Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
253/360883.b34613.pdf
PDF · 198.77 KB
No categories available
2Sžo/440/2009
Najvyšší súd 2 Sžo 440/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého v právnej veci ţalobcu Ing. V. P., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., proti
ţalovanému Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu ţalovaného č. A/2007/5667 zo dňa 24.septembra 2007, na
odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
23 S 262/2007-86 zo dňa 17. júna 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 23 S 262/2007-86 zo dňa 17. júna 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. A/2007/5667 zo dňa 24. septembra 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému
na ďalšie konanie.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 66,39 €
v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ustanovenej právnej zástupkyni ţalobcu
JUDr. V. B. trovy konania v sume 332,29 € na účet, v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č.k. 23 S 262/2007-86
zo dňa 17. júna 2009 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného
č. A/2007/5667 zo dňa 24. septembra 2007, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie
ţalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Revúcej č. A/2007/3679 zo dňa 23. júna 2007; ţalobcovi
náhradu trov konania nepriznal a jeho právnej zástupkyni JUDr. V. B. (ktorá bola
ţalobcovi ustanovená podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 23 S 262/2007-68 zo dňa 27.mája 2008) priznal náhradu
trov konania v sume 271,85 €. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bol
ţalobca prepustený zo stálej štátnej sluţby podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 312/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia ţalovaného (ďalej len
zákon o štátnej sluţbe) dňom 31. júla 2007 a bola mu poskytnutá náhrada vo výške
trojnásobku jeho funkčného platu.
Krajský súd v odôvodnení uviedol, ţe rozhodovanie o tom, ktoré
štátnozamestnanecké miesto zamestnávateľ zrušuje, je v kompetencii zamestnávateľa
a nemôţe o ňom rozhodovať súd. Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe
sa na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov primerane pouţijú ustanovenia
Zákonníka práce. Na ţalobcu sa nevzťahujú ustanovenia Zákonníka práce o súhlase
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s prepustením osoby so zdravotným postihnutím
aj napriek tomu, ţe ţalobca touto osobou je. Ţalovaný preto neporušil zákon, keď si
takýto súhlas nevyţiadal. Krajský súd dospel k záveru, ţe zo strany ţalovaného nedošlo
k porušeniu predpisov, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého
rozhodnutia.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca, prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne, v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu
zmeniť a rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie.
Uviedol, ţe v prípade jeho prepustenia zo štátnej sluţby išlo zo strany ţalovaného
o neobjektívny výber zamestnanca, čo dokazuje skutočnosť, ţe v čase prepustenia
ţalobcu na pracovisku v Tornali mali aţ osem zamestnancov s rovnakým sluţobným
opisom pracovnej činnosti ako ţalobca. Ţalobca bol jediný zdravotne postihnutý
zamestnanec v kolektíve a jediný s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa. Zákon
o štátnej sluţbe zaručoval v § 3 rovnaké zaobchádzanie so štátnymi zamestnancami
štátnej sluţby a zabezpečoval zákaz diskriminácie na základe zdravotného stavu.
Ţalobca namietal predsedníčku poradnej odvolacej komisie JUDr. M., ktorá sa podieľala
na jeho prepustení. Ţalovaný ju síce vymenil za riaditeľku odboru sociálnych vecí, ale
ďalšiu námietku voči zloţeniu komisie ţalobca uţ nemohol vzniesť. Okrem toho zákon
o štátnej sluţbe ustanovuje, ţe komisia má byť zloţená z právnikov, pričom v komisii
nebol ani jeden. Namietal, ţe odbory neschválili menný zoznam pracovníkov, ale vo
všeobecnosti schválili ukončenie sluţobných pomerov, ale ktoré funkcie a ktorých osôb
sa to týka, odbory neschvaľovali. Podľa zistení ţalobcu od právnikov z odborovej rady
v Bratislave, takýto postup odbory schváliť nemali, bolo to všetko dodatočne. Podľa
názoru ţalobcu došlo k porušeniu Smernice Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000,
ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní,
ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ţalobca poukázal na svoj
zdravotný stav: má výkonnosť srdca na 50%, neuropatiu, začínajúcu retinopatiu,
prekonal ťaţkú operáciu uzáveru v pravej nohe s čiastočnou amputáciou chodidla
a začínajúcimi problémami v ľavej nohe, no napriek tomu je presvedčený, ţe prácu,
ktorú u ţalovaného vykonával, mohol vykonávať aj naďalej plnohodnotne. Aj podľa
odborníkov na uvedené choroby je najvhodnejším a jediným zamestnaním pre ţalobcu
administratíva, v teple, s niţšou fyzickou námahou. Sluţobné hodnotenie mal ţaloba
nadpriemerné, vyššie nemal nikto a vzhľadom na prax sa ţalobca povaţuje za
vysokovýkonného pracovníka so štátnicou z oblasti riadenia, s praxou v štátnej
a verejnej správe, konfekčnom priemysle, strojárstve, školstve a poľnohospodárstve.
Ţalobca nemal vynechaný ani jeden deň pre pracovnú neschopnosť. Momentálne má
ţalobca problémy pre bolestivú chôdzu a bývalé pracovisko bolo vzdialené od jeho
bydliska cca 300 metrov.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolanie ţalobcu
zamietnuť a rozsudok krajského súdu potvrdiť. Konštatovanie ţalobcu o porušení § 3
zákona o štátnej sluţbe a Smernice Rady č. 2000/78/ES sú podľa ţalovaného právne
irelevantné a k meritu veci neopodstatnené. Rozhodnutiu vedúcej sluţobného úradu
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobcom predchádzalo vyhlásenie
organizačnej zmeny a jej prerokovanie s odborovým orgánom pôsobiacim pri Úrade
práce, sociálnych vecí a rodiny v Revúcej. Tvrdenie ţalobcu, ţe prerokovanie s odbormi
prebehlo bez menného zoznamu osôb, s ktorými sa mal skončiť štátnozamestnanecký
pomer, sa nezakladá na pravde, čoho dôkazom je záznam zo stretnutia so zástupcami
odborovej organizácie SLOVES.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie
ţalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom,
ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
s tým, ţe termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli
a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk päť dní
pred vyhlásením rozsudku.
Štátnou sluţbou sa rozumie plnenie úloh štátnej správy alebo vykonávanie
štátnych záleţitostí v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, ktoré
štátny zamestnanec vykonáva v sluţobnom úrade v príslušnom odbore štátnej sluţby,
ak plnenie jeho úloh zahŕňa riadenie, rozhodovanie, kontrolu, odbornú prípravu
rozhodnutí, odbornú prípravu návrhov zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov vrátane odborných činností súvisiacich s ich prerokúvaním
a schvaľovaním alebo odbornú prípravu podkladov na vykonávanie štátnych záleţitostí
(§ 2 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe). Štátna sluţba sa vykonáva v štátnozamestnaneckom
pomere.
Štátnym zamestnancom je fyzická osoba, ktorá vykonáva v štátnozamestnaneckom
pomere štátnu sluţbu v sluţobnom úrade v príslušnom odbore štátnej sluţby (§ 5 ods. 1
zákona o štátnej sluţbe) a ktorá spĺňa poţiadavky podľa § 14 zákona o štátnej sluţbe.
Štátnym zamestnancom je aj fyzická osoba, ktorú podľa osobitných predpisov alebo
podľa zákona o štátnej sluţbe do funkcie volí a odvoláva Národná rada Slovenskej
republiky alebo vymenúva a odvoláva prezident, vláda Slovenskej republiky, predseda
Národnej rady Slovenskej republiky, predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky
(§ 5 ods. 3 zákona o štátnej sluţbe).
Na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby sa zákon
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník
práce) vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon (§ 1 ods. 3 zákona
o štátnej sluţbe). Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe na štátnozamestnanecký
pomer štátnych zamestnancov sa pouţije primerane ustanovenie (okrem iných) § 13
Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Podľa citovaného ustanovenia
zamestnávateľ (sluţobný úrad) je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať
so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť
pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon). Zamestnanec, ktorý
sa domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním
zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodrţaním podmienok podľa odseku 3, môţe
sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným
zákonom.
Okrem toho aj zákon o štátnej sluţbe obsahoval osobitné ustanovenia týkajúce
sa diskriminácie štátnych zamestnancov - § 3 ods. 2 aţ 4. Práva ustanovené týmto
zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej sluţby
a pri vykonávaní štátnej sluţby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným
zákonom (antidiskriminačným zákonom). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti,
jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Z uvedeného vyplýva,
ţe zákon o štátnej sluţbe v porovnaní s antidiskriminačným zákonom ešte rozšíril okruh
dôvodov diskriminácie. Štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania,
môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom
(antidiskriminačný zákon) alebo sa môţe obrátiť na príslušný orgán podľa § 126 zákona
o štátnej sluţbe (t.j. na prvostupňový správny orgán). V konaní pred príslušným
orgánom sluţobný úrad preukazuje, ţe nedošlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania.
Podľa antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboţenského vyznania alebo., rasy,
príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,
sexuálnej orientácie, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu
alebo iného postavenia (§ 2 ods. 1). Antidiskriminačným zákonom bola transponovaná
Smernica Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec
pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní a na ktorej aplikáciu sa odvoláva
ţalobca. Antidiskriminačným zákonom bol novelizovaný aj Zákonník práce (§ 13)
a zákon o štátnej sluţbe (§ 3 odseky 2 aţ 4 a § 15 ods. 5 druhá veta), preto sa aj
na oblasť štátnej sluţby vzťahuje Smernica Rady č. 2000/78/ES. Neobstojí námietka
ţalovaného, ţe odkaz ţalobcu na uvedenú Smernicu Rady je právne irelevantná; práve
naopak. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych
vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich
zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Zásada rovnakého
zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými
osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu
práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní
a prepúšťania (§ 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona).
Ţalobca na moţnosť diskriminácie z dôvodu jeho zdravotného stavu
pri prepúšťaní poukazoval uţ v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho
orgánu.
Námietka ţalovaného, ţe na štátnu sluţbu sa nevzťahuje zákon č. 5/2004 Z.z.
o sluţbách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 5/2004 Z.z.)
neobstojí. Tento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sluţieb zamestnanosti
(§ 1 zákona č. 5/2004 Z.z.). Účastníkmi týchto právnych vzťahov sú okrem iných orgán
štátnej správy, zamestnanec a zamestnávateľ (§ 2 ods. 1 písm. a/, písm. g/, písm. k/
citovaného zákona). Zákon č. 5/2004 Z.z. definuje zamestnanca ako fyzickú osobu
v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (napríklad podľa § 226
ods. 2 Obchodného zákonníka, zákon o štátnej sluţbe č. 312/2001 Z.z. – poznámka
pod čiarou č. 6 k § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z.). Zákon následne negatívne vymedzuje
pojem zamestnanca, t.j. určuje, kto sa za zamestnanca na účely zákona č. 5/2004 Z.z.
nepovaţuje, ide o zamestnancov cirkví a náboţenských spoločností, ktoré vykonávajú
duchovenskú činnosť (§ 4 ods. 2). V prípade, ţe by sa zákon č. 5/2004 Z.z. nevzťahoval
na štátnych zamestnancov, zákonodarca by to v ustanovení § 4 ods. 2 expressis verbis
uviedol; úmyslom zákonodarcu však bolo zahrnúť do reţimu zákona č. 5/2004 Z.z.
aj štátnych zamestnancov. Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva,
ţe pri definícii zamestnanca sa vypúšťa väzba na inštitút dohody o pracovnej činnosti;
postavenie zamestnanca je definované pracovným pomerom alebo pracovným vzťahom
obdobným pracovnému pomeru (t.j. aj štátnou sluţbou). Z uvedeného vyplýva,
ţe za zamestnanca sa na účely zákona č. 5/2004 Z.z. povaţuje aj štátny zamestnanec.
Zamestnávateľom sa na účely zákona č. 5/2004 Z.z. rozumie právnická osoba,
ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej zloţky na území Slovenskej republiky,
alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá
zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu
(§ 3 ods. 1). Ţalovaný spĺňa podmienky definície zamestnávateľa podľa citovaného
ustanovenia, pretoţe je právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky
a zamestnáva fyzické osoby v pracovnom pomere a v štátnozamestnaneckom pomere
má postavenie sluţobného úradu.
Vychádzajúc z uvedeného aj na štátnozamestnanecký pomer medzi sluţobným
úradom (Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny) a štátnym zamestnancom (ţalobcom
ako osobou so zdravotným postihnutím) sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 5/200 4 Z.z.
Oba subjekty (zamestnanec, zamestnávateľ) disponujú z tohto zákona vyplývajúcimi
právami a povinnosťami. Touto povinnosťou je aj povinnosť zamestnávateľa
pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím postupovať podľa ustanovenia
§ 63 zákona č. 5/2004 Z.z. Podľa citovaného ustanovenia je zamestnávateľ povinný
zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím; ak zamestnáva najmenej
20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov
so zdravotným postihnutím v počte, ktorý predstavuje 3,2% z celkového počtu jeho
zamestnancov. Napokon, do kompetencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny patrí
rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi (podľa ustanovenia § 4 ods. 1 tohto
zákona by malo ísť aj o štátneho zamestnanca), ktorý je občanom so zdravotným
postihnutím (§ 13 ods. 1 písm. e/ bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe ustanovenie § 149 ods. 1, ods. 2
zákona o štátnej sluţbe síce neodkazuje na ustanovenie § 66 Zákonníka práce, podľa
ktorého zamestnancovi so zdravotným postihnutím môţe dať zamestnávateľ výpoveď
len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak
je výpoveď neplatná, no na druhej strane aj na oblasť štátnej sluţby sa vzťahuje
antidiskriminačný zákon a zákon č. 5/2004 Z.z., podľa ktorého ustanovenia § 13 ods. 1
písm. e/ bod 3 v spojení s § 4 ods. 1 príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
rozhoduje o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie
pracovného pomeru výpoveďou (štátnemu) zamestnancovi, ktorý je občanom
so zdravotným postihnutím. Dochádza však k situácii, keď zamestnanec v pracovnom
pomere a štátny zamestnanec v štátnozamestnaneckom pomere ako občania
so zdravotným postihnutím majú rozdielne postavenie. U zamestnanca v pracovnom
pomere sa pri výpovedi vyţaduje súhlas úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
a u štátneho zamestnanca nie, pričom obsahovo ide o identické pomery (výkon práce
pre zamestnávateľa / štát, resp. sluţobný úrad, v mene zamestnávateľa / štátu, za mzdu /
plat). Týmto však dochádza k priamej diskriminácii v zmysle ustanovenia § 2a ods. 2
antidiskriminačného zákona, keď sa s osobou (občanom so zdravotným postihnutím)
zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo
zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii (t.j. v pracovnom pomere a štátnej
sluţbe). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych
vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich
zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1 (§ 6 ods. 1
antidiskriminačného zákona). Do antidiskriminačného zákona bola transponovaná
Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, podľa ktorej preambuly (odseku 28)
sú v tejto smernici ustanovené minimálne poţiadavky a ponecháva sa na členské štáty,
či zavedú alebo naďalej zachovajú v platnosti výhodnejšie predpisy. Diskriminácia
(priama, nepriama) sa zakazuje. Z uvedeného vyplýva, ţe aj v oblasti štátnej sluţby,
konkrétne u štátnych zamestnancov ako občanov so zdravotným postihnutím,
sa vyţaduje predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
s výpoveďou štátneho zamestnanca. Táto povinnosť pre ţalovaného teda vyplýva priamo
z antidiskriminačného zákona, Smernice Rady č. 2000/78/ES z 27.novembra 2000
a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej
republiky pouţil ústavne konformný výklad a výklad e ratione legis (mutatis mutandis
IV. ÚS 209/2010, III. ÚS 274/07). Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych
predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia.
Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môţe, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, keď to zo závaţných dôvodov vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť
alebo poţiadavka ústavne konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) .
V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu
alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,
o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, moţno uprednostniť výklad e ratione legis
pred doslovným (gramatickým) výkladom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. III. ÚS 341/07-38 z 1.júla 2008).
Najvyšší súd Slovenskej republiky nespochybňuje autonómiu zamestnávateľa
v rozhodovaní o organizačných zmenách ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorým mieni
skončiť štátnozamestnanecký pomer vtedy, ak sa jeho funkcia (druh práce) stane
nadbytočná. Avšak v prípade štátnych zamestnancov so zdravotným postihnutím
je nevyhnutné postupovať aj v zmysle zákona č. 5/2004 Z.z., ktorý sa na štátnu sluţbu
vzťahuje. Ţalovaný podľa uvedeného zákona nepostupoval, nereagoval na výhrady
ţalobcu týkajúce sa jeho zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, nevysporiadal
sa s tvrdeniami ţalobcu, ţe jediný spomedzi štátnych zamestnancov vykonávajúcich
rovnaký predmet činnosti má druhostupňové vysokoškolské vzdelanie, a teda spomedzi
nich najvyššie. Napokon, neušlo pozornosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ţe ţalovaný v prvostupňovom konaní postupoval v časovom slede, ktorý objektívne
vylučoval, aby sa ţalobca mohol podrobne vyjadriť k podkladom rozhodnutia:
- 23.júla 2007 ţalovaný prerokoval s odbormi prepúšťanie štátnych
zamestnancov, spolu s ich menným zoznamom,
- 23.júla 2007 ţalovaný doručil ţalobcovi oznámenie o začatí správneho
konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré ţalobca prevzal
23.júla 2007,
- 23.júla 2007 sa ţalobca vyjadril len k začatiu správneho konania (vyjadrenie
napísané rukou na oznámenie o začatí správneho konania), nie k podkladom
rozhodnutia,
- 23.júla 2007 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o prepustení
ţalobcu zo štátnej sluţby dňom 31.júla 2007.
Takýto časový sled úkonov v správnom konaní, kedy v rámci jedného dňa došlo
k prerokovaniu prepúšťania štátnych zamestnancov s odbormi, k začatiu správneho
konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a aj k rozhodnutiu o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, objektívne neumoţňuje ţalobcovi
kvalifikovane sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky
nespochybňuje, ţe sa ţalobca vyjadril k začatiu správneho konania, nemal však moţnosť
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, t.j. k podaniam, návrhom a vyjadreniam
účastníkov konania, dôkazom, čestným vyhláseniam, ako aj skutočnostiam všeobecne
známym alebo známym správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti (§ 32 ods. 2
Správneho poriadku). Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným
osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu
i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 2 Správneho
poriadku). Vyjadrenie k začatiu správneho konania a vyjadrenie k podkladom
rozhodnutia nemoţno stotoţňovať, nakoľko k nim dochádza v rozdielnych štádiách
správneho konania: vyjadrenie k začatiu správneho konania účastník správneho konania
podáva bezprostredne po jeho začatí a vyjadrenie k podkladom rozhodnutia účastník
správneho konania podáva aţ po vykonanom dokazovaní a zhromaţdení ostatných
podkladov rozhodnutia.
Z ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyplýva, ţe medzi začatím
konania a vydaním rozhodnutia plynie doba, počas ktorej prebieha dokazovanie, zisťujú
sa ďalšie podklady pre rozhodnutie a po skompletizovaní podkladov pre rozhodnutie
je správny orgán povinný umoţniť účastníkovi správneho konania oboznámiť sa s takto
zhromaţdenými podkladmi pre rozhodnutie, aby účastník správneho konania mal
moţnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť prípadné doplnenie. Aţ následne vydá správny
orgán rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu administratívneho spisu však nevyplýva,
ţeby takýto postup bol dodrţaný. Za zverejnenie podkladov pre rozhodnutie nemoţno
povaţovať vyvesenie rozhodnutia vlády Slovenskej republiky a Ústredia práce,
sociálnych vecí a rodiny o zniţovaní počtu zamestnancov na úradnej tabuli. Takáto
informácia, týkajúca sa zamestnania fyzickej osoby, resp. zániku zamestnania,
je tak závaţná, ţe dotknutý štátny zamestnanec má byť o tomto podklade rozhodnutia
informovaný bezprostredne pri oznámení o začatí správneho konania vo veci skončenia
jeho štátnozamestnaneckého pomeru alebo v priebehu správneho konania. Oznámenie
moţno vykonať len priamo, nie odkazom na úradnú tabuľu, nakoľko
štátnozamestnanecký pomer (vznik, zmena, zánik) jednotlivých štátnych zamestnancov
nemusí byť identický. Nedodrţaním tohto postupu bolo ţalobcovi odňaté jeho právo
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku.
Postupom správneho orgánu boli porušené základné zásady správneho konania –
zásada zákonnosti, materiálnej pravdy, aktívnej súčinnosti s účastníkom konania
(§ 3, § 32, § 33 Správneho poriadku), ktorých následkom je sankcia v podobe zmeny
alebo zrušenia vydaného rozhodnutia správneho orgánu (napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sţo 153/2010 z 22.septembra 2010).
Ţalovaný ako odvolací správny orgán tieto pochybenia zákonom stanoveným spôsobom
neodstránil, ale naopak rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil;
ide tak o dôvod na zrušenie jeho rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a písm. e/
Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici pochybil, keď zamietol ţalobu ţalobcu,
a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 23 S 262/2007-86 zo dňa 17.júna 2009 podľa ustanovenia § 250ja ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku zmenil a rozhodnutia ţalovaného č. A/2007/5667 zo dňa
24.septembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný
právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 250ja ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku).
V ďalšom konaní bude ţalovaný postupovať podľa zákona o štátnej sluţbe,
antidiskriminačného zákona a aj zákona č. 5/2004 Z.z., vysporiada sa s námietkami
ţalobcu týkajúcimi sa jeho zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, ako aj s tvrdením
ţalobcu, ţe spomedzi pracovníkov vykonávajúcich rovnakú pracovnú činnosť
u ţalovaného mal najvyššie vzdelanie a bol prepustený práve on.
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1
prvá veta, § 224 ods. 2, § 149 ods. 2 a § 138 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho
poriadku priznal úspešnému ţalobcovi náhradu trov konania.
Pretoţe ţalobca zaplatil súdny poplatok pred rozhodnutím o jeho oslobodení
(preto mu ho nie je moţné vrátiť s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 druhá veta
Občianskeho súdneho poriadku) ako aj pred rozhodnutím o ustanovení právnej
zástupkyne z radov advokátov, rozhodol najvyšší súd o povinnosti ţalovaného zaplatiť
ţalobcovi (priamo do rúk ţalobcu) trovy v sume 66,39 € (súdny poplatok, zaplatený
v sume 2000 Sk na beţný účet depozitný Krajského súdu v Banskej Bystrici – záznam
o zloţení č. l. 13).
O povinnosti ţalovaného zaplatiť ustanovenej advokátke trovy právnej pomoci
rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 149 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s ustanovením § 15 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi. Suma 332,29 € pozostáva z náhrady trov za tri
úkony právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní Krajského
súdu v Banskej Bystrici dňa 17.6.2009, odvolanie – 53,49 € x 3, z náhrady hotových
výdavkov 6,95 € x 3, z náhrady za stratu času, čas strávený cestou - 92,72 € a z náhrady
cestovného za účasť na pojednávaní Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 17.6.2009 –
58,25 € (§ 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb
v znení neskorších predpisov a § 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách
v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 15. decembra 2010
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová