Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/235/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobcu: Illichmann Castalloy s.r.o., so sídlom Partizánska 81, 966 81 Žarnovica, IČO: 44 934 203, právne zastúpeného: Advokátskou kanceláriou KPMG Legal s.r.o., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marián Dzuroška PhD. LL.M so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, 811 02 Bratislava, IČO: 47 238 623, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 101930008/2019 zo dňa 13. augusta 2019, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím č. 101247529/2019 zo dňa 24. mája 2019 uložil Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Žiar nad Hronom (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) žalobcovi podľa . o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) pokutu vo výške 25 705,20 Eur za správny delikt podľa Daňového poriadku - uvedenie v daňovom priznaní dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie od 01. apríla 2012 do 31. marca 2013, nižšej ako daň, ktorú mal uviesť. Zároveň rozhodol o splatnosti pokuty do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti vydaného rozhodnutia (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“).

2. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie do 1. apríla 2012 do 30. marca 2013 (ďalej len „preverované zdaňovacie obdobie“) na základe Oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 08. augusta 2017. Daňová kontrola bola zameraná na transferové oceňovanie a uplatnenie zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia v zmysle § 69 ods. 5 Daňového poriadku. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol z daňovej kontroly č. 101451554/2018 zo dňa 27. júla 2018 (ďalej len „Protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole žalobcovi doručený dňa 13. augusta 2018. Na základe výsledkov daňovej kontroly Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vyrubil žalobcovi Rozhodnutím č. 102356609/2018 zo dňa 26. novembra 2018 daň z príjmov právnickej osoby za preverované zdaňovacie obdobie vo výške 61 220,99 € a zároveň mu nepriznal daňovú stratu vo výške 562 183,94 €, ktorú žalobca vykázal v daňovom priznaní. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 06. decembra 2018 a nadobudlo právoplatnosť dňa 18. marca 2019 (ďalej len „rozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní“).

3. Správca dane odcitoval zákonné ustanovenia §§ 154 ods. 1 písm. e), písm. f) bod 1., ods. 2, 5, 7 a 161 Daňového poriadku a uviedol, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 06. decembra 2018 bola 0,00%, teda jej trojnásobok nedosiahol 10%, preto uložil správca dane žalobcovi pokutu vo výške 10% ročne zo sumy, o ktorú správca dane rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní zvýšil daň uvedenú žalobcom v daňovom priznaní. Výšku pokuty určil ako súčin konkretizovaného počtu dní podľa §155 ods. 2 Daňového poriadku, 10% úrokovej sadzby a sumy 61 202,99 EUR, o ktorú správca dane rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní zvýšil daň žalobcu uvedenom v daňovom priznaní. V roku 2013 započítal 183 dní, v rokoch 2014 a 2015 po 365 dní, v roku 2016 - 366 dní a v roku 2017 - 255 dní.

Rozhodnutie žalovaného 4. O podanom odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku tak, že Rozhodnutím č. 101930008/2019 zo dňa 13. augusta 2019 potvrdil prvostupňové rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“).

5. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný zhrnul odvolacie námietky žalobcu, poukázal na Rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty zo dňa 26. novembra 2018, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň príjmov právnickej osoby v sume 61 202,99 EUR a potvrdzujúce Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100580771/2019 zo dňa 07. marca 2019 a po preskúmaní odvolacích námietok konštatoval, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za preverované zdaňovacie obdobie uviedol daň o 61 202, 99 EUR nižšiu ako bola daň zistená daňovou kontrolou, čím sa dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písmeno e/ Daňového poriadku. Preto správca dane oprávnene, v súlade s § 155 ods. 1 písm. f/ bod 1. Daňového poriadku žalobcovi uložil pokutu v sume 25 705,20 € z rozdielu, o ktorý Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty zvýšil žalobcovi rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní.

6. K odvolacím námietkam žalobcu, ktorých východiskom bola skutočnosť, že žalobca podaním správnej žaloby vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. zo dňa 20. mája 2019 napadol Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 07. marca 2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty zo dňa 06. decembra 2018, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov žalovaný uviedol, že táto skutočnosť nie je dôvodom, ktorý by zakladal zrušenie rozhodnutia správcu dane vydaného v preskúmavanom konaní, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Žaloba

7. Včas podanou správnou žalobou žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia z dôvodu, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a žiadal, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy (správcovi dane) na ďalšieho konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Žalobca tvrdil, že rozhodnutím žalovaného bol ukrátený na svojich právach pri správe daní, pretože daňové orgány mu uložili pokutu za správny delikt v rozpore s Daňovým poriadkom.

8. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca odôvodnil nehospodárnosťou daňového konania a porušením princípu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní žalobcu.

9. Vo vzťahu k nehospodárnosti daňového konania žalobca argumentoval poukazom na § 3 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého je správca dane povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetnom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane, teda zakotvujú zásadu rýchlosti a hospodárnosti pri správe daní. S nimi súvisí zásada použitia najvhodnejších prostriedkov, ktorá určuje správcovi dane povinnosť vybrať a použiť také prostriedky, ktoré daňový subjekt a iné osoby zaťažujú v čo najmenšej miere a ktorými sa zároveň dá čo najrýchlejšie a najhospodárnejšie dosiahnuť účel správy daní. Žalobca tvrdil, že správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie nepochopiteľne a šikanózne iba 4 dni po podaní správnej žaloby (sp. zn. ), hoci na to neexistoval dôvod, pretože pokutu za správny delikt mohol žalobcovi uložiť až do 31. decembra 2024. Žalobca pritom poukázal na § 155 ods. 2, § 155 ods. 1 písm. f/ bod 1. a § 155 ods. 12 písm. b/ Daňového poriadku a uviedol, že výška pokuty v čase vydania prvostupňového rozhodnutia už zmenám nepodliehala, pretože jej výpočtový základ bol ohraničený a už neplynula ani doba, za ktorú sa pokuta vypočítava. Z toho vyvodil, že správca

dane mal dostatočný časový priestor na uloženie pokuty aj po ukončení konania o správnej žalobe proti rozhodnutiam o vyrubení dane, o ktorého začatí mal vedomosť. Keď napriek tomu rozhodol o uložení pokuty za správny delikt, postupoval v rozpore so zásadou hospodárnosti pri správe daní v zmysle § 3 ods. 2 Daňového poriadku, čím spôsobuje nadmernú a ničím neodôvodnenú administratívnu záťaž a k vyrubeniu pokuty nepoužil najvhodnejšie prostriedky, pretože mu žiadne zákonné ustanovenie nebránilo vyčkať na výsledok konania o správnej žalobe proti rozhodnutiam o vyrubení dane. Mohol pritom očakávať, že žalobca bude svoje subjektívne práva chrániť správou žalobou aj voči nadväzujúcim rozhodnutiam. Správca dane teda rozhodol predčasne a nezmyselne a šikanózne zaťažuje žalobcu.

10. Žalobca ďalej tvrdil, že napádané rozhodnutia boli vydané v rozpore s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní, ktoré mohol mať žalobca vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax správcov dane, pretože v obdobných prípadoch správcovia dane spravidla neukladajú daňovníkom pokutu za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku ihneď potom, ako rozhodnutia o vyrubení dane nadobudnú právoplatnosť. Pokiaľ sú také rozhodnutia napadnuté správnou žalobou, správcovia dane napriek ich právoplatnosti vyčkajú na výsledky konania v správnom súdnictve s tým, že takýto postup nesporne napomáha prispieť k naplneniu princípu právnej istoty v rámci rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy a k stabilite ich rozhodnutí. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na § 3 ods. 9 Daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a vyjadril názor, že rozhodnutie správcu dane o správnom delikte, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného bolo predčasné, pretože v čase vydania, resp. potvrdenia rozhodnutia o uložení pokuty musel mať žalovaný vedomosť o tom, že prebieha konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o vyrubení dane. Znova zdôraznil, že výška pokuty za správny delikt v čase vydania napádaných rozhodnutí už nepodliehala zmenám a existoval široký časový priestor na uloženie pokuty za správny delikt aj po ukončení súdneho konania o prieskume rozhodnutí o vyrubení dane. Žalobca vyjadril presvedčenie, že rozhodnutie o správnom delikte malo byť potenciálne vydané až po právoplatnom skončení konania o primárnej otázke, t. j. o tom, či rozhodnutia o vyrubení dane boli zákonné, pretože opačný postup je významným zásahom do princípu právnej istoty, zvlášť, ak žalovaný v skutkovo totožných veciach v minulosti za rovnakej legislatívnej úpravy postupoval voči daňovníkom tak, že rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku vydal až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu o primárnej otázke (zákonnosť vyrubenej dane). Ak daňové orgány v rovnakej veci postupujú odlišne, je to v rozpore so základnými zásadami daňového konania. Žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. , , sp. zn. a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 02. júna 2011, podľa ktorých je obsahom princípu právneho štátu vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď a že účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali, s čím súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, v zmysle ktorého sa správne orgány nemôžu bez náležitého odôvodnenia odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. V nadväznosti na uvedené žalobca tvrdil, že napádané rozhodnutia sú nezákonné pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní pretože boli vydané v čase, kedy nebolo právoplatne rozhodnuté o správnej žalobe, ktorej výsledok mal vplyv na preskúmavané konanie.

11. Námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia žalobca odôvodnil poukazom na § 63 ods. 5 druhú vetu Daňového poriadku, podľa ktorého sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo a na § 155 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane pri určovaní výšky pokuty prihliadne na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania.

12. Žalobca tvrdil, že napádané rozhodnutia neboli dostatočne odôvodnené, pretože odôvodnenie rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať aplikáciu príslušných zákonných podmienok resp. kritérií ukladania sankcie. Správne delikty právnických osôb sú konštruované na uplatnení objektívnej zodpovednosti, ktorá je vo svojej podstate relatívne prísna, a preto je pri jej vyvodzovaní nevyhnutné zohľadniť aj liberačné dôvody. Vyjadril názor, že ak zákon neupravuje žiadne liberačné dôvody, musí orgán aplikujúci právo prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu a prispôsobiť ich svojmu rozhodnutiu vo veci. Nespochybnil, že zodpovednosť za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm.

e/ Daňového poriadku je založená na objektívnom princípe a že liberačné dôvody pri tejto skutkovej podstate absentujú. Žalobca tvrdil, že napádané rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože daňové orgány pri uložení pokuty vôbec neprihliadali na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu, teda sa nezaoberali individualizáciou sankcie, hoci predstavuje jeden z kľúčových aspektov pri naplnení preventívnej a represívnej funkcie správneho trestania. Pokiaľ pri určovaní pokuty neprihliadali na podmienky individualizácie sankcie, boli povinné presvedčivo odôvodniť, prečo tak neučinili, teda prečo pri ukladaní pokuty neaplikovali postup podľa § 155 ods. 4 Daňového poriadku, avšak takéto odôvodnenie v napádaných rozhodnutiach úplne absentuje. Žalobca pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. novembra 2011, z ktorého vyplýva, že ak sa správny orgán dostatočne so zákonnými kritériami uloženia pokuty vo svojich odôvodnenia nezaoberal, je rozhodnutie v predmetnej časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Pri zvažovaní výšky pokuty a jej následnom určení, by mal správny orgán okrem zákonných predpokladov prihliadať i na charakter sankcie ako takej, ktorou je jej preventívna a represívna funkcia. Závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti má príslušný orgán zvažovať v rámci svojej voľnej úvahy, teda jeho myšlienkového procesu pri rozhodovaní tak, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny orgán prihliadane na závažnosť, spôsob i časť trvania následkov protiprávneho konania, čo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. mája 2012. Žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. januára 2017 týkajúci sa požiadaviek na argumentáciu daňových orgánov vo svojich rozhodnutiach a tvrdil, že rozhodnutie, ktoré dostatočne neobjasňuje dôvody, na základe ktorých bol zvolený určitý spôsob výkladu ustanovenia právneho predpisu je arbitrárne a ústavne neakceptovateľné. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného žiadnym spôsobom neobsahuje racionálne odôvodnenie, čo spôsobuje jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľosť pre nedostatok odôvodnenia, čím je daný zákonný dôvod na jeho zrušenie.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe 13. Žalovaný považoval žalobcom uplatnené žalobné námietky za neopodstatnené, pretože nepostupoval v rozpore s Daňovým poriadkom, ale postupoval tak, ako mu to v konkrétnych aplikovaných zákonných ustanoveniach nariaďuje, a preto navrhol správnemu súdu, aby žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho znášaním trov konania zo svojho.

14. K žalobnej argumentácii týkajúcej sa nehospodárnosti daňového konania žalovaný uviedol, že § 3 ods. 2 Daňového poriadku neukladá správcovi dane povinnosť postupovať spôsobom, ktorý žalobca považuje za hospodárny. Preto správca dane pri uložení pokuty nepostupoval v rozpore s Daňovým poriadkom, hoci žalovaný uznal, že mu žiadne zákonné ustanovenie nebránilo počkať na výsledok konania o predmetnej správnej žalobe. K argumentácii žalobcu ohľadne princípu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní žalovaný uviedol, že v danej veci nebolo možné aplikovať § 3 ods. 9 Daňového poriadku, pretože postup pri uložení pokuty správcovi dane presne určuje § 154 a § 155 Daňového poriadku. Nemôže vzniknúť skutkovo zhodný prípad, pretože výška pokuty sa odvíja od sumy, o ktorú správca dane zvýšil daň uvedenú v daňovom priznaní daňového subjektu. Aj keď pripustil, že vo väčšine prípadov správcovia dane neukladajú daňovníkom pokutu za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku hneď potom, ako rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane nadobudne právoplatnosť, postup správcu dane v preskúmavanom konaní nie je nezákonný. K žalobnej argumentácii ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov žalovaný uviedol, že v §§ 154 a 155 Daňového poriadku je presne určený postup, podľa ktorého má byť daňovému subjektu uložená pokuta a správca dane postupoval podľa týchto dvoch zákonných ustanovení a obidve uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Uviedol aj presný výpočet výšky pokuty, teda nepostupoval svojvoľne, ale tak, ako mu to nariaďuje. Pri uložení pokuty podľa Daňového poriadku nie je možné uplatniť , pretože nedáva správcovi dane možnosť uložiť pokutu v rámci nejakého rozmedzia súm, a teda mu nedáva ani možnosť prihliadnuť na závažnosť, trvania a následky protiprávneho stavu. Žalovaný zhrnul, že správca dane dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pretože v ňom uviedol všetky právne predpisy, podľa ktorých postupoval pri ukladaní pokuty, uviedol aj presný výpočet výšky pokuty a rovnako dôsledne je odôvodnené aj rozhodnutie žalovaného, preto považoval námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného za neopodstatnenú.

Konanie na správnom súde

15. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd vecne príslušný podľa 5 Z. z. (ďalej len „“) a miestne príslušný podľa vec preskúmal na pojednávaní nariadenom podľa v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, pretože nezistil žiadny z dôvodov podľa , pre ktoré by rozsahom a dôvodmi žaloby nebol viazaný a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto ju podľa zamietol.

16. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a žalobca zotrval na žalobe a jej dôvodoch. Navrhol, aby správny súd konanie prerušil do rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. , pretože v ňom sa bude riešiť otázka správnosti dovyrubu dane, ktorý bol základom pre vydanie rozhodnutia o uložení sankcie, a preto je rozhodnutie v prebiehajúcom konaní správneho súdu závislé od rozhodnutia o tom, či vyrub dane z príjmov právnickej osoby bol zákonný.

17. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania, ktorý bol podľa jeho obsahu návrhom v zmysle zamietol, pretože prípadné rozhodnutie iného správneho súdu o tom, že dovyrub dane z príjmov právnickej osoby, ktorý bol žalobcovi vykonaný rozhodnutiami preskúmavanými v označenom konaní Krajského súdu v Bratislave, je nezákonný, nemá pre rozhodnutie správneho súdu v tomto konaní význam. Z Daňového poriadku totiž vyplýva, že ak bola novým právoplatným rozhodnutím suma rozdielu dane alebo suma nároku podľa osobitných predpisov upravená, upraví sa alebo sa zruší z úradnej moci pokuta uložená podľa ods. 1 písm. f/; novým rozhodnutím o pokute sa pôvodné rozhodnutie zrušuje. To znamená, že uvedeným ustanovením je zabezpečená ochrana práv a oprávnených záujmov žalobcu pri správe daní v administratívnom (daňovom) konaní, ktoré má s ohľadom na subsidiárny charakter správneho súdneho konania prednosť pred možným prostriedkom ochrany podľa .

18. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi podľa § 155 ods. 1 písm. f/ bod 1. Daňového poriadku uložená pokuta za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku vo výške 25 705,20 EUR, pretože v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie od 01. apríla 2012 do 31. marca 2013 žalobca uviedol nižšiu daň, ako uviesť mal. Medzi účastníkmi pritom nebolo sporné, že rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, ktoré bolo v odvolacom konaní potvrdené a nadobudlo právoplatnosť dňom 18. marca 2019 bol žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby za preverované zdaňovacie obdobie vo výške 61 202,99 EUR. Sporná nebola ani skutočnosť, že žalobca sa správnou žalobou vedenou na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí o dovyrubení dane, pričom vo veci nebolo rozhodnuté.

