Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-103-2019.pdf
PDF · 200.62 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/103/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: H. V., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Gruzínsko, bytom: O. XX, XX XXX H., právne zastúpený: Advokátska kancelária Kolíková & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská 21, 811 01 Bratislava, IČO: 47 239 411, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2019/004145-006 zo dňa 09.04.2019, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Č.p.: PPZ-HCP- BA2-2019/004145-006 zo dňa 09.04.2019 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 05.02.2018 podal žalobca na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda žiadosť o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na území Slovenskej republiky. Žiadosť dôvodil skutočnosťou, že dňa 20.08.2009 v H. na Ukrajine uzavrel manželstvo s občiankou Slovenskej republiky menom A. V., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, z ktorého manželstva sa žalobcovi narodil syn menom K. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je občanom Slovenskej republiky.
2. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda rozhodnutím Č.p.: PPZ-HCP- BA8-737-019/2018-Ž zo dňa 04.06.2018 žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na území Slovenskej republiky zamietlo podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon č. 404/2011 Z. z.“) z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky. Zamietnutie žiadosti správny orgán prvého stupňa vychádzalo z dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Podkladom, na základe ktorého prvostupňový správny orgán dospel k tomuto záveru, bola informácia získaná od Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, ktoré listom zo dňa 26.03.2018 oznámilo konajúcemu správnemu orgánu, že vo veci predmetnej žiadosti je potrebné postupovať podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Ďalej prvostupňový správny orgán dôvodil zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov poukazom na skutočnosť, že dňa 05.04.2018 bola správnemu orgánu doručená odpoveď z Vojenského spravodajstva, v ktorej sa uvádza, že Vojenské spravodajstvo nemá námietky k žiadateľovi o udelenie pobytu, avšak boli zaslané na vedomie doplňujúce informácie pod č.p.: VSA11-V-8.7/2018, pričom dňa 06.04.2018 sa správny orgán oboznámil s uvedenou informáciou,
o čom spísal úradný záznam o oboznámení sa s písomnosťou. K tomuto podkladu rozhodnutia správny orgán dôvodil, že vzhľadom na to, že získané informácie sú utajovaného charakteru, požívajúce ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004. Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, nie je možné uvedené informácie zverejniť.
3. V nadväznosti na uvedené správny orgán prvého stupňa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že dňa 14.05.2018 sa v súvislosti s výzvou zaslanou žalobcovi podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisovo (ďalej len „správny poriadok“) na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, dostavil na príslušné oddelenie konajúceho správneho orgánu žalobca (zaznamenané v zápisnici č. PPZ-HCP-BA8-737-015/2018-Ž zo dňa 14.05.2018), ktorý k veci uviedol, že nemá vedomosť, aké utajované skutočnosti majú voči jeho osobe. V tejto súvislosti žalobca vyjadril názor, že uvedené informácie môžu pochádzať ešte z roku 2002, kedy na území Slovenskej republiky požiadal o azyl, pričom v azylovom konaní pri spísaní zápisnice o vyjadrení uviedol nepravdivé informácie a pravdepodobne táto skutočnosť súvisí s predmetnou utajovanou informáciou. Žalobca vyjadril pri ústnom konaní ľútosť nad tým, že uvádzal nepravdivé a zavádzajúce informácie a hanbí sa za to, že na území Slovenskej republiky bol utečencom.
4. Proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda č.p.: PPZ-HCP- BA8-737-019/2018-Ž zo dňa 04.06.2018 podal žalobca odvolanie, ktorým napádal nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom do 30.04.2018, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a porušenie procesných práv žalobcu v správnom konaní, pretože mu nesprístupnením utajovaných informácií k nebezpečnosti jeho osoby zmarili možnosť účinne obhajovať svoje záujmy v správnom konaní. Žalobca zdôraznil, že sa v minulosti nedopustil žiadnej takej činnosti, z ktorej by bolo možné vyvodzovať existenciu ohrozenia bezpečnosti štátu jeho pobytom na území Slovenskej republiky.
5. Dňa 28.09.2018 žalovaný rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP-BA2-2018/047493-003 prerušil odvolacie konanie vo veci zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na území Slovenskej republiky z dôvodu prebiehajúceho konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky vo veci návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. s ústavou, v súvislosti s konaním vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia vo veci neudelenia trvalého pobytu založeného na utajovanej skutočnosti.
6. Na odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP- BA2-2019/004145-006 zo dňa 09.04.2019 postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku napadnuté rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda č.p.: PPZ-HCP- BA8-737-019/2018-Ž zo dňa 04.06.2018 potvrdil a odvolanie účastníka konania (žalobcu) zamietol.
7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že dňa 06.03.2019 pokračoval v prerušenom odvolacom konaní, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) rozhodol o nesúlade ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
8. K podkladom rozhodnutia ohľadom bezpečnostného rizika osoby žalobcu žalovaný uviedol, že spracovateľ Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava sa oboznámil s utajovanými písomnosťami zaslanými z Vojenského spravodajstva, vedenými na správnom orgáne a Slovenskej informačnej služby, vedenými na Úrade hraničnej s cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, pričom z informácií k osobe žalobcu vyplýva, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.
9. K aplikácii zákona o pobyte cudzincov v nesprávnom znení žalovaný uviedol, že správny orgán zamietol žiadosť žalobcu podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorý nebol dotknutý novelou zákona č. 108/2018 s účinnosťou od 01.05.2018.
10. Žalovaný dal do pozornosti, že dňa 26.03.2018 bola správnemu orgánu prvého stupňa na základe jeho žiadosti doručená informácia z Úradu hraničnej s cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru
o tom, že v predmetnej veci je potrebné postupovať podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Ohľadom utajovaných podkladov použitých pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu žalovaný dôvodil, že nakoľko boli na správny orgán doručené utajované informácie k účastníkovi konania a nie stanoviská, nemusel správny orgán v konaní použiť ustanovenie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ktorého znenie bolo upravené zákonom č. 108/2018 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2018. Žalovaný konštatoval, že správny orgán prvého stupňa mal preukázanú skutočnosť, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, a to na základe získanej informácie utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Dôverné“, vedenou pod č. p.: PPZ-HCP-OCP-D-20/2018 zo dňa 26.03.2018, uloženou na Úrade hraničnej a cudzineckej polície P PZ, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba (ďalej aj „SIS“), ako aj informáciou utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Vyhradené“, vedenou pod č. p.: PPZ- HCP-BA-V-5/2018-BA8, uloženou na správnom orgáne, ktorej pôvodcom je Vojenské spravodajstvo (ďalej aj „VS“). Žalovaný mal za to, že získaná informácia je utajovaného charakteru, požíva ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, a preto nie je možné uvedenú informáciu zverejniť. Žalovaný dôvodil, že správny orgán prvého stupňa túto skutočnosť v odôvodnené prvostupňového rozhodnutia uviedol a tak je zrejmé, z čoho pri rozhodovaní vychádzal.
11. K návrhu žalobcu, aby si správny orgán vyžiadal doplnenie a spresnenie zo strany SIS a VS, odvolací orgán uviedol, že v prípade, ak by správny orgán požiadavke žalobcu vyhovel a zaslal žiadosti na SIS a VS, boli by ich odpovede pod stupňom utajenia a ich obsah by správny orgán nemohol v rozhodnutí uviesť, pretože by tým došlo k zo strany správneho orgánu k porušeniu predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností a k vzniku z toho vyplývajúcej administratívno-právnej, prípadne trestnoprávnej zodpovednosti.
12. Vo vzťahu k námietke napádajúcej nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí uviedol všetky podklady, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal, ako aj zákonom povolenou správnou úvahou nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
13. Ohľadom odvolacej námietky, že účastník konania sa mal vyjadriť ku skutočnostiam, s ktorými nebol oboznámený, žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že pôvodcami utajovaných písomností je SIS a VS a z tohto dôvodu nie je v kompetencii správneho orgánu dávať súhlas na oboznámenie sa s utajovanými informáciami podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. Ďalej žalovaný v tejto súvislosti dôvodil, že účastník správneho konania ako aj jeho splnomocnený zástupca sú vo vzťahu k utajovanej skutočnosti z pôsobnosti SIS a VS nepovolanou osobou, pred ktorou musí byť utajovaná skutočnosť chránená v zmysle uvedených všeobecne záväzných právnych predpisov. Ak by správny orgán i napriek tomu umožnil účastníkovi konania alebo jeho splnomocnenému zástupcovi oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou, došlo by zo strany správneho orgánu k porušeniu predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností, a preto uvedenú odvolaciu námietku žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnenú.
14. Žalovaný v odôvodnení ku skutkovému stavu uzavrel, že prvostupňový správny orgán neporušil žiadne ustanovenie právnych predpisov a správne vyhodnotil utajované informácie, ktorých pôvodcom je SIS a VS, na základe ktorých zamietol žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na území Slovenskej republiky.
15. Rozhodnutie žalovaného bolo splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené do vlastných rúk dňa 25.04.2019.
II. Rozsah a dôvody žaloby
16. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a navrhol, aby správny súd rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. a), c), d), e), f) a g) zákona č. 165/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil a vec vrátil Oddeleniu cudzineckej polície PZ Dunajská Streda na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Podľa
ustanovenia § 182 ods. 1 písm. g) SSP v spojení s ustanovením § 107 ods. 1 písm. a) SSP žiadal žalobca o nariadenie pojednávania na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci.
17. Žalobca namietal aplikáciu neúčinného právneho predpisu a s tým spojené nesprávne právne posúdenie veci, zároveň nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k nesprávnemu výkladu a nesprávnej aplikácii ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj podstatné porušenie ustanovení o správnom konaní v miere, ktorá mohla mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a nedostatočné zistenie skutkového stavu.
18. V súvislosti s námietkou napádajúcou použitie neúčinného právneho predpisu pri vydaní napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí aplikoval na prípad žalobcu ustanovenie § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého: „Policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie e) o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.“ V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti, že počas rozhodovania odvolacieho orgánu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“, príp. „Ústavný súd SR“) rozhodol nálezom sp. zn. PL. 8/2016 zo dňa 12.12.2018 (publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 06.03.2019), že ustanovenie § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“). Podľa ustanovenia čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky preto toto ustanovenie stratilo účinnosť a nebolo ho možné na prípad žalovaného ďalej aplikovať. Žalobca namietal, že napriek uvedenej skutočnosti žalovaný v odvolacom konaní v plnom rozsahu potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu aplikujúceho ustanovenie § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s právnym názorom, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia bolo postačujúce a prvostupňový orgán v danej veci postupoval správne. Žalovaný, ako odvolací orgán neodstránil právne vady prvostupňového rozhodnutia spočívajúce v aplikácii ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ale toto ustanovenie znovu de facto (vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia) na prípad žalobcu aplikoval napriek strate jeho účinnosti. Žalobca mal za to, že z dôvodu vyššie uvedeného postupu žalovaného má napádané rozhodnutie aj vady podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. a) a c) SSP, ktoré predstavujú dôvod na jeho zrušenie.
19. Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalobca s poukazom na porušenie ustanovení § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 47 ods. 1 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších prepisov (ďalej len „správny poriadok“) namietal nedostatočné dôvody k aplikácii ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) v spojení s § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte na osobou žalobcu, kedy správne orgány oboch stupňov sa nedostatočne vysporiadali so skutkovou a právnou otázkou nebezpečnosti žalobcu a neuviedli dôvody ohrozenia verejnej bezpečnosti z jeho strany. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že na žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu sa podľa ustanovenia § 131f ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vzťahuje zákon o pobyte cudzincov v znení účinnom do 30.04.2018, a preto mal žalovaný sám posudzovať, či žalobca predstavuje ohrozenie bezpečnosti štátu alebo nie. Vyjadrenie SIS a VS je v tomto prípade dôležitým, avšak nie jediným podkladom. Správny orgán ním nie je viazaný (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža 39/2010 zo dňa 13.07.2010). Vychádzajú z ustanovenia § 48 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov musí správny orgán vždy v konkrétnom prípade pomeriavať dôvody spočívajúce v prípadnom ohrození verejnej bezpečnosti, ich závažnosť s osobnými a rodinnými pomermi účastníka konania a pod. Z rozhodnutia žalovaného preto malo byť zrejmé, v čom spočíva podstata dôvodov prečo žalovaný, prípadne prvostupňový orgán dospeli k záveru, že žalobca ohrozuje verejnú bezpečnosť a súčasne tiež konkrétne posúdenie a vyváženie týchto dôvodov a intenzity zásahu do rodinného života žalobcu. Tieto skutočnosti však v odôvodnení napádaného rozhodnutia nie sú obsiahnuté. Žalovaný totiž dospel k záveru, že postačuje, pokiaľ správny orgán v rozhodnutí uvedie, že ide o ohrozenie verejnej bezpečnosti s tým, že to má vyplývať z listín v administratívnom spise, s ktorými však žalobca nebol oboznámený a nebol mu oznámený ani ich podstatný obsah. Na podporu svojej argumentácie a dôvodnosti predmetného žalobného bodu ohľadom vyhodnotenia utajovaných skutočností vyplývajúcich zo zistení SIS a VS pre účely konania podľa zákona o pobyte cudzincov poukázal žalobca na citácie z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“) sp. zn. 1Sža 3/2008 zo dňa 15.04.2008, sp. zn. 1Sžak 1/2016 zo dňa 30.04.2019, sp. zn. 10Sža 3/2016 zo dňa 27.03.2019. Aj s poukazom na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 k potrebe odôvodnenia rozhodnutí v obdobných prípadoch ako je tento prípad, žalobca dôvodil, že z rozhodnutia žalovaného malo byť zrejmé, v čom spočíva podstata dôvodov, pre ktoré žalovaný, prípadne prvostupňový správny orgán dospeli k záveru, že žalobca ohrozuje verejnú bezpečnosť a súčasne tiež konkrétne posúdenie a vyváženie týchto dôvodov a intenzity zásahu do rodinného života žalobcu. Tieto skutočnosti však v odôvodnení napádaného rozhodnutia nie sú obsiahnuté, pretože žalovaný dospel k záveru, že postačuje, pokiaľ správny orgán v rozhodnutí uvedie, že ide o ohrozenie verejnej bezpečnosti s tým, že to má vyplývať z listín v administratívnom spise, s ktorými však žalobca nebol oboznámený a nebol mu oznámený ani ich podstatný obsah. Preto ma žalobca za to, že bolo povinnosťou prvostupňového orgánu ako aj žalovaného uviesť v rozhodnutí aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré majú tvoriť základ rozhodnutia a odôvodniť pomeriavanie verejného záujmu s právami žalobcu (na rodinný a súkromný život - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža 3/2008 zo dňa 15.04.2008), ktoré mohli byť rozhodnutím žalovaného dotknuté. Žalovaný mal uviesť, prečo práve v tomto konkrétnom prípade malo dôjsť k preváženiu verejného záujmu nad záujmom súkromným. Nemožno považovať za postačujúce, pokiaľ žalovaný len formálne uvedie číslo listiny v administratívnom spise, ktorú účastníkovi konania nesprístupnil a neumožnil mu sa s ňou oboznámiť. Keďže z takýchto informácií nevie žalobca zistiť, či má proti takémuto rozhodnutiu podať žalobu alebo či je takéto rozhodnutie zákonné alebo nie. Uvedený postup nepovažoval za postačujúci ani Najvyššieho súd Slovenskej republiky vo veci, v ktorej bolo iniciované konanie o súlade právnych predpisov k ustanoveniu § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža 3/2016 zo dňa 27.03.2019 - 34. ods.).
20. V nadväznosti na uvedené žalobca s poukazom na zásady správneho konania podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku a právne závery vyplývajúce z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sžak 1/2016 zo dňa 30.04.2019 (bod 64.) namietal, že mu v rozpore so zásadou súčinnosti bolo postupom správnych orgánov oboch stupňov odňaté základné procesné právo oboznámiť sa s podkladmi a dôkazmi vo veci predmetného správneho konania a rovnako bola žalobcovi odňatá možnosť účinne využiť právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich získania, ako aj právo navrhovať doplnenie dôkazov, čo v konečnom dôsledku vplyvom nerovnosti zbraní spôsobilo nemožnosť žalobcu účinne v predmetnom správnom konaní brániť svoje práva a právom chránené záujmy, keďže mu nebola známa ani podstata obsahu vyjadrení SIS a VS vo vzťahu k dôvodom nebezpečnostného rizika, ktoré by mal žalobca pre udelenie trvalého pobytu na 5 rokov predstavovať.
21. Ohľadom nesprávneho právneho posúdenia výkladu a nesprávnej aplikácie ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a v nadväznosti na uvedenú nezákonnosť ohľadom rozporu zisteného skutkového stavu s obsahom administratívnych spisov žalobca namietal nepreukázanie existencie dôvodného podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. S existenciou dôvodného podozrenia vo vzťahu k žalobcovi, ako so základnou podmienkou pri aplikácii ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, sa konajúce správne orgány v nadväznosti na zistený skutkový stav pri zamietnutí jeho žiadosti nevysporiadali. V tejto súvislosti žalobca, s poukazom na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sžak 1/2016 zo dňa 30.04.2019, sp. zn. 1Sža 39/2010 zo dňa 13.07.2010 a s poukazom na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky argumentoval, že dôvodné podozrenie musí byť preukázateľným výsledkom dokazovania obsiahnutým v administratívnom spise, pričom platí, že žiaden zo zaobstaraných dôkazov nemá väčšiu právnu silu ako iný zaobstaraný dôkaz. Správny orgán je povinný zaobstarať si potrebné množstvo dôkazov (ustanovenie § 32 ods. 1 Správneho poriadku). Jedným z týchto dôkazov je aj vyjadrenie SIS a VS. Aj toto vyjadrenie či poskytnutá utajovaná informácia je podriadená zásade voľného hodnotenia dôkazov. Správny orgán je podľa ustanovenia § 34 ods. 5 Správneho poriadku oprávnený a zároveň povinný hodnotiť všetky dôkazy podľa svojej úvahy jednotlivo ako aj všetky vo vzájomnej súvislosti. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je obzvlášť dôležitá práve v konaniach, ako je konanie žalobcu, kde jeden z dôkazov, ktorý môžu zapríčiniť zamietnutie žiadosti žiadateľa, je utajený a žiadateľ nemá možnosť sa s ním oboznámiť ani sa k nemu efektívne vyjadriť. Preto nie každé vyjadrenie SIS či VS predstavuje samo o sebe dostatočný podklad pre vytvorenie dôvodného podozrenia. Záleží to vždy od konkrétnych okolností a povahy utajovanej informácie. Inými slovami žalobca zosumarizoval, že vyjadrenie SIS a VS môže byť podkladom pre vyhodnotenie dôvodného podozrenia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom do 30.04.2018 len v tom prípade, ak obsahuje: 1. Konkrétne skutočnosti, na základe ktorých vyvodzuje spravodajská služba ohrozenie bezpečnosti Slovenskej republiky. 2. Konkrétny opis zdroja získaných informácii spravodajskou službou a spôsobu
jeho získania. 3. Konkrétny popis okolností a dôvodov, na základe ktorých ma spravodajská služba predmetné informácie za pravdivé resp. vierohodné. 4. Konkrétny, dostatočne podrobný a presvedčivý popis podkladov, z ktorých spravodajská služba vychádzala, tak aby bola možná preskúmateľnosť jej dôvodov. 5. Neustála aktuálnosť a komplexnosť stanoviska (v prípade, ak žalobca proti stanovisku argumentoval správny orgán mal povinnosť postúpiť toto vyjadrenie spravodajskej službe, aby sa k nemu vyjadrila). V nadväznosti na uvedené žalobca vyjadril názor, že vyjadrenie SIS a VS vyššie uvedené náležitosti nespĺňajú, a preto správny orgán nemohol žiadosť žalobcu zamietnuť bez toho, aby si vyžiadal od SIS a VS doplňujúce informácie a následne ich vyhodnotil. Ak tak neurobil, došlo k porušeniu ustanovenia § 32 ods. 1 správneho poriadku a k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu.
22. K vyhodnoteniu skutkovej otázky ohľadom ohrozenia bezpečnosti štátu žalobca dôvodil, že k zamietnutiu žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom do 30.04.2018 môže dôjsť len vtedy, ak existuje dôvodné podozrenie, že by pobyt žiadateľa smeroval k ohrozeniu bezpečnosti štátu alebo k ohrozeniu verejného poriadku alebo verejného zdravia. S poukazom na definíciu pojmu ohrozenie bezpečnosti štátu v zmysle § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov žalobca uviedol, že by sa mohlo na základe analógie a systematického výkladu právneho poriadku pripodobniť takéto ohrozenie najmä k trestným činom obsiahnutým v 7. hlave Trestného zákona, označenej ako Trestné činy proti republike, príp. obsiahnutým v 12. hlave Trestného zákona, napríklad z najzávažnejších trestných činov proti mieru, ľudskosti, terorizmu, extrémizmu či vojnovým trestným činom. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že sa v minulosti nedopustil žiadnej takej činnosti, z ktorej by bolo možné vyvodzovať existenciu ohrozenia bezpečnosti štátu jeho pobytom na území Slovenskej republiky, pričom v súčasnosti nie je voči žalobcovi v žiadnej takejto veci ani vedené trestné stíhanie.
23. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že s prihliadnutím na právo žalobcu na rodinný život, ako aj na ustanovenie § 48 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, sú konajúce správne orgány v predmetnej veci povinné vždy zohľadňovať aj právo žalobcu na jeho rodinný život, vrátane dopadov rozhodnutia žalovaného na jeho rodinný život. Pokiaľ intenzita skutočností zistených správnym orgánom, ktoré by mohli odôvodňovať neudelenie trvalého pobytu žalobcovi, neprevyšuje intenzitu požiadavky na udelenie trvalého pobytu vyplývajúcej z práva na rodinný život žalobcu, ktorá je daná jeho manželstvom s občiankou Slovenskej republiky a otcovstvom k maloletému občanovi Slovenskej republiky, správny orgán nemôže zamietnuť žiadosť na udelenie trvalého pobytu. Žalobca vyjadril názor, že v tomto prípade prevyšuje práve záujem žalobcu a jeho rodiny na udelení pobytu nad prípadnou intenzitou verejného záujmu založenou poskytnutou utajovanou informáciou. Preto žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a závery žalovaného sú tiež v rozpore s obsahom administratívnych spisov, keďže zaobstarané vyjadrenia SIS a VS podľa jeho názoru neposkytujú dostatočnú oporu pre konštatovanie dôvodného ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky udelením pobytu žalobcovi, resp. v administratívnych spisoch nie sú obsiahnuté žiadne také listiny, ktoré by poskytovali oporu záveru žalovaného a prvostupňového orgánu o tom, že udelenie trvalého pobytu žalobcovi by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti Slovenskej republiky.
24. Vzhľadom na žalobcom konštatované nedostatočné zistenie skutkového stavu vo vzťahu k dôvodom zamietnutia predmetnej žiadosti žalobcu a za účelom potrebného doplnenia dôkazov pre účely rozhodnutia vo veci, žalobca navrhol, aby správny súd v súdnom konaní vykonal ako dôkazy žalovaným a prvostupňovým správnym orgánom zaobstarané utajované skutočnosti a tieto v intenciách žalobcom vznesených žalobných bodov aj posúdil.
25. V súvislosti so žalobným bodom napádajúcim nedostatočné zistenie skutkového stavu veci žalobca, citujúc ustanovenie § 32 ods. 1 správneho poriadku, doplnil, že správny orgán je povinný vždy zistiť presne a úplne skutočný, faktický stav veci a na jeho základe rozhodnúť. V tomto ohľade z priebehu napadnutého administratívneho konania dal žalobca do pozornosti, že dňa 14.05.2018 bol k utajovaným informáciám vypočutý, pričom bez toho, aby mu bolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, poprel pravdivosť utajovaných informácií poskytnutých SIS a VS. V nadväznosti na uvedené žalobca zastal názor, že vzhľadom k tomu, že ako účastník konania sa žalobca s utajovanými informáciami nemohol oboznámiť, avšak poprel ich pravdivosť, bolo úlohou správneho orgánu vyžiadať si doplňujúce stanovisko od SIS a VS, z akého zdroja pochádzajú nimi poskytnuté informácie, či SIS alebo VS vykonávalo šetrenie ohľadom pravdivosti týchto informácií a s akým výsledkom a či ich SIS a VS
považujú za pravdivé. Toto však správny orgán neurobil, a preto podľa názoru žalobcu porušil svoju povinnosť zistiť náležite skutočný stav veci.
III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
26. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k obsahu žaloby zotrval na zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia a navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
27. Zopakoval priebeh administratívneho konania a dôvody žalobou napadnutých rozhodnutí oboch stupňov. V podstate ku všetkým žalobným bodom argumentoval poukazom na utajovaný charakter informácií poskytnutých SIS a VS, ktoré nebolo možné v zmysle ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností zverejniť a ani sprístupniť žalobcovi na oboznámenie sa s ich obsahom a ktorých relevantnosť a pravdivosť správny orgán nemá dôvod spochybňovať.
28. K osobe žalobcu žalovaný ku genéze administratívnych konaní ohľadom pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky uviedol, že žalobca bol od roku 2002 žiadateľ o azyl, avšak azyl mu nebol udelený a žalobca bol dňa 15.04.2009 rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava administratívne vyhostený z územia SR na dobu 5 rokov a zároveň bol zaistený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, odkiaľ bol dňa 11.06.2009 vyhostený cez letisko Praha Ruzyně do Gruzínska.
29. V súvislosti so zabezpečovaním podkladov na rozhodnutie vo veci žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov účinného v čase podania žiadosti o udelenie trvalého pobytu, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí svoje vyjadrenia zašlú policajnému útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť správny orgán získal informácie utajovaného charakteru. Utajované informácie obsahujú spravodajské informácie, ktorých pôvodcom je spravodajská služba, t. j. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo. S prihliadnutím na uvedené dôvody a s poukazom na ustanovenia § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 4, § 6 ods. 1 a § 10 ods. 1 písm. h) zákona č. 251/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“, príp. „zákon č. 215/2004 Z. z.“) žalovaný argumentoval, že nie je v kompetencii správneho orgánu ani odvolacieho orgánu zasahovať do činnosti Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu ohľadom spôsobu získania spravodajských informácií, taktiež správny ani odvolací orgán nemá dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť týchto informácií získaných Slovenskou informačnou službou a Vojenským spravodajstvom k účastníkovi konania. V súvislosti s uvedeným žalovaný uviedol, že správny orgán správne vyhodnotil získané podklady a dôkazy a správne tak pristúpil k odôvodneniu rozhodnutia. Rovnako podľa názoru žalovaného správne orgány oboch stupňov neporušili žiadne zákonné ustanovenia, pretože žalobca a takisto jeho advokát nie sú osoby oprávnené oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou. V nadväznosti na uvedené žalovaný konštatoval, že plne rešpektuje a aplikuje nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 pri rozhodovaní o zrušení trvalého pobytu na 5 rokov a pri rozhodovaní o zrušení trvalého pobytu na neobmedzený čas, pričom dal žalovaný do pozornosti, že platnosť a účinnosť predmetného nálezu ústavného súdu je od 06.03.2019.
30. Vo vzťahu k žalobnému bodu napádajúcemu nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že správne orgány v odôvodnení napadnutých rozhodnutí uviedli všetky podklady, z ktorých vychádzali, ako aj zákonom povolenou správnou úvahou nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Žalovaný zopakoval, že správne orgány správne vyhodnotili získané podklady a dôkazy a správne tak pristúpili k odôvodneniu rozhodnutí. V nadväznosti na uvedené dodal, že po posúdení získaných dôkazov správne orgány zastali názor, že je dôvodné zamietnuť žiadosť žalobcu. Jedným z podkladov napadnutých rozhodnutí je aj zistenie prvostupňového správneho orgánu, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, a správne orgány tak mali za preukázané získanou informáciou utajovaného charakteru so stupňom utajenia „DÔVERNÉ“, vedenou pod č. p. PPZ-HCP-OCP-D-20/2018 zo dňa 26.03.2018, uloženou na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru,
ktorej pôvodcom je SIS, ako aj informáciou utajovaného charakteru so stupňom utajenia „VYHRADENÉ“, vedenou pod č. p.: PPZ-HCP-BA-V-5/2018-BA8, uloženou na správnom orgáne prvého stupňa, ktorej pôvodcom je Vojenské spravodajstvo. Žalovaný v zhode s názorom uvedeným v preskúmavanom rozhodnutí dodal, že vzhľadom na utajovaný charakter získaných informácií, požívajúcich ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočnosti, nie je možné uvedené informácie zverejniť, ani správne orgány nemôžu uviesť obsah odpovede Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva v odôvodnení napadnutých rozhodnutí, pretože by došlo zo strany konajúcich správnych orgánov k porušeniu predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností a k vzniku z tohto postupu vyplývajúcej administratívnoprávnej, prípadne trestnoprávnej zodpovednosti. Uvedenú argumentáciu podporil žalobca citáciou ustanovení § 6 ods. 1 a § 10 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane utajovaných skutočností, upravujúcich ochranu utajovaných skutočností a podmienky oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Zároveň dal žalovaný s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 1 písm. d) zákona č. 215/2004 Z. z. do pozornosti rozsah oprávnenia sudcu oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou, z ktorého ustanovenia žalovaný odvodil, že sudca môže na žiadosť účastníka konania utajovanú skutočnosť odtajniť, oboznámiť účastníka konania s utajovanou skutočnosťou, ktorý sa následne môže k nim vyjadriť.
31. Ohľadom namietanému neumožneniu žalobcovi oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a spôsobu ich zistenia žalovaný uviedol, že správny orgán prvého stupňa riadne umožnil žalobcovi podľa ustanovenia § 33 ods. 6 správneho poriadku vyjadriť sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Z obsahu administratívneho spisu žalovaný zopakoval, že žalobca sa dňa 14.05.2018 dostavil na správny orgán prvého stupňa za účelom podania vysvetlenia. Žalobca bol poučený, že získané informácie sú utajovaného charakteru, z uvedeného dôvodu správny orgán nevie žalobcovi poskytnúť žiadne bližšie informácie ani rámcovo ani vo všeobecnosti, ktoré by mu pomohli vyjadriť sa ku konkrétnym skutočnostiam. Žalobca však bol oboznámený, že uvedené informácie získala k jeho osobe Slovenská informačná služba a zároveň aj Vojenské spravodajstvo.
32. K preukázaniu existencie dôvodného podozrenia žalovaný uviedol, že stanovisko SIS je v konaní o udelenie trvalého pobytu rozhodujúce a správne orgány nie sú kompetentné spochybňovať pravdivosť a úplnosť získaných informácií, ktoré získala SIS a VS k osobe žalobcu. Žalovaný s poukazom na vymedzenie ohrozenia bezpečnosti štátu pre účely zákona o pobyte cudzincov podľa § 2 ods. 1 písm. l) citovaného zákona dôvodil, že nakoľko sa jedná o utajovanú skutočnosť, správne orgány nesmú vyzradiť, ktorým konkrétnym konaním ohrozuje žalobca bezpečnosť štátu, preto správne orgány v dôvodoch rozhodnutí iba uviedli, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Žalovaný dal do pozornosti, že v súvislosti so získavaním podkladov pre rozhodnutie vo veci boli správne orgány oboznámené s doplňujúcou informáciou k osobe žalobcu, doručenou správnemu orgánu prvého stupňa dňa 05.04.2018, ktorých obsah poukazuje na skutočnosť, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Preto k ohrozeniu bezpečnosti štátu žalovaný s poukazom na výsledok oboznámenia sa s obsahom utajovaných skutočností spracovateľom a štatutárom žalovaného, ktorých pôvodcom je SIS a VS, uzavrel, že z predmetných utajovaných skutočností vyplýva, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.
33. Vo vzťahu k namietanému neposúdeniu prevažujúcich záujmov v konkrétnej veci žalovaný uviedol, že správne orgány oboch stupňov sa v napadnutých rozhodnutiach riadne vysporiadali aj s právom žalobcu na súkromný a rodinný život, garantovaným Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že vzhľadom na rodinný stav žalobcu, mu správny orgán neupiera uvedené právo garantované Dohovorom a rešpektuje prianie žalobcu žiť v spoločnej domácnosti s manželkou a maloletým synom, ktorý je občanom Slovenskej republiky, avšak zároveň poukazuje aj na to, že správny orgán pri rozhodovaní vychádzal aj z odseku 2 článku 8 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Ďalej žalovaný v tejto súvislosti argumentoval, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov (rodičov), pokiaľ ide o usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru totiž negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný život v
konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. Žalovaný dodal, že žalobca má pobyt na Ukrajine, o čom doložil aj doklad s platnosťou od 28.03.2013. V nadväznosti na uvedené žalovaný dôvodil, že v danom prípade predmetné ustanovenie uplatnil správny orgán práve z dôvodu, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý napĺňa skutkovú podstatu odôvodňujúcu zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných. Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva cudzinca na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, je potrebné, aby v konaní o zamietnutí žiadosti bolo preukázané, že v prípade cudzinca neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre vstup a pobyt na území Slovenskej republiky. Správny orgán musí zvážiť aj hľadisko súkromné, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo cudzinca na súkromie a rodinný život na území SR. V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej rovnováhy. Ďalej žalovaný zdôraznil poukaz a citáciu ustanovení ohľadom ústavného rámca obmedzení základných práv a slobôd v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky (podľa ktorej vety sa ustanovené obmedzenia môžu použiť len na ustanovený cieľ). V tejto súvislosti žalovaný vyjadril názor, že zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných garancií základných práv a slobôd tak, že zavedenie obmedzenia sa použije na cieľ konformný s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami.
34. Žalovaný vyjadrenie uzavrel tvrdením, že správne orgány oboch stupňov v danej veci rozhodli o žiadosti žalobcu správne a žalobou napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj v súlade so správnym poriadkom. Rovnako ako žalobca, žiadal žalovaný nariadiť na prejednanie veci pojednávanie.
35. V replike na vyjadrenie žalovaného zotrval žalobca na rozsahu a dôvodoch podanej správnej žaloby.
36. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom ďalším vyjadrením nereagoval.
IV. Relevantná právna úprava
37. Podľa § 2 ods. 1 SPP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
38. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
39. Podľa § 6 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
40. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
41. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
42. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (zverejnený Oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej v texte rozsudku len „Dohovor“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
43. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
44. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
45. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
46. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
47. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
48. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
49. Podľa § 2 ods. 1 písm. l) zákona č. 404/2011 Z. z. ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.
50. Podľa § 48 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu prihliada na a) verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny, b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu, c) mieru integrácie štátneho príslušníka tretej krajiny do spoločnosti, d) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu trvalého pobytu.
51. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.
52. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, 91a) ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.
53. Podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z. v znení účinnom do 06.03.2019 policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky,
ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.
54. Podľa § 131f ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. konania podľa tohto zákona začaté pred 1. májom 2018 sa dokončia podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od 1. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie.
55. Podľa § 35 ods. 3 zákon č. 215/2014 Z. z. v znení účinnom do 11.04.2019 za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam.
56. Podľa § 35 ods. 4 zákon č. 215/2014 Z. z. v znení účinnom do 11.04.2019 štátny orgán, ktorý vo veci koná, je povinný neodkladne písomne informovať úrad a pôvodcu utajovanej skutočnosti o osobe uvedenej v odseku 3 a o rozsahu jej oboznámenia s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné.
57. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
58. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
59. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
60. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
61. Podľa § 32 ods. 2 vety prvej a druhej správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
62. Podľa § 33 ods. 1 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.
63. Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
64. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
65. Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
66. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
67. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
68. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
69. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
70. Podľa § 59 ods. 1 správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.
71. Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
72. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutia oboch stupňov, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP), za splnenia procesných podmienok podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP vec prejednal v neprítomnosti ospravedlneného žalovaného (§ 114 SSP) a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
73. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní zotrvala v plnom rozsahu na podanej žalobe. Dodala, že preskúmavané administratívne konanie malo dva podstatné aspekty, v jeho priebehu nadobudla účinnosť novela zákona o pobyte cudzincov, zákon č. 108/2018 Z. z. účinný od 01.05.2018, ktorá podstatným spôsobom ovplyvnila možnosti správneho orgánu vyhodnocovať informácie poskytované SIS a VS pre účely administratívneho konania o pobyte cudzincov. Právna zástupkyňa žalobcu mala za to, že ani jeden z konajúcich správnych orgánov sa dostatočne v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal s priaznivejším použitím pôvodného znenia zákona o pobyte cudzincov, alebo jeho novelizovaného znenia od 01.05.2018. Ďalej poukázala na to, že hoci správny orgán prvého stupňa prerušil odvolacie konanie vo veci z dôvodu rozhodovania ÚS SR v podstatnej právnej otázke použiteľnej pre toto konanie, napriek tomu, že potom čo bol vynesený Nález ÚS SR č. k. PL.ÚS/8/2016-131 z 12.12.2018, vôbec jeho závery nevzal žalovaný v prejednávanej veci do úvahy. Zároveň dala právna zástupkyňa do pozornosti, že žalobca sa pokúšal ako v priebehu správneho konania, tak aj v priebehu tohto súdneho konania, na základe žiadosti o sprístupnenie mu spisov vojenského spravodajstva, z ktorých by bola zrejmá odpoveď tejto tajnej služby a dôvody, pre ktoré žalobca vytvára bezpečnostné riziko pre SR, avšak ani raz žalobcovi nebolo vyhovené. Z tohto dôvodu sa žalobca nemôže účinne brániť proti dôvodom, pre ktoré nebolo vyhovené jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na území SR, čo považuje žalobca za kľúčové porušenie jeho práv a právom chránených záujmov, pretože objektívne nemožno posúdiť proporcionalitu ako prevyšuje za daných okolností prípadu bezpečnostný záujem štátu nad právom žalobcu na rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto právna zástupkyňa navrhla zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.
74. Z obsahu napadnutých administratívnych rozhodnutí oboch stupňov vyplýva, že žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky bola prvostupňovým správnym orgánom zamietnutá z dôvodu podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v spojení s
aplikáciou ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) citovaného zákona. Teda vo vzťahu k posudzovanej osobe žalobcu pre účely konania o jeho žiadosti o udelenie predmetného časovo obmedzeného trvalého pobytu sa oba správne orgány zhodli v konštatovaní existencie dôvodného podozrenia, že žalobca ako príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť.
75. Hoci námietka žalobcu, napádajúca posudzovanie podkladov poskytnutých uvedenými tajnými službami ako stanovísk záväzného charakteru podľa ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom od 01.05.2018, tvorila súčasť odvolacích dôvodov odvolania proti administratívnemu rozhodnutiu prvého stupňa a žalovaný túto námietku v konštatačnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol, napriek tomu sa s touto námietkou napádajúcou vyhodnotenie podkladov rozhodnutia podľa neúčinného právneho predpisu, konštatujúc aplikáciu intertemporálneho ustanovenia § 131f ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v znení zákona č. 108/2018 Z. z., v rámci odôvodnenia enunciátu rozhodnutia druhého stupňa nijako nevysporiadal. Naopak, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia prvého stupňa konštatoval jeho zákonnosť a stotožnil sa právnymi a skutkovými závermi prvostupňového správneho orgánu, pričom vo vzťahu k podkladom rozhodnutia získaným od SIS a VS žalovaný len konštatoval, že nakoľko boli na správny orgán prvého stupňa doručené utajované informácie k osobe žalobcu, a nie stanoviská, nemusel správny orgán použiť ustanovenie § 125 ods. 6 zákona o byte cudzincov, ktorého znenie bolo upravené zákonom č. 108/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 404/20111 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2018. Uvedenou zmienkou o dôvodoch aplikácie ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom do 30.04.2018 žalovaný síce ustálil, podľa ktorej časovej verzie postupoval správny orgán v prvostupňovom konaní, avšak v spojení s ďalšími odvolacími námietkami sa vôbec nezaoberal otázkou záväznosti predmetných správ ako podkladov pre rozhodnutie vo vzťahu ku konajúcemu správnemu orgánu a ani nevysvetlil dôvody, pre ktoré správny orgán nevyhodnotil každú informáciu jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach ako dôkazné prostriedky preukazujúce existenciu dôvodného podozrenia o nebezpečnosti osoby žalobcu pre štát.
76. V tomto ohľade pre účely prijatia záveru k naplneniu podmienky na zamietnutie predmetnej žiadosti žalobcu z dôvodov podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (spočívajúcej v existencii dôvodného podozrenia o bezpečnostnom riziku v osobe žalobcu pre štát) neobstojí strohé konštatovanie žalovaného, že správny orgán prvého stupňa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol všetky podklady, z ktorých vychádzal, pričom jedným z podkladov napadnutého rozhodnutia je aj zistenie správneho orgánu, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, čo mal mať správny orgán preukázané utajovanými informáciami poskytnutými SIS a VS. Vzhľadom na odvolacie dôvody a opakované tvrdenie žalobcu o nerovnosti zbraní spôsobenej znemožnením jeho účinnej obrany v správnom konaní z dôvodu nemožnosti využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, bolo povinnosťou žalovaného odstrániť procesné vady konania prvého stupňa a zabezpečiť riadne zistenia skutkového stavu veci za úzkej súčinnosti správneho orgánu so žalobcom ako účastníkom konania, a to predovšetkým i s prihliadnutím na aktuálny právny stav v priebehu odvolacieho konania, kedy v nadväznosti na právne závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018 ustanovenie § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, tvoriace skutkový a právny základ prvostupňového rozhodnutia, stratilo účinnosť.
77. Vo vzťahu k dodržaniu zásady legality žalovaným v preskúmavanom administratívnom konaní je významná aj iná právna skutočnosť, ktorá nastala v dôsledku zmeny zákona o pobyte cudzincov v predmetnom konaní v aplikovanom ustanovení § 120 ods. 2 písm. e), resp. všetkých písmen odseku 2 zákona o pobyte cudzincov s účinnosťou od 06.03.2019, a to na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018, ktorého prvým výrokom ústavný súd v pléne rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. To znamená, že v priebehu odvolacieho konania a pred právoplatným skončením administratívneho konania o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov, došlo k účinnej zmene zákona o pobyte cudzincov v ustanovení § 120 ods. 2 písm. e) citovaného zákona, ktoré bolo v danom prípade významne aplikované v konaní prvého stupňa, a to so zásadným vplyvom na procesné práva žalobcu a spôsob spracovania, vyhodnotenia a aplikácie podkladov potrebných pre rozhodnutie v danej veci.
78. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo v administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo veciach pobytu cudzincov, ktoré svojím charakterom spadajú pod režim ochrany utajovaných skutočností podľa zákona č. 215/2004 Z. z., vyslovil nasledovný právny názor: „122. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“
79. V kontexte okolností prejednávaného prípadu správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné právo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách konkrétnych zásad správneho konania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného premietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1 správneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo veci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k spôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci samej. Hoci je pre správne konanie typické vrchnostenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi správneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných opatrení práva a povinnosti účastníka konania, jednotlivé fragmenty tvoriace sumu procesných práv garantujúcich účastníkovi konania právo na spravodlivý proces, vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu v rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne realizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v ustanovení § 33 ods. 2 správneho poriadku. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o pobyte cudzincov, ktorí a priori bez splnenia zákonom stanovených podmienok nemajú právny nárok na vyhovenie žiadostiam o udelenie požadovaného druhu pobytu, je nevyhnutné pri skúmaní existencie podmienok na udelenie, prípadne neudelenie požadovaného pobytu, dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a vytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého postupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná aplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez dôvodov osobitného zreteľa absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania garantovaných právom na spravodlivé konanie.
80. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií tvoriacich podklad pre rozhodnutie vo veci zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu dôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nie len z hľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a z hľadiska zabezpečenia realizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia pokiaľ ide o otázku riadneho a úplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky udeľovania trvalého pobytu na päť rokov, resp. hmotnoprávne podmienky na zamietnutie žiadosti o jeho udelenie, a to predovšetkým v kontexte
správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na zabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu na realizáciu práva na rodinný život.
81. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 14.05.2018 bol na Oddelení cudzineckej polície PZ Dunajská Streda vypočutý žalobca, ktorý v nadväznosti na výzvu správneho orgánu podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku uviedol, že nemá vedomosť o obsahu utajovaných informácií proti jeho osobe, ktoré majú byť dôvodom zamietnutia jeho žiadosti o udelenie pobytu na päť rokov z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky. Žalobca pri vypočutí podal vysvetlenie, že od roku 2002 na Slovensku žiadal o udelenie azylu a jeho žiadosti boli viac krát zamietnuté a v roku 2009 bol vyhostený zo Slovenska do Gruzínska so zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky na päť rokov. Vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam žalobca zároveň vyjadril predpoklad, že ich obsahom môže byť skutočnosť, že v azylovom konaní uviedol nepravdivé informácie, nad čím vyjadril ľútosť a pocit hanby za to, že bol utečencom. Teda sám žalobca netajil v jeho neprospech svedčiace skutočnosti a oznámil aj negatívne informácie k jeho osobe (v trestnom konaní by za daných okolností išlo o neprípustné porušenie zásady zákazu donucovania k sebaobviňovaniu trestne stíhanej osoby) a rovnako žalobca prejavil záujem vyjadriť sa aj k nepriaznivým informáciám, ktoré by mohli byť vyhodnotené v súvislosti s jeho žiadosťou o udelenie trvalého pobytu na päť rokov negatívne, a tak prispieť k čo najúplnejšiemu zisteniu skutočností a okolností spojených s osobou žalobcu, potrebných pre posúdenie splnenia podmienok na udelenie požadovaného pobytu, ako aj skutočností tvoriacich podklad podozrenia o nebezpečnosti osoby žalobcu pre bezpečnosť štátu.
82. Z priebehu administratívneho konania prvého stupňa je zjavné, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia bolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu poskytnuté len formálne, bez poskytnutia reálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán v kontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Druhá veta § 3 ods. 2 správneho poriadku priamo ukladá správnym orgánom poučovaciu povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania („Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“). V danom prípade mohol správny orgán poučiť žalobcu o možnosti postupu podľa § 35 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z. z. prostredníctvom žalobcom zvoleného advokáta. V prípade negatívneho vybavenia žiadosti o umožnenie jednorazovo oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, bolo povinnosťou správneho orgánu poskytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti štátu zo strany osoby žalobcu, ktoré tvoria podklad pre zamietnutie jeho žiadosti podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
83. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v rámci odvolacieho konania vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy existencie bezpečnostného rizika v osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov vyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom sú SIS a VS a v nadväznosti na prípadné reakcie a tvrdenia žalobcu v zmysle využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku, nedoplnil konanie o potrebné dôkazy, a to ani v nadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018, už účinného v čase vydania žalobou napadnutého rozhodnutia, predovšetkým vo vzťahu v tom čase už k neúčinnému ustanoveniu § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, tvoriaceho skutkový a právny základ prvostupňového rozhodnutia, možno konštatovať, že rozhodnutie žalovaného je vzhľadom na absenciu dôvodov vo vzťahu k aplikácii § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov správnym orgánom prvého stupňa, ako aj vzhľadom na nedostatok dôkazov potrebných na prijatie záveru podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, v spojení s nedostatočným odôvodnením a vyhodnotením existencie bezpečnostného rizika, príp. proporcionálneho posúdenia a vyhodnotenia prevažujúcich záujmov za daných okolností prípadu, možno preskúmavané rozhodnutie žalovaného vyhodnotiť ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a to aj z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci ako aj z dôvodu podstatného porušenia procesných ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. d/ v spojení s písm. e/ a g/ SSP).
84. V súvislosti s poukazom žalovaného na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností na základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sudca patrí do okruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí alebo opatrení má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom k tomu, že žalovaný správny orgán do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení podmienky na neudelenie trvalého pobytu žalobcovi z dôvodov podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných skutočností (ako jedného z podkladov preskúmavaného rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky na dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia zákona o pobyte cudzincov vo veci predmetnej žiadosti žalobcu. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti administratívnych rozhodnutí oboch stupňov, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov obsahujúcimi utajované skutočnosti, keďže nemal obsahom preskúmavaného rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení žalovaného. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za žalovaného a prvostupňový správny orgán administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo úlohou správnych orgánov konajúcich o žiadosti žalobcu.
85. Rovnako neobstojí žalovaným uvádzaná argumentácia na podporu zákonnosti napadnutých rozhodnutí, založená na formálnom výklade zákona č. 215/2004 Z. z. a na tvrdení o nemožnosti sprístupnenia utajovaných skutočností zo strany správnych orgánov z dôvodu možného vzniku ich následnej administratívnej, príp. trestnoprávnej zodpovednosti za sprístupnenie utajovaných skutočností v rozpore s citovaným zákonom. Zákon o ochrane utajovaných skutočností upravuje podmienky a postupy pri sprístupňovaní utajovaných skutočností pre účely konaní pred štátnym orgánom v ustanovení § 35 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z. z., pričom za súhlas vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, sa považuje vedúci konajúceho štátneho orgánu, ktorý v rámci svojej funkčnej pôsobnosti zodpovedá za uchovávanie a nakladanie s utajovanými skutočnosťami, danými do dispozície štátneho orgánu pre účely výkonu verejnej správy na príslušnom úseku alebo pre účely konkrétneho administratívneho konania vedeného na príslušnom štátnom orgáne. Z ustanovenia § 35 ods. 4 citovaného zákona vyplýva, že po jednorazovom oboznámení sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie osobou oprávnenou podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z., napr. advokátom, je konajúci štátny orgán povinný neodkladne písomne informovať úrad (NBÚ) a pôvodcu utajovanej skutočnosti, t. j. v danom prípade Slovenskú informačnú službu a Vojenské spravodajstvo, o osobe uvedenej v odseku 3, t. j. o osobe oboznámivšej sa s utajovanou skutočnosťou a o rozsahu jej oboznámenia s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné, teda v prípade utajovaných informácií so stupňom utajenia Vyhradené tento postup nie je potrebný, čomu v danom prípade zodpovedali utajované skutočnosti, ktorých pôvodcom je Vojenské spravodajstvo.
86. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny súd nepovažoval za potrebné nechať si predložiť utajované informácie, ktorých pôvodcom bola Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo a vychádzajúc z jeho viazanosti v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej stavom („stavom spisu“) v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 a 2 a contrario SSP), správny súd nevykonal dokazovanie oboznámením utajovaných skutočností, keďže v ďalšom administratívnom konaní po vrátení veci žalovanému, bude jeho úlohou, príp. na základe jeho pokynov z pozície odvolacieho orgánu, bude úlohou prvostupňového
správneho orgánu, vyššie vytýkané vady konania a nedostatky preskúmavaných rozhodnutí odstrániť v intenciách naznačených postupov a vyššie uvedeným spôsobom.
87. Inými slovami, správny orgán za súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie dôvodného podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu (nie, že „ohrozuje“, ako uvádza v rozhodnutí žalovaný na str. 8 v 6. odseku, ktoré skutkové tvrdenie taktiež nepodložil dôkazmi) v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na zachovaní bezpečnosti prevyšuje právo žalobcu viesť rodinný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a odôvodňuje uplatnenie ods. 2 čl. 8 Dohovoru v spojení s § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, alebo správny orgán zabezpečí dostatok dôkazov a vyhodnotenie každého dôkazu jednotlivo a všetkých dôkazov a okolností prípadu vo vzájomných súvislostiach, na základe čoho bude možné dospieť k záveru o splnení podmienok na vyhovenie žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky.
88. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že konajúce orgány verejnej správy pri nedostatočne zistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania porušili jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň napadnuté rozhodnutia oboch stupňov nedostatočne odôvodnili, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorý v rámci svojej kompetencie v odvolacom administratívnom konaní môže sám odstrániť vytýkané vady konania a rozhodnutia, prípadne môže ich odstránenie v rámci odvolacieho konania zabezpečiť. Správny súd zároveň podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, pričom tento je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (§191 ods. 6 SSP).
89. V konaní úspešnému žalobcovi priznal súd plnú náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP, o výške ktorej bude v zmysle § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
90. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP)
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).