Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Sa-50-2018.pdf
PDF · 219.39 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sa/50/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") sudcom JUDr. Milanom Končekom, v právnej veci žalobcu M. K., bytom T. XX, právne zastúpeného JUDr. Ing. Renáta Vorobeľová, Advokátska kancelária so sídlom Lipová 1, Humenné, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 59185-2/2018-BA, zo dňa 19. júla 2018 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, ktorá rozhodnutím číslo: 4563/2018-MI-DvN zo dňa 10. mája 2018 rozhodla podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa ČI. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný dôvodil, že : „Podľa § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Podľa § 218 ods. 2 zákona ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Sociálna poisťovňa pobočka Michalovce dňa 10. mája 2018, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona vydala rozhodnutie číslo: 4563/2018-MI-DvN, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, pán M. K. nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti uvedenému rozhodnutiu podal pán M. K. (ďalej len „navrhovateľ“) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namieta voči nepriznaniu nároku na dávku v nezamestnanosti. Uvádza, že v napadnutom rozhodnutí nie je uvedené na základe akých skutočností dospela Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce k záveru, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii si nezachoval bydlisko na Slovensku. Domnieva sa, že prvostupňový orgán sa nezaoberal jeho úmyslom zachovať si bydlisko na Slovensku. Namieta, že v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti s ním dňa 26. apríla 2018 bola spísaná podrobná zápisnica, avšak pri posudzovaní jeho bydliska nebolo prihliadnuté na podstatné skutočnosti, a to na dôvod kúpy rodinného domu vo Veľkej Británii (z dôvodu zabezpečenia klasických podmienok pre rodinný život, avšak nemal v záujme žiť na území Veľkej Británie natrvalo), na absolvovanie komisionálnych skúšok maloletých detí na Slovensku a na preukázanie výlučného vlastníctva nehnuteľnosti na Slovensku - rodinného domu, ktorý nadobudol v roku 2006 kúpnou zmluvou. V tomto dome býva jeho matka, ktorú počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii navštevoval
1-2 krát ročne a na nehnuteľnosti vykonával určité udržiavacie práce. Na základe uvedeného má za preukázané, že jeho bydlisko počas zamestnania vo Veľkej Británii bolo na území Slovenska a že nemal v záujme zostať vo Veľkej Británii natrvalo. Taktiež poukazuje na právo voľného pohybu pracovníkov zakotvené v článku 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žiada o zrušenie napadnutého rozhodnutia. V zmysle § 104 ods. 1 zákona poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 104 ods. 6 zákona rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby poistenia alebo sa samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: ? doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, ? doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo ? doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácii súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, číslo: MI3/PS/ ZAM/2018/31049, zo dňa 22. marca 2018, navrhovateľ bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 10. marca 2018. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, dňa 6. apríla 2018. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 10. marca 2014 do 9. marca 2018, navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Podľa spisového materiálu pracoval navrhovateľ v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. V tejto súvislosti uvádzame, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie,
potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. V zmysle formuláru U1 (bod 2.1.1), zo dňa 7. marca 2018, bol navrhovateľ poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 9. mája 2004 do 5. marca 2018. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľ preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia/. Navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s Čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, zo dňa 6. apríla 2018. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie získané výsluchom navrhovateľa (ďalej len „Výsluch“), uskutočnenom dňa 26. apríla 2018, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú navrhovateľ osvedčil svojím podpisom. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľ sa podľa údajov z Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018, zdržiaval v období od júla 2003 do marca 2004 na území Českej republiky. V ďalšom období sa od marca 2004 do marca 2018, t. j. 14 rokov, zdržiaval na území Veľkej Británie. b) situáciu navrhovateľa vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto Činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa informácii z informačného systému Sociálnej poisťovne navrhovateľ pred odchodom do Českej republiky a následne do Veľkej Británie, pracoval na území Slovenska v rôznych pracovnoprávnych vzťahoch celkovo približne 2 roky a 3 mesiace. Počas Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018, navrhovateľ uviedol, že na území Veľkej Británie pracoval od marca 2004 do marca 2018 v piatich pracovných pomeroch. Posledné zamestnanie v spoločnosti Cooke Brothers Ltd trvalo od januára 2015 do marca 2018, pričom u menovaného zamestnávateľa pracoval prostredníctvom pracovnej agentúry už od júna 2014. Posledný navrhovateľov pracovný pomer vo Veľkej Británii bol uzavretý na neurčitý čas, nemal sezónny charakter a bol ukončený dohodou z dôvodu odchodu navrhovateľa na Slovensko, t. j. z navrhovateľovho podnetu. V období od marca 2012 do septembra 2012 bol navrhovateľ evidovaný príslušnou britskou inštitúciou ako uchádzač o zamestnanie a poberal dávku v nezamestnanosti. Na základe uvedeného možno navrhovateľovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh.
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - na území Veľkej Británie sa navrhovateľ zdržiaval s blízkymi osobami, a to manželkou a tromi maloletými deťmi (podľa Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018, po navrhovateľovom odchode na územie Slovenska, jeho najstaršia dcéra ostala vo Veľkej Británii študovať a do júna 2018 sa vo Veľkej Británii u príbuzných zdržiaval aj starší syn; mladší syn sa s rodičmi vrátil na Slovensko). Na území Slovenska mal navrhovateľ v období, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť vo Veľkej Británii matku, za ktorou sa vracal 1 - 2 krát ročne. Počas pobytu vo Veľkej Británii mali navrhovateľove deti príslušnou základnou školou povolené plniť povinnú školskú dochádzku mimo územia Slovenskej republiky a niekoľkokrát vykonali komisionálne skúšky z niektorých vyučovacích predmetov. Vzhľadom na dlhodobú prítomnosť navrhovateľových najbližších
osôb - manželky a maloletých detí, rodinná situácia navrhovateľa svedčí o vytvorení centra záujmov navrhovateľa vo Veľkej Británii.
- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - počas Výsluchu, uskutočnenom dňa 26. apríla 2018, navrhovateľ ohľadom jeho bytovej situácie uviedol nasledujúce skutočnosti. Na území Veľkej Británie býval spočiatku spolu s rodinou v podnájme. V roku 2007 nadobudol vo Veľkej Británii nehnuteľnosť - rodinný dom (zakúpený prostredníctvom hypotekárneho úveru), v ktorom s rodinou býval až do februára 2018. Pred návratom na územie Slovenska tento rodinný dom predali. Navrhovateľ počas Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018 uviedol, že aj keď zakúpil rodinný dom vo Veľkej Británii, nemal v úmysle zostať tam trvalo žiť. Na Slovensku navrhovateľ v roku 2006 nadobudol do výlučného vlastníctva rodinný dom, v ktorom počas jeho pobytu vo Veľkej Británii bývala jeho matka. Navrhovateľ teda v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii vlastnil nehnuteľnosť aj na Slovensku aj vo Veľkej Británii. Avšak rodinný dom vo Veľkej Británii reálne využíval na bývanie spolu s najbližšími osobami, a preto aj bytová situácia navrhovateľa poukazuje na vytvorenie bydliska na území Veľkej Británie.
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľ bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti či. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasností prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórii pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok navrhovateľove najbližšie osoby (manželka a maloleté deti) sa zdržiavali spolu s ním vo Veľkej Británii a v krajine pôvodu (na Slovensku) žila navrhovateľova matka. V súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, boli celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie, prítomnosť najbližších osôb (manželky a maloletých detí) na území Veľkej Británie, stabilizovaná bytová situácia vo vlastnej nehnuteľnosti vo Veľkej Británii vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť matky na Slovensku, vlastníctvo rodinného domu na Slovensku využívaného na bývanie matkou navrhovateľa, návraty na územie Slovenska vo frekvencii 1 -2 krát ročne, absolvovanie komisionálnych skúšok z niektorých vyučovacích predmetov navrhovateľovými deťmi/, ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že občas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval (a aj s najbližšími osobami), býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie. V zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si navrhovateľ vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov vo Veľkej Británii. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľ nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Navrhovateľ v odvolaní poukazuje na právo voľného pohybu pracovníkov. V tejto súvislosti uvádzame, že toto právo navrhovateľa nebolo žiadnym spôsobom dotknuté. Nezohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie nemôže byť považované za nerešpektovanie práva voľného
pohybu pracovníkov. Zdôrazňujeme, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Navrhovateľ mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie, ktorú v roku 2012 aj reálne využil. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného Členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Záverom poznamenávame, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a v zmysle skutočnosti, ktoré navrhovateľ uviedol počas Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018, jeho posledný pracovný pomer vo Veľkej Británii bol ukončený dohodou z dôvodu jeho odchodu na Slovensko, t. j. z navrhovateľovho podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, že navrhovateľovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru odvolacieho orgánu navrhovateľ nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Navrhovateľ si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho odvolací orgán vyvodzuje jeho uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania. Navrhovateľ v odvolaní namieta, že prvostupňový orgán sa nezaoberal jeho úmyslom zachovať si bydlisko na Slovensku. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočnosti ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočnosti a okolnosti, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (14 rokov), aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, rodinná aj bytová situácia svedčiaca o bydlisku vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinnosti na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska navrhovateľa uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. V odvolaní navrhovateľ uvádza, že pri posudzovaní jeho bydliska počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii nebolo prihliadnuté na podstatné skutočnosti, a to na dôvod kúpy rodinného
domu vo Veľkej Británii, na absolvovanie komisionálnych skúšok maloletých deti na Slovensku a na preukázanie výlučného vlastníctva nehnuteľnosti na Slovensku - rodinného domu, ktorý nadobudol v roku 2006 kúpnou zmluvou. V tejto súvislosti uvádzame, že na všetky tieto skutočnosti bolo v konaní o navrhovateľovom nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Na str. 4 tohto rozhodnutia je podrobne zdôvodnené prečo aj napriek namietaným skutočnostiam boli bytová situácia a rodinná situácia navrhovateľa vyhodnotené ako skutočnosti svedčiace o vytvorení bydliska navrhovateľa vo Veľkej Británii. Zároveň uvádzame, že namietané skutočností sú skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby, avšak v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia len dokresľujú situáciu dotknutej osoby a nie je možné na ne nahliadať ako na rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačným spôsobom preukazujú miesto bydliska dotknutej osoby. Významnejším ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia), ktoré, ako je podrobne uvedené vyššie v tomto rozhodnutí, jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Navrhovateľ v odvolaní ďalej uvádza, že v napadnutom rozhodnutí nie je uvedené na základe akých skutočností dospela Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, k záveru, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii si nezachoval bydlisko na Slovensku. V napadnutom rozhodnutí (str. 2) je uvedené, čo bolo podkladom na vydanie rozhodnutia - údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Michalovciach, formulár U1, zo dňa 7. marca 2018, Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska, zo dňa 6. apríla 2018 a zápisnica spísaná dňa 26. apríla 2018. Na základe takto zisteného skutkového stavu dospela Sociálna poisťovňa, ústredie, k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Navrhovateľovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 23.07.2018
