Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Cob-1-2021.pdf
PDF · 110.98 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcov: 1/ H.. V. O., K.. XX.XX.XXXX, O. G. XXXX/X, XXX XX V., právne zastúpený SD LEGAL, s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 51 717 395, 2/ H.. Q. Č.U., K.. X.X.XXXX, O. X. X, XXX XX X., právne zastúpený JUDr. Marek Radačovský, advokát so sídlom Žriedlova 3, 04 01 Košice, IČO: 35553961, proti žalovanému: T.P.T.- investment, s.r.o., so sídlom Hraničná 12, 058 01 Poprad, IČO: 47 378 956, zastúpenému X.. Q. S., O. I. XXXX/X, V., o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 24Cb/324/2018-276 zo dňa 21.7.2020, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% voči žalovanému.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 24Cb/324/2018-182 zo dňa 6.9.2019 určil uznesenie valného zhromaždenia žalovaného, konaného dňa 12.10.2018 o vylúčení spoločníkov H.. V. O. a H.. Q. Č. z dôvodu nesplnenia povinnosti splatiť vklad v súlade s § 113 ods. 4 Obchodného zákonníka za neplatné a priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Voči predmetnému rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorý dospel súd prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 2Cob/22/2019-259 zo dňa 21.4.2020 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces porušením kogentných procesných ustanovení, v dôsledku čoho bolo žalovanému odňaté právo zúčastniť sa na pojednávaní a s tým súvisiacim vykonaním dokazovania podľa § 188 ods. 1 CSP a vyjadrením sa k jednotlivým vykonaným dôkazom, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil. Zároveň však uviedol, že vylúčenie spoločníka spoločnosťou v kadučnom konaní je upravené v § 113 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, pričom podmienkami pre úspešné vylúčenie spoločníka, ktorý nesplnil povinnosť splatiť vklad sú výzva na splnenie uvedenej povinnosti pod hrozbou vylúčenia zo spoločnosti s určením náhradnej lehoty, ktorá nesmie byť kratšia ako tri mesiace a v prípade, ak ani v tejto lehote nie je vklad splnený, tak spoločnosť rozhodne o vylúčení spoločníka na valnom zhromaždení jednoduchou väčšinou hlasov prítomných spoločníkov. Odvolací súd taktiež poukázal na rozdiel medzi kadučným konaním upravených v § 113 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka a rozhodnutím súdu o vylúčení spoločníka zo spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka, pričom konštatoval, že v predmetnom prípade sa nejedná o postup podľa § 149 Obchodného zákonníka.
2. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, ten za účasti žalobcov a zástupkyne žalovaného vykonal dňa 21.7.2020 pojednávanie, na ktorom vydal napadnutý rozsudok, ktorým určil, že uznesenie valného zhromaždenia žalovaného T.P.T.- investment s.r.o., so sídlom Hraničná 12, 058 01 Poprad, IČO: 47 378 956, zapísaného v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel Sro, vložka číslo 28720/ P, konaného dňa 12.10.2018 v znení: ,,Spoločnosť T.P.T.- investment s.r.o. vylúčila dňa 12.10.2018 spoločníka H.. V. O., trvalé bytom G. XXXXX, XXX XX V. a spoločníka H.. Q. Č., trvale bytom X. X, XXXXX X. za spoločnosti z dôvodu nesplnenia povinnosti splatiť vklad v súlade s § 113 ods. 4 Obchodného zákonníka. V súlade s § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka výška vyrovnacieho podielu vylúčených spoločníkov predstavu 0 eur (slovom nula eur)“ je neplatné. Výrokom II. predmetného rozhodnutia priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
3. Predmetné rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že obchodná spoločnosť T.P.T- investment, s.r.o. bola založená spoločenskou zmluvou dňa 19.9.2013 žalobcami a od 1.10.2013 je spoločníkom aj Q. S.. Všetky osoby sú zároveň aj konateľmi spoločnosti. Listom zo dňa 14.7.2017 boli žalobcovia ako spoločníci žalovaným podľa § 149 Obchodného zákonníka upozornení na možnosť vylúčenia spoločníka zo spoločnosti z dôvodu konania v rozpore so záujmami spoločnosti. Výzva bola podpísaná Q. S. ako konateľom spoločnosti. Dňa 24.9.2018 zaslal žalovaný žalobcom pozvánku na valné zhromaždenie, ktoré sa malo konať dňa 12.10.2018 o 10:00 s uvedením bodov programu, pričom pod bodom 3 bolo uvedené vylúčenie spoločníkov H.. V. O. a H.. Q. Č. zo spoločnosti podľa § 113 Obchodného zákonníka. Listom zo dňa 8.10.2018 žalobca v 2/ rade oznámil nový termín valného zhromaždenia na deň 26.10.2018 s uvedením bodov programu, s čím žalovaný listom zo dňa 10.10.2018 vyjadril nesúhlas. Dňa 12.10.2018 o 10:00 sa v sídle spoločnosti žalovaného konalo valné zhromaždenie, na ktorom bol prítomný spoločník Q. S.. Žalobca v 1/ rade a žalobca v 2/ rade prítomní neboli. Na uvedenom valnom zhromaždení bolo prijaté aj napadnuté uznesenie valného zhromaždenia, ktorým boli zo spoločnosti vylúčení spoločníci H.. O. a H.. Č.. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 261 ods. 6 písm. a), § 113 ods. 1, ods. 3, § 131 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 149 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že rozhodnutím valného zhromaždenia zo dňa 12.10.2018 bol porušený zákon a boli obmedzené práva žalobcov ako spoločníkov. Súd prvej inštancie poukázal na list zo dňa 14.7.2017, ktorým boli žalobcovia upozornení na možnosť vylúčenia zo spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka z dôvodu konania v rozpore so záujmami spoločnosti. Uvedený list však nespĺňal obsahové a formálne náležitosti podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, keďže žalobcovia neboli výslovne vyzvaní na splnenie povinnosti splatiť vklad v lehote, ktorá je dlhšia ako tri mesiace, a taktiež neboli upozornení na možnosť vylúčenia zo spoločnosti práve z uvedeného dôvodu, preto súd prvej inštancie právne uzatvoril, že uznesenie, ktoré je predmetom konania, je neplatné. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úspešnej strane sporu súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnej strane sporu.
4. Voči predmetnému rozsudku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalovaný namietajúc nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalovaný v tom, že súd podľa jeho názoru vychádzal „z ustanovenia § 149 Obchodného zákonníka“. Uviedol, že meritom veci je kadučné konanie, ktorým spoločnosť na základe rozhodnutia spoločníkov prijala rozhodnutie o vylúčení žalobcov z dôvodu nesplnenia vkladov predstavujúcich základné imanie žalovaného. Žalovaný je toho názoru, že je jeho právom pristúpiť k vylúčeniu spoločníkov, ktorí nesplnia svoju povinnosť splatiť vklady a toto právo mu nemôže byť upreté rozhodnutím súdu aplikáciou ustanovenia § 149 Obchodného zákonníka, keďže podľa „§ 113 Obchodného zákonníka sama spoločnosť rozhoduje o vylúčení spoločníkov“, ak títo nesplatia vklady v zákonnej lehote, pričom žalovanému bola táto skutočnosť známa až po vykonaných výsluchov žalobcov pred orgánmi činnými v trestnom konaní a mal za to, že súd na ňu neprihliadal. Žalovaný mal taktiež za to, že v zmysle § 113 Obchodného zákonníka nemal povinnosť upozorniť písomne spoločníkov na možnosť ich vylúčenia zo spoločnosti, avšak učinil tak v dobrej viere, že títo si svoju povinnosť splnia. Žalovaný taktiež uviedol, že v čase vydania písomného upozornenia o možnosti vylúčenia spoločníkov zo spoločnosti nemal Q.. S. za dostatočne preukázané, že by žalobcovia svoju vkladovú povinnosť nesplnili. Toto bolo preukázané až po výsluchoch žalobcov pred orgánmi činnými v trestnom konaní, v dôsledku čoho žalovaný pristúpil ku kadučnému konaniu a žalobcov zo spoločnosti vylúčil. Žalovaný taktiež uviedol, že má za to, že práva žalobcov neboli kadučným konaním porušené, keďže títo svoje vklady do spoločnosti nesplnili, teda títo nemali práva a povinností
spoločníka podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, teda práva súvisiace s vlastníctvom obchodného podielu, nakoľko neuhradili vklad. Žalovaný taktiež uviedol, že ak by mal zákonodarca v úmysle stanoviť povinnosť spoločnosti písomne vyzvať spoločníka s upozornením na možnosť jeho vylúčenia, tak by znenie koncipoval tak, že spoločnosť musí spoločníka pod hrozbou vylúčenia vyzvať a nie, že ho môže vyzvať. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka upravujúceho výklad právnych úkonov a v tejto súvislosti uviedol, že žalobcovia boli s obsahom spoločenskej zmluvy nepopierateľne oboznámení pri jej podpise, pričom z jej znenia jednoznačne vyplývalo, že sú povinní si splniť svoje vkladové povinnosti najneskôr do piatich rokov od vzniku spoločnosti. Napriek uvedenému, tak žalobcovia neučinili a vklady nesplatili, avšak žalovaný prejavil vôľu a upozornil ich na možnosť vylúčenia. Vo vzťahu k zachovaniu trojmesačnej lehoty na doplatenie vkladu, žalovaný poukázal na skutočnosť, že medzi písomným upozornením na možnosť vylúčenia a prijatím napadnutého uznesenia prešlo rok a tri mesiace, čím žalovaný umožnil žalobcom splatiť vklady dodatočne kedykoľvek, čo však žalobcovia neučinili. Vzhľadom na uvedené je žalovaný toho názoru, že neboli splnené podmienky na určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia, keďže nedošlo konaním žalovaného ani k porušeniu zákona, ani k obmedzeniu práv žalobcov, keďže títo vklad nesplnili, v dôsledku čoho nenadobudli práva a povinností ako spoločníci, teda nemohlo dôjsť ani k obmedzeniu ich práv, ktoré riadne nenadobudli. Podľa názoru žalovaného práve konaním súdu došlo k odkloneniu sa od doslovného znenia Obchodného zákonníka tým, že tento rozhodol, že žalovaný mal povinnosť písomne upozorniť spoločníkov na skutočnosť, že sú v omeškaní so splatením vkladu, pričom zo znenia zákona podľa názoru žalovaného vyplýva len možnosť upozornenia spoločností a nie povinnosť. Mal za to, že súd v rozpore s prejavom vôle žalovaného o vylúčení žalobcov zo spoločnosti rozhodol o povinnostiach žalovaného nad rámec Obchodného zákonníka. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu.
5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 17.9.2020 uviedli, že zotrvávajú na svojich skutkových a právnych tvrdeniach, ktoré doposiaľ uviedli a napadnuté rozhodnutie považujú za správne čo do vecnej stránky ako aj do právnej argumentácie. Poukázali na to, že súd prvej inštancie rozhodol plne v súlade s už vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v uznesení č.k. 2Cob/22/2019-259 z 21.4.2020, ktorý bol pre súd prvej inštancie záväzný. Žalobcovia uviedli, že žalovaný si mýli spôsoby vylúčenia spoločníka podľa § 113 a § 149 Obchodného zákonníka. Žalobcovia poukázali na to, že v zmysle § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka je na dobrovoľnom rozhodnutí spoločnosti, či spoločníka, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu vyzve na doplatenie vkladu, avšak za predpokladu, že ho chce zo spoločnosti vylúčiť, musí jeho vylúčeniu predchádzať kvalifikovaná výzva na doplatenie vkladu podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na fakt, že tento postup zo strany žalovaného dodržaný nebol, uznesenie o vylúčení žalobcov je neplatné. Vo vzťahu k argumentácií žalovaného, že prijatím neplatného uznesenia neboli porušené práva žalobcov ako spoločníkov, a teda nemá byť naplnený predpoklad pre možnosť podania žaloby o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, títo uviedli, že v dôsledku predmetného uznesenia boli vylúčení zo spoločnosti ako spoločníci, teda je zrejmé, že došlo k porušeniu ich práv. Poukázali na to, že z účtovnej závierky žalovaného k 31.12.2018 vyplýva, že ani Q.. S. nemá splatený vklad, teda podľa jeho vyjadrení by ani on nemal mať práva a povinností spoločníka. Taktiež uviedli, že žalovaný sa snaží zhojiť svoj protiprávny postup tým, že poukazuje na ustanovenia Občianskeho zákonníka o výklade prejavu vôle, avšak uvedené nemá vplyv na zákonnosť napadnutého uznesenia, keďže žalovaný nedodržal postup upravený v § 113 Obchodného zákonníka. Na základe uvedených skutočností žalobcovia navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
6. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.10.2020 zotrval na skutočnostiach a tvrdeniach uvedených v jeho odvolaní. Naviac uviedol, že popiera, že by spoločník Q.. S. nemal zaplatené základné imanie, čo má podľa názoru žalobcov vyplývať z riadkov 26, 27 a 28 účtovnej závierky za rok 2018. Uviedol, že práve zo všetkých účtovných závierok vyplýva, že základné imanie žalovaného, splatené vo výške 16.000,- eur, je uhradené iba jediným spoločníkom, a to Q.. S.. Opätovne žalovaný uviedol, že z výsluchov žalobcov pred orgánmi činnými v trestnom konaní vyplýva, že ani jeden zo žalobcov nezaplatil vklad do základného imania.
7. Žalobcovia v duplike zo dňa 22.10.2020 taktiež zopakovali svoje tvrdenia uvedené v ich predchádzajúcich vyjadreniach a nad rámec už uvedeného konštatovali, že sám žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.10.2020 uvádza, že nemá splatené základné imanie vo výške 35.000,- eur, ako to je zapísané v obchodnom registri, ale iba vo výške 16.000,- eur. Zároveň však popreli, že by Q.. S. splatil túto sumu ako svoj vklad do základného imania a ním preukázané dôkazy o splatení považovali za nepravdivé
a nezákonné. Žalobcovia však zotrvali na svojej argumentácii, že obrana žalovaného je bez právneho významu, nakoľko tento nedodržal zákonnom stanovený postup kadučného konania, čo je jedinou relevantnou skutočnosťou pre predmetné konanie.
8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.11.2020 uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadrenia a popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcov. Uviedol, že žalobcovia argumentujú tým, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu ich práv vlastniť majetok, avšak títo odmietajú splniť svoju povinnosť uhradiť vklad do základného imania, a napriek tomu schválili zníženie základného imania žalovaného a domáhajú sa vyplatenia rozdielu zo zníženého základného imania, do ktorého však neuhradili absolútne nič. Žalovaný má za to, že výmazom žalobcov ako spoločníkov dôjde k zosúladeniu skutkového stavu so zápisom v obchodnom registri a nie vyplatením žalobcov ako spoločníkov na základe zníženia základného imania. Žalovaný opakovane uviedol, že je toho názoru, že neboli splnené podmienky na určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia, keďže nedošlo konaním žalovaného ani k porušeniu zákona ani k obmedzeniu práv žalobcov.
9. Žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 7.12.2020 uviedli, že nevedia ovplyvniť spôsob zaúčtovávania dokladov v spoločnosti, keďže im Q.. S. neumožní prístup k dokladom spoločnosti, k účtovníctvu ani k základným informáciám týkajúcim sa chodu spoločnosti. Mali za to, že žalovaný sa svojimi vyjadreniami snaží odviesť pozornosť súdu od podstaty veci, ktorou je nezvládnuté a nezákonné kadučné konanie zo strany žalovaného.
10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie žalovaného v zmysle zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, keďže nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd po prejednaní veci v senáte k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.
11. Žalovaný v prvom rade namieta skutočnosť nesprávnej aplikácie ustanovenia § 149 Obchodného zákonníka a má za to, že na vec malo byť aplikované iba ustanovenie § 113 Obchodného zákonníka s tým, že podľa názoru žalovaného predmetné ustanovenie upravuje výlučnú právomoc spoločnosti rozhodnúť o vylúčení spoločníkov zo spoločnosti bez toho, aby uvedené mohol preskúmať súd. Taktiež mal za to, že z ustanovenia § 113 nevyplýva obligatórna povinnosť spoločnosti vyzvať spoločníkov, ktorí sú v omeškaní s úhradou vkladov, aby si svoju povinnosť splnili ,ale o vylúčení takýchto spoločníkov môže spoločnosť rozhodnúť bez akejkoľvek výzvy a je iba na jej dobrej vôli, či spoločníkov vyzve na dodatočné splatenie vkladu alebo ich bez výzvy rovno vylúči.
12. Podľa § 125 ods. 1 písm. h) Obchodného zákonníka valné zhromaždenie spoločníkov je najvyšším orgánom spoločnosti. Do jeho pôsobnosti patrí vylúčenie spoločníka podľa § 113 a 121 a rozhodovanie o podaní návrhu podľa § 149.
13. Podľa § 113 ods. 1 Obchodného zákonníka spoločník je povinný splatiť vklad za podmienok a v lehote ustanovenej zákonom, prípadne určenej v spoločenskej zmluve, najneskôr však do piatich rokov od vzniku spoločnosti alebo od jeho vstupu do spoločnosti alebo od prevzatia záväzku na nový vklad. Tejto povinnosti nemožno spoločníka zbaviť. Konatelia oznámia registrovému súdu bez zbytočného odkladu splatenie celého vkladu každého spoločníka.
14. Podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak je spoločník s platením vkladu v omeškaní, môže ho spoločnosť pod hrozbou vylúčenia vyzvať, aby svoju povinnosť splnil v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako tri mesiace.
15. Podľa § 113 ods. 4 Obchodného zákonníka spoločníka, ktorý nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej lehote, môže valné zhromaždenie zo spoločnosti vylúčiť.
16. Podľa § 149 Obchodného zákonníka spoločnosť sa môže domáhať na súde vylúčenia spoločníka, ktorý porušuje závažným spôsobom svoje povinnosti, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na možnosť
vylúčenia bol písomne upozornený. S podaním tohto návrhu musia súhlasiť spoločníci, ktorých vklady predstavujú aspoň jednu polovicu základného imania. Ustanovenie § 113 ods. 4 tým nie je dotknuté. Ustanovenia § 113 ods. 5 a 6 platia obdobne.
17. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že svoj právny názor na predmetnú problematiku vyslovil už v uznesení Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/22/2019-259 zo dňa 21.4.2020 v bode 35, kde konštatoval rozdiel medzi konaním spoločnosti o vylúčení spoločníka podľa § 113 Obchodného zákonníka (kadučné konanie) a medzi konaním súdu o vylúčení spoločníka na návrh spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka, pričom taktiež uviedol, že v predmetnom prípade sa jedná o kadučné konanie, nakoľko spoločnosť na valnom zhromaždení rozhodla o vylúčení spoločníkov
- žalobcov zo spoločnosti pre nesplatenie vkladov. V tejto súvislosti je nevyhnutné opätovne zdôrazniť, že sa nejednalo o rozhodnutie súdu o vylúčení spoločníka zo spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka, pretože spoločnosť, teda žalovaný, nepodal na súd návrh na vylúčenie člena z dôvodu závažného porušovania jeho povinností, ale o vylúčení spoločníka rozhodla samotná spoločnosť podľa § 113 Obchodného zákonníka a to z dôvodu nesplnenia vkladovej povinnosti spoločníka. Čo sa týka kadučného konania (konania o vylúčení spoločníka na základe rozhodnutia spoločnosti z dôvodu nesplnenia vkladovej povinnosti) zákon výslovne formuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné platne rozhodnúť o takomto vylúčení spoločníka zo spoločnosti. Uvedenými obligatórnymi podmienkami sú omeškania spoločníka so splatením vkladu, výzva spoločnosti na splnenie tejto povinnosti pod hrozbou vylúčenia, s určením dodatočnej lehoty na jej splnenie dlhšej ako tri mesiace a rozhodnutie valného zhromaždenia o tejto skutočnosti podľa § 125 ods. 1 písm. h) Obchodného zákonníka. Bez naplnenia týchto predpokladov nemôže dôjsť k platnému vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti.
18. V prejednávanom prípade na základe vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že nedošlo k naplneniu zákonného predpokladu pre platné vylúčenie spoločníka zo spoločnosti a to z dôvodu absencie kvalifikovanej výzvy podľa § 113 ods. 3 Obchodného zákonníka. Výzva žalovaného, ktorá bola adresovaná žalobcom, zo dňa 14.7.2017 nespĺňala materiálne náležitosti kvalifikovanej výzvy podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, nakoľko žalovaný v nej žalobcov síce upozornil na možnosť vylúčenia zo spoločnosti, avšak z dôvodu ich konania v rozpore so záujmami spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka a nie pre nesplnenie vkladovej povinnosti a taktiež táto výzva neobsahovala stanovenie dodatočnej lehoty na splnenie tejto povinnosti. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov pre platné vylúčenie žalobcov ako spoločníkov zo spoločnosti postupom podľa § 113 Obchodného zákonníka, teda napadnuté uznesenie valného zhromaždenia bolo prijaté v rozpore so zákonom, a títo dotknutí (vylúčení) spoločníci sa následne postupom podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka mohli domáhať zrušenia uznesenia valného zhromaždenia, ktoré rozhodlo podľa § 125 ods. 1 písm. h) Obchodného zákonníka o ich vylúčení zo spoločnosti.
19. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že ustanovenie § 113 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka upravuje možnosť spoločnosti vyzvať spoločníkov na splatenie vkladu a je len na vôli spoločnosti, či vo vzťahu k spoločníkom, ktorí sú v omeškaní so splatením vkladovej povinnosti takúto výzvu učiní alebo ich aj bez výzvy vylúči zo spoločnosti, odvolací súd konštatuje, že uvedený výklad predmetného ustanovenia žalovaným nie je správny. Čo sa týka zákonnej formulácie, že spoločnosť môže vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní s platením vkladu na jeho úhradu pod hrozbou jeho vylúčenia zo spoločnosti, tak z nej plynie, že uvedená možnosť spočíva v tom, že závisí od vôle spoločnosti, či takéhoto spoločníka zo spoločnosti vylúči alebo naďalej aj napriek nesplneniu vkladovej povinnosti zostane spoločníkom. Žiaden iný subjekt okrem samotnej spoločnosti takéto oprávnenie na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nemá, teda ak samotná spoločnosť nemá v záujme spoločníka zo spoločnosti napriek nesplneniu vkladovej povinnosti vylúčiť, tento naďalej ostáva spoločníkom a je možné (§ 122 ods. 3 Obchodného zákonníka) sa voči nemu domáhať iba splnenia vkladovej povinnosti. Uvedenú možnosť, týkajúcu sa rozhodovania o vylúčení, resp. o ponechaní spoločníka v spoločnosti, nemožno rozširovať aj na možnosť nesplnenia zákonnom stanovených podmienok pre platné vylúčenie spoločníka. Práve naopak zákon formuluje podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje, aby došlo k platnému vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti tak, aby konaním spoločnosti nedošlo k poškodeniu práv jednotlivých spoločníkov, preto určuje výslovne povinnosť spoločnosti vyzvať spoločníka, ktorý je v omeškaní s vkladovou povinnosťou, aby si predmetnú povinnosť splnil v dodatočnej, spoločnosťou určenej, lehote, nie kratšej ako tri mesiace a zároveň, aby upozornil spoločníka, že v prípade, ak túto povinnosť v dodatočnej lehote nesplní, môže
byť zo spoločnosti vylúčený, čím dôjde k prejavu vôle spoločnosti vo vzťahu k spoločníkovi a ten si je vedomý ďalších možných následkov.
20. Čo sa týka námietky žalovaného, že z dôvodu nesplnenia vkladovej povinnosti žalobcami, týmto nevznikli žiadne práva a povinnosti spoločníkov, ktoré súvisia s vlastníctvom obchodného podielu, preto uznesenie, ktorým boli vylúčení ako spoločníci zo spoločnosti, sa nemohlo dotknúť ich práv podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, je potrebné uviesť, že žalobcovia napadli uznesenie, ktorým boli vylúčení ako spoločníci zo spoločnosti, teda uvedené uznesenie sa jednoznačne dotýka ich práv ako spoločníkov, nakoľko v dôsledku vylúčenia zo spoločnosti by stratili všetky práva a povinnosti vyplývajúce im z ich postavenia spoločníkov v spoločnosti. Podľa § 59 ods. 1 Obchodného zákonníka je vkladom spoločníka súhrn peňažných prostriedkov (ďalej len „peňažný vklad“) a iných peniazmi oceniteľných hodnôt (ďalej len „nepeňažný vklad“), ktoré spoločník vkladá do spoločnosti a podieľa sa nimi na výsledku podnikania spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti, že pojem vklad v sebe subsumuje záväzok, ku ktorému sa spoločník zaviazal, že túto sumu ako vklad uhradí spoločnosti. Od pojmu vklad je potrebné rozlíšiť výšku, v akej bol vklad splatený, nakoľko Obchodný zákonník odlišuje inštitúty ako vklad a rozsah splatenia vkladu a na rozsah splatenia vkladu viaže určité práva spoločníka (napr. právo na podiel zo zisku podľa § 123 ods. 1, právo na vyrovnanie § 150 ods. 2, právo na podiel na likvidačnom zostatku § 153 ods. 2 Obchodného zákonníka), pričom pri iných právach spoločníkov nezáleží na rozsahu splatenia vkladu (právo podieľať sa na riadení a kontrole spoločnosti (§ 127 ods. 2, právo na informácie o záležitostiach spoločnosti § 122 ods. 2 a právo podať na súde návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka). Odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného považuje za potrebné poukázať, že Obchodný zákonník výslovne stanovuje, že v prípade nepeňažného vkladu, tento musí byť podľa § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka splatený pred zápisom výšky základného imania do obchodného registra, avšak v prípade peňažného vkladu takáto požiadavka v Obchodnom zákonníku absentuje. Práve naopak v prípadoch peňažných vkladov zákon výslovne v ustanovení § 110 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka umožňuje spoločníkom sa v spoločenskej zmluve dohodnúť na výške vkladu (za dodržania minimálnej zákonnej hranice), výške splatených vkladov pri založení spoločnosti včítane spôsobu a lehoty splácania vkladu. V súvislosti s uvedeným nemožno teda súhlasiť s obranou žalovaného, že v dôsledku nesplnenia vkladovej povinnosti žalobcov, títo nenadobudli práva a povinnosti spoločníkov, nakoľko spoločníci nadobúdajú tieto práva a povinnosti podpisom spoločenskej zmluvy. Spoločenská zmluva predstavuje konsenzus prejavu vôle dvoch alebo viacerých zakladateľov, ktorý smeruje k zriadeniu obchodnej spoločnosti a k úprave fungovania spoločnosti a vzájomných vzťahoch v nej, teda aj konsenzus ohľadom práv a povinností spoločníkov, ktoré v prípade vzniku spoločností vznikajú jej jednotlivým spoločníkom. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že osoba sa stáva spoločníkom podpisom spoločenskej zmluvy, pričom podpisom tejto zmluvy na seba preberá práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkového právneho vzťahu medzi spoločníkmi a spoločnosťou, ktorého obsahom sú práva a povinností spoločníka ustanovené Obchodným zákonníkom a upravené v spoločenskej zmluve, teda aj záväzok spoločníka vložiť do spoločnosti vklad určený spoločenskou zmluvou. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalovaného, že práva a povinnosti spoločníka vznikajú až splnením vkladovej povinnosti, nakoľko uvedené by odporovalo zákonnému zneniu o možnosti dojednania lehôt na splatenie vkladu (§ 110 ods. 1 písm. d), § 113 ods. 1 Obchodného zákonníka), ako aj ustanoveniam, ktoré upravujú práva spoločníkov v závislosti od rozsahu splatenia vkladu.
21. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým záverom, na ktoré aplikoval príslušné právne predpisy, tieto správne vyložil, teda prejednávanú vec správne právne posúdil. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym názorom, ktorý vyslovil odvolací súd v rozhodnutí č.k. 2Cob/22/2019-259 zo dňa 21.4.2020 a ktorým bol súd prvej inštancie viazaný. Odvolacie námietky žalovaného preto posúdil ako nedôvodné, ktoré poukazujúc na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu neumožňujú zmenu napadnutého rozhodnutia, preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o náhrade trov konania. Žalobcovia boli v predmetnom konaní úspešní a vznikol im nárok na náhradu trov konania. Súd len poznamenáva, že žalovaný neuvádzal žiadne konkrétne odvolacie dôvody voči výroku II. rozsudku súdu 1.inštancie o nároku na náhradu trov konania.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že úspešným žalobcom v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).