Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-29-2019.pdf
PDF · 257.65 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/29/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ľuboslavou Mruškovičovou, v právnej veci žalobkyne G. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. B. XXX/XX, E. nad P., zastúpenej Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom, so sídlom AK Železničná 257/19, Revúca, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 21. októbra 2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Vranov nad Topľou zo dňa 07. augusta 2019 číslo: XXXX/XXXX-VT-DvN, na základe správnej žaloby, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 21. októbra 2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Vranov nad Topľou zo dňa 07. augusta 2019 číslo: XXXX/ XXXX-VT-DvN a v r a c i a vec Sociálnej poisťovni, pobočke Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.
P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
I.
1. Preskúmavaným rozhodnutím rozhodla žalovaná vo veci odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Vranov nad Topľou zo dňa 07. augusta 2019 č. XXXX/XXXX-VT-DvN tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení ( ďalej len zákona ) odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia citovala § 218 ods. 1, 2 zákona a uviedla, že prvostupňový správny orgán dňa 07. augusta 2019 vydal rozhodnutie, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( ďalej len základné nariadenie ) rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
3. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala včas odvolanie žalobkyňa s tým, že žalovaná odvolacie námietky konkretizovala.
4. Ďalej citovala § 104 ods. 1, 6, § 196 ods. 6 zákona, čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia ( ďalej len vykonávacie nariadenie ).
5. V rozhodnutí ďalej uviedla, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, číslo: E zo dňa 9. apríla 2019, navrhovateľka bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 4. apríla 2019. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Vranov nad Topľou, dňa 17. júna 2019.
6. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 4. apríla 2015 do 3. apríla 2019, navrhovateľka nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnaností sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.
7. Podľa spisového materiálu pracovala navrhovateľka v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou.
8. Vo formulári U1, zo dňa 25. mája 2019, príslušná britská inštitúcia osvedčila nasledovné údaje: v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania
- od 29. marca 2015 do 28. marca 2019 (v tejto súvislosti poznamenávame, že príslušné inštitúcie členských štátov sú v zmysle poznámky bod 1. formulára U1 inštruované, aby v prípade osvedčovania doby poistenia v nezamestnanosti pre Slovenskú republiku osvedčovali dobu poistenia v nezamestnanosti dotknutej osoby v rozsahu 4 roky) v bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania
- výpoveď zamestnanca
v bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.
9. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľka preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
10. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia).
11. Navrhovateľka bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
12. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľky na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľkou v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra
záujmov, zo dňa 17. júna 2019. V odvolacom konaní boli zohľadnené aj informácie získané výsluchom navrhovateľky (ďalej len „Výsluch“), zo dna 12. septembra 2019, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú navrhovateľka osvedčila svojím podpisom.
13. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, navrhovateľka uviedla, že na území Veľkej Británie sa zdržiavala od septembra 2013 do apríla 2019, t. j. 5 rokov a 7 mesiacov. b) situáciu navrhovateľky vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do Veľkej Británie navrhovateľka nebola na území Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Celá pracovná história navrhovateľky sa spája jedine s Veľkou Britániou. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, navrhovateľka uviedla, že vo Veľkej Británii bola zamestnaná od 14. októbra 2013 do 3. apríla 2019 (t. j. 5 a pol roka). Tento pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 17. júna 2019, navrhovateľka uviedla, že jej pracovný pomer na území Veľkej Británie bol ukončený z jej podnetu (čo je potvrdené aj v bode 3.4 formulára U1, zo dňa 25. mája 2019). Na základe všetkých zistených skutočností možno navrhovateľkou pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh;
- jej rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľka sa na území Veľkej zdržiavala s blízkou osobou - priateľom, s ktorým je v súčasnosti zasnúbená. Dlhodobá prítomnosť navrhovateľkinej blízkej osoby spolu s ňou vo Veľkej Británii svedčí o vytvorení jej bydliska na tomto území. Počas pobytu vo Veľkej Británii mala navrhovateľka na Slovensku rodičov. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, navrhovateľka uviedla, že na Slovensko sa vracala trikrát ročne na 2 týždne. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložila navrhovateľka cestovné doklady - rezervácie leteniek, v zmysle ktorých sa v roku 2015 vrátila na Slovensko trikrát (na 4, na 9 dní a na bližšie nepreukázané obdobie), v roku 2016 dvakrát (na 10 a 17 dní), v roku 2017 dvakrát (na 12 dní a na bližšie nepreukázané obdobie), v roku 2018 trikrát (na 11 dní a dvakrát na 7 dní), v roku 2019 raz - pri návrate na Slovensko;
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Slovenska navrhovateľka od roku 2018 vlastní nehnuteľnosť na bývanie - byt, ktorý nadobudla kúpou od svojich rodičov. Vo Veľkej Británii navrhovateľka bývala spolu s priateľom v podnájme, ktorý dvakrát zmenila. Podľa predloženej nájomnej zmluvy, zo dňa 5. septembra 2017, mala navrhovateľka spolu s priateľom prenajatý zariadený byt v bytovom dome. Bytovú situáciu vo Veľkej Británii považuje odvolací orgán za primeranú pomerom,, kedy navrhovateľka spolu s partnerom v prenajatých nehnuteľnostiach spoločne žili, uhrádzali spoločné náklady a tvorili spoločnú domácnosť;
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľka bola zamestnaná na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia.
14. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 200.9 (o rozsahu pôsobností čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok navrhovateľka sa vo Veľkej Británii zdržiavala spolu s blízkou osobou - priateľom.
15. V súlade s týmto rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie, rodinná situácia navrhovateľky (prítomnosť priateľa vo Veľkej Británii), vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (evidovaný trvalý pobyt na Slovensku, bývanie vo Veľkej Británii v podnájme, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, dočasný charakter zamestnania vo Veľkej Británii, pravidelné návraty na Slovensko, ponechaný osobný účet na Slovenku, návrat na Slovensko spolu s partnerom), ktoré navrhovateľka uviedla ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa navrhovateľka v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas (spolu s blízkou osobou), platila zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľky počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie.
16. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľky počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľka nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
17. V tejto súvislosti ďalej uvádzame, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
18. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
19. Navrhovateľka mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky.
20. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
21. Záverom poznamenávame, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu
zamestnanca a podľa formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. mája 2019, bol posledný pracovný pomer navrhovateľky na území Veľkej Británie ukončený z jej podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, že navrhovateľke by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru odvolacieho orgánu navrhovateľka nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachovala isté väzby. Navrhovateľka si mala a mohla uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho odvolací orgán vyvodzuje jej uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania.
22. Navrhovateľka v odvolaní uvádza, že napadnuté rozhodnutie nie je presvedčivo odôvodnené a je preto nepreskúmateľné (poukazuje na viaceré nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých sú všeobecné súdy povinné riadne odôvodniť svoje rozhodnutia). V tejto súvislosti upozorňujeme, že Sociálna poisťovňa nie je všeobecným súdom a napadnuté rozhodnutie nie je súdnym rozhodnutím. Napriek uvedenému konštatujeme, že v súlade s § 209 ods. 2 zákona napadnuté rozhodnutie obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, pričom Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou, v súlade s § 209 ods. 4 zákona uviedla v odôvodnení tohto rozhodnutia všetky zákonom stanovené náležitosti (str. 2 napadnutého rozhodnutia).
23. V odvolaní navrhovateľa poukazuje na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-255/13, zo dňa 5. júna 2014, vo veci C-102/91, zo dňa 8. júla 1992, a vo veci C-76/76, zo dňa 17. februára 1977.
24. V tejto súvislosti uvádzame, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-255/13, zo dňa 5. júna 2014, sa týka výkladu čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 2 základného nariadenia, vo veci nemocenských dávok, dávok v materstve a rovnocenných dávok v otcovstve. Uvedené sa teda netýka posúdenia dávok v nezamestnanosti, ktoré je stanovené v čl. 61 - 65 základného nariadenia. Pokiaľ však navrhovateľka v odvolaní poukazuje na vybrané závery Súdneho dvora Európskej únie vyplývajúce z uvedeného rozsudku a argumentuje, že pri posudzovaní jej bydliska mal byť zohľadnený „aj jej úmysel tak, ako vyplýva zo všetkých skutočností“, upozorňujeme, že v bode 54. tohto rozsudku Súdny dvor Európskej únie jednoznačne stanovil, že úmysel sa musí posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti a okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko na určitom mieste samo osebe nestačí na účely uplatnenia ods. 2 61. 11 vykonávacieho nariadenia. V zmysle tohto ustanovenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku navrhovateľky na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na základe ktorého je možné jednoznačne usúdiť, že navrhovateľka si bydlisko na Slovensku počas pobytu vo Veľkej Británii nezachovala. Nakoľko o mieste bydliska navrhovateľky uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel. V súvislosti s významom úmyslu dotknutej osoby pri posudzovaní jej bydliska dávame do pozornosti aj judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky judikuje: „ ... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na-tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia)".
25. V súvislosti s ďalšími rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré navrhovateľka poukazuje v odvolaní (vo veci C-102/91, zo dňa 8. júla 1992, a vo veci C-76/76, zo dňa 17. februára 1977) uvádzame, že predmetné rozsudky sa týkajú prípadov, v ktorých bol skutkový stav posudzovaný podľa v tom období platnej legislatívy, a to podľa Nariadenia rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva. Toto nariadenie však bolo účinné do 30. apríla 2010, a preto na predmetné rozsudky nie je možné v konaní o navrhovateľkinom nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadať.
26. Navrhovateľka v odvolaní ďalej podrobne opisuje skutočnosti, ktoré podľa jej názoru preukazujú zachovanie jej bydliska na Slovensku počas zamestnania vo Veľkej Británii
- evidovaný trvalý pobyt na Slovensku - pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. V nadväznosti na uvedené poukazujeme aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26.) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu;
- bývanie vo Veľkej Británii v podnájme a vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku (bytu nadobudnutého v roku 2018 prostredníctvom hypotekárneho úveru) - na bytovú situáciu navrhovateľky vo Veľkej Británii a na Slovensku bolo pri posudzovaní jej bydliska prihliadnuté. Vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorá nebola v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej 'Británii reálne navrhovateľkou využívaná na bývanie, v porovnaní s ostatnými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou vo Veľkej Británii, stabilnou pracovnou situáciou, orientáciou na britský pracovný trh a prítomnosťou navrhovateľkinho partnera vo Veľkej Británii, ktoré poukazujú na vytvorenie väzieb navrhovateľky vo Veľkej Británii, ale taktiež aj s prihliadnutím na pomerne stabilnú bytovú situáciu primeranú pomerom vo Veľkej Británii) jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska navrhovateľky na Slovensku;
- dočasný charakter zamestnania vo Veľkej Británii - vo Veľkej Británii bola navrhovateľka zamestnaná od 14. októbra 2013 do 3. apríla 2019 (t. j. 5 a po) roka). Pracovný pomer trvajúci viac ako 5 rokov, dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený z podnetu zamestnanca nie je možné považovať za dočasný, príp. nestabilný. Uvedené skutočnosti svedčia o stabilnej pracovnej situácii navrhovateľky vo Veľkej Británii, a teda o vytvorení centra jej záujmov na tomto území;
- pravidelné návraty na Slovensko (tak často ako bolo možné) najmä z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu rodičov - pri posudzovaní bydliska navrhovateľky bolo prihliadnuté na skutočnosť, že sa pravidelne na územie Slovenska vracala (2-3krát ročne, priemerne na 10 dní), avšak uvedené bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb na Slovensku počas dlhodobého pobytu v zahraničí. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté aj na rodinné väzby navrhovateľky, t. j. aj na prítomnosť rodičov na Slovensku. V prípade rodičov je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto prítomnosť rodičov na Slovensku nepreukazuje jednoznačne zachovanie bydliska dotknutej osoby na Slovensku počas pobytu v zahraničí. Navrhovateľka sa na území Veľkej Británie dlhodobo zdržiavala s blízkou osobou (s priateľom), s ktorým si na tomto území, vytvorila vlastnú samostatnú domácnosť. Práve na základe uvedeného bolo vyhodnotené, že rodinná situácia navrhovateľky svedčí o vytvorení jej väzieb na území Veľkej Británie;
- ponechaný osobný účet na Slovenku - v konaní o nároku navrhovateľky na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté na všetky zistené skutočnosti. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko navrhovateľky. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 5 rokov), aj situácia navrhovateľky - č). 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, prítomnosť blízkej osoby vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že navrhovateľka si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachovala;
- návrat na Slovensko spolu s partnerom - v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Na návrat navrhovateľky na Slovensko preto nie je možné pri posudzovaní jej bydliska počas pobytu vo Veľkej Británii prihliadať.
27. V závere žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aj na rozhodnutia krajských súdov a uviedla, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom. Zákon neobsahuje ustanovenia odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
28. Z uvedených dôvodov odvolanie žalobkyne zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
II.
29. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. V žalobe uviedla, že v prvom rade nesúhlasí s vedením a priebehom správneho konania voči jej osobe tak, ako ho viedol konajúci prvostupňový správny orgán ako i odvolací správny orgán - žalovaný. Nižšie žalobkyňa poukazuje na viaceré hmotnoprávne ako i procesnoprávne vady, ktoré zakladajú nezákonnosť Celého priebehu tohto správneho konania ako i nezákonnosť samotného týmto odvolaním napádaného rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu - žalovaného v spojitosti s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu.
30. Žalobkyňa vytýka žalovanému, resp. prvostupňovému správnemu orgánu, že títo sa dôsledne neriadili ustanovením § 195 ods. 3 zákona, z ktorého vyplýva, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Žalobkyňa má zato, že všetky skutočnosti, ktoré boli v predmetnom správnom konaní vyprodukované najmä z jej strany, boli neoprávnené správnymi orgánmi vyhodnotené v jej neprospech, najmä skutočnosti, ktoré svedčili o tzv. stabilite pracovného prostredia pre žalobkyňu v zahraničí žalovaný vo svojom rozhodnutí vyzdvihoval, avšak naopak skutočnosti, ktoré svedčili žalobkyni skôr o zachovaní si centra záujmov na území Slovenskej republiky žalovaný odsúval do úzadia, a tieto bližšie vo svojom rozhodnutí nerozvádzal.
31. Tak najmä žalovaný vo svojom rozhodnutí vyzdvihoval, že žalobkyňa spolu so svojim partnerom bývala dlhodobo v podnájme vo Veľkej Británii, avšak na strane druhej vôbec nezvýraznil tú skutočnosť, že sa za žiadnych okolnosti nemohlo jednať o stabilné bývanie, keď sa na jednej strane jednalo o podnájom, žalobkyňa spolu so svojim partnerom obývali prenajaté priestory aj spolu s inými podnájomcami, teda nie sami a taktiež z ich strany došlo dvakrát k zmene podnájmu, čo určite nemôže svedčiť o stabilite bytovej situácie žalobkyne v zahraničí tak ako to uvádza žalovaný vo svojom rozhodnutí.
32. Ďalej žalovaný uvádzal vo svojom rozhodnutí, že žalobkyňa je vlastníčkou bytu v Slovenskej republike, avšak vôbec vo svojom rozhodnutí sa bližšie nezaoberal skutočnosťou, resp. túto ponechal v úzadí, resp. ju vôbec nevyzdvihol vo svojom rozhodnutí, a to, že žalobkyňa tento byt zakúpila prostredníctvom hypotekárneho úveru, teda má úverový vzťah vo vzťahu k slovenskej bankovej inštitúcii, a skrz tohto úverového vzťahu ju bude ťažiť splácanie hypotekárneho úveru až na dobu do roku 2048, čo určite svedčí o zachovaní si centra záujmov zo strany žalobkyne aj na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa je povinná uhrádzať okrem hypotekárneho úveru poskytnutého jej vo výške 28 400 Eur do roku 2048 aj spotrebný úver poskytnutý jej vo výške 22 900 Eur do roku 2026. Okrem toho si žalobkyňa platí životnú poistku, ktorej bežné poistné je 50 Eur mesačne.
33. Ďalej žalobkyňa vytýka žalovanému, že tento sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s otázkou charakteru práce vykonávanej žalobkyňou v zahraničí, konkrétne vo Veľkej Británii, aj keď na túto skutočnosť akcentovala žalobkyňa v podanom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. V tomto smere určite rozhodnutie žalovaného vychádza z nedôsledne a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Či už z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, resp. z rozhodnutia žalovaného vôbec nevyplýva, aký charakter práce žalobkyňa vo Veľkej Británii vôbec vykonávala. Konkrétne sa pritom malo jednať o prácu upratovačky (housekeeper).
34. Ďalej či už z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, resp. z rozhodnutia žalovaného vôbec nemožno vyčítať, aké vzdelanie mala žalobkyňa dosiahnuté, prípadne akú mala kvalifikáciu a či na zamestnanie vo Veľkej Británii potrebovala štúdium, resp. kvalifikáciu, prípadne iné ďalšie predpoklady na výkon tejto práce, resp. sa jednalo o jednoduché práce, ktoré mohla vykonávať ktorákoľvek osoba, nehovoriac o tom, že táto práca vzhľadom na svoj charakter a na prípadné dosiahnutie vzdelania žalobkyne, resp. jej druh vzdelania sa javila ako dočasná. Minimálne tieto skutočnosti nevyplývajú z
rozhodnutia žalovaného, resp. prvostupňového správneho orgánu, čo taktiež svedčí o nedostatočnom zistení skutkového stavu žalovaným.
35. O nedostatočnom zistení skutkového stavu žalovaným svedčí aj fakt, že žalovaný vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.10.2019, konkrétne na stane 4 k odôvodneniu k písm. b), pri prvej zarážke, uvádza, že žalobkyňa nebola pred svojim odchodom do Veľkej Británie na území Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu a že celá pracovná história žalobkyne sa má vzťahovať práve len na Veľkú Britániu. S týmto klamlivým tvrdením žalovaného, nemôže žalobkyňa za žiadnych okolností súhlasiť, nakoľko táto pred svojim odchodom do Veľkej Británie bola zamestnaná tzv. absolventskú prax na základe dohody č. XXX-XX/§ XX/XXXX zo dňa 24.04.2013 uzatvorenej s ÚPSVaR Vranov nad Topľou na obdobie 3 mesiacov od 01.05.2013 do 31.07.2013 ako asistent vychovávateľa v Cirkevnej spojenej škole v meste Vranov nad Topľou.
36. Žalobkyňa ešte v prílohe pripája potvrdenie mesta Vranov nad Topľu č. XX/XXXX zo dňa 03.12.2019, z ktorého obsahu vyplýva, že žalobkyňa od začiatku roka 2013 do konca roku 2019, teda aj počas obdobia, počas ktorého sa zdržiavala v zahraničí, vo Veľkej Británii, platila riadne miestne dane a poplatky za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, a to bez akýchkoľvek úľav. Aj pripojené potvrdenie svedčí minimálne o zachovaní väzieb žalobkyne k Slovenskej republike a o ponechaní centra záujmov v Slovenskej republike z jej strany.
37. Žalobkyni bola taktiež v Slovenskej republike po celý čas poskytovaná tak všeobecná zdravotná starostlivosť u jej obvodného lekára ako i špecializovaná zdravotná starostlivosť, a to najmä u zubára, očného lekára ako i u gynekológa, a to aj počas obdobia rokov 2013 až 2019, kedy sa zdržiavala vo Veľkej Británii, čo taktiež svedčí o zachovaní centra záujmov žalobkyni v Slovenskej republike.
38. Žalobkyňa počas zdržiavania sa jej osoby v zahraničí, konkrétne vo Veľkej Británii v rokoch 2013 až 2019 okrem iného finančne vypomáhala svojej rodine, pričom konkrétne zasielala peniaze na účet svojej matky ako i svojho brata.
39. Navyše žalobkyne počas celej doby, kedy sa zdržiavala vo Veľkej Británii, nikdy tam nepožiadala o status rezidenta a ani o občianstvo Veľkej Británie.
40. Ďalej musí žalobkyňa vytknúť žalovanému, že aj napriek skutočnosti, že žalobkyňa v podanom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu navrhla výsluch svojho partnera, C. W., u ktorého uviedla aj všetky identifikačné údaje, tento výsluch žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán nielenže nevykonali, ale žalovaný sa s týmto návrhom na doplnenie dokazovania vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.10.2019 vôbec nevysporiadal, čím zaťažil svoje rozhodnutie podstatnou vadou nezákonnosti a arbitrárnosti, keď v tomto rozhodnutí absentuje akákoľvek zmienka jednak o navrhnutí tohto dôkazu zo strany žalobkyne, resp. o vykonaní, alebo nevykonaní tohto dôkazu, prípadne ak nedošlo k vykonaniu tohto dôkazu žalovaným, absentuje akákoľvek myšlienková úvaha a odôvodnenie žalovaného, prečo k vykonaniu tohto dôkazu nedošlo.
41. Navyše ak žalovaný prihliadal v neprospech žalobkyne aj na tú skutočnosť, že so žalobkyňou bol vo Veľkej Británii aj jej priateľ, k tomuto uvádzam, že v zmysle čl. 1 písm. i) základného nariadenia možno za rodinného príslušníka považovať okrem manžela, manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti, len takú osobu, ktorá žije s poistencom v spoločnej domácnosti, a ktorá je súčasne na ňom závislá. Akýkoľvek vzťah k osobe, nespĺňajúci stanovené kritériá rodinnej príslušnosti, nemožno považovať za relevantný na účely aplikácie koordinačných nariadení vo vzťahu k posudzovaniu rodinného stavu a rodinných väzieb so zreteľom na skúmanie bydliska. Je zrejmé, že vzájomné osobné a najmä sociálne väzby, spočívajúce v prípade manželov napr. v realizácii vyživovacej povinnosti voči deťom, v spravovaní spoločne nadobudnutého majetku, a pod. sú v prípade neformálne žijúcich partnerov v rozhodujúcej miere slabšie, resp. neexistujúce, a to najmä v prípade partnerov, ktorí nemajú deti, čo zodpovedá aj situácii žalobkyne. (k tomu pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 9Sžso/45/2014 zo dňa 30.03.2016).
42. Žalobkyňa taktiež napáda, že jej nebola doručená kópia zápisnice o jej výsluchu zo dňa 12.09.2019, a teda nedisponovala všetkými podkladmi pre vydanie rozhodnutia žalovaného, na ktorých bolo rozhodnutie žalovaného založené, čím jej boli upreté výrazným spôsobom jej procesné práva.
43. Žalobkyňa s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že si určite ponechala vytvorené centrum záujmov aj na území Slovenskej republiky, toto žiadnym spôsobom počas výkonu jej prace vo Veľkej Británii nestratila, a práve naopak všetky väzby vo vzťahu k Slovenskej republike, ktoré preukázala boli dostatočne silná na to, aby jéj žalovaný priznal z jej strany žiadanú dávku v nezamestnanosti.
44. Žalobkyňa pritom vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu poukázala aj na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júna 2013. sp. zn. 9 Sžso 32/2012. R 47/2015, ktorý sa zaoberal obdobnou problematikou a ktorého právna veta znie nasledovne : „Bydlisko v jednom členskom štáte nemusí v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte."
45. Práve z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva aplikujúc ho na skutkový stav žalobkyne, že u osoby žalobkyne, ak by táto aj mala vytvorené bydlisko vo Veľkej Británii, určte jej bydlisko v Slovenskej republike za žiadnych okolností nezaniklo, ale práve naopak, toto sa zachovalo.
46. Žalobkyňa je ďalej toho názoru, že rozhodnutie žalovanej, ako aj správneho orgánu prvého stupňa neboli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. V danom prípade nebol vyvodený správny právny záver. Podľa názoru žalobkyne, táto v danom prípade splnila podmienky na priznanie predmetnej dávky.
47. V danom prípade bolo povinnosťou správnych orgánov skúmať úmysel žalobkyne a najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Žalovaný a správny orgán prvého stupňa nesprávne posúdili okolnosti osvedčujúce určenie bydliska žalobkyne počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii, najmä neskúmali úmysel žalobkyne nezotrvať vo Veľkej Británii.
48. Tvrdenie žalovaného v rozhodnutí, že žalobkyni by vo Veľkej Británii nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti, keďže táto ukončila pracovnoprávny pomer na základe vlastnej iniciatívy tiež svedčí o tom, že úmyslom žalobkyne nebolo zotrvať vo Veľkej Británii, a teda s prihliadnutím na všetky tieto okolnosti ani jej bydlisko nebolo vo Veľkej Británii, (k tomu pozri aj rozsudok KS Košice, sp.zn. 7S/59/2011 zo dňa 06.06.2012).
49. Ďalej žalobkyňa k veci dodáva, že so záverom žalovaného, ktorý nepovažuje bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky žalobkyňa nesúhlasí. Podľa názoru žalobkyne, žalovaný na základe dostupných informácií nesprávne dospel k záveru, že žalobkyňa si nezachovala bydlisko na území Slovenskej republiky a zdôvodnenie rozhodnutia o znenie čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009, ktoré je označené ako spôsob určenia bydliska. Výklad uvedeného článku si žalovaný osvojil v rozpore s jeho úplným znením a modifikoval ho slovami (strana 2 rozhodnutia): „Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia sa určuje centrum záujmov určuje na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať..." Žalobkyňa v tomto smere poukazuje na úplné znenie ustanovení čl. 11 ods. 1 a 2 Nariadenia: (1) „Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti d dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“
50. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný interpretoval výklad tohto článku neúplne a opomenul úvodnú časť textu znenia č. 11 Nariadenia č. 987/2009 a žalovaný tak sám určil bydlisko žalobkyne, t.j. v rozpore s uvedeným nariadením. Žalovaný mal osvedčiť zhodu názorov štátov na bydlisko žalobkyne a v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t. j. s príslušnou inštitúciou na území Veľkej Británie následne po vzájomnej dohode s touto inštitúciou ustáliť jej „centrum záujmov" podľa kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 nariadenia. Až ak by k zhode nedošlo, mal žalovaný postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a mal skúmať úmysel žalobkyne, ktorý ju viedol k presťahovaniu späť na územie Slovenskej republiky. Zistenie skutkového stavu žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom neboli podľa názoru žalobkyne dostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutie žalovaného bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach nemožno považovať podľa názoru žalobkyne za zákonné a dokazovanie za riadne vykonané.
