol nesprávne právne posúdenie z dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu, keď však v odvolaní žiadnym spôsobom vecne ani právne neodôvodnil nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. Uviedol, že civilné sporové konanie sa riadi zásadou kontradiktórnosti, čo znamená, že je na stranách sporu, aby svoje tvrdenia riadne preukázali. Žalobca nežiadal na preukázanie skutkového stavu vykonanie akýchkoľvek ďalších dôkazov. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci priemernú výšku nájomného, ktoré by mohlo byť považované za základ pre rozhodnutie súdu o spornom nároku. Zároveň nežiadal vykonanie ďalších
dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že odvolanie bolo podpísané aj žalobkyňou 2/ I. H. napriek tomu, že odvolaním boli napadnuté len výroky týkajúce sa žalobcu 1/, teda výroky I. a III. a IV. a odvolaním neboli napadnuté výroky II. a V. týkajúce sa žalobkyne 2/. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný žiadal, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne.
21. Žalobcovia v písomnej odvolacej replike doručenej súdu prvej inštancie dňa 27.12.2018 nesúhlasili s neprávnymi vyjadreniami žalovaného, s tým, že doložili doklady o zaberaní ich pozemku, ktoré boli uznané súdnym inžinierstvom Ž. súdom prvej inštancie. Argumentovali nedotknuteľnosťou vlastníckeho práva k parcele, ktorá sa nachádza v priemyselnej zóne zastavanej telesami žalovaného v bezprostrednej blízkosti elektrární a bane. Nimi doložené doklady považujú za správne, bola v nich stanovená trhová cena podľa trhového hospodárstva. Bola vyrátaná adekvátne podľa obtiažnosti pozemkov. Odôvodnili aj nájomné dorovnaním kúpnej ceny k trhovej. Žiadali o odstránenie prieťahov a zmenu a prehodnotenie napadnutého rozsudku a uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť im náhradu za obmedzovanie ich vlastníckeho práva.
22. Žalovaný v odvolacej duplike realizovanej písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 07.02.2019 mal za to, že vo vyjadrení žalobcov nebola uvedená žiadna argumentácia, dôkazy a ani tvrdenia o právnom nároku uplatnenom žalobou. Mal za to, že výšku nájomného nie je možné určiť znaleckým posudkom č. XX/XXXX vyhotoveného K.. Q., keďže určuje cenu iných nehnuteľností.. Zopakoval, že žalobcovia ani v odvolaní a ani v následnom vyjadrení neuviedli žiadne vecné argumenty týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Opäť namietal, že vyjadrenie k jeho vyjadreniu k odvolaniu bolo podpísané aj žalobkyňou 2/ napriek tomu, že odvolane sa vzťahuje len k výrokom, ktoré sa jej netýkajú.
23. Ďalšie vyjadrenia v rámci odvolacieho konania neboli podané.
24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu 1/ podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie zistil pre účely rozhodnutia vo veci skutkový stav dostatočne z hľadiska skutočností potrebných pre právne posúdenie jeho žalobou uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania v danej veci správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Vec teda aj správne právne posúdil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za vyčerpávajúce a stotožňuje sa s ním (§ 387 ods. 22 CSP). V odvolaní žalobcom 1/ uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti jeho žalobou uplatneného nároku proti žalovanému, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú ani také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚUS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v zákonom požadovanej kvalite.
25. Pokiaľ ide o obsah odvolania žalobcu 1/ z jeho textu vyplýva, že je v ňom uvedený celý obsah preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie a až v jeho závere sú uvedené odvolacie dôvody, ktorými je odvolací súd viazaný a vychádzajúc z ust. § 380 ods. 1 CSP výlučne ktorými sa zaoberá pri posudzovaní vecnej správnosti napadnutého súdneho rozhodnutia. Žalobca 1/ v odvolaní dôvodí, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o výšku nájomného 0,40 eur/m2/rok namiesto 0,477 eur /m2/ rok a s vyčíslením nároku za obdobie od 06.04.2007, má za to, že preukázal všeobecnú hodnotu nájmu pozemku a že uniesol dôkazné bremeno preukázaním, že mu za užívanie 1 m2 pozemku vznikol nárok na náhradu od žalovaného vo výške 4,77 eur, má tiež za to, že svojou právnou argumentáciou a realizovaným výsluchom preukázal, že žalobcom požadovaná suma 4,77 eur/ m2/rok predstavuje obvyklú výšku nájomného za porovnateľný pozemok v danej lokalite a čase.
26. K uvedeným odvolacím námietkam a dôvodom odvolací súd uvádza, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004) a nepatrí sem ani právo strany sporu dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol, na základe akých právnych titulov žalobca uplatňuje nárok, zrozumiteľne vysvetlil svoje právne úvahy vedúce ho k záveru, že dôkazné bremeno o splnení zákonných predpokladov pre priznanie tohto nároku nad sumu 197,13 eur nesplnil. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje.
27. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
28. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
29. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
30. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
31. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).
32. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje.
33. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie hodnotil absolútne logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom a ani v právnom posúdení zisteného skutkového stavu sa nedopustil žiadneho omylu, keď ako už uviedol odvolací súd vyššie, s vyhodnotením vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a s jeho právnym posúdením veci sa stotožňuje. Keďže vymedzené odvolacie dôvody žalobcu 1/ nie sú konkrétnejšie, nie sú konkrétnejšie ani vyjadrenia odvolacieho súdu k nim.
34. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu 1/ za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k nemu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
35. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne 2/, odvolací súd skôr, ako sa zaoberal jeho vecnou správnosťou, zisťoval, či toto bolo podané včas a vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalovaného osobou oprávnenou odvolanie podať. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 19.04.2018 č. k. 16C 240/2008-336 bol žalobkyni do vlastných rúk doručený dňa 27.06.2018, kedy si ho ako uloženú zásielku prevzala na pošte. Zákonom a poučením súdu prvej inštancie stanovená lehota 15 dní na podanie odvolania jej začala plynúť dňom nasledujúcim, t. j. dňa 28.06.2018 a ako lehota počítaná podľa dní uplynula dňa 12.07.2018, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na podanie odvolania na súde prvej inštancie alebo na pošte ako doručujúcom orgáne. Odvolanie z č. l. 340 súdneho spisu doručené súdu prvej inštancie dňa 11.07.2018 žalobkyňa 2/ nepodala, nakoľko na ňom absentuje jej podpis a zároveň toto zistenie vyplýva aj z textu samotného odvolania, v ktorom sa jednoznačne na viacerých jeho miestach uvádza, že odvolanie podáva žalobca 1/, napr. že žalobca sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, žalobca náležite preukázal všeobecnú hodnotu nájmu pozemku, žalobca má za to, že svojou právnou argumentáciou a realizovaným výsluchom preukázal....., žalobca zotrváva na podanom návrhu), keď takto bol žalobca 1/ označený súdom prvej inštancie vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Žalobkyňa 2/ podala odvolanie až podaním ňou podpísaným a odovzdaným poštovému úradu na doručovanie dňa 13.07.2018. t. j. po uplynutí zákonnej lehoty 15 dní na podanie odvolania proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie od jeho doručenia žalobkyni 2/ do vlastných rúk. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd za to, že nebolo potrebné vyzývať žalobkyňu 2/ na odstránenie vady odvolania doručeného súdu prvej inštancie dňa 11.07.2018 spočívajúcej v absencii podpisu žalobkyne 2/, keďže táto podala odvolanie samostatným podaním.
36. Podľa ust. § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesene, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
37. Podľa § 386 písm. a) CSP odvolací súd omietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene.
38. Vzhľadom na vyššie uvedené z obsahu predloženého spisového materiálu vyplývajúce zistenia vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne 2/ a s poukazom na citované procesné ustanovenia odvolací súd odvolanie žalobkyne 2/ podľa § 386 písm. a) CSP odmietol ako oneskorene podané, hoci nemožno prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaného, že ide o odvolanie podané neoprávnenou osobu, nakoľko sa ním napáda aj tretí výrok preskúmavaného rozsudku, a to o zamietnutí žaloby vo zvyšku, t. j. voči obom žalobcom.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd vo vzťahu k žalobcovi 1/ v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP
vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní a zároveň aj analogicky podľa § 256 ods. 1 CSP vzhľadom na čiastočné odmietnutie jeho odvolania, ktorému však tento nárok nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Vo vzťahu k žalobkyni 2/ rozhodol odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania analogicky podľa ust. § 256 ods. 1 CSP vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie žalobkyne 2/ bolo pre jeho oneskorené podanie odmietnuté, avšak žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu odvolací súd nárok na ich náhradu voči žalobkyni 2/ nepriznal.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).