Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 72 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (81)890/363639.8cbb4a.pdf
PDF · 190.38 KB
No categories available
4Cdo/234/2010
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci
ţalobkyne E. K., bývajúcej v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s.r.o., so sídlom v B.,
proti ţalovaným 1/ Ing. K. K., bývajúcemu v B., 2/ S., a.s., so sídlom v B., 3/ M. P.,
bývajúcej v K., 4/ Ing. J. K., bývajúcemu v B., 5/ S., s.r.o., so sídlom v K., o určenie
neplatnosti dohody o pristúpení k záväzku a notárskej zápisnice, vedenej na Okresnom
súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. 9 C 177/2009, v konaní o dovolaní ţalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. júna 2010 sp. zn. 14 Co 61/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Ţiar nad Hronom sa ţalobkyňa domáhala určenia
neplatnosti „dohody o pristúpení k záväzku uzavretej 25. júna 2007 medzi ţalovanými 1/
a 2/“ (ďalej len „dohoda“) a tieţ určenia neplatnosti „vyhlásenia ţalovaného 1/ o súhlase
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sp. zn. N., N., N. spísanej 25. júna 2007 notárom
JUDr. D. R.“ (ďalej len „vyhlásenie“). V ţalobe uviedla, ţe právne úkony sú neplatné
z dôvodu neurčitosti a prekročenia plnej moci udelenej ţalovaným 1/ (jej manţelom)
ţalovanému 4/ a z dôvodu, ţe ţalovaný 1/ uskutočnil (v zastúpení ţalovaným 4/) tieto právne
úkony bez jej súhlasu, hoci nešlo o beţné veci týkajúce sa spoločných vecí. Preto v zmysle
§ 33 ods. 2 a 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú tieto úkony neplatné, ktorej neplatnosti sa
dovoláva.
Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom zo 17. decembra 2009 č. k.
9 C 177/2009-44 určil, ţe dohoda a vyhlásenie sú neplatné. Ţalovaných zaviazal k povinnosti
zaplatiť spoločne a nerozdielne ţalobkyni náhradu trov konania vo výške 453,61 Eur na účet
jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil § 37 ods. 1 a § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukazujúc
na výsledky vykonaného dokazovania vyslovil jednak záver, ţe z predloţenej plnej moci nie
je moţné nezameniteľne, určite a zrozumiteľne zistiť jej obsah a jednak záver, ţe uvedené
právne úkony, na základe ktorých by mohol byť postihnutý majetok v bezpodielovom
spoluvlastníctve ţalobkyne a ţalovaného 1/, presahovali rámec beţných vecí, preto k nim bol
potrebný súhlas ţalobkyne a absencia tohto súhlasu je dôvodom ich relatívnej neplatnosti.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej 2/ rozsudkom z 22. júna 2010
sp. zn. 14 Co 61/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.
Ţalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanej 2/ trovy prvostupňového a odvolacieho
konania vo výške 199 Eur do troch dní. Ţalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ náhradu trov odvolacieho
a prvostupňového konania nepriznal. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe
splnomocnenie bolo dostatočne určité podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 31 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a ţe k uzatvoreniu dohody nebol potrebný súhlas druhého manţela, teda
ţalobkyne. Poukázal na to, ţe základnou podmienkou aplikácie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a pokiaľ táto
podmienka splnená nie je (ako tomu bolo v preskúmavanom prípade, keďţe dohoda sa
netýkala priamo vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov), sú úvahy o tom, či
v konkrétnych okolnostiach išlo o beţnú alebo o nie beţnú záleţitosť, a teda či k právnemu
úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manţela, bezpredmetné. Pristúpením
ţalovaného 1/ k záväzku ţalovanej 5/ podľa názoru odvolacieho súdu nevznikol spoločný
záväzok manţelov, ale iba záväzok ţalovaného 1/, pretoţe nešlo o vybavovanie záleţitosti
týkajúcej sa spoločných vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov a z tohto dôvodu
k takémuto právnemu úkonu nebol ani potrebný súhlas ţalobkyne.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby
zmenil jeho rozsudok a určil, ţe dohoda i vyhlásenie sú neplatné. Dovolanie odôvodnila tým,
ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a súd neposúdil vec správne po právnej stránke (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.). Poukázala
na neurčitosť plnej moci a na to, ţe odvolací súd vyvodil z vykonaného dokazovania
nesprávne skutkové závery, keď vychádzal z toho, ţe ţalovaný 1/ splnomocnil ţalovaného 4/,
aby v jeho mene pristúpil k záväzku ţalovanej 5/. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkala, ţe
nezohľadnil jej chýbajúci súhlas k právnym úkonom ţalovaného 1/ nie v beţnej veci v zmysle
§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Ţalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok
ako neopodstatnený zamietnuť.
Ţalovaný 1/, 3/, 4/ a 5/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné.
Dovolací súd je podľa § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný uplatneným dovolacím dôvodom.
Z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237 O.s.p. a iné vady konania len vtedy,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 O.s.p. a iné
vady konania neboli dovolaním namietané a zo súdneho spisu ani nevyplývajú.
Dovolateľka namietala vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Odvolaciemu súdu
vytýkala, ţe z plnej moci vyvodil to, čo z nej nevyplynulo, keď vychádzal z toho, ţe ţalovaný
1/ splnomocnil ţalovaného 4/, aby v jeho mene pristúpil k záväzku ţalovanej 5/. Pokiaľ ide
o túto námietku ţalobkyne spochybňujúcu zistenie skutkového stavu veci, či nesprávnosť
skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie nie je
moţné odôvodniť tým, ţe odvolací súd neúplne zistil skutkový stav veci, resp. ţe dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi niţších stupňov, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je
totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať,
prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie
(§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol
preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ
len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad
ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2
O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“).
Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe konanie je postihnuté vadou podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., je potrebné v tejto súvislosti uviesť, v čom spočíva tento dovolací dôvod, t.j.,
ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Takouto inou vadou konania je v zmysle konštantnej judikatúry súdov vada konania, ktorá je
(rovnako ako vady konania uvedené v § 237 O.s.p.) spôsobená porušením procesných noriem
upravujúcich občianske súdne konanie. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, ţe
rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu
z dôvodov, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní
nepostupoval podľa § 213 O.s.p., ţe vo veci rozhodoval vecne nepríslušný súd prvého stupňa
a odvolací súd v tomto smere jeho rozhodnutie nenapravil, ţe odvolací súd rozhodol o veci
meritórne, hoci mal správne odvolanie odmietnuť a podobne. Takouto inou vadou konania nie
je však hodnotenie dôkazov súdmi, pokiaľ bolo vykonané v súlade s príslušnými procesnými
ustanoveniami, ako tomu bolo v preskúmavanej veci.
Dovolateľka ďalej namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa preto
dovolací súd zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.
Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyloţil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť dovolania ţalobkyne
smerujúceho proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti právnych
úkonov, ktorý skutkovo vymedzila neurčitosťou plnomocenstva, prekročením udelenej plnej
moci a nedostatkom svojho súhlasu k právnym úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ţalobkyňa ako osoba, ktorá nebola účastníčkou predmetných právnych úkonov,
nie je oprávnená namietať ich absolútnu neplatnosť, ale len z dôvodu nedostatku svojho
súhlasu k týmto úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ich relatívnu
neplatnosť. Preto správnosť napadnutého rozsudku skúmal dovolací súd iba z hľadiska
uplatneného dovolacieho dôvodu - právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke
správnosti aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav ako aj
v otázke interpretácie tohto ustanovenia.
Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, beţné veci týkajúce sa spoločných vecí
môţe vybavovať kaţdý z manţelov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manţelov;
inak je právny úkon neplatný.
Podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa
spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manţelia spoločne a nerozdielne.
Citované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vzájomné
vzťahy manţelov a tretích osôb s ohľadom na dispozičné úkony bezpodielových
spoluvlastníkov, t.j. na právne úkony, ktorými manţelia disponujú so spoločnými vecami ako
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Vo vzťahu k tretím osobám zakladá aktívnu
alebo pasívnu solidaritu manţelov z platných právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí.
Tento dôsledok nastáva bez ohľadu na to, či právny úkon týkajúci sa spoločných vecí urobil
jeden z manţelov alebo obaja manţelia spoločne, a či išlo o beţnú vec (záleţitosť) alebo o inú
neţ beţnú vec. V zmysle tohto ustanovenia sa na platnosť právneho úkonu týkajúceho sa
spoločných vecí a urobeného len jedným z manţelov (teda úkonu, pri ktorom manţelia
nevystupujú spoločne ako účastníci), vyţaduje súhlas druhého manţela, ak ide o inú neţ
beţnú záleţitosť. Nedostatok tohto súhlasu má za následok neplatnosť právneho úkonu,
pričom v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka ide o relatívnu neplatnosť. To znamená, ţe
právny úkon, ktorý nemoţno povaţovať za vybavovanie beţnej záleţitosti, uskutočnený iba
jedným z manţelov bez súhlasu druhého manţela, sa povaţuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je
ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je však existencia právneho úkonu
týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či
v konkrétnych okolnostiach išlo o beţnú alebo nie beţnú záleţitosť a teda či k právnemu
úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manţela, bezpredmetné. Za právne úkony
týkajúce sa spoločných vecí treba povaţovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii
s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom
podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Občianskeho zákonníka) môţe byť len to, čo môţe byť
predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t.j. ovládateľné hmotné predmety
a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúţia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva a teda ani
bezpodielového spoluvlastníctva manţelov sa preto nepovaţujú pohľadávky a záväzky (dlhy),
ktoré sa riadia všeobecným právnym reţimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič
nemení to, ţe pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie
spoločných pohľadávok a záväzkov manţelov (dopadajúce len na vzťah medzi manţelmi
a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto
spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle). Podľa
súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovaţujú napr. zmluva
o pôţičke uzavretá len jedným z manţelov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra
1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov
a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom
ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manţelov (R 61/1973) alebo zmluva
o výpoţičke uzavretá len jedným z manţelov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave
predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manţelov sú tieto závery súdnej praxe stále
pouţiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným
z manţelov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty,
z hľadiska ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka je pre ne charakteristické to, ţe sa
priamo netýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je
aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďţe ani zmluva o pristúpení
k dlhu uzavretá len jedným z manţelov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového
spoluvlastníctva manţelov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí.
