Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/440/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého v právnej veci ţalobcu Ing. V. P., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., proti

ţalovanému Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu ţalovaného č. A/2007/5667 zo dňa 24.septembra 2007, na

odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.

-86 zo dňa 17. júna 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č.k. -86 zo dňa 17. júna 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. A/2007/5667 zo dňa 24. septembra 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému

na ďalšie konanie.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 66,39 €

v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ustanovenej právnej zástupkyni ţalobcu

JUDr. V. B. trovy konania v sume 332,29 € na účet, v lehote troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č.k. -86

zo dňa 17. júna 2009 podľa ustanovenia

zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného

č. A/2007/5667 zo dňa 24. septembra 2007, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie

ţalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny v Revúcej č. A/2007/3679 zo dňa 23. júna 2007; ţalobcovi

náhradu trov konania nepriznal a jeho právnej zástupkyni JUDr. V. B. (ktorá bola

ţalobcovi ustanovená podľa uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici č.k. -68 zo dňa 27.mája 2008) priznal náhradu

trov konania v sume 271,85 €. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bol

ţalobca prepustený zo stálej štátnej sluţby podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona

č. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia ţalovaného (ďalej len

zákon o štátnej sluţbe) dňom 31. júla 2007 a bola mu poskytnutá náhrada vo výške

trojnásobku jeho funkčného platu.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, ţe rozhodovanie o tom, ktoré

štátnozamestnanecké miesto zamestnávateľ zrušuje, je v kompetencii zamestnávateľa

a nemôţe o ňom rozhodovať súd. Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe

sa na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov primerane pouţijú ustanovenia

. Na ţalobcu sa nevzťahujú ustanovenia o súhlase

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s prepustením osoby so zdravotným postihnutím

aj napriek tomu, ţe ţalobca touto osobou je. Ţalovaný preto neporušil zákon, keď si

takýto súhlas nevyţiadal. Krajský súd dospel k záveru, ţe zo strany ţalovaného nedošlo

k porušeniu predpisov, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého

rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca, prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne, v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu

zmeniť a rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie.

Uviedol, ţe v prípade jeho prepustenia zo štátnej sluţby išlo zo strany ţalovaného

3

o neobjektívny výber zamestnanca, čo dokazuje skutočnosť, ţe v čase prepustenia

ţalobcu na pracovisku v Tornali mali aţ osem zamestnancov s rovnakým sluţobným

opisom pracovnej činnosti ako ţalobca. Ţalobca bol jediný zdravotne postihnutý

zamestnanec v kolektíve a jediný s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa. Zákon

o štátnej sluţbe zaručoval v § 3 rovnaké zaobchádzanie so štátnymi zamestnancami

štátnej sluţby a zabezpečoval zákaz diskriminácie na základe zdravotného stavu.

Ţalobca namietal predsedníčku poradnej odvolacej komisie JUDr. M., ktorá sa podieľala

na jeho prepustení. Ţalovaný ju síce vymenil za riaditeľku odboru sociálnych vecí, ale

ďalšiu námietku voči zloţeniu komisie ţalobca uţ nemohol vzniesť. Okrem toho zákon

o štátnej sluţbe ustanovuje, ţe komisia má byť zloţená z právnikov, pričom v komisii

nebol ani jeden. Namietal, ţe odbory neschválili menný zoznam pracovníkov, ale vo

všeobecnosti schválili ukončenie sluţobných pomerov, ale ktoré funkcie a ktorých osôb

sa to týka, odbory neschvaľovali. Podľa zistení ţalobcu od právnikov z odborovej rady

v Bratislave, takýto postup odbory schváliť nemali, bolo to všetko dodatočne. Podľa

názoru ţalobcu došlo k porušeniu Smernice Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000,

ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní,

ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ţalobca poukázal na svoj

zdravotný stav: má výkonnosť srdca na 50%, neuropatiu, začínajúcu retinopatiu,

prekonal ťaţkú operáciu uzáveru v pravej nohe s čiastočnou amputáciou chodidla

a začínajúcimi problémami v ľavej nohe, no napriek tomu je presvedčený, ţe prácu,

ktorú u ţalovaného vykonával, mohol vykonávať aj naďalej plnohodnotne. Aj podľa

odborníkov na uvedené choroby je najvhodnejším a jediným zamestnaním pre ţalobcu

administratíva, v teple, s niţšou fyzickou námahou. Sluţobné hodnotenie mal ţaloba

nadpriemerné, vyššie nemal nikto a vzhľadom na prax sa ţalobca povaţuje za

vysokovýkonného pracovníka so štátnicou z oblasti riadenia, s praxou v štátnej

a verejnej správe, konfekčnom priemysle, strojárstve, školstve a poľnohospodárstve.

Ţalobca nemal vynechaný ani jeden deň pre pracovnú neschopnosť. Momentálne má

ţalobca problémy pre bolestivú chôdzu a bývalé pracovisko bolo vzdialené od jeho

bydliska cca 300 metrov.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolanie ţalobcu

zamietnuť a rozsudok krajského súdu potvrdiť. Konštatovanie ţalobcu o porušení § 3

zákona o štátnej sluţbe a Smernice Rady č. 2000/78/ES sú podľa ţalovaného právne

4

irelevantné a k meritu veci neopodstatnené. Rozhodnutiu vedúcej sluţobného úradu

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobcom predchádzalo vyhlásenie

organizačnej zmeny a jej prerokovanie s odborovým orgánom pôsobiacim pri Úrade

práce, sociálnych vecí a rodiny v Revúcej. Tvrdenie ţalobcu, ţe prerokovanie s odbormi

prebehlo bez menného zoznamu osôb, s ktorými sa mal skončiť štátnozamestnanecký

pomer, sa nezakladá na pravde, čoho dôkazom je záznam zo stretnutia so zástupcami

odborovej organizácie SLOVES.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení

s ) preskúmal odvolaním napadnutý

rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie

ţalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom,

ktorý verejne vyhlásil (, )

s tým, ţe termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli

a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk päť dní

pred vyhlásením rozsudku.

Štátnou sluţbou sa rozumie plnenie úloh štátnej správy alebo vykonávanie

štátnych záleţitostí v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, ktoré

štátny zamestnanec vykonáva v sluţobnom úrade v príslušnom odbore štátnej sluţby,

ak plnenie jeho úloh zahŕňa riadenie, rozhodovanie, kontrolu, odbornú prípravu

rozhodnutí, odbornú prípravu návrhov zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov vrátane odborných činností súvisiacich s ich prerokúvaním

a schvaľovaním alebo odbornú prípravu podkladov na vykonávanie štátnych záleţitostí

(§ 2 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe). Štátna sluţba sa vykonáva v štátnozamestnaneckom

pomere.

Štátnym zamestnancom je fyzická osoba, ktorá vykonáva v štátnozamestnaneckom

pomere štátnu sluţbu v sluţobnom úrade v príslušnom odbore štátnej sluţby (§ 5 ods. 1

zákona o štátnej sluţbe) a ktorá spĺňa poţiadavky podľa § 14 zákona o štátnej sluţbe.

Štátnym zamestnancom je aj fyzická osoba, ktorú podľa osobitných predpisov alebo

podľa zákona o štátnej sluţbe do funkcie volí a odvoláva Národná rada Slovenskej

republiky alebo vymenúva a odvoláva prezident, vláda Slovenskej republiky, predseda

5

Národnej rady Slovenskej republiky, predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky

(§ 5 ods. 3 zákona o štátnej sluţbe).

Na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby sa zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník

práce) vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon (§ 1 ods. 3 zákona

o štátnej sluţbe). Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe na štátnozamestnanecký

pomer štátnych zamestnancov sa pouţije primerane ustanovenie (okrem iných) § 13

v znení neskorších predpisov. Podľa citovaného ustanovenia

zamestnávateľ (sluţobný úrad) je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať

so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť

pracovnoprávnych vzťahov osobitným o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon). Zamestnanec, ktorý

sa domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním

zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodrţaním podmienok podľa odseku 3, môţe

sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným

zákonom.

Okrem toho aj zákon o štátnej sluţbe obsahoval osobitné ustanovenia týkajúce

sa diskriminácie štátnych zamestnancov - § 3 ods. 2 aţ 4. Práva ustanovené týmto

zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej sluţby

a pri vykonávaní štátnej sluţby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania

v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným

zákonom (antidiskriminačným zákonom). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania

sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti,

jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo

sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Z uvedeného vyplýva,

ţe zákon o štátnej sluţbe v porovnaní s antidiskriminačným zákonom ešte rozšíril okruh

dôvodov diskriminácie. Štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo

právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania,

môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom

(antidiskriminačný zákon) alebo sa môţe obrátiť na príslušný orgán podľa § 126 zákona

6

o štátnej sluţbe (t.j. na prvostupňový správny orgán). V konaní pred príslušným

orgánom sluţobný úrad preukazuje, ţe nedošlo k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania.

Podľa antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva

v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboţenského vyznania alebo., rasy,

príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,

sexuálnej orientácie, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,

politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu

alebo iného postavenia (§ 2 ods. 1). Antidiskriminačným zákonom bola transponovaná

Smernica Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec

pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní a na ktorej aplikáciu sa odvoláva

ţalobca. Antidiskriminačným zákonom bol novelizovaný aj ()

a zákon o štátnej sluţbe (§ 3 odseky 2 aţ 4 a § 15 ods. 5 druhá veta), preto sa aj

na oblasť štátnej sluţby vzťahuje Smernica Rady č. 2000/78/ES. Neobstojí námietka

ţalovaného, ţe odkaz ţalobcu na uvedenú Smernicu Rady je právne irelevantná; práve

naopak. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych

vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich

zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Zásada rovnakého

zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými

osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu

práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní

a prepúšťania (§ 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona).

Ţalobca na moţnosť diskriminácie z dôvodu jeho zdravotného stavu

pri prepúšťaní poukazoval uţ v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho

orgánu.

Námietka ţalovaného, ţe na štátnu sluţbu sa nevzťahuje

o sluţbách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len )

neobstojí. Tento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sluţieb zamestnanosti

( ). Účastníkmi týchto právnych vzťahov sú okrem iných orgán

štátnej správy, zamestnanec a zamestnávateľ (§ 2 ods. 1 písm. a/, písm. g/, písm. k/

7

citovaného zákona). definuje zamestnanca ako fyzickú osobu

v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (napríklad podľa § 226

ods. 2 , – poznámka

pod čiarou č. 6 k ). Zákon následne negatívne vymedzuje

pojem zamestnanca, t.j. určuje, kto sa za zamestnanca na účely

nepovaţuje, ide o zamestnancov cirkví a náboţenských spoločností, ktoré vykonávajú

duchovenskú činnosť (). V prípade, ţe by sa nevzťahoval

na štátnych zamestnancov, zákonodarca by to v ustanovení § 4 ods. 2 expressis verbis

uviedol; úmyslom

aj štátnych zamestnancov. Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva,

ţe pri definícii zamestnanca sa vypúšťa väzba na inštitút dohody o pracovnej činnosti;

postavenie zamestnanca je definované pracovným pomerom alebo pracovným vzťahom

obdobným pracovnému pomeru (t.j. aj štátnou sluţbou). Z uvedeného vyplýva,

ţe za zamestnanca sa na účely povaţuje aj štátny zamestnanec.

Zamestnávateľom sa na účely rozumie právnická osoba,

ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej zloţky na území Slovenskej republiky,

alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá

zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu

(§ 3 ods. 1). Ţalovaný spĺňa podmienky definície zamestnávateľa podľa citovaného

ustanovenia, pretoţe je právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky

a zamestnáva fyzické osoby v pracovnom pomere a v štátnozamestnaneckom pomere

má postavenie sluţobného úradu.

Vychádzajúc z uvedeného aj na štátnozamestnanecký pomer medzi sluţobným

úradom (Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny) a štátnym zamestnancom (ţalobcom

ako osobou so zdravotným postihnutím) sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 5/200 4 Z.z.

Oba subjekty (zamestnanec, zamestnávateľ) disponujú z tohto zákona vyplývajúcimi

právami a povinnosťami. Touto povinnosťou je aj povinnosť zamestnávateľa

pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím postupovať podľa ustanovenia

Podľa citovaného ustanovenia je zamestnávateľ povinný

zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím; ak zamestnáva najmenej

20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov

8

so zdravotným postihnutím v počte, ktorý predstavuje 3,2% z celkového počtu jeho

zamestnancov. Napokon, do kompetencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny patrí

rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie

pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi (podľa ustanovenia § 4 ods. 1 tohto

zákona by malo ísť aj o štátneho zamestnanca), ktorý je občanom so zdravotným

postihnutím ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe ustanovenie § 149 ods. 1, ods. 2

zákona o štátnej sluţbe síce neodkazuje na ustanovenie , podľa

ktorého zamestnancovi so zdravotným postihnutím môţe dať zamestnávateľ výpoveď

len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak

je výpoveď neplatná, no na druhej strane aj na oblasť štátnej sluţby sa vzťahuje

antidiskriminačný , podľa ktorého ustanovenia

písm. e/ bod 3 v spojení s § 4 ods. 1 príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

rozhoduje o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie

pracovného pomeru výpoveďou (štátnemu) zamestnancovi, ktorý je občanom

so zdravotným postihnutím. Dochádza však k situácii, keď zamestnanec v pracovnom

pomere a štátny zamestnanec v štátnozamestnaneckom pomere ako občania

so zdravotným postihnutím majú rozdielne postavenie. U zamestnanca v pracovnom

pomere sa pri výpovedi vyţaduje súhlas úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

a u štátneho zamestnanca nie, pričom obsahovo ide o identické pomery (výkon práce

pre zamestnávateľa / štát, resp. sluţobný úrad, v mene zamestnávateľa / štátu, za mzdu /

plat). Týmto však dochádza k priamej diskriminácii v zmysle ustanovenia § 2a ods. 2

antidiskriminačného zákona, keď sa s osobou (občanom so zdravotným postihnutím)

zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo

zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii (t.j. v pracovnom pomere a štátnej

sluţbe). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych

vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich

zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1 (§ 6 ods. 1

antidiskriminačného zákona). Do antidiskriminačného zákona bola transponovaná

Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, podľa ktorej preambuly (odseku 28)

sú v tejto smernici ustanovené minimálne poţiadavky a ponecháva sa na členské štáty,

či zavedú alebo naďalej zachovajú v platnosti výhodnejšie predpisy. Diskriminácia

9

(priama, nepriama) sa zakazuje. Z uvedeného vyplýva, ţe aj v oblasti štátnej sluţby,

konkrétne u štátnych zamestnancov ako občanov so zdravotným postihnutím,

sa vyţaduje predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

s výpoveďou štátneho zamestnanca. Táto povinnosť pre ţalovaného teda vyplýva priamo

z antidiskriminačného zákona, Smernice Rady č. 2000/78/ES z 27.novembra 2000

a (, ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky pouţil ústavne konformný výklad a výklad e ratione legis (mutatis mutandis

, ). Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych

predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia.

Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.

Môţe, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, keď to zo závaţných dôvodov vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť

alebo poţiadavka ústavne konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ) .

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu

alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,

o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, moţno uprednostniť výklad e ratione legis

pred doslovným (gramatickým) výkladom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

č.k. -38 z 1.júla 2008).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nespochybňuje autonómiu zamestnávateľa

v rozhodovaní o organizačných zmenách ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorým mieni

skončiť štátnozamestnanecký pomer vtedy, ak sa jeho funkcia (druh práce) stane

nadbytočná. Avšak v prípade štátnych zamestnancov so zdravotným postihnutím

je nevyhnutné postupovať aj v zmysle , ktorý sa na štátnu sluţbu

vzťahuje. Ţalovaný podľa uvedeného zákona nepostupoval, nereagoval na výhrady

ţalobcu týkajúce sa jeho zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, nevysporiadal

sa s tvrdeniami ţalobcu, ţe jediný spomedzi štátnych zamestnancov vykonávajúcich

rovnaký predmet činnosti má druhostupňové vysokoškolské vzdelanie, a teda spomedzi

nich najvyššie. Napokon, neušlo pozornosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ţe ţalovaný v prvostupňovom konaní postupoval v časovom slede, ktorý objektívne

vylučoval, aby sa ţalobca mohol podrobne vyjadriť k podkladom rozhodnutia:

10

- 23.júla 2007 ţalovaný prerokoval s odbormi prepúšťanie štátnych

zamestnancov, spolu s ich menným zoznamom,

- 23.júla 2007 ţalovaný doručil ţalobcovi oznámenie o začatí správneho

konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré ţalobca prevzal

23.júla 2007,

- 23.júla 2007 sa ţalobca vyjadril len k začatiu správneho konania (vyjadrenie

napísané rukou na oznámenie o začatí správneho konania), nie k podkladom

rozhodnutia,

- 23.júla 2007 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o prepustení

ţalobcu zo štátnej sluţby dňom 31.júla 2007.

Takýto časový sled úkonov v správnom konaní, kedy v rámci jedného dňa došlo

k prerokovaniu prepúšťania štátnych zamestnancov s odbormi, k začatiu správneho

konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a aj k rozhodnutiu o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, objektívne neumoţňuje ţalobcovi

kvalifikovane sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky

nespochybňuje, ţe sa ţalobca vyjadril k začatiu správneho konania, nemal však moţnosť

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, t.j. k podaniam, návrhom a vyjadreniam

účastníkov konania, dôkazom, čestným vyhláseniam, ako aj skutočnostiam všeobecne

známym alebo známym správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti (§ 32 ods. 2

Správneho poriadku). Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným

osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu

i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 2 Správneho

poriadku). Vyjadrenie k začatiu správneho konania a vyjadrenie k podkladom

rozhodnutia nemoţno stotoţňovať, nakoľko k nim dochádza v rozdielnych štádiách

správneho konania: vyjadrenie k začatiu správneho konania účastník správneho konania

podáva bezprostredne po jeho začatí a vyjadrenie k podkladom rozhodnutia účastník

správneho konania podáva aţ po vykonanom dokazovaní a zhromaţdení ostatných

podkladov rozhodnutia.

Z ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyplýva, ţe medzi začatím

konania a vydaním rozhodnutia plynie doba, počas ktorej prebieha dokazovanie, zisťujú

sa ďalšie podklady pre rozhodnutie a po skompletizovaní podkladov pre rozhodnutie

je správny orgán povinný umoţniť účastníkovi správneho konania oboznámiť sa s takto

11

zhromaţdenými podkladmi pre rozhodnutie, aby účastník správneho konania mal

moţnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť prípadné doplnenie. Aţ následne vydá správny

orgán rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu administratívneho spisu však nevyplýva,

ţeby takýto postup bol dodrţaný. Za zverejnenie podkladov pre rozhodnutie nemoţno

povaţovať vyvesenie rozhodnutia vlády Slovenskej republiky a Ústredia práce,

sociálnych vecí a rodiny o zniţovaní počtu zamestnancov na úradnej tabuli. Takáto

informácia, týkajúca sa zamestnania fyzickej osoby, resp. zániku zamestnania,

je tak závaţná, ţe dotknutý štátny zamestnanec má byť o tomto podklade rozhodnutia

informovaný bezprostredne pri oznámení o začatí správneho konania vo veci skončenia

jeho štátnozamestnaneckého pomeru alebo v priebehu správneho konania. Oznámenie

moţno vykonať len priamo, nie odkazom na úradnú tabuľu, nakoľko

štátnozamestnanecký pomer (vznik, zmena, zánik) jednotlivých štátnych zamestnancov

nemusí byť identický. Nedodrţaním tohto postupu bolo ţalobcovi odňaté jeho právo

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku.

Postupom správneho orgánu boli porušené základné zásady správneho konania –

zásada zákonnosti, materiálnej pravdy, aktívnej súčinnosti s účastníkom konania

(§ 3, § 32, § 33 Správneho poriadku), ktorých následkom je sankcia v podobe zmeny

alebo zrušenia vydaného rozhodnutia správneho orgánu (napríklad rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22.septembra 2010).

Ţalovaný ako odvolací správny orgán tieto pochybenia zákonom stanoveným spôsobom

neodstránil, ale naopak rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil;

ide tak o dôvod na zrušenie jeho rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a písm. e/

.

Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici pochybil, keď zamietol ţalobu ţalobcu,

a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č.k. -86 zo dňa 17.júna 2009 podľa ustanovenia § 250ja ods. 3

zmenil a rozhodnutia ţalovaného č. A/2007/5667 zo dňa

24.septembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný

právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 250ja ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku).

12

V ďalšom konaní bude ţalovaný postupovať podľa zákona o štátnej sluţbe,

antidiskriminačného , vysporiada sa s námietkami

ţalobcu týkajúcimi sa jeho zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, ako aj s tvrdením

ţalobcu, ţe spomedzi pracovníkov vykonávajúcich rovnakú pracovnú činnosť

u ţalovaného mal najvyššie vzdelanie a bol prepustený práve on.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1

prvá veta, § 224 ods. 2, § 149 ods. 2 a § 138 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho

poriadku priznal úspešnému ţalobcovi náhradu trov konania.

Pretoţe ţalobca zaplatil súdny poplatok pred rozhodnutím o jeho oslobodení

(preto mu ho nie je moţné vrátiť s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 druhá veta

) ako aj pred rozhodnutím o ustanovení právnej

zástupkyne z radov advokátov, rozhodol najvyšší súd o povinnosti ţalovaného zaplatiť

ţalobcovi (priamo do rúk ţalobcu) trovy v sume 66,39 € (súdny poplatok, zaplatený

v sume 2000 Sk na beţný účet depozitný Krajského súdu v Banskej Bystrici – záznam

o zloţení č. l. 13).

O povinnosti ţalovaného zaplatiť ustanovenej advokátke trovy právnej pomoci

rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia

v spojení s ustanovením o poskytovaní právnej

pomoci osobám v materiálnej núdzi. Suma 332,29 € pozostáva z náhrady trov za tri

úkony právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní Krajského

súdu v Banskej Bystrici dňa 17.6.2009, odvolanie – 53,49 € x 3, z náhrady hotových

výdavkov 6,95 € x 3, z náhrady za stratu času, čas strávený cestou - 92,72 € a z náhrady

cestovného za účasť na pojednávaní Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 17.6.2009 –

58,25 € (§ 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb

v znení neskorších predpisov a o cestovných náhradách

v znení neskorších predpisov).

13

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 15. decembra 2010

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová