Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sa/54/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Širokou v právnej veci žalobkyne: Mgr. N. B., nar.: XX.XX.XXXX, bytom F. rad XX, XXX XX A., zastúpená: KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Kresánkova 8, 841 05 Bratislava, IČO: 36 769 771, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, 812 67 Bratislava, za účasti: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP č. 33, 813 31 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 2016/123000/15829/SSZOSK z 15.08.2016, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej aj úrad) č.j. BA1/RSK/ ZAM/2016/36458/142607 z 27.04.2016 (prvostupňové rozhodnutie) úrad udelil predchádzajúci súhlas s rozviazaním štátnozamestnaneckého pomeru podľa o štátnej službe medzi ďalším účastníkom ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako štátnou zamestnankyňou. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia úrad uviedol, že zamestnávateľ - ďalší účastník požiadal dňa 25.01.2016 o udelenie predchádzajúceho súhlasu k rozviazaniu štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou, ktorá je občanom so zdravotným postihnutím a ktorá v organizácii zastáva funkciu štátna radkyňa v odbore štátnej služby „Medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev“ v služobnom úrade Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Písomným rozhodnutím ministra kultúry SR č. 2/2016 v bode I písm. c) z 13.01.2016 sa zrušilo k 01.02.2016 jedno štátnozamestnanecké miesto v odbore multilaterálnej spolupráce, ktoré zastáva štátna zamestnankyňa. Žalobkyňa zaslala úradu písomné stanovisko k rozviazaniu štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, v ktorom uviedla, že o zrušení jej miesta sa dozvedela sprostredkovane na základe listu od úradu práce. Opísala pomery na pracovisku, ktoré podľa jej názoru neboli pre ňu ako osobu ťažko zdravotne postihnutú priaznivé a cítila sa diskriminovaná a vystavená bossingu zo strany nadriadených, čo viedlo až jej dlhodobej práceneschopnosti. Poukázala na to, že zamestnávateľ napriek voľným štátnozamestnaneckým miestam na odbore multilaterálnej spolupráce v momente rušenia jej miesta jej neponúkol žiadne iné vhodné miesto. Zamestnávateľ v reakcii na toto stanovisko nesúhlasil s tvrdením žalobkyne ohľadom pomerov na pracovisku a odmietol, že by zo strany vedúcich zamestnancov dochádzalo vo vzťahu k žalobkyni k diskriminácii, šikane, či bossingu. Naopak uviedol, že nároky na osobitné zaobchádzanie zo strany žalobkyne sú neprimerané, zo zverených pracovných úloh si sama vyberá, pričom ťažisko jej záujmu spočíva v zahraničných pracovných cestách do Paríža. Pokiaľ jej nie je vyhovené vyhráža sa práceneschopnosťou, čo napokon zrealizovala. Vzhľadom na

nemožnosť odhadnúť dobu práceneschopnosti zamestnankyne, zamestnávateľ trvalo prerozdelil jej pracovné úlohy medzi ostatných zamestnancov. Zamestnávateľ doložil vyjadrenia generálnej riaditeľky sekcie medzinárodnej spolupráce a riaditeľa odboru multilaterálnej spolupráce. Poukázal na to, že je vo výlučnej právomoci ministra rozhodovať o organizačných zmenách. Žalobkyňa reagovala na vyjadrenie zamestnávateľa a uviedla, že v čase rušenia jej miesta zamestnávateľ mal voľné pozície, ktoré jej neponúkol. Zamestnávateľ argumentoval, že v čase zrušenia miesta žalobkyne bola táto dlhodobo PN, preto nemohol vyžadovať, aby sa dostavila na pohovor ohľadom doriešenia jej štátnozamestnaneckého miesta, a teda aj ponúknutia inej pozície. Zamestnávateľ uviedol, že jej ponúkne miesto po jej nástupe do zamestnania. Úrad po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, že zamestnávateľ dostatočne preukázal naplnenie skutkovej podstaty výpovedného dôvodu, vzhľadom na to, že štátnozamestnanecké miesto obsadené žalobkyňou bolo písomným Rozhodnutím ministra kultúry SR č. 2/2016 v bode 1 písm. c) z 13.01.2016 zrušené s účinnosťou od 01.02.2016 a zamestnávateľ trvá na ukončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Bola naplnená dikcia o štátnej službe, keďže sa zrušilo štátnozamestnanecké miesto a služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto.

2. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom úradu vyčítala, že sa nevysporiadal s námietkou, že zamestnávateľ mal v čase zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta iné voľné pozície, ktoré jej neponúkol.

3. Žalovaný o odvolaní žalobkyne rozhodol rozhodnutím č. 2016/123000/15829/SSZOSK z 15.08.2016 (preskúmavané rozhodnutie) tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zopakoval zistený skutkový stav a doplnil, že zamestnávateľ po oznámení, že žalobkyňa nastúpi do zamestnania dňa 15.06.2016 po ukončení jednoročnej práceneschopnosti, uskutočnil s ňou dňa 15.06.2016 pohovor, v rámci ktorého ju oboznámil s tým, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené a súčasne jej ponúkol všetky voľné štátnozamestnanecké miesta. Žalobkyňa trvala na prítomnosti jej právneho zástupcu. Z uvedeného dôvodu bol aj za prítomnosti právneho zástupcu žalobkyne vykonaný vedúcou služobného úradu opakovaný pohovor dňa 24.06.2016 s ponukou všetkých voľných pracovných miest ku dňu vykonania pohovoru. Žalobkyňa ani jedno miesto neakceptovala. Následne jej doručil zamestnávateľ oznámenie o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa, s tým, že ak sa počas trvania prekážok uvoľní nejaké pracovné miesto, bude ju informovať. Zamestnávateľ predložil kópie zápisníc z pohovorov dňa 15.06.2016 a 24.06.2016.

4. Žalovaný ďalej uviedol, že pre naplnenie výpovedného dôvodu podľa o štátnej službe je potrebné, aby zamestnávateľ o organizačnej zmene rozhodol, čo zamestnávateľ preukázal Rozhodnutím ministra č. 2/2016 o organizačnej zmene na Ministerstve kultúry SR z 13.01.2016, na základe ktorého sa zrušilo jedno štátnozamestnanecké miesto v odbore finančného riadenia a kontroly výdavkov, jedno v odbore projektového riadenia, jedno v odbore multilaterálnej spolupráce a od 01.04.2016 jedno v odbore štátneho jazyka. Nakoľko výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi, správny orgán neskúma, ktorý štátny zamestnanec menovite sa stal nadbytočným. K ponukovej povinnosti zamestnávateľa žalovaný uviedol, že zamestnávateľovi nebráni v splnení ponukovej povinnosti skutočnosť, že štátny zamestnanec je práceneschopný. Zamestnávateľ túto povinnosť v čase zrušenia štátnozamestnaneckého miesta nesplnil. Nakoľko však žalobkyni ponúkol dňa 15.06.2016 a následne dňa 24.06.2016 iné voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré žalobkyňa odmietla, žalovaný je toho názoru, že zamestnávateľ si ponukovú povinnosť splnil. Zamestnávateľ dostatočne preukázal naplnenie skutkovej podstaty výpovedného dôvodu, pre ktorý žiadal udeliť predchádzajúci súhlas, preto žalovaný nemal inú možnosť, ako rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdiť.

II.

Správna žaloba

5. Žalobou doručenou správnemu súdu dňa 31.10.2016 sa žalobkyňa domáha zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný jej odvolanie zamietol, aj keď zhodne s námietkou žalobkyne zistil, že zamestnávateľ si ponukovú povinnosť

nesplnil. Je toho názoru, že žalovaný je povinný skúmať zákonnosť prvostupňového rozhodnutia ku dňu jeho vydania (27.04.2016). Je vylúčené, aby dodatočný postup účastníka správneho konania pôsobil spätne ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia a zhojil skutočnosť, že pre vydanie prvostupňového rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky. Nie je možné, aby na základe skutočnosti, ktorá nastala až po vydaní rozhodnutia, bolo možné odvolanie žalobkyne zamietnuť.

6. Žalobkyňa nepovažovala za správny výklad žalovaného ust. § 50 zákona o štátnej službe, ktorý je podľa nej v príkrom rozpore s účelom - zvýšenou ochranou zamestnanca so zdravotným postihnutím. Správny orgán musí skúmať splnenie podmienok vo vzťahu ku konkrétnemu zamestnancovi. Poukázala na to, že úrad udelil súhlas vo vzťahu ku konkrétnej zamestnankyni - žalobkyni, nejde teda o bianco súhlas pre zamestnávateľa, ktorý by bol následne oprávnený si vybrať podľa vlastnej úvahy štátneho zamestnanca. Má za to, že jej miesto bolo zrušené účelovo a nie z dôvodov zvýšenia efektivity, čo vyplýva aj z vyjadrení zamestnávateľa ohľadom častej práceneschopnosti žalobkyne, potrebu prerozdeľovania pracovných úloh a iné nezhody, ktoré mal so žalobkyňou. Záverom uviedla, že žalovaný a úrad v dôsledku formalistického výkladu § 50 zákona o štátnej službe sa obmedzili iba na skúmanie, či zamestnávateľ prijal rozhodnutie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta. Na základe takto nedôsledne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci dospeli k chybnému záveru, že boli splnené podmienky pre udelenie predchádzajúceho súhlasu s výpoveďou žalobkyne.

III.

Vyjadrenie žalovaného a ďalšieho účastníka k žalobe

7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zopakoval zistený skutkový stav a argumenty uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Trval na tom, že zamestnávateľ splnil podmienky výpovedného dôvodu podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, keď preukázal zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne rozhodnutím ministra a dodatočne splnil aj druhú podmienku, keď žalobkyni dňa 15.06.2016 a 24.06.2016 ponúkol všetky voľné miesta, ktoré v tom čase mal a ktoré žalobkyňa odmietla. Trval na tom, že pri posudzovaní veci nepochybil a postupoval v intenciách zákona. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

8. Ďalší účastník vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyňa bola dlhodobo práceneschopná v čase zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta, a preto zamestnávateľ berúc do úvahy zdravotný stav žalobkyne a jej povinnosť dodržiavať liečebný režim, nemohol a ani nemal právo od nej vyžadovať, aby porušila liečebný režim a vystaviť ju tak povinnosti uhradiť poisťovni zdravotnú starostlivosť. Ďalší účastník tiež nevedel ako dlho bude žalobkyňa práceneschopná, pričom, ak by boli zamestnávatelia povinní ponúkať pracovné miesta počas pracovnej neschopnosti, vystavili by sa neistote, ak by štátny zamestnanec prijal miesto, ktoré potrebuje zamestnávateľ urýchlene obsadiť, a nakoniec by štátny zamestnanec na toto miesto nenastúpil. Zároveň s poukazom na lekársku správu, ktorú žalobkyňa predložila, mohlo podľa ďalšieho účastníka dôjsť k zhoršeniu zdravotného stavu v dôsledku rozrušenia a riešenia ďalšieho zaradenia po zrušení jej miesta.

9. Ďalší účastník s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.: , , ) trval na tom, že ponuková povinnosť vzniká v čase dania výpovede. Neexistuje žiadne usmernenie Úradu vlády SR, podľa ktorého by služobné úrady mali ponukovú povinnosť aj počas práceneschopnosti štátneho zamestnanca. Právny názor žalovaného, že ďalší účastník mal ponukovú povinnosť aj v čase pracovnej neschopnosti a tento nedostatok dodatočne odstránil, považoval za nesprávny. Poukázal aj na to, že úrady skúmajú individuálnu situáciu zamestnanca s ťažkým zdravotným postihnutím, o.i. aj to, či sa neocitne bez akéhokoľvek príjmu. V tejto súvislosti bolo preukázané, že žalobkyni bol priznaný invalidný dôchodok, takže je zabezpečená dávkou sociálneho poistenia. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: , podľa ktorého je žalovaný povinný skúmať iba skutkovú podstatu výpovedného dôvodu. Trval na tom, že štátna zamestnankyňa označila voľné pracovné miesto v čase, kedy ďalší účastník nemal ponukovú povinnosť. Ďalej poukázal na to, že až do doby nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia úradu ponúkal žalobkyni voľné miesta na pohovoroch dňa 15.07.2016, 15.08.2016, 14.09.2016, 19.09.2016 a 21.09.2016. Dňa 21.09.2016 po odmietnutí voľných pracovných miest žalobkyňou jej ďalší účastník doručil výpoveď, na základe ktorej jej štátnozamestnanecký pomer skončil k 30.11.2016. Aj po doručení výpovede

pokračoval ďalší účastník v ponúkaní voľných pracovných miest žalobkyni a to, 28.09.2016, 10.10.2016, 21.10.2016, ktoré žalobkyňa vždy odmietla. Vykonal tak celkovo 10 pohovorov, na ktorých žalobkyni ponúkol voľné pozície a ktoré žalobkyňa vždy odmietla. Považuje preto jej záujem za simulovaný. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: uviedol, že rozhodnutie o tom, ktoré štátnozamestnanecké miesto sa zrušuje je v kompetencií zamestnávateľa a nemôže o ňom rozhodnúť úrad. Žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. K vyjadrení ďalší účastník priložil kópie zápisníc z pohovoru podpísaných žalobkyňou zo dňa 24.06.2016, 15.07.2016, 15.08.2016, 14.09.2016, 19.09.2016, 21.09.2016, 28.09.2016, 10.10.2016, 21.10.2016, záznam z prerokovania výpovedí zo strany zamestnávateľa z 19.09.2016, výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru prevzatú žalobkyňou dňa 21.09.2016.

IV.

Replika a duplika

10. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že nesplnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľom pred vydaním prvostupňového rozhodnutia znamená, že nebol naplnený ani výpovedný dôvod, pre ktorý zamestnávateľ žiadal o udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa ust. § 50 zákona o štátnej službe. Prvostupňové rozhodnutie od začiatku trpelo vadou, ktorú nebolo možné konvalidovať dodatočným postupom účastníka správneho konania.

11. Žalovaný vo vyjadrení trval na tom, že o nadbytočnosti rozhoduje výlučne zamestnávateľ a pokiaľ zamestnávateľ dostatočne preukáže naplnenie skutkovej podstaty výpovedného dôvodu. Nemá správny orgán inú možnosť, ako súhlas podľa § 50 zákona o štátnej službe zamestnávateľovi uložiť. Poukazujúc na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. uviedol, že práceneschopnosť zamestnanca je potrebné chápať ako dočasnú neprítomnosť zamestnanca na pracovisku, ktorá nemôže tvoriť prekážku v splnení si zákonnej ponukovej povinnosti zamestnávateľa.

12. Žalobkyňa k vyjadreniu ďalšieho účastníka zaslala vyjadrenie, v ktorom uviedla, že ďalší účastník obchádza skutočnosť, že o možnosť rozviazať pracovný pomer so žalobkyňou žiadal úrad predčasne a tento mu súhlas udelil bez toho, aby skúmal splnenie podmienok pre rozviazanie štátnozamestnaneckého pomeru. Je zrejmé, že primárnym dôvodom nesplnenia ponukovej povinnosti bola skutočnosť, že ďalší účastník so žalobkyňou jednoducho do budúcna nepočítal. Ak by sme pripustili výklad ust. § 50 zákona o štátnej službe, ktorý prezentuje žalovaný a ďalší účastník udelenie predchádzajúceho súhlasu s rozviazaním štátnozamestnaneckého pomeru s osobou ťažko zdravotne postihnutou by bolo čisto byrokratickou prekážkou a neposkytovalo by osobám ZŤP žiadnu ochranu pred šikanóznym a účelovým skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný neskúmal splnenie ponukovej povinnosti pred vydaním predchádzajúceho súhlasu, čo je rovnocennou podmienkou pre konštatovanie nadbytočnosti zamestnanca. Zákonnosť ani správnosť rozhodnutia nie je možné odôvodňovať skutočnosťami, ktoré nastali až po vydaní rozhodnutia, pretože rozhodnutie musí byť zákonné od počiatku.

13. Ďalší účastník na uvedené reagoval vyjadrením z 26.05.2017, v ktorom uviedol, že požiadal Úrad vlády SR ako ústredný orgán štátnej správy pre štátnozamestnanecké vzťahy o stanovisko k ponukovej povinnosti počas pracovnej neschopnosti. Úrad vlády SR v odpovedi z 27.03.2017 uviedol, že zákon o štátnej službe priamo neustanovuje, kedy má služobný úrad uskutočniť ponukovú povinnosť, ani či ju môže zrealizovať počas dočasnej pracovnej neschopnosti štátneho zamestnanca. Služobný úrad musí sám v konkrétnych prípadoch posúdiť okolnosti a možnosti súvisiace so splnením ponukovej povinnosti a následne zvážiť ďalší postup. V súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, na ktorý poukazoval žalovaný, ďalší účastník uviedol, že súd v odôvodnení rozhodnutia iba uviedol právny názor k ponukovej povinnosti počas pracovnej neschopnosti, ktorým sa riadil, avšak meritom veci bola iná právna skutočnosť ako nesplnenie ponukovej povinnosti. Považuje uvedené rozhodnutie za odklon od ustálenej judikatúry.

V.

Konanie na krajskom súde

14. Krajský súd v Bratislave ako správny súd v konaní o žalobe v sociálnych veciach ( a nasl. - ) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a

administratívne konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

15. Vzhľadom na to, že ani jeden z účastníkov nežiadal o nariadenie pojednávania, žalobca aj žalovaný súhlasili s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania a ďalší účastník sa na výzvu súdu nevyjadril, správny súd, oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením ( ).

VI.

Skutkový stav a právne posúdenie

16. Správny súd z administratívneho spisu žalovaného ako aj listín predložených ďalším účastníkom zistil skutkový stav, tak ako je opísanie vyššie. Skutkové zistenia medzi účastníkmi sporné neboli.

17. Spornou medzi účastníkmi konania zostala otázka, či boli splnené zákonné podmienky na udelenie predchádzajúceho súhlasu ďalšiemu účastníkovi s rozviazaním štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou ako osobou ťažko zdravotne postihnutou.

18. Námietky žalobkyne smerovali v prvom rade k tomu, že zamestnávateľ si nesplnil ponukovú povinnosť, pričom prvostupňový orgán aj napriek tejto skutočnosti udelil predchádzajúci súhlas s rozviazaním štátnozamestnaneckého pomeru. V druhom rade žalobkyňa trvala na tom, že úrad je pred vydaním rozhodnutia povinný zaoberať sa jej námietkou, že zrušenie jej štátnozamestnaneckého miesta bolo zo strany zamestnávateľa účelové.

19. Podľa o štátnej službe služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

20. Podľa § 50 štátnemu zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím, môže dať služobný úrad výpoveď len na základe právoplatného rozhodnutia príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorým bol udelený predchádzajúci súhlas podľa osobitného predpisu, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď z dôvodu uvedeného v § 47 písm. h) a i).

21. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že v čase zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne ďalší účastník neponúkol žalobkyni voľné pracovné miesto, na ktoré v tom čase vypísal výberové konanie. Ďalší účastník túto skutočnosť odôvodňuje tým, že v tom čase bola žalobkyňa práce neschopná, a preto tak urobiť nemohol a naviac mu táto povinnosť vzniká až ku dňu výpovede.

22. S uvedeným právnym posúdením sa správny súd nestotožňuje. Zo znenia ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorý v tom čase vymedzoval dôvod výpovede spočívajúci v zrušení štátnozamestnaneckého miesta, vyplývajú dve podmienky. Prvou podmienkou je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, ktorej splnenie medzi účastníkmi sporné nebolo. Druhou podmienkou, ktorá musí byť splnená súčasne je skutočnosť, že služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Povinnosťou úradu ako orgánu príslušného v zmysle ust. je skúmať naplnenie skutkového dôvodu výpovede so štátnym zamestnancom s ťažkým zdravotným postihnutím, a bolo preto povinnosťou prvostupňového orgánu skúmať aj skutočnosť, či ďalší účastník nemá pre žalobkyňu iné vhodné miesto, resp. či si splnil ponukovú povinnosť.

23. V tejto súvislosti poukazuje správny súd na záver Najvyššieho súdu SR sp. zn.: , týkajúceho sa obdobnej situácie pri výpovedi zamestnanca podľa . „Vôľou zákonodarcu v citovanej právnej norme ustanovenej v bolo zabezpečiť zvýšenú zákonnú ochranu zamestnancom so zdravotným postihnutím pred zamestnávateľom tak, aby zamestnáva telia svojvoľne neukončovali s takýmito zamestnancami pracovný pomer. Z uvedených dôvodov povinnosťou

úradu práce pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa na udelenie predchádzajúceho súhlas ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou s uvedenou kategóriou zamestnancov je skúmať splnenie všetkých zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63, pričom tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v I. 1 písm. a/ a e/. Predpokladom skúmania podmienok pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa s takýmto zamestnancom je teda splnenie zákonných podmienok nielen podľa , ale súčasne aj splnenie zákonných podmienok ustanovených v . Z uvedených dôvodov pokiaľ zákonodarca v ustanovení vyžaduje predchádzajúci súhlas na danie výpovede pracovníkovi so zdravotným, postihnutím, je povinnosťou správneho orgánu príslušného na rozhodnutie o udelení predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou skúmať všetky zákonné podmienky, na základe ktorých môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou, a teda splnenie zákonných podmienok podľa a súčasne podľa ods . 2 . Vzhľadom na uvedené odvolací súd sa nemohol stotožniť s tvrdením žalovaného, že nebolo v jeho kompetencii skúmať voľné pracovné miesta....“

24. Prvostupňový správny organ teda pochybil, ak splnenie ponukovej povinnosti pred vydaním predchádzajúceho súhlasu neskúmal.

25. Pokiaľ ďalší účastník argumentuje rozsudkami, v ktorých najvyšší súd uviedol, že splnenie ponukovej povinnosti má zamestnávateľ ku dňu výpovede, je potrebné poukázať na to, že žiadne z uvedených rozhodnutí sa netýkali zamestnanca s ťažkým zdravotným postihnutím, s výpoveďou ktorého je potrebné vyžiadať si predchádzajúci súhlas. Je zrejmé, že na to, aby mohol správny orgán posúdiť splnenie všetkých podmienok výpovedného dôvodu je nevyhnutné, aby tieto boli zo strany zamestnávateľa splnené ešte pred vydaním rozhodnutia o udelení predchádzajúceho súhlasu.

26. Správny súd nepovažoval za relevantnú ani námietku zamestnávateľa, že žalobkyňa bola v čase zrušenia miesta práce neschopná. Zamestnávateľ mal možnosť komunikovať jej ponuku iného pracovného miesta aj inak ako prostredníctvom osobného pohovoru, prípadne, ak trval na osobnom pohovore, mal vyčkať na návrat zamestnankyne do práce a až následne po splnení všetkých povinností žiadať o udelenie predchádzajúceho súhlasu.

27. Napriek uvedenému správny súd nemohol dať za pravdu námietke žalobkyne, že pre nesplnenie ponukovej povinnosti v rámci prvostupňového konania je potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť. V tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že predmetom súdneho prieskumu sú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy vydané v konaní o opravnom prostriedku. Túto skutočnosť možno vyvodiť jednak z toho, že žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol v poslednom stupni ( ) ako aj z podmienky, že účastník konania musí pred právoplatnosťou vyčerpať riadne opravné prostriedky. Zákonodarca teda predpokladá možnosť nápravy pochybenia orgánu verejnej správy v rámci administratívneho konania o opravnom prostriedku. Pokiaľ teda námietky žalobkyne smerujú k prvostupňovému rozhodnutiu a konaniu pred prvostupňovým orgánom, je tieto námietky potrené skúmať z hľadiska, či ak došlo k pochybeniam, ktoré žalobkyňa prvostupňovému rozhodnutiu a konaniu vyčíta, boli alebo neboli tieto odstránené v rámci konania o odvolaní pred žalovaným. Správne konanie, t.j. prvostupňové ako aj odvolacie konania tvoria jeden celok. Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni ( o správnom konaní, správny poriadok, v znení neskorších predpisov). Odvolací správny orgán je oprávnený z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, ako aj zopakovať už vykonané dôkazy (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: ).

28. V rámci odvolacieho konania bolo žalovaným zistené, že ďalší účastník si ponukovú povinnosť po návrate žalobkyne do zamestnania splnil (15.06.2016 a 24.06.2016), pričom s poukazom na ust. § 32 Správneho poriadku žalovaný ako odvolací orgán je oprávnený skutkový stav dopĺňať a odstraňovať zistené vady. Ani táto skutočnosť, medzi stranami sporná nie je. Ďalší účastník teda dal žalobkyni opakovane (spolu 6-krát do doručenia výpovede, z toho 3-krát do dňa rozhodnutia žalovaného) možnosť pracovať na inom voľnom mieste, pričom žalobkyňa všetky ponuky odmietla. Pokiaľ by žalobkyňa ktorékoľvek ponúknuté miesto dňa 15.06.2016, 24.06.2016 alebo 15.07.2016 prijala, nemohlo by dôjsť k naplneniu výpovedného dôvodu, a teda ani k potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia žalovaným. Správny súd je preto zhodne so žalovaným toho názoru, že ďalší účastník splnil podmienky na udelenie

predchádzajúceho súhlasu v rámci administratívneho konania, vzhľadom na to, že ako bolo vyššie uvedené, prvostupňové aj druhostupňové konanie tvorí jeden celok.

29. K výpovedi zamestnankyne došlo dňa 21.09.2016, teda až po právoplatnosti (24.08.2016) preskúmavaného rozhodnutia. V čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia boli splnené všetky podmienky na udelenie súhlasu s výpoveďou žalobkyne.

30. Čo sa týka účelovosti výberu žalobkyne ako nadbytočného zamestnanca v tejto súvislosti správny súd uvádza, že je výlučne vecou zamestnávateľa posúdenie, ktorý zamestnanec sa stáva nadbytočným a túto skutočnosť nemôže určovať úrad alebo súd. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: ).

31. Správny súd nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že výklad ust. § 50 zákona o štátnej službe žalovaného redukuje ochranu zamestnancov s ťažkým zdravotným postihnutím iba na byrokratickú prekážku. Zvýšená ochrana zamestnancov s ťažkým zdravotným postihnutím spočíva práve v tom, že naplnenie konkrétneho skutkového dôvodu výpovede preveruje správny orgán ešte pred doručením výpovede. Naplnenie konkrétneho skutkového dôvodu musí zamestnávateľ preukázať, a to vrátane takých dôvodov ako napr. strata spôsobilosti na vykonávanie štátnej služby, či neuspokojivé plnenie služobných úloh a ďalšie. Zo strany správneho orgánu teda nejde len o formálne splnenie zákonom predpísaných náležitostí zamestnávateľom, ale o reálne zisťovanie, či došlo k naplneniu konkrétneho zamestnávateľom tvrdeného skutkového dôvodu výpovede. V prípade žalobkyne je výpovedným dôvodom nadbytočnosť, preto bol úrad povinný skúmať, či k nadbytočnosti skutočne došlo. Či sa skutočne zrušilo miesto žalobkyne a či zamestnávateľ nemá pre ňu inú vhodnú prácu. Ako však bolo uvedené vyššie, pokiaľ skutočne dôjde k zrušeniu pracovného miesta, zamestnávateľ má právo rozhodnúť, ktorý zamestnanec sa stal nadbytočný. Uvedené ustanovenie § 50 zákona o štátnej službe podľa názoru správneho súdu nemožno vykladať tak, že zamestnávateľ musí uprednostniť pri výbere nadbytočného zamestnanca inú osobu pracujúcu na rovnakej pozícii pred výberom zamestnanca s ťažkým zdravotným postihnutím.

32. Vzhľadom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil námietky žalobkyne ako spôsobilé spochybniť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, podanú žalobu podľa v spojení s zamietol.

33. O trovách súd rozhodol v zmysle ust. tak, že úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil také výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo možné náhradu dôvodne vynaložených trov konania spravodlivo požadovať, správny súd nezistil vznik takých trov konania ďalšieho účastníka, ktoré by mu boli vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil ( ) a žalobkyňa vo veci nemala úspech (a contrario ), preto žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.

Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Krajskom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, vzhľadom na to, že ide o konanie o správnej žalobe podľa (žaloba v sociálnych veciach) ( a ).