Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Obdo-94-2021.pdf
PDF · 172.09 KB
Case nature
Area
Subarea
2Obdo/94/2021
Legal thesis Official
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a členiek senátu JUDr. Ivany Izakovičovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobcov: 1/ H.. V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/X, XXX XX V., právne zastúpeného SD LEGAL, s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 51 717 395, 2/ H.. Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. X, XXX XX X., právne zastúpeného JUDr. Marekom Radačovským, advokátom so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961, proti žalovanému: T.P.T.- investment, s.r.o., so sídlom Hraničná 12, 058 01 Poprad, IČO: 47 378 956, zastúpenému Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 24Cb/87/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 6. mája 2021, č. k. 2Cob/1/2021-348, takto
r o z h o d o l :
I. Dovolanie žalovaného z a m i e t a.
II. Žalobcom 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 6. septembra 2019, č. k. 24Cb/324/2018-182 určil uznesenie valného zhromaždenia žalovaného, konaného dňa 12. októbra 2018 o vylúčení spoločníkov H.. V. O. a H.. Q. E. z dôvodu nesplnenia povinnosti splatiť vklad v súlade s § 113 ods. 4 Obchodného zákonníka za neplatné a priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Voči predmetnému rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. 2. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 21. apríla 2020, č. k. 2Cob/22/2019-259 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces porušením kogentných procesných ustanovení, v dôsledku čoho bolo žalovanému odňaté právo zúčastniť sa na pojednávaní a s tým súvisiacim vykonaním dokazovania podľa § 188 ods. 1 CSP a vyjadrením sa k jednotlivým vykonaným dôkazom, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň však uviedol, že vylúčenie spoločníka spoločnosťou v kadučnom konaní je upravené v § 113 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, pričom podmienkami pre úspešné vylúčenie spoločníka, ktorý nesplnil povinnosť splatiť vklad sú výzva na splnenie uvedenej povinnosti pod hrozbou vylúčenia zo spoločnosti s určením náhradnej lehoty, ktorá nesmie byť kratšia ako tri mesiace a v prípade, ak ani v tejto lehote nie je vklad splnený, tak spoločnosť rozhodne o vylúčení spoločníka na valnom zhromaždení jednoduchou väčšinou hlasov prítomných spoločníkov. Odvolací súd taktiež poukázal na rozdiel medzi kadučným konaním upravených v § 113 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka a rozhodnutím
súdu o vylúčení spoločníka zo spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka, pričom konštatoval, že v predmetnom prípade sa nejedná o postup podľa § 149 Obchodného zákonníka. 3. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, ten za účasti žalobcov a zástupkyne žalovaného vykonal dňa 21. júla 2020 pojednávanie, na ktorom vydal napadnutý rozsudok, ktorým určil, že uznesenie valného zhromaždenia žalovaného T.P.T.- investment s.r.o., so sídlom Hraničná 12, 058 01 Poprad, IČO: 47 378 956, zapísaného v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel Sro, vložka číslo 28720/P, konaného dňa 12. októbra 2018 v znení: ,,Spoločnosť T.P.T.-investment s.r.o. vylúčila dňa 12. októbra 2018 spoločníka H.. V. O., trvale bytom G. XXXXX, XXX XX V. a spoločníka H.. Q. E., trvale bytom X. X, XXX XX X. zo spoločnosti z dôvodu nesplnenia povinnosti splatiť vklad v súlade s § 113 ods. 4 Obchodného zákonníka. V súlade s § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka výška vyrovnacieho podielu vylúčených spoločníkov predstavuje 0,- Eur (slovom: nula Eur)" je neplatné. Výrokom II. predmetného rozhodnutia priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že obchodná spoločnosť T.P.T-investment, s.r.o. bola založená spoločenskou zmluvou dňa 19. septembra 2013 žalobcami a od 1. októbra 2013 je spoločníkom aj Q. S.. Všetky osoby sú zároveň aj konateľmi spoločnosti. Listom zo dňa 14. júla 2017 boli žalobcovia ako spoločníci žalovaným podľa § 149 Obchodného zákonníka upozornení na možnosť vylúčenia spoločníka zo spoločnosti z dôvodu konania v rozpore so záujmami spoločnosti. Výzva bola podpísaná Q. S. ako konateľom spoločnosti. Dňa 24. septembra 2018 zaslal žalovaný žalobcom pozvánku na valné zhromaždenie, ktoré sa malo konať dňa 12. októbra 2018 o 10.00 hod. s uvedením bodov programu, pričom pod bodom 3 bolo uvedené vylúčenie spoločníkov H.. V. O. a H.. Q. E. zo spoločnosti podľa § 113 Obchodného zákonníka. Listom zo dňa 8. októbra 2018 žalobca v 2/ rade oznámil nový termín valného zhromaždenia na deň 26. októbra 2018 s uvedením bodov programu, s čím žalovaný listom zo dňa 10. októbra 2018 vyjadril nesúhlas. Dňa 12. októbra 2018 o 10.00 hod. sa v sídle spoločnosti žalovaného konalo valné zhromaždenie, na ktorom bol prítomný spoločník Q. S.. Žalobca v 1/ rade a žalobca v 2/ rade prítomní neboli. Na uvedenom valnom zhromaždení bolo prijaté aj napadnuté uznesenie valného zhromaždenia, ktorým boli zo spoločnosti vylúčení spoločníci H.. O. a H.. E.. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 261 ods. 6 písm. a/, § 113 ods. 1, ods. 3, § 131 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 149 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že rozhodnutím valného zhromaždenia zo dňa 12. októbra 2018 bol porušený zákon a boli obmedzené práva žalobcov ako spoločníkov. Súd prvej inštancie poukázal na list zo dňa 14. júla 2017, ktorým boli žalobcovia upozornení na možnosť vylúčenia zo spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka z dôvodu konania v rozpore so záujmami spoločnosti. Uvedený list však nespĺňal obsahové a formálne náležitosti podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, keďže žalobcovia neboli výslovne vyzvaní na splnenie povinnosti splatiť vklad v lehote, ktorá je dlhšia ako tri mesiace, a taktiež neboli upozornení na možnosť vylúčenia zo spoločnosti práve z uvedeného dôvodu, preto súd prvej inštancie právne uzatvoril, že uznesenie, ktoré je predmetom konania, je neplatné. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úspešnej strane sporu súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnej strane sporu. 5. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom zo dňa 6. mája 2021, č. k. 2Cob/1/2021-348 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s tým, že žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 6. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že žalovaný v prvom rade namieta skutočnosť nesprávnej aplikácie ustanovenia § 149 Obchodného zákonníka a má za to, že na vec malo byť aplikované iba ustanovenie § 113 Obchodného zákonníka s tým, že podľa názoru žalovaného predmetné ustanovenie upravuje výlučnú právomoc spoločnosti rozhodnúť o vylúčení spoločníkov zo spoločnosti bez toho, aby uvedené mohol preskúmať súd. Taktiež mal za to, že z ustanovenia § 113 nevyplýva obligatórna povinnosť spoločnosti vyzvať spoločníkov, ktorí sú v omeškaní s úhradou vkladov, aby si svoju povinnosť splnili, ale o vylúčení takýchto spoločníkov môže spoločnosť rozhodnúť bez akejkoľvek výzvy a je iba na jej dobrej vôli, či spoločníkov vyzve na dodatočné splatenie vkladu alebo ich bez výzvy rovno vylúči. 7. S poukazom na ust. § 125 ods. 1 písm. h/, § 113 ods. 1, 3 a 4, § 149 Obchodného zákonníka odvolací súd zdôraznil, že svoj právny názor na predmetnú problematiku vyslovil už v uznesení Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/22/2019-259 zo dňa 21. apríla 2020 v bode 35, kde konštatoval rozdiel medzi konaním spoločnosti o vylúčení spoločníka podľa § 113 Obchodného zákonníka (kadučné konanie) a medzi konaním súdu o vylúčení spoločníka na návrh spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka, pričom taktiež uviedol, že v predmetnom prípade sa jedná o kadučné konanie, nakoľko spoločnosť na valnom
zhromaždení rozhodla o vylúčení spoločníkov - žalobcov zo spoločnosti pre nesplatenie vkladov. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôraznil, že sa nejednalo o rozhodnutie súdu o vylúčení spoločníka zo spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka, pretože spoločnosť, teda žalovaný, nepodal na súd návrh na vylúčenie člena z dôvodu závažného porušovania jeho povinností, ale o vylúčení spoločníka rozhodla samotná spoločnosť podľa § 113 Obchodného zákonníka a to z dôvodu nesplnenia vkladovej povinnosti spoločníka. Čo sa týka kadučného konania (konania o vylúčení spoločníka na základe rozhodnutia spoločnosti z dôvodu nesplnenia vkladovej povinnosti) zákon výslovne formuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné platne rozhodnúť o takomto vylúčení spoločníka zo spoločnosti. Uvedenými obligatórnymi podmienkami sú omeškania spoločníka so splatením vkladu, výzva spoločnosti na splnenie tejto povinnosti pod hrozbou vylúčenia, s určením dodatočnej lehoty na jej splnenie dlhšej ako tri mesiace a rozhodnutie valného zhromaždenia o tejto skutočnosti podľa § 125 ods. 1 písm. h/ Obchodného zákonníka. Bez naplnenia týchto predpokladov nemôže dôjsť k platnému vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti. 8. V prejednávanom prípade na základe vykonaného dokazovania bolo podľa odvolacieho súdu zrejmé, že nedošlo k naplneniu zákonného predpokladu pre platné vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, a to z dôvodu absencie kvalifikovanej výzvy podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka. Výzva žalovaného, ktorá bola adresovaná žalobcom, zo dňa 14. júla 2017 nespĺňala materiálne náležitosti kvalifikovanej výzvy podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, nakoľko žalovaný v nej žalobcov síce upozornil na možnosť vylúčenia zo spoločnosti, avšak z dôvodu ich konania v rozpore so záujmami spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka a nie pre nesplnenie vkladovej povinnosti a taktiež táto výzva neobsahovala stanovenie dodatočnej lehoty na splnenie tejto povinnosti. Z uvedeného dôvodu je podľa krajského súdu zrejmé, že nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov pre platné vylúčenie žalobcov ako spoločníkov zo spoločnosti postupom podľa § 113 Obchodného zákonníka, teda napadnuté uznesenie valného zhromaždenia bolo prijaté v rozpore so zákonom, a títo dotknutí (vylúčení) spoločníci sa následne postupom podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka mohli domáhať zrušenia uznesenia valného zhromaždenia, ktoré rozhodlo podľa § 125 ods. 1 písm. h/ Obchodného zákonníka o ich vylúčení zo spoločnosti. 9. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že ustanovenie § 113 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka upravuje možnosť spoločnosti vyzvať spoločníkov na splatenie vkladu a je len na vôli spoločnosti, či vo vzťahu k spoločníkom, ktorí sú v omeškaní so splatením vkladovej povinnosti takúto výzvu učiní alebo ich aj bez výzvy vylúči zo spoločnosti, odvolací súd konštatoval, že uvedený výklad predmetného ustanovenia žalovaným nie je správny. Čo sa týka zákonnej formulácie, že spoločnosť môže vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní s platením vkladu na jeho úhradu pod hrozbou jeho vylúčenia zo spoločnosti, tak z nej plynie, že uvedená možnosť spočíva v tom, že závisí od vôle spoločnosti, či takéhoto spoločníka zo spoločnosti vylúči alebo naďalej aj napriek nesplneniu vkladovej povinnosti zostane spoločníkom. Žiaden iný subjekt okrem samotnej spoločnosti takéto oprávnenie na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nemá, teda ak samotná spoločnosť nemá v záujme spoločníka zo spoločnosti napriek nesplneniu vkladovej povinnosti vylúčiť, tento naďalej ostáva spoločníkom a je možné (§ 122 ods. 3 Obchodného zákonníka) sa voči nemu domáhať iba splnenia vkladovej povinnosti. Uvedenú možnosť, týkajúcu sa rozhodovania o vylúčení, resp. o ponechaní spoločníka v spoločnosti, nemožno rozširovať aj na možnosť nesplnenia zákonnom stanovených podmienok pre platné vylúčenie spoločníka. Práve naopak zákon formuluje podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje, aby došlo k platnému vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti tak, aby konaním spoločnosti nedošlo k poškodeniu práv jednotlivých spoločníkov, preto určuje výslovne povinnosť spoločnosti vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní s vkladovou povinnosťou, aby si predmetnú povinnosť splnil v dodatočnej, spoločnosťou určenej lehote, nie kratšej ako tri mesiace a zároveň, aby upozornil spoločníka, že v prípade, ak túto povinnosť v dodatočnej lehote nesplní, môže byť zo spoločnosti vylúčený, čím dôjde k prejavu vôle spoločnosti vo vzťahu k spoločníkovi a ten si je vedomý ďalších možných následkov. 10. Čo sa týka námietky žalovaného, že z dôvodu nesplnenia vkladovej povinnosti žalobcami, týmto nevznikli žiadne práva a povinnosti spoločníkov, ktoré súvisia s vlastníctvom obchodného podielu, preto uznesenie, ktorým boli vylúčení ako spoločníci zo spoločnosti, sa nemohlo dotknúť ich práv podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že žalobcovia napadli uznesenie, ktorým boli vylúčení ako spoločníci zo spoločnosti, teda uvedené uznesenie sa jednoznačne dotýka ich práv ako spoločníkov, nakoľko v dôsledku vylúčenia zo spoločnosti by stratili všetky práva a povinnosti vyplývajúce im z ich postavenia spoločníkov v spoločnosti. Podľa § 59 ods. 1 Obchodného zákonníka je vkladom spoločníka súhrn peňažných prostriedkov (ďalej len „peňažný vklad") a iných peniazmi oceniteľných hodnôt (ďalej len „nepeňažný vklad"), ktoré spoločník vkladá do spoločnosti a podieľa sa nimi na výsledku podnikania spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti,
že pojem vklad v sebe subsumuje záväzok, ku ktorému sa spoločník zaviazal, že túto sumu ako vklad uhradí spoločnosti. Odvolací súd uviedol, že od pojmu vklad je potrebné rozlíšiť výšku, v akej bol vklad splatený, nakoľko Obchodný zákonník odlišuje inštitúty ako vklad a rozsah splatenia vkladu a na rozsah splatenia vkladu viaže určité práva spoločníka (napr. právo na podiel zo zisku podľa § 123 ods. 1, právo na vyrovnanie § 150 ods. 2, právo na podiel na likvidačnom zostatku § 153 ods. 2 Obchodného zákonníka), pričom pri iných právach spoločníkov nezáleží na rozsahu splatenia vkladu (právo podieľať sa na riadení a kontrole spoločnosti (§ 127 ods. 2, právo na informácie o záležitostiach spoločnosti § 122 ods. 2 a právo podať na súde návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka). 11. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalovaného považoval za potrebné poukázať, že Obchodný zákonník výslovne stanovuje, že v prípade nepeňažného vkladu, tento musí byť podľa § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka splatený pred zápisom výšky základného imania do obchodného registra, avšak v prípade peňažného vkladu takáto požiadavka v Obchodnom zákonníku absentuje. Práve naopak, v prípadoch peňažných vkladov zákon výslovne v ustanovení § 110 ods. 1 písm. d/ Obchodného zákonníka umožňuje spoločníkom sa v spoločenskej zmluve dohodnúť na výške vkladu (za dodržania minimálnej zákonnej hranice), výške splatených vkladov pri založení spoločnosti včítane spôsobu a lehoty splácania vkladu. V súvislosti s uvedeným nemožno podľa odvolacieho súdu súhlasiť s obranou žalovaného, že v dôsledku nesplnenia vkladovej povinnosti žalobcov, títo nenadobudli práva a povinnosti spoločníkov, nakoľko spoločníci nadobúdajú tieto práva a povinnosti podpisom spoločenskej zmluvy. Spoločenská zmluva predstavuje konsenzus prejavu vôle dvoch, alebo viacerých zakladateľov, ktorý smeruje k zriadeniu obchodnej spoločnosti a k úprave fungovania spoločnosti a vzájomných vzťahoch v nej, teda aj konsenzus ohľadom práv a povinností spoločníkov, ktoré v prípade vzniku spoločností vznikajú jej jednotlivým spoločníkom. Z uvedeného podľa krajského súdu jednoznačne vyplýva, že osoba sa stáva spoločníkom podpisom spoločenskej zmluvy, pričom podpisom tejto zmluvy na seba preberá práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkového právneho vzťahu medzi spoločníkmi a spoločnosťou, ktorého obsahom sú práva a povinností spoločníka ustanovené Obchodným zákonníkom a upravené v spoločenskej zmluve, teda aj záväzok spoločníka vložiť do spoločnosti vklad určený spoločenskou zmluvou. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalovaného, že práva a povinnosti spoločníka vznikajú až splnením vkladovej povinnosti, nakoľko uvedené by odporovalo zákonnému zneniu o možnosti dojednania lehôt na splatenie vkladu (§ 110 ods. 1 písm. d/, § 113 ods. 1 Obchodného zákonníka), ako aj ustanoveniam, ktoré upravujú práva spoločníkov v závislosti od rozsahu splatenia vkladu. 12. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené závery rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil s tým, že tento bol vydaný v súlade s právnym názorom, ktorý vyslovil odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 21. apríla 2020, č. k. 2Cob/22/2019-259, a ktorým bol súd prvej inštancie viazaný. 13. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. 14. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č.l. 356 a nasl. spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f/ C.s.p., teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalovaného ďalej napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). 15. Žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ") v dovolaní uviedol, že dovolaním napadnuté rozhodnutie obsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, ale je príliš formalistické, vedúce k extrémne nespravodlivému záveru. 16. Konajúce súdy podľa dovolateľa ani v jednom prípade, neposudzovali špecifické okolnosti daného prípadu spočívajúce v tom, že v čase vyhotovenia výzvy zo dňa 14. júla 2017 dovolateľ sa len subjektívne domnieval, že žalobcovia nesplnili vkladovú povinnosť ani v minimálnom rozsahu, keďže žalobca v 1. rade bol zároveň správcom vkladu. Iba správca vkladu mohol mať relevantnú vedomosť o tom, či žalobcovia splnili, alebo nesplnili vkladovú povinnosť. Dovolateľove domnienky o nesplnení vkladovej povinnosti boli potvrdené až výsluchmi žalobcov pred orgánmi činnými v trestnom konaní, pri ktorých žalobca v 1. rade jednoznačne a bez ďalších pochybností potvrdil, že žiadny zo žalobcov nesplatil vklad ani len v minimálnom rozsahu. Napriek tomu konajúce súdy príliš formalisticky vyložili znenie § 113 Obchodného zákonníka tak, že predmetná výzva na vylúčenie žalobcov zo spoločnosti spolu s upozornením na možnosť ich vylúčenia nespĺňa materiálne náležitosti, a tento výklad viedol k extrémne nespravodlivému záveru, popierajúcemu v danom prípade zmysel § 113 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého má dovolateľ právo pristúpiť ku kadučnému konaniu. Dovolateľ má za to, že výzva nespĺňa iba formálnu náležitosť v nesprávnom uvedení § 149 namiesto § 113. Vo vzťahu k zákonným predpokladom na kadučné konanie týkajúcim sa umožnenia dodatočného splnenia vkladovej povinnosti, ktorá nesmie byť kratšia ako 3 mesiace a tomu predchádzajúcemu nesplneniu vkladovej povinnosti žalobcami, má dovolateľ za to, že tieto splnené boli, hoci sa nimi konajúce súdy ani nezaoberali. 17. V kontexte vyššie uvedeného má dovolateľ za to, že situácia, do akej sa v dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu (a i súdu prvej inštancie) dostal, je výnimočnou do takej miery, že zakladá dovolací dôvod uvedený v ust. § 420 písm. f/ C.s.p. 18. Nesprávne právne posúdenie veci vzhliadol dovolateľ tým, že konajúci súd nesprávne aplikoval § 131 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, keď odvolací súd v bode 19. napadnutého rozhodnutia konštatoval, že čo sa týka zákonnej formulácie, že spoločnosť môže vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní s platením vkladu na jeho úhradu pod hrozbou vylúčenia zo spoločnosti, tak z nej plynie, že uvedená možnosť spočíva v tom, že závisí od vôle spoločnosti, či takého spoločníka zo spoločnosti vylúči, alebo naďalej aj napriek nesplneniu vkladovej povinnosti zostane spoločníkom. Žiaden iný subjekt okrem samotnej spoločnosti takéto oprávnenie na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nemá, teda ak samotná spoločnosť nemá v záujme spoločníka zo spoločnosti napriek nesplneniu vkladovej povinnosti vylúčiť, tento naďalej ostáva spoločníkom a je možné (§ 122 ods. 3 Obchodného zákonníka) sa voči nemu domáhať iba splnenia vkladovej povinnosti. Uvedenú možnosť, týkajúcu sa rozhodovania o vylúčení, resp. o ponechaní spoločníka v spoločnosti, nemožno rozširovať aj na možnosť nesplnenia zákonnom stanovených podmienok pre platné vylúčenie spoločníka. Práve naopak zákon formuluje podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje, aby došlo k platnému vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti tak, aby konaním spoločnosti nedošlo k poškodeniu práv jednotlivých spoločníkov, preto určuje výslovne povinnosť spoločnosti vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní s vkladovou povinnosťou, aby si predmetnú povinnosť splnil v dodatočnej, spoločnosťou určenej, lehote, nie kratšej ako tri mesiace a zároveň, aby upozornil spoločníka, že v prípade, ak túto povinnosť v dodatočnej lehote nesplní, môže byť zo spoločnosti vylúčený, čím dôjde k prejavu vôle spoločnosti vo vzťahu k spoločníkovi a ten si je vedomý ďalších možných následkov. 19. Dovolateľ považuje vyššie uvedené právne posúdenie za nesprávne z toho dôvodu, že konajúce súdy v danom prípade kladú dovolateľovi nad rámec Obchodného zákonníka za povinnosť písomne upozorniť spoločníka, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, na možnosť jeho vylúčenia zo spoločnosti, hoci ustanovenie § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka je zákonodarcom koncipované tak, že spoločnosti dáva v tomto prípade oprávnenie vyjadrené slovesom „môže". Dovolateľ je toho názoru, že keby zákonodarca chcel spoločnosť zaviazať povinnosťou písomne vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu na jeho úhradu, koncipoval by ustanovenie § 113 ods. 3 inak. 20. Ako nesprávne právne posúdenie dovolateľ uvádza posúdenie nadobudnutia práv spoločníka spoločnosti, keď v napádanom rozsudku odvolací súd dôvodí, že pojem vklad v sebe subsumuje záväzok, ku ktorému sa spoločník zaviazal, že túto sumu ako vklad uhradí spoločnosti. Od pojmu vklad je potrebné rozlíšiť výšku, v akej bol vklad splatený, nakoľko Obchodný zákonník odlišuje inštitúty ako vklad a rozsah splatenia vkladu a na rozsah splatenia vkladu viaže určité práva spoločníka (napr. právo na podiel zo zisku podľa § 123 ods. 1, právo na vyrovnanie podľa § 150 ods. 2, právo na podiel na likvidačnom zostatku § 153 ods. 2 Obchodného zákonníka), pričom pri iných právach spoločníkov nezáleží na rozsahu splatenia vkladu (právo podieľať sa na riadení a kontrole spoločnosti (§ 127 ods. 2, právo na informácie o záležitostiach spoločnosti, § 122 ods. 2 a právo podať na súde návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka). Spoločníci tak podľa odvolacieho súdu nadobúdajú tieto práva a povinnosti podpisom spoločenskej zmluvy. Osoba sa stáva spoločníkom podpisom spoločenskej zmluvy, pričom podpisom tejto zmluvy na seba preberá práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkového právneho vzťahu medzi spoločníkmi a spoločnosťou, ktorého obsahom sú práva a povinnosti spoločníka ustanovené Obchodným zákonníkom a upravené v spoločenskej zmluve, teda aj záväzok spoločníka vložiť do spoločnosti vklad určený spoločenskou zmluvou. 21. Dovolateľ považuje vyššie uvedené právne posúdenie za nesprávne z toho dôvodu, že konajúce súdy v danom prípade nesprávne interpretovali ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce práva a povinnosti spoločníkov uvedené v § 113 a nasl., ako aj ustanovenie § 109 ods. 1 Obchodného zákonníka obligatórne stanovujúce minimálnu hodnotu vkladu spoločníka na 750,- Eur. V spojitosti s ustanovením § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka sa podľa dovolateľa viaže nadobudnutie práv a povinností spoločníka jednoznačne na obchodný podiel, ktorého hodnota je výslovne určená, ako pomer vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Dovolateľ je toho názoru, že v danom prípade, keď žalobcovia ako spoločníci splatili vklad v rozsahu 0,- Eur (slovom: nula Eur), čo v
konaní sami žalobcovia ani nenamietali, a teda nesplatili vklad ani v zákonom stanovenej minimálnej hodnote, práva a povinnosti žalobcovia ako spoločníci ani nemohli nadobudnúť. 22. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalovaný dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. 23. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedli, že rozhodnutia tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu sú dostatočne jasné, zrozumiteľné a presvedčivé a nevedú k extrémne nespravodlivému záveru. 24. Dovolateľ si podľa názoru žalobcov mýli spôsoby vylúčenia spoločníka podľa § 113 a podľa § 149 Obchodného zákonníka a zamieňa si ich pojem a obsah, kedy žalovaný zmätočne argumentuje poukazovaním na základné práva a slobody, vysvetľujúc ustanovenie § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka (Ak je spoločník s platením vkladu v omeškaní, môže ho spoločnosť pod hrozbou vylúčenia vyzvať, aby svoju povinnosť splnil v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako tri mesiace.) tak, že je na dobrovoľnom rozhodnutí spoločnosti, či spoločníka vyzve, alebo nevyzve na splatenie vkladu, pričom ďalšie rozhodnutie spoločnosti, resp. spoločníkov o vylúčení spoločníkov, ktorí sú so splatením vkladov v omeškaní je nezávislé od predchádzajúcej výzvy podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, a teda že spoločnosť sa sama môže rozhodnúť, či spoločníka vylúči, kedy ho vylúči a ako ho vylúči. Uvedená mylná predstava žalovaného navodzuje podľa žalobcov dojem, že toto právo (vylúčiť spoločníka) je bezbrehé a nespravuje sa žiadnymi zákonnými ustanoveniami a obmedzeniami. 25. Žalobcovia zdôraznili, že je na dobrovoľnom rozhodnutí spoločnosti, či spoločníka, ktorý má byť v omeškaní so splatením vkladu vyzve, alebo nevyzve na doplatenie vkladu (výklad slova „môže" v ustanovení § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka). Ak však spoločnosť chce spoločníka zo spoločnosti vylúčiť (teda vylúčiť ho zo spoločnosti prijatím uznesenia VZ, nie podaním žaloby o vylúčenie spoločníka na súd), musí jeho vylúčeniu predchádzať predmetná kvalifikovaná výzva na doplatenie vkladu podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 113 ods. 4 Obchodného zákonníka (Spoločníka, ktorý nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej lehote, môže valné zhromaždenie zo spoločnosti vylúčiť). Sloboda vôle spoločnosti je teda v tom, že sa môže a nemusí rozhodnúť spoločníka zo spoločnosti vylúčiť, ak je s vkladom v omeškaní. Ak ho však chce zo spoločnosti vylúčiť, musí spoločníka na doplatenie vkladu vyzvať, resp. ak spoločník vklad napriek výzve nedoplatí, je na spoločnosti, či spoločníka následne zo spoločnosti vylúči. Ak spoločnosť však spoločníka chce vylúčiť zo spoločnosti prijatím rozhodnutia VZ, musí byť spoločník na doplatenie vkladu vyzvaný, nesmie vklad doplatiť a spoločnosť musí prijať zákonné rozhodnutie o jeho vylúčení zo spoločnosti. 26. Sloboda spoločnosti teda je podľa žalobcov v tom, či chce, alebo nechce dosiahnuť cieľ - vylúčenie spoločníka prijatím rozhodnutia VZ. Ak sa však spoločnosť pre vylúčenie spoločníka touto cestou rozhodne, musí dodržať zákonom stanovený postup: predchádzajúca výzva na doplatenie s upozornením na možnosť vylúčenia a márne uplynutie 3 mesačnej lehoty, v ktorej spoločník vklad nedoplatí. Tento postup zo strany žalovaného dodržaný nebol, preto je uznesenie o vylúčení žalobcov ako spoločníkov žalovaného zo dňa 12. októbra 2018 neplatné. Ak žalovaný dňa 14. júla 2017 nevedel, či sú, alebo nie sú žalobcovia v omeškaní so splatením vkladov, nemôže to byť na úkor žalobcov. 27. Z obsahu spisu je podľa žalobcov zrejmé, že výzva dovolateľa adresovaná žalobcom zo dňa 14. júla 20217 jednoznačne nespĺňa materiálne náležitosti kvalifikovanej výzvy podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka. Sám dovolateľ uvádza, že v čase vyhotovenia výzvy zo dňa 14. júla 2017, (ktorá ani podľa obsahu jednoznačne nie je výzvou na doplatenie vkladu) ani len nemal vedomosť, či žalobcovia boli, alebo neboli s platením vkladu v omeškaní. Z toho logicky vyplýva, že kvalifikovanú výzvu na iniciovanie kadučného konania žalobcom teda zaslať ani nemohol. 28. Tvrdenie dovolateľa o tom, či žalobcovia mohli, alebo nemohli nadobudnúť vklad do spoločnosti a z toho vyvodzujúce právne závery, ktoré dovolateľ robí, sú podľa žalobcov nesprávne a tieto nemajú vplyv na povinnosť spoločnosti dodržať celý zákonný proces kadučného konania, čo sa v tomto prípade nestalo. Tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci sú preto podľa názoru žalobcov nezodpovedajúce skutočnosti. 29. Argumentácia žalovaného ohľadom povinnosti splatiť základné imanie v lehote do piatich rokov je podľa žalobcov rovnako bez právneho významu vo vzťahu k prejednávanej veci, a to najmä s poukazom na to, že žalobca nemá sám splatené základné imanie, k čomu sa aj priznáva. V každom prípade však pred vylúčením žalobcov zo spoločnosti bolo potrebné dodržať zákonný postup v zmysle kadučného konania, čo však preukázateľne nebolo dodržané, čo aj bolo dôvodom, pre ktorý súd vyhovel žalobe. Výklad žalovaného ohľadom prejavov vôle nemá preto podľa žalobcov na predmetný prípad žiadnu právnu relevanciu, keďže neboli dodržané zákonné ustanovenia ohľadom kadučného konania. V tejto súvislosti žalobcovia opätovne uviedli, že zníženie základného imania žalobcovia vykonali práve pre zosúladenie nesprávneho zápisu v obchodnom registri v súlade so skutkovým stavom, aby aj zápis Q..
S. aspoň čiastočne koreloval s výškou splatenia základného imania zo strany jeho osoby, ktorá nie je 35.000,- Eur, ako je v OR zapísané, ale oveľa nižšia. 30. Obmedzenie práv žalobcov je podľa ich názoru zrejmé z toho, že v dôsledku nezákonného konania Q.. S. už nie sú spoločníkmi spoločnosti žalovaného. Tvrdiť teda, že ich „vyhodením" zo spoločnosti nedošlo k porušeniu ich práv je nezmysel. Porušenie zákona preukazovali v žalobe a v následných písomných a ústnych prednesoch a predmetné porušenie zákona v neprospech žalobcov súd správne zistil v žalovaným napádanom rozsudku zo dňa 21. júla 2020. 31. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobcovia dovolaciemu súdu navrhli, aby dovolanie žalovaného odmietol zamietol ako nedôvodné. 32. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd"), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C.s.p.")], po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpený podľa § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalovaného nie je dôvodný. 33. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. 34. Podľa ustanovenia § 419 C.s.p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C.s.p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017). 35. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p., keďže má za to, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie žalovaný ďalej odôvodňuje § 421 ods. 1 C.s.p., teda tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) 36. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 37. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C.s.p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C.s.p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C.s.p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C.s.p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 38. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju sám, nakoľko nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 C.s.p. oprel dovolateľ prípustnosť dovolania (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020). 39. Podľa § 428 C.s.p., dovolateľ musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). 40. Podľa § 431 ods. 1 C.s.p., dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 41. Podľa § 432 ods. 1 C.s.p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2). 42. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodnutím bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Z tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu prípustné podľa § 420 C.s.p., pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí. 43. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto vadu videl dovolateľ prioritne v tom, že napadnutý rozsudok je formalistický a vedie k extrémne nespravodlivému záveru. 44. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. sú
- zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f/ C.s.p. zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. 45. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04). 46. Právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. II. ÚS 383/06). 47. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 48. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy, a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 49. Zároveň dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 78/95 zo dňa 16. marca 2005, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní. 50. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým záverom, na ktoré aplikoval príslušné právne predpisy, tieto správne vyložil, teda prejednávanú vec správne právne posúdil. Zároveň odvolací súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym názorom, ktorý vyslovil odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 21. apríla 2020, č. k. 2Cob/22/2019-259, a ktorým bol súd prvej inštancie viazaný. 51. S poukazom na § 113 Obchodného zákonníka odvolací súd zdôraznil, že v prejednávanom spore rozhodovala o vylúčení svojich spoločníkov (žalobcov 1/ a 2/) samotná spoločnosť (žalovaný), pričom sa nejednalo o rozhodnutie súdu o vylúčení spoločníka zo spoločnosti podľa § 149 Obchodného
zákonníka. Čo sa týka kadučného konania (rozhodnutia o vylúčení spoločníka z dôvodu nesplnenia vkladovej povinnosti) odvolací súd konštatoval, že na takéto rozhodnutie spoločnosti zákon vyžaduje naplnenie obligatórnych podmienok, a to výzvu spoločnosti na splnenie povinnosti vkladu pod hrozbou vylúčenia a určenie dodatočnej lehoty na jej splnenie nie kratšej ako tri mesiace. Odvolací súd zistil, že v prejednávanom spore absentuje kvalifikovaná výzva podľa § 113 Obchodného zákonníka, nakoľko výzva žalovaného zo dňa 14. júla 2019 nespĺňa materiálne náželitosti kvalifikovanej výzvy, jednak pre uvedenie nesprávneho ust. § 149 Obchodného zákonníka (miesto § 113 Obchodného zákonníka), ako aj pre absenciu stanovenia dodatočnej lehoty na splnenie vkladovej povinnosti. Preto odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie valného zhromaždenia bolo prijaté v rozpore so zákonom. Na uvedený záver konajúceho súdu nemá dopad ani zákonná formulácia uvedená v ust. § 113 ods. 3, kedy spoločnosť „môže vyzvať" spoločníka na úhradu vkladu pod hroznou vylúčenia zo spoločnosti, pretože vôľu spoločnosti nemožno rozširovať aj na možnosť nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre platné vylúčenie spoločníka. V ostatnej časti sa odvolací súd venoval výkladu pojmov „vkladu, rozsahu splatenia a lehoty splácaniu vkladu", ktorých výkladom dospel konajúci súd k záveru, že práva a povinnosti spoločníka nevznikajú až splnením vkladovej povinnosti, pretože uvedené by odporovalo zákonnému zneniu o možnosti dojednania lehôt na splatenie vkladu, ako aj ustanoveniam práva spoločníkov závislých od rozsahu splatenia vkladu. 52. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je nedostatočné a nepreskúmateľné, pretože spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd stručným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril skutkové zistenia, ako aj právne zhodnotenie sporovej právnej veci, a to žaloby žalobcov, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného z 12. októbra 2019. Konajúce súdy primerane vysvetlili, z akých úvah a dôkazov vychádzali pri výklade ustanovenia § 113 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka pre vyriešenie prieskumu žalovaného nároku na vyhlásenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia a súčasne vyjadril svoje zhodnotenia vo vzťahu k zákonným predpokladom náležitostí kvalifikovanej výzvy na dodatočné splnenie vkladovej povinnosti, ktoré v prejednávanom spore neboli naplnené, a to za vysvetlenia rozdielu medzi vkladom a rozsahom vkladu s prípadným dopadom na práva a povinnosti spoločníkov. 53. Dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrozumiteľným a plne akceptovateľným spôsobom dotvára rozhodnutie súdu prvej inštancie, čím spĺňa všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., a preto ak dovolateľ namieta, že postupom odvolacieho súdu /ako aj súdu prvej inštancie/ malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, tak takáto námietka nemôže obstáť. 54. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ C.s.p. a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je možné považovať za neodôvodnené a vychádzajúce z prílišného formalizmu. 55. Dovolanie je ďalej odôvodnené § 421 ods. 1 C.s.p., teda tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). 56. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. predpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t.j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. 57. Nesprávne právne posúdenie veci vzhliadol dovolateľ tým, že konajúci súd nesprávne aplikoval § 131 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, keď konštatoval, že „čo sa týka zákonnej formulácie, že spoločnosť môže vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní s platením vkladu na jeho úhradu pod hrozbou vylúčenia zo spoločnosti, tak z nej plynie, že uvedená možnosť spočíva v tom, že závisí od vôle spoločnosti, či takého spoločníka zo spoločnosti vylúči, alebo naďalej aj napriek nesplneniu vkladovej povinnosti zostane spoločníkom. Uvedenú možnosť, týkajúcu sa rozhodovania o vylúčení, resp. o ponechaní
spoločníka v spoločnosti, nemožno rozširovať aj na možnosť nesplnenia zákonnom stanovených podmienok pre platné vylúčenie spoločníka. Práve naopak, zákon formuluje podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje, aby došlo k platnému vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti tak, aby konaním spoločnosti nedošlo k poškodeniu práv jednotlivých spoločníkov, preto určuje výslovne povinnosť spoločnosti vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní s vkladovou povinnosťou, aby si predmetnú povinnosť splnil v dodatočnej, spoločnosťou určenej lehote, nie kratšej, ako tri mesiace a zároveň, aby upozorni spoločníka, že v prípade, ak túto povinnosť v dodatočnej lehote nesplní, môže byť zo spoločnosti vylúčený, čím dôjde k prejavu vôle spoločnosti vo vzťahu k spoločníkovi a ten si je vedomý ďalších možných následkov". 58. Dovolateľ považuje vyššie uvedené právne posúdenie za nesprávne z toho dôvodu, že konajúce súdy v danom prípade kladú dovolateľovi nad rámec Obchodného zákonníka za povinnosť písomne upozorniť spoločníka, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, na možnosť jeho vylúčenia zo spoločnosti. Dovolateľ je toho názoru, že keby zákonodarca chcel spoločnosť zaviazať povinnosťou písomne vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu na jeho úhradu, koncipoval by ustanovenie § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka inak, a to bez slovného spojenia „môže". 59. Nesprávne právne posúdenie vzhliadol dovolateľ aj v tom, že konajúce súdy v danom prípade nesprávne interpretovali ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce práva a povinnosti spoločníkov uvedené v § 113 a nasl., ako aj ustanovenie § 109 ods. 1 Obchodného zákonníka obligatórne stanovujúce minimálnu hodnotu vkladu spoločníka na 750,- Eur. V spojitosti s ustanovením § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka sa podľa dovolateľa viaže nadobudnutie práv a povinností spoločníka jednoznačne na obchodný podiel, ktorého hodnota je výslovne určená, ako pomer vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Dovolateľ je toho názoru, že v danom prípade, keď žalobcovia ako spoločníci splatili vklad v rozsahu 0,- Eur (slovom: nula Eur), čo v konaní sami žalobcovia ani nenamietali, a teda nesplatili vklad ani v zákonom stanovenej minimálnej hodnote, práva a povinnosti žalobcovia, ako spoločníci ani nemohli nadobudnúť. 60. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že dovolateľom nastolená polemika ohľadom povinnosti písomne vyzvať spoločníka na doplatenie vkladu /a to aj s dôrazom na skutočnosť, že v danom prípade bol jeden zo spoločníkov správcom vkladu/ je právnou otázkou v kontexte skutkových okolností prejednávaného prípadu, ktorú možno unifikovať tak, či „Obchodný zákonník vo svojom ust. § 113 ods. 3 dáva za povinnosť písomne upozorniť spoločníka, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, na možnosť jeho vylúčenia zo spoločnosti aj napriek tomu, že ust. § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka je koncipované tak, že spoločnosť môže pod hrozbou vylúčenia vyzvať, aby spoločník svoju povinnosť splatiť vklad splnil". Zároveň ide o otázku rozhodnú, pretože naplnenie náležitostí stanovených § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, resp. obmedzenie práva spoločníka podľa § 131 Obchodného zákonníka, je základom žalobného návrhu na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného. Ďalšou z obsahu dovolania vyvodenou otázkou je, či „žalobcovia ako spoločníci mohli nadobudnúť práva a povinnosti spoločníka spoločnosti, hoci nesplatili ani vklad v minimálnom rozsahu 750,- Eur". Táto je však hypotetická, pretože skutočný rozsah splatenia hoci aj len v minimálnom rozsahu nebol predmetom skúmania konajúcich súdov, na ktorom zistení by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo, a z ktorého by vychádzalo. 61. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax dovolací súd konštatuje, že vyššie uvedené právne otázky neboli doposiaľ predmetom dovolacieho prieskumu, čím najvyšší súd dospel k záveru, že je daná prípustnosť dovolania podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. minimálne v rozsahu prvej právnej otázky. 62. Podľa § 59 ods. 1 Obchodného zákonníka, vkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov (ďalej len „peňažný vklad") a iných peniazmi oceniteľných hodnôt (ďalej len „nepeňažný vklad"), ktoré spoločník vkladá do spoločnosti a podieľa sa nimi na výsledku podnikania spoločnosti. 63. Podľa § 60 ods. 1 Obchodného zákonníka, časti vkladov spoločníkov splatené pred vznikom spoločnosti spravuje zakladateľ, ktorý je tým poverený v spoločenskej zmluve (ďalej len „správca vkladu"). Spoločenská zmluva môže správou vkladov poveriť aj banku alebo pobočku zahraničnej banky (ďalej len „banka"), aj keď nie je zakladateľom spoločnosti. Vlastnícke práva ku vkladom, alebo k ich častiam splateným pred vznikom spoločnosti, prípadne aj iné práva k týmto vkladom prechádzajú na spoločnosť dňom jej vzniku. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobúda však spoločnosť, až vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe písomného vyhlásenia vkladateľa opatreného osvedčením o pravosti jeho podpisu. Ak sa na prevod práva k predmetu nepeňažného vkladu vyžaduje zápis do osobitnej evidencie podľa osobitného zákona, je štatutárny orgán spoločnosti povinný podať návrh na zápis do tejto evidencie do 15 dní od vzniku spoločnosti.
64. Podľa § 60 ods. 4 Obchodného zákonníka, osoba spravujúca vklady podľa odseku 1, je povinná vydať písomné vyhlásenie o splatení vkladu alebo jeho častí jednotlivými spoločníkmi, ktoré sa prikladá k návrhu na zápis do obchodného registra. Ak správca vkladu uvedie vo vyhlásení vyššiu sumu, než je splatená, ručí do výšky tohto rozdielu voči spoločnosti za splnenie povinnosti spoločníka splatiť vklad a v rovnakej výške voči veriteľom spoločnosti za záväzky spoločnosti. Ručenie správcu vkladu voči veriteľom spoločnosti zaniká splatením vkladov, ktorých sa uvedenie vyššej sumy vo vyhlásení týkalo. 65. Podľa § 113 ods. 1 Obchodného zákonníka, spoločník je povinný splatiť vklad za podmienok a v lehote ustanovenej zákonom, prípadne určenej v spoločenskej zmluve, najneskôr však do piatich rokov od vzniku spoločnosti alebo od jeho vstupu do spoločnosti alebo od prevzatia záväzku na nový vklad. Tejto povinnosti nemožno spoločníka zbaviť. Konatelia oznámia registrovému súdu bez zbytočného odkladu splatenie celého vkladu každého spoločníka. 66. Podľa § 113 ods. 2 Obchodného zákonníka spoločník, ktorý v lehote podľa odseku 1 nesplatil predpísanú hodnotu peňažného vkladu, je povinný platiť úrok z omeškania vo výške 20% z nesplatenej sumy, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. 67. Podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak je spoločník s platením vkladu v omeškaní, môže ho spoločnosť pod hrozbou vylúčenia vyzvať, aby svoju povinnosť splnil v lehote, ktorá nesmie byť kratšia, ako tri mesiace. 68. Podľa § 113 ods. 4 Obchodného zákonníka, spoločníka, ktorý nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej lehote, môže valné zhromaždenie zo spoločnosti vylúčiť. 69. Podľa § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka, obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. 70. Podľa § 125 ods. 1 písm. h/ Obchodného zákonníka, valné zhromaždenie spoločníkov je najvyšším orgánom spoločnosti. Do jeho pôsobnosti patrí aj vylúčenie spoločníka podľa § 113 a 121 a rozhodovanie o podaní návrhu podľa § 149. 71. Podľa § 131 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka, každý spoločník, konateľ, likvidátor, správca konkurznej podstaty, vyrovnávací správca alebo člen dozornej rady môže podať návrh na súd na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami. Súd môže na návrh spoločníka určiť neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov mohlo obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha (§ 131 ods. 2 Obchodného zákonníka). 72. Dovolací súd zdôrazňuje, že povinnosť splatiť vklad smeruje voči ostatným zakladateľom, ako aj voči vznikajúcej, (alebo existujúcej) obchodnej spoločnosti, kedy pohľadávka na splatenie vkladu prislúcha obchodnej spoločnosti. Plnenie na pohľadávku na vklad je účelovo viazané a slúži reálnemu vytvoreniu základného imania. 73. Väčšinu vkladov v obchodných spoločnostiach v praxi predstavujú peňažné vklady, ktoré na rozdiel od nepeňažných vkladov nemusia byť za každých okolností celé splatené už pred vznikom obchodnej spoločnosti, resp. pred zápisom zmeny základného imania v obchodnom registri. 74. Na technickú realizáciu povinnosti splatiť vklady pred vznikom obchodnej spoločnosti zákon predpokladá, aby zakladatelia určili jedného spomedzi seba, alebo tretiu osobu (iba banku, táto možnosť sa však v praxi nevyužíva), aby predmety vkladov do vzniku obchodnej spoločnosti spravovala (správca vkladu). Ku splneniu povinnosti splatiť vklad dochádza odovzdaním predmetu vkladu správcovi, aj keď obchodná spoločnosť ešte nevznikla. Správca nie je vlastníkom spravovaného majetku, nestáva sa oprávneným zo spravovaných pohľadávok. Spravuje majetok dočasne a účelovo viazane - účelom je umožniť jeho užívanie obchodnej spoločnosti po jej vzniku. 75. Správca má povinnosť odovzdať vkladateľovi písomné potvrdenie o splatení vkladu (§ 60 ods. 4 Obchodného zákonníka). Toto potvrdenie sa prikladá k návrhu na zápis obchodnej spoločnosti do obchodného registra. Týmto potvrdením preukazuje zakladateľ splnenie svojej vkladovej povinnosti a prikladá sa k návrhu na zápis obchodnej spoločnosti do obchodného registra. Ak správca vkladu uvedie vo vyhlásení vyššiu sumu, ako je splatená, ručí do výšky tohto rozdielu voči spoločnosti za splnenie povinnosti spoločníka splatiť vklad a v rovnakej výške voči veriteľom spoločnosti za záväzky spoločnosti. Z dikcie zákona vyplýva, že hoci správca uvedie v potvrdení vyššiu sumu, ako bola skutočne zaplatená, ako vklad zakladateľom, nebude sa povinnosť zakladateľa splatiť vklad v prevyšujúcom rozsahu považovať za splnenú. Hoci bude v obchodnom registri uvedený splatený vklad vo výške podľa potvrdenia, skutočný stav splatenia bude nižší a tento rozdiel bude povinný zaplatiť spoločník (nesplatený vklad) a správca ako ručiteľ. Hlavnou povinnosťou správcu je odovzdať vklad obchodnej spoločnosti bezodkladne po jej vzniku a splnenia tejto povinnosti sa môže domáhať obchodná spoločnosť, ale aj zakladatelia.
76. Základnou povinnosťou spoločníka je splnenie vkladovej povinnosti, t.j. splatenie vkladu, na ktorého vloženie sa zaviazal v spoločenskej zmluve. Každý spoločník sa môže zaviazať na splnenie vkladovej povinnosti v rôznej výške (pri rešpektovaní minimálnej hodnoty vkladu 750,- Eur) podľa obsahu spoločenskej zmluvy. Podmienky a lehoty na splnenie vkladovej povinnosti ustanovuje Obchodný zákonník, je však možné, aby boli tieto podmienky, spôsob a lehoty splatenia vkladu upravené v spoločenskej zmluve. Pri odlišnej úprave v spoločenskej zmluve sú spoločníci viazaní len maximálnou lehotou 5 rokov upravenou v zákone. 77. Pri nesplnení povinnosti splatiť peňažné vklady nastupujú osobitné sankcie. Jednou zo sankcií vyplývajúcou zo zákona voči spoločníkovi, ktorý svoju vkladovú povinnosť nesplnil riadne a včas je, že sa tento dostáva do omeškania a takémuto spoločníkovu vzniká povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 20% z nesplatenej sumy, (prípadne vo vyššej, alebo nižšej výške upravenej spoločenskou zmluvou vzhľadom na dispozitívny charakter tejto sankcie). 78. Ďalšou sankciou za nesplnenie vkladovej povinnosti spoločníkom je možnosť jeho vylúčenia zo spoločnosti spoločnosťou, resp. rozhodnutím valného zhromaždenia spoločnosti v rámci tzv. „kadučného konania". 79. V kadučnom konaní, ktoré je dvojstupňové, spoločnosť najprv vyzve spoločníka pod hrozbou vylúčenia zo spoločnosti, aby si splnil vkladovú povinnosť v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 3 mesiace. Ak si spoločník nesplní svoju povinnosť ani v takto určenej dodatočnej lehote, môže ho valné zhromaždenie svojím rozhodnutím zo spoločnosti vylúčiť. Na možnosť vylúčenia musí však byť spoločník písomne upozornený priamo vo výzve na splnenie vkladovej povinnosti a hrozba vylúčenia musí byť vo výzve jasne formulovaná. Ide o splnenie predpokladu stanoveného ustanovením § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré má kogentný charakter a od jeho znenia nie je prípustné sa odchýliť, pričom koncepcia hypotézy vyjadrenej v § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka je jednoznačná a nevyvoláva rôzny výklad. Spoločník sa spoločníkom spoločnosti stáva zápisom do obchodného registra, kedy jedným z možných následkov nesplnenia si splatenia vkladovej povinnosti, ku ktorej sa zakladajúci spoločník v spoločenskej zmluve zaviazal je aj možnosť vylúčenia spoločníka na základe rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti, a to za prítomnosti kvalifikovanej výzvy na dodatočné splnenie vkladovej povinnosti v lehote stanovenej minimálne 3 mesiace vrátane zákonom stanoveného výslovného upozornenia, v zmysle ktorého spoločnosť môže spoločníka vylúčiť pre nesplnenie si vkladovej povinnosti ani v dodatočne určenej lehote. Či už k vylúčeniu spoločníka dôjde, alebo nie, je na rozhodnutí valného zhromaždenia spoločnosti, keďže jedným z následkov ani dodatočného nesplnenia si vkladovej povinnosti spoločníkom je len zákonom poskytnutá eventualita, ktorá spoločnosti umožňuje pristúpiť ku kadučnému konaniu a spoločníka skutočne zo spoločnosti aj vylúčiť. Cieľom kvalifikovanej výzvy je prioritne „prinútiť" spoločníka na doplatenie (splatenie) jeho vkladu v celosti, ktorej povinnosti sa spoločník sám zaviazal s tým, že najzávažnejším následkom nesplnenia si jeho vkladovej povinnosti je rozhodnutie o jeho vylúčení zo spoločnosti, na ktorú alternatívu spoločnosť musí spoločníka výslovne upozorniť. 80. Pre úplnosť v súvislosti s tvrdením dovolateľa, že práva a povinnosti spoločníka vznikajú až splnením vkladovej povinnosti, kedy s poukazom na § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka dovolateľ uviedol, že toto ustanovenie jednoznačne viaže nadobudnutie práv a povinností spoločníka na obchodný podiel vyjadrený, ako pomer vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, dovolací súd uvádza, že je potrebné rozlišovať medzi pojmom vklad a obchodný podiel. Vklad spoločníka predstavuje plnenie spoločníka voči spoločnosti, na základe ktorého sa vytvára základné imanie spoločnosti a obchodný podiel predstavuje súhrn majetkových a nemajetkových práv a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti, ktorú na základe plnenia vkladovej povinnosti spoločník na spoločnosti získal. Výška obchodného podielu sa určuje pomerom vkladu spoločníka na základnom imaní, kedy miera podielu na základnom imaní sa nemusí povinne odvíjať len od výšky vkladu do základného imania, pre dispozitívnu povahu ust. § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uvedenému zodpovedá aj zákonná úprava pre prípady peňažných vkladov vyjadrená v ust. § 113 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 110 ods. 1 písm. d/ Obchodného zákonníka, kedy zákon výslovne umožňuje spoločníkom sa v spoločenskej zmluve dohodnúť na výške vkladu (za dodržania minimálnej zákonnej hranice), výške splatených vkladov pri založení spoločnosti, včítane spôsobu a lehoty splácania vkladu. 81. Dovolací súd ďalej uvádza, že Obchodný zákonník neviaže všetky práva a povinnosti spoločníka na rozsah splatenia celého vkladu, ako je tomu napr. pri práve na informácie o záležitostiach spoločnosti (§ 122 ods. 2), pri práve podať na súde návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia (§ 122 ods. 3), pri práve podieľať sa na riadení a kontrole spoločnosti (§ 127 ods. 2), pričom s dôrazom na ust. § 60 ods. 4 správca vkladu pri uvedení vyššej sumy vo vyhlásení než je splatená, ručí do výšky
tohto rozdielu voči spoločnosti, ako aj voči veriteľom spoločnosti. Ručenie správcu vkladu voči veriteľom spoločnosti napokon zaniká splatením vkladov, ktorých sa uvedenie vyššej sumy vo vyhlásení týkalo. 82. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že spoločník môže byť spoločníkom spoločnosti aj za situácie, kedy ešte nedošlo k splateniu celého vkladu, kedy táto skutočnosť nesplatenia vkladu v celosti, nemá dopad na práva alebo povinnosti spoločníka spoločnosti, čo môže vyústiť aj k podaniu žaloby o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia v zmysle § 131 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zo strany takého spoločníka, ktorý svoju povinnosť splatiť vklad nesplnil. 83. Ohľadom dovolacej námietky, že povinnosť splatenia vkladu minimálne v rozsahu 750,- Eur /podľa výpisu z obchodného registra až v rozsahu 35.000,- Eur/ bola pravdepodobne podľa tvrdenia dovolateľa iba deklarovaná a nie aj reálna, naproti tvrdeniu žalobcov o znížení základného imania za účelom jeho zosúladenia so skutočnosťou, dovolací súd pre úplnosť dodáva, že ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvej inštancie; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 384 C.s.p.) s tým, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu totiž dovolací súd nemá možnosť dôkazy sám vykonávať a je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C.s.p.). Bez ohľadu na uvedené dovolací súd uvádza, že postup valného zhromaždenia pri vylúčení spoločníka zo spoločnosti pre nesplatenie vkladu v spojení s § 113 Obchodného zákonníka sa viaže s takým tomuto aktu predchádzajúcim postupom, ktorý spočíva v doručení kvalifikovanej výzvy a splnenie si vkladovej povinnosti tak, ako je uvedené vyššie. Je zrejmé, a to najmä s akcentom na žalobný návrh žalobcov na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 12. októbra 2018, ktorým boli žalobcovia 1/ a 2/ vylúčení zo spoločnosti žalovaného v rámci kadučného konania, že na takéto rozhodnutie o vylúčení neboli splnené zákonné podmienky, a to pre nenaplnenie postupu predpokladaného ust. § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka. 84. Preto, ak konajúce súdy zhodne uzavreli, že uznesenie valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 12. októbra 2018 bolo prijaté bez toho, aby došlo k naplneniu základných predpokladov pre platné vylúčenie žalobcov ako spoločníkov zo spoločnosti postupom podľa § 113 Obchodného zákonníka, tak vec správne právne posúdili v kontexte skutkových okolností prejednávaného prípadu, nakoľko takto prijaté uznesenie valného zhromaždenia je v rozpore so zákonom. 85. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaného vyvodená podľa § 420 písm. f/ C.s.p. nie je procesne daná, pričom dovolanie podané podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. nie je dôvodné, preto jeho dovolanie podľa § 448 C.s.p., zamietol. 86. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. s dôrazom na skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ nepožiadali o náhradu trov dovolacieho konania. 87. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok