Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Cob-7-2021.pdf
PDF · 238.87 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cob/7/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: SG Equipment Finance Czech Republic s.r.o. so sídlom náměstí Junkových 2772/1, Stodůlky, 155 00 Praha 5, IČO 610 61 344, právne zastúpeného: P.. P. I., D.., advokát so sídlom A. U. XXXX/X, X., XXX XX F. 5, proti žalovaným: 1/ SIXING spol. s r.o. so sídlom Námestie A. Hlinku 25/30, 017 01 Považská Bystrica, IČO 00 652 539, právne zastúpený: JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o., so sídlom Centrum 18/23, Považská Bystrica 017 01, IČO 46 528 644, 2/ G. nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX T. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., P. Pazmáňa 2367/17A, 927 01 Šaľa, IČO 36 866 296, 3/ G.. P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., právne zastúpený: JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o., so sídlom Centrum 18/23, Považská Bystrica 017 01, IČO 46 528 644, 4/ G., nar. XX.X.XXXX, bytom F., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. ROJKO s.r.o., Železničná 90/12, 017 01 Považská Bystrica, IČO 47 251 794, o zaplatenie 5 209,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 14Cb/14/2019-102 zo dňa 10. júla 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému 1/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalovanému 2/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalovanému 3/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalovanému 4/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Druhým výrokom rozsudku priznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému 1/ trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Tretím výrokom žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a štvrtým
výrokom priznal žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému 2/ trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Piatym výrokom žalobu voči žalovanému 3/ zamietol a šiestym výrokom priznal žalovanému 3/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému 3/ trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Siedmym výrokom žalobu voči žalovanému 4/ zamietol a ôsmym výrokom priznal žalovanému 4/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému 4/ trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/, 2/, 3/, 4/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 150 980,52 eur, úroky z omeškania 0,05 % denne zo sumy 148 864,94 eur od 23.7.2013 do zaplatenia a trovy konania. Zo žaloby vyplýva, že žalovaných 150 980,52 eur je súčtom rôznych súm, o ktorých žalobca tvrdí, že má na ne nárok titulom zmluvy o finančnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o finančnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o finančnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/ XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX a zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX. Pokiaľ ide o nároky zo zmlúv mimo zmluvy č. XXXXX/XX, tieto sú po vylúčení predmetom samostatných konaní. Čo sa týka sumy žalovanej na základe zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, žalobca tvrdil, že ako leasingový prenajímateľ dňa 18.04.2007 uzatvoril so žalovaným 1/ zmluvu o operatívnom leasingu s tým, že súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Vstupná cena predmetu leasingu bola 23 990 eur s tým, že leasingová zmluva bola uzatvorená na dobu určitú - 48 mesiacov. Výška leasingových splátok bola určená v splátkovom kalendári tak, že prvá splátka bola 570,69 eur a výška ďalších splátok bola 575,81eur. Žalovaný 1/ predmet leasingu prevzal, čo potvrdil podpisom preberacieho protokolu. Na leasingovej zmluve žalovaní 2/,3/ a 4/ urobili ručiteľské vyhlásenia. Žalovaný 1/ v priebehu trvania leasingovej zmluvy prestal platiť leasingové splátky a leasingová zmluva bola preto zo strany žalobcu predčasne ukončená písomnou výpoveďou. Ku dňu výpovede žalovaný 1/ v súvislosti so zmluvou č. XXXXX/XX dlhoval 19 383,44 eur (575,81 eur + 45,77 eur + 18 761,86 eur). Žalobcovi sa podarilo predmet leasingu opätovne zobchodovať, po čom žalobca od horeuvedených 19 383,44 eur odčítal výťažok z rekomercializácie vo výške 8000 eur a nespotrebovaný úrok 888,10 eur, od tejto čiastky žalobca ešte odčítal platby prijaté po dátume výpovede 621,58 eur. V súvislosti so zmluvou o operatívnom leasingu XXXXX/XX vznikli aj náklady 210,63 eur, 285,36 eur a 110,08 eur a celkový nedoplatok je teda 10 479,83 eur. Od tejto sumy žalobca odpočítal úhrady prijaté po vykonaní konečného vyúčtovania 2 000,- eur a 3 269,87 eur. Žalovaného 1/ vyzval k úhrade dňa 07.01.2010, žalovaných 2/ až 4/ vyzval k úhrade listom zo dňa 12.07.2013.
3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalobca ako prenajímateľ dňa 18.04.2007 uzatvoril so žalovaným 1/ zmluvu o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX. Na základe tejto zmluvy vzniklo žalovanému 1/ oprávnenie užívať po dobu trvania leasingu náves X. I. X. XX/L-XX.XX E B s tým, že leasingové splátky boli stanovené na 570,69 eur s DPH a zostatková predajná cena bola stanovená na 7 137,00 eur s DPH. Na listine s leasingovou zmluvou je uvedený aj text „Preberáme týmto v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka celkové ručenie za záväzky nájomcu vyplývajúce z tejto zmluvy“; pod týmto textom sú vlastnoručné podpisy žalovaných 2/, 3/, 4/. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky pre operatívny leasing a žiadosť žalovaného 1/ obsahujúca jeho záväzky súvisiace s financovaním projektu Európskou investičnou bankou. Horeuvedenú zmluvu za žalobcu podpísal U. E. a D. O., pričom žalobca dňa 15.01.2007 udelil U. E. plnú moc, aby spoločne s jedným vedúcim organizačnej zložky alebo spoločne s jedným prokuristom alebo spoločne s pani Q. alebo spoločne s pánom B. zastupoval žalobcu vo všetkých záležitostiach súvisiacich s predmetom podnikania, okrem iného aj v rozsahu leasingovej činnosti. Žalobca dňa 15.01.2007 udelil D. O. plnú moc, aby spoločne s prokuristom alebo spoločne s ďalším splnomocneným zastupoval žalobcu vo všetkých záležitostiach súvisiacich s predmetom podnikania, okrem iného aj v rozsahu leasingovej činnosti. U. E. bol v novembri
2007 zamestnancom žalobcu. Žalobca dňa 04.06.2007 vystavil splátkový kalendár, podľa ktorého mal žalovaný 1/ zaplatiť dňa 04.06.2007 žalobcovi sumu 570,69 eur a 47 splátok po 575,81 eur s tým, že každá táto splátka bola splatná v 1. deň mesiaca. Vo Všeobecných obchodných podmienkach pre operatívny leasing sa žalovaný 1/ zaviazal, že ak bude v omeškaní s leasingovou splátkou alebo inými platbami, najmä s platbou zostatkovej predajnej ceny, je povinný uhradiť prenajímateľovi úroky z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy brutto denne. Žalobca sa so žalovaným 1/ dohodol aj na tom, že pri predčasnom zrušení leasingovej zmluvy z dôvodov na strane nájomcu nájomca uhradí prenajímateľovi zmluvnú pokutu, ktorá bude vypočítaná ako súčet úhrnu leasingových splátok, na ktoré by mal prenajímateľ nárok v prípade riadneho ukončenia leasingovej zmluvy po celú dobu jej trvania podľa splátkového kalendára a dohodnutej zostatkovej predajnej ceny bez DPH. Vo Všeobecných obchodných podmienkach pre operatívny leasing sa strany dohodli aj na tom, že prenajímateľ má ďalej preúčtovať na nájomcu dodatočne vzniknuté náklady z dôvodu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, akými sú najmä poistné, náklady na zabezpečenie predmetu leasingu a opravy. Žalovaný 1/ od spoločnosti I. B. S. s.r.o. dňa 04.06.2007 prevzal nový plachtový náves X. I. X. XX/L-XX.XX E B s výrobným číslom K Podľa výpovede žalovaného 3/ v predmetnom čase žalovaný 1/ rozvíjal podnikanie v oblasti automobilovej dopravy, pričom vozidlá prioritne bral od spoločnosti P. X.. P. X. mal financovanie zabezpečené prostredníctvom spoločnosti SG EQUIPMENT. Po stretnutí v priestoroch spoločnosti P. X. žalovanému 3/ pán E. do F. W. doniesol pripravené a podpísané zmluvy. Tieto zmluvy v tom čase už boli opatrené podpismi zo strany žalobcu. Žalovaný 3/ potvrdil, že žalovaný 1/ prevzal do užívania všetky vozidlá a návesy, ktoré boli predmetnom leasingových zmlúv a poukázal na to, že on nebol vopred upozornený na to, že na leasingových zmluvách budú aj ručiteľské vyhlásenia a že skutočnosť, či by ručiteľské vyhlásenie podpísal, by musel konzultovať so svojou manželkou. Z výsluchu žalovaného 4/ súd zistil, že v predmetnom období dochádzalo k rozširovaniu činnosti žalovaného 1/, pričom žalovaný 1/ bral ťahače prednostne od spoločnosti P. a návesy od spoločnosti X.. Financovanie vozidiel bolo zabezpečované prostredníctvom žalobcu. Rokovaniami so žalobcom a so spoločnosťami P. a X. bol poverený G.. P. X.. Žalovaný 4/ a ostatní spoločníci tieto leasingové zmluvy podpísali v F. W.. G.. Y. uviedol, že on je ženatý od roku 2002 a jeho manželka nedala súhlas na podpis zmlúv, ktoré sú predmetom tohto konania. Predmetné zmluvy mu neboli predložené vopred na pripomienkovanie, pričom on nežiadal, aby mohol predmetné zmluvy pripomienkovať predtým, ako ich podpíše. Vozidlo financované na základe zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX malo evidenčné číslo F.. Žalobca dňa 31.01.2009 vypovedal leasingovú zmluvu č. XXXXX/XX z dôvodu neuhradenia leasingových splátok s tým, že žalovanému 1/ bola táto výpoveď doručená dňa 11.2.2009. Žalobca prostredníctvom makléra H., a.s. poistil v poisťovni O., a.s. náves e.č. F., za čo uhradil poistné 10 x 27 eur a 20 eur. Spoločnosť I. X. s.r.o. dňa 06.03.2009 vyfakturovala žalobcovi 91,63 eur za znalecký posudok, ktorého predmetom bol náves e.č. F. a žalobca zaplatil spoločnosti I. X. s.r.o. za tento znalecký posudok dňa 12.03.2009. Spoločnosť B. group, s.r.o. dňa 06.11.2009 vyfakturovala žalobcovi 100 eur za znalecký posudok, ktorého predmetom bol náves e.č. F. a žalobca zaň zaplatil 100 eur dňa 18.11.2009. Spoločnosť F. vyfakturovala žalobcovi za parkovanie návesu e.č. F. parkovné 110,08 eur za október 2009 a žalobca predmetné parkovné spoločnosti F., s.r.o. zaplatil 04.12.2009. Žalovaný 1/ dňa 04.02.2010 zaplatil žalobcovi sumu 2 000,- eur s tým, že ako VS uviedol „XXXXXXXXXX“. Žalobca dňa 31.03.2010 uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorou spoločnosti S. I., s.r.o. predal plachtový náves X. I. s výrobným číslom K za 8000 eur bez DPH. Žalovaný 1/ ako predávajúci uzatvoril dňa 31.03.2010 kúpnu zmluvu, ktorou predal ťahač P. a náves X. spoločnosti S. I. s.r.o. za 20 230 eur s tým, že strany sa dohodli na tom, že kupujúci časť kúpnej ceny - konkrétne sumu 12 230 eur poukáže na účet žalobcu. V kúpnej zmluve žalovaný 1/ určil, že suma 3 269,87 eur má byť použitá na splnenie záväzkov zo zmluvy č. XXXXX/XX. Súd považuje za preukázané aj to, že spoločnosť S. I. s.r.o. dňa 23.04.2010 zaplatila na účet žalobcu sumu 12 230 eur, pričom ako variabilný symbol uviedla znaky „XXXXXXXXXX“. Žalobca dňa 07.01.2010 vypracoval konečné vyúčtovanie zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, v zmysle ktorého žalovaný 1/ dlhoval žalobcovi splátky 575,81 eur, úroky z omeškania 45,77 eur, budúce leasingové splátky 18 761,86 eur, poistné 395,44 eur, znalečné 210,63 eur a parkovné 110,08 eur s tým, že po zohľadnení predajnej ceny 8 000 eur bol ku dňu 07.01.2010 nedoplatok vo výške 10 479,83 eur. Listami zo dňa 12.07.2013 vyzval žalobca U. W., P. Y., P. X. a Q. O., každého na zaplatenie sumy 150 980,52 eur titulom ručenia. Z výsluchu svedkyne Q. O. mal za preukázané, že žalovaný 2/ a jeho manželka Q. O. v roku 2007 vlastnili rodinný dom v T. D. a nemali auto a ani úspory. Ich BSM bolo zrušené v decembri 2010. Žalovaný 2/ nemal v roku 2007 majetok, ktorý by nepatril do BSM. Žalovaný 2/ začal podnikať niekedy v roku 1990, resp. 1991, pričom svedkyňa
svojmu manželovi v čase, keď podnikal, robila účtovníctvo. Svedkyňa samotná začala podnikať asi okolo roku 2010. Nenapadla platnosť žiadnej úverovej, resp. leasingovej zmluvy, ktorú uzatvoril jej manžel, nakoľko nevedela o tom, že by jej manžel takéto zmluvy uzatvoril. O tom, že jej manžel je ručiteľom za záväzky spoločnosti SIXING voči žalobcovi, sa dozvedela vtedy, keď jej manželovi bola doručená žaloba v tejto veci. V roku 2011 došlo k zrušeniu BSM manželov z dôvodu, že svedkyňa sa rozhodla podnikať. Kým podnikal jej manžel, svedkyňa nepovažovala za potrebné podať návrh na zrušenie BSM. BSM žalovaného 2/ a jeho manželky Q. O. bolo za trvania manželstva zrušené rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 8C/196/2010-12 zo dňa 08.12.2010. Z výsluchu svedkyne T. X. súd prvej inštancie zistil, že žalovaný 3/ a jeho manželka T. X. v roku 2007 vlastnili 3-izbový byt v hodnote okolo 50 000 eur a mali hypotéku 74 686,31 eur na stavbu domu, ich BSM nebolo zrušené. V roku 2007 žalovaný 3/ nemal žiadny majetok, ktorý by patril výlučne jemu. Svedkyňa začala podnikať niekedy v roku 2008, keď si založila spoločnosť B. X., s.r.o., predtým mala asi aj živnostenský list. Pri prvom výsluchu neuviedla, že je spoločníčkou spoločnosti P., s.r.o. a P., s.r.o. z dôvodu, že ju v tom čase nenapadlo, že otázka smeruje aj k tomu, či je spoločníčkou nejakej spoločnosti. Naviac, tieto spoločnosti nezmienila aj z toho dôvodu, že z nich vtedy nemala žiadny príjem. Žalovaný 3/ je v spoločnosti O. zodpovedný za úsek dopravy a mechanizácie a svedkyňa jednoducho považovala vhodné, aby na internetovej stránke bolo toto postavenie v spoločnosti opísané slovom riaditeľ. Spoločnosť O. vykonáva vnútroštátnu a medzinárodnú nákladnú dopravu, pričom má 1 kamión. Okrem tohto kamiónu má spoločnosť O. aj ďalšie vozidlá ako traktorbager, sklápače a kolesový bager, celkom ide asi o 10 dopravných prostriedkov. V roku 2007 okrem mesačného príjmu cca 3 000 Sk nemala žiadny iný príjem a že jej manžel nemal vo výlučnom vlastníctve v roku 2007 žiaden majetok, pričom všetko majetok bol spoločný. V roku 2008 mala iba príjmy z pracovného pomeru v rozpätí od 3 000 Sk do 5 000 Sk mesačne. Hypotéku na dom si brali spoločne pred 20 rokmi. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že G.. P. Y. nemal motorové vozidlo, ani nehnuteľnosť a že ešte aj v roku 2014 býval u svojich rodičov. Manželka žalovaného 4/ - G. Y. počas manželstva zo žalovaným 4/ nedala súhlas na podpis ručenia. So žalovaným 4/ sa svedkyňa rozviedla v roku 2013 a že nevie o tom, že by počas manželstva došlo k zrušeniu BSM. O vyporiadaní BSM svedkyne a jej manžela sa neviedlo žiadne súdne konanie, nakoľko žiadny majetok nemali. Pokiaľ ide o spoločnosť SIXING, ona vôbec nevedela, čím sa táto firma zaoberá. Vie jedine o tom, že svokor jej manžela bol v spoločnosti SIXING a že toto v nejakom čase prepísal na jej manžela. Nevie o zmluvách, ktoré boli uzatvorené so spoločnosťou SG Equipment Finance Czech Republic. V roku 2007 ona a jej vtedajší manžel nemali žiadny majetok. V roku 2007 bola svedkyňa na materskej dovolenke, pričom ku koncu roka 2007 nastúpila do práce k svojmu pôvodnému zamestnávateľovi. Svedkyňa nikdy nepodnikala. Nevedela o tom, že by jej manžel v roku 2007 mal nejaký majetok, ktorý by nepatril do BSM.
4. Súd prvej inštancie uzavrel, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca dňa 18.04.2007 uzatvoril so žalovaným 1/ platnú zmluvu o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX; k zmluve boli pritom priložené Všeobecné obchodné podmienky pre operatívny leasing (ďalej aj „VOP“). Pokiaľ žalovaní tvrdili, že leasingová zmluva je neplatná z dôvodu, že zmluvy sú zo strany žalobcu podpísané osobami, o ktorých oprávnení konať za žalobcu možno mať pochybnosti, nakoľko na zmluvách absentuje akékoľvek označenie ich funkcie, resp. identifikácia vzťahu podpísaných osôb voči žalobcovi, súd sa s týmto názorom nestotožnil. Zo žiadneho ustanovenia zákona totiž nevyplýva, že v zmluve má byť uvedené meno a priezvisko osoby, ktorá koná za právnickú osobu, resp. jej vzťah k tejto právnickej osobe (viď tiež uznesenie NS ČR sp.zn. 29Odo/695/2006). Posúdenie, či osoba, ktorá v mene právnickej osoby právny úkon urobila, bola na to oprávnená, totiž nie je otázkou dodržania písomnej formy úkonu, ale otázkou, či je právnická osoba takým úkonom viazaná (viď uznesenie NS ČR sp.zn. 32Odo/940/2006). Podpísanie zmluvy inou osobou, akou je osoba označená ako zmluvná strana, nie je sankcionované absolútnou neplatnosťou zmluvy, ale tým, že podľa § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka je z konania prípadne zaviazaná osoba, ktorá zmluvu fyzicky podpísala - a aj to iba v prípade, ak ten, za koho sa konalo, úkon dodatočne neschváli. Je pritom zrejmé, že žalobca sa cítil viazaný konaním U. E., O. W., P. B. a ďalších svojich zamestnancov, nakoľko na základe zmlúv podpísanými týmito fyzickými osobami zakúpil ťahače a návesy a tieto poskytol žalovanému 1/. Aj zo správania žalobcu po podpise zmlúv je zrejmé, že fyzické osoby, ktoré zmluvy podpísali, boli oprávnené konať za žalobcu. Na základe zmluvy a VOP žalovanému 1/ najmä vzniklo právo na to, aby po dobu trvania leasingu užíval plachtový náves X. I. X. XX/L-XX.XX E B (článok 1.2 VOP) a povinnosť, aby žalobcovi platil leasingové splátky po 575,81 eur. Žalovaný 1/ svoju právnu povinnosť platiť mesačné splátky dodržal iba čiastočne - a to tak,
že zaplatil iba 20 týchto splátok po 570,69 eur, resp. 575,81 eur. Ku dňu výpovede zmluvy žalovaný 1/ konkrétne zaplatil prvých 19 splátok (t.j. splátky splatné do 01.12.2008 ). Priamo zo žaloby ale vyplýva aj to, že žalovaný 1/ zaplatil aj splátku splatnú 01.01.2009. Sám žalobca totiž v odseku IV. žaloby uvádza, že „U leasingové smlouvy číslo XXXXX/XX od pohledávky 19 383,44 eur odečetl platby přijaté po datu výpovědi v celkové výši 621,58 eur“. Suma 621,58 eur je pritom zjavne súčtom súm uvedených vo výpovedi leasingovej zmluvy 575,81 eur + 45,77 eur. Samotné tvrdenie žalobcu teda preukazuje, že splátka splatná 01.01.2009 vo výške 575,81 eur bola zaplatená. Vzhľadom na to, že leasingová splátka zmienená vo výpovedi leasingovej zmluvy vo výške 575,81 eur bola zaplatené už pred podaním žaloby, súd žalobu v tejto časti zamietol. Pokiaľ žalobca tvrdil, že suma 575,81 eur sa stala splatnou až potom, ako žalobca vyzval žalovaného 1/ k plneniu - čo bolo v roku 2010, súd prvej inštancie uviedol, že § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka neposúva začiatok premlčacej doby až na moment požiadania o poskytnutie plnenia, pretože predmetné ustanovenie sa aplikuje iba vtedy, ak zmluva neurčuje čas plnenia. Pokiaľ však ide o leasingové splátky, zmluva určovala čas, kedy mal žalovaný 1/ tieto splátky zaplatiť a teda aplikácia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka na túto situáciu nie je možná.
5. Vo vzťahu k článku 9.2 VOP pre operatívny leasing ohľadne zmluvnej pokuty, a jeho súlad či nesúlad horeuvedenej dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi, si treba podľa názoru súdu prvej inštancie uvedomiť, že leasingová spoločnosť nekupuje predmet leasingu preto, aby ho niekedy reálne užívala, ale kupuje ho preto, aby ho užíval iba leasingový nájomca. Leasingová spoločnosť kupuje vec nie podľa svojich želaní, ale podľa individuálnych želaní klienta. Ak prípadne dôjde k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy a predmet leasingu sa vráti do držby leasingovej spoločnosti, leasingová spoločnosť bude mať k dispozícii náves, hoci takéto zariadenie nikdy nechcela nadobudnúť do svojho vlastníctva. Vzhľadom na túto príčinnú súvislosť medzi chcením žalovaného 1/ a zakúpením návesu nie je v rozpore s dobrými mravmi, ak sa leasingová spoločnosť snaží (napr. formou zmluvnej pokuty) právne ošetriť, aby sa jej vrátila celá obstarávacie cena predmetu leasingu. Hoci zmluvná pokuta smerujúca k tomu, aby sa leasingovej spoločnosti vrátili všetky vynaložené prostriedky nie je v rozpore s dobrými mravmi a teda môže byť platná, v súdenej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o zmluvnej pokute je neplatná. Z § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že zmluvná pokuta musí byť dojednaná vždy písomne. Absencia písomnej formy dohody o zmluvnej pokute má za následok neplatnosť takejto dohody. Pokiaľ je ale dohoda o zmluvnej pokute obsiahnutá v prílohe, aby bolo táto dohoda o zmluvnej pokute platná, musí byť podpísaná zmluvnými stranami. V danom prípade všeobecné obchodné podmienky nie sú podpísané zmluvnými stranami a dohoda o zmluvnej pokute v nich obsiahnutá je teda neplatná (viď tiež rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 16Cob/443/2015) a žalobca nemá nárok na zmluvnú pokutu vo výške 17 738,32 eur. Horeuvedená dohoda o zmluvnej pokute je však absolútne neplatná nielen pre porušenie § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale aj z dôvodu, že táto dohoda je v rozpore s § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 1 § 544 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby v dohode bola jednoznačne vyšpecifikovaná zmluvná povinnosť, pre prípad porušenia ktorej sa pokuta dojednáva. V danom prípade je však vznik povinnosti zaplatiť pokutu viazaná na prípad „predčasného zrušenia leasingovej zmluvy z dôvodov na strane nájomcu“. Vznik zmluvnej pokuty ale nie je možné viazať na zánik záväzku a v zmysle ustálenej súdnej praxe je takáto dohoda o zmluvnej pokute neplatná (viď napr. rozsudok NS ČR sp.zn. 23Cdo/2575/2010). Vzhľadom na neplatnosť dohody o zmluvnej pokute súd preto dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na sumu 18 761,86 eur.
6. Pokiaľ žalovaný 1/ v súvislosti so zmluvou č. XXXXX/XX dňa 04.02.2010 zaplatil sumu 2000 eur, žalovaní v konaní neobjasnili a nepreukázali, na čo odkazuje sled čísel „XXXXXXXXXX“ (čo je špecifický symbol použitý pri predmetnej platbe). Treba preto vychádzať z toho, že dlžník neurčil, ktorý záväzok plní a podľa § 330 ods. 3 Obchodného zákonníka by sa suma 2 000 eur mala týkať najskôr splatného záväzku. Najskôr splatným záväzkom by pritom bola zmluvná pokuta vo výške 18 761,86 eur - to ale iba v prípade, ak by zmluvná pokuta bola dojednaná platne. Pretože však v tomto konaní súd dospel k právnemu názoru, že dohoda o zmluvnej pokute je neplatná, nevznikol ani záväzok a teda nenastala ani splatnosť záväzku. Potom treba vychádzať z toho, že úhrada vo výške 2 000 eur sa týka pohľadávky súvisiacej zo znaleckými posudkami (podľa konečného vyúčtovania išlo o sumu 210,63 eur), havarijným poistením (podľa konečného vyúčtovania išlo o sumu 285,36 eur) a parkovným (podľa konečného vyúčtovania išlo o sumu 110,08 eur). Hoci ku dňu 04.02.2010 mal žalovaný v súvislosti so zmluvou č. XXXXX/XX právne povinnosti na zaplatenie celkom 606,07 eur
(210,63 + 285,36 + 110,08 ), žalovaný 1/ zjavne zaplatil o 1 393,93 eur viac. Z tejto skutočnosti potom možno usudzovať, že žalovaný 1/ v roku 2010 uznával aj svoju povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vyplývajúcu zo zmluvy č. XXXXX/XX. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka teda došlo k uznaniu zvyšku dlhu titulom zmluvnej pokuty. Účinkom uznania dlhu je však iba to, že vzniká právna domnienka o existencii dlhu. Táto právna domnienka je však vyvrátiteľná a dlžník má teda možnosť dokázať, že uznaný záväzok neexistoval. Práve táto skutočnosť (neexistencia záväzku titulom zmluvnej pokuty) však bola preukázaná a súd preto dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné priznať plnenie titulom zmluvnej pokuty.
7. Pokiaľ žalobca v súvislosti s námietkou premlčania a tým, že čiastočné úhrady znamenajú uznanie aj zvyšku dlhu, argumentoval rozhodnutiami Krajského súdu Trenčín sp.zn. 16Cob/153/2012, Krajského súdu Nitra sp.zn. 6Co/16/2016, Krajského súdu Trnava sp.zn. 21Cob/993/2016 a 21Cob/181/2016, treba uviesť že v týchto veciach išlo o plnenia z jediného právneho titulu - t.j. napr. o odplatu za zhotovenie plošnej inzercie, resp. o províziu, resp. o odplatu za prepravy. Ak teda napr. dlžník zaplatil z vyfakturovaných 11 685 Sk za zhotovenie plošnej inzercie 6 000 Sk, skutočne iba z púhej skutočnosti takejto čiastočnej úhrady možno usudzovať, že dlžník uznáva aj zvyšok. V súdenej veci sú však predmetom sporu plnenia z viacerých právnych titulov - jednak leasingové splátky, jednak zmluvné pokuty a tiež nároky na náhradu škody a teda z púhej skutočnosti, že žalovaný 1/ vykonal úhradu leasingovej splátky, nemožno automaticky vyvodiť, že tento uznal aj záväzok titulom zmluvnej pokuty. Pokiaľ žalobca argumentoval rozhodnutím NS SR sp.zn. 5Obdo/32/2015, aj v tomto prípade bolo na základe aplikácie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka priznané plnenie z jediného právneho titulu - istiny úveru a príslušenstva úveru a teda ani z tohto rozhodnutia nevyplýva, že zaplatenie splátky treba interpretovať tak, že sa uznáva aj nárok z iného titulu - napr. zo zmluvnej pokuty. Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp.zn. 21Cob/181/2016, predloženého žalobcom, v predmetnej veci bolo žalobcovi plnenie priznané na základe bezdôvodného obohatenia a nie na základe uznania záväzku čiastočnými úhradami a teda predmetné rozhodnutie teda nie je spôsobilé podporiť argumentáciu žalobcu.
8. Vo vzťahu k žalovanej sume 285,36 eur titulom poistného, Krajský súd v Trenčíne v odseku 54 odôvodnenia uznesenia sp.zn. 16Cob/118/17 vyslovil právny názor, že po zrušení zmluvy zanikli práva a povinnosti strán zo zmluvy. To znamená, že pokiaľ VOP upravujú právo preúčtovať náklady z dôvodu predčasného ukončenia leasingu, toto právo žalobcu vyplývajúce zo zmluvy po zrušení zmluvy zaniklo. V konaní však bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil svoju právnu povinnosť platiť leasingové splátky a toto porušenie právnej povinnosti pritom viedlo k tomu, že sa znížil majetok žalobcu v dôsledku úhrady poistného vo výške 290,- eur. Z týchto 290 eur sa však žalobca domáhal iba 285,36 eur, pričom z predchádzajúcich odsekov vyplýva, že žalovaný 1/ týchto 285,36 eur už zaplatil a súd preto žalobu v tejto časti zamietol.
9. I pokiaľ sa žalobca domáhal sumy 110,08 eur titulom parkovného, po zrušení zmluvy zanikli práva a povinnosti strán zo zmluvy. To teda znamená, že pokiaľ VOP upravujú právo preúčtovať náklady z dôvodu predčasného ukončenia leasingu, toto právo žalobcu vyplývajúce zo zmluvy po zrušení zmluvy zaniklo. V konaní však bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil svoju právnu povinnosť platiť leasingové splátky. Toto porušenie právnej povinnosti pritom viedlo k tomu, že sa znížil majetok žalobcu o 110,08 eur. Pretože však žalovaný 1/ týchto 110,08 eur už zaplatil, súd žalobu v tejto časti zamietol.
10. Pokiaľ ide o znalečné, súd považuje za potrebné uviesť, že zmluva ani VOP neobsahujú žiadne také ustanovenie, ktoré by zakladalo povinnosť na náhradu znalečného. V konaní však bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil svoju právnu povinnosť platiť leasingové splátky. Pretože toto porušenie právnej povinnosti viedlo k tomu, že sa znížil majetok žalobcu o 91,63 eur a o 100 eur, žalobca by na tieto sumy mal nárok titulom náhrady škody. Pretože však žalovaný 1/ týchto 191,63 eur už zaplatil, súd žalobu v tejto časti zamietol.
11. Keďže žalovaný 1/ bol v omeškaní so zaplatením leasingových splátok, žalobcovi by patrili aj vyčíslené úroky z omeškania v nepopretej sume 45,77 eur. Týchto 45,77 eur však žalovaný 1/ už žalobcovi zaplatil (v odseku IV žaloby sa uvádza, že „U leasingové smlouvy číslo XXXXX/XX od pohledávky 19 383,44 eur odečetl platby přijaté po datu výpovědi ve výši celkem 621,58 eur“ - suma 621,58 eur je pritom zjavne súčtom súm uvedených vo výpovedi leasingovej zmluvy 575,81 eur + 45,77
eur a samotné tvrdenie žalobcu teda preukazuje, že úroky z omeškania zaplatené boli a súd preto žalobu v tejto časti zamietol. Ak by však aj suma 45,77 eur zaplatená nebola, vzhľadom na námietku premlčania bolo potrebné žalobu v tejto časti zamietnuť. Povinnosť platiť úroky z omeškania totiž vzniká jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní a týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba (viď rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/157/2009, NS ČR sp.zn. 33Cdo/3029/2011). Opačný výklad - teda že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká samostatne v každom dni trvania omeškania, by poprel zmysel premlčania, nakoľko v prípade nezaplatenia istiny by úroky mohli prirastať počas desiatok rokov a dlžník by tak bol donucovaný zaplatiť istinu, aby zabránil tomu, že na úrokoch z omeškania zaplatí mnohonásobok istiny. V danom prípade boli splátky č. 18 až 21 splatné od 01.10.2008 do 01.01.2009 a premlčacia doba uplynula najneskôr 01.01.2013 - teda pred podaním žaloby.
12. Na základe horeuvedeného súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 1/ zamietol - a to z dôvodu uhradenia leasingovej splátky ešte pred podaním žaloby, pre neplatnosť dohody o zmluvnej pokute a z dôvodu uhradenia náhrad škôd vzniknutých zaplatením poistného, znalečného a parkovného. Pokiaľ ide o trovy konania vo vzťahu k žalovanému 1/, žalovaný mal v konaní plný úspech a súd mu preto podľa § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
13. Čo sa týka žaloby smerujúcej proti žalovaným 2/ až 4/, z vykonaného dokazovania je zrejmé aj to, že na listine s leasingovou zmluvou je uvedený aj text „Preberáme týmto v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka celkové ručenie za záväzky nájomcu vyplývajúce z tejto zmluvy“, pričom pod týmto textom sú vlastnoručné podpisy žalovaných 2/, 3/, 4/. Súd prvej inštancie poukázal vo svojom rozhodnutí na nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 26/2010, z ktorého vyplýva, že: pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí a že teda aplikácia § 145 Občianskeho zákonníka na pristúpenie k dlhu je vylúčená, tak takýto záver je podľa názoru ústavného súdu extrémne nespravodlivý a zasahujúci do práv garantovaných ústavou. Ústavný súd v súvislosti so zmluvou o pristúpení k dlhu poukázal na to, že i keď táto dohoda zaväzuje len manžela, nesporne sa javí, že účinky tohto právneho úkonu sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí manželov a že teda pri interpretácii pojmu „spoločná vec manželov“ musia všeobecné súdy zohľadniť aj možné právne účinky úkonu vo sfére spoločných vecí. Podľa názoru ústavného súdu by sa dohoda o pristúpení k dlhu netýkala spoločných vecí iba vtedy, ak by manžel mal mimo BSM taký majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie veriteľa. Podľa názoru ústavného súdu je v prípade, ak manžel nemá relevantný majetok mimo masy BSM potom potrebné, aby všeobecné súd skúmali, či ide alebo nejde o bežnú vec a či bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela na takýto právny úkon a teda či je daný úkon relatívne neplatný. Ústavný súd dokonca uviedol, že pojmovým znakom spoločnosti s ručením obmedzeným je obmedzené ručenie spoločníka za jej záväzky a oddelenie záväzkov spoločníka a spoločnosti. Podnikateľské riziko teda zaťažuje spoločnosť a teda javí sa ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník bez súhlasu svojej manželky sa stane spoločným dlžníkom popri spoločnosti, pričom cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť, ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní záväzok splniť a nemajú vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. O tom, že súdna prax rešpektuje názory vyjadrené v horeuvedenom náleze svedčí napr. aj rozsudok Krajského súdu Trenčín sp.zn. 17Co/1322/2015. Vzhľadom na tento právny názor ústavného súdu (t.j. že odporuje dobrým mravom, keď spoločník bez súhlasu svojej manželky sa stane spoločným dlžníkom popri spoločnosti, čo znamená absolútnu neplatnosť právneho úkonu) je aj pre rozhodnutie v súdenej veci relevantné, či žalovaní 2/, 3/ a 4/ mali v čase podpísania ručiteľského vyhlásenia vo svojom výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Pretože v konaní nebolo preukázané, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ v roku 2007 mali nejaký majetok vo svojom výlučnom vlastníctve , je zrejmé, že v čase urobenia ručiteľského vyhlásenia sa predpokladalo, že ručiteľský záväzok by bol prípadne exekučne uspokojovaný predajom vecí patriacich do BSM. Urobenie ručiteľského záväzku za týchto okolností je však podľa názoru súdu právnym úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a teda absolútne neplatný (viď aj nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 26/2010). Vzhľadom na túto absolútnu neplatnosť ručiteľského vyhlásenia súd žalobu vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ a 4/ zamietol. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu č.k. I. ÚS 311/2016-16, z odôvodnenia tohto uznesenia nevyplýva, že by ústavný súd prehodnotil svoje názory vyslovené v náleze ÚS SR sp.zn. I. ÚS
26/2010. Treba si totiž uvedomiť, že v rozsudku sp.zn. 8Co/368/2015-157 (ktorý rozsudok bol napadnutý ústavnou sťažnosťou vedenou pod sp.zn. I. ÚS 31/2016) išlo o diametrálne odlišnú skutkovú situáciu. V konaní sp.zn. I. ÚS 31/2016 išlo totiž o riešenie otázky (ne)platnosti vyhlásenia o uznaní dlhu, ktorý dlh vznikol manželovi tým, že tento na seba nechal postúpiť pohľadávky voči tretej osobe, za čo sa zaviazal zaplatiť odplatu vo výške nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok. Pokiaľ žalobca podstatný rozdiel medzi touto vecou a vecou preskúmavanou ústavným súdom v konaní sp.zn. I. ÚS 26/2010 videl v tom, že v tejto veci nebol daný súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, tento aspekt v skutočnosti nie je pre posúdenie rozporu s dobrými mravmi kľúčový. Z hľadiska rozporu s dobrými mravmi sa totiž posudzuje už právny záväzok (v danom prípade ručenie manžela prevzaté bez súhlasu druhého manžela) a nie až to, akým spôsobom bol na základe tohto záväzku kreovaný exekučný titul (t.j. notárskou zápisnicou alebo rozhodnutím všeobecného súdu). Pokiaľ žalobca uvádza, že od veriteľa nemožno spravodlivo očakávať, aby pred uzavretím zmluvy skúmal, či je ručiteľ ženatý a či má s manželom BSM, s týmto nemožno súhlasiť. Veriteľ by totiž podľa názoru súdu prvej inštancie mal pred tým, ako poskytne dlžníkovi relevantnú sumu mal preskúmať, či je dlžník v takej kondícii, aby mu túto sumu vrátil. Také isté skúmanie by mal pritom veriteľ vykonať aj vo vzťahu k ručiteľom. Spravodlivé je pritom požadovať od veriteľa aj to, aby skúmal, či má ručiteľ manžela - nakoľko predsa aj pred vydaním nálezu I. ÚS 26/2010 veriteľovi hrozilo, že ten manžel, s ktorým veriteľ nekonal, ručenie napadne. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že je morálnym hazardom, ak spoločníci nebudú ručiť za záväzky spoločnosti, podľa názoru súdu je morálnym hazardom to, keď leasingová spoločnosť financovala žalovanému 1/ deväť vozidiel, pričom zjavne sa viac spoliehala na ručenie spoločníkov (ktorých majetkové a osobné pomery ale neprešetrila) než na to, či žalovaný 1/ je v takej kondícii, aby vedel svoje záväzky uhrádzať na základe svojej ekonomickej činnosti. V tomto smere sa žiada uviesť aj to, že režim BSM slúži na to, aby mali manželia v manželstve reálne rovnoprávne postavenie bez ohľadu na to, že jeden z manželov zarába viac; BSM ale neslúži na to, aby sa zlepšilo postavenie veriteľa jedného z manželov § 148a Občianskeho zákonník poskytuje ochranu nepodnikajúcemu manželovi iba vtedy, ak druhý manžel podniká ako fyzická osoba. Toto ustanovenie však už nepodnikajúceho manžela nechráni v prípade, že druhý manžel je spoločníkom alebo akcionárom právnickej osoby. V takom prípade je totiž manžel -nespoločník/neakcionár chránený pred prípadným podnikateľským neúspechom tým, že manžel - spoločník/akcionár ex lege ručí max. v rozsahu nesplateného vkladu. Vzhľadom na hore opísanú kogentnú zákonnú úpravu je potom otázkou elementárnej slušnosti (slovami zákonodarcu dobrých mravov), aby veriteľ v prípade, že podmieňuje poskytnutie peňažných prostriedkov takým ručením, ktorého realizácia sa dotkne majetku patriacieho do BSM, komunikoval ohľadom akéhoto ručenia nielen z manželom -spoločníkom, ale aj s tým manželom, ktorý spoločníkom právnickej osoby nie je.
14. O trovách konania žalovaných 2/ až 4/ rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ mali vo veci plný úspech a preto im podľa § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 15. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Mal za to, že pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/26/2010, tento vychádzal z odlišných skutkových okolností, keď v súdenej veci žalobca v čase dojednávania leasingovej zmluvy nepodpisoval s ručiteľmi notárske zápisnice, v ktorých by títo súhlasili s ich vykonateľnosťou. Súhlas s priamou vykonateľnosťou je neporovnateľne tvrdším zabezpečovacím inštitútom. Manželky žalovaných 2/, 3/, 4/ nenapadli súdnou cestou neplatnosť právnych úkonov ručenia, táto bola namietaná iba žalovanými 2/ až 4/. V čase podania žaloby bolo BSM v prípade žalovaných 2/ a 3/ rozdelené, preto žalobou nemôže byť dotknutý majetok manželiek žalovaných 2/ a 3/. Žalovaný 4/ bol už tiež rozvedený. Ústavný súd v tomto náleze neuvádza, že každé ručenie bez výslovného písomného súhlasu manželky ručiteľa je neplatný právny úkon, uvádza len, že všeobecný súd je povinný posúdiť všetky individuálne okolnosti prípadu a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov. Ústavný súd neuviedol, že by sa v konkrétnom prípade jednalo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, možno usudzovať, že išlo o relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Poukázal na závery ustálenej právnej teórie a záverov súdnej praxe počas viac ako 50 rokov platnosti znenia § 145 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, konzistentne zastávajúcich právny názor, že vybavovanie spoločných vecí zahŕňa správu a dispozíciu s majetkom. Právna možnosť každého z manželov samostatne uzavierať zmluvy, prevziať ručenie alebo prevziať dlh však zostala zachovaná. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že medzi vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov (R 71/1994), ani prevzatie ručenia (R/1/1998) ani pristúpenie k záväzku tretej osoby. Argumentáciu o
extrémnej nespravodlivosti § 145 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k manželom ručiteľom, resp. voči ručiteľom samotným považujú za nepresvedčivú aj rozhodnutia súdnej praxe, vydané po publikovaní predmetného nálezu ústavného súdu. Toto rozhodnutie ústavného súdu je tiež prekonané neskoršou judikatúrou Ústavného súdu SR, napr. uznesením sp.zn. I .ÚS 311/2016. Poukázal tiež aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/234 /2010 zo dňa 29.06.2011, podľa ktorého za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Za predmet vlastníctva, a teda BSM, sa nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. V tomto kontexte poukázal aj na rozhodnutie súdneho dvora EÚ vo veci C-419/11, kde ručenie súdny dvor mlčky aproboval a dokonca odmietol poskytnúť ručiteľovi - štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti ochranu ako spotrebiteľovi. Poukázal tiež na to, že manželky ručiteľov v spore mali vedomosť o podnikateľskej činnosti manželov, napriek tomu p. X. a p. O. rozsah BSM nezúžili až do roku 2011. Žalovaný Y. začal podnikať v roku 2005, ani jeho manželka nezrušila BSM. Svedkyňa O. podľa jeho názoru musela byť informovaná o situácii žalovaného 1/, pretože tam bola zamestnaná ako účtovníčka, mala vedomosť o podnikateľskej činnosti aj svojho manžela, ktorému od začiatku podnikania viedla účtovníctvo. Mal za to, že majetkové pomery p. X. boli v roku 2007 výrazne lepšie, čo zamlčala, tiež uviedla nepravdivé informácie ohľadne začiatku jej podnikania. V priebehu súdneho konania bolo preukázané, že lízingová zmluva bola platne uzavretá, žalovaní 2/ až 4/ prevzali riadne ručenie za záväzky žalovaného 1/ z leasingovej zmluvy. Pokiaľ ide o námietku premlčania, podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka je veriteľ oprávnený, ale nie povinný požadovať od dlžníka plnenie ihneď. Formulácia tohto ustanovenia nebráni veriteľovi, aby plnenie požadoval neskôr. Až výzvou veriteľa dochádza k záväznému stanovenie termínu splatnosti, od ktorého sa začína počítať premlčacia doba. K obdobnému právnemu záveru došla aj odborná literatúra: „ Ak nie je doba plnenia v zmluve určená, má právo ju určiť veriteľ v súlade s odsekom 2 tohto paragrafu ....znamená to, že veriteľ môže určiť dobu plnenia priebežne v rozsahu doby od uzavretia zmluvy v ktoromkoľvek ďalšom termíne. Dlžník je potom povinný záväzok splniť v takto určenom termíne ....popísaná konštrukcia sa vzťahuje nielen na záväzky vyplývajúce zo zmlúv, ale i na záväzky vyplývajúce z deliktov a kvázideliktov“ (Kobliha, Kalfus a kol., Obchodní zákoník, Úplný text zákona s komentárom, Linde , Praha 2006, str. 1007). Námietka premlčania hlavného záväzku ako aj akcesorických záväzkov ručiteľov je nedôvodná aj z dôvodu uznania záväzku z leasingovej zmluvy čiastočným plnením záväzku žalovaným 1/. Žalovaní existenciu a výšku záväzku voči žalobcovi pred podaním žaloby nerozporovali. V priebehu súdneho konania sa preukázalo, že žalovaný 1/ plnil pri svojom čiastočnom plnení platbu, ktorú identifikoval číslom leasingovej zmluvy, nie číslom splátky alebo číslom faktúry. Žalovaný 3/ pri výsluchu potvrdil, že platil platby s variabilnými symbolmi, ktoré prináležia tej - ktorej leasingovej zmluve a neuvádzal, že by platil sumy lízingových splátok a neuznával zvyšnú časť dlhu. Možno preto usudzovať, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť dlhu. Skutočnosť, že predmetom sporu je plnenie z viacerých právnych titulov neovplyvňuje posúdenie, či z úhrady možno usúdiť, že dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Úhrady dlžníka boli v rozdielnych sumách, ktoré nezodpovedali vždy výške leasingovej splátky. V tomto smere poukázal aj na odbornú literatúru, Komentár k obchodnému zákonníku (§ 407) od JUDr. Ovečkovej a kol, vydanom Wolters Kluwer v roku 2017, str. 550 : „Nie je pritom rozhodujúce, či dlžník čiastočným plnením zamýšľa spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku. Usudzovať, že dlžník čiastočným plnením uznáva zvyšnú časť dlhu možno z rôznych písomnosti, ako je korešpondencia medzi stranami, účtovné doklady, prípadne konkrétne správanie sa dlžníka. Pri čiastočnom plnení je preto namieste obozretnosť dlžníka. Ak nechce svojím čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj zvyšnej časti dlhu, treba to výslovne vyhlásiť. V opačnom prípade sa môže stať, že hoci to dlžník nezamýšľal, jeho čiastočné plnenie bude mať následky uznania zvyšnej časti záväzku. Ak dlžník zaplatí časť záväzku, ktoré spôsobí uznanie zvyšku dlhu, nemôže po jeho zaplatení namietať premlčanie dlhu. Tak v prípade platenia úrokov ako aj v prípade čiastočného plnenia, zákon konštruuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že ide o uznanie dlhu. Vyplýva z toho, že ani v jednom z uvedených prípadoch nie rozhodujúci prejav vôle dlžníka uznať záväzok. Vôľa dlžníka je irelevantná. Rozhodujúce sú objektívne hľadiska.“ Pokiaľ ide o platnosť dojednania zmluvnej pokuty, táto bola dojednaná písomne, v súlade s ustanoveniami § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka. VOP pre operatívny leasing boli podpísané zo strany konateľov žalovaného 1/, ustanovenia týkajúce sa zmluvnej pokuty boli prehľadne uvedené v súlade s pravidlami poctivého obchodného styku. Námietky žalovaných sú rozporné, na jednej strane považovali leasingové zmluvy za neplatné, namietali premlčanie a na druhej strane požiadali X. a.s. o súhlas s výmazom za záložného práva tak, aby žalobca mohol byť uvedený ako záložný veriteľ na 1. mieste. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaných 1/ až 4/ zaviaže
zaplatiť mu sumu 5 209,96 eur s úrokmi z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 5 209,96 eur od 23.07.2013 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných a taktiež ich zaviaže zaplatiť mu náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.
16. Žalovaní 1/ a 3/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili podaním zo dňa 23.08.2019 tak, že so skutočnosťami, ktoré žalobca uvádza v odvolaní nesúhlasia a ním uvádzané právne závery popierajú a rozporujú. Žalovaní 2/ až 4/ v čase podpisu ručiteľského vyhlásenia nemali majetok väčšej hodnoty vo svojom výlučnom vlastníctve, teda podpis ručiteľského vyhlásenia mal dopad na majetok ich manželiek, nakoľko v prípade výkonu rozhodnutia by bol postihnutý aj ich majetok. Rozdiel medzi zabezpečovacím inštitútom ručenia a priamou vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemá význam pre závery týkajúce sa majetku manžela povinnej osoby. Neplatnosť právneho úkonu v danom konaní nebolo potrebné namietať, pretože išlo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, na ktorú prihliada súd z úradnej povinnosti. Skutočnosť, že by BSM žalovaného /3 a jeho manželky bolo rozdelené, nevyplýva zo spisu, pričom žalobca sám uvádza, že v prípade existencie BSM by mohlo mať uzatvorenie ručenia extrémne nespravodlivé následky na manželku povinnej osoby. V spomínanom náleze Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/2010 sa ústavný súd zaoberal aj absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v súvislosti s dobrými mravmi. Právna teória a právna prax, na ktorých závery žalobca odkazuje, sa datujú pred rozhodnutie Ústavného súdu. Pokiaľ ide o premlčanie pohľadávok, s touto otázkou sa súd vysporiadal, jednoznačne špecifikoval, v ktorej časti pohľadávok sú tieto premlčané a v ktorej nie. Žalovaní uviedli, že svojím konaním nikdy nemali v úmysle uznať záväzok voči žalobcovi a vzhľadom ku skutkovému stavu ani nemožno hovoriť o uznaní takéhoto záväzku. Taktiež sa stotožnili so závermi súdu prvej inštancie ohľadne neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute. Argumentácia žalobcu o údajnej účelovosti tvrdenie svedkyne X. je nesprávna a nepreukázaná. To, či manželka žalovaného 3/ mala majetok patriaci do jej výlučného vlastníctva, nemení nič na závere, že samotný žalovaný 3/ takýto majetok nemal. Prevzatím neobmedzeného ručenia spoločníkmi spoločnosti, ktorí za záväzky spoločnosti ručia len do výšky nesplateného vkladu, by bol porušený princíp právnej istoty v obchodnoprávnych vzťahoch. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania.
17. Žalovaný 4/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril v podaní zo dňa 04.09.2019 tak, že listiny, ktoré predložil žalobca, nepodpisoval v danom mieste a v danom termíne, žalobca listiny datoval podľa svojej potreby, označil miesto vyhotovenia v W., kde žalovaný 4/ listiny podpísať nebol. S obsahom jednotlivých zmlúv nebol oboznámený, vôbec nebol oboznámený s VOP, tieto nepodpisoval. V čase prevzatia ručenia nedisponoval žiadnym majetkom, ktorým by sa za záväzky žalovaného 1/ mohol zaručiť. S manželkou nemali žiadny spoločný majetok, preto by jeho vôľa, resp. úmysel ručiť za nejaké záväzky nebola možná. Ani okolnosť, že jeho manželka súdnou cestou platnosť právneho úkonu ručenia nenapadla, takúto neplatnosť nekonvaliduje. Z jeho strany nebola daná určitá a zrozumiteľná, resp. vedomá vôľa prevziať na seba záväzok ručenia. Vzhľadom na počet lízingových zmlúv (9) rozsah záväzkov (150 980,52 eur s prísl.), nešlo o bežnú vec medzi manželmi a k prevzatiu ručenia sa vyžadoval súhlas druhého z manželov, čo v danom prípade nebolo. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal ručením v lízingových zmluvách, nedostatkom písomného súhlasu manželky, resp. platnosťou či neplatnosťou právnych úkonov a individuálne posúdil každú zmluvu. Žalovaný 4/ neplatnosť právneho úkonu nespôsobil, podmienky zmluvy, jej obsah ani VOP nevyhotovoval. Akcentovanie rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 311/2016 neobstojí, pretože sa nejedná o skutkovo a právne totožnú vec s rozhodnutím I. ÚS 26/2010. Odmietol argumentáciu žalobcu k premlčaniu, samotným označením čísla leasingovej zmluvy pri čiastočnom plnení nedošlo k uznaniu zvyšku záväzku. V danom prípade išlo operatívny leasing, ktorý je zmluvne, účtovne a daňovo zrovnateľný s nájmom, splátky sú úhradou časti predstavujúcej ekonomické opotrebenie vecí po dobu nájmu, nie je preto možné považovať akúkoľvek dodatočnú splátku po skončení doby užívania za plnenie, ktoré zodpovedá ekonomickému opotrebeniu. Takouto dodatočnou platbou nedochádza k plneniu zodpovedajúcemu operatívnemu leasingu. Pokiaľ žalobca ako podnikateľ mienil svoje pohľadávky zabezpečiť ručením, mal konať s náležitou pozornosťou a starostlivosťou. Nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že na strane dlžníka bola spoločnosť s ručením obmedzením, pričom z toho vyplývajúce právne následky nemožno prelomiť takým spôsobom, že sa spoločníci stanú neobmedzene zodpovednými za záväzky spoločnosti.
V takom prípade by spoločnosť nadobudla charakter verejnej obchodnej spoločnosti. Bol uvedený do omylu bez toho, aby mal úmysel zaviazať sa k ručeniu. V ostatnom sa pridržiaval argumentácie uvádzanej prvoinštančnom konaní. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
18. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril podaním zo dňa 30.08.2019 tak, že je nesporné, že ručenie nie právnym úkonom, ktorý by podliehal režimu ust. § 145 Občianskeho zákonníka, teda nie je potrebné, aby na prevzatie ručenia bol udelený súhlas manželky ručiteľa (rozhodnutie R 61/1973). Tu si však treba uvedomiť, že ak prevzatie ručenia nespadá pod citované ustanovenie Občianskeho zákonníka, teda ide o právny úkon zaväzujúci iba manžela (ručiteľa) a nie jeho manželku, pretože nejde o nakladanie so spoločnou vecou, potom ani nie možné, aby sa manželka ručiteľa domáhala relatívnej neplatnosti ručiteľského záväzku podľa § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Potom ju právny poriadok necháva bezbrannú a bez akéhokoľvek pričinenia či súhlasu tak dochádza k zásahu do jej majetku a majetkových práv, hoci tento podlieha režimu BSM a nepatrí výlučne do vlastníctva manžela
- ručiteľa. Žalovaný 2/ vystupuje ako ručiteľ za záväzky kapitálovej spoločnosti, ktorej je konateľom a spoločníkom, ale jeho manželka sa na konaní a podnikaní tejto spoločnosti nepodieľala a podieľať ani nemohla. Podľa § 106 Obchodného zákonníka ručia spoločníci za záväzky spoločnosti len do výšky nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Jeho manželka ani nemá žiadnu zákonnú možnosť domáhať sa zrušenia BSM podľa § 148 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože tak môže urobiť iba manželka podnikateľa, ktorý má oprávnenie na podnikanie. Právny poriadok tak nedáva žiadnu možnosť manželke domáhať sa neplatnosti ručiteľského záväzku, ani domáhať sa zrušenia BSM. Taký výklad, k takému sa snaží dospieť žalobca, je preto extrémne nespravodlivý a správne uzavrel súd prvej inštancie, že ak spoločník kapitálovej spoločnosti prijme ručenie za záväzky spoločnosti, zasahuje tým i do majetku podliehajúceho BSM, robí tak nad rozsah § 106 Obchodného zákonníka a zasahuje do majetkových práv svojej manželky. Týmto dochádza k obchádzaniu zákona a k nespravodlivému postupu a výkladu práva. Preto je potrebné skúmať každý skutkový stav individuálne tak, ako to uvádza ústavný súd. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že by jeho manželka vedela o podnikateľskej činnosti žalovaného 1/, manželka žalovaného 2/ v spoločnosti žalovaného 1 nikdy nepôsobila ako účtovníčka, ale iba ako personalistka. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu voči žalovaným 2/ až 4/ zamietol.
19. Žalobca sa podaním zo dňa 07.10.2019 písomne vyjadril tak, že dopad inštitútu ručenia a súhlasu k priamej vykonateľnosti je rozdielny. Ručenie je hmotnoprávnym inštitútom, ručiteľom je daná široká možnosť uplatňovať námietky. Naopak, súhlas s priamou vykonateľnosťou má v prípade neplatenia a následne exekúcie okamžite devastujúci následok na majetok v BSM. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí akcentuje práve tento devastujúci následok. Súd prvej inštancie preto nemal k záveru o absolútnej neplatnosti ručenia vôbec dôjsť. Pokiaľ sa žalovaní dovolávajú jeho neplatnosti, treba tento úkon posudzovať ako pokus dovolať sa neplatnosti relatívnej, ale v takom prípade sa nikto nemôže dovolať neplatnosti, ktorú sám spôsobil. Na posúdenie veci nemôže mať ani vplyv ani to, či BSM žalovaného 3/ a jeho manželky bolo či nebolo rozdelené. Žalobca je presvedčený, že žalovaní čiastočnými platbami obsahujúcimi len variabilný symbol manifestovali, že platia na akúkoľvek pohľadávku z predmetnej leasingovej zmluvy. Neuvádzali, že platia konkrétnu leasingovú splátku alebo inú čiastkovú pohľadávku. S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti žalobca ako veriteľ tento krok legitímne vyhodnotil ako vôľu žalovaných uznať celý dlh alebo jeho čo najväčšiu časť. Taktiež nesúhlasil s hodnotením dojednania o zmluvnej pokute uvádzaným žalovaným 1/, 3/. Poukázal na to, že pokiaľ manželky žalovaných 1/, 3/ sú len spoločníčkami a konateľkami v obchodných spoločnostiach, táto činnosť s ohľadom na výsledky hospodárenia spoločnosti je určite lukratívna a príjmy z titulu odmien štatutárneho orgánu či podielu na zisku rovnako ako majetkové hodnoty predstavované podielmi na týchto spoločnostiach sú v takej výške, že uplatnenie pohľadávky zo strany žalobcu by rodinné hospodárenie žalovaných neohrozilo. Pokiaľ sa v závere vyjadrenia ohradzujú žalovaní 1/, 3/ proti ručeniu spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzením na základe ručiteľského vyhlásenia, táto argumentácia nie je vhodná, Obchodný zákonník v tomto prípade hovorí pri spoločnosti s ručením obmedzeným o zákonnom ručení, nie o ručení zmluvnom alebo prevzatom na základe jednostranného právneho úkonu. Nepovažoval za správne ani argumenty žalovaného 2/ ohľadne vzťahu ručenia a BSM v tom smere, že ručenie za záväzky kapitálovej spoločnosti osobou, ktorá má majetok v BSM, je obchádzaním zákona, a teda neplatným právnym úkonom. Neexistuje rozdiel medzi ručením za záväzky akéhokoľvek subjektu. Ak by súd prijal argumentáciu žalovaného 2/, znamenalo by to, že ženatá alebo vydatá osoba sa môže ľahko zbaviť ručiteľského záväzku práve s poukazom na existenciu BSM. Ustanovenie § 148 a ods. 2
Občianskeho zákonníka nedopadá na situáciu, keď sa jeden z manželov stane neobmedzene ručiacim spoločníkom obchodnej spoločnosti alebo štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti. Aj v tom prípade existuje značné riziko devastačného dopadu do majetkovej sféry manželov, pretože štatutárny orgán je povinný jednať so starostlivosťou riadneho hospodára, inak obchodnej spoločnosti zodpovedá za škodu celým svojím majetkom. Zdôraznil, že právny úkon, ktorý nemožno považovať za vybavovanie bežnej záležitosti, uskutočnený iba jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti, pričom v prebiehajúcom konaní k takému dovolaniu nedošlo. Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažuje napríklad ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61 /1973). Nie je dôležité, či manželka žalovaného 2/ pracovala v spoločnosti žalovaného 1/ ako účtovníčka alebo ako personalistka, pretože i ako personalistka videla dovnútra spoločnosti, mala prehľad o tom, koľko v spoločnosti jazdí kamiónov, koľko má žalovaný 1/ zamestnancov, mala prehľad o ich mzdách, čo znamená, že si mohla urobiť obraz o ekonomickom zdraví žalovaného 1/. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného 4/ argumentoval, že jeho tvrdenia, že nepodpísal ručiteľské vyhlásenie, že nebol oboznámený s obsahom zmluva VOP atď. žalovaný 4/ predkladá až teraz, toto v prvoinštančnom konaní netvrdil. Nebolo preukázané jeho tvrdenie, že predmetné listiny nepodpísal aj jeho tvrdenie o tom, že ich nepodpísal v danom čase a mieste sú čistou špekuláciou. Žalovaný 4/ je osoba plne spôsobilá na právne úkony, disponuje potrebnou dôvodovou aj rozumovo vyspelosťou. Námietka, že v čase podpisu v ručiteľskom vyhlásení nedisponoval žiadnym majetkom, je bez právnej relevancie. Pokiaľ ide o rozsah záväzku, a toho, či spadal do BSM, poukázal na svoju rozsiahlu predchádzajúcu argumentáciu. Aj, keď boli textácie ručiteľských vyhlásení predpripravené žalobcom, bol to žalovaný 4/, kto právny úkon urobil, a preto sa nemôže dovolávať jeho neplatnosti. Nesprávny je aj jeho výklad operatívneho leasingu. Operatívny leasing je nájmom, je to právny vzťah založený nepomenovanou zmluvou. Je inštrumentom slúžiacim okrem iného aj na financovanie predmetu dojednanie o nárokoch pri predčasnom ukončení zmluvy. Dohoda o zmluvnej pokute spĺňala špecifické požiadavky stanovené zákonom, ako aj všeobecné požiadavky na platný právny úkon. Názor žalovaného 4/, že ručenie by malo byť reálne a reálne vymáhateľné, je podľa jeho názoru síce zaujímavý, ale právne irelevantný. Žalovaní 2/ až 4/prevzali ručenie dobrovoľne. Trval na podanom odvolaní a žiadal, aby mu odvolací súd vyhovel.
20. Žalovaní 1/, 3/ v písomnom vyjadrení zo dňa 22.10.2019 uviedli, že sa stotožňujú so závermi, vyslovenými vo vyjadrení k odvolaniu, resp. počas celého prvostupňového konania o neplatnosti ručiteľského záväzku žalovaných 1/, 3/ s poukazom na existenciu BSM a rovnako tak o premlčaní žalobcom žalovaných pohľadávok. V žiadnom prípade nedošlo uznanie dlhu zo strany žalovaných 1/, 3/. Niektoré rozhodnutia, ktoré v konaní žalobca predkladá, sú už prekonané novými rozhodnutiami súdov v obdobných veciach.
21. Žalovaný 4/ vo vyjadrení zo dňa 11.11.2019 uviedol, že žalobca nesprávne interpretuje jeho vyjadrenie, žalovaný 4/ neuviedol, že by ručiteľské prehlásenie nepodpísal, poukázal na to, že listiny, ktoré predložil žalobca, nepodpisoval v danom mieste a čase. Neplatnosť svojho ručenia odôvodňoval nedostatkom vôle k podpisu ručiteľského záväzku, čo vyplývalo z toho, že zmluva bola koncipovaná tak, že obsah ručiteľskom záväzku bolo možné prehliadnuť, nemal žiadne prostriedky slúžiace k ručeniu a k žiadnemu ručeniu súhlas svojej vtedajšej manželky nedostal. Pri podpisovaní listín bol uvedený do omylu, jeho vôľa nebola uzatvoriť ručiteľskú zmluvu alebo prevziať ručiteľský záväzok. Žalovaný 4/ nevykonal žiadnu platbu, preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by akékoľvek platby znamenali uznanie záväzku vo vzťahu k všetkým žalovaným. Zmluvná pokuta bola uvedená iba vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nepodpisoval a nebol s nimi oboznámený. Žalobca žiadnym spôsobom neskúmal jeho majetkové pomery v čase uzatvárania zmlúv. Žalobca svoje tvrdenia zakladá na prísne formálnom výklade. Vo vzťahu k svojej pohľadávke nepostupoval žalobca účinným spôsobom, pretože mal dostatok možností vymoženiu z majetku žalovaného 1/, ale takýto postup nahradil vymáhaním z tzv. ručenia.
22. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.
23. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
24. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie a ktorým bol viazaný, pričom s ohľadom na obsah odvolania žalobcu i vyjadrení žalovaných, ktorí nenavrhli dokazovanie doplniť o vykonanie konkrétnych dôkazov, resp. ho zopakovať, nevyvstala potreba, aby sám dokazovanie zopakoval alebo doplnil (§ 383 CSP). V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP potom nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.
25. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
26. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
27. Žalobca v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, teda že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.
28. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
29. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné.
30. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, ktorý v odvolacom konaní stranami rozporovaný nebol.
31. Žalobca ako prenajímateľ dňa 18.04.2007 uzatvoril so žalovaným 1/ zmluvu o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX. Na základe tejto zmluvy vzniklo žalovanému 1/ oprávnenie užívať po dobu trvania leasingu náves X. I. X. XX/L-XX.XX E B s tým, že leasingové splátky boli stanovené na 575,81 eur s DPH a zostatková predajná cena bola stanovená na 8 000 eur s DPH. Na listine s leasingovou zmluvou je v spodnej časti uvedený aj text „Preberáme týmto v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka celkové ručenie za záväzky nájomcu vyplývajúce z tejto zmluvy“; pod ktorým textom sú vlastnoručné podpisy žalovaných 2/, 3/, 4/. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú podľa jej textu Všeobecné obchodné podmienky pre operatívny leasing a žiadosť žalovaného 1/ obsahujúca jeho záväzky súvisiace s financovaním projektu Európskou investičnou bankou. Zmluvu za žalobcu podpísal U. E. a D. O., pričom žalobca dňa 15.01.2007 udelil U. E. plnú moc, aby spoločne s jedným vedúcim organizačnej zložky alebo spoločne s jedným prokuristom alebo spoločne s pani Q. alebo spoločne s pánom B. zastupoval žalobcu vo všetkých záležitostiach súvisiacich s predmetom podnikania, okrem iného aj v rozsahu leasingovej činnosti. Žalobca dňa 15.01.2007 udelil D. O. plnú moc, aby spoločne s prokuristom alebo spoločne s ďalším splnomocneným zastupoval žalobcu vo všetkých záležitostiach súvisiacich s predmetom podnikania, okrem iného aj v rozsahu leasingovej činnosti. U. E. bol v novembri 2007 zamestnancom žalobcu. U. E. do F. W. doniesol pripravené zmluvy, opatrené podpismi zo strany žalobcu. VOP pre operatívny leasing sú viditeľne parafované G.. X. (žalovaný 3/ ako konateľ žalovaného 1/) na každej strane. Vo Všeobecných obchodných podmienkach pre operatívny leasing sa žalovaný 1/ zaviazal, že ak bude v omeškaní s leasingovou splátkou alebo inými platbami, najmä s platbou zostatkovej predajnej ceny, je povinný uhradiť prenajímateľovi úroky z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy brutto denne (čl. 8.2 VOP). Žalobca sa so žalovaným 1/ dohodol aj na tom, že pri predčasnom zrušení leasingovej zmluvy z dôvodov na strane nájomcu nájomca uhradí prenajímateľovi zmluvnú pokutu, ktorá bude vypočítaná ako súčet úhrnu leasingových splátok, na ktoré by mal prenajímateľ nárok v prípade riadneho ukončenia leasingovej zmluvy po celú dobu jej trvania podľa splátkového kalendára a dohodnutej zostatkovej predajnej ceny bez DPH (čl. 9.2 VOP). Vo Všeobecných obchodných podmienkach pre operatívny leasing, čl. 9.3 VOP, sa strany dohodli aj na tom, že prenajímateľ má ďalej preúčtovať na nájomcu dodatočne vzniknuté náklady z dôvodu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, akými sú najmä poistné, náklady na zabezpečenie predmetu leasingu a opravy. Žalobca dňa
04.06.2007 vystavil splátkový kalendár, podľa ktorého mal žalovaný 1/ zaplatiť dňa 04.06.2007 žalobcovi sumu 570,69 eur a 47 splátok po 575,81 eur s tým, že každá táto splátka bola splatná v 1. deň mesiaca. Žalovaný 1/ od spoločnosti I. B. S. s.r.o. dňa 04.06.2007 prevzal nový plachtový náves X. I. X. XX/L-XX.XX E B s výrobným číslom K Vozidlo financované na základe zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX malo evidenčné číslo F. Žalobca prostredníctvom makléra H., a.s. poistil v poisťovni O., a.s. náves e.č. F. za čo uhradil poistné 10 x 27 eur a 20 eur. Žalobca dňa 31.01..2009 vypovedal leasingovú zmluvu č. XXXXX/XX z dôvodu neuhradenia leasingových splátok a výpoveď bola žalovanému 1/ doručená dňa 11.02.2009. Žalobca zaplatil spoločnosti I. X. s.r.o. za znalecký posudok, ktorého predmetom bol náves e.č.F. dňa 12.03.2009 sumu 91,63 eur, vyfakturovanú žalobcovi touto spoločnosťou dňa 06.03.2009. Žalobca zaplatil spoločnosti B. group s.r.o. za znalecký posudok, ktorého predmetom bol náves e.č. F. dňa 18.11.2009 sumu 100,- eur, vyfakturovanú žalobcovi touto spoločnosťou dňa 06.11.2009. Spoločnosť F. vyfakturovala žalobcovi za parkovanie návesu e.č. F. parkovné 110,08 eur za október 2009 a žalobca predmetné parkovné spoločnosti F., s.r.o. zaplatil 04.12.2009. Žalobca dňa 03.11.2009 uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorou spoločnosti S. I., s.r.o. predal plachtový náves X. I. s výrobným číslom K za 8 000 eur bez DPH. Žalovaný 1/ ako predávajúci uzatvoril dňa 31.03.2010 kúpnu zmluvu, ktorou predal ťahač P. a náves X. spoločnosti S. I. s.r.o. za 20 230 eur s tým, že strany sa dohodli na tom, že kupujúci časť kúpnej ceny - konkrétne sumu 12 230 eur poukáže na účet žalobcu. V kúpnej zmluve žalovaný 1/ určil, že suma 3 269,87 eur má byť použitá na splnenie záväzkov zo zmluvy č. XXXXX/XX Súd považuje za preukázané aj to, že spoločnosť S. I. s.r.o. dňa 23.04.2010 zaplatila na účet žalobcu sumu 12 230 eur, pričom ako variabilný symbol uviedla znaky „XXXXXXXXXX“. Žalobca dňa 07.01.2010 vypracoval konečné vyúčtovanie zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, v zmysle ktorého žalovaný 1/ dlhoval žalobcovi splátky 575,81 eur, úroky z omeškania 45,77 eur, budúce leasingové splátky 18 761,86 eur, poistné 395,44 eur, znalečné 210,63 eur a parkovné 110,08 eur s tým, že po zohľadnení predajnej ceny 8 000 eur bol ku dňu 07.01.2010 nedoplatok vo výške 10 479,83 eur. Listami zo dňa 12.07.2013 vyzval žalobca U. W., P. Y., P. X. a Q. O., každého na zaplatenie sumy 150 980,52 eur titulom ručenia.
32. V tomto smere súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že žalobca a žalovaný 1/ dňa 18.04.2007 uzavreli zmluvu o operatívnom leasingu, ktorú za žalobcu podpísali oprávnené osoby, riadne splnomocnený zamestnanec U. E. a splnomocnenec D. O., pričom žalobca zo zmluvy riadne plnil. Uvedený záver súdu prvej inštancie odvolaním žiadnej zo strán napadnutý nebol.
33. Súd prvej inštancie správne vykonaným dokazovaním ustálil i to, že žalovaný 1/ svoju zmluvnú povinnosť platiť mesačné splátky dodržal iba čiastočne, zaplatil iba 20 týchto splátok po 570,69 eur, resp. 575,81 eur. Ku dňu výpovede zmluvy žalovaný 1/ konkrétne zaplatil prvých 19 splátok (t.j. splátky splatné do 01.12.2008). Priamo z textu žaloby súd prvej inštancie správne vyvodil i to, že žalovaný 1/ plnením sumy 621,58 eur zaplatil aj splátku (575,81 eur), splatnú 01.01.2009, teda po dni účinnosti výpovedi (odsek IV. žaloby, kde žalobca uvádza, že u leasingovej zmluvy č. XXXXX/XX od pohľadávky 19 383,44 eur odpočítal platby prijaté po dátume výpovede v celkovej výške 621,58 eur). Suma 621,58 eur je pritom zjavne súčtom súm uvedených žalobcom vo výpovedi leasingovej zmluvy: 575,81 eur + 45,77 eur.
34. Popísané skutočnosti žalobca vo svojom odvolaní nerozporoval. Záveru súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu voči žalovanému 1/ v časti o zaplatenie popísanej leasingovej splátky zmienenej vo výpovedi zmluvy vo výške 575,88 eur z dôvodu jej úhrady žalovaným 1/, tak niet čo vytknúť. Rovnako bolo správne rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobcom uplatnený nárok na úhradu vyčíslených úrokov z omeškania 45,77 eur z dôvodu ich úhrady žalovaným 1/, ako to uvádza sám žalobca v odseku IV. žaloby, ktorý záver žalobca v odvolaní ani nespochybňuje a v tomto smere neuvádza žiadne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia v tomto smere.
35. Pokiaľ ide o dojednanie o zmluvnej pokute, obsiahnuté v čl. 9.2 VOP, odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti tohto zmluvného dojednania z dôvodu jej rozporu so zákonom, konkrétne s ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
36. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
37. Zmluvná pokuta je dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade porušenia povinnosti, ktorej splnenie vyplýva zo zabezpečovanej zmluvy. Dohoda o zmluvnej pokute musí byť uzavretá písomne a musí obsahovať označenie: a/ zmluvných strán, b/ zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje a c/ výšky zmluvnej pokuty alebo spôsobu jej určenia. Pokiaľ ide o určenie zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje, v dohode o zmluvnej pokute musí byť jednoznačne špecifikovaná zmluvná povinnosť, na porušenie ktorej sa zmluvná pokuta vzťahuje. Pod zmluvnou povinnosťou má zákon na mysli povinnosť, ktorá vyplýva jednému z účastníkov daného zmluvného vzťahu. Ak nie je zmluvná pokuta dohodnutá pre prípad porušenia povinnosti, ale pre prípad výkonu práva, ktoré patrilo dlžníkovi podľa zmluvy (prípadne podľa zákona), ide o neplatné dojednanie pre rozpor s účelom zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ide najmä o uplatnenie práva dať výpoveď zmluvy, práva odstúpiť od zmluvy, práva odporovať právnemu úkonu, práva vznášať námietky (napríklad námietku premlčania), práva jednostranne započítať pohľadávku a podobne (Imrich Fekete, Martina Feketeová: Občiansky zákonník, Prehľadný komentár, EPOS, Bratislava 2012, str. 722 -723). V nadväznosti na uvedenú právnu teóriu i súdna prax konštatuje, že ak účastníci zmluvy o budúcej zmluve dohodli zmluvnú pokutu pre prípad odstúpenia od zmluvy, je zmluva v tejto časti neplatná pre rozpor so zákonom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/5/2000 zo dňa 24.08.2000, publikovaný v Zbierke rozhodnutí súdov SR a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. R 27 /2002). V rozhodnutí sp.zn. 2Cdo/141/2000 najvyšší súd konštatoval, že kumulácia právneho inštitútu odstúpenia od zmluvy a zmluvnej pokuty nie je možná. Pokiaľ prejavy vôle účastníkov smerovali k dohode o zmluvnej pokute, je takéto dojednanie (pozn. - vo veci rozhodovanej najvyšším súdom ustanovenie, podľa ktorého bol kupujúci povinný v prípade zrušenia kúpnej zmluvy zaplatiť zmluvnú pokutu v dojednanej výške) neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože § 544 Občianskeho zákonníka spája zmluvnú pokutu s porušením zmluvnej povinnosti, a nie so zánikom záväzku (či už jeho zrušením, odstúpením od zmluvy a podobne).
38. V súdenej veci bola zmluvná pokuta viazaná na prípad predčasného zrušenia leasingovej zmluvy z dôvodov na strane nájomcu. Formulácia „predčasné zrušenie leasingovej zmluvy z akýchkoľvek dôvodov na strane nájomcu“ však sama osebe neznamená porušenie zmluvnej povinnosti, ktorá by vyplývala jednému z účastníkov daného zmluvného vzťahu (tu žalovanému 1/), naopak, viaže sa vo všeobecnosti na výkon práva, ktoré patrí žalovanému 1/ dlžníkovi podľa zmluvy (prípadne podľa zákona). Vzhľadom na to a s poukazom na vyššie popísané závery právnej teórie i ustálenej súdnej praxe (s ktorými napokon nepolemizuje ani žalobca v odvolaní), od ktorých odvolací súd nezistil v konaní dôvod odchýliť sa, odvolací súd prisvedčil záveru súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvného dojednania, týkajúceho sa zmluvnej pokuty (čl. 9.2 VOP) pre rozpor so zákonom. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie správne postupoval, keď uzavrel, že z dôvodu neplatnosti zmluvného dojednania o zmluvnej pokute, žalobca nemá nárok zmluvnú pokutu 18 761,86 eur.
39. Čo sa týka otázky platnosti dojednania o zmluvnej pokute, odvolateľ napokon obmedzil svoju argumentáciu v odvolacom konaní len na tvrdenie, že zmluvná pokuta bola dojednaná písomne, v súlade s ustanoveniami § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné z vyššie popísaných dôvodov.
40. V súvislosti s týmto nárokom žalobcu súd prvej inštancie následne správne vyhodnotil i platbu žalovaného 1/ zo dňa 04.02.2010 súvisiacu so zmluvou č. XXXXX/XX, s uvedeným špecifickým symbolom XXXXXXXXXX. Keďže v konaní vykonaným dokazovaním nebolo zistené, čo konkrétne mal špecifický symbol predstavovať, bolo namieste vychádzať z predpokladu, že dlžník neurčil, na ktorý záväzok touto platbou plní a s poukazom na § 330 ods. 3 Obchodného zákonníka treba platbu započítať na najskôr splatný záväzok. Keďže zmluvné dojednanie ohľadne zmluvnej pokuty obsiahnuté v čl. 9.2 VOP súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako absolútne neplatné, postupu súdu prvej inštancie, ktorý danú platbu považoval za platbu pohľadávok žalobcu na náhradu poistného, parkovného a odplaty za znalecké posudky niet čo vytknúť a voči tomuto nesmerujú ani odvolacie námietky žalobcu.
41. Súd prvej inštancie teda ďalej na základe výsledkov dokazovania správne konštatoval, že žalobcovi patrí nárok na úhradu sumy 290,- eur titulom žalobcom uhradeného poistného 10 x 27,- eur + 20 eur (bod 21 napadnutého rozsudku), hoci žalobca sa v konaní domáha iba úhrady 285,36 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplýva i to, že žalovaný 1/ tento nárok žalobcu uhradil pred podaním žaloby (bod 18 napadnutého rozsudku v spojení s bodom 39 tohto rozsudku), súd prvej inštancie správne uplatnený nárok žalobcu na úhradu poistného 285,36 eur zamietol ako nedôvodný.
42. Obdobne, súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobcovi patrí nárok na úhradu sumy 110,08 eur titulom žalobcom uhradeného parkovného (bod 23 napadnutého rozsudku), avšak vzhľadom na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplýva i to, že žalovaný 1/ tento nárok žalobcu uhradil pred podaním žaloby (bod 18 napadnutého rozsudku v spojení s bodom 39 tohto rozsudku), súd prvej inštancie správne uplatnený nárok žalobcu na úhradu parkovného 110,08 eur zamietol ako nedôvodný.
43. Pokiaľ ide o náhradu znalečného vo výške 91,63 eur a vo výške 100,- eur, ktoré vynaložil žalobca dňa 12.03.2009 a 18.11.2009, súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že zmluva ani VOP neobsahujú ustanovenie, ktoré by zakladalo povinnosť žalovaného 1/ na náhradu znalečného. V konaní však bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil svoju právnu povinnosť platiť leasingové splátky a k znaleckému hodnoteniu ceny vozidla došlo za účelom jeho speňaženia práve v dôsledku tohto porušenia zmluvy žalovaným 1/, čo viedlo k tomu, že sa znížil majetok žalobcu o sumu spolu 191,63 eur. Žalobcovi tak správne patrí táto suma titulom náhrady škody. Vzhľadom na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplýva i to, že žalovaný 1/ tento nárok žalobcu uhradil pred podaním žaloby (bod 18 napadnutého rozsudku v spojení s bodom 39 tohto rozsudku), súd prvej inštancie správne uplatnený nárok žalobcu na úhradu znalečného 191,63 eur zamietol ako nedôvodný.
44. Vo vzťahu k skutočnostiam popísaným v bodoch 39 až 42 tohto rozsudku žalobca v odvolaní ani neuviedol žiadnu právu či skutkovú argumentáciu, spochybňujúcu správnosť a zákonnosť uvedených záverov súdu prvej inštancie.
45. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa účinkov uznania záväzku čiastočným plnením záväzku zo strany žalovaného 1/ odvolací súd uvádza, že podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Je zrejmé, že zákonodarca v citovanom ustanovení vytvoril konštrukciu nevyvrátiteľnej právnej domnienky uznania záväzku jeho čiastočným plnením, a že za predpokladu, ak dlžník výslovne nevyhlási opak, platí, že uznáva aj zvyšok dlhu. Pokiaľ v tomto kontexte odvolateľ argumentuje, že čiastočným plnením sumy 2 000,- eur zo strany žalovaného 1/ došlo k uznaniu i zvyšku dlhu (v tomto prípade zrejme vo vzťahu k žalobcom uplatnenej zmluvnej pokutu), odvolací súd sa stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, že účinkom uznania dlhu je vznik vyvratiteľnej právnej domnienky, že v čase uznania dlh existoval. Uznaním dlhu sa však dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod č. R 13/1988). Ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania (ak nešlo o záväzok premlčaný). Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Žalovaný 1/ ( rovnako ako žalovaní 2/ až 4/) v konaní namietal, že jeho záväzok platiť zmluvnú pokutu nevznikol v dôsledku absolútnej neplatnosti tohto zmluvného dojednania, pričom na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne ustálil, že dojednanie čl. 9.2 VOP týkajúce sa zmluvnej pokuty, je absolútne neplatným zmluvným dojednaním, z ktorého žalobcovi nie je možné priznať žiadne plnenie (viď bod 35 až 39 tohto rozsudku). Keďže v konaní bolo preukázané, že záväzok žalovaného 1/ zo zmluvy plniť zmluvnú pokutu neexistuje, nie je možné čiastočné plnenie žalovaným 1/ zo dňa 04.02.2010 vo výške 2 000,- eur považovať za uznanie tohto záväzku žalovaného 1/ platiť zmluvnú pokutu.
46. V súdenej veci tak možno uzavrieť, že vo vzťahu k žalovanému 1/ súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu zamietol ako nedôvodnú, jednak z dôvodu, že dojednanie o zmluvnej pokute, obsiahnuté v čl. 9.2 VOP zmluvy predstavuje absolútne neplatné dojednanie a žalobcovi z neho nepatrí
žiaden nárok a jednak z dôvodu, že menovaný sumu, ktorá by z uplatneného nároku žalobcovi patrila (splátka 575,81 eur a vyčíslený úrok 45,77 eur, poistné 285,36 eur + parkovné 110,08 eur + znalečné 191,63 eur), uhradil pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie správne vo vzťahu k žalovanému 1/ za aplikácie § 255 ods. 2 CSP rozhodol i o nároku žalovaného 1/ na náhradu trov konania, keď plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
47. Vo vzťahu k žalovaným 2/ až 4/ v postavení ručiteľov za záväzky žalovaného 1/ zo zmluvy zo dňa 18.04.2007 súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že urobenie ručiteľského záväzku v súdenej veci predstavuje právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatný s poukazom na nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 26/2010.
48. Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie nestotožňuje.