51. Do pozornosti v tomto smere dávam správneho súdu okrem iných aj Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Sa/13/2017 zo dňa 16. 05. 2018, ktorý v odôvodnení rozhodnutia pod bodom 40 a 41 uvádza: „Žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázala na článok 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/209 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi), / na rozdiel od správneho orgánu prvého stupňa/, avšak ani táto sa nevyporiadala s dikciou ust. čl. 11 ods. 1 uvedeného Nariadenia, t. j. zisťovaniu či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, uvádzaných v čl. 11 ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov a až po tomto zistení by neskúmala okolnosti na určenie miesta bydliska žalobkyne, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce považuje úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobkyňu viedli k presťahovaniu. Práve uvedené nariadenie sleduje najmä, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby. Správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne žalobkyňa nezostala mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov.“
52. Žalobkyňa tak má za to, že správne orgány oboch stupňov pochybili pri posudzovaní jej žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti, nakoľko si nesplnili svoju povinnosť zistiť dostatočne skutočný stav veci, o ktorom by neboli žiadne pochybnosti.
53. V žalobe ďalej poukázala na rozhodnutia krajských súdov, aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré citovala.
54. V žalobe ďalej uviedla, že podľa názoru žalobkyne rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP)
55. K ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP : Predmetný žalobný bod sa týka situácií, ak orgán verejnej správy aplikoval nesprávny právny predpis alebo síce použil správny právny predpis, avšak tento chybne vyložil, v dôsledku čoho došiel k nesprávnym právnym záverom.
56. Žalobkyňa k tomuto žalobnému bodu uvádza, že žalovaný sa nedôsledne riadil najmä ustanovením čl. 1 písm. i) Nariadenia v tom smere, ak posudzoval v neprospech žalobkyne tú skutočnosť, že
žalobkyňa bola vo Veľkej Británii aj so svojim priateľom, ďalej žalobkyňa vytýka žalovanému nesprávne právne posúdenie čl. 65 ods. 5 písm. a) a čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Nariadenia v zmysle textu tohto podaria vyššie uvedeného v čl. I, najmä v otázke, že žalovaný mal osvedčiť zhodu názorov štátov spolu s Veľkou Britániou na bydlisko žalobkyne, a následne potom vychádzať z úmyslu žalobkyne, čo zrejme v tomto smere žalovaný nevykonal a tak vec nesprávne právne posúdil. Ďalej žalovaný vec nesprávne právne posúdil, ak v zmysle § 195 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení evidentne všetky žalobkyňou vyprodukované skutkové okolnosti posúdil len v neprospech žalobkyne. Ďalej žalovaný postupoval v rozpore s ustanovením § 188 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, tým že nenariadil v tejto veci ústne pojednávanie, v čom mu nebránila žiadna skutočnosť.
57. Žalovaný taktiež pochybil, ak nielenže nevykonal žalobkyňou navrhovaný výsluch jej partnera, ale žalovaný sa s týmto návrhom na doplnenie dokazovania vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.10.2019 vôbec nevysporiadal, čím zaťažil svoje rozhodnutie podstatnou vadou nezákonnosti a arbitrárnosti, keď v tomto rozhodnutí absentuje akákoľvek zmienka jednak o navrhnutí tohto dôkazu zo strany žalobkyne, resp. o vykonaní, alebo nevykonaní tohto dôkazu, prípadne ak nedošlo k vykonaniu tohto dôkazu žalovaným, absentuje akákoľvek myšlienková úvaha a odôvodnenie žalovaného, prečo k vykonaniu tohto dôkazu nedošlo. V tomto smere žalovaný zrejme postupoval v rozpore s ust. § 196 ods. 6 Zákona o sociálnom poistení.
58. K ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP : Predmetný žalobný bod sa týka nepreskúmateľnosti, za ktoré sa považuje také rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré je buď nezrozumiteľné, teda nejasné, či protirečivé alebo nedostatočne odôvodnené, t.j. z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, pri právnom posudzovaní veci atď.
59. O nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného, resp. o jeho nepreskúmateľnosri sa žalobkyňa vyjadrila pomerne rozsiahlo vyššie v čl. I tejto žaloby, keď k tomu uvádza, že žalovaný vôbec nebral do úvahy, resp. to z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, aké dosiahnuté vzdelanie mala žalobkyňa, aký druh práce vykonávala žalobkyňa v zahraničí, či na to potrebovala osobitné vzdelanie, resp. osobitne kvalifikačné predpoklady, či ňou vykonávaná práca v zahraničí zodpovedala jej dosiahnutému vzdelaniu v Slovenskej republike. Ďalej žalovaný nebral podľa názoru žalobkyne do úvahy charakter bývania žalobkyne v zahraničí (podnájom) s viacerými osobami, resp. vôbec bližšie neuviedol, že k zmene podnájmu došlo u žalobkyni v zahraničí viackrát, taktiež žalovaný vôbec nebral do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa nielenže vlastní nehnuteľnosť na území SR, ale túto financuje prostredníctvom úverov, ktoré ju budú ťažiť ešte niekoľko rokov do budúcna, taktiež žalovaný v rozpore so skutočnosťou uvádza, že žalobkyňa pred jej odchodom do Veľkej Británii na území SR nepracovala, pritom tu bola zamestnaná na tzv. absolventskú prax. Taktiež žalovaný nedostatočne zistil v tejto veci skutkový stav, keď žalobkyňa na území SR riadne aj počas doby kedy sa zdržiavala v zahraničí (vo Veľkej Británii) platila miestne dare a poplatky bez úľav, bola jej poskytovaná všetka zdravotná starostlivosť na území SR a nikdy nepožiadala o status rezidenta resp. o občianstvo na území Veľkej Británii. Taktiež nebol vykonaný výsluch partnera žalobkyne, ktorý žalobkyňa navrhovala. V ďalšom odkazuje žalobkyňa na svoje tvrdenia uvedené v čl. II. tejto žaloby.
60. K ust. § 191 ods. 1 písm. e) SSP : Predpokladom zákonnosti rozhodnutia je aj zistenie skutkového stavu v rozsahu postačujúcom pre riadne posúdenie veci. Tento rozsah v zásade vyplýva z príslušných procesných právnych predpisov upravujúcich postup orgánov verejnej správy. Nedodržanie takéhoto postupu a teda nezistenie skutkového stavu v potrebnom rámci je dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa uvedeného zákonného ustanovenia.
61. Žalobkyňa v prvom rade uvádza, že v zmysle čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Nariadenia v zmysle textu tohto podania vyššie v čl. II. žalovaný mal osvedčiť zhodu názorov štátov spolu s Veľkou Britániou na bydlisko žalobkyne, a následne potom vychádzať z úmyslu žalobkyne, čo zrejme v tomto smere žalovaný nevykonal a tak zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
62. O nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného, resp. o jeho nepreskúmateľnosti sa žalobkyňa vyjadrila pomerne rozsiahlo vyššie v čl. I tejto žaloby, keď k tomu uvádza, že žalovaný
vôbec nebral do úvahy, resp. to z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, aké dosiahnuté vzdelanie mala žalobkyňa, aký druh práce vykonávala žalobkyňa v zahraničí, či na to potrebovala osobitné vzdelanie, resp. osobitne kvalifikačné predpoklady, či ňou vykonávaná práca v zahraničí zodpovedala jej dosiahnutému vzdelaniu v Slovenskej republike. Ďalej žalovaný nebral podľa názoru žalobkyne do úvahy charakter bývania žalobkyne v zahraničí (podnájom) s viacerými osobami, resp. vôbec bližšie neuviedol, že k zmene podnájmu došlo u žalobkyni v zahraničí viackrát, taktiež žalovaný vôbec nebral do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa nielenže vlastní nehnuteľnosť na území SR, ale túto financuje prostredníctvom úverov, ktoré ju budú ťažiť ešte niekoľko rokov do budúcna, taktiež žalovaný v rozpore so skutočnosťou uvádza, že žalobkyňa pred jej odchodom do Veľkej Británii na území SR nepracovala, pritom tu bola zamestnaná na tzv. absolventskú prax. Taktiež žalovaný nedostatočne zistil v tejto veci skutkový stav/ keď žalobkyňa na území SR riadne aj počas doby kedy sa zdržiavala v zahraničí (vo Veľkej Británii) platila miestne dane a poplatky bez úľav, bola jej poskytovaná všetka zdravotná starostlivosť na území SR a nikdy nepožiadala o status rezidenta resp. o občianstvo na území Veľkej Británii. Taktiež nebol vykonaný výsluch partnera žalobkyne, ktorý žalobkyňa navrhovala. V ďalšom odkazuje žalobkyňa na svoje tvrdenia uvedené v čl. II. tejto žaloby.
63. K ust. § 191 ods. 1 písm. f) SSP : Uplatnenie tohto žalobného dôvodu spočíva v tom, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je výsledkom príslušného administratívneho konania. Musí preto vychádzať zo skutkového stavu zisteného dokazovaním a vyplývajúceho z administratívnych spisov žalovaného. Opak je dôvodným uplatnením uvedeného žalobného bodu. V rámci odôvodnenia tohto žalobného bodu žalobca v celom rozsahu odkazuje na svoje odôvodnenie predchádzajúcich uplatnených žalobných bodov.
64. Žalobkyňa vytýka žalovanému, resp. prvostupňovému správnemu orgánu, že títo sa dôsledne neriadili ustanovením § 195 ods. 3 zákona, z ktorého vyplýva, že Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Žalobkyňa má zato, že všetky skutočnosti, ktoré boli v predmetnom správnom konaní vyprodukované najmä z jej strany, boli neoprávnené správnymi orgánmi vyhodnotené v jej neprospech, najmä skutočnosti, ktoré svedčili o tzv. stabilite pracovného prostredia pre žalobkyňu v zahraničí žalovaný vo svojom rozhodnutí vyzdvihoval, avšak naopak skutočnosti, ktoré svedčili žalobkyni skôr o zachovaní si centra záujmov na území Slovenskej republiky žalovaný odsúval do úzadia, a tieto bližšie vo svojom rozhodnutí nerozvádzal.
65. Tak najmä žalovaný vo svojom rozhodnutí vyzdvihoval, že žalobkyňa spolu so svojim partnerom bývala dlhodobo v podnájme vo Veľkej Británii, avšak na strane druhej vôbec nezvýraznil tú skutočnosť, že sa za žiadnych okolnosti nemohlo jednať o stabilné bývanie, keď sa na jednej strane jednalo o podnájom, žalobkyňa spolu so svojim partnerom obývali prenajaté priestory aj spolu s inými podnájomcami, teda nie sami a taktiež z ich strany došlo dvakrát k zmene podnájmu, čo určite nemôže svedčiť o stabilite bytovej situácie žalobkyne v zahraničí tak ako to uvádza žalovaný vo svojom rozhodnutí.
66. Ďalej žalovaný uvádzal vo svojom rozhodnutí, že žalobkyňa je vlastníčkou bytu v Slovenskej republike, avšak vôbec vo svojom rozhodnutí sa bližšie nezaoberal skutočnosťou, resp. túto ponechal v úzadí, resp. ju vôbec nevyzdvihol vo svojom rozhodnutí, a to, že žalobkyňa tento byt zakúpila prostredníctvom hypotekárneho úveru, teda má úverový vzťah vo vzťahu k slovenskej bankovej inštitúcii, a skrz tohto úverového vzťahu ju bude ťažiť splácanie hypotekárneho úveru až na dobu do roku 2048, čo určite svedčí o zachovaní si centra záujmov zo strany žalobkyne aj na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa je povinná uhrádzať okrem hypotekárneho úveru poskytnutého jej vo výške 28 400 Eur do roku 2048 aj spotrebný úver poskytnutý jej vo výške 22 900 Eur do roku 2026. Okrem toho si žalobkyňa platí životnú poistku, ktorej bežné poistné je 50 Eur mesačne.
67. Taktiež žalovaný v rozpore so skutočnosťou vo svojom rozhodnutí uvádzal, že žalobkyňa pred jej odchodom do Veľkej Británii na území SR nepracovala, pritom tu bola zamestnaná na tzv. absolventskú prax.
68. K ust. § 191 ods. 1 písm. g) SSP : Ide o dôvod pre zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy pre také porušenie procesného predpisu, ktoré je podstatné a mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo
veci samej. V rámci odôvodnenia tohto žalobného bodu žalobkyňa v celom rozsahu odkazuje na svoje odôvodnenie predchádzajúcich uplatnených žalobných bodov, najmä žalobného bodu podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP a procesnoprávne pochybenia správnych orgánov najmä v otázke nevykonania výsluchu navrhovaného svedka žalobkyňou, resp. akékoľvek absentujúce odôvodnenie žalovaného, prečo k výsluchu takéhoto svedka nebolo nutné pristúpiť ako aj na iné závažné procesnoprávne pochybenia obsiahnuté v tejto správnej žalobe.
69. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiadala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej, alternatívne prvostupňovému správnemu orgánu, na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby jej boli nahradené trovy konania.
III.
70. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe opísala skutkový stav a uviedla, že dňa 17. júna 2019 požiadala žalobkyňa Sociálnu poisťovňu, pobočka Vranov nad Topľou, o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, číslo: E zo dňa 9. apríla 2019, v zmysle ktorého bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 4. apríla 2019.
71. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 4. apríla 2015 do 3. apríla 2019, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.
72. Žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie (v čase vydania napadnutého rozhodnutia bola Veľká Británia riadnym členským štátom Európskej únie).
73. Uvedené preukázala formulárom U1, zo dňa 25. mája 2019, v ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila nasledovné: v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania -od 29. marca 2015 do 28. marca 2019 (v tejto súvislosti poznamenávame, že príslušné inštitúcie členských štátov sú v zmysle poznámky bod 1. formulára U1 inštruované, aby v prípade osvedčovania doby poistenia v nezamestnanosti pre Slovenskú republiku osvedčovali dobu poistenia v nezamestnanosti dotknutej osoby v rozsahu 4 roky) v bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania -výpoveď zamestnanca v bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.
74. Nakoľko žalobkyňa dosiahla v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bolo v konaní ojej dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
75. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie, zachovala bydlisko na
území Slovenskej republiky /v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia/.
76. Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
77. V nadväznosti na uvedené zdôrazňujeme, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukazujeme na skutočnosť, že nezamestnané osoby. ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu Pôvodu nemalú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie, ale len na území Slovenskej republiky).
78. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie, by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti od toho podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky).
79. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie.
80. Zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky je nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, zo dňa 25. mája 2019, ako z údajov uvedených žalobkyňou v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a v podrobnom Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré boli predložené Sociálnej poisťovni, pobočka Vranov nad Topľou dňa 17. júna 2019. V druhostupňovom konaní boli zohľadnené aj informácie získané výsluchom žalobkyne (ďalej len „Výsluch“), zo dňa 12. septembra 2019, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú žalobkyňa osvedčila svojím podpisom.
81. Centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a)dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, žalobkyňa uviedla, že na území Veľkej Británie sa zdržiavala od septembra 2013 do apríla 2019, t. j. 5 rokov a 7 mesiacov. b)situáciu dotknutej osoby vrátane: -povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa informačného systému Sociálnej poisťovne žalobkyňa pred odchodom do Veľkej Británie nebola na území Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Celá pracovná história žalobkyne sa spája jedine s Veľkou Britániou. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, žalobkyňa uviedla, že vo Veľkej Británii bola zamestnaná od 14. októbra 2013 do 3. apríla 2019 (t. j. 5 a pol roka). Tento pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 17. júna 2019, žalobkyňa uviedla, že jej pracovný pomer na území Veľkej Británie bol ukončený z jej podnetu (čo je potvrdené aj v bode 3,4 formulára U1, zo dňa 25, mája 2019). Na základe všetkých
zistených skutočností možno pracovnú situáciu žalobkyne vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh; -jej rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobkyňa sa na území Veľkej Británie zdržiavala s blízkou osobou - priateľom (v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobkyňa uviedla, že s touto osobou je zasnúbená). Dlhodobá prítomnosť blízkej osoby žalobkyne spolu s ňou vo Veľkej Británii svedčí o vytvorení jej bydliska na tomto území. Počas pobytu vo Veľkej Británii mala žalobkyňa na Slovensku rodičov. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, žalobkyňa uviedla, že na Slovensko sa vracala trikrát ročne na 2 týždne. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložila žalobkyňa cestovné doklady - rezervácie leteniek, v zmysle ktorých sa v roku 2015 vrátila na Slovensko trikrát (na 4, na 9 dní a na bližšie nepreukázané obdobie), v roku 2016 dvakrát (na 10 a 17 dní), v roku 2017 dvakrát (na 12 dní a na bližšie nepreukázané obdobie), v roku 2018 trikrát (na 11 dní a dvakrát na 7 dní), v roku 2019 raz - pri návrate na Slovensko; -jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Slovenska žalobkyňa od roku 2018 vlastní nehnuteľnosť na bývanie - byt, ktorý nadobudla kúpou od svojich rodičov. Vo Veľkej Británii žalobkyňa bývala spolu s priateľom v podnájme, ktorý dvakrát zmenila. Podľa nájomnej zmluvy, zo dňa 5. septembra 2017, ktorú žalobkyňa predložila v konaní ojej nároku na dávku v nezamestnanosti, mala spolu s priateľom prenajatý zariadený byt v bytovom dome. Bytovú situáciu vo Veľkej Británii považuje žalovaná za primeranú pomerom, kedy žalobkyňa spolu s partnerom v prenajatých nehnuteľnostiach spoločne žili, uhrádzali spoločné náklady a tvorili spoločnú domácnosť; -členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobkyňa bol zamestnaná na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia. 82. V súvislosti so skúmaním zachovania centra záujmov žalobkyne na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie poukazujeme aj na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), v zmysle ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok žalobkyňa sa na území Veľkej Británie zdržiavala s blízkou osobou
- priateľom.