Právny rámec

19. Podľa § 154 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku v znení účinnom na toto konanie Správneho deliktu sa dopustí ten, kto uvedie v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal v daňovom priznaní uviesť

20. Podľa § 155 ods. 1 písm. f/ bod 1., ods. 2, ods. 5 prvá veta, ods. 7, ods. 12, písm. b) Daňového poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Správca dane uloží pokutu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ročne zo sumy 1. o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo zaplatenú podľa osobitných predpisov bez podania daňového priznania, za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) a f) (2) Pokuta podľa odseku 1 písm. f) až h) sa počíta za každý deň odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty na podanie daňového priznania alebo po dni splatnosti dane až do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo do uplynutia lehoty uvedenej v § 16 ods. 9 na podanie dodatočného daňového priznania po spísaní zápisnice o začatí daňovej kontroly, doručení oznámenia o daňovej kontrole, doručení oznámenia o rozšírení daňovej kontroly na iné zdaňovacie obdobie alebo po doručení oznámenia o rozšírení daňovej kontroly o inú daň, alebo do dňa doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok nie menej ako 1% z vyrubenej sumy najviac však vo výške vyrubenej sumy. (5) Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v prípadoch podľa odseku 1 písm. f) nedosiahne 10%, pokuta sa uloží vo výške 10% ročne zo sumy podľa odseku 1 písm. f). (7) Pri ukladaní pokuty podľa odseku 1 písm. f) sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní a pri ukladaní

pokuty podľa odseku 1 písm. g) alebo písm. h) sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň podania dodatočného daňového priznania. 12) Pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom b) nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správcu dane, ak sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. e) až h).

21. Podľa § 63 ods. 2, ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak. (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

22. Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení účinnom na toto konanie Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

23. Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom na toto konanie Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

24. Podľa , (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

25. Podľa , (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o b) správnych žalobách vo veciach správneho trestania

26. Podľa , (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

27. Podľa správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie,

c) ide o základné zásady trestného konania podľa , ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa , ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.

28. Podľa Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. 29. Námietka nezákonnosti rozhodnutia žalovaného týkajúca sa jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov (bod 11) nebola dôvodná, pretože nemala oporu v platnej právnej úprave, ani v obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné preto, že neobsahuje žiadnu argumentáciu k individualizácii uloženej sankcie, pretože pri určení výšky pokuty daňové orgány neprihliadali na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu v zmysle § 154 ods. 4 Daňového poriadku a ani nezdôvodnili, prečo § 155 ods. 4 Daňového poriadku neaplikovali. Žalobca bol toho názoru, že ak zákon konštruuje zodpovednosť právnických osôb za správny delikt na objektívnom princípe, ktorý je relatívne prísny, mali daňové orgány prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu a prispôsobiť ich svoju rozhodnutiu.

30. Správny súd k uvedenému uvádza, že rozhodnutie sa považuje za nepreskúmateľné buď pre jeho nezrozumiteľnosť, teda nejasnosť, alebo protirečivosť, alebo pre nedostatok dôvodov. Za nedostatočne odôvodnené sa považuje rozhodnutie, z ktorého nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania alebo pri právnom posudzovaní veci. Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je zásadne založená na nedostatku skutkových dôvodov, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia vydaného v daňovom konaní sú normované v § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Z neho vyplýva, že rozhodnutie musí obsahovať skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

31. Po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia žalovaného (a prvostupňového rozhodnutia, s ktorým tvoria jeden celok) správny súd zistil, že vadou nepreskúmateľnosti netrpí. Žalovaný ( aj správca dane ) v rozhodnutí uviedli, že pri uložení pokuty žalobcovi za správny delikt vychádzali z právoplatných rozhodnutí vydaných vo vyrubovacom konaní po kontrole dane z príjmov právnickej osoby vykonanej u žalobcu v preverovanom zdaňovacom období, ktorým bolo žalobcovi vyrubený doplatok dane, citoval aplikované zákonné ustanovenia, pod ktoré podradil zistený skutkový stav veci, odôvodnil výšku pokuty a zaujal stanovisko k odvolacím námietkam žalobcu, teda preskúmavané rozhodnutie obsahuje zákonné náležitosti. Z § 155 Daňového poriadku vyplýva, že za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e/ uvedeného zákona, za ktorý bola preskúmavanými rozhodnutiami žalobcovi uložená pokuta, uloží správca dane v zmysle § 155 ods. 1 písm. f/ a ods. 2, 5 a 7 Daňového poriadku pokutu, ktorej výška je jednoznačne zadefinovaná ako trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň doručenia rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní ročne, minimálne však 10% zo sumy dane z príjmov právnických osôb, ktorá bola žalobcovi dovyrubená rozhodnutiami vydanými vo vyrubovacom konaní a v odseku 2/ tohto ustanovenia je určená doba, za ktorú sa počíta. To znamená, že výška pokuty je zákonom určená spôsobom, ktorý vylučuje úvahu správneho orgánu, v ktorej by bolo možné zohľadniť závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu v zmysle § 155 ods. 4 Daňového poriadku. Preto sa týmito okolnosťami orgány správy daní správne nezaoberali, keďže neboli pre ich rozhodnutie právne významné. Žalobca sa mýli, keď tvrdí, že sa nimi zaoberať mali, pretože táto jeho úvaha nezodpovedá platnej právnej úprave. Z uvedeného potom vyplýva, že žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu, teda uvedenie nižšej dane v daňovom priznaní, než mal žalobca povinnosť uviesť, neboli pre určenie výšky pokuty relevantné. Žalovaný a ani správca dane preto nemali v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku povinnosť sa s nimi v odôvodnení svojich rozhodnutí vysporiadať, pretože neboli skutočnosťami, ktoré tvorili podklad ich rozhodnutí, a preto nedostatok dôvodov preskúmavaného rozhodnutia v uvedených súvislostiach nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Žalovaný aj správca

dane výšku pokuty odôvodnili aplikovanými zákonnými ustanoveniami § 155 ods. 1 písm. f/, ods. 2, 5, 7 Daňového poriadku, v rámci ktorých konkretizovali výšku úrokovej sadzby, obdobie za ktoré bola pokuta vypočítaná a jej matematický výpočet. Z tejto argumentácie žalovaného a správcu dane, podľa ktorej je spôsob určenia výšky pokuty určený záväzným postupom bez možnosti sa od neho odchýliť vyplýva, že aplikácia § 155 ods. 4 Daňového poriadku do úvahy neprichádzala, a teda ani v tejto časti nebolo preskúmavané rozhodnutie nepreskúmateľné, ako žalobca tvrdil v rozpore s jeho obsahom. Potreba odôvodniť neaplikovanie § 155 ods. 4 Daňového poriadku by vyvstala len v prípade, že sa podľa platnej právnej úpravy jeho aplikácia pri rozhodovaní predpokladala, čo nezodpovedalo skutkovému a právnemu stavu v preskúmavanej veci. Rozhodnutie žalovaného obsahuje dostatok dôvodov, ktorými zrozumiteľne ozrejmil právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci. K argumentácii žalobcu poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. novembra 2011 či sp. zn. zo dňa 30. mája 2012 správny súd neprihliadal, pretože s ohľadom na právne vety zdôraznené žalobcom, ktoré sa vzťahovali k realizácii správnej úvahy pri rozhodovaní o výške pokuty nebola daná ich vecná súvislosť s preskúmavanou vecou, v ktorej nebolo možné určiť výšku pokuty inak, než zákonom určeným výpočtom. Z vyššie uvedených dôvodov nebola žalobcom uplatnená námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného dôvodná. Správny súd na jej základe nezákonnosť rozhodnutia žalovaného nezistil.

32. Námietka nesprávneho právneho posúdenia pre nehospodárnosť daňového konania z dôvodov zhrnutých v bode 9/ tohto rozsudku nemohla obstáť, pretože nemala oporu v platnej právnej úprave. Žalobca tvrdil, že správcom dane vydané rozhodnutie o pokute za správny delikt, ktoré bolo žalovaným v odvolacom konaní potvrdené, zakladá porušenie zásady hospodárnosti pri správe daní v zmysle § 3 ods. 2 Daňového poriadku a že správca dane nepoužil najvhodnejšie prostriedky k vyrubeniu pokuty, keď rozhodol o uložení pokuty len 4 dni po právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní, pretože bez zmeny výpočtového základu, úrokovej sadzby a obdobia, za ktoré sa pokuta vypočítava ju mohol žalobcovi uložiť až do 31. decembra 2024, teda aj po rozhodnutí správneho súdu o zákonnosti rozhodnutí vydaných vo vyrubovacom konaní, ktoré boli podkladom pre uloženie pokuty.