2. Včas podanou žalobou zo dňa 17.09.2018 a doručenou súdu elektronicky dňa 21.09.2018 o 15:44 hod., s vyznačením doručenia pečiatkou súdu 24.09.2018 (pondelok) sa žalobca domáhal preskúmanie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP, lebo vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa ust.§ 191 ods. 1, písm. d) SSP, lebo je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a podľa ust. § 191 ods. 1, písm. e) SSP, lebo zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a súčasne navrhol, aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania. Žalobca v žalobe argumentoval nasledovne „ 1/ So záverom žalovanej, ktorá nepovažuje bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky žalobca nesúhlasí. Podľa názoru žalobcu, žalovaná na základe dostupných informácií nesprávne dospela k záveru, že žalobca si nezachoval bydlisko na území Slovenskej republiky a zdôvodnenie rozhodnutia o znenie čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009, ktoré je označené ako spôsob určenia bydliska. Výklad uvedeného článku si žalovaná osvojila v rozpore s jeho úplným znením a modifikovala ho slovami (strana 2 rozhodnutia): „Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia sa určuje centrum záujmov určuje na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať...“ Žalobca poukazuje na úplné znenie ustanovení čl. 11 ods. 1 a 2 Nariadenia: (1) „Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“ 2/ Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná interpretovala výklad tohto článku neúplne a opomenula úvodnú časť textu znenia čl. 11 Nariadenia č. 987/2009 a žalovaná sám určila bydlisko žalobcu, t.j. v rozpore s uvedeným nariadením. Žalovaná mala osvedčiť zhodu názorov štátov na bydlisko žalobcu a v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t. j. s príslušnou inštitúciou na území Veľkej Británie následne po vzájomnej dohode s touto inštitúciou ustáliť jej „centrum záujmov" podľa kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 nariadenia. Až ak by k zhode nedošlo, mala žalovaná postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a mala skúmať úmysel žalobcu, ktorý ho viedol k presťahovaniu späť na územie Slovenskej republiky. Zistenie skutkového stavu žalovanou, ako aj prvostupňovým správnym orgánom neboli podľa názoru žalobcu dostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutie žalovanej bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach nemožno považovať podľa názoru žalobcu za zákonné a dokazovanie za riadne vykonané. 3/ Do pozornosti správneho súdu dáva žalobca okrem iných aj Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Sa/13/2017 zo dňa 16. 05. 2018, ktorý v odôvodnení rozhodnutia pod bodom 40 a 41 uvádza: 40. „Žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázala na článok 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/209 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi), / na rozdiel od správneho orgánu prvého stupňa/, avšak ani táto sa nevyporiadala s dikciou ust. čl. 11 ods. 1 uvedeného Nariadenia, t. j. zisťovaniu či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, uvádzaných v čl. 11 ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov a až po tomto zistení by neskúmala okolnosti na určenie miesta bydliska žalobkyne, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce považuje úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobkyňu viedli k presťahovaniu. Práve uvedené nariadenie sleduje najmä, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby. 41. Správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne žalobkyňa nezostala mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov.“ Žalobca má za to, že správne orgány oboch stupňov pochybili pri posudzovaní žiadosti žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti, nakoľko si nesplnili svoju povinnosť zistiť dostatočne skutočný stav veci, o ktorom by neboli žiadne pochybnosti. 4/ Žalobca počas pobytu vo Veľkej Británii v rokoch 2004-2018 pravidelne cestoval na Slovensko 1 až 2 krát ročne sám alebo aj s rodinou, kde sa zdržiaval na adrese trvalého pobytu v obci T. Č.. XX, v rodinnom dome, ktorého výlučné vlastníctvo preukázal žalobca relevantnými listinným dôkazom - Informatívnym výpisom z LV č. XXX, katastrálne územie T.. Vzhľadom na vzdialenosť štátov Slovensko a Veľká Británia a s prihliadnutím na limitované možnosti pracovného voľna (dovolenky) sa žalobca vracal do miesta svojho trvalého pobytu, kde sa zdržal v priemere 4-5 týždňov nielen za účelom realizácie rekonštrukčných prác na rodinnom dome a návštev svojich najbližších príbuzných (matky B. K. a súrodencov), ale aj z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu matky žalobcu (viac ako tri roky chodí pravidelne na dialýzu, má problémy so srdcovocievnym systémom), čo uviedol aj v rámci dokazovania pred prvostupňovým správnym orgánom. C/ Návrh na vykonanie dôkazov a žiadosť o nariadenie pojednávania Žalobca navrhuje vykonanie týchto dôkazov v zmysle ustanovení § 182 ods. 1 písm. f/ SSP: 1/ výsluch žalobcu a žalovanej ako účastníkov konania, 2/ predloženie listinného dôkazu, ktorým by žalovaná preukázala stanovisko príslušnej inštitúcie vo Veľkej Británii k určeniu bydliska žalobcu a dôkaz o tom, či medzi príslušnou inštitúciou a žalovanou došlo k dohode o určení centra záujmov žalobcu. Na základe vyššie uvedených návrhov na vykonanie dôkazov žiada žalobca v zmysle ustanovení § 182 ods. 1 písm. g/ SSP o nariadenie pojednávania.“
3.K žalobe žalobcu sa podrobne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 19.10.2018, v ktorom uviedol k meritu veci nasledovné : „Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len
„zákon"), vydala dňa 10. mája 2018 rozhodnutie číslo: 4563/2018-MI-DvN, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nemá žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolacom konaní žalovaná rozhodnutím číslo: 59185-2/2018-BA, zo dňa 19. júla 2018, zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce. Predmetné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, nadobudlo právoplatnosť dňa 23. júla 2018. Následne žalobca požiadal Krajský súd v Košiciach o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia. V zmysle § 104 ods. 1 zákona poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. Podľa § 104 ods. 6 zákona rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: • doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, • doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo • doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Z uvedených ustanovení je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného Členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Dňa 6. apríla 2018 požiadal žalobca Sociálnu poisťovňu, pobočka Michalovce, o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, číslo MI3/PS/ZAM/2018/31049 zo dňa 22. marca 2018, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 10. marca 2018. V posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 10. marca 2014 do 9. marca 2018 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dni v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca teda nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. V tejto súvislosti uvádzame, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola
dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. V zmysle formuláru U1 (bod 2.1.1), ktorý dňa 7. marca 2018 osvedčila príslušná britská inštitúcia, bol žalobca poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 9. mája 2004 do 5. marca 2018. Nakoľko žalobca dosiahol v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bolo v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia/. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V nadväznosti na uvedené zdôrazňujeme, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukazujeme na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie, ale len na území Slovenskej republiky). Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie, by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti od toho podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky). Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky je nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, zo dňa 7. marca 2018, ako i z údajov uvedených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, predloženej Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, dňa 6. apríla 2018, a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, zo dňa 6. apríla 2018. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené aj informácie, získané výsluchom žalobcu (ďalej len „Výsluch") uskutočnenom dňa 26. apríla 2018, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú žalobca osvedčil svojím podpisom. Centrum záujmov dotknutej osoby je zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobca sa podľa údajov z Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018, zdržiaval v období od júla 2003 do marca 2004 na území českej republiky. V ďalšom období sa od marca 2004 do marca 2018, t. j. 14 rokov, zdržiaval na území Veľkej Británie. b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
- povahy a osobitných vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že žalobca pred odchodom do Českej republiky
a následne do Veľkej Británie pracoval na území Slovenska v rôznych pracovnoprávnych vzťahoch, ktoré celkovo trvali približne 2 roky a 3 mesiace. Počas Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018, žalobca uviedol, že na území Veľkej Británie pracoval od marca 2004 do marca 2018 v piatich pracovných pomeroch. Posledné zamestnanie v spoločnosti Cooke Brothers Ltd. trvalo od januára 2015 do marca 2018 (t. j. viac ako 3 roky), pričom u menovaného zamestnávateľa pracoval prostredníctvom pracovnej agentúry už od júna 2014. Posledný žalobcov pracovný pomer vo Veľkej Británii bol uzavretý na neurčitý čas, nemal sezónny charakter a bol ukončený dohodou z dôvodu odchodu žalobcu na Slovensko, t. j. zo žalobcovho podnetu. Žalobca počas Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018, taktiež uviedol, že v období od marca 2012 do septembra 2012 bol evidovaný príslušnými britskými službami zamestnanosti ako uchádzač o zamestnanie a poberal dávku v nezamestnanosti. Na základe uvedeného možno žalobcovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh.
- jej rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobca sa na území Veľkej Británie zdržiaval s najbližšími osobami, a to s manželkou a tromi maloletými deťmi (podľa Výsluchu zo dňa 26. Apríla 2018, po žalobcovom odchode na územie Slovenska, jeho najstaršia dcéra ostala vo Veľkej Británii študovať a do júna 2018 sa vo Veľkej Británii u príbuzných zdržiaval aj starší syn; mladší syn sa s rodičmi vrátil na Slovensko). Na území Slovenska mal žalobca v období, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť vo Veľkej Británii matku, za ktorou sa vracal 1-2 krát ročne. Vzhľadom na dlhodobú prítomnosť žalobcových najbližších osôb - manželky a maloletých detí na území Veľkej Británie, rodinná situácia žalobcu svedčí o vytvorení centra záujmov žalobcu vo Veľkej Británii.
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - počas Výsluchu, uskutočnenom dňa 26. apríla 2018, žalobca ohľadom jeho bytovej situácie uviedol nasledujúce skutočnosti. Na území Veľkej Británie býval spočiatku spolu s rodinou v podnájme. V roku 2007 nadobudol vo Veľkej Británii nehnuteľnosť - rodinný dom (zakúpený prostredníctvom hypotekárneho úveru), v ktorom s rodinou býval až do februára 2018. Pred návratom na územie Slovenska tento rodinný dom predali. Žalobca počas Výsluchu uskutočnenom dňa 26. apríla 2018, súčasne uviedol, že na Slovensku v roku 2006 nadobudol do výlučného vlastníctva rodinný dom, v ktorom počas jeho pobytu vo Veľkej Británii bývala jeho matka. Žalobca teda v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii vlastnil nehnuteľnosť aj na Slovensku aj vo Veľkej Británii. Avšak rodinný dom vo Veľkej Británii reálne využíval na bývanie spolu s najbližšími osobami, a preto aj bytová situácia žalobcu poukazuje na vytvorenie bydliska na území Veľkej Británie.