83. V súvislosti so žiadosťou žalobkyne o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zdôrazňujeme, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie s v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. 84. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. 85. Žalobkyňa mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má
dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky, 86. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. 87. Pre úplnosť poznamenávame, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a podľa formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. mája 2019, bol posledný pracovný pomer žalobkyne vo Veľkej Británii ukončený z jej podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, potvrdený aj v bode 6.2 formulára U1, zo dňa 25. mája 2019, že žalobkyni by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachovala isté väzby. Žalobkyňa si mala a mohla uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho žalovaná vyvodzuje jej uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania. 88. Žalobkyňa v žalobe vytýka žalovanej, že sa dôsledne neriadila § 195 ods. 3 zákona, v zmysle ktorého organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Žalovaná s uvedeným zásadne nesúhlasí. V konaní vo veci nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti postupovala presne v súlade s uvedeným ustanovením. V napadnutom rozhodnutí (str. č. 4 a 5) podrobne uviedla všetky zistené skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčili v prospech bydliska na Slovensku alebo vo Veľkej Británii. Bydlisko žalobkyne bolo určené na základe komplexného vyhodnotenia všetkých rozhodujúcich skutočností. 89. Ďalej žalobkyňa vytýka žalovanej nedôsledné posúdenie týchto skutočností: bytovej situácie - žalovaná v napadnutom rozhodnutí (na str. č. 4 a č. 7) jednoznačne uviedla, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadla na to, že žalobkyňa vlastní na Slovensku nehnuteľnosť - byt, ktorý do vlastníctva nadobudla v roku 2018 kúpou od svojich rodičov. Pri komplexnom vyhodnotení bytovej situácie však bolo prihliadnuté aj na podmienky bývania žalobkyne vo Veľkej Británii. Žalobkyňa bývala vo Veľkej Británii spolu s priateľom v podnájme, ktorý dvakrát zmenila. Podľa nájomnej zmluvy, zo dňa 5. septembra 2017, ktorú žalobkyňa predložila v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti, mala žalobkyňa spolu s priateľom prenajatý zariadený byt v bytovom dome. Bytovú situáciu vo Veľkej Británii považuje žalovaná za primeranú pomerom, kedy žalobkyňa s partnerom v prenajatých nehnuteľnostiach spoločne žili, uhrádzali spoločné náklady a tvorili spoločnú domácnosť. Pri hodnotení bytovej situácie bolo súčasne prihliadnuté na to, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii žalobkyňa nehnuteľnosť na území Slovenska reálne nevyužívala na bývanie. Pasívne vlastníctvo nehnuteľností na Slovensku nemôže byť akceptované ako najrozhodujúcejšia skutočnosť bez akýchkoľvek pochybností preukazujúca zachovanie bydliska dotknutej osoby na Slovensku. Túto skutočnosť nie je možné vyhodnotiť ako jednoznačný prejav vôle smerujúci k zabezpečeniu bytovej situácie dotknutej osoby na Slovensku, a to najmä z dôvodu, že nie je možné preukázať, či nadobudnutie nehnuteľnosti nebolo vykonané z iných, napr. investičných dôvodov (nehnuteľnosť prenajímať, príp. za výhodných podmienok neskôr predať), príp. z dôvodov finančnej výpomoci rodičom (od ktorých žalobkyňa byt odkúpila). Na základe týchto skutočností (ktoré boli podrobne uvedené aj v napadnutom rozhodnutí) žalovaná usúdila, že bytová situácia žalobkyne nepreukazuje jednoznačným spôsobom jej bydlisko na Slovensku, splácanie hypotekárneho úveru slovenskej bankovej inštitúcii, platenie životnej poistky na území Slovenska a platenie rôznych poplatkov spojených s vlastníctvom nehnuteľnosti - v tejto súvislosti poznamenávame, že takéto finančné operácie je možné vykonávať aj mimo územia Slovenska, preto podľa názoru žalovanej nepreukazujú bydlisko žalobkyne na Slovensku. Ani v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie sú ponechanie účtu, splácanie úverov a platenie rôznych druhov poistenia a poplatkov považované za rozhodujúce skutočnosti preukazujúce miesto bydliska dotknutej osoby. Na uvedené je teda možné nahliadať len ako na doplňujúce skutočnosti, ktoré môžu
byť zohľadnené v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby, k čomu v prípade žalobkyne nedošlo; charakter vykonávanej práce (žalobkyňa vo Veľkej Británii pracovala ako upratovačka, čo vzhľadom na jej vzdelanie preukazuje, že išlo o prácu dočasnú) - k uvedenému sa žalovaná podrobne vyjadrila v napadnutom rozhodnutí (na str. č. 4 a č. 8). Pre úplnosť však opätovne uvádzame, že na území Veľkej Británii bola žalobkyňa zamestnaná od 14. októbra 2013 do 3. apríla 2019 (t. j. 5 a pol roka). Pracovný pomer trvajúci viac ako 5 rokov, dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený z podnetu zamestnanca nie je možné považovať za dočasný, príp. nestabilný. Počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, bolo žalobkyni umožnené uviesť všetky skutočnosti, ktoré by mohli byť relevantné pri posudzovaní jej bydliska počas výkonu práce v zahraničí. Žalobkyňa neuviedla, že pracovná pozícia
- vedúca upratovačiek, nezodpovedala jej dosiahnutému vzdelaniu. Podľa názoru žalovanej skutočnosť, že žalobkyňa takéto zamestnanie vykonávala viac ako 5 rokov, jednoznačne svedčí o tom, že žalobkyni táto práca zjavne vyhovovala. Uvedené skutočnosti svedčia o stabilnej pracovnej situácii žalobkyne vo Veľkej Británii, a teda o vytvorení centra jej záujmov na tomto území; pracovná histórie žalobkyne na Slovensku - žalobkyňa namieta voči tvrdeniu žalovanej, že na území Slovenska nebola v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu a označuje toto tvrdenie za klamlivé, pretože od 1. mája 2013 do 31. júla 2013 vykonávala na území Slovenska absolventskú prax. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí (str. č. 4) uviedla, že podľa informačného systému Sociálnej poisťovne žalobkyňa pred odchodom do Veľkej Británie nebola na území Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Nakoľko absolventská prax je špecifická forma vykonávania pracovných činností, počas ktorých nie je absolvent v štandardnom pracovnoprávnom vzťahu, informácia o tejto činnosti žalobkyne sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne nenachádza. Uvedené tvrdenie žalovanej teda nie je v žiadnom prípade možné označiť za klamlivé, príp. za zavádzajúce. V súvislosti s uvedeným súčasne konštatujeme, že vykonávanie absolventskej praxe v trvaní 3 mesiacov na Slovensku sa v porovnaní so štandardným pracovným pomerom trvajúcom viac ako 5 rokov a dohodnutom na dobu neurčitú na území Veľkej Británie, javí ako zanedbateľná skutočnosť, teda ako skutočnosť, ktorá žiadnym spôsobom neovplyvňuje posúdenie pracovnej situácie žalobkyne; využívanie zdravotnej starostlivosti na Slovensku
- uvedená skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku. V tejto súvislosti poznamenávame, že osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť v zahraničí častokrát využívajú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na Slovensku a to jednak z finančných dôvodov, ale aj z dôvodov jazykovej bariéry, keďže nie je jednoduché komunikovať v špecifickej medicínskej terminológii v cudzom jazyku; 90. V žalobe žalobkyňa zdôrazňuje, že nikdy počas pobytu vo Veľkej Británii nepožiadala o status rezidenta, ani o občianstvo Veľkej Británie. V tejto súvislosti uvádzame, že uvedené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukazujú väzby žalobkyne k Slovenskej republike. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa počas pracovného pomeru vo Veľkej Británii jednoznačne zvyčajne bývala vo Veľkej Británii. 91. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu navrhla výsluch svojho partnera, ktorý však žalovaná nevykonala a ani sa k tomuto návrhu žiadnym spôsobom nevyjadrila. Z predmetného odvolania, ktoré je súčasťou spisového materiálu, je zrejmé, že žalobkyňa nenavrhla vykonanie výsluchu svojho partnera. Výsluch pána C. W. označila ako dôkaz svojich tvrdení, ktoré uviedla v odvolaní. Z uvedeného sa nedalo usudzovať, že žalobkyňa navrhuje výsluch menovaného, zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019, žalobkyňa výslovne do zápisnice uviedla, že výsluch ďalších osôb nežiada. Nakoľko podľa názoru žalovanej boli v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bez pochybností preukázané všetky skutočností relevantné na posúdenie bydliska žalobkyne, bolo usúdené, že výsluch ďalších osôb nie je potrebný. 92. V žalobe žalobkyňa ďalej namieta, že vo Veľkej Británii sa zdržiavala so svojím priateľom, ktorého nie je možné považovať za rodinného príslušníka, a teda tento vzťah podľa jej názoru nie je možné považovať za relevantný na účely aplikácie koordinačných nariadení. V tejto súvislosti uvádzame, že prítomnosť priateľa osvedčila žalobkyňa v bode 4. „rodinná situácia“ Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 17. júna 2019. Za blízku osobu ho rovnako označila aj počas Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí netvrdila, že žalobkyňa sa vo Veľkej Británii nachádzala s rodinným príslušníkom, ale s blízkou osobou - s partnerom, s ktorým podľa tvrdení žalobkyne bola zasnúbená. Prítomnosť životného partnera žalobkyne na území Veľkej Británie podľa názoru žalovanej preukazuje, že žalobkyňa si spoločne s partnerom na tomto území vytvorila vlastnú spoločnú domácnosť, čo jednoznačne svedčí o vytvorení jej väzieb na území Veľkej Británie. 93. Ďalej v žalobe žalobkyňa namieta, že jej nebola doručené kópia zápisnice o jej Výsluchu, zo dňa 12. septembra 2019. V tejto súvislosti upozorňujeme, že v zmysle § 190 ods. 1 zákona účastníci
konania a ich zástupcovia majú právo nazerať do spisov a robiť si z nich výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotovenie fotokópie. Zápisnica o Výsluchu žalobkyne, zo dňa 12. septembra 2019, je súčasťou spisového materiálu. O vyhotovenie fotokópie tohto dokumentu žalovaná nepožiadala ani žalovanú ani prvostupňový orgán. 94. Žalobkyňa sa domnieva, že v jej prípade malo byť prihliadnuté na jej úmysel a na dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (5 rokov a 7 mesiacov), aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, rodinná situácia - prítomnosť blízkej osoby vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachovala. Nakoľko o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel. 95. V súvislosti s uvedeným zároveň poukazujeme na bod 44. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 24Sa/5/2018, zo dňa 26. júla 2018, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal vplyvom úmyslu na posúdenia miesta bydliska dotknutej osoby. 96. Tiež je na mieste dať v tejto súvislosti do pozornosti judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky judikuje: „... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia)“. 97. V žalobe žalobkyňa namieta, že v konaní ojej nároku na dávku v nezamestnanosti žalovaná sama určila bydlisko žalovanej a v rozpore s čl. 1 základného nariadenia neosvedčila zhodu názorov dotknutých členských štátov v tejto veci. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. Podľa právneho názoru žalovanej nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobkyne medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou, pretože príslušná britská inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobkyne. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobkyne bolo na Slovensku (a na základe toho by mu napr. nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by bolo vo Veľkej Británii. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia (v tejto súvislosti dávame do pozorností rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a to najmä body 29. - 31., v ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal otázkou potreby zisťovania názoru inštitúcie iného členského štátu na bydlisko dotknutej osoby). 98. Žalobkyňa v žalobe poukazuje na viaceré rozsudky krajských súdov z rokov 2011-2014 a rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rokov 2013-2016. Naproti tomu žalovaná poukazuje na posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska. Konkrétne na rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok sp. zn. 1 Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne bydliska. Obdobne rozhodli v roku 2018 a 2019 viacerými rozsudkami aj krajské súdy (napr. Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 25Sa/13/2017, zo dňa 27. septembra 2018, v rozsudku sp, zn. 29Sa/15/2019, zo dňa 3. decembra 2019, a v rozsudku sp. zn. 28Sa/17/2019, zo dňa 10. decembra 2019, Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 24Sa/5/2018-54, zo dňa 26. júla 2018, aj v rozsudku sp. zn. 24Sa/7/201S-42, zo dňa 11. októbra 2018, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 18Sa/4/2019-53, zo dňa 6. júna 2019, v rozsudku sp. zn. 25Sa/17/201 9-84, zo dňa 20. augusta 2019, aj v rozsudku sp. zn. 28Sa/6/2019-79,
zo dňa 27. novembra 2019, Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 2Sa/49/2018, zo dňa 5. marca 2019, aj v rozsudku sp. zn. 1 Sa/50/2018, zo dňa 13. septembra 2019, Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 20Sa/13/2019-76, zo dňa 25. októbra 2019). 99. Súčasne však žalovaná upozorňuje, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná. V prípade žalobkyne bolo podľa názoru žalovanej bez pochybností preukázané, že počas pobytu vo Veľkej Británii si bydlisko na Slovensku nezachovala. O uvedenom svedčí dĺžka prítomnosti žalobkyne vo Veľkej Británii (5 rokov a 7 mesiacov), stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii (pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú a trvajúci viac ako 5 rokov, počas ktorého žalobkyňa platila poistné na poistenie v nezamestnanosti do britského systému sociálneho poistenia, oproti tomu 3 mesačná absolventská prax na Slovensku, počas ktorej nebola poistená v nezamestnanosti), stabilná bytová situácia (bývanie v spoločnej domácnosti s partnerom v prenajatej nehnuteľnosti, naproti tomu pasívne vlastníctvo nehnuteľnosti od roku 2018 na Slovensku), rodinná situácia vo Veľkej Británii (trvalá prítomnosť životného partnera - snúbenca spoločne so žalobkyňou vo Veľkej Británii, naproti tomu prítomnosť rodičov na Slovensku, ktorých navštevovala 3-krát ročne) a platenie daní a odvodov podľa britských právnych predpisov. 100. Podľa názoru žalobkyne je otázne, či správny orgán nepochybil, keď vo veci jej nároku na dávku v nezamestnanosti nenariadil ústne pojednávanie. V tejto súvislosti upozorňujeme, že podľa § 188 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Podľa právneho názoru žalovanej povaha veci nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, pretože všetky skutočnosti relevantné pre správne posúdenie bydliska boli zistené z dokladov predložených v priebehu konania vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti a aj počas Výsluchu žalobkyne, zo dňa 12. septembra 2019. O tendenčnosti tejto námietky svedčí najmä to, že žalobkyňa bližšie neuviedla, ktoré skutočnosti by mali byť v priebehu ústneho konania objasnené. 101. V bode III. svojej žaloby žalobkyňa opakovane podrobne opisuje jednotlivé žalobné body. Nakoľko sa žalovaná ku všetkým námietkam vyčerpávajúco vyjadrila vyššie v tomto vyjadrení, nepovažuje za potrebné duplicitne svoje vyjadrenia opakovať. 102. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaná zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobkyne na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Veľkej Británie, jej rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobkyne na daňové účely. Nakoľko žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
103. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
IV.
104. Právny zástupca žalobkyne vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že aj po oboznámení sa s obsahom vyjadrenia k správnej žalobe naďalej trvá na podanej žalobe v predmetnom súdnom konaní a túto považuje za dôvodne podanú.
105. Žalobkyňa v prvom rade uvádza, že žalobca naďalej dôsledne neobjasňoval skutočnosti, ktoré svedčia v prospech žalobkyne, a jednoznačne vychádzal len zo skutočností, ktoré svedčia v jej neprospech, resp. si tieto, ktoré v jej neprospech majú svedčiť, svojim nesprávnym výkladom prispôsobil.
106. Tak napríklad žalovaný v odôvodnení svojho vyjadrenia sám uznáva, že žalobkyňa žila vo Veľkej Británii v podnájme, ktorý dvakrát zmenila, vychádzal sám z poslednej nájomnej zmluvy zo dňa 05.09.2017 a bez ohľadu na viacnásobnú zmenu tohto nájmu vychádzal z toho, že táto bytová situácia žalobkyne bola Vo Veľkej Británii stabilná.
107. Ďalej žalovaný vyzdvihol skutočnosť, že žalobkyňa žila vo Veľkej Británii s partnerom, s blízkou osobu, s ktorým bola podľa jej tvrdení aj zasnúbená a túto osobu vo vzťahu k žalobkyni vyhodnotil ako blízku osobu, s ktorým tvorila spoločnú domácnosť, čo jednoznačne svedči o vytvorení jej väzieb na území Veľkej Británie. Žalobkyňa k tomu uvádza, že zasnúbenie v praxi nič neznamená, nejedná sa o žiadny písomný sľub partnerov, nejedná sa o problematiku, ktorá by bola upravená právnym predpisom a v praxi vôbec neznamená, že sa tieto dve osoby musia v budúcnosti zosobášiť, a teda takéto vyhodnotenie statusu priateľa žalobkyne ako životného partnera bolo zo strany žalovaného nesprávne. Žalobkyňa sa pritom snažila žalovanému uvádzať len pravdu, nič neprikrášľovať, avšak ako možno vidieť, žalovaný ju chytal za slovíčka, a z jej priateľa vytvoril osobu, s ktorou má doživotne žiť, ako keby sa jednalo ojej manžela. Ak by túto osobu žalobkyňa v rámci svojho výsluchu ani neuviedla, žalovaný by sa nikdy o existencii takejto osoby ani nemohol dozvedieť. Žalovaný využívajúc svoje mocenské postavenie v tejto veci, účelne využil výpoveď žalobkyne, kde všetky skutočnosti, ktoré v tejto veci v podstate uviedla na správnu mieru, vyložil v jej neprospech. Podstatný je však rodinný stav žalobkyne, ktorá je toho času slobodná a bola slobodná aj počas jej pobytu vo Veľkej Británii.
108. Taktiež žalovaný pri konštatovaní o splácaní hypotekárneho úveru slovenskej bankovej inštitúcii, platení životnej poistky na území SR a platení rôznych poplatkov spojených s vlastníctvom nehnuteľností okrem iného uviedol, že tieto platby mohla žalobkyňa realizovať aj mimo územia Slovenska, žalovaný však opomenul uviesť podstatnú okolnosť, že žalobkyňu budú tieto skutočnosti ťažiť viacero rokov (najmä splátky hypotekárneho úveru), a to práve vo vzťahu k Slovenskej republike, a nie vo vzťahu k Veľkej Británii. Taktiež nemožno o predmetnej nehnuteľnosti hovoriť ako o tzv. pasívnom vlastníctve, nakoľko v prípade príchodu na Slovensko sa predsa musela žalobkyňa niekde zdržiavať a bývať.
109. Žalovaný sa pritom vôbec v správnou žalobou napádanom rozhodnutí nevysporiadal so zdravotným stavom rodičov žalobkyne, na ktorý žalobkyňa poukazovala už vo svojom prvotnom podaní, odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, čo bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa žalobkyňa pravidelne, ako jej to práca vo Veľkej Británii umožňovala vracala domov.
110. Žalovaný taktiež uvádza, že žalobkyňa neuviedla, že pracovná pozícia, ktorú vo Veľkej Británii vykonávala nezodpovedala jej dosiahnutému vzdelaniu. Žalobkyňa však k tomu uvádza, že ona sa do predmetnej problematiky sociálneho zabezpečenia nerozumie, je laik, a tak bolo práve na žalovanom ako profesionálovi v tejto oblasti, aby v tomto smere viedol riadne dokazovanie, a nie aby karhal žalobkyňu takým spôsobom, že toto a toto neuviedla, keď ona sama bola z tejto situácie dostatočne vystresovaná, a sama ani nevedela čo je a čo nie je v danej veci podstatné uviesť.
111. Žalobkyňa taktiež k veci uvádza, že táto jednoznačne vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu navrhla vykonať výsluch jej priateľa, u ktorého uviedla aj všetky jeho osobné údaje, pričom nevykonanie tohto výsluchu žiadnym spôsobom žalovaný nevysvetlil vo svojom rozhodnutí, a tak takéto uvádzanie skutočností žalovaným ex post vo vyjadrení k správnej žalobe, že žalobkyňa vlastne ani nenavrhla vykonať výsluch takéhoto svedka, resp. neuviedla k akým skutočnostiam ho mala navrhnúť vypočuť, tak takéto tvrdenia žalovaného považujeme za scestné a absurdné.
V.
112. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
113. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
114. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) SSP sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.
115. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
116. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
117. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
118. Podľa § 191 ods. 3 SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27 ods. 1.
119. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
120. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
121. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení platnom v rozhodnom období, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
122. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zo dňa 29.4.2004 (ďalej len základné nariadenie), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
123. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
124. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
125. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
126. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;
127. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16. septembra 2009,ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii. jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov; v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
128. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
129. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, vypočul právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 30.12.2021 s tým, že žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti a dospel záveru, že žaloba je dôvodná.
130. V danom prípade bolo nesporné, že žalobkyňa v období posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ( od 04.04.2015 do 03.04.2019 ) nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
131. V posudzovanom období pracovala na území členského štátu Európskej únie. Vo formulári U1 zo dňa 25.05.2019 príslušná britská inštitúcia osvedčila dobu poistenia v nezamestnanosti vo Veľkej Británii od 29.03.2015 do 28.03.2019.
132. Správne orgány obidvoch stupňov konštatovali, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, lebo v zmysle čl. 61 ods. 1, 2 v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nepreukázala zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky.
133. S poukazom na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia dospeli k záveru, že celková dĺžka pobytu ( 5 a pol roka ), orientácia na britský pracovný trh, vrátane stability v zamestnaní na území Veľkej Británie,
rodinná situácia žalobkyne ( prítomnosť priateľa vo Veľkej Británii ) boli správnymi orgánmi vyhodnotené ako silnejšie oproti ostatným, pri posudzovaní otázky zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky.
134. Takto zistený skutkový stav však bol podľa správneho súdu vyhodnotený nesprávne.
135. Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
136. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
137. Podľa § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
138. Správny súd stotožňuje so žalobnými námietkami, že skutočnosti na ktoré poukazovala žalobkyňa v súvislosti s preukazovaním zachovania pevných väzieb a bydliska v Slovenskej republike boli nesprávne právne posúdené.
139. Ako správne argumentovala, aj keď bývala so svojim partnerom dlhodobo v podnájme vo Veľkej Británii, jednalo sa o podnájom zdieľaný s inými osobami, tento 2-krát menila, nehľadala si stabilné, samostatné bývanie.
140. Naopak, žalobkyňa je od roku 2018 vlastníčkou bytu v Slovenskej republike, tento si zakúpila prostredníctvom hypotekárneho úveru, teda má úverový vzťah vo vzťahu k slovenskej bankovej inštitúcii, úverovo bude zaťažená do roku 2048 ( ďalší spotrebiteľský úver do roku 2026 ), čo nepochybne svedčí o zachovaní si centra záujmov na území Slovenskej republiky.
141. Aj argumentácia dĺžkou pobytu a orientáciou žalobkyne na britský pracovný trh, vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie je nedostatočná a nesprávna.
142. Skúmanie okolností uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenie má len dokresľujúci charakter, avšak do úvahy je potrebné zobrať i ďalšie, nielen tam ako príklad uvedené okolnosti.
143. Žalobkyňa v žalobe dôvodne namieta, že sa správne orgány v rozhodnutiach nevysporiadali s otázkou charakteru práce, dosiahnutého vzdelania, kvalifikácie žalobkyne, či prácu, ktorú vykonávala, mohla vykonávať akákoľvek iná nekvalifikovaná osoba, čo by ozrejmilo a poukázalo na dočasný charakter výkonu takejto práce.
144. Dôvodne poukazovala aj na skutočnosť, že počas celého obdobia, počas ktorého sa zdržiavala vo Veľkej Británii, platila na území Slovenskej republiky riadne miestne dane a poplatky za odpad bez akýchkoľvek úľav, navštevovala svojich lekárov, vo Veľkej Británii nežiadala o status rezidenta, ani o občianstvo Veľkej Británie.
145. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne, na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pochybnosti nevznikli, a preto nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, teda skúmať úmysel dotknutej osoby.
146. Žalovaná pochybila tiež v tom, že k otázke nevykonania výsluchu ňou navrhnutého svedka C. W., ktorého žiadala vypočuť v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, na preukázanie skutočností preukazajúcich zachovanie si centra záujmov a bydliska na území Slovenskej republiky, sa v rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadala.
147. Z uvedených dôvodov správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) SSP rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
148. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobkyne v súlade s právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku.
149. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
150. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods. 1 SSP a priznal úspešnej žalobkyni voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania s tým, že v zmysle § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,2 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1,2 S.s.p.).