33. Správny súd poukazuje na skutkové zistenia v danej veci, a to medzi účastníkmi nespornú skutočnosť, že rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. marca 2019 bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov právnickej osoby za preverované zdaňovacie obdobie vo výške 61 202,99 €, pretože po vykonaní daňovej kontroly bolo zistené, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov právnických osôb uviedol o uvedenú sumu nižšiu daň, než bol povinný uviesť. Týmto postupom sa žalobca dopustil správneho deliktu v zmysle Daňového poriadku, ako správca dane a žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach správne konštatovali. pre prípad zistenia správneho deliktu ukladá ustanovením Daňového poriadku správcovi dane povinnosť uložiť pokutu vo výške podľa , a Daňového poriadku. Hoci žalobca správne argumentoval ohľadom nemennosti výšky pokuty a možnosti uložiť ju až 31. 12. 2024, v úvahe, že orgány správy daní postupovali šikanózne, nehospodárne a v rozpore so zásadou použitia najvhodnejších prostriedkov sa mýli. Účelom správy daní, ktorá patrí do kompetencie daňových orgánov je správne zistenie dane, zabezpečenie jej úhrady a ďalšie činnosti podľa Daňového poriadku a osobitných predpisov ( Daňového poriadku). V zmysle citovaného zákona je daňou aj pokuta. Daňové orgány majú v zmysle Daňového poriadku povinnosť postupovať pri správe daní podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb ( Daňového poriadku). Správca dane má povinnosť uložiť pokutu, ak zistí, že sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu, čo vyplýva z Daňového poriadku, a preto postupoval v súlade so zákonom, keď prvostupňovým rozhodnutím žalobcovi uložil pokutu v zmysle Daňového poriadku. Keďže postupoval v súlade so zákonom, jeho zákonný postup nemôže spôsobiť nezákonnosť jeho rozhodnutia. Žalobca pritom ani neuviedol porušenia akého zákonného ustanovenia sa mal správca dane, resp. žalovaný dopustiť tým, že o uložení pokuty rozhodol vzápätí po právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení dane bez toho, aby vyčkal na rozhodnutie správneho súdu, v ktorom bola žalobcom napadnutá zákonnosť rozhodnutia o vyrubení dane. V tejto časti je teda jeho žalobná námietka nepreskúmateľná. Hoci žalobca správne uviedol, že možnosť uloženia pokuty je obmedzená len maximálnou dobou, v ktorej je možné pokutu uložiť, čo vyplýva z Daňového poriadku, nemožno z tejto skutočnosti vyvodiť, že ak správca dane uložil žalobcovi prvostupňovým rozhodnutím pokutu vzápätí po právoplatnom rozhodnutí o vyrubení dane, že rozhodol v rozpore so zákonom, pretože najskorší možný okamih pre vydanie rozhodnutia o pokute za takej skutkovej situácie, ako bola v preskúmavanej veci,

nie je Daňovým poriadkom stanovená. Z uvedeného správny súd vyvodil, že tvrdenie žalobcu, že nebol dôvod na vydanie rozhodnutia iba 4 dni po podaní jeho žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných vo vyrubovacom konaní, pretože na to neexistoval dôvod, nemohla obstáť. Naopak zákonný dôvod pre vydanie rozhodnutia existoval, pretože existovalo právoplatné rozhodnutie o vyrubení dane. Správca dane ani žalovaný nekonali voči žalobcovi šikanózne, ani bezdôvodne, naopak konali v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti pri správe daní, keď vydaním rozhodnutia o uložení pokuty žalobcovi chránili fiškálne záujmy štátu a postupovali tak, aby zabezpečili úhradu dane. Takýmto zákonným postupom nespôsobili ani nadmernú a ničím neodôvodnenú administratívnu záťaž pre prípad, že by právoplatné rozhodnutia vydané vo vyrubovacom konaní, ktoré boli podkladom pre uloženie pokuty boli v preskúmavacom konaní správneho súdu zrušené, pretože takáto procesná situácia je riešená ustanovením § 155 ods. 13 Daňového poriadku. Správca dane (a žalovaný) nerozhodol predčasne, ani nezmyselne a šikanózne nezaťažoval žalobcu, ale svojím zákonným postupom konal s odbornou starostlivosťou, chránil fiškálne záujmy štátu a použil najvhodnejšie prostriedky pre to, aby zabezpečil úhradu dane. Naopak, ak by správca dane po zistení, že sa žalobca dopustil správneho deliktu nekonal, išlo by o jeho neodôvodnenú nečinnosť, ktorá by mohla viesť až k zániku zodpovednosti žalobcu. Postup orgánov správy daní, ktorý bol realizovaný v súlade so zákonom nie je šikanózny ani neodôvodnený. Z uvedeného vyplýva, že na základe tejto žalobnej argumentácie nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia.

34. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci preto, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní žalobcu z dôvodov, ktoré boli konkretizované v bode 10/ tohto rozsudku bola nekonkrétna, čo neumožnilo správnemu súdu vykonať prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného na základe takto nekonkrétne uplatnenej žalobnej námietky. Žalobca len všeobecne poukázal na to, že v prípadoch obdobných posudzovanému prípadu správcovia dane spravidla neukladajú daňovníkovi pokutu za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku ihneď potom, ako rozhodnutie o vyrubení dane nadobudne právoplatnosť, avšak toto svoje tvrdenie nepodložil žiadnym dôkazom, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že došlo k porušeniu § 3 ods. 9 Daňového poriadku. Správny súd pritom poukazuje na obsah tohto zákonného ustanovenia, z ktorého vyplýva, že správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalobca však namieta procesný postup správcu dane a žalovaného, nie vecnú správnosť žalobou napadnutých rozhodnutí o uložení pokuty, teda netvrdí a ani nepreukazuje, že orgány správy daní rozhodli v preskúmavanej veci inak, ako v prípadoch obdobných preskúmavanej veci. Správy súd poukazuje aj na povinnosť žalobcu uviesť v žalobe dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné, pretože rozsahom a dôvodmi žaloby nie je správny súd viazaný len v prípadoch uvedených v až e/ , o ktoré v prípade tejto žalobnej argumentácie nejde. Správny súd nie je oprávnený za žalobcu tvrdené dôvody nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia dopĺňať, nahrádzať, či vyhľadávať z obsahu administratívneho spisu, pretože jeho úlohou je preskúmať zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe s výnimkou dôvodov vyplývajúcich z až e/ , ktoré správny súd v tomto konaní nezistil. Žalobca v rámci tejto žalobnej argumentácie poukázal aj na viaceré nálezy Ústavného súdu SR na podporu svojho tvrdenia, že bol porušený princíp právnej istoty a že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s legitímnymi očakávaniami žalobcu. Správny súd pritom nespochybňuje, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, že účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania orgánov verejnej správy a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali a že vydávanie prekvapivých rozhodnutí je neprípustné a správne orgány sa bez náležitého odôvodnenia nemôžu odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Žalobca však neuviedol žiadne rozhodnutia v iných obdobných veciach, ktoré by z hľadiska ním tvrdeného porušenia princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní bolo možné porovnať s preskúmavanou vecou, a preto bola táto žalobná námietka pre jej nekonkrétnosť bez právneho významu vo vzťahu k tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, pretože ju nebolo možné preskúmať a teda na jej základe dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Správny súd nemohol prisvedčiť žalobcovi, že správca dane mal o uložení pokuty za jeho správny delikt rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu o správnej žalobe týkajúcej sa zákonnosti rozhodnutí vydaných vo vyrubovacom konaní, t. j. o otázke majúcej vplyv na preskúmavané konanie a znova opakuje, že obmedzuje správcu dane pri vydaní a uložení pokuty z časového hľadiska len tým, že musí mať

preukázané, že sa daňovník dopustil správneho deliktu, ktorý uloženie pokuty odôvodňuje tak, ako to bolo v preskúmavanej veci. Správca dane mal v čase vydania rozhodnutia o uložení pokuty nepochybne preukázané, že rozhodnutie o vyrubení dane nadobudlo právoplatnosť, teda mal nielen možnosť, ale aj povinnosť v záujme ochrany fiškálnych záujmov štátu a zabezpečenia úhrady dane rozhodnúť o uložení pokuty. Žiadne zákonné ustanovenie správcovi dane neukladá povinnosť odložiť rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt až do právoplatného rozhodnutia o prípadne podanej správnej žalobe, ktorej predmetom je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných vo vyrubovacom konaní o vyrubení dane, ktoré majú byť podkladom pre rozhodnutie o pokute, tak ako tomu bolo v preskúmavanej veci. Žalobca sa teda domáhal postupu, ktorý z Daňového poriadku nevyplýva a zároveň nijakým spôsobom nepreukázal, že by v obdobných prípadoch postupovali daňové orgány spôsobom, ktorého uplatnenia sa dožadoval, a preto na základe takto formulovanej žalobnej námietky správny súd nezákonnosť rozhodnutia žalovaného nezistil.

35. Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného správny súd po preskúmaní veci zistil, že žiadna so žalobcom uplatnených žalobných námietok nebola dôvodná, pričom nezákonnosť rozhodnutia žalovaného nezistil ani z dôvodov uvedených v až e/ , a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

36. O náhrade trov konania rozhodol podľa (a contrario) , podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech, pretože žalobca v konaní pred správnym súdom úspešný nebol, a preto mu právo na náhradu trov konania nevzniklo.

37. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Toto rozhodnutie nepodpísali členovia senátu JUDr. Alena Antalová a JUDr. Peter Molčan z dôvodu ich ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.