Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sa-13-2017.pdf
PDF · 182.68 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/13/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobkyne: H. L., X.. XX.X.XXXX, L. R.Á. X, V., zastúpená: JUDr. Lucia Brezovanová, advokátka, Muránska 8, Košice, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 , Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 38232-3/2017-BA zo dňa 23.5.2017, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej, č.38232-3/2017-BA zo dňa 23.5.2017, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov, č. 3642/2017-TV-DvN zo dňa 16.3.2017 a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
II. Žalobkyni p r i z n á v a úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa podala na tunajší správny súd správnu žalobu vo veciach sociálnych, ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovanej zo dňa 23.05.2017 č. 38232-3/2017-BA/ ako i rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov zo dňa 16. marca 2017 č. 3647/2017-TV-DvN a navrhla, aby správny súd zrušil obe žalobou označené a napadnuté rozhodnutia žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa, vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a priznal žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov /prvostupňový správny orgán/ rozhodla dňa 16. marca 2017 č. 3647/2017-TV-DvN, podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a podľa čl. 61 a čl.65 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 Z. z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový správny orgán uviedol v odôvodnení, že dňa 21.11.2016 si žalobkyňa v Sociálnej poisťovni, pobočka Trebišov uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom pre vydanie jeho rozhodnutia boli údaje zistené v informačnom systéme Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov, doklady z jeho spisového materiálu, potvrdenie inštitúcie príslušného členského štátu D., tkz. tlačivo U1, zápisnica zo dňa 12.12.2016 o výsluchu žalobkyne ako i zistenie, že Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trebišov 8.11.2016 zaradil žalobkyňu do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
3. Žalobkyňa pred rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa tvrdila, že v zahraničí sa zdržiavala dočasne a nemala úmysel sa tam natrvalo usadiť, lebo na Slovensku má trvalý pobyt a aj keď nevlastní na Slovensku žiadnu nehnuteľnosť, má na Slovensku celú svoju rodinu a priateľov. Konštatovala, že na území D. bývala v prenajatom byte s viacerými osobami (žalobkyňa sa počas tejto doby asi 4 krát sťahovala, kvôli vysokým cenám prenájmov na území D.). Na Slovensko sa vracala dvakrát ročne, bola v dennom kontakte prostredníctvom telefónu a internetu so svojou rodinou, lebo návštevy Slovenska si nemohla finančne dovoliť. V júni 2015 sa vrátila domov na jeden mesiac z dôvodu, že jej sestra bola
tehotná a v septembri 2015 (17.09.), keď sa sestre žalobkyne narodilo dieťa, sa žalobkyňa rozhodla pre návrat na Slovensko, aby jej mohla pomáhať. Pracovný pomer ukončila žalobkyňa 30.09.2016. Zo Slovenska odišla pre nedostatok pracovných príležitostí po ukončení vysokoškolského štúdia, za účelom získania finančných prostriedkov a zdokonalenia sa v anglickom jazyku. Žalobkyňa neskôr uviedla, že v D. bolo čoraz zložitejšie prejsť hranice, pretože D. je územím R.P. F. a po vystúpení Y. L. z EÚ vzniklo medzi ním a Š. napätie a tvrdila, že na trhu práce na území D. sú na pozície administratívnych pracovníkov prijímaní v prvom rade občania a až následne občania iných krajín EÚ.
4. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy a nepreukázala tu zákonom predpokladanú dobu poistenia v nezamestnanosti. Súčasne, aj keď na území D. pracovala od 08.11.2013 do 30.09.2016, t.j. 1058 dní, prvostupňový orgán uzavrel o žiadosti žalobkyne o podporu v nezamestnanosti, že ani v zmysle čl. 61 ods. 1, 2 a článku 65 ods. 2, 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, na tento nemá žalobkyňa nárok, posudzujúc ho podľa § 104 ods. 1 zákona 467/2003 Z. z. a v zmysle čl. 61, 62 a 65 ods.2 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004. uzavrel, že dobu jej poistenia v mieste výkonu pracovnej činnosti na D.Á.K. nemožno započítať, aby spĺňala v Slovenskej republike podmienky na vyplácanie dávky v nezamestnanosti a túto dávku s akcentom na čl. 65 ods.5 písm. a/ „Nariadenia“ poberá osoba len v súlade s právnymi prepismi členského štátu, kde bola počas jej činnosti naposledy zárobkovo činná. Správny orgán uzavrel, že jej bydlisko bolo naposledy v mieste výkonu jej práce, t.j. na území D.Á.K..
5. Žalovaná ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 23.05.2017 č. 38232-3/2017- BA zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 16.03.2017 č. 3647/2017-TV-DvN, ktorého závery a právne hodnotenia si osvojila. Žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia právne dôvodila ustanovením § 104 ods. 1, ods. 7 zákona o sociálnom poistení a článkom 61, 62 a 65 ods.5 Nariadenia EP a Rady č. 883/2004 Z. z. ako i článku 11 Nariadenia EP a Rady č. 987/2009. Vychádzala z toho, že prvostupňový správny orgán v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti mal za preukázané, že hoci žalobkyňa preukázala v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iného členského štátu Európskej únie, t.j. D., dávku v nezamestnanosti posúdil podľa čl. 61 a čl. 65 ods. 5 a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 /základného nariadenia/ jej nepriznal, lebo nesplnila podmienky započítania doby poistenia v zahraničí.
6. Žalovaná konštatovala, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie bol predložený príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne formulár osvedčujúci obdobie, počas ktorých bola žalobkyňa poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Zhodne so správnym orgánom prvého stupňa uviedla, že v období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 8. novembra 2013 do 7. novembra 2016, žalobkyňa pracovala na území iného členského štátu Európskej únie, t.j. na území D.. Podľa údajov formulára U1, predloženého žalobkyňou, uvedených v bode 2.1.1 formulára označených ako „poistené zamestnanie“, osvedčeného príslušnou D. inštitúciou, dňa 28. októbra 2016, bola žalobkyňa na území D. poistená v nezamestnanosti od 7. januára 2013 do 24. apríla 2013 a od 29. apríla 2013 do 30. septembra 2016. Žalovaná mala preukázané, že žalobkyňa mala na území D. dvoch zamestnávateľov, od 07.01.2013 do 24.04.2013 pracovala ako čašníčka u zamestnávateľa G. K. Z.. a od 29.04.2013 do 30.09.2016 pracovala v spoločnosti K. Z. ako administratívny pracovník.
7. Žalovaná uzavrela, že počas zamestnania na území D. si žalobkyňa centrum záujmov na území Slovenskej republiky nezachovala. Centrum svojich záujmov a bydlisko si v danom období preniesla na územie D.. Preto, aj keď žalobkyňa uskutočňovala návštevy blízkych príbuzných na území SR 2 krát ročne, je slobodná, nevlastní na území SR žiadne nehnuteľnosti, na území Slovenska má uzatvorené životné poistenie a investičné životné poistenie, toto pre zachovanie centra jej záujmov a bydliska v Slovenskej republike nepovažovala za dostatočné.
8. Žalovaná uviedla potom s poukazom na to, že v zmysle čl. 65 ods. 2 základného Nariadenia, žalovaná rovnako ako prvostupňový orgán zhodne dospeli k záveru, že žalobkyňa si nezachovala
centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky, preto jej nárok na dávku v nezamestnanosti žalobkyni nebol priznaný.
9. Posudzovanie zachovania väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky počas výkonu zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie od 08.11.2013 do 30.09.2016 žalovaná skúmala s poukazom na čl. 61 ods. 1, 2, články 65 ods. 2, 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004. Uviedla, že žalobkyňa bola na území D.Á. takmer štyri roky, od 07.01.2013 do 30.09.2016. Jej pracovný pomer skončil z dôvodov na jej strane. Žalovaná považovala jej prácu na území D. za stabilnú, žalobkyňa ako slobodná bývala na území D. s viacerými osobami v prenajatom byte a na území Slovenska nevlastnila žiadnu nehnuteľnosť. Počas výkonu práce na území D. platila dane zo svojej pracovnej činnosti na jeho území, kde bola poistená v nezamestnanosti podľa legislatívy platnej na jeho území, v období od 07.01.2013 do 30.09.2016. Takto žalovaná rozhodla napriek tomu, že žalobkyňa tvrdila, že si nevedela nájsť žiadne zamestnanie po ukončení štúdia na vysokej škole a z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí sa rozhodla odísť pracovať do zahraničia, aby tak nadobudla pracovné skúsenosti, zdokonalil sa v cudzom jazyku a aby si po návrate zo zahraničia našla vhodné zamestnanie a zamestnaním v zahraničí získala financie na pokrytie základných životných potrieb.
10. Žalovaná vyhodnotila pracovný pomer žalobkyne, vzhľadom na jeho dĺžku, ako stabilnú dobre platenú pozíciu.
11. Citovala § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Tiež podrobne citovala čl. 61 ods.1 a 2 a čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004. a č.l.11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktoré, ako uviedla po preskúmaní ich dôvodnosti, aplikovala na vec žalobkyne.
13. Žalobkyňa v správnej žalobe žiadala zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1, písm. c) SSP, lebo vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 191 ods. 1, písm. d) SSP, lebo je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a podľa § 191 ods. 1, písm. e) SSP, lebo zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
14. Žalobkyňa rovnako ako vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa tvrdila, že správne orgány oboch stupňov sa dôsledne neriadili Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska). Namietala, že žalovaná a ani prvostupňový orgán sa riadne nevysporiadali s čl. 11 ods. l a 2 Nariadenia č. 987/2009 a nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami štátov. Spôsob určenia bydliska, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej, neposudzovali v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a), b), i), ii), iii), iv), v), vi) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 správne a predčasne vyhodnotili a ich závery o zistenom skutkovom stave boli nedostačujúce na riadne a právne posúdenie veci. Žalobkyňa mala za to, že správne orgány oboch stupňov pochybili pri posudzovaní žiadosti žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti, nakoľko si nesplnili svoju povinnosť zistiť dostatočne skutočný stav veci, o ktorom by neboli žiadne pochybnosti. Teda žalobkyňa namietala, že správne orgány konali v rozpore s ust. § 195 ods. 1) zákona č. 461/2003 Z. z., nakoľko napr. nevypočuli rodičov žalobcu alebo aj jeho sestru potrebné pre riadne posúdenie zachovania väzieb bydliska žalobkyne a centra jej záujmov na Slovensku, keďže to boli práve rodinné dôvody kvôli ktorým sa žalobkyňa vrátila na územie Slovenska.
15. Žalobkyňa poukázala na ust. čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 0 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska). Podľa jeho znenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvácnosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane; i). povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosť tejto činnosti a dĺžka trvania každej pracovnej zmluvy; ii). jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii). vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv). v prípade študentov zdroja ich príjmov; v). jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi). členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa čl. 11 ods. 2 článku, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, podľa ods. 1, ak nedôjde k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby, za rozhodujúci sa považuje úmysel tejto osoby, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Preto podľa žalobkyne sa žalovaná iba okrajovo vysporiadala s článkom 11 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, bez toho, aby sa vysporiadala aj s čl. 11 tohto nariadenia. Z tohto článku podľa nej vyplýva, že až keď posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností v čl. 11 ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, na určení skutočného miesta bydliska osoby. Žalovaná na rozdiel od správneho orgánu prvého stupňa, síce uviedla, že úmysel nebol rozhodujúci, lebo otázka bydliska bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nato však v administratívnom spise nie sú podklady. Na určenie skutočného miesta bydliska žalobkyne sa správne orgány nezaoberali dôsledne okolnosťami a dôvodmi ustálenia bydliska podľa kritérií čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 0 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska).ktoré ju viedli k presťahovaniu a predovšetkým k zamestnaniu na území D..
16. Podľa „Nariadenia“ pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania. Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov. Žalobkyňa by preto nemala byť diskriminovaná za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte, keď v pôvodnom členskom štáte, t. j. v Slovenskej republike si nevedela po skončení štúdia na vysokej škole nájsť vhodné zamestnanie, čo riešila odchodom za prácou na územie D..
17. Preto podľa žalobkyne žalovaná mala osvedčiť zhodu názorov štátov na bydlisko žalobcu a v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t. j. s príslušnou inštitúciou na území D. a následne po vzájomnej dohode s touto inštitúciou ustáliť jej „centrum záujmov" podľa kritérii uvedených v čl. 11 ods.1 nariadenia. Až ak by k zhode nedošlo, mala žalovaná postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a mala skúmať úmysel žalobkyne. Bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nemožno považovať za zákonné a dokazovanie za riadne vykonané a zistenia skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom boli nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalobkyňa odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 7 Sžso/5/2012 zo dňa 30.01.2013, z ktorého vyplýva: „Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods.1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej
republiky a pevné väzby (v zmysle Čl. 1 písm. j) základného nariadenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov a priateľa či iných osôb. Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby" podľa čl. 11ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislosti aj na ujmu žiadateľa."
18. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaná tým, že sa v plnom rozsahu nevysporiadal s čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 0 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska)a úmysel skúmala len podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a otázka bydliska nebola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, závery správnych orgánov sú predčasné a to skutkové i právne v oboch rozhodnutiach.
19. Podľa žalobkyne správne orgány sú povinné postupovať tak, aby presne a úplne zistili skutočný stav veci, a teda v jej prípade bolo jednoznačne potrebné vypočuť aj jeho rodičov a sestru, na uvedené otázky požadované aj č.l. 11 ods. 1 nariadenia zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 0 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska. Správne orgány však len na základe formalizovaného tlačiva, obsahujúceho základné údaje bez uvedenia súvislosti mali za to, že dôvodom ukončenia jej pracovného pomeru na území D. neboli rodinné dôvody. Žalovaná vyhodnotila, že žalobkyňa žila počas práce na území Š. a nie D. a zamerala sa na to, že nevlastní na území Slovenska žiadnu nehnuteľnosť (čo je ale logické vzhľadom k tomu, že ukončila vysokoškolské štúdium a nemala prostriedky na zakúpenie si nehnuteľnosti) so záverom pre jeho hodnotenia o bydlisku žalobkyne, za ktoré označil štát posledného výkonu zamestnania so zreteľom na podľa neho preukázané, centrum záujmov žalobkyne.
20. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe v podstate zopakovala podstatnú časť a jej argumenty uvedené v odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia.
Uviedla, že: „Podľa Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov, č. TV1/030/ ZAM/2016/41841, zo dňa 8. novembra 2016, bola žalobkyňa zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 8. novembra 2016. Nárok na dávku v nezamestnanosti si uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Trebišov, dňa 21. novembra 2016. V období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 8. novembra 2013 do 7. novembra 2016, pracovala žalobkyňa na území iného členského štátu Európskej únie, na území D..
Na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Podľa údajov uvedených v bode 2.1.1 „poistené zamestnanie" formulára U1, osvedčeného príslušnou D. inštitúciou dňa 28. októbra 2016, bola žalobkyňa na území D. poistená v nezamestnanosti od 7. januára 2013 do 24. apríla 2013 a od 29. apríla 2013 do 30. septembra 2016 a v bode 3. je ako dôvod skončenia zamestnania uvedená výpoveď daná zamestnancom.
Nakoľko v prvostupňovom konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa preukázala v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iného členského štátu Európskej únie, D., bola Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov, povinná posúdiť, či je možné tieto doby zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na
území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 pism. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území D. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Sociálna poisťovňa, ústredie, v odvolacom konaní preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a súčasne posúdila bydlisko žalobkyne v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky počas jej zamestnania na území D. na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a uvedených žalobkyňou v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti (ďalej len „Žiadosť“) a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska (ďalej len „Vyhlásenie“), obe doručené Sociálnej poisťovni, pobočka Trebišov, dňa 21. novembra 2016. Rovnako sa zohľadňujú informácie získané výsluchom žalobkyne vykonanom dňa 12. decembra 2016, z ktorého bola spísaná Zápisnica, ktorej znenie žalobkyňa osvedčila svojim podpisom.
V zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov. Žalobkyňa v Žiadosti uviedla, že na území D. bola od januára 2013 do septembra 2016. Ako dôvod odchodu uviedla prácu a jazykové znalosti. Z uvedeného vyplýva, že na území D. bola takmer štyri roky, b) situáciu dotknutej osoby vrátane: - povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy.
Podľa údajov v Žiadosti, aj v Zápisnici, žalobkyňa pracovala na území D. u dvoch zamestnávateľov, v spoločnosti G. K. A.., v období od 7. januára 2013 do 24. apríla 2013 ako čašníčka a v spoločnosti K. Z. v období od 29. apríla 2013 do 30. septembra 2016 ako administratívna pracovníčka. Oba pracovné pomery boli uzatvorené na neurčitý čas a posledný bol skončený výpoveďou danou žalobkyňou. Zamestnanie nemalo dočasný ani sezónny charakter. Z uvedeného vyplýva, že išlo o stabilné zamestnanie, čo potvrdila v odvolaní aj právna zástupkyňa žalobkyne. Na území Slovenskej republiky žalobkyňa nikdy nepracovala. Podľa jej rodinného stavu a rodinných väzieb žalobkyňa do Zápisnice uviedla, že je slobodná. Na Slovensku má rodičov, ku ktorým sa podľa jej vyjadrenia v Zápisnici vracala 1-2x ročne približne na obdobie dvoch týždňov, letecky. Dovolenky trávila na Slovensku. Ako dôvod návratu na územie Slovenskej republiky uviedla rodinu. Na Slovensku mala bankový účet, ktorý však v roku 2015 zrušila a má uzatvorené životné poistenie a investičné životné poistenie.
Podľa jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná a podľa údajov vo Vyhlásení, aj v Zápisnici, počas svojho zamestnania na území D. žalobkyňa bývala v prenajatom byte s viacerými osobami. Na území Slovenskej republiky nevlastní nehnuteľnosť na bývanie. Počas svojich návštev na Slovensku bývala u rodičov, kde má trvalý pobyt.
Podľa členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely žalobkyňa bola zamestnaná na území D., takže daňové a odvodové povinnosti si plnila na tomto území. Vyššie uvedené zistenia teda nasvedčujú tomu, že žalobkyňa sa slobodne rozhodla odísť za prácou na územie D., kde bývala v prenajatom byte s viacerými osobami, trávila tam aj svoj voľný čas, platila súvisiace dane a poplatky. Vzhľadom na dĺžku trvania zamestnania a celkovú orientáciu na pracovný trh na území D. je možné pracovnú situáciu žalobkyne vyhodnotiť ako stabilnú, zabezpečujúcu jej plnohodnotné podmienky na bývanie a vykonávanie pracovnej činnosti na tomto území. Návraty na Slovensko, životné poistenie a investičné životné poistenie sú v porovnaní s vyššie uvedenými skutočnosťami menej významné na účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti. Na základe uvedeného dospela Sociálna poisťovňa k záveru, že žalobkyňa si počas zamestnania na území D. centrum záujmov na území Slovenskej republiky nezachovala, naopak, centrum svojich záujmov a bydlisko si v danom období preniesla na územie D..