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobca bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia. Z uvedeného je zrejmé, že jedinou väzbou žalobcu so Slovenskou republikou, počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii bola jeho matka žijúca v nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. V tejto súvislosti uvádzame, že v prípade rodičov je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto pobyt rodičov v krajine pôvodu jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie. Uvedený právny názor je v súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia Č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok žalobcove najbližšie osoby (manželka a maloleté deti) sa zdržiavali spolu s ním vo Veľkej Británii (v krajine pôvodu - na Slovensku žila jeho matka). Uvedená väzba k Slovenskej republike (pobyt matky a vlastníctvo nehnuteľnosti reálne nevyužívanej na bývanie žalobcom) nie sú v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobcu na území Veľkej Británie a jeho stabilnou pracovnou situáciou vo Veľkej Británii, jeho rodinnou situáciou vo Veľkej Británii a stabilnou bytovou situáciou vo Veľkej Británii silnejšie, čo svedčí o tom, že žalobca si počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvoril centrum záujmov vo Veľkej Británii. V súvislosti so žiadosťou žalobcu o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zdôrazňujeme, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako
v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie, ktorú v roku 2012 aj reálne využil. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Záverom poznamenávame, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a v zmysle skutočnosti, ktoré žalobca uviedol počas Výsluchu, zo dňa 26. apríla 2018, jeho posledný pracovný pomer vo Veľkej Británii bol ukončený dohodou z dôvodu jeho odchodu na Slovensko, t. j. z podnetu zamestnanca. Je teda dôvodný predpoklad, že žalobcovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru odvolacieho orgánu žalobca nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Žalobca si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho odvolací orgán vyvodzuje jeho uzrozumenie s následným nezabezpečením po strane zamestnania. Žalobca v žalobe uvádza, že zistenie skutkového stavu žalovanou vo veci jeho nároku na dávku v nezamestnanosti, nebolo dostačujúce na riadne posúdenie veci a že rozhodnutie žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti uvádzame, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti postupovala príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne v súlade so zákonom, základným nariadením a vykonávacím nariadením. Zároveň poukazujeme na § 121 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca v rozpore s uvedeným neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistený skutkový stav veci za nedostatočný a ktoré skutočnosti mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Taktiež v žalobe nešpecifikoval dôvody, na základe ktorých považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. V súvislosti so zistením skutkového stavu veci súčasne uvádzame, že v prvostupňovom konaní, v druhostupňovom konaní a ani v žalobe žalobca nenavrhol na zistenie skutkového stavu veci vykonanie žiadnych ďalších dôkazov v súlade s §196 ods. 6 zákona. V podrobnej zápisnici, ktorá bola spísaná z Výsluchu žalobcu uskutočnenom dňa 26. apríla 2018, žalobca uviedol, že nenavrhuje vykonanie ďalších dôkazov ani výsluch ďalších osôb na preukázanie zachovania bydliska a preukázania zachovania centra záujmov na území Slovenska počas jeho pobytu vo Veľkej Británii. V nadväznosti na uvedené taktiež poukazujeme na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok Sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, a rozsudok Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa
30. januára 2018, a taktiež napr. na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, Sp. zn. 24Sa/5/2018-54, zo dňa 26. júla 2018, a rozsudok Krajského súdu v Žiline, Sp. zn. 25Sa/13/2017, zo dňa 27. septembra 2018, v zmysle ktorých sa príslušné súdy stotožnili s právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredie, ohľadne bydliska a zároveň považovali zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. V tejto súvislosti súčasne uvádzame, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná. V žalobe žalobca poukazuje na podľa jeho právneho názoru nesprávny výklad čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalovanou a uvádza, že v zmysle uvedeného ustanovenia bola žalovaná povinná osvedčiť zhodu názoru na bydlisko žalobcu s príslušnou britskou inštitúciou. V tejto súvislosti poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne zaoberal výkladom predmetného ustanovenia vykonávacieho nariadenia. V zmysle uvedeného rozsudku (bod 29. a 30.) príslušná britská inštitúcia prostredníctvom formuláru U1 naznačila, že žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov nevznikol, a preto postup podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na urovnanie rozporov vzájomnou dohodou nie je možný. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku (v bode 31.) súčasne uviedol, že v danom prípade žalovaná zvolila postup priamej aplikácie kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na skutočnosti zistené z písomných a ústnych argumentov žalobcu, pričom tento postup sa Najvyššiemu súdu javil ako právne udržateľný. Poznamenávame, že rovnako aj v prípade žalobcu príslušná britská inštitúcia vo formulári U1, zo dňa 7. marca 2018, osvedčila (v bode 6.2), že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov. Na základe uvedeného (v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018) žalovaná v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti zvolila postup priamej aplikácie kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a na základe týchto kritérií posúdila žalobcove bydlisko počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. Žalobca v žalobe (bod 4.) uvádza rôzne skutočnosti, ktoré podlá jeho názoru preukazujú zachovanie bydliska na Slovensku počas jeho pobytu vo Veľkej Británii - pravidelné návraty na Slovensko 1 -2 krát ročne; vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, pobyt matky s nepriaznivým zdravotným stavom na Slovensku. V tejto súvislosti uvádzame, že na všetky tieto skutočnosti bolo v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Napriek preukázanému vlastníctvu nehnuteľnosti na území Slovenska bola bytová situácia žalobcu vyhodnotená ako skutočnosť poukazujúca na vytvorenie väzieb na území Veľkej Británie, a to z dôvodu, že rovnako aj vo Veľkej Británii žalobca vlastnil rodinný dom a práve ten reálne využíval na bývanie. Naproti tomu nehnuteľnosť na Slovensku využívala na bývanie jeho matka. Rovnako aj rodinná situácia žalobcu bola vyhodnotená ako skutočnosť preukazujúca vytvorenie väzieb na území Veľkej Británie, hoci na území Slovenska sa zdržiavala žalobcova matka, ktorú 1 - 2 krát ročne navštevoval, avšak na území Veľkej Británie sa žalobca zdržiaval spolu s najbližšími osobami - manželkou a maloletými deťmi. Žalobcom namietané skutočnosti sú skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby a v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia dokresľujú situáciu dotknutej osoby. Nie je možné na ne nahliadať ako na rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačným spôsobom preukazujú miesto bydliska žalobcu. Zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky bolo posúdené v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (prítomnosť žalobcu na území Veľkej Británie 14 rokov), aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, stabilná bytová situácia vo vlastnej nehnuteľnosti vo Veľkej Británii, prítomnosť najbližších osôb - manželky a maloletých detí, plnenie daňových a odvodových povinnosti na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. V žalobe žalobca navrhuje vykonanie dôkazov, a to výsluch žalobcu a žalovanej a predloženie dokladu o stanovisku príslušnej britskej inštitúcie vo veci bydliska žalobcu. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle § 135 ods. 1 Správneho súdneho poriadku na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. V správnom súdnictve teda súd dokazovanie v zásade nevykonáva, ale posudzuje či sa správny orgán dostatočne vysporiadal so zisteným skutkovým stavom a či sa jeho rozhodnutie opiera o správnu právnu úvahu. Na základe uvedeného považujeme návrh žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov za irelevantný. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaná zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybnosti preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter
vykonávanej činnosti na území Veľkej Británie, jeho rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie žalovanej je dostatočným spôsobom zdôvodnené a podľa názoru žalovanej je aj dostatočne zrozumiteľné. Vzhľadom na uvedené navrhujeme, aby Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku. Záverom uvádzame, že rovnako ako žalobca s prejednaním veci bez pojednávania nesúhlasíme a žiadame, aby bolo vytýčené.“
4. K vyjadreniu žalovaného, ktoré súd doručil žalobcovi dňa 21.11.2018 sa replikou žalobca už nevyjadril.
5. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 194 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“), za splnenia zákonných podmienok podľa ust. § 107 ods. 2, ust. § 105 ods. 2 písm. a) a c) a § 106 SSP, nezistiac vady uvedené v ust. § 195 SSP, po vypočutí právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní a povereného zástupcu žalovaného, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu žalovaného orgánu verejnej správy, dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.
6. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu uviedol : „Žalobca trvá na podanej žalobe o preskúmanie žalovaného rozhodnutia v celom rozsahu, tak ako uviedol vo svojom podaní zo dňa 17.9.2018. Trvá na tom, že postup žalovaného, čo sa týka vyhodnotenia centrumu záujmu u žalobcu, nebol správny, pretože ani z administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, aké stanovisko k určeniu bydliska žalobcu zaujala príslušná inštitúcia vo Veľkej Británii. Ani to, či medzi ňou a žalovaným došlo k dohode o určení centra záujmov žalobcu. Žalobca trvá na tom, že jeho bydlisko vždy bolo, je a bude Slovenská republika a preto z tohto dôvodu si uplatnil dávku v nezamestnanosti u žalovaného. Na základe toho my navrhujeme súdu, aby zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 59185-2/2018-BA zo dňa 19.7.2018 a uplatňujeme si nárok na náhradu trov konania.“ Právna zástupkyňa žalobcu ešte uviedla, že „žalobca by mohol síce vystúpiť na dnešnom pojednávaní a uviesť niektoré skutočnosti, avšak vzhľadom na to, že nič nové ako to čo uviedol do zápisnice 26.4.2018 by nemohol uviesť, preto nenavrhuje jeho výsluch.“
7. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol „Žalovaný sa tak isto v plnom rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia k žalobe zo dňa 19.10.2018 s tým, že jednu vetu možno k tej dohode s blízkou inštitúciou uviesť, že aj podľa judikatúry najvyššieho súdu, pokiaľ je zrejmé, že žalobcovi by dávku v nezamestnanosti nárok nevznikol podľa britských právnych predpisov, tak v tejto situácii je právne udržateľné, pokiaľ pristúpi žalovaný k priamej aplikácii kritérií určovania bydliska podľa článku 11 vykonávacieho nariadenia. Žalovaný má za to, že pobyt žalobcu v rozsahu 14 rokov na území Veľkej Británie, kde sa zdržiaval s celou svojou rodinou, kde tvorili spoločnú domácnosť a žili v tam nadobudnutej nehnuteľnosti, rozhodne je možné považovať za trvalú skutočnosť, za stabilizovanú situáciu. Zo všetkých týchto dôvodov navrhuje žalovaný preskúmavané rozhodnutie potvrdiť a žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú.“ 8. Podľa ust. § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základného nariadenia“), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok dávky :
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia zamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady Es č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
9. Súd po preštudovaní spisovej dokumentácie žalovaného zastáva názor, že postup správnych orgánov bol v súlade s príslušnými vyššie citovanými právnymi predpismi, ak po preukázaní skutočnosti, že v posudzovanom období žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ - Veľkej Británie, správne orgány posudzovali, najmä to či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia z ďalej uvedených dôvodov.
10. Súd konštatuje, že v súlade s kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia bolo úlohou žalovaného vykonať dokazovanie a následne vyhodnotiť výsledky dokazovania, a až v prípade neuspokojivých výsledkov vykonaného dokazovania mali v zmysle čl. 11 ods. 2 citovaného vykonávacieho nariadenia povinnosť v preskúmavanej veci zisťovať samotný úmysel žalobcu, pohnútky a dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby odišiel v roku 2004 do Veľkej Británie, aby tam ostal pracovať a pohnútky, ktoré ho viedli k návratu na Slovensko.
11. Vychádzajúc z obsahu žaloby súd konštatuje, že podstatná argumentácia žalobcu v žalobe bolo jeho tvrdenie, že nikdy nemal záujem ostať žiť vo Veľkej Británii a vycestoval tam len za prácou s úmyslom
vrátiť sa na Slovensko, pričom namietal nesprávny postup žalovaného, ak tento nezohľadnil jeho úmysel a dôvody, ktoré ho viedli k vysťahovaniu v zmysle čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia.
12. Súd sa v tejto otázke stotožnil s názorom žalovaného uvedeným v rozhodnutí v tom, že úmysel podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nebol v tomto prípade rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Aplikácia čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia by totiž prichádzala do úvahy výnimočne, iba, vtedy pokiaľ by nedošlo k určeniu skutočného miesta bydliska, čo nie je tento prípad. Preto aj podľa názoru súdu k určeniu skutočného miesta bydliska jednoznačne došlo po vyhodnotení kritérií určených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.
13. Preto k rozhodnej žalobnej námietke žalobcu uvedenej v bode 1 a 2 žaloby súd uvádza, že dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v inom členskom štáte je možné zohľadniť v prípade uvedenom v čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, t. j. v prípade, ak si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu EÚ zachovala pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že posudzovanie otázky zachovania si pevných väzieb a bydliska žalobcu, čo súvisí s určovaním centra záujmov žalobcu počas jeho výkonu posledného zamestnania na území Veľkej Británie, bolo v predmetnom prípade kľúčovým.
14. Podľa názoru súdu, na základe orgánmi verejnej správy vykonaného dokazovania, zo zistených skutočností a okolností pobytu žalobcu vo Veľkej Británii v rokoch 2004 až 2018 vyplýva, že miesto, kde žalobca zvyčajne býval počas pobytu a počas posledného zamestnania, bola Veľká Británia, že žalobca si predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmov vo Veľkej Británii, pretože v konaní pred orgánmi verejnej správy bolo
- zistené, že žalobca zdržiaval v období od júla 2003 do marca 2004 na území Českej republiky. V ďalšom období sa od marca 2004 do marca 2018, t. j. 14 rokov, zdržiaval na území Veľkej Británie a zistená bola aj dlhodobá prítomnosť žalobcových najbližších osôb, manželky, s tromi maloletými deťmi, pričom po žalobcovom odchode na územie Slovenska, jeho najstaršia dcéra ostala vo Veľkej Británii študovať a do júna 2018 sa vo Veľkej Británii u príbuzných zdržiaval aj starší syn a mladší syn sa s rodičmi vrátil na Slovensko, a na území Slovenska mal žalobca v období, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť vo Veľkej Británii matku, za ktorou sa vracal 1 - 2 krát ročne čo nebolo sporné. Taktiež bolo nesporne zistenie, že žalobca pred odchodom do Českej republiky a následne do Veľkej Británie pracoval na území Slovenska v rôznych pracovnoprávnych vzťahoch, ktoré celkovo trvali približne 2 roky a 3 mesiace, že žalobca pracoval od marca 2004 do marca 2018 v piatich pracovných pomeroch vo Veľkej Británii. Posledné zamestnanie v spoločnosti Cooke Brothers Ltd , trvalo od januára 2015 do marca 2018 ( t. j viac ako 3 roky), pričom u tohto zamestnávateľa pracoval prostredníctvom pracovnej agentúry už od júna 2014. Posledný žalobcov pracovný pomer vo Veľkej Británii bol uzavretý na neurčitý čas, nemal sezónny charakter a bol ukončený dohodou z dôvodu odchodu žalobcu na Slovensko, a teda zo žalobcovho podnetu, a že v období od marca 2012 do septembra 2012 bol evidovaný príslušnými britskými službami zamestnanosti ako uchádzač o zamestnanie a poberal dávku v nezamestnanosti, preto pokiaľ ide dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu na území dotknutých štátov a pokiaľ ide o rodinnú situácia žalobcu treba túto považovať za stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh a preto tieto zistenia jednoznačne nasvedčujú vytvoreniu centra záujmov žalobcu vo Veľkej Británii.
- zistená bytová situácia, keď na území Veľkej Británie, kde žalobca býval spočiatku spolu s rodinou v podnájme a v roku 2007 nadobudol vo Veľkej Británii nehnuteľnosť, rodinný dom v ktorom s rodinou býval až do februára 2018, ktorý tesne pred návratom na územie Slovenska predal svedčí vytvoreniu centra záujmov žalobcu vo Veľkej Británii. Pokiaľ žalobca počas pobytu vo Veľkej Británii na Slovensku v roku 2006 nadobudol do výlučného vlastníctva rodinný dom, v ktorom bývala jeho matka, tak žalobca od uvedeného roku v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii vlastnil nehnuteľnosť aj na Slovensku aj vo Veľkej Británii, ale práve vo Veľkej Británii reálne využíval rodinný dom na bývanie spolu s najbližšími osobami, a preto aj bytová situácia žalobcu svedčí zachovaniu si pevných väzieb a bydliska žalobcu na území Veľkej Británie.
- bola zistená žalobcova daňová povinnosť, ktorú si plnil na území Veľkej Británie, z čoho vyplýva, že štát bydliska žalobcu na daňové účely bola Veľká Británie v ktorom štáte žalobca vykonával zamestnanie, čo svedčí zachovaniu si pevných väzieb a bydliska žalobcu na území Veľkej Británie. Žalobca takto vyššie od žalobcu zistené skutočnosti a okolnosti z ktorých žalovaný v rámci voľnej úvahy zhodnotil, ničím nerozporoval, keďže ich sám takto uviedol do zápisnice 26.4.2018.
15. Preto na základe uvedeného sa súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že žalobcom uvedená väzba k Slovenskej republike, vzhľadom na pobyt matky žalobcu na Slovensku a iba jeho vlastníctvo nehnuteľnosti, reálne nevyužívanej na bývanie žalobcom nie sú v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobcu na území Veľkej Británie a jeho stabilnou pracovnou situáciou vo Veľkej Británii, jeho rodinnou situáciou vo Veľkej Británii a stabilnou bytovou situáciou vo Veľkej Británii silnejšie, čo nasvedčuje tomu, že žalobca si počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvoril centrum záujmov vo Veľkej Británii a preto v konečnom dôsledku nebolo možné pri posúdení nároku na dávku v nezamestnanosti aplikovať čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia a uplatniť zásadu úhrnu dôb v zmysle čl. 61 Základného nariadenia. Preto námietky žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov lebo zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci súd nepovažoval za dôvodné.
16. Súd preto zastáva názor, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať vo Veľkej Británii, pritom nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia a k vráteniu sa na Slovensko a preto tvrdenia žalobcu aj podľa názoru súdu vyznievajú účelovo v snahe získať dávku v nezamestnanosti od Slovenskej republiky, kde žalobca vôbec neodvádzal poistné. Súd sa tak v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia) a centrum záujmov nezachoval na území Slovenska.
17. Súd konštatuje, že žalobca síce namietal voči zisteniu skutkového stavu v bode 3 žaloby, kde poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6Sa/13/2018 a nepriamo tvrdí, že skutkový stav nebol dostačujúci na riadne posúdenie veci ak uvádza, že správne orgány oboch stupňov pochybili pri posudzovaní žiadosti žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti, nakoľko si nesplnili svoju povinnosť zistiť dostatočne skutočný stav veci, o ktorom by neboli žiadne pochybnosti, ale žiadne ďalšie dôkazy na doplnenie dokazovania pred orgánmi verejnej správy žalobca pre ešte úplnejšie zistenie skutkového stavu žalobca nenavrhol vykonať, ani ich neoznačil. Pokiaľ žalobca poukazuje na ním uvedený rozsudok tunajšieho súdu tak súd k tomu udáva, že v tomto prípade ide o podstatne iné skutkové zistenia a okolnosti prípadu ako v prípade sp. zn. 6Sa/13/2018, pretože tam správne orgány vychádzali s iného skutkového stavu, keď zistili, napr. že „...na území iného členského štátu Európskej únie /D./ preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti: od 08.11.2013 do 30.09.2016, 1058 dní....“ a žalobkyňu ani len nevypočuli a nevypočuli ani ňou označených svedkov, ako to ďalej vyplýva z uvedeného rozsudku citát : „Úlohou žalovanej bude výsluchom žalobkyne a iných osôb, prípadne žalobkyňou označených ako svedkov, zistiť čo bolo skutočným dôvodom a za akých okolností vycestovala žalobkyňa za prácou na územie D., aký bol jej úmysel, ak uviedla...“ Dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného teda bolo nevykonanie navrhnutého dokazovania a v dôsledku toho nedostatočne zistený skutkový stav. V danom preskúmavanom prípade však žalobca žiadne ďalšie dokazovanie v správnom konaní nenavrhol vykonať a ani iné dôkazy správnemu orgánu neoznačil.
18. Žalovaný nespochybnil ani žalobcom uvádzané skutočnosti v bode 4 žaloby o tom že počas pobytu vo Veľkej Británii v rokoch 2004-2018 pravidelne cestoval na Slovensko 1 až 2 krát ročne sám alebo aj s rodinou, kde sa zdržiaval na adrese trvalého pobytu v obci T. Č.. XX, v rodinnom dome, ktorého výlučné vlastníctvo preukázal žalobca relevantným listinným dôkazom, že vzhľadom na vzdialenosť štátov Slovensko a Veľká Británia a s prihliadnutím na limitované možnosti pracovného voľna (dovolenky) sa žalobca vracal do miesta svojho trvalého pobytu, kde sa zdržal v priemere 4-5 týždňov nielen za účelom realizácie rekonštrukčných prác na rodinnom dome a návštev svojich najbližších príbuzných (matky B. K. a súrodencov), ale aj z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu matky žalobcu (viac ako tri roky chodí pravidelne na dialýzu, má problémy so srdcovocievnym systémom) a tieto aj vyhodnotil v rozhodnutí, ale poukázal však na to, že prvostupňový správny orgán vyhodnocoval otázku bydliska žalobcu a otázku zachovania pevných väzieb žalobcu so Slovenskou republikou vo vzťahu s preukázaním centra záujmov žalobcu v období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Veľkej Británie počas posledného pracovného pomeru, pričom tieto boli posudzované výlučne v zmysle kritérií nastavených článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.
19. Súd preto jednotlivé žalobné námietky žalobcu považuje za nedôvodné zastávajúc názor, že zistenie skutkového stavu žalovaným ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci žalovaným, na ktorý zistený skutkový stav žalovaný správne aplikovali príslušné právne predpisy, čo vyústilo do vydania zákonného rozhodnutia žalovaného. Žalovaný správny orgán v
dostatočnom rozsahu posúdil kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotil a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom aj odôvodnil.
20. Súd pri rozhodovaní pritom bral v úvahu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/32/2012 z 26.06.2013, 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.1.2018.
21. Preto súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím zákonným, vydaným v súlade s právnou úpravou, ako aj ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vyporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, žalovaný sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa súd v celom rozsahu preto stotožňuje.
22. Vo svetle uvedeného považuje súd zistenie skutkového stavu na posúdenie veci za dostačujúce, má za to, že v danom prípade došlo správne k určeniu bydliska dotknutej osoby podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia na území Veľkej Británie, pretože súčasťou skúmania „miesta bydliska“ žalovaným nebolo len preukázanie skutočností, ktoré by svedčili o nezachovaní bydliska na území Slovenskej republike, ale zároveň aj zisťovanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste výkonu zamestnania žalobcu.
23. Súd zdôrazňuje, že žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní a aj na pojednávaní súdu uviedol, že nič nové čo by nebol uviedol do zápisnice spísanej správnym orgánom 26.4.2018 pred žalovaným by neuviedol a preto z takto zisteného skutkového stavu aj súd vychádzal. Preto za takýchto vyššie uvedených skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je aj podľa názoru súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak žalovaný dospel k záveru, že skutkový stav veci bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy považoval za súladné so zákonom, bolo potrebné jeho rozhodnutie, považovať za správne.
24. Súd dospel zhodne ako žalovaný k záveru, že žalovaný v danej veci postupoval v intenciách vyššie citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistil skutkový stav pre riadne posúdenie veci a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo zistených skutkových okolností vyvodili správny právny záver, a preto žalovaný nepochybil, keď odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Michalovce, ktorá rozhodnutím číslo: 4563/2018-MI-DvN zo dňa 10. mája 2018 rozhodla, podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa ČI. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
25. Preto z vyššie uvedených dôvodov súd považuje rozhodnutie žalovaného za vecne správne, ktoré vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, lebo je jednak preskúmateľné pre zrozumiteľnosť ako aj pre dostatok dôvodov a pretože zistenie skutkového stavu žalovaným ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci. 26. Na základe uvedených skutkových zistení a najmä právnych názorov Najvyššieho súdu SR súd, dospel k záveru, že nie sú dané podmienky pre zrušenie rozhodnutia žalovaného.
27. Pretože rozhodnutie žalovaného vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu žalovaným je postačujúce na posúdenie veci a že žalované rozhodnutie je preskúmateľné pre dostatok dôvodov a zrozumiteľnosť, z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
28. Neúspešnému účastníkovi konania, ktorým bol žalobca, súd právo na náhradu trov konania nepriznal v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP, a keďže žalovaný si právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 168 SSP neuplatnil, súd vyslovil vo výroku svojho uznesenia, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 odseku 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.