Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3To-74-2021.pdf
PDF · 138.63 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/74/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Ondreja Samaša a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovanému E. U., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom E. Q., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Žilina, trestne stíhaného pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. s poukázaním na § 138 písm. a) Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 12. januára 2022 prejednal odvolanie obžalovaného E. U. proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 12T/102/2020 zo dňa 8. septembra 2021 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného zamieta, pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 8. septembra 2021, sp. zn. 12T/102/2020, bol obžalovaný E. U. uznaný vinný zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. s poukázaním na § 138 písm. a) Tr. zák., na skutkovom základe, že dňa 20.09.2019, v čase okolo 21.05 hod., v Púchove, na ulici Z. mieru, pri bytovom dome č. XXXX/XX, po tom, ako zistil, že poškodený G. I.ć mu predal za sumu 20,- Eur, zatavenú striekačku s obsahom kryštálov himalájskej soli, vydávajúc obsah striekačky za pervitín, vytiahol na poškodeného G. I.ća nôž, o dĺžke čepele asi 14 cm, ktorý držal v pravej ruke, týmto sa zahnal dvakrát do oblasti brucha poškodeného G. I.ća, ktorý úskokom vzad sa vyhol zasiahnutiu nožom, po čom sa poškodený G. I.ć snažil obžalovaného E. U. ukľudniť, kedy obžalovaný E. U. žiadal od poškodeného G. I.ća sumu 50,- Eur, ktoré však poškodený G. I.ć pri sebe nemal a obžalovanému E. U. uviedol, že si ich požičia od kamaráta E. U., pričom na parkovisku pri bytovom dome č. XXXX/XX na F. slobody v H., kam sa presunuli pešo, sa mu nepodarilo po telefonickom kontaktovaní E. U. od neho zabezpečiť finančné prostriedky, po čom poškodený G. I. uviedol obžalovanému E. U., že bude musieť ísť pre peniaze k sebe domov, po čom obžalovaný E. U. znervóznel a následne sa spoločne presúvali pešo k bydlisku poškodeného, počas čoho poškodený G. I.ć zatelefonoval svojej matke S. I., ktorej uviedol, že potrebuje 50,- Eur, bez bližšej špecifikácie tejto svojej potreby, a po príchode do miesta bydliska poškodeného G. I.ća pred bytový dom č. XXXX/XX na ulici H. v H., v čase asi o 21.30 hod., si obžalovaný E. U. sadol na lavičku nachádzajúcu sa pred hlavným vchodom do bytového domu a držiac nôž v pravej ruke poškodenému G. I.ćovi, povedal, aby mu dal do zálohy mobilný telefón zn. IPhone 8 Plus, 64GB, Space Gray, O.: XXXXXXXXXXXXXXX, ktorý u neho videl, s čím však poškodený G. I.ć nesúhlasil, na čo obžalovaný E. U. vykríkol, aby mu dal uvedený telefón, inak ho dopichá, napriahol pravú ruku s nožom v smere k hrudníku poškodeného G. I.ća, po čom mu poškodený G. I.ć z obavy osvoj život a zdravie predmetný telefón odovzdal a vošiel do priestorov obytného domu, po čom obžalovaný E. U., zobral mobilný telefón a z miesta činu odišiel, pričom týmto konaním poškodenému G. I.ćovi, nespôsobil žiadne zranenie a poškodenej S. I., spôsobil zmocnením sa mobilného telefónu zn. O. X H., XX GB, J. G., O.: XXXXXXXXXXXXXXX, škodu vo výške 389,35 Eur.
Za to bol odsúdený podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2, 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol obžalovaný zaviazaný k povinnosti nahradiť škodu poškodenej S. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H., H. XXXX/XX, vo výške 389,35 Eur.
Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu podal odvolanie obžalovaný do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Následne obžalovaný odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, ako aj vlastným podaním.
Obhajca v písomných dôvodoch odvolania uviedol nasledovné:
„Obž. E. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom mesto Q., prostredníctvom advokáta D.. D. H., obhajcu ustanoveného Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 1Tp/4/2020-9 zo dňa 03.02.2020, odôvodňuje odvolanie proti rozsudku oznámenom jeho vyhlásením na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Považská Bystrica dňa 08.09.2021. Odvolanie bolo oznámené proti výroku o vine aj treste s presvedčením obžalovaného o tom, že bolo úplne jedno, aké dôkazy boli pred súdom vykonané, nakoľko rozhodnutie o vine je založené na prezumpcii viny a v rozpore s vykonaným dokazovaním.
Obžalovaný nie je schopný pochopiť dôvody rezignácie súdu prvého stupňa na niekoľko základných zásad trestného konania. Oproti tomu je nepochopiteľný opačný prístup súdu, vo forme zvýšenej aktivity pri schvaľovaní, podporovaní a odôvodňovaní protiprávneho konania prokurátora a účelové domýšľanie si skutku nad rámec vykonaného dokazovania.
Rezignácia na základné zásady trestného konania - nerovnosť strán, nezákonnosť vykonávania dokazovania, v pochybnostiach v neprospech obžalovaného, s prezumpciou viny
G. I., v procesnom postavení poškodený, v trestnoprávnej rovine vo vzťahu ku obžalovanému v konaní pred súdom si nepamätal nič relevantné. Túto situáciu, v záujme udržania trestnosti konania obžalovaného pred súdom, prokurátorka sa rozhodla zvrátiť a prekonať svojím vlastným protiprávnym konaním, kedy v rozpore s trestným poriadkom tohto svedka /poškodeného konfrontovala svojvoľným čítaním častí výsluchu z prípravného konania, a to bez súhlasu predsedu senátu, za účelom údajného odstraňovania rozporov a procesnú nezákonnosť výsluchu vyvrcholila návodnou otázkou „mali ste inak strach?“, pri ktorej poškodený nemohol odpovedať inak, ako „áno“, s implikáciou naplnenia skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona. Bez konštatovania o vnútornom postoji ku skutku tvrdenému samotným poškodeným by nešlo o naplnenie skutkovej podstaty trestného činu.
Ide o evidentný rozpor s ust. § 122 ods. 3 v spojení s § 258 ods. 1 Trestného poriadku o zákaze sugestívnych otázok a s ust. § 264 Trestného poriadku napriek tomu, že následnou reakciou prokurátora a súdu bolo najskôr popieranie, potom zľahčovanie a napokon odôvodňovanie takýchto protiprávností.
Prokurátorka sa najskôr vyjadrila v tom zmysle, že ak by došlo ku protiprávnemu konaniu, tak by súd ju na to určite upozornil, čo sa nestalo a preto sa vlastne nič nestalo. Navyše, jej spôsob vedenia výsluchu je údajne bežný. Následne prečítala rozhodnutie súdu v inej veci, kde intenzita svojvoľnej konfrontácie s výsluchom z prípravného konania prokurátorom bola vyhodnotená ako nízka na to, aby takýto dôkaz bol ako celok nezákonný (s logickou implikáciu, že na území SR sa riadime anglosaským systémom práva, ktorého súčasťou sú aj precedenty a môžeme preto všeobecne rezignovať na zákonnosť, lebo v systéme súdnej sústavy na Slovensku iste nájdeme ku každému porušeniu zákonnosti obdobný prípad, v ktorom nejakým rozhodnutím v inej trestnej veci bol protizákonný postup kvázi konvalidovaný (kvázi konvalidovaný - uvedomujúc si zložitosť problematiky a diferencovanie medzi právnym úkonom a rozhodnutím súdu). Ak prokurátor by mal záujem byť konzistentný, a jeho argumentácia by mala byť dôveryhodná, potom by mal sám vyvolať konanie na Najvyššom súde SR, aby aj jeho konkrétne porušenie zo dňa 17.05.2021 bolo kvázi konvalidované ako individuálne právne nerelevantné. Dovtedy poukazovanie na iné prípady je irelevantné a platí stav, že zákon, resp. procesný predpis bol zo strany prokurátora porušený a dôkaz je nezákonný.
Súd najskôr (bezprostredne po výsluchu) popieral protiprávnosť a na ďalšom pojednávaní prisvedčil prokurátorke, že intenzita protiprávneho konania svojvôľou čítania zápisnice bola nízka a sugestívne a kapciózne otázky neboli žiadne, nakoľko (údajne) aj podľa názoru súdu ide o bežný postup kladenia
otázok. Ku legalizácii protiprávnosti sa súd vrátil aj v odôvodnení rozsudku, kde vysvetľuje, že nakoľko obžalovaný mohol odpovedať kladne alebo záporne, nejde o kapcióznu otázku. Napriek rešpektu ku zásade lura novit curia musíme formulovať obavu, že takáto tvrdošijná obhajoba protiprávnosti konania prokurátora nemá charakter jednorazového pochybenia.
Obžalovaný tvrdí, že v prípade kladenia otázok zo strany prokurátorky išlo o nedovolené a protiprávne podieľanie sa na rekonštrukcii pamäti svedka vyvolávaním falošných spomienok, za účelom záchrany obžaloby a udržania trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného. Jednoznačne išlo o učebnicové návodné, resp. procesne presnejšie kapciózne a sugestívne otázky, bez ohľadu na vytváranie fikcie zo strany prokurátora aj súdu, že takéto konanie je bežné, napriek neakceptovaniu námietok obhajcu súdom, vznesených proti takéhoto spôsobu vedenia výsluchu bezprostredne po jeho uskutočnení. V prípade postupu v rozpore s § 264 TP dokonca s následným vyjadrením podpory takéhoto konania zo strany súdu odôvodňovaním dôležitosti a významu odstraňovania rozporov pre účely trestného konania, no už s opomenutím, že odstraňovanie rozporov prísne podlieha procesným predpisom a zákonom stanovenému postupu.
Neakceptovanie procesného pochybenia vedenia výsluchu prokurátorom, z hľadiska obžaloby najdôležitejšieho svedka/ údajného poškodeného, obžalovaný považuje a intenzívne vníma ako hrubé porušenie jeho práva na zákonnosť procesu.
Obžalovaný sa domáha, aby súd, s prezumpciou zásady Iura novit curia sám postupoval podľa zákona a nepripustil a netoleroval sugestívne otázky, ani svojvôľu prokurátora pri nedočkavom konfrontovaní svedka (bez súhlasu súdu), nakoľko tým narúša vyššie spomínanú zásadu rovnosti strán a ústavné právo obvineného na nestranný súd. Tolerovanie a schvaľovanie neakceptovania základných princípov súdneho konania, osobitne v trestnom konaní (rovnosť zbraní a právo na nestranný súd) má priamy dopad na zákonné objasnenie veci alebo úplnosť a správnosť skutkových zistení, a majú byť vyhodnotené odvolacím súdom v súlade s ust. § 321 ods. 1 písm. b) TP, resp. akceptovaným dôvodom v konaní dovolacieho súdu pri posudzovaní dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) TP.
Aktuálne je namieste poukázať skôr na inú súdnu prax, formovanú v aktuálnych medializovaných trestných veciach, ktoré usmerňujú súdnu prax takým smerom, že nezákonný dôkaz svedčí v prospech obžalovaného a nie v neprospech obžalovaného. Ide napr. o aktuálny Nález ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2021-80 zo dňa 13.05.2021, podľa ktorého úlohou súdov pri rozhodovaní o väzbe je dohliadať na dodržiavanie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní a v prípade, ak ku porušeniu zákona dôjde, z takéhoto postupu vyvodiť dôsledky v prospech obžalovaného.
Oproti poukazovaniu prokurátora na zanedbateľnú intenzitu protiprávností v inej trestnej veci, obžalovaný tvrdí, že v SR sa riadime kontinentálnym právom, teda všeobecne platnými právnymi predpismi a v tomto kontexte dávame do pozornosti súdu ústavné právo obžalovaného a právo priznané mu dohovorom, na rešpektovanie základných zásad trestného konania vyjadrených napr. v § 2 ods. 14 Trestného poriadku, podľa ktorej strany sú si v konaní pred súdom rovné, rešpektujúc ústavné právo obvineného na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy SR), rešpektujúc právo obvineného na spravodlivé súdne konanie uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie federálneho ministerstvo zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky uverejnené pod č. 209/1992 Zb.).
Pri formálnej požiadavke na rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť uplatňovať si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane. Ak prokurátor má niesť zodpovednosť za dokázanie viny obžalovaného v konaní pred súdom a ak v tomto konaní súd má vystupovať ako nestranný orgán, súd nemôže akceptovať, resp. až aktívne obhajovať konanie v evidentnom rozpore s procesným poriadkom (§ 122 ods. 3 v spojení s § 258 ods. 1 TP, tiež § 264 TP), pričom obhajobe sa podobného komfortu nedostalo, resp. ani nežiadalo.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (I. ÚS 361/2010-34, I. ÚS 255/2010) uviedol, že základnému právu (na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu. Z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v
prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež me- dzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07).
Obžalovaný sa domnieva a očakáva, že ľudské právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl.,46 ods. 1 Ústavy SR premietnuté do ustanovenia § 2 ods. 7 TP, podľa ktorého každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, čo je podľa rozsiahlej a ustálenej judikatúry vyšším princípom, ako právo prokurátora viesť výsluch protiprávnym spôsobom, dokonca za aktívneho prisviedčania a nepochopiteľného obhajovania takýchto protiprávností súdom.
Obdobne súd pochybil aj pri postupe rozpore s dôležitými zásadami trestného konania „in dubio pro reo“ a prezumpcie neviny. Reálna aplikácia obidvoch základných zásad trestného konania pri výkone rozhodovacej činnosti, v danom prípade, bola reálne posunutá do diametrálne opačnej roviny, a to - v pochybnosti v neprospech obžalovaného, s konštantnou prezumpciou viny. Posledné rozhodnutie o návrhu obžalovaného na prepustenie z väzby, okrem iného, bolo odôvodnené aj hodnotením dôkaznej situácie zo strany súdu. Konkrétne na pojednávaní 17.05.2021 súd sa vyjadril, že obžalovaný nerozptýlil pochybnosti a nespochybnil skutkové okolnosti, ktoré sú mu kladené za vinu.
Obžalovaný pri odôvodnení sťažnosti ku rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prepustenie. z väzby dňa 25.05.2021 zjavne mylne sa domnieval, že ak na prezumpciu viny ako aplikačnú zásadu rozhodovacích procesov poukáže a súd sa s týmto oboznámi, že do budúcnosti súd sa bude aspoň formálne vyhýbať takémuto prezentovaniu vnútorného nastavenia rozhodovacích procesov. Žiaľ musíme konštatovať, že ku odôvodneniu s prezumpciou viny pri zamietnutí návrhu na prepustenie z väzby súd dokonca podporne sa vrátil ešte aj pri krátkom odôvodnení rozsudku pri jeho vyhlásení 08.09.2021 napriek tomu, že v písomnom odôvodnení rozhodnutia sa o tomto už nenachádza žiadna zmienka.
Ku zákonnosti trestného procesu, ku rovnosti strán, ku prezumpcii neviny, zásade In dubio pro reo, v našom právnom systéme je také množstvo konštantnej judikatúry, že má už charakter notoriety, a preto nepovažujeme za potrebné ju bližšie citovať ani pre účely odôvodnenia odvolania.
Ku vykonanému dokazovaniu
Obžalovaný tvrdí, že svedok / poškodený G. I. aktívne vyvolal konfliktnú situáciu bez toho, aby ju následne mal pod kontrolou, alebo ju potom vedel riešiť a bez akejkoľvek hlbšej logickej úvahy o dôsledkoch svojho konania sa sám svojvoľne a protiprávne vmanipuloval do procesného postavenia agenta na odhaľovanie trestnej činnosti podľa § 10 ods. 20 a ods. 22 Trestného poriadku, resp. § 117 TP a § 30 Trestného zákona. Dôveryhodnosť jeho výpovede je narušená intenzívnou snahou trestnoprávne potrestať aspoň obžalovaného, domnelého „feťáka“, ktorý aktívne oslovil svedkyňu Machatovú s úmyslom „ponaučiť a vytrestať feťáka“, lebo „nemá rád feťákov“ a chcel ich obidvoch „ponaťahovať“, no nečakal, ,,že sa to tak skomplikuje“ - citáty z výpovede poškodeného v prípravnom konaní. Jeho matka S. I. má iba sprostredkované informácie od svojho syna G. I., no najviac rezonuje jej prekvapenie z toho, že situácia bola pre jej syna neobvyklá, čo dokumentuje otázkou, ktorú mu položila: ,,to ty, ako boxerista, si nevieš urobiť poriadok“. Odpoveď „poškodeného“: ,,nedalo sa, lebo ten muž mal nôž“. Uvedené dokumentuje ukrivdenosť jej syna, že situáciu nezvládol obvyklým domi- nantným a agresívnym spôsobom. Ide o dôkaz obvyklosti fyzickej prevahy, dominantného a agresívneho správania jej syna a prekvapenie z neštandardného priebehu napĺňania skôr uvedených ambícií jej syna, a nie naplnenie skutkovej podstaty zločinu lúpeže obvineným podľa§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) TZ, ani dôkaz trestnej činnosti obžalovaného.
Skutková veta v obžalobe je napísaná inak, s dôrazom na trestnosť konania obžalovaného, no v konaní pred súdom konkrétna. skutková veta preukázaná nebola. Existuje nekonečné množstvo iných paralelných dejov, ktoré sa mohli stať oproti deju, ktorý je formulovaný v obžalobe, no súd, aplikujúc zásadu „v pochybnostiach v neprospech obžalovaného“ sa rozhodol aplikovať prísne taký dej, ktorý je domyslený vždy z najhoršej možnej alternatívy všetkých protichodných výpovedí svedkov v prípravnom konaní. Súlad so skutkovou vetou v obžalobe, resp. ani žiadna protiprávna činnosť obžalovaného nebola
preukázaná žiadnym priamym dôkazom, ani nepriamymi dôkazmi, ucelenými a navzájom previazanými, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti jedného usvedčujúceho dôkazu (napr. Uznesenie NS SR sp. zn. 2Tos/4/2009 zo dňa 26.02.2010). Preukázaná nebola v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom.
Prvý rozpor je už v popise motorového vozidla, ktorými mal obžalovaný, ako pasažier taxislužby spolu s Q. E. prísť do H. za poškodeným. Obžalovaný tvrdil, že prišli čiernym Super B (výsluch 1 O. 03. 2020), poškodený v prípravnom konaní tvrdil, že prišli staršou zelenou Oktáviou výsluch 09.06.2020), v súdnom konaní si nepamätal. Taxikár C. K. konkrétnu jazdu identifikovať nevedel, no potvrdil, že v rámci zamestnania používal „Škoda Octávia čierna farba, Suberb, biela farba" a motorové vozidlo zn. Škoda zelenej farby nevlastnil a neužíval (výsluch 22. 05. 2020).
Svedok E. U. sa vyjadril, že poškodený v telefóne mal „také ako strach“, no nepovedal nič bližšie, napr. čo konkrétne sa udialo.
Svedkyňa Q. E. v konaní pred súdom sa nevyjadrila prakticky nijako, v prípravnom konaní detto.
Svedok E. R. sa vyjadril o tzv. skupinovej trestnej výprave poškodeného za obžalovaným do Trenčína, na čo súd automaticky neprihliadol.
Poškodený v inkriminovanom čase uskutočnil stresový telefonát na políciu, vo vlastnej réžii, no ku ktorému, resp. ku ktorého obsahu v konaní pred súdom sa už nehlásil.
Zo znaleckého posudku Centra duševného zdravia s.r.o. na obžalovaného vyplývajú aj negatívne pasáže, no aj pozitívne hodnotenie (napr. ,,Z psychiatrického hľadiska pobyt obžalovaného na slobode nie je nebezpečný pre spoločnosť"). Automaticky sú relevantné len negatívne pasáže.
Najproblematickejšia je nelogická skratka, ktorú súd uskutočnil medzi vykonaným dokazovaním a hodnotením dôkazov. Výpoveď poškodeného, podľa odôvodnenia rozsudku, je údajne podporená aj previerkou na mieste samom a tiež kamerovými záznamami, z ktorých pre súd vyplývajú skutočnosti, ktoré uvádzal poškodený a potvrdzujú, že sa skutok stal tak, ako je uvedené v obžalobe.
