Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31S-14-2020.pdf
PDF · 157.49 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/14/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej (sudkyne spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: Q. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. K. XXX XX C., štátny občan H., právne zastúpený: Advokátska kancelária Perhács, s. r. o., so sídlom Jelenec 353, 951 73 Jelenec, IČO: 51 864 983, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ- HCP-BB2-180-001/2019-SK zo dňa 07.11.2019, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline rozhodnutie žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BB2-180-001/2019 -SK zo dňa 07.11.2019, a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru, Žilina PPZ-HCP- BB7-2043-018/2019-PP zo dňa 20.08.2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobca m á voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím PPZ-HCP-BB7-2043-018/2019-PP zo dňa 20.08.2019 zamietlo žalobcovi žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v zmysle § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu že stanovisko podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov obsahuje nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Správny orgán prvého stupňa odôvodnil rozhodnutie tým, že dňa 01.04.2019 na žiadosť účastníka konania (žalobcu) udelil tomuto prechodný pobyt na území SR na dobu dvoch rokov odo dňa jeho schválenia. Dňa 24.04.2019 bola správnemu orgánu prvého stupňa dodatočne doručená informácia o nesúhlasnom stanovisku s udelením prechodného pobytu žalobcovi na území SR zo strany Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) v rámci utajovaného režimu s tým, že správny orgán disponuje len nesúhlasom a nie dôvodom na jeho vydanie. K námietkam žalobcu vzneseným v rámci konania správny orgán uviedol, že žiadosť o stanovisko SIS spracoval a zaslal bezodkladne po prijatí žiadosti o udelenie prechodného pobytu žalobcu. Ďalej poukázal na § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte, podľa ktorého žiadosť zamietol.
2. Uvedené rozhodnutie žalobca napadol odvolaním s odôvodnením, že stanovisko SIS nie je pre správny orgán záväzné a tento môže rozhodnúť aj inak aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Odôvodnenie, že ide o bezpečnostný záujem SR neumožňuje účastníkovi konania oboznámiť sa s
úplnými dôvodmi pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie pobytu, teda tento nemá právo vyjadriť sa ku skutočnostiam a oponovať správnemu orgánu ako aj SIS. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, že keď človek nevie dôvod, pre ktorý je vyhostený, je to porušenie jeho ústavných práv. Žalobca žiadal, aby bol riadne oboznámený so stanoviskom SIS a skutočnosťami ktorými disponuje; keďže SIS plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu, nemôže len tak svojvoľne a bezdôvodne rozhodnúť o tom, či niekomu pobyt povolí alebo nepovolí. Pokiaľ žalobca nepozná podstatu a dôvody pre ktoré bol vydaný nesúhlas s jeho pobytom, nemôže sa účinne a spravodlivo brániť v konaní pred správnym orgánom, čím sú porušené jeho základné ľudské práva a slobody. Pre naplnenie spravodlivého a zákonného postupu žiadal, aby si správny orgán vyžiadal od SIS dôvody pre vydanie daného stanoviska a následne žalobcovi prechodný pobyt povolil.
3. Žalovaný svojim rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB2-180-001/2019-SK zo dňa 07.11.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v celom jeho obsahu a rozsahu, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, následne toto potvrdil a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 35 ods. 4 Ústavy SR môže zákon ustanoviť odchylnú úpravu práv pre cudzincov, pričom takýmto zákonom je aj zákon o pobyte cudzincov. K odvolacím dôvodom žalobcu uviedol, že stanovisko SIS je pre prvostupňový správny orgán záväzné a tento bol povinný naň prihliadať pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie prechodného pobytu, a preto nemôže rozhodnúť inak ako že žiadosť zamietne; prvostupňový správny orgán nemá priestor na správnu úvahu, nakoľko podľa § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov je mu priamo uložené zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko SIS obsahuje nesúhlas s jeho udelením. Aj keď prechodný pobyt na území SR bol žalobcovi najskôr udelený a krátko na to zrušený, je tomu tak preto, že prvostupňový správny orgán môže prechodný pobyt udeliť aj bez stanoviska SIS. Nakoľko však vyšli v konaní najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, bolo povinnosťou správneho orgánu nariadiť obnovu konania podľa § 62 zákona o správnom konaní. Prvostupňový správny orgán podľa názoru žalovaného postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov aj so zákonom o správnom konaní. K nemožnosti oboznámiť sa s dôvodom utajovanej informácie SIS zo strany žalobcu žalovaný uviedol, že stanovisko SIS bolo získané zákonným spôsobom, pričom zákonným spôsobom postupuje aj SIS, ktorá plná úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu. Citáciu z judikatúry Ústavného súdu SR považoval za bezpredmetnú, nakoľko v prípade žalobcu sa nekoná vo veci administratívneho vyhostenia. Žalovaný poukázal na rozdiel medzi splnením podmienok podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu a splnením podmienok na jeho udelenie s tým, že pre udelenie prechodného pobytu je podstatné, že nie je naplnený žiadny z dôvodov na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov.
4. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie. V žalobe uviedol nasledovné žalobné body: 1) Nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nedostatok dôvodov a nedostatočné odôvodnenie. Napadnuté rozhodnutia neobsahujú riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenia a primárnym dôvodom ich nepreskúmateľnosti je, že ich odôvodnenia sú abstraktné. Žalovaný nereflektoval na jednotlivé odvolacie dôvody, ani neodpovedal na všetky kľúčové námietky žalobcu uvedené v odvolaní, na ktoré v plnom rozsahu sa žalobca odvoláva aj v správnej žalobe. Žalobca nebol v konaní oboznámení s obsahom stanoviska SIS podliehajúceho utajeniu so stupňom „Vyhradené“, ktorým bolo zamietnutie žiadosti odôvodnené, nepozná dôvody uvedeného nesúhlasu s udelením prechodného pobytu na účel podnikania, v dôsledku čoho sa nemohol ani účinne brániť v správnom konaní. Z administratívneho spisu sa nedá zistiť, akým spôsobom vyhodnotil prvostupňový správny orgán zadovážené dôkazy, prečo prevažuje v danom prípade verejný záujem nad súkromným záujmom, čo žalobca nemal možnosť spochybniť. Žalobca poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej ak bol jednotlivec vyhostený z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti bez toho, aby bol oboznámený s utajovanými informáciami, ktoré boli podkladom na rozhodnutie o vyhostení, potom išlo o arbitrárny postup, pretože nebola poskytnutá možnosť oboznámiť sa aspoň s podstatou utajovaných dôvodov. V takomto prípade totiž sťažovateľ nemal k dispozícii ani len minimálnu ochranu proti arbitrárnosti zo strany konajúcich orgánov (C.G. a ostatní proti Bulharsku, sťažnosť č. 1365/07 rozsudok z 24.04.2008). Podľa názoru žalobcu obdobne to platí aj pre konanie o žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania. Žalobca namietal, že neboli posudzované relevantné kritéria pri rozhodovaní o tom, či zásah do rodinného života žalobcu je skutočne v rovnováhe so sledovaným legitímnym cieľom
a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Spravodajské informácie neboli nikým a ničím preverené a ani potvrdené, no najmä neboli konfrontované so samotným žalobcom. Žalobca nepozná dôvod zamietnutia jeho žiadosti, proti tomu správne orgány mali k dispozícii plnú vedomosť o tom, prečo by mal byť žalobca bezpečnostnou hrozbou, preto procesné postavenie oboch účastníkov nie je rovné. Podľa žalobcu on nie je reálnou hrozbou pre Slovenskú republiku, inak by boli už dávno prijaté opatrenia proti jeho fyzickému pobytu alebo voľnému pohybu na Slovensku. Z preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva ani len preskúmateľný záver, či informácie obsiahnuté v utajovanej písomnosti mali svedčiť o dôvodnom podozrení vo vzťahu k ohrozeniu bezpečnosti štátu alebo vo vzťahu k ohrozeniu verejného poriadku, čo spôsobuje ich nepreskúmateľnosť. Ďalej poukázal žalobca na § 36 ods. 1 na nasl. zákona o utajovaných skutočnostiach, podľa ktorých s utajovanými skutočnosťami sa môže oboznámiť aj cudzinec, ktorý je občanom krajiny, ktorá má uzavretú zmluvu o ochrane vymieňaných utajovaných skutočností so Slovenskou republikou. Slovenská republika uzatvorila dohodu s Ukrajinskou republikou, ktorá bola podpísaná 22.06.2006 v Bratislave s platnosťou od 01.12.2008 (431/2008). S citovaným ustanovením zákona o utajovaných skutočnostiach sa žalovaný ani len nezaoberal. Žalobca uviedol, že pochádza zo slušnej rodiny, je kamarátsky a dobrý človek, pracovitý, pletie košíky a vyrába výrobky z dreva, nie je si vedomý, že by svojim konaním v minulosti založil dôvody, prečo má byť nebezpečný a hrozbou pre Slovenskú republiku; má čistý register trestov tak v Slovenskej republike ako aj v Ukrajinskej republike, nikdy nebol trestne stíhaný a ani len obvinený zo spáchania trestného činu, teda je bezúhonný. 3) Postupom správnych orgánov bol porušený článok 48 ods. 2 Ústavy, § 33 ods. 2 Správneho poriadku a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR a ESĽP, v zmysle ktorej dotknutá osoba musí mať prístup k poznaniu minimálne podstaty dôvodov vo verejnej bezpečnosti, na základe ktorých boli predmetné opatrenia prijaté. Žalobca ďalej poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej EÚ) vo veci C-300/u zo dňa 04.06.2013 ako aj ďalšiu, podľa ktorej ak má byť súdne preskúmanie zaručené článkom 47 Charty účinné, dotknutá osoba musí mať možnosť zoznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej. Žalobca poukázal aj na požiadavku „rovnosti zbraní“ v súdnom konaní podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Táto zásada bola v danom správnom konaní porušená tým, že správne orgány mali k dispozícii jediný dôkaz (utajovanú skutočnosť), ktorou žalobca nedisponoval a nemal ani žiadnu možnosť sa s týmto dôkazom oboznámiť, pritom nie je ani súčasťou administratívneho spisu, ktorú však správne orgáne žalobcovi v žiadnom rozsahu ani v žiadnej forme nesprístupnili a takéto svoje rozhodnutie nijako, ani len okrajovo neodôvodnili. Nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej správy rozhodol, odníma možnosť žalobcovi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, čím bol porušený § 33 ods. 2 Správneho poriadku. 2) Skutkový stav je nedostatočne zistený pre posúdenie veci. Žalobca vytýka napadnutému rozhodnutiu, že sa nezaoberá zásahom do súkromného života žalobcu ani akou úvahou bol vedený pri hodnotení zistených okolnosti, ako sa vysporiadal s namietaným porušením práv žalobcu z hľadiska článku 8 Dohovoru, ani podrobne neodôvodnil aplikáciu príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Aj v rámci diskrečnej právomoci si správny orgán nemôže počínať ľubovoľne. Skutočnosti, na ktorých sa podozrenia správnych orgánov zakladajú, však nemôžu byť všeobecné, naopak musia byť pre účastníka konania identifikované, konkretizované a dostatočne odôvodnené, čomu tak v danej veci nie je. Napadnutému rozhodnutiu chýba skutočné materiálne odôvodnenie.
5. K správnej žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 12.03.2020, pričom zotrval na argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. Samotné konanie o udelení povolenia pobytu na území SR spočíva v preverení a hodnotení dokladov priložených k žiadosti, pričom prvostupňový správny orgán je povinný preskúmavať zákonom stanovené náležitosti, ktoré preukazuje samotný účastník konania a taktiež musí vychádzať z podkladov získaných svojou vlastnou činnosťou alebo činnosťou iných orgánov SR. Prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ukladá policajnému útvaru zákonnú povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu z taxatívne vymedzených dôvodov, ktorým je podľa písm. o) ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Tento si zabezpečuje správny orgán prostredníctvom Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s uvedeným ustanovením. Stanovisko SIS získal správny orgán prvého stupňa v rámci utajovaného režimu, avšak zákonným spôsobom, keďže SIS je štátnym orgánom
SR, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu. Správny orgán nemá možnosť a nie je ani účelné duplikovať zistenia iného štátneho orgánu, ktorému to vyplýva z priameho zamerania, a preto vychádzal z dôležitých informácií poskytnutých SIS. SIS ako štátny orgán je povinný postupovať zákonným spôsobom, ktorý jej nedovolí nezákonnosť pri získavaní dôkazov pre svoje rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán nemal inú možnosť ako postupovať podľa § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov a vydať napadnuté rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu. Sprístupnenie utajovanej písomnosti nespadá do kompetencie žalovaného a žalovaný nevzhliadol dôvod na skúmanie miery ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku žalobcom. Žalovaný mal za to, že sa v odvolacom konaní dôsledne zaoberal a vysporiadal s námietkami žalobcu uvádzanými v jeho vyjadrení aj v odvolaní, pričom mu nebránil účinne hájiť svoje práva a záujmy. Žalovaný nesúhlasil s tým, že by žalobcovi uprel právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom napriek tomu, že nepoznal presný obsah utajovanej písomnosti. V žalobe žalobca namietal, že v dôsledku neumožnenia oboznámiť sa s dôvodom utajovanej informácie SIS sa nemohol účinne brániť v konaní. Pokiaľ žalobca mal záujem zistiť, čo presne bolo obsahom utajovanej písomnosti, mohol požiadať prostredníctvom právneho zástupcu SIS ako spracovateľa utajovanej písomnosti o sprístupnení informácie podľa ust. § 36 ods. 2 zákona o utajovaných skutočnostiach, čo nespadá do kompetencie prvostupňového správneho orgánu ani žalovaného. SIS ako jediný štátny orgán má právomoc a kompetenciu sprístupniť utajovanú písomnosť, ktorú vydal, a to jedine po splnení zákonných podmienok. Podľa názoru žalovaného napadnuté rozhodnutia nie sú v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, pričom žalobca v priebehu konania nenamietal porušenie práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru. Stret individuálneho a verejného záujmu bol vzatý do úvahy, pričom zo žiadosti žalobcu vyplynulo, že o prechodný pobyt žiada prvýkrát a na území SR nemá žiadne rodinné väzby; jeho manželka, dieťa, matka a súrodenci žijú v domovskom štáte, kde má teda rodinné zázemie, preto nemohlo dôjsť k porušeniu práv a slobôd garantovaných Dohovorom. Podľa názoru žalovaného nebola ani rovnosť účastníkov konania porušená, pretože žalovaný s utajenou písomnosťou nedisponoval, netvorila súčasť administratívnych spisov. Správne orgány disponovali iba stanoviskom Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia Policajného zboru spracovaným pod č. PPP-HCP-OCP1-2019/022566-006 zo dňa 17.04.2019, v ktorom sa uvádzalo, že SIS vo svojom stanovisku v rámci utajovaného režimu pod číslom SIS-65/52-V-65-2/2019-S vyjadrila nesúhlas s udelením prechodného pobytu pre žalobcu. Judikatúru Európskeho súdu považoval za neaplikovateľnú, pretože sa vzťahovala k administratívnemu vyhosteniu. Žalovaný mal za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky obligatórne náležitostí a vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Procesný postup prvostupňového správneho orgánu bol v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane zákona o pobyte cudzincov, zákona o správnom konaní a zásad.
6. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa 20.04.2020, pričom zotrval na argumentácii obsiahnutej v správnej žalobe. Opakovane zdôraznil, že nesprístupnením dôvodov, ktoré boli základom rozhodnutí orgánov verejnej správy, mu bolo odňaté právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čím došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy. Žalobca nemal možnosť účinne sa brániť v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom považoval za absurdné v konaní ako určujúci dôkaz použiť utajovanú skutočnosť, ku ktorej účastník konania nemá prístup a odkázať ho na úplne iný orgán, ktorý s ním vôbec nekoná. Spravodajské informácie vo vzťahu k žalobcovi neboli nikým a ničím preverené ani potvrdené, no najmä neboli konfrontované so žalobcom. Žalobca zdôraznil, že sa nedopustil žiadneho konania ohrozujúceho bezpečnostný záujem SR a z napadnutých rozhodnutí správnych orgánov ani len okrajovo nevyplýva riadne preskúmateľný dôvod uprednostnenia verejného záujmu nad záujmom súkromným ani prečo žalobca predstavuje skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie bezpečnosti SR. Opätovne poukázal na judikatúru ESĽP, SD EÚ a Ústavného súdu SR.
7. V rámci dupliky zo dňa 27.5.2020 žalovaný uviedol, že ust. § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov je kogentným, t. j. striktne ukladá policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území SR, bez možnosti iného riešenia. Informácie, na základe ktorých SIS vykonáva bezpečnostnú úvahu o existencii bezpečnostných rizík a ktoré zakladajú bezpečnostnú nespoľahlivosť dotknutej osoby, sú získané jej vlastnou spravodajskou činnosťou, v mnohých prípadoch utajovaným spôsobom, v dôsledku čoho predstavujú získané informácie aj samotný spôsob ich
získavania utajovanú skutočnosť. Sprístupnením utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou, prípadne k odhaleniu používaných metód. Sprístupnenie nie je možné ani v dôsledku princípov a pravidiel používaných v oblasti ochrany utajovaných skutočností ako aj zo zmlúv o vzájomnej spolupráci uzatvorených so spravodajskými službami iných štátov. Žalobca s poukazom na ust. § 2 písm. a), písm. g), § 6 ods. 1, § 34 ods. 1 a § 35 ods. zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) nie je osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s informáciou, ktorá je predmetom ochrany podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností a môže byť sprístupnená iba v zmysle § 24 Vyhlášky číslo 48/2019 Z. z. Národného bezpečnostného úradu. Žalobca má možnosť požiadať priamo SIS o odtajnenie a sprístupnenie informácie, čo jej v kompetencii výlučne SIS, pričom žalovaný nemal dôvod ani nie je v jeho kompetencii spochybňovať relevantnosť informácii poskytnutých SIS. Žalovaný nemôže nadradiť ani osobný záujem žalobcu nad bezpečnostný záujem, avšak žalobca nemá žiadne rodinné väzby na území SR. Podľa názoru žalovaného nedošlo k porušeniu práv a slobôd garantovaných Dohovorom, ani k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR či § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil.
8. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobcovi bol udelený prechodný pobyt na účel podnikania dňa 01.04.2019 na dobu do 01.04.2021. Listom zo dňa 29.04.2019 prvostupňový správny orgán oznámil začatie konania o nariadení obnovy konania splnomocnenému zástupcovi žalobcu s uvedením skutočností, že SIS vo svojom stanovisku podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov vyjadrila nesúhlas s udelením prechodného pobytu žalobcovi. Súčasne ho podľa § 32 a § 33 správneho poriadku vyzval na vyjadrenie ku konaniu. Na základe tejto výzvy dňa 13.05.2019 k veci žalobca uviedol, že prechodný pobyt mu bol pred mesiacom riadne udelený, pričom správny orgán prvého stupňa mal možnosť si posúdenie zo SIS vyžiadať vopred. Považuje takéto konanie v právnom štáte za nespravodlivé, najmä ak to nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Žalobca namietal, že v oznámení absentuje dôvod, prečo bol vykonaný takýto krok a prečo SIS takéto stanovisko vydala. V konaní pred udelením pobytu riadne spolupracoval s cudzineckou políciou a z jeho strany nedošlo ku konaniu, pre ktoré udelenie pobytu malo byť ohrozené. Žalobca požiadal, aby bol riadne oboznámený so stanoviskom SIS a skutočnosťami, ktorými disponuje a ktoré odôvodňujú nesúhlas s jeho pobytom na území SR. Pokiaľ nebude poznať dôvody pre vydanie nesúhlasu, nemôže sa účinne a spravodlivo brániť v konaní pred správnym orgánom. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-2043-015/2019-PP zo dňa 29.05.2019 správny orgán prvého stupňa nariadil obnovu konania o žiadosti na udelenie prechodného pobytu na účel podnikania na základe žiadosti žalobcu zo dňa 14.03.2019 a opätovne vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k veci. V opakovanom vyjadrení žalobca zotrval na svojich argumentoch, pričom poukázal na výpis z registra trestov, ktorý v konaní predložil. Ďalej správne konanie pokračovalo tak, ako je uvedené v odseku 1. a 2. tohto rozsudku.
9. Podľa § 2 ods. 1 2 zákona č. 162/2015 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-162/2015- ucinnost-od-01.04.2022> Z. z. Správneho súdneho poriadku <http://zakony.judikaty.info/predpis/ zakon-162/2015-ucinnost-od-01.04.2022>(ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 5 ods. 2, 3 a 4 SSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-162/2015-ucinnost- od-01.04.2022>: Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu. Správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.
Podľa § 134 ods. 1 SSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-162/2015-ucinnost-od-01.04.2022>, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-162/2015-ucinnost- od-01.04.2022>, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
Podľa § 191 ods. 4 SSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-162/2015-ucinnost-od-01.04.2022>, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
Podľa § 191 ods. 5 SSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-162/2015-ucinnost-od-01.04.2022>, ak správny súd zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy vo veci, v ktorej sám vykonával dokazovanie, zahrnie orgán verejnej správy v ďalšom konaní tieto dôkazy medzi podklady na vydanie nového rozhodnutia alebo opatrenia.
Podľa § 191 ods. 6 SSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-162/2015-ucinnost-od-01.04.2022>, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 404/2011 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-404/2011> Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 13.11.2019, t. j. ku dňu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý a) podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba, alebo b) koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu.
Podľa § 22 ods. 2 zákona <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-404/2011>o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí prechodný pobyt na účel podnikania na predpokladaný čas podnikania, najviac však na tri roky.
Podľa § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada na: a) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia,
b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, c) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu.
Podľa § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.
Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.
Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-215/2004> Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 13.11.2019, t. j. ku dňu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam.
Podľa § 35 ods. 4 zákona <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-215/2004>o ochrane utajovaných skutočností, štátny orgán, ktorý vo veci koná, je povinný neodkladne písomne informovať úrad a pôvodcu utajovanej skutočnosti o osobe uvedenej v odseku 3 a o rozsahu jej oboznámenia s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné.
Podľa § 36 ods. 1 zákona <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-215/2004>o ochrane utajovaných skutočností, s utajovanými skutočnosťami sa môže oboznámiť aj cudzinec, ktorý je občanom krajiny, ktorá má uzavretú zmluvu o ochrane vymieňaných utajovaných skutočností so Slovenskou republikou
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-71/1967> Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom k 13.11.2019, t. j. ku dňu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (ďalej len „Správny poriadok“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.
Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (zverejnený Oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. <http://zakony.judikaty.info/predpis/oznamenie-209/1992>, ďalej len „Dohovor“), každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
10. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a za splnenia podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP. Na termíne 15.12.2021 verejne vyhlásil rozsudok. Správny súd po prejednaní veci a preskúmaní napadnutého rozhodnutia v zmysle § 177 a nasl. SSP a § 134 ods. 1 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa je potrebné zrušiť z nasledovných dôvodov:
11. Žalobca v žalobe namietal porušenie procesných predpisov pri rozhodovaní oboch správnych orgánov, pričom jeho názor o nezákonnosti ich rozhodnutí vychádzal najmä z okolnosti, že v administratívnom konaní nebol oboznámeným s dôvodmi, pre ktoré SIS vydala nesúhlasné stanovisku k tomu, aby mu bol udelený prechodný pobyt na území SR. V dôsledku tohto postupu, ktorý považoval za nezákonný a v rozpore s Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd i Chartou EÚ, sa nemohol ani účinne brániť v správnom konaní, vyjadrovať sa ku skutkovému stavu a predkladať dôkazy, a preto skutkový stav bol zistený nedostatočne. Ďalej namietal nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ako aj napadnutého rozhodnutia.
12. V prvom rade správny súd dáva do pozornosti, že rozhodnutia, ktoré sú predmetom prieskumu, boli vydané v konaní o udelenie prechodného pobytu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. V tomto konaní správny orgán skúma nielen naplnenie podmienok pre udelenie prechodného pobytu, ale súčasne aj to, že nie je naplnený žiadny z dôvodov uvedených v § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov pre jeho neudelenie. V prípade, ak sa takýto dôvod vyskytne, diskrečná právomoc správneho orgánu je značne obmedzená a správny orgán nemá inú možnosť ako žiadosť zamietnuť. Medzi dôvody pre zamietnutie žiadosti patrí podľa § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov (ktorá okolnosť nastala aj v prejednávanej veci), že stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktoré je správny orgán povinný si vyžiadať pred udelením prechodného pobytu podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, je nesúhlasné. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že i v prípadoch, keď je možnosť správnej úvahy obmedzená, nemôžu správne orgány rezignovať na splnenie povinností vyplývajúcich z procesných predpisov a musia dbať na materiálne naplnenie práv účastníkov konania vrátane práva na spravodlivý proces.
13. Správny súd s poukazom na žalobný bod správnej žaloby, ktorým sú namietané nedostatky v rozhodnutiach žalovaného i orgánu prvého stupňa, musel pri skúmaní jeho dôvodnosti začať od posúdenia obsahových náležitostí rozhodnutí správnych orgánov. Správny súd sa zameral na úplnosť a zrozumiteľnosť ich odôvodnenia, ďalej pokiaľ ide o rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa, či spĺňa požiadavky stanovené § 47 Správneho poriadku a v prípade napadnutého rozhodnutia aj v akej miere a kvalite sa žalovaný vysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu.
14. Z odôvodnenia napadnutých administratívnych rozhodnutí oboch stupňov vyplýva, že žiadosť o udelenie prechodného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky bola prvostupňovým správnym orgánom zamietnutá v zmysle § 33 ods. 6 písm. o/ zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu, že stanovisko SIS, ktoré si správny orgán vyžiadal podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, obsahuje nesúhlas s udelením prechodného pobytu. V správnom súdnom konaní nebolo sporné, a vyplýva to aj z administratívneho spisu, že s obsahom stanoviska SIS nebol žalobca oboznámený, a dokonca ani správne orgány jeho obsah nepoznali. 15. Správny súd vo väzbe na uvedené poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 <https://www.judikaty.info/document/ussr/29266> zo dňa 12. 12. 2018, ktorý rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-404/2011> Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie: Ústavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (porovnaj § 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností). Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. PL. ÚS 15/03 <https:// www.judikaty.info/document/ussr/4759>). Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.
16. V kontexte okolností prejednávaného prípadu správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné právo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách konkrétnych zásad správneho konania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného premietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1 Správneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo veci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k spôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci samej. Hoci je pre správne konanie typické vrchnostenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi správneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), upravuje (vo forme vydávania rozhodnutí a iných opatrení) práva a povinnosti účastníka konania, jednotlivé fragmenty tvoriace sumár procesných práv garantujúcich účastníkovi konania právo na spravodlivý proces, vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu v rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne realizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v ustanovení § 33 ods. 2 Správneho poriadku. 17. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o pobyte cudzincov, ktorí a priori bez splnenia zákonom stanovených podmienok nemajú právny nárok na vyhovenie žiadostiam o udelenie požadovaného druhu pobytu, je nevyhnutné pri skúmaní existencie podmienok na udelenie, prípadne neudelenie požadovaného pobytu, dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a vytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého postupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná aplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez dôvodov osobitného zreteľa absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania garantovaných právom na spravodlivé konanie (viď závery správnych súdov napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/103/2019 <https://www.judikaty.info/document/mssr/440731> zo dňa 09. 12. 2020 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S 1/2021 zo dňa 6.10.2021).
18. Je potom povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií tvoriacich podklad pre rozhodnutie vo veci zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu dôvodov na rozhodnutie. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nielen z hľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a z hľadiska zabezpečenia realizácie práva na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku riadneho a úplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky pre udelenie prechodného pobytu, a to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na zabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej individuálnym záujmom žalobcu.
19. Z priebehu administratívneho konania prvého stupňa je zjavné, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia bolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu poskytnuté len formálne, bez materiálneho naplnenia. Žalobcovi nebola poskytnutá reálna možnosť uplatniť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán v kontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Druhá veta § 3 ods. 2 Správneho poriadku priamo ukladá správnym orgánom poučovaciu povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania (Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.). V danom prípade mal už správny orgán I. stupňa poučiť žalobcu o možnosti postupu podľa § 35 ods. 3 a 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností, prostredníctvom žalobcom zvoleného advokáta resp. aj podľa § 36 zákona o ochrane utajovaných skutočností. Správny orgán si túto poučovaciu povinnosť nesplnil napriek tomu, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa opakovane domáhal oboznámenia s dôvodmi vydania
nesúhlasného stanoviska SIS s jeho prechodným pobytom na území SR. Na túto žiadosť správne orgány nijakým spôsobom nereflektovali, ktorým postupom porušili svoju povinnosť dať účastníkovi konania vždy príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať stanovenú v § 3 ods. 2 Správneho poriadku.
20. Bolo povinnosťou správnych orgánov poskytnúť v tomto smere súčinnosť a postúpiť uvedenú žiadosť o oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami SIS. V prípade, že by SIS nevybavila žiadosť žalobcu, prípadne jeho právneho zástupcu (ak by si ho na tento účel zvolil) o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou kladne, správne orgány sa mali s utajovanými skutočnosťami oboznámiť sami a následne mali umožniť žalobcovi oboznámiť sa s dôvodmi vydania nesúhlasného stanoviska SIS v rozsahu potrebnom na konanie, teda poskytnúť mu aspoň podstatu dôvodov pre vydanie nesúhlasného stanoviska vo vzťahu k osobe žalobcu, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie vo veci samej.
21. Správny súd teda po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a procesného postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, zistil, že žalovaný v rámci odvolacieho konania vo vzťahu k osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstaty dôvodov vyplývajúcich z utajovaných informácií, ktoré tvorili podklad pre negatívne stanovisko SIS k prechodnému pobytu žalobcu, a v nadväznosti na prípadné reakcie a tvrdenia žalobcu v zmysle využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku nedoplnil konanie o potrebné dôkazy, a to ani v nadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 <https:// www.judikaty.info/document/ussr/29266> z 12. 12. 2018, ktoré sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec.
22. Vzhľadom na to možno konštatovať, že rozhodnutia žalovaného i správneho orgánu I. stupňa sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pričom zároveň postupom správnych orgánov na oboch stupňoch došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (s prihliadnutím na porušenie procesných práv žalobcu).
23. Na možnosť oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami podľa § 36 ods. 1 zákona o utajovaných skutočnostiach poukázal žalobca cestou svojho právneho zástupcu až v správnej žalobe, vo väzbe na dohodu uzatvorenú medzi Slovensku republikou a Ukrajinskou republikou zo dňa 22.6.2006, s platnosťou od 1.12.2008 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí č. 431/2008). Súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí alebo opatrení má však vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Prvoradou úlohou správnych súdov je súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy; v tejto súvislosti správny súd poukazuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu SR č. k. II ÚS 127/07 <https://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=44&p=3631239&f=3>-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/84/2007, sp. zn. 6Sžo/98/2008 <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=44&p=3666907&f=3>, sp. zn. 1Sžo/33/2008 <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=44&p=3665770&f=3>, sp. zn. 2Sžo/5/2009 <https://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=44&p=3663385&f=3> či sp. zn. 8Sžo/547/2009 <https://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=44&p=3661891&f=3>) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
24. V danom prípade podľa názoru správneho súdu nie je účelné a vzhľadom k tomu, že rozhodnutia správnych orgánov boli posúdené ako nepreskúmateľné, ani možné, aby správny súd nahradzoval, resp. dopĺňal dokazovanie správneho orgánu.
25. S poukazom na dôvody vyššie uvedené bolo potrebné v súlade s ust. § 191 ods. 1 písm. d) a g) a ods. 3 písm. a) SSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-162/2015-ucinnost-od-01.04.2022> žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému podľa § 191 ods. 4 SSP na ďalšie konanie, nakoľko rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. V ďalšom konaní budú správne orgány viazané právnym názorom súdu (ust. § 191 ods. 6 SSP <http://zakony.judikaty.info/ predpis/zakon-162/2015-ucinnost-od-01.04.2022>).
26. Bude teda ďalšou povinnosťou správnych orgánov dôsledne po materiálnej stránke naplniť právo žalobcu na účinné uplatnenie jeho práv a záujmov v administratívnom konaní, opätovne sa zaoberať žiadosťou žalobcu o poskytnutie informácie o utajovaných skutočnostiach tvoriacich podklad negatívneho stanoviska SIS a poskytnúť mu v tomto smere súčinnosť, t. j. postúpiť uvedenú žiadosť o oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami SIS. Taktiež správne orgány sa s utajovanými skutočnosťami oboznámia. V prípade, že by SIS nevybavila žiadosť žalobcu, prípadne jeho právneho zástupcu (ak by si ho na tento účel zvolil) o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou kladne, sú následne správne orgány povinné umožniť žalobcovi oboznámiť sa s dôvodmi vydania nesúhlasného stanoviska SIS v rozsahu potrebnom na konanie, teda poskytnúť mu aspoň podstatu dôvodov pre vydanie nesúhlasného stanoviska vo vzťahu k jeho osobe. Následne v rozhodnutí vo veci samej podstatu týchto dôvodov aj zahrnú do odôvodnenia.
27. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
28. O náhrade trov konania žalobcu bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému správny súd náhradu trov konania priznal v plnom rozsahu.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.