V tejto súvislosti zároveň podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.“
21. Žalovaná ďalej uviedla, že : „ v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi svoj voľný čas. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si žalobkyňa vytvorila počas posledného zamestnania centrum záujmov na území D..
So zreteľom na vykonané dokazovanie nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území D. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
V tejto súvislosti možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom členskom štáte Európskej únie nezakladá nárok na automatické priznanie dávky v nezamestnanosti v inom členskom štáte Európskej únie. Teda keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania (bez ohľadu na dôvody) a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
Sociálna poisťovňa, ústredie, nespochybňuje dôvod odchodu žalobkyne na D., ktorým je práca a jazykové znalosti. Avšak sa nestotožňuje s tvrdením žalobkyne, že jej centrum záujmov a bydlisko
ostali počas výkonu zárobkovej činnosti na D. zachované na území Slovenskej republiky, nakoľko nemala v úmysle natrvalo ostať žiť na území D.. Ak by Sociálna poisťovňa, ústredie, mala vziať do úvahy len túto argumentáciu žalobkyne, tak by žalobkyni, aj ostatným žiadateľom, musela priznať nárok na dávku v nezamestnanosti bez posúdenia bydliska v súlade s kritériami zakotvenými v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nakoľko ide o veľmi často sa vyskytujúci argument. Aby sa predišlo zneužívaniu sociálneho systému v rámci Európskej únie, Európsky parlament a Rada Európskej únie do čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia zakotvili kritériá rozdelené do piatich oblastí, podľa ktorých je potrebné prioritne posudzovať bydlisko dotknutej osoby, a až následne, ak by otázku bydliska nebolo možné ustáliť na základe uvedených kritérií, sa prihliadne na úmysel dotknutej osoby.
V súvislosti s námietkou právnej zástupkyne žalobkyne ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu veci Sociálna poisťovňa podnikla všetky kroky, aby mohla presne a úplne zistiť skutkový stav veci. Pri posudzovaní nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti zohľadnila všetky informácie a údaje obsiahnuté v spisovej dokumentácii. Rodičia a sestra žalobkyne neboli vypočutí z dôvodu, že žalobkyňa do zápisnice uviedla, že nenavrhuje vypočutie ďalších osôb. Na základe uvedeného Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že žalobkyňa si počas zamestnania na D. centrum záujmov na území Slovenskej republiky nezachovala, naopak, centrum svojich záujmov a bydlisko si v danom období preniesla na územie D..
Podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti, sú striktne stanovené zákonom, ktorý neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti“.
22. Preto žalovaná navrhla, aby Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku.
23. Vo vyjadrení žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla: „ Z rozhodnutia prvostupňového orgánu je jednoznačné, že tento nepostupoval pri posudzovaní nároku žalobkyne správne, nakoľko sa absolútne nevysporiadal pri zamietnutí priznania nároku na dávku s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Prvostupňový orgán podrobne žalobkyňu ani jej rodičov či sestru nevypočul (a to s najväčšou pravdepodobnosťou kvôli tomu, že na vec neaplikoval čl. 11 ods. 1 a ods. 2 vykonávacieho nariadenia), pričom žalovaná vec hodnotila iba formálne, na základe bez akýchkoľvek súvislostí spísanej zápisnice. Bolo ale povinnosťou prvostupňového orgánu (ako aj žalovanej) zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala na území SR zachované bydlisko a pevné väzby.
Okrem toho žalobkyňa opätovne poukazuje na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvácnosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane; i). povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosť tejto činnosti a dĺžka trvania každej pracovnej zmluvy; ii). jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii). vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv). v prípade študentov zdroja ich príjmov; v). jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi). členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa čl.11 ods. 1, 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/20040 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností a uvádzajú v ods. 1, že ak to nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Správne orgány oboch stupňov sa danými právnymi predpismi dôsledne neriadili. Prvostupňový orgán posudzoval nárok na dávku v nezamestnanosti iba
v zmysle čl. 61 ods. 1, 2 a článku 65 ods. 2. 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004. Spôsob určenia bydliska vôbec neposudzoval v zmysle čl. 11 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009. Rovnako žalovaná nezisťovala, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určení skutočného miesta bydliska žalobcu, pričom ak by nedošlo k dohode, bolo potrebné prihliadnuť na úmysel žalobcu a okolnosti, ktoré ho viedli k presťahovaniu“.
24. Z administratívneho spisu žalovanej (ako ani z jej vyjadrenia k žalobe) nevyplýva: aké stanovisko k určeniu bydliska žalobkyne zaujala príslušná inštitúcia D., ani to, či medzi ňou a žalovanou došlo k dohode o určení centra záujmov žalobcu. Súčasne z ustanovenia čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že v prípade rozdielu v stanoviskách týchto inštitúcií sa za rozhodujúci považuje úmysel žalobcu, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvodov, ktoré ho viedli k presťahovaniu. Z nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/20040 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základného nariadenia) vyplýva, že na účely výplaty dávky v nezamestnanosti orgánom Slovenskej republiky možno zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, ak si žiadateľ počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie zachová centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len najmä na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tam aj ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Ako už uviedla žalobkyňa v samotnej žalobe, ubytovanie, v prenajatom byte s viacerými osobami, a aj to nie na území D., ale na území Š.J. (pričom k sťahovaniu došlo spolu 4 krát), aj po takmer 4 rokoch práce na území D., nesvedčí o vytváraní si náležitého komfortu a súkromia s úmyslom usadiť sa v danej krajine, ale svedčí skôr o úmysle ušetriť počas tohto zamestnania čo najviac finančných prostriedkov. Limitovaný počet návštev žalobkyne na Slovensku nemožno vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu na území D. a so zohľadnením možností pracovného voľna (dovolenky), považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území SR. Možno však konštatovať, že žalobkyňa síce pracovala takmer štyri roky na území D., avšak na Slovensko sa pravidelne vracala s cieľom návštevy svojej najbližšej rodiny (rodičov a súrodenca), pričom ako uviedla v žalobe a aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu v júni 2015 bola žalobkyňa za účelom pomoci tehotnej sestre na území SR jeden mesiac a v decembri 2015 po narodení netere bola doma na 3 týždne. K tomu pozri napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2016, sp. zn. 9Sžso/45/2014. Spôsob určenia bydliska z informácií získaných podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia teda nie je podľa názoru žalobkyne dostatočný. Žalobkyňa opätovne poukazuje na to, že by nebolo logické, pokiaľ by si preniesla svoje centrum záujmov na územie D., aby sama ukončila pracovný pomer v zahraničí a vrátila sa na Slovensko. Okrem toho žalobkyňa podotýka, že pracovné skúsenosti z D. jej pomohli pri nájdení si zamestnania na Slovensku. V súčasnosti pracuje v účtovníctve a angličtinu používa denne.“
25. Právna úprava:
Podľa § 32 ods. 1 a 2
(1) Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. (2) Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
Podľa § 56 Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, upovedomí ostatných účastníkov konania o obsahu podaného odvolania, vyzve ich, aby sa k nemu vyjadrili, a podľa potreby doplní konanie vykonaním novo navrhnutých dôkazov.
Z ustanovenia § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.
V súlade s ust. § 209 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej 2 roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 104 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: • doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, • doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo • doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Spôsob určenia bydliska), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa čl.11 ods. 2 uvedeného článku, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
Podľa článku 1 písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len "Nariadenie") o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa článku 1 písm. k) Nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
26. Správny súd preskúmaním oboch napadnutých rozhodnutí správnych orgánov a žaloby žalobkyne, ktorú posúdil neformálne dospel k záveru, že v zmysle jej žalobných, sú rozhodnutia nezákonné, podľa § 191 ods. 1, písm. e) SSP, lebo zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Je preto predčasné a tak nesprávne i právne hodnotenie správnych orgánov podľa § 191 ods. 1, písm. c) SSP a obe napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bez komplexného posúdenia zhora uvedených otázok podľa § 191 ods. 1, písm. d) SSP, sú rozhodnutia aj nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a to rozhodujúcich otázkach hodnotenia centra záujmov žalobkyne a zachovania obsahu pojmu jej bydliska, s ktorými sa správne orgány v administratívnom konaní nevysporiadali správne ani po skutkovej ani právnej stránke.
27. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, na základe ktorej mala byť preskúmavaná právna vec žalobkyne vykonaním dokazovania v administratívnom konaní a následne právne posúdená, súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov sa právnymi predpismi uvedenými v bode 25 celkom dôsledne neriadili.
Podľa Čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: - dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, - situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, -trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, jej rodinného stavu a rodinných väzieb, - jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná, z- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa čl.11 ods. 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/20040 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami. na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré viedli k presťahovaniu.
28. Z administratívneho konania pred správnym orgánom prvého stupňa vyplynulo, že žalobkyňa požiadala o dávku v nezamestnanosti dňa 21. novembra 2016 potom, ako bola rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov dňa 8. novembra 2016 zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie a dňa 12. decembra 2016 uviedla, že nemala v pláne opustiť územie Slovenskej republiky, avšak nakoľko po skončení štúdia na vysokej škole sa jej nepodarilo nájsť na Slovensku vhodnú prácu, rozhodla sa odísť do zahraničia, a to aj z dôvodu zlepšenia svojich jazykových schopností. Žalobkyňa si nárok na dávku v nezamestnanosti uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Trebišov dňa 21. novembra 2016. V období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 8. novembra 2013 do 7. novembra 2016, pracovala žalobkyňa na území iného členského štátu Európskej únie, na území D.. Podľa údajov uvedených v bode 2.1.1 „poistené zamestnanie“ formulára U1, osvedčeného príslušnou D. inštitúciou dňa 28. októbra 2016, bola navrhovateľka na území D. poistená v nezamestnanosti od 7. januára 2013 do 24. apríla 2013 a od 29. apríla 2013 do 30. septembra 2016 a v bode 3. je ako dôvod skončenia zamestnania uvedená výpoveď daná zamestnancom.
29. Podľa správneho orgánu prvého stupňa žalobkyňa mohla dosiahnuť dobu poistenia v nezamestnanosti započítaním doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej na území D. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s Čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, ak by preukázala
zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Správny orgán prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka si počas zamestnania na území D. centrum záujmov na území Slovenskej republiky nezachovala, naopak, centrum svojich záujmov a bydlisko si v danom období preniesla na územie D..
30. Aj žalovaná posúdila bydlisko navrhovateľky v súlade s ČI. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia so záverom, že centrum záujmov žalobkyne v SR nie je zachovaný.
31. Oba správne orgány vychádzali z toho, že navrhovateľka pracovala na území D. u dvoch zamestnávateľov, v spoločnosti G. K. Z.., v období od 7. januára 2013 do 24. apríla 2013 ako čašníčka a v spoločnosti K. Z. v období od 29. apríla 2013 do 30. septembra 2016 ako administratívna pracovníčka. Vzhľadom na dĺžku trvania zamestnania a celkovú orientáciu na pracovný trh na území D. v administratívnom konaní pracovnú situáciu navrhovateľky vyhodnotili ako stabilnú, zabezpečujúcu jej plnohodnotné podmienky na bývanie a vykonávanie pracovnej činnosti na tomto území. Naopak návraty na Slovensko, životné poistenie a investičné životné poistenie boli hodnotené ako menej významné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti.
32. Citovali rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U21 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti či. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), „ je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia ČI. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.“
33. Správne orgány uviedli, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi svoj voľný čas. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň pojem „trvalý pobyt" nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle Čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si navrhovateľka vytvorila počas posledného zamestnania centrum záujmov na území D..
34. Preto uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania (bez ohľadu na dôvody) a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa Čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Preto čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nebol v tomto prípade podľa žalovaného rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami čl.11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
35. Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalovanej i žalobkyne vyplýva, že jedinou spornou skutočnosťou, na základe ktorej žalovaná nepriznala žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti, je posúdenie zachovania centra záujmov a bydliska žalobkyne počas jej pobytu a vykonávania zamestnania na D. a
záver, že dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území D. nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s ČI. 61 základného nariadenia.
36. So zreteľom na uvedené súd konštatuje, že v administratívnom konaní nebolo dostatočne vykonané dokazovanie na zistenie či by bola možná a dosiahnutá dohoda členských štátov podľa čl.11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 0 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska). Pre prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, je potrebné vykonať dokazovanie, či je možné považovať bydlisko navrhovateľky počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky.
Správne orgány nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobkyne a vôbec nezisťovali úmysel žalobkyne objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu a k zamestnaniu vo Y. L. počas spomínaného obdobia 4 rokov. Úmysel žalobkyne a aké skutočnosti a okolnosti ju viedli k tomu, že v rozhodujúcom období, ak sa presťahovala na územie D., kde si našla zamestnanie, mohli zistiť výsluchom nielen samotnej žalobkyne, ale na preukázanie tohto mohli využiť i výsluch už spomínaných osôb z okolia života žalobkyne, prípadne iných osôb z jej pracovného okolia. Takto však prvostupňový správny orgán, ale ani žalovaná v tejto veci nepostupovali a preto sa s týmito skutočnosťami nemohli v odôvodnení rozhodnutí dostatočne vysporiadať.
37. Správny súd konštatuje, že Správne orgány bez náležitého zistenia skutkového stavu len na základe zistení, že v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 08.1 1.2013 do 07.11.2016 na území Slovenskej republiky žalobkyňa nepreukázala žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a na území iného členského štátu Európskej únie /D./ preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti: od 08.11.2013 do 30.09.2016, 1058 dní, jej uvedenú dobu poistenia v nezamestnanosti nezapočítal na účely nároku na dávku v nezamestnanosti, nakoľko ako uviedol, dlhodobo pracovala mimo Slovenska a počas dlhodobého výkonu zamestnania na území D. sa tam dlhodobo zdržiavala a trávila pracovný aj mimopracovný čas a platila zákonné odvody, ktoré skutočnosti pokladal za vytvorenie centra jej záujmov na území D. a uzavreli, že pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie jej vzhľadom na jej bydlisko v zmysle Čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobkyňu nevzťahuje pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle Čl. 61 základného nariadenia.
38. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospeli oba správne orgány k nesprávnym záverom. Za štát bydliska žalobkyne na účely aplikácie Čl. 61 a 62 základného nariadenia určili štát výkonu zárobkovej činnosti žalobkyne, lebo celková dĺžka pobytu a stabilita zamestnania na území D. bola vyhodnotená silnejšie ako skutočnosti, ktoré uviedla ako väzby na Slovensku.
39. Preto podľa správneho súdu podstatnou vadou tohto konania pred prvostupňovým správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia je skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa nemá podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení preto, že žalobkyňa nepreukázala dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to D.. Jej nárok sa v tomto konaní posudzoval iba v zmysle článku 61 ods. 1, 2 a článku 65 ods. 2, 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004. Spôsob určenia bydliska a centra záujmov žalobkyne správny orgán vôbec neposudzoval v zmysle článku 11 ods. 1 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 a tiež správny orgán prvého stupňa podľa čl. 11 ods. 2 neskúmal, či dohoda členských štátov bola možná.
40. Žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázala na článok 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/209 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi), /na rozdiel od správneho orgánu prvého stupňa/, avšak ani táto sa nevyporiadala s dikciou ust. čl. 11 ods. 1 uvedeného Nariadenia, t. j. zisťovaniu či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, uvádzaných v čl. 11 ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov a až
po tomto zistení by neskúmala okolnosti na určenie miesta bydliska žalobkyne, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce považuje úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobkyňu viedli k presťahovaniu. Práve uvedené nariadenie sleduje najmä, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby.
41. Správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne žalobkyňa nezostala mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov.
42. Rozhodnutie správneho orgánu o požadovaných nárokoch žalobkyne musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci. Správny orgán v odôvodnení svojho nového rozhodnutia uvedie, v súlade s ust § 191 ods. 3 a 6 SSP, ktoré skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a aké právne predpisy aplikoval, súc viazaný právnym názorom správneho súdu, uvedeného v tomto odôvodnení rozhodnutia.
43. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/5/2012 z 30.1.2013. „Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko.
V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov a priateľa či iných osôb.
Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa.
Na základe doterajšieho dokazovania sa preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli.
Ďalej treba pripomenúť, že súčasťou skúmania a zistenia „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v Slovenskej republike, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie bývania o mieste pobytu - výkonu zamestnania. O tejto skutočnosti žalovaná nevykonala žiadne dokazovanie. Prítomnosť žalobkyne na území D. nemohla žalovaná považovať bez ďalšieho skúmania za trvalé a stabilné bez zisťovania aj otázky reálneho bydliska (okrem iného).
Napokon bude potrebné, aby žalovaná osvedčila zhodu názorov na bydlisko žalobkyne v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s príslušnou inštitúciou na území D. a následne určila po vzájomnej dohode s touto inštitúciou „centrum záujmov“ dotknutej osoby. Bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nebolo doložené riadne vykonaným dokazovaním a preto súd prvého stupňa nepochybil, keď jej rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“
44. Správny súd dospel k záveru na základe vyššie uvedených skutočností a v zmysle citovanej právnej úpravy, po preskúmaní rozhodnutia a postupu nielen žalovanej, ale i správneho orgánu prvého stupňa, že v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, sú ich rozhodnutia nezákonné, podľa § 191 ods. 1, písm. e) SSP, lebo zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Je preto predčasné i právne hodnotenie správnych orgánov podľa § 191 ods. 1, písm. c) SSP a obe napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bez komplexného posúdenia zhora uvedených otázok podľa § 191 ods. 1, písm. d) SSP, sú rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok vyhodnotenia správnymi orgánmi uvedených dôvodov predovšetkým o otázkach hodnotenia centra záujmov žalobkyne a zachovania obsahu pojmu jej bydliska, s ktorými sa správne orgány v administratívnom konaní nevysporiadali.
45. Úlohou žalovanej bude výsluchom žalobkyne a iných osôb, prípadne žalobkyňou označených ako svedkov, zistiť čo bolo skutočným dôvodom a za akých okolností vycestovala žalobkyňa za prácou na územie D., aký bol jej úmysel, ak uviedla, že si na Slovensku nenašla prácu po ukončení vysokoškolského štúdia a svojich rodičov a priateľov navštevovala. Na základe takto zistených skutočností bude povinnosťou správnych orgánov vydať nové rozhodnutie a v odôvodnení rozhodnutia sa príslušný správny orgán potom vysporiada so všetkými zistenými skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie bydliska žalobkyne podľa článku 11 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009. Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu podľa § 191 ods.3 a 6 SSP.
46. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust § 167 a nasl. SSP a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.