V skutočnosti obžalovaný nepopiera, že v Púchove bol, že prakticky na všetkých kamerových záznamoch v meste spolu s poškodeným boli zaznamenaní a jeho prítomnosť v Púchove nie je protiprávna, a už vôbec nie je trestná. Súd neakceptuje, že na žiadnom kamerovom zázname nie je preukázaná žiadna zbraň, napr. nôž v ruke alebo na tele obžalovaného, ako v prípravnom konaní tvrdil poškodený. Nelogickosť dynamizuje skutočnosť, že išlo o letný deň, resp. večer, čo bolo dôvodom na jednoduché jednovrstvové oblečenie obžalovaného aj poškodeného, kde aspoň na jednom kamerovom zázname, aspoň na jednu sekundu by nevyhnutne muselo byť vidieť nejaký predmet či už v ruke obžalovaného alebo na jeho tele, alebo priliehavom oblečení. Žiadny takýto predmet, napriek pre- chádzaniu sa prakticky po celom Púchove, popod všetky kamery v Púchove, nie je zaznamenaný ani v jednej sekunde záznamu.
Napriek tomu výpoveď poškodeného bola vyhodnotená ako pravdivá a súd tam takýto neexistujúcu a neviditeľnú zbraň, resp. nôž napriek jej neexistencii vidí, lebo rozhodnutie odôvodňuje súladom kamerových záznamov so skutkovou vetou v obžalobe. V tomto kontexte spoliehanie sa na vykonané dokazovanie, alebo aspoň na zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného vyznieva absurdne a je skutočne namáhavé domyslieť si práve taký virtuálny dej, ako je uvedený v obžalobe. Obžalovaný sa nemôže zmieriť s tým, že súd uprednostňuje účelový stres telefonát poškodeného a jeho obranné tvrdenia svojej matke pred exaktným kamerovým záznamom (najmä pri vyhodnotení pravdivosti tvrdenia o existencii zbrane v ruke alebo na tele obžalovaného), alebo pri rozpore o dĺžke čakania obžalovaného na poškodeného pred bytovkou poškodeného. Súd rozpor o trvaní čakanie medzi obžalovaným a poškodeným alebo pochybné údajné tvrdenie o bielom Super-B považuje za univerzálny dôkaz o celkovom klamaní obžalovaného a dôkaz pravdovravnosti poškodeného, neuvedomujúc si, že napr. objektivizovanie časového úseku je možné prostredníctvom kamerového záznamu a prípadné subjektívne vnímanie plynutia času v prípadnej stresovej situácii nie je žiadnym klamaním.
Finálne odôvodnenie, že skutok tak, ako je obžalovanému kladený za vinu a bol preukázaný výpoveďou poškodeného, s podporou ďalších dôkazov, ktoré sa majú vzájomne korešpondovať a vzájomne sa dopĺňať, je už len exaktným dôkazom o paušálnej prezumpcii viny a rezignáciou na logiku a základné zásady trestného konania.
Obžalovaný sa domáha, aby v obžalobe tvrdené skutkové okolnosti o excese, ktorým je jeho údajná trestná činnosť, mu bola preukázaná, a to zákonným spôsobom a za dodržania zásady rovnosti strán. Obžalovaný ani len v teoretickej rovine nie je schopný prekonať aplikovanie prezumpcie viny vykonaním dôkazu opaku, argumentom „e contrario“, absenciu excesu, absenciu protiprávneho, resp. trestnoprávneho vlastného konania už z princípu a podstaty veci samej.
Aj obhajoba sa domnieva, že účelom trestného konania má byť, okrem iného, aj prevencia a minimalizovanie, resp. predchádzanie nežiaducim sociálno-patologickým javom v spoločnosti, ktorými môže byť aj možná tzv. trestná budúcnosť a spoločenská nebezpečnosť obžalovaného odôvodnená takým rozhodnutím súdu, ktoré je založené na diametrálne opačnej interpretácii dôkazov ako boli vykonané, ak rozhodnutie súdu v podstatnej časti nie len nereflektuje vykonané dokazovanie, ale domýšľa skutkový dej tak, aby bol v súlade so skutkovou vetou v obžalobe. Tiež ak rozhodnutie paušálne vychádza z prezumpcie viny obžalovaného a túto prezumpciu zásadne nie je možné prekonať žiadnou rozumnou argumentáciou, reflektujúcou základné zásady trestného konania, ani logickou úvahou.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme odvolaciemu súdu, aby po preskúmaní odvolania a napadnutého rozhodnutia rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a súdu prvého stupňa vec vrátil, prípadne vo veci sám rozhodol a a obžalovaného oslobodil spod obžaloby.“
Obžalovaný E. U. v písomných dôvodoch odvolania rovnako, ako obhajca v ním podaných dôvodoch odvolania, namietal, že prokurátorka na hlavnom pojednávaní bez rozhodnutie súdu prečítal výpoveď poškodeného z „predprípravného“ konania, v dôsledku čoho obžalovaný takýto postup pri vykonávaní dôkazov považuje za nezákonný. Obžalovaný tiež poukázal na obsah toho, čo vypovedal obžalovaný na hlavnom pojednávaní, ktorý obsah výpovede obžalovaného neusvedčuje zo spáchania trestného činu. Poškodený na hlavnom pojednávaní vypovedal neurčito, nepamätal si, čím ho mal obžalovaný ohrozovať, z ktorého dôvodu v zmysel zásady v pochybnostiach v prospech obvineného nemožno výpoveďou poškodeného na hlavnom pojednávaní odôvodniť rozhodnutie o vine obžalovaného. Obžalovaný poukázal na to, že vyšetrovateľ pri „uzatváraní“ spisu mu mal povedať, že neverí poškodenému a najradšej by trestné stíhanie zastavil, čo však nemôže, lebo by dostal od svojich nadriadených. Podľa názoru obžalovaného všetky ostatné vykonané dôkazy nepreukazujú, že by spáchal to, čo sa mu kladie za vinu. Preto jeho vina nebola dokázaná. Obžalovaný sa nedokáže stotožniť s odsúdením, lebo okresný súd nepostupoval správne. Prokuratúra sa dopustila protiprávneho konania, kládla sugestívne otázky, a preto nečakal, že okresný súd bude konať protiprávne a nezákonne. S poukazom na uvedené žiada, aby ho druhostupňový súd „zbavil obžaloby“ a prepustil ho z väzby na slobodu.
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, obžalovaný navrhol odvolaniu vyhovieť. Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.
Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. por., na podklade podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že podané odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Z podaného odvolania a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že obžalovaný namieta v prvom rade zákonnosť postupu pri vykonávaní výsluchu poškodeného a hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom. V uvedených dôvodoch odvolací súd identifikoval, že podaným odvolaním sú vytýkané chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali v zmysle 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. a chyby v napadnutých výrokoch o vine v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Pokiaľ ide o odvolaním vytýkané chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, na základe obsahu písomných dôvodov odvolania, podaných obhajcom obžalovaného, ako aj samotným obžalovaným, odvolací súd zistil, že konkrétne je okresnému súdu vytýkané čítanie výpovede poškodeného z prípravného konania prokurátorkou v rámci výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní bez súhlasu súdu podľa § 258 ods. 1 Tr. por. a že bola pripustená otázka prokurátorky poškodenému v znení „Mali ste inak strach?“, ktorú formuláciu otázky považuje obhajoba za rozpornú s ustanovením § 122 ods. 3 Tr. por.
V súvislosti s posudzovaním otázky zákonnosti konania predchádzajúceho napadnutým výrokom rozsudku odvolací súd považuje za potrebné poukázať na znenie ustanovenia § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por., podľa ktorého dôvodom na zrušenie rozsudku sú len podstatné chyby konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo na obhajobu. Z obsahu uvedeného ustanovenia teda jasne vyplýva, že nie každé porušenie procesných ustanovení o konaní je dôvodom na zrušenie rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por., ale musí ísť o podstatné chyby konania. Odvolací súd tak stál pre úlohou posúdiť, či obhajobou namietané postupy konania vykazujú rozpor s ustanoveniami, upravujúcimi postup v konaní a v prípade pozitívneho zistenia posúdiť, či ide o podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Vo vzťahu k obhajobou konkrétne vytýkaným chybám konania odvolací súd konštatuje, že skutkové námietky obhajoby majú oporu v obsahu zaznamenaného priebehu výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 15.7.2021. Je pravdou, že v priebehu výsluchu prokurátora bez osobitného návrhu začala čítať a aj prečítala časť zápisnice o výsluchu poškodeného z prípravného konania. K tomuto čítaniu došlo po tom, čo poškodený k okolnostiam, ku ktorým vypovedal, uviedol, že si ich presne nepamätá. V obsahu zaznamenaného priebehu výsluchu poškodeného má oporu aj to, že prokurátorka položila poškodenému otázku v znení: „Mal ste z neho strach?“. Zo zaznamenaného obsahu výpovede poškodeného ďalej vyplýva, že voči uvedeným, v odvolaní obžalovaného konkrétne namietaným postupom prokurátorky neboli zo strany obhajoby bezprostredne vznesené žiadne námietky. Až v rámci vyjadrenia k celej výpovedi poškodeného, naviac po začiatku komunikácie súdu so stranami o termíne, na ktorý má byť odročené hlavné pojednávanie, obhajca prvýkrát namietol uvedený postup prokurátorky pri výsluchu poškodeného.
Pokiaľ ide o obhajobou namietané porušenie procesných ustanovení odvolací súd poukazuje na to, že uvedené konkrétne dve námietky sa týkajú len časti obsahu výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní, teda len toho, čo súviselo s čítaním výpovede prokurátorkou a namietanej formulácie (jednej) otázky prokurátorky, po ktorej nasledovala jednoslovná odpoveď poškodeného na túto otázku. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené konkrétne námietky obhajoby voči postupu pri výsluchu poškodeného nie sú spôsobilé byť podkladom pre vyvodenie zákonného záveru o nezákonnosti výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní ako celku.
