Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoCsp-21-2021.pdf
PDF · 108.73 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/21/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČO: 043 55 211, so sídlom Náměstí T.G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, zastúpeného JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom Majerníkova 3479/3A, Bratislava - Karlova Ves, proti žalovanému: G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, XXX XX E., o zaplatenie 340,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 18. novembra 2020, č.k. 35Csp/105/2020-96, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 340,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 350,- Eur od 10.6.2017 do 16.2.2018 a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 340,- Eur od 17.2.2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 497 a § 504 Obchodného zákonníka, § 40 ods. 4, § 52 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 12 zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, § 1 ods. 3 písm. l) a § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, vecne súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba žalobcu, ktorou sa na súde domáhal zaplatenia sumy 340,- Eur s príslušenstvom titulom záväzkov zo zmluvy o úvere, uzavretej so žalovaným, bola podaná dôvodne.
3. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkový vzťah, na základe smlouvy o úvěre zo dňa 5.5.2017, uzavretej na diaľku prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. Žalobca ako zahraničná právnická osoba vykonáva podnikateľskú činnosť v predmete poskytovania spotrebiteľských úverov na základe licencie Českej národnej banky podľa zák. č. 257/2016 Sb. o spotrebiteľskom úvere. Nakoľko išlo o zmluvu uzavretú medzi spotrebiteľom s obvyklým pobytom v Slovenskej republike a podnikateľom - európskou spoločnosťou, ktorý smeruje svoju podnikateľskú činnosť na klientov v Európe (ako je zrejmé z ich internetovej stránky), samotná zmluva sa v zmysle citovaného nariadenia spravuje právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru žalobcom ako veriteľom, žalovanému ako dlžníkovi. Výška úveru bola dohodnutá na sumu 350,-Eur a splatnosť bola dohodnutá do 2.6.2017. Platná právna úprava (zák. č. 266/2005 Z.z. a §40 ods. 4 OZ) umožňuje uzavretie zmluvy na diaľku prostredníctvom elektronických prostriedkov bez potreby jej súčasného doručenia spotrebiteľovi v písomnej forme. Súd má preto za preukázané, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretím zmluvy na diaľku - registráciou žalovaným na webovej stránke žalobcu. Pokiaľ žalovaný namietal, že zmluva neobsahuje náležitosti stanovené zákonom pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, súd uvádza, že táto argumentácia je vo vzťahu k uplatnenému nároku irelevantná. Žalobca si v konaní uplatnil len sumu nesplatenej istiny s úrokom z omeškania, neuplatňuje si teda žiadne úroky, poplatky či zmluvné pokuty. Argumenty žalovaného sú zároveň v rozpore s dojednaniami obsiahnutými v zmluve. Žalovaný namietal tiež absenciu vymedzenia výšky splátok, ich počtu. Zo zmluvy však vyplýva, že strany si splatenie úveru v splátkach vôbec nedojednali, úver mal byť vrátený naraz v presne stanovený deň splatnosti, t.j. 2.6.2017. V zmluve nie je dojednaná zmluvná pokuta vo výške 100,- Eur, ako to uvádza žalovaný, ale poplatok za poskytnutie úveru/odplata v tejto výške, ktoré však nie sú predmetom konania, keďže si ich žalobca neuplatnil. Nesprávne je aj tvrdenie žalovaného, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, keďže konečná splatnosť celého úveru bola dohodnutá v zmluve a žalobca si voči žalovanému pred jej uplynutím žiadne nároky neuplatňoval. Ani ďalšie tvrdenia žalovaného sa netýkali nároku na zaplatenie istiny uplatneného v tomto konaní, súd preto nepovažoval za potrebné sa k nim bližšie vyjadrovať. Žalovaný v konaní skutočné poskytnutie peňažných prostriedkom žiadnym spôsobom nerozporoval. Na splatenie úveru vykonal len čiastkovú úhradu vo výške 10,- Eur dňa 16.2.2018. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný je v omeškaní so splnením svojho záväzku vo zvyšnej časti istiny vo výške 340,- Eur od 3.6.2017 (deň nasledujúci po dni konečnej splatnosti uvedenej v zmluve). Nárok bol žalobcom uplatnený včas, a to v trojročnej premlčacej lehote, keď žaloba bola na súd podaná 30.5.2020 a preto vznesená námietka premlčania nie je dôvodná. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 340,- Eur a zároveň, keďže žalovaný svoj peňažný záväzok nesplnil riadne a včas, aj povinnosť zaplatiť mu úrok z omeškania vo výške 5% ročne, ktorý si žalobca uplatnil až počnúc dňom 10.6.2017. Súd je rozsahom žalobného návrhu viazaný, a preto priznal žalobcovi úrok z omeškania v súlade s uplatneným nárokom, upraveným v upomínacom konaní. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi súd priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v celom rozsahu. Uviedol, že nebolo preukázané skutočné poskytnutie peňažných prostriedkov od žalobcu na účet žalovanému, pričom dôkazné bremeno je na strane žalobcu, ktorý o tom neposkytol dôkazy. Žalovaný nesúhlasí sú záverom súdu, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy, nakoľko zmluva neobsahuje podpis spotrebiteľa a zmluva, ktorou mal byť uzavretý zmluvný vzťah podľa žalobcu, je neplatná pre rozpor so zákonom a rozpor s únijným právom. Spoločnosť MINIHOTOVOST, SE, nemá povolenie od Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov a pôžičiek, pričom žalovaného o tom neinformovali. Žalovaný poukazuje na to, že krajské súdy zamietajú žalobcovi žaloby, pretože spoločnosť MINIHOTOVOST nemá povolenie od Národnej banky Slovenska poskytovať finančné služby na území SR, o čom žalovaný nevedel a spoločnosť MINIHOTOVOST ho uviedla do omylu. Prvoinštančný súd neskúmal na profesionálnej úrovni ex offo, či veriteľ žalovaného ako slabšiu stranu sporu uviedol do omylu. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V ďalšom žalovaný poukazuje na Ústavu Slovenskej republiky a smernicu Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pripomína, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere a všeobecné obchodné podmienky nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. V danom prípade mal veriteľ postupovať s odbornou starostlivosťou a v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. K odvolaniu doložil upozornenie Národnej banky Slovenska na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST, SE zo dňa 9.8.2018.
5. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu považoval napadnutý rozsudok za správny a navrhol ho potvrdiť. Poukázal na to, že strany uzavreli dňa 5.5.2017 Zmluvu o úvere č. 500321, zmluva bola uzavretá platne, pričom z hľadiska posúdenia predmetnej zmluvy je rozhodný právny
poriadok Českej republiky, preto nemožno túto zmluvu subsumovať pod ustanovenia zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. K tvrdeniam žalovaného, týkajúcich sa absencie povolenia na poskytovanie úverov žalobca uviedol, že spoločnosť MINIHOTOVOST, SE je zapísaná v zozname subjektov finančného trhu vedeného Českou národní bankou, ktorý je prístupný na X. a tiež aj v Obchodním rejstříku dostupnom na X.. V zmysle uvedeného je žalobca oprávnený poskytovať úvery na základe licencie České národní banky podľa zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru.
6. Žalovaný v odvolacej replike zotrvával na svojich vyjadreniach. Žalovaný nepovažuje z hľadiska právneho posúdenia predmetnej zmluvy za rozhodný právny poriadok Českej republiky, v dôsledku čoho túto zmluvu treba subsumovať pod zákonné ustanovenia zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (neskôr zákona č. 129/2010 Z.z.). K tvrdeniam týkajúcim sa absencie povolenia na poskytovanie úverov žalovaný uvádza, že spoločnosť MINIHOTOVOST, SE je síce zapísaná v zozname subjektov finančného trhu v Českej republike a je oprávnená poskytovať úvery na základe licencie České národní banky, ale na území Slovenskej republiky jej Národná banka Slovenska neudelila povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a žalovaného ako spotrebiteľa spoločnosť uviedla do omylu.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ((§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie bolo podané dôvodne, keďže z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nemožno napadnutý rozsudok považovať za vecne správny a boli splnené podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388 CSP.
8. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je len právne posúdenie preukázania nároku uplatneného žalobou, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, keď žalobe v celom rozsahu vyhovel, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania, z ktorých vyplýva, že žalovaný ako fyzická osoba podľa tvrdenia žalobcu sa prostredníctvom webovej stránky X. registroval a požiadal žalobcu ako právnickú osobu, o poskytnutie úveru vo výške 350,- Eur, pričom pri registrácii uviedol svoje osobné údaje. Odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru zároveň potvrdil, že súhlasí so Smlouvou o zapujčce ako aj všeobecnými zmluvnými podmienkami poskytnutia úveru zo strany žalobcu. Na základe Smlouvy o zapujčce č.500321 zo dňa 05.05.2017 veriteľ poskytol dlžníkovi úver 350,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 100,- Eur, svoju povinnosť si žalovaný splnil ale len čiastočne v sume 10,- Eur a preto si žalobca uplatnil v konaní zaplatenie zvyšku dlžnej sumy 340,- Eur ( výlučne poskytnutú a nesplatenú istinu) s úrokmi z omeškania. Súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, považujúc nárok žalobcu ako vyplývajúci z platne uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za plne dôvodný a včas uplatnený na súde, v dôsledku čoho bola premlčacia námietka žalovaného vyhodnotená ako neopodstatnená.
10. Žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým to, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy, lebo žalobca nemá povolenie od Národnej banky Slovenska poskytovať finančné služby na území SR, o čom žalovaný nevedel a spoločnosť MINIHOTOVOST ho uviedla do omylu a tiež preto, lebo zmluva ako celok musí obsahovať podpis spotrebiteľa ( a žalovaný so žalobcom žiadnu zmluvu nepodpisoval), namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a porušenie práva žalovaného na spravodlivý
proces, keď súd dostatočne neskúmal zmluvu ex offo a neposkytol žalovanému ako spotrebiteľovi a slabšej strane sporu náležitú ochranu.
11. Základnou otázkou, ktorú vzhľadom na obsah podaného odvolania mal odvolací súd posúdiť bolo, či došlo k platnému uzavretiu zmluvy. Žalovaný sa v konaní pred súdom prvej inštancie okrem iného bránil tým, že zmluva o úvere, z ktorej nároky si žalobca uplatňuje v tomto konaní, je neplatná. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť v predmete poskytovania spotrebiteľských úverov na základe licencie Českej národnej banky podľa zák. č. 257/2016 Sb., zároveň konštatoval, že zmluva sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky. Žalovaný ale už v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu poukazoval na to, že spoločnosť MINIHOTOVOST, SE nemá povolenie od Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov a pôžičiek, v dôsledku čoho je zmluva č. 500321 zo dňa 05.05.2017 neplatná pre rozpor so zákonom ( čl. 32 spisu) a uvedenú skutočnosť opakovane v ďalších svojich podaniach zdôrazňoval. Z predloženej zmluvy o úvere je pritom zrejmé, že zmluvu uzatvorila a úver žalovanému poskytla spoločnosť, ktorá na území Slovenskej republiky poskytovala úvery bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska (§ 20 ods. 1 resp. § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch). Keďže zákon oprávňuje ( a oprávňoval aj v čase uzavretia predmetnej zmluvy) veriteľov ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, bolo potrebné posúdiť predmetnú zmluvu ako absolútne neplatnú (§ 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch). Súd prvej inštancie však nesprávne posúdil zmluvu ako platnú, a na základe uvedeného chybne vyhodnotil potom ako nedôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným.
12. Odvolací súd dopĺňa, že pokiaľ žalobca v konaní namietal, že z hľadiska právneho posúdenia predmetnej zmluvy je rozhodný právny poriadok Českej republiky a preto zmluvu nemožno subsumovať pod zákonné ustanovenia zákona č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka ani zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd mu nedal za pravdu. Správnym bol postup súdu prvej inštancie, keď vychádzajúc z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), pri aplikácii čl. 6 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia bolo treba dospieť k záveru o potrebe použiť na prejednávanú vec slovenský právny poriadok. Bolo potrebné vychádzať z obvyklého pobytu spotrebiteľa, nakoľko bolo preukázané, že žalobca svoju činnosť smeruje i na Slovenskú republiku, čo je súdu známe z jeho činnosti.
13. Vzhľadom k neplatnosti zmluvy je potom nárok žalobcu možné posúdiť iba ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a to ako plnenie z neplatného právneho úkonu (§ 451 Občianskeho zákonníka <.), žalobca by tak mohol mať voči žalovanému iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi žalobcom skutočne poskytnutých finančných prostriedkov a žalovaným mu vrátených finančných prostriedkov. Súd však vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného musel prednostne posudzovať uplatnený nárok z hľadiska dodržania ustanovení upravujúcich premlčanie. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z § 101 Občianskeho zákonníka <. dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný, pretože úver mal byť podľa zmluvy splatený naraz v presne stanovený deň a to 02.06.2017 ( bez dohodnutia splátok), takže od 03.06.2017 bol žalovaný v omeškaní a nárok bol žalobcom uplatnený včas v trojročnej premlčacej lehote podaním žaloby na súde dňa 30.05.2020. Súd prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu premlčanie nesprávne právne posúdil, nakoľko vzhľadom na neplatnosť úverovej zmluvy bolo treba vychádzať s ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
14. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
15. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
16. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde.
Rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ust. § 107 ods. 1. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo.
17. V danom prípade žalobca v žalobe síce neuviedol, kedy presne žalovanému poskytol peňažné prostriedky, zmluva však bola uzavretá dňa 05.05.2017, možno teda dôvodne usudzovať, že žalobca poskytol žalovanému úver v uvedený deň, ( najneskôr však do 02.06.2017, keďže tento deň bol dohodnutý ako deň, v ktorom nastala splatnosť úveru). Už v tomto čase muselo byť zrejmé žalobcovi, ktorý v rozpore so zákonom na území Slovenskej republiky poskytoval úvery bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu. Subjektívna dvojročná lehota žalobcu na uplatnenie bezdôvodného obohatenia tak uplynula dňa 05.05.2019 ( resp. najneskôr dňa 02.06.2019). Nakoľko žalobca podal žalobu na súd až dňa 18.05.2020, urobil tak po uplynutí premlčacej doby a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.
18. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným, v dôsledku čoho vydal nesprávne rozhodnutie vo veci.
19. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalovaného ako dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 388 CPS zmenil tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu bez toho, aby sa zaoberal ďalšími námietkami uvádzanými v odvolaní.
20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
21. Podľa § 396 ods. 1,2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
22. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
23. Podľa § 262 ods. 1,2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodol odvolací súd zároveň aj o nároku na náhradu trov konania a to podľa cit. ust. § 396 ods. 1, ods. 2 CSP v spojení s cit. ust. § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, a) ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ak ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) ak strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).