49. Vo veci rozhodovanej Ústavným súdom SR sp.zn. I. ÚS 26/2010 sa sťažovateľka domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu - pristúpenia k záväzku, ktorú uzavrel jej manžel (žalovaný 1/) s obchodnou spoločnosťou (žalovaný 2/), a ktorou pristúpil k záväzku spoločnosti, v ktorej bol spoločníkom i konateľom. Sťažovateľka sa dovolávala relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu, pretože s ním nevyslovila súhlas. Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 420/06 z 13. novembra 2007 bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že žaloba sťažovateľky o určenie neplatnosti právneho úkonu - pristúpenia k záväzku, bola zamietnutá. Krajský súd rozsudok odôvodnil v podstate tým, že pristúpením k záväzku nevznikol spoločný záväzok manželov, iba manžel sťažovateľky sa stal spoludlžníkom, a teda individuálnym účastníkom predmetných právnych úkonov, ktoré podľa záveru krajského súdu nezaložili sťažovateľke žiadne práva ani povinnosti a primárne sa netýkajú spoločných vecí tak, ako to predpokladá § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa krajského súdu sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku len od manžela sťažovateľky, a nie od nej samotnej.
50. Ústavný súd v citovanom náleze sp.zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010 výslovne uviedol, že pre nedostatok právomoci neprislúcha ústavnému súdu autoritatívne rozhodnúť o tom, či konkrétny právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku, súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice) podlieha režimu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ak áno, či ide o bežnú alebo ostatnú vec, a teda či v prípade absencie súhlasu druhého manžela ide o právny úkon platný, relatívne neplatný (§ 145 ods. 1 v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka) alebo absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Je preto dôležité si uvedomiť, že ako sám uvádza, ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu len z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a dospel k záveru, že najvyšší súd prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do práv sťažovateľky garantovaných ústavou a dohovorom. Zdôraznil, že pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta. Vo vzťahu k meritu veci poukázal ústavný súd na to, že na jednej strane stojí skutočnosť, že v zmysle staršej judikatúry (od ktorej sa najvyšší súd neodklonil) ide len o záväzok manžela sťažovateľky, čo viedlo najvyšší súd k záveru, že nešlo o vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí. Na druhej strane je však právnym dôsledkom tohto úkonu právny stav, že v prípade nesplnenia tohto záväzku manželom sťažovateľky sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM, teda napr. predajom spoločných vecí
- hnuteľných či nehnuteľných tvoriacich masu BSM (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z tohto pohľadu sa nesporne javí, že účinky tohto právneho úkonu (pristúpenie k záväzku) sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí tak, ako to má na mysli práve § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že samotný právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku) zaväzuje len manžela sťažovateľky. Pri interpretácii obsahu normatívneho textu - ,,vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ - pritom podľa ústavného súdu všeobecné súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam (tak ako to zohľadnil v záveroch rozsudku najvyšší súd), ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére
spoločných vecí. Z okolností prípadu nevyplýva, že by manžel sťažovateľky vlastnil majetok relevantnej hodnoty mimo BSM, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa. BSM vzniklo uzavretím manželstva a jeho rozsah nebol následne dohodou v zmysle § 143a Občianskeho zákonníka modifikovaný. Totiž, ak by manžel sťažovateľky mimo masy BSM vlastnil majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa, dalo by sa súhlasiť so záverom najvyššieho súdu, že dohoda o pristúpení k záväzku sa netýka spoločných vecí, a preto je vyňatá z aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade je však nesporné, že účinky dohody o pristúpení k záväzku uzavretej len jedným z manželov sa v prípade jej exekučného vymáhania prejavia aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do BSM. Za týchto okolností
- a to je v prerokúvanej veci rozhodujúce - sa tento právny úkon týka vybavovania spoločných vecí, pretože sťažovateľka v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavená spoluvlastníctva svojho majetku. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že najvyšší súd mal v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov konania ústavnú povinnosť skúmať, či ide, alebo nejde o bežnú vec, a teda či na realizáciu tohto právneho úkonu je, alebo nie potrebný súhlas druhého manžela a či z tohto pohľadu ide o platný, alebo relatívne neplatný právny úkon. Podľa názoru ústavného súdu však pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.. Ak už najvyšší súd odmietol odklon od doterajšej judikatúry (na čo podľa ústavného súdu in concreto mal relevantný a obhájiteľný dôvod), mal posúdiť predmetný právny úkon (dohodu o pristúpení k záväzku) cez prizmu dobrých mravov, pretože aj v tomto kontexte sa javí, že môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom (contra bonos mores), a teda neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nemožno totiž v danom prípade nezohľadniť ani tú skutočnosť, že manžel sťažovateľky realizoval podnikateľskú činnosť nie vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale účasťou na podnikaní právnickej osoby - spoločnosti s ručením obmedzeným. Pojmovým znakom tejto obchodnej spoločnosti je práve obmedzené ručenie spoločníka za jej záväzky (§ 106 Obchodného zákonníka) a aj oddelenie záväzkov spoločnosti a spoločníka. Kým spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom, spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Podnikateľské riziko spojené s prípadnou platobnou neschopnosťou teda zaťažuje v zásade spoločnosť a ručenie spoločníka je zákonom limitované (v prípade manžela sťažovateľky išlo o sumu 140 000 Sk). Za týchto okolností sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti (v sume 1 115 735,40 Sk s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Pokiaľ najvyšší súd v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil tieto východiská potom jeho prístup nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie.
51. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný nález nie je aplikovateľný v prejednávanej veci takým spôsobom, ako to vykonal súd prvej inštancie. Predovšetkým si treba uvedomiť, že v súdenej veci nejde o pristúpenie žalovaných 2/ až 4/ k záväzku žalovaného 1/, ktoré zakladá priamy vzťah veriteľ - dlžník medzi veriteľom a pristupujúcim subjektom, a ktorý je modifikáciou hlavného záväzku v osobe dlžníka, ale o ručenie, ktoré je zabezpečovacím inštitútom, z ktorého vzniká len vedľajší, akcesorický záväzok a ktorý nemá vplyv na obsah hlavného záväzku medzi veriteľom a dlžníkom. Ručenie ako zabezpečovací inštitút subsidiárnej povahy nezakladá bezprostrednú zaviazanosť ručiteľa voči veriteľovi a jeho uplatnenie prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak záväzok riadne a včas nesplní dlžník, čo znamená, že k plneniu záväzku ručiteľom nemusí vôbec dôjsť.
52. Ďalším podstatným rozdielom oproti veci riešenej ústavným súdom v konaní sp.zn. I. ÚS 26/2010 je, že manželky žalovaných 2/, 3/ a 4/ ručiteľský záväzok vyplývajúci zo zmluvy zo dňa 18.04.2007 výslovne nenamietali, právne relevantným spôsobom sa jeho relatívnej neplatnosti do vyhlásenia napadnutého rozsudku nedovolávali a jediné subjekty, namietajúce jeho neprimeranú tvrdosť vo vzťahu k majetku v BSM sú samotní ručitelia (žalovaní 2/ až 4/), ktorí sami taký právny úkon uzavreli. Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia §
40a Občianskeho zákonníka, sa pritom považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20. 10. 2010). Keďže relatívna neplatnosť právnych úkonov v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka je konštruovaná v prvom rade za účelom ochrany práv a právom chránených záujmov druhého manžela, resp. tretích osôb, právo uplatniť neplatnosť takýchto právnych úkonov má predovšetkým manžel, ktorého súhlas bol opomenutý, a ďalej adresát právneho úkonu. Neplatnosti sa však nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Vzhľadom na uvedené, keďže manželky žalovaných 2/ až 4/ sa relatívnej neplatnosti ručiteľského vyhlásenia nedovolávali, nebol v súdenej veci dôvod skúmať, či ide, alebo nejde o bežnú vec v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda či na realizáciu tohto právneho úkonu je, alebo nie potrebný súhlas druhého manžela.
53. V tomto kontexte odvolací súd upriamuje pozornosť i na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obo/26/2009 zo dňa 28.10.2009, v zmysle ktorého vyhlásenie ručiteľa podľa § 303 Obchodného zákonníka je jednostranným právnym úkonom, preto je vylúčené konanie žalobcu, ktorý nie je účastníkom tohto právneho úkonu, proti dobrým mravom.
54. Hodnotiac predmetný právny úkon (ručiteľské vyhlásenie) cez prizmu dobrých mravov v zmysle nálezu ústavného súdu, nemožno vysloviť, že by išlo o úkon priečiaci sa dobrým mravom, ktorý by bol neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka ani v kontexte právneho vzťahu žalovaného 1/ a žalovaných 2/ až 4/. Je pravdou, že žalovaní 2/ až 4/ boli v čase urobenia ručiteľského vyhlásenia spoločníkmi žalovaného 1/ (resp. konateľom - žalovaný 2/), ktorý je obchodnou spoločnosťou s ručením obmedzeným, v rámci ktorého inštitútu spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom a spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Žalovaní 2/ až 4/ sa však v dôsledku právneho úkonu- ručiteľského vyhlásenia nestali spoločnými a nerozdielnymi dlžníkmi popri spoločnosti, ako tomu bolo vo veci rozhodovanej ústavným súdom. Naviac, v rozhodovanej veci nebolo zistené (ktoré dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaných), že by v čase uzavretia zmluvy dňa 18.04.2007 obchodná spoločnosť - žalovaný 1/ nebol reálne schopný plniť záväzky zo zmluvy o operatívnom leasingu zo dňa 18.04.2007. Naopak, žalovaní 3/ a 4/ uviedli, že v predmetnom období dochádzalo k rozširovaniu obchodnej činnosti žalovaného 1/, tento prevzal do užívania viacero nových vozidiel. Z výsledkov dokazovania nemožno bez ďalšieho ani vyvodiť, že by cieľom a motiváciou žalobcu pri uzavieraní zmluvy a podpise ručiteľského vyhlásenia žalovanými 2/ až 4/ bolo vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia pohľadávky voči žalovanému 1/ z vecí patriacich do BSM žalovaných 2/ až 4/.
55. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uzavrel, že žalovaní 2/ až 4/ platne prevzali ručiteľským vyhlásením podľa § 330 Obchodného zákonníka ručenie za záväzky žalovaného 1/ zo zmluvy o operatívnom leasingu zo dňa 18.04.2007 pre prípad, že tieto nesplní žalovaný 1/.
56. S poukazom na vyššie uvedený záver odvolacieho súdu (bod 46 tohto rozsudku), že vo vzťahu k žalovanému 1/ súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu zamietol ako nedôvodnú ( jednak z dôvodu, že dojednanie o zmluvnej pokute, obsiahnuté v čl. 9.2 VOP zmluvy predstavuje absolútne neplatné dojednanie a žalobcovi z neho nepatrí žiaden nárok a jednak z dôvodu, že menovaný sumu, ktorá by z uplatneného nároku žalobcovi patrila /splátka 575,81 eur a vyčíslený úrok 45,77 eur, poistné 285,36 eur + parkovné 110,08 eur + znalečné 191,63 eur/, uhradil pred podaním žaloby), bolo namieste zamietnuť žalobu i vo vzťahu k žalovaným 2/ až 4/ v postavení o ručiteľov za záväzky žalovaného 1/ zo zmluvy a rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu i voči žalovaným 2/ až 4/ ako ručiteľom za tieto záväzky žalovaného 1/ v celom rozsahu ako nedôvodnú, je tak vecne správne.
57. Záverom odvolací súd uvádza, že vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie, argumentácia odvolateľa ohľadne námietky premlčania vznesenej v prvoinštančnom konaní žalovanými
v kontexte § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka v tom smere, že až výzvou veriteľa dochádza k záväznému stanovenie termínu splatnosti, od ktorého sa začína počítať premlčacia doba, je na posúdenie veci právne irelevantná, a preto sa ňou odvolací súd osobitne nezaoberal.
58. Na základe popísaných dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
59. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
60. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
61. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
62. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
63. Keďže žalovaní 1/ až 4/ boli v odvolacom konaní plne úspešní, odvolací súd im podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP vo vzťahu k žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % každému samostatne.
64. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaných 1/ až 4/ rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.
65. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).