V súvislosti s odvolaním obžalovaného namietaným porušením procesného postupu odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hoci ustanovenie § 263 ods. 5 Tr. por. stranám, a teda aj obžalovanému a jeho obhajcovi v prejednávanom prípade, dáva procesne účinný nástroj namietať spôsob vykonávania výsluchov, vrátane výslovne priznaného práva namietať prípustnosť položenej otázky, zo zaznamenaného priebehu výsluchu poškodeného vyplýva, že ani obžalovaný a ani jeho obhajca bezprostredne nevzniesli žiadnu námietku podľa § 263 ods. 5 Tr. por., keď prokurátorka začala čítať časť výpovede poškodeného z prípravného konania a nevzniesli žiadnu námietku ani proti položeniu otázky zo strany prokurátorky „Mal ste z neho strach?“ predtým, než poškodený na túto otázku odpovedal. Zo záznamu priebehu vykonávania výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní vyplýva, že počas tohto výsluchu obhajobe nebolo žiadnym spôsobom upierané jej právo namietať spôsob vykonávania výsluchu, priznané jej ustanovením § 263 ods. 5 Tr. por. Prvýkrát bol namietaný postup prokurátorky zo strany obhajcu až po skončení výsluchu poškodeného a po jeho odchode z pojednávacej miestnosti v rámci vyjadrenia sa k vykonanému dôkaznému prostriedku. Zo záznamu tiež vyplýva, že po vyslovení námietok obhajcom v rámci vyjadrenia ku skončenému výsluchu sa prokurátorka vyjadrila, že sa nebráni možnosti zopakovať výsluch poškodeného, na ktoré vyjadrenie prokurátorky nebolo zo strany obhajoby nijako reagované.
V rámci riešenia otázky, či v dôvodoch odvolania namietaným postupom došlo k podstatným chybám konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por., odvolací súd musí konštatovať, že v súvislosti s obhajobou namietaným postupom pri čítaní časti výpovede poškodeného z prípravného konania na prečítanie časti výpovede zo strany prokurátorky nebol podaný návrh, ako to ukladá ustanovenie § 264 ods. 1 Tr. por. a samosudkyňa neurčila prokurátorku, aby prečítala časť výpovede poškodeného z prípravného konania, ako to určuje ustanovenie § 264 ods. 2 Tr. por. Z uvedeného vyplýva, že pri čítaní časti výpovede poškodeného pri jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní nebol dôsledne dodržaný postup, určený ustanovením § 264 Tr. por.
Na základe vyššie uvedeného zistenia o nedodržaní postupu podľa § 264 Tr. por. odvolací súd pristúpil k posúdeniu, či v tomto prejednávanom prípade došlo k podstatnej chybe konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Ako vyplýva z obsahu ustanovenia § 264 ods. 1 Tr. por., účelom predloženia skoršej výpovede svedkovi na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach je zabezpečiť objasnenie veci. Preto podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade samotným nedodržaním formálneho postupu (absencia podania návrhu strany a určenia zo strany súdu, kto má prečítať skoršiu výpoveď svedka), ako to namieta obhajoba v dôvodoch odvolania, nemohlo dôjsť k porušeniu záujmu zabezpečiť objasnenie veci v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. Zo záznamu o úkone tiež vyplýva, že obhajobe nebolo žiadnym spôsobom bránené vo včasnom a riadnom uplatnení procesných práv, najmä práva namietať spôsob vykonávania výsluchu poškodeného podľa § 263 ods. 5 Tr. por., z ktorého dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu obhajobou namietaným nedodržaním postupu pri čítaní časti výpovede poškodeného pri jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní nemohlo dôjsť k porušeniu práva na obhajobu v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Pokiaľ ide o obhajobou namietanú formuláciu otázky poškodenému v znení „Mal ste z neho strach?“, odvolací súd musí konštatovať, že vo formulácii tejto otázky je obsiahnuté, čo sa má zistiť z odpovede poškodeného. Z uvedeného dôvodu takto položená otázka vykazuje znaky rozpornosti s ustanovením § 132 ods. 2 štvrtá veta Tr. por. (zákaz klásť otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z výpovede).
Pri posudzovaní otázky, či v prejednávanom prípade v súvislosti s položením uvedenej otázky došlo k porušeniu práv obhajoby v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por., odvolací súd dospel k záveru, že obhajoba disponovala procesným právom podľa § 263 ods. 5 Tr. por. namietať prípustnosť takto formulovanej otázky, ktoré právo bez zavinenia okresného súdu nevyužila za účelom zbavenia povinnosti vypočúvanej osoby odpovedať na položenú otázku. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ani v tomto prípade nedošlo k porušeniu práva na obhajobu v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Pri posudzovaní, či obhajobou namietané položenie uvedenej otázky a odpoveď poškodeného na ňu, je v prejednávanej veci podstatné z hľadiska zabezpečenia objasnenia veci v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por., odvolací súd vychádzal z toho, že samotné vyjadrenie pocitov poškodeného pri čine, napĺňajúcom znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 188 Tr. zák., nie je významné pre záver o vine, keďže už samotným použitím násilia alebo hrozby bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci bez ohľadu od pocitov poškodeného sú napĺňané znaky skutkovej podstaty dokonaného trestného činu. Vzhľadom na to, že obhajobou namietaná formulácia otázky na poškodeného „Mal ste z neho strach?“ a odpoveď poškodeného „Áno“ sa v prejednávanom prípade týkala skutočnosti, ktorá nie je významná pre posúdenie, či skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, napĺňa všetky pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 188 Tr. zák., odvolací súd dospel k záveru, že ani z tohto hľadiska nemohlo dôjsť k podstatnej chybe konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Pokiaľ ide o odvolaním vytýkané hodnotenie dôkazov v prejednávanom prípade, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné
hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne dôkazy vykonané vo veci samej, teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.
V prvom rade odvolací súd k námietkam obhajoby vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov považuje za potrebné uviesť, že sa nestotožňuje s dôvodnosťou námietky obhajoby, podľa ktorej vo veci neboli produkované žiadne priame dôkazy vo vzťahu ku skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba. V prejednávanom prípade sú priamymi dôkazmi výpoveď obžalovaného a výpoveď poškodeného. Keďže skutok sa mal stať len medzi týmito dvoma osobami bez prítomnosti ďalšej osoby, okresný súd tak stál pred úlohou posúdiť, ktorá z verzií, prezentovaných obžalovaným a poškodeným, má byť podkladom pre rozhodnutie o vine, či už odsudzujúcim alebo oslobodzujúcim rozsudkom. Na základe preskúmania veci odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje jasné poukazy na obsah vykonaných dôkazov (v neprospech aj v prospech), úvahy, ako sa s výsledkami vykonaného vysporiadal a argumenty okresného súdu, prečo pri svojom rozhodovaní o vine obžalovaného vychádzal z verzie poškodeného. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustálenou súdnou praxou (viď R 8/1970) poukázal na dôkazy, majúce úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, ktoré potvrdzovali hodnovernosť výpovede poškodeného. Okresný súd tiež v súlade s ustálenou súdnou praxou (viď R 30/1966) sa dôsledne zaoberal aj vyskytujúcimi sa odchýlkami vo výpovedi poškodeného a ich príčinami. Za zodpovedajúci výsledkom vykonaného dokazovania odvolací súd považuje záver okresného súdu, podľa ktorého existujúce odchýlky vo výpovedi poškodeného majú svoj podklad v znižovaní schopnosti poškodeného reprodukovať vnímané skutočnosti s pribúdajúcim časom. Podľa názoru odvolacieho súdu správnosti toto čiastkového záveru okresného súdu nasvedčuje paradoxne aj argument obžalovaného v dôvodoch jeho odvolania, že poškodený oproti skutočnosti uvádzal inú farbu vozidla, na ktorom sa mal obžalovaný v žalovanej dobe dopraviť do Púchova, pretože žiadne dôkazy nespochybňujú skutočnosť, že obžalovaný sa do Púchova dopravil motorovým vozidlom a že obžalovaný a poškodený sa spolu nachádzali na mieste činu. Keďže popísanie nesprávnej farby motorového vozidla zo strany poškodeného za danej dôkaznej situácie nemôže žiadnym spôsobom spochybniť prítomnosť obžalovaného na mieste činu, logicky nie je možné uvedenie nesprávnej farby motorového vozidla poškodeným pripísať úmyslu poškodeného svojou výpoveďou neopodstatnene priťažiť obžalovanému.
Pokiaľ ide o argumentáciu obžalovaného v dôvodoch odvolania vo vzťahu k hodnoteniu vykonaných dôkazov, odvolací súd z obsahu tejto argumentácie konštatuje, že v dôvodoch odvolania nie je namietané, že by skutkové závery okresného súdu nemali oporu v tom, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, resp. že by bol postup okresného súdu rozporný s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. v zmysle vyššie uvedeného teoretického rámca. Obhajoba v dôvodoch odvolania sa len domáha vyvodenia iných záverov, iného hodnotenia dôkazov s tým, aby odvolací súd nariadil okresnému súdu, čo má vyvodiť z vykonaných dôkazov (ustáliť skutkové závery z tvrdení obžalovaného). Takejto požiadavke však odvolací súd v zmysle vyššie uvedených úvah o oprávnení odvolacieho súdu preskúmavať správnosť postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže odvolací súd nemá právomoc udeľovať súdu prvého stupňa záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov (nemá právo prikazovať, o ktoré konkrétne dôkazy má oprieť skutkový stav veci a aké konkrétne závery má z vykonaných dôkazov vyvodiť). Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že
môže upozorniť súd prvého stupňa len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať.
Z uvedených dôvodov odvolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému záveru o porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. okresným súdom pri hodnotení dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, teda odvolací súd sa nestotožnil s názorom obhajoby o danosti v odvolaní namietanej existencie vád napadnutého rozsudku v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Pokiaľ ide o všeobecné právne úvahy a poukazy na judikatúru v dôvodoch odvolania, odvolací súd s poukazom na uvedené úvahy vo vzťahu ku konkrétne namietaným vadám v odvolaní sa nestotožnil so všeobecnými názormi obhajoby o porušení práva obžalovaného na spravodlivý proces, zahŕňajúceho aj zásadu rovnosti zbraní, nestrannosti súdu a o porušení zásady prezumpcie neviny. Na základe vykonania prieskumnej povinnosti podľa § 317 ods. 2 Tr. por. odvolací súd dospel k záveru, že rozsudkom okresného súdu uložený trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby je v súlade so zákonom a nevykazuje znaky neprimeranej prísnosti. S poukazom na ustanovenie § 287 ods. 1 druhá veta Tr. por. za výsledkom vykonaného dokazovania zodpovedajúci a správny považuje odvolací súd aj výrok o náhrade škody.
Na podklade odvolania obžalovaného odvolací súd skúmal tiež správnosť výrokovej časti rozsudku okresného súdu z hľadiska existencie prípadných ďalších vád, v odvolaní obžalovaného nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak a) vo veci rozhodol nepríslušný súd, b) súd rozhodol v nezákonnom zložení, c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje, g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť, j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné, l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania, m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3, n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.
Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov odvolací súd v prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.
Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.