V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobkyňa a ţalovaný
1/ sú manţelia, ţe ţalovaný 1/ v zastúpení ţalovaným 4/ uzavrel 25. júna 2007 so ţalovanou
2/ dohodu o pristúpení k záväzku, ktorou sa zaviazal splniť dlh ţalovanej 5/ (v ktorej bol
v čase uzavretia dohody konateľom) voči ţalovanej 2/ vo výške 89 950 000,-- Sk
s príslušenstvom a ţe v ten istý deň bola notárom JUDr. D. R. spísaná notárska zápisnica
obsahujúca okrem iného aj vyhlásenie ţalovaného 1/ (taktieţ v zastúpení ţalovaným 4/)
o súhlase s jej vykonateľnosťou, t.j. s tým, aby v prípade nesplnenia uvedeného záväzku sa
stala vykonateľným titulom na vykonanie exekúcie na všetok jeho hnuteľný i nehnuteľný
majetok.
Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd dospel k správnemu
právnemu záveru, ţe pristúpením ţalovaného 1/ k peňaţnému záväzku iného dlţníka
nevznikol spoločný záväzok manţelov, pretoţe nešlo o vybavovanie záleţitosti týkajúcej sa
spoločných vecí, a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol ani potrebný súhlas
ţalobkyne. Tento právny záver vylučujúci aplikáciu § 145 Občianskeho zákonníka
v predmetnej veci zodpovedá hore uvedenému výkladu tohto ustanovenia. Pokiaľ na základe
dohody o pristúpení k záväzku vznikne spoločný záväzok manţelov, je veriteľ oprávnený
na základe exekučného titulu vydanému proti obom alebo aj proti len jednému z manţelov
domáhať sa bez ďalšieho uspokojenia tohto záväzku z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva. Ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
pohľadávka veriteľa len jedného z manţelov, ktorá vznikla za trvania manţelstva, môţe byť
pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva, umoţňuje uspokojenie veriteľa z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve
v prípadoch, ak veriteľ má pohľadávku iba voči jednému z manţelov. V týchto prípadoch,
v ktorých nejde o spoločný dlh manţelov a na ktoré sa preto ani nevzťahuje § 145
Občianskeho zákonníka, je povinný druhý manţel, ktorý nie je dlţníkom, strpieť, aby
veriteľova pohľadávka bola uspokojená z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch
manţelov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia pre toho manţela, voči
ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového spoluvlastníctva,
s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu manţelov do doby,
pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a rozsah
bezpodielového spoluvlastníctva manţelov moţno eliminovanie týchto nepriaznivých
dopadov riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom.
Dovolací súd povaţuje za potrebné ďalej poznamenať, ţe notárska zápisnica je
v zmysle zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) listinou
vyhotovenou v rámci notárskej činnosti, ak spĺňa náleţitosti vyţadované týmto zákonom.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti je notárska zápisnica exekučným titulom, ak obsahuje právny záväzok, označenie
oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s jej
vykonateľnosťou. Súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je len jednou
z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby notárska zápisnica mohla byť exekučným titulom,
teda aby mohla mať takúto kvalitu. Samotný súhlas, resp. vyhlásenie o súhlase
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nie je právnym úkonom povinnej osoby, t.j. takým
prejavom vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv
a povinností. Určenie neplatnosti takéhoto vyhlásenia preto uţ len z tohto dôvodu neprichádza
do úvahy (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľka napadla dovolaním
vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené
v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako
nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešným ţalovaným náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.), pretoţe ţalovaná 2/ si ţiadne trovy neuplatnila
a ţalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová