Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/99/2020

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: V. R., narodená XX. R. XXXX, trvalý pobyt W. W. XXXX/XX, H. L., zastúpenej: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, proti žalovanému: M. R., narodený XX. R. XXXX, trvalý pobyt W. W. XXXX/ XX, H. L., zastúpeného advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, Ružová 265, Dunajská Streda, o vypratanie bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 25. mája 2020 č. k. -108, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému vypratať byt č. XX v bytovom dome súpisné č. XXXX v H. L. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením , , , , , O. z. (0/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), ZoMV ( o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že žalobkyňa ako členka družstva získala do nájmu sporný byt v roku 1992, kedy žila so žalovaným v spoločnej domácnosti. Spoločný nájom manželov k spornému bytu však vznikol stranám konania až uzavretím ich manželstva v roku 2002. Nevzniklo im však spoločné členstvo v družstve. Oprávnenou osobou vyzvať družstvo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu bola výlučne žalobkyňa, ktorá sa v roku 2011 stala výlučnou vlastníčkou sporného bytu. Byt sa preto nemohol stať súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Užívacie právo žalovaného podľa záveru súdu prvej inštancie zaniklo zánikom manželstva. V súčasnosti žalovaný nedisponuje právnym titulom oprávňujúcim ho sporný byt užívať. Užívaním bytu bez právneho dôvodu žalovaný neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva žalobkyne, preto bola uložená povinnosť žalovanému vypratať spornú nehnuteľnosť. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením v spojení s ( č. v znení neskorších predpisov). Žalobkyni ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému, preto jej bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( ).

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátením mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil existenciou vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a nesprávnym posúdením veci. Podľa platnej právnej úpravy vznik práva na pridelenie družstevného bytu vyžadoval

splnenie dvoch podmienok, a to členstvo v družstve a splatenie členského podielu. Právo žalobkyne k spornému bytu sa odvodzuje od dohody o výmene bytov zo dňa 6. mája 1992, kedy ako členka družstva svoj jednoizbový byt vymenila za sporný dvojizbový byt č. XX, ku ktorému nadobudla užívacie právo dohodou o výmene bytov za trvania spoločnej domácnosti so žalovaným. V súvislosti s dohodou o výmene bytov bolo potrebné zaplatiť rozdiel na hodnote členských práv, ktorý zaplatil žalovaný z úverových prostriedkov, ktoré čerpal vo výške 25.000,- Kčs a ktorý rozdiel bol prevedený z jeho účtu. Navrhol preto súdu prvej inštancie zabezpečenie dôkazu, keďže s prihliadnutím na uplynulý čas takýmto dôkazom už žalovaný nedisponoval, avšak súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia tento dôkaz nevykonal. Tým, že členský podiel zaplatil žalovaný a nie žalobkyňa, nesplnila si zákonnú povinnosť podľa platnej úpravy, splatenie členského podielu ako člena družstva, ktorú skutočnosť žalobkyňa nerozporovala. Uzavretím manželstva dňa 13. decembra 2002 žalovanému vznikol spoločný nájom k družstevnému bytu a 6. mája 1992 aj spoločné členstvo v družstve, pretože členský podiel uhradil žalovaný počas spolužitia so žalobkyňou. Zostatková hodnota členského podielu sporného bytu predstavovala 28.272,- Kčs a zostatková hodnota jednoizbového bytu žalobkyne, ktorý vymenila, predstavovala 16.835,- Kčs. Uzavretím manželstva ex lege vznikol spoločný nájom k spornému dvojizbovému bytu č. 40 a vzniklo aj spoločné členstvo v bytovom družstve (keďže členský podiel, ktorý sa rovnal hodnote členského podielu dvojizbového bytu ku dňu 6. mája 1992, zaplatil žalovaný z úverových prostriedkov). Žalovaný sa tak stal členom družstva a užívateľom bytu. Žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie, že žalobkyne ako členke bytového družstva vzniklo oprávnenie uzatvoriť zmluvu s bytovým družstvom k spornej nehnuteľnosti v auguste 2011. Podľa ustálenej súdnej praxe je právo spoločného nájmu bytu (§ 703 a § 704 O. z.) osobitným prípadom, ktorého podstata spočíva v tom, že svedčí obidvom manželom spoločne a nerozdielne a ktorá sa prejavuje, pokiaľ ide o výkon tohto práva, aj vo vzťahu k jeho zániku. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného nájmu, či už vo veciach bežných alebo ostatných, sú spoloční nájomcovia, teda manželia, oprávnení a zaviazaní spoločne a nerozdielne (§ 701 ods. 1 O. z.). Medzi bežné veci nepatrí ale uzatvorenie zmluvy, ktorou mal byť podstatne zmenený obsah spoločného nájmu manželov k bytu, keďže žalobkyňa sama na základe zmluvy z 15. augusta 2011 s bytovým družstvom sporný byt nadobudla do svojho výlučného vlastníctva. Zostatková hodnota sporného bytu bola pritom uhradená zo spoločných financií, získaných za trvania manželstva so žalobkyňou (ako manželia nedisponovali oddelenými finančnými prostriedkami a nebola ani zúžená masa bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Žalobkyňa preto nemohla nadobudnúť byt do výlučného vlastníctva a takýto právny stav je v rozpore aj s ustanovením § 143 O. z. Nezaniklo preto ani užívacie právo žalovaného k spornému bytu po rozvode manželstva so žalobkyňou, toto právo naďalej trvá, vrátane práva na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov so žalobkyňou i vo vzťahu k spornému bytu. Žalovaný neužíva sporný byt bez právneho dôvodu.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný predmetný byt užíva bez právneho dôvodu a bez súhlasu žalobkyne. Neprispieva na náklady spojené s užívaním bytu. Žalovaný spojil spoločný nájom bytu a nároky z neho vyplývajúce so spoločným členstvom v bytovom družstve a spoluvlastníckym právom k nehnuteľnosti. Žalobkyňa bola členkou bytového družstva do roku 1985, teda dávno pred uzavretím manželstva so žalovaným (ktoré uzatvorili v roku 2002). V roku 1992 začala žalobkyňa užívať predmetný byt na základe výmeny dovtedajšieho bytu s iným členom bytového družstva. V zmysle dohody o výmene bytov z roku 1992, ktorá bola predložená súdu prvej inštancie, rozdiel medzi hodnotami vymieňaných členských práv predstavoval 11.437,- Kčs. Preto tvrdenie žalovaného, že zaplatil za výmenu 25.000,- Kčs za žalobkyňu, sa nezakladá na pravde. V čase výmeny členských práv v bytovom družstve (rok 1992), žalobkyňa a žalovaný žili v spoločnej domácnosti. Nemali však uzavreté manželstvo. Členkou družstva a nájomcom bytu bola len žalobkyňa. Po uzavretí manželstva v roku 2002 v zmysle § 704 ods. 1 O. z. vznikol spoločný nájom bytu manželov. Uzavretím manželstva však nevzniklo spoločné členstvo v bytovom družstve, pretože nešlo o prípad podľa ust. § 703 O. z. Žalobkyňa v tom čase už bola nájomníčkou bytu, členkou družstva, nemala iba „právo na uzatvorenie zmluvy o nájme družstevného bytu“. Keď v roku 2011 žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k predmetnému bytu, správne sa stala výlučnou vlastníčkou bytu. Išlo len o transformáciu jej výlučného majetku (členský podiel v družstve) na inú formu (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len NS SR, sp. zn. ). Finančné vysporiadanie s družstvom pri nadobúdaní bytu (približne 180,- eur) financovala žalobkyňa z darovaných peňazí. Spoločné členstvo žalobkyne a žalovaného v bytovom družstve, ako ani spoluvlastníctvo k predmetnému bytu, nikdy nevzniklo. Spoločný nájom bytu, ktorý vznikol podľa § 704 ods. 1 O. z., zanikol najneskôr dňom rozvodu manželstva žalobkyne a žalovaného, podľa prvej vety § 705 ods. 2 O. z. Od tohto momentu žalovaný nebol oprávnený užívať predmetný byt ani ako nájomca, ale ani ako manžel

žalobkyne. Nebolo pritom podstatné, čo žalovaný vynaložil z vlastných prostriedkov na predmetný byt. Skutočnosť, že niekto poskytne peňažné prostriedky na zaobstaranie nehnuteľnosti alebo iného majetku, bez ďalšieho neznamená, že sa takáto osoba stáva spoluvlastníkom nadobúdanej veci. Ak sa žalovaný domnieva, že mu žalobkyňa niečo dlží v uvedenom smere, môže si svoje peňažné nároky uplatniť v osobitnom konaní, či už v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, alebo v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Nemôže však užívať byt žalobkyne. Žalovaný nepreukázal oprávnenosť svojich domnelých nárokov, ktoré žalobkyňa popiera. Väčšina ním tvrdených nárokov je zrejme aj premlčaná.

4. Odvolací súd podľa po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že sú dané dôvody na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

5. Podľa § 700 ods. 1 veta prvá O. z., byt môže byť v spoločnom nájme viacerých osôb.

6. Podľa § 700 ods. 3 O. z., pri družstevnom byte môže spoločný nájom vzniknúť len medzi manželmi.

7. Podľa § 704 ods. 1, 2 O. z., ak sa niektorí z manželov stal nájomcom bytu pred uzavretím manželstva, vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím manželstva.

8. To isté platí, ak vzniklo pred uzavretím manželstva niektorému z manželov právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu.

9. Podľa § 705 ods. 2 veta prvá O. z., ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva, zanikne právo spoločného nájmu bytu rozvodom; právo užívať byt zostane tomu z manželov, ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manželstva.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že pred uzavretím manželstva žalobkyne a žalovaného (13. decembra 2002) rozhodnutím Stavebného bytového družstva v Dunajskej Strede zo dňa 30. januára 1985 bol žalobkyni pridelený jednoizbový družstevný byt a dohodu o výmene družstevných bytov dňa 6. mája 1992 uzatvárala žalobkyňa, ako členka bytového družstva a nájomníčka uvedeného bytu, ktorý bol na základe tejto dohody vymenený za sporný byt, ktorého vypratania sa žalobkyňa domáha.

11. Uzavretím manželstva žalobkyne a žalovaného dňa 13. decembra 2002 vznikol tak obom manželom (žalobkyni a žalovanému) spoločný nájom družstevného bytu v súlade s ustanovením § 704 ods. 1 O. z. (keďže žalobkyni pred uzavretím manželstva vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu).

12. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, že uzavretím manželstva žalobkyne a žalovaného vznikol spoločný nájom družstevného bytu, stranám konania však nevzniklo spoločné členstvo manželov v družstve.

13. Pred uzavretím manželstva žalobkyne a žalovaného nemohlo dôjsť k vzniku spoločného nájmu družstevného bytu, keďže tomu bránilo kogentné ustanovenie § 700 ods. 3 O. z. (pri družstevnom byte môže spoločný nájom bytu vzniknúť len medzi manželmi).

14. Skutočnosť, že žalobkyňa nadobudla právo nájmu k predmetnému bytu na základe dohody o výmene bytov zo dňa 6. mája 1992 za trvania spoločnej domácnosti so žalovaným, nemala za následok vznik spoločného nájmu družstevného bytu (ktorý je možný len medzi manželmi), ako ani vznik spoločného členstva v bytovom družstve. Dohodu o výmene bytov uzatvárali členky družstva (žalovaný členstvo v bytovom družstve nepreukázal), ktorou došlo aj k prevodu členských práv a povinností (čl. IV. bod 1). Poukaz žalovaného na vyplatenie rozdielu hodnoty vymieňaných členských práv z úverových prostriedkov ktoré čerpal, bol bez právneho významu. Žalovanému tým, že zaplatil za žalobkyňu, ktorá

bola členkou družstva a zmluvnou stranou dohody o výmene bytov z roku 1992, nevzniklo členstvo v bytovom družstve, ako ani právo nájmu družstevného bytu.

15. Iba zaplatením základného členského vkladu ani splatením členského podielu v Stavebnom bytovom družstve nevzniká ešte právo spoločného užívania bytu manželmi ani spoločné členstvo manželov v družstve (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. , R 5/1982).

16. Podľa § 703 ods. 2 O. z. len ak za trvania manželstva vzniklo jednému z manželov právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu, vzniklo so spoločným nájom bytu aj spoločné členstvo manželov v družstve, z ktorého by boli oprávnení a povinní obidvaja manželia spoločne a nerozdielne (§ 703 ods. 2 O. z.).

17. S poukazom na vyššie uvedené nevyhovenie dôkaznému návrhu žalovaného (ktorým mala byť preukázaná úhrada rozdielu hodnoty členských práv za žalobkyňu) súdom prvej inštancie bolo opodstatnené, keďže tvrdená skutočnosť k overeniu ktorej bol navrhnutý dôkaz, bola bez relevantného vplyvu na predmet konania.

18. Podľa ustanovenia § 24 ZoMV členovia bytových družstiev, ktorí sú nájomcami bytov a nebytových priestorov, môžu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona vyzvať bytové družstvo na uzavretie zmluvy, ktorou na nich družstvo bezplatne prevedie vlastníctvo k bytu a nebytovému priestoru. Uplynutím tejto lehoty toto právo zaniká.

19. Citované ustanovenie ZoMV upravuje prevod družstevného bytu do vlastníctva toho nájomcu bytu, ktorý je aj členom družstva. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že Stavebné bytové družstvo postupovalo správne, keď družstevný byt previedlo do vlastníctva výlučnej členky družstva, s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. , v ktorom súd vychádzal z konštrukcie transformácie členského podielu. Podľa uvedeného rozhodnutia družstevný byt v dome vo vlastníctve bytového družstva nie je vo vlastníctve člena bytového družstva; pokiaľ ide o členský podiel, ktorý môže byť predmetom prevodu alebo dedenia, tento má určitú majetkovú hodnotu, ktorého cena sa stanoví ako cena všeobecná (t. j. cena, za ktorú by bolo možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod.), pričom obvykle sa táto trhová hodnota zisťuje porovnaním s už zrealizovanými prevodmi členských podielov v danom čase a mieste (R 40/2002). Ak je členom bytového družstva iba jeden z manželov, v prípade zániku manželstva členský podiel pripadá zo zákona tomuto manželovi. Z uvedeného vyplýva, že zákon v týchto prípadoch chráni majetkové práva toho, kto získal právo na pridelenie družstevného bytu a uzavrel nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu pred uzavretím manželstva; členský podiel pokiaľ má majetkovú hodnotu, tak možno považovať za jeho majetok. Pri prevode vlastníctva družstevného bytu do výlučného vlastníctva člena družstva, nedochádza k transformácii družstevných práv oboch manželov (aj keď sú spoločnými nájomcami bytu), ale iba k transformácii družstevných práv toho z manželov, ktorý je zároveň členom družstva (ide o majetok nadobudnutý jedným z manželov sa majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela). To znamená, že v takom prípade nedochádza k nadobudnutiu nového majetku, ani rozmnoženiu doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale ide iba o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu veci ako predmetu vlastníctva. Preto v tomto prípade nedochádza ani k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uvedený názor (porov. rozsudok NS ČR sp. zn. ) bol vyslovený aj v odbornej právnickej literatúre (I. Fekete , Veľký komentár, nakladateľstvo Eurokódex, 2011). Nie je pritom rozhodujúce, z akých prostriedkov bola zaplatená kúpna cena bytu, pretože táto okolnosť nemá vplyv na transformáciu výlučného majetku jedného z manželov pred uzavretím manželstva (majetku nadobudnutého jedným z manželov za majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela).

20. Keďže uzavretím manželstva vznikol manželom (žalobkyni a žalovanému) len spoločný nájom družstevného bytu, nie však spoločné členstvo v družstve, prevod bytu len do vlastníctva žalobkyne bol v súlade s ustanoveniami o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov družstva v znení neskorších predpisov. Odvolací súd nemal dôvod odkloniť sa od vyššie uvedeného právneho názoru, vysloveného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR.

21. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobkyni ako členke bytového družstva nevzniklo právo uzatvoriť zmluvu s bytovým družstvom o prevode vlastníctva sporného bytu, nebola dôvodná. S

poukazom na transformáciu členského podielu, nebol daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 701 ods. 1 O. z. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. vyplynul tiež záver, že nie je rozhodujúce z akých prostriedkov bola zaplatená kúpna cena, keďže táto okolnosť nemá vplyv na transformáciu výlučného majetku jedného z manželov pred uzavretím manželstva (majetku nadobudnutého jedným z manželov za majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela). Odvolací argument žalovaného o úhrade zostatkovej hodnoty predmetného bytu zo spoločných finančných prostriedkov strán konania, bol bez právneho významu.

22. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie však nevyplýva posúdenie ďalšieho trvania (zániku) práva spoločného nájmu bytu, po nadobudnutí vlastníckeho práva žalobkyne k bytu. Nie je preto zrejmé aké „užívacie právo“ žalovaného (podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) malo zaniknúť zánikom manželstva (odsek 17 rozsudku súdu prvej inštancie). Jednoznačný záver v uvedenom smere je nevyhnutný pre posúdenie otázky užívania bytu bez právneho dôvodu žalovaným a s tým súvisiacu povinnosť žalovaného predmetný byt vypratať.

23. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru o zániku práva spoločného nájmu bytu zánikom manželstva rozvodom (§ 705 ods. 2 veta prvá O. z.), v takomto prípade podľa kogentného ustanovenia § 712a ods. 7 O. z. je rozvedený manžel povinný byt vypratať po poskytnutí náhradného ubytovania, resp. z dôvodov hodných osobitného zreteľa po poskytnutí náhradného bytu.

24. Znamená to, že povinnosť vypratania bytu je viazaná na pridelenie bytovej náhrady. Ak ustanovuje zákon, že právo na bytovú náhradu prislúcha, nemožno ju vypratávanému nepriznať (okrem prípadu, že podmienenie povinnosti byt vypratať zabezpečením bytovej náhrady, by znamenalo výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 O. z., porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

25. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela a ktorý je preto povinný byt vypratať, hoci nie je v výslovne upravený, napriek tomu však podľa ustálenej súdnej praxe nemožno vyvodiť, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada neprislúcha. Jeho právne postavenie pri zániku právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky, podľa O. z. (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

26. Podľa stanoviska občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky (č. 8 zošit č. 1-2 z roku 2010 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk) odmietnutie ochrany výkonu vlastníckeho práva, ktorý je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi žalobou na vypratanie bytu, sa podľa okolností prípadu prejaví buď zamietnutím žaloby alebo tým, že vypratanie bude podmienené zabezpečením bytovej náhrady. V dlhodobo ustálenej súdnej praxi niet pochýb o tom, že na základe § 3 ods. 1 O. z. môže byť výnimočne povinnosť na vypratanie bytu, užívaného bez právneho dôvodu, viazaná na dlhšiu lehotu, prípadne na zabezpečenie bytovej náhrady, hoci osobe, ktorá má byt vypratať, nesvedčí právo na bytovú náhradu podľa pozitívnej právnej úpravy a nevyplýva ani z jej analogickej aplikácie (porov. rozsudky NS ČR sp. zn. , uverejnený pod č. 5 v zošite č. 1 z roku 2001 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk a sp. zn. , sp. zn. , uverejnený pod č. 59 v zošite č. 7-8 z roku 2003 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk), porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. .

27. Súd prvej inštancie sa však kogentnými ustanoveniami o bytovej náhrade v spojení so závermi súdnej praxe nezaoberal a žalovanému uložil povinnosť predmetný byt vypratať, bez vyporiadania sa s otázkou bytovej náhrady.

28. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. ) pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. ). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. , , III. ÚS

209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (sp. zn. , ).

29. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

30. Zákon ( ) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.cu

31. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v prejednávanej veci nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám, kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postráda argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.

32. Podľa odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza prvoinštančné konanie.

33. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách pokynov odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania posúdiť (s uvedením argumentačného základu) trvanie (zánik) práva spoločného nájmu bytu manželov (po nadobudnutí vlastníckeho práva k bytu žalobkyňou) a s tým súvisiace následné hmotnoprávne postavenie žalovaného, právny dôvod užívania predmetného bytu. V závislosti od uvedeného posúdi súd prvej inštancie či došlo k vzniku práva žalovaného na bytovú náhradu (§ 712 ods. 1 O. z. a nasl.), aj v súvislosti s absenciou pozitívnej právnej úpravy v uvedenom smere.

34. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s procesnými pravidlami a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.

35. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. , ).

36. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strana konania.

37. Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

38. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.