Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/82/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislav

Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v právnej

veci žalobcu J. J., bývajúceho v T. č. X., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. L. K.,

advokátom Advokátskej kancelárie Š. so sídlom v L., T. č. X., proti žalovanej Z. S. O. Š. F.

so sídlom na K. č. X., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. J. V., advokátkou

Advokátskej kancelárie so sídlom v L., P. č. X., o určenie, že skončenie pracovného

pomeru účastníkov výpoveďou je neplatné, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Lučenec

pod sp.zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo 14. decembra 2006 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 1 424,- Sk, do

rúk jeho zástupcu JUDr. L. K., advokáta Advokátskej kancelárie Š. so sídlom v L., T. č. X.,

do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (súd prvého stupňa) rozsudkom z 31. augusta 2006 č.k.

-61 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je neplatná

výpoveď, ktorú mu žalovaná dala 27. januára 2006 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/

. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume

4 272,- Sk. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalovaná pri

daní výpovede z pracovného pomeru „postupovala zákonným spôsobom a nebol zákonný

dôvod určiť neplatnosť tejto výpovede.“

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalobcu, rozsudkom

zo 14. decembra 2006 sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že

určil, že výpoveď z pracovného pomeru, daná žalovanou žalobcovi 27. januára 2006 podľa

ustanovenia , je neplatná. Žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 1 540,- Sk. Na rozdiel od súdu

prvého stupňa ustálil, že skončenie pracovného pomeru účastníkov nie je v príčinnej súvislosti

s racionalizačným opatrením - rozhodnutím štatutárneho orgánu žalovanej zo 16. januára

2006. Vychádzal z toho, že podľa výpovede riaditeľa žalovanej školy pracovný pomer

so žalobcom bol skončený podľa bodu 2. predmetného rozhodnutia. Podľa tohto bodu

rozhodnutia sa zrušila funkcia jedného hlavného majstra a mal byť uvoľnený jeden

padagogický pracovník. Rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov v tejto časti sa teda

netýkalo pracovného zaradenia učiteľa, v ktorom bol žalobca. Takým majstrom, ktorého sa

malo racionalizačné opatrenie žalovanej týkať, bol majster S., ktorému ale výpoveď daná

nebola; namiesto neho bol pracovný pomer skončený so žalobcom, ktorého potom menovaný

majster zastupoval v postavení učiteľa.

Právoplatný rozsudok odvolacieho súdu žalovaná napadla dovolaním. Navrhla napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila

tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Uviedla, že podľa o sústave základných

a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších predpisov, treba pedagogickým

pracovníkom rozumieť aj majstra a hlavného majstra odbornej výchovy. Ak sa teda rozhodla

zvýšiť efektivitu práce spôsobom, že v dôsledku zrušenia funkcie jedného hlavného majstra

uvoľní jedného pedagogického pracovníka, bolo výlučne jej právom rozhodnúť o tom,

ktorého z pedagogických zamestnancov prepustí. Podľa žalovanej „žiadny právny predpis

jej neukladá, ako zamestnávateľovi, povinnosť uvoľniť toho pedagogického zamestnanca,

ktorého funkciu zrušuje. O výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ sám,

zvažujúc všetky pozitíva, najmä možnosť kumulácie funkcií, progresivitu a efektívnosť

využitia jednotlivých pedagogických zamestnancov, výšku ich odmeňovania, počet

vyučovacích hodín a pod., uzavrela dôvody svojho dovolania žalovaná.

Žalobca navrhol dovolanie žalovanej zamietnuť, pretože nijako nevyvracia závery,

o ktoré odvolací súd oprel svoje rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach

proti rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích ( ), po zistení,

že dovolanie bolo podané včas na tento procesný úkon oprávnenou osobou (§ 240 ods. 1

) a proti takému rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa

, prejednal vec bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru,

že dovolanie žalovanej nie je dôvodné, pretože ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

je správny.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;

obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v a inými vadami,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vady podľa (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, v odňatí možnosti účastníka pred

súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom, či v konaní súdom nesprávne obsadeným),

ani iné vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, neboli žalovanou namietané

a nevyplývajú ani z obsahu spisu.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného žalovanou (napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci), vrátane jeho obsahového

vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami žalovanou nenamietanými. Dospel

k záveru, že obsah dovolania žalovanej nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Nesprávnym právnym posúdením veci (či určitej právnej otázky) v zmysle dovolacieho

dôvodu podľa , je také posúdenie, pri ktorom odvolací súd na

zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny

predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci dovolací súd v rozhodnutí

odvolacieho súdu také pochybenie nezistil.

Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa

() je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a

príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou

zamestnanca. Hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z

uvedeného výpovedného dôvodu je splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa

z ustanovenia .

O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca

ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti

musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom,

a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými

organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje

zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie

tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré

zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného

dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa

k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska

funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný,

rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie

zamestnávateľa preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky

vymedzujúce tento výpovedný dôvod. I keď súd v konaní o žalobe na určenie neplatnosti

výpovede danej z dôvodu podľa neskúma platnosť

rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene [také rozhodnutie nie je právnym úkonom

v zmysle (platí tu subsidiárna pôsobnosť Občianskeho

zákonníka), ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym

predpokladom pre samotný právny úkon (skončenie pracovného pomeru)], zaoberá sa

však s ním, ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede,

a to vzhľadom na okolnosti, ktoré tu boli v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou.

Podľa ostatnej pracovnej zmluvy účastníkov z 31. augusta 1998 bol žalobca prijatý

do pracovného pomeru na neurčitú dobu ako učiteľ. Z výpovede z 27. januára 2006, danej

žalobcovi podľa , vyplýva, že dôvodom skončenia

pracovného pomeru bola jeho nadbytočnosť, pretože rozhodnutím riaditeľa žalovanej zo

16. januára 2006 došlo k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce.

Na pojednávaní odvolacieho súdu konanom 14. decembra 2006 riaditeľ žalovanej školy

uviedol, že žalobcovi bola daná výpoveď podľa bodu 2. rozhodnutia zo 16. januára 2006.

Podľa uvedeného bodu rozhodol riaditeľ žalovanej takto: „Zrušiť funkciu jedného hlavného

majstra. Uvoľniť jedného padagogického pracovníka.“

Ako už bolo uvedené vyššie, o nadbytočnosť zamestnanca v zmysle ustanovenia § 63

ods. 1 písm. b/ ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca

ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, pričom dôvody tejto

nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané

zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Ak sa z dôvodu zvýšenia

efektívnosti práce zamestnávateľ zrušuje určité pracovné miesto (funkciu), môže dať výpoveď

z tohto dôvodu iba zamestnancovi pracujúcemu na zrušenom pracovnom mieste (funkcii), nie

však inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta (funkcie) sa písomné rozhodnutie

zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu

zamestnancov výslovne nedotýka. V takom prípade neplatí zásada, že o výbere zamestnanca,

ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere

rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Táto zásada je totiž akceptovateľná iba v prípade,

že ide o niekoľko zamestnancov na tom istom (podobnom) pracovnom mieste (v tej istej

funkcii). O taký prípad však v danej veci nešlo.

Podľa bodu 2. rozhodnutia riaditeľa žalovanej školy zo 16. januára 2006 sa zrušila

funkcia jedného hlavného majstra a z tohto dôvodu mal byť uvoľnený jeden „pedagogický

pracovník“. Pedagogickým pracovníkom, s ktorým má byť rozviazaný pracovný pomer,

mohol byť iba hlavný majster, nie aj iný pedagogický pracovník. Na pojednávaní odvolacieho

súdu sám riaditeľ žalovanej školy uviedol: „Pod bodom 2. je uvedené zrušenie funkcie

jedného hlavného majstra, ktorý každý majster je v postavení pedagogického pracovníka,

a práve o zrušenie tejto funkcie a uvoľnenie takého majstra z pracovného pomeru išlo.“

Dovolací súd nepovažuje za dôvodnú argumentáciu žalovanej, že podľa § 50 ods. 1

o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) treba za

pedagogického zamestnanca považovať tak učiteľa, ako aj majstra a hlavného majstra

odbornej výchovy, a teda, že bolo na nej, s ktorým pedagogickým zamestnancom (hlavným

majstrom či učiteľom) rozviaže pracovný pomer na základe rozhodnutia zo 16. januára 2006.

Taký postup by bol na mieste iba vtedy, ak by sa písomným rozhodnutím žalovanej o zmene

jej úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu jej zamestnancov rozhodlo výslovne

o zrušení pracovného miesta (funkcie) jedného pedagogického zamestnanca (pracovníka).

Rozhodnutie riaditeľa žalovanej školy zo 16. januára 2006 ale zrušené pracovné miesto

takto nevymedzuje.

Z uvedeného vyplýva, že dovolanie žalovanej bezdôvodne vytýkalo odvolaciemu súdu,

že jeho rozhodnutie nie je správne. Keďže dovolací súd nezistil ani vady konania podľa § 237

, ani iné (v neuvedené) vady, ktoré by mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol (§ 243b ods. 1

časť vety pred bodkočiarkou ).

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení s a

ods. 1 ). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť mu trovy tohto konania v sume 1 548,- Sk za jeden úkony právnej služby (§ 243b

ods. 4 v spojení s ). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva

v odmene advokáta za jednu právnu službu, ktorú advokát poskytol vypracovaním vyjadrenia

z 9. marca 2007 k dovolaniu žalovanej ( vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), čo predstavuje jednu

trinástinu výpočtového základu na rok 2006 (1 260,- Sk) a náhradu výdavkov za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

(164,- Sk), spolu 1 424,- Sk.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2008

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: