Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Obdo-45-2023.pdf
PDF · 119.68 KB
Case nature
Area
Subarea
1Obdo/45/2023
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti PK AUTO, spol. s r.o., Prešov, Duklianska 23, IČO: 31 733 174, zastúpenej advokátskou kanceláriou Vojčík & Partners, s.r.o., Košice, Rázusova 13, IČO: 36 866 563, proti žalovanej obchodnej spoločnosti AUTOCENTRUM 66, s.r.o., Poprad, Hraničná 35, IČO: 45 550 514, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 32 850 eur s príslušenstvom, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5Cob/54/2022-152 z 15. decembra 2022, takto
r o z h o d o l :
I. Dovolanie o d m i e t a. II. Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“) výrokom I. rozsudku č. k. 16Cb/26/2021-106 z 30. marca 2022 žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 32 850 eur s príslušenstvom titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa ako predávajúca a žalovaná ako kupujúca uzavreli dňa 3. júna 2013 kúpnu zmluvu č. 3697 (ďalej aj „kúpna zmluva“), predmetom ktorej bol predaj motorového vozidla značky OPEL ZAFIRA, VIN: WOLPE9EZ5D 2108926, č. motora B7GX0072 (ďalej aj „motorové vozidlo“ alebo „vozidlo“), ktoré bolo žalovanej dodané dňa 3. októbra 2013, pričom kúpna cena bola zaplatená riadne a včas prostredníctvom leasingovej spoločnosti na základe faktúry č. 12130442 vo výške 29 660 eur. Po opakovaných reklamáciách vád vozidla, ktoré sa nepodarilo odstrániť, žalovaná pre podstatné porušenie kúpnej zmluvy odstúpila od nej listom zo 16. septembra 2015. Keďže žalobkyňa odstúpenie od kúpnej zmluvy nepovažovala za platné, čo oznámila žalovanej listom z 19. októbra 2015, žalovaná v postavení žalobkyne sa následne žalobou podanou na Okresnom súde Prešov domáhala nárokov zo zodpovednosti za vady predanej veci. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 18Cb/134/2016-225 zo 14. februára 2019 zaviazal žalovanú PK AUTO, spol. s r.o. (v tomto konaní v postavení žalobkyne) zaplatiť žalobkyni AUTOCENTRUM 66, s.r.o. (v tomto konaní žalovanej) sumu 29 660 eur a žalobkyňu (v tomto konaní žalovanú) zaviazal k povinnosti vrátiť predmetné motorové vozidlo žalovanej (v tomto konaní žalobkyni). Okresný súd Prešov konštatoval, že žalovaná (v tomto konaní žalobkyňa) podstatným spôsobom porušila kúpnu zmluvu, čo založilo právo žalobkyne (v tomto konaní žalovanej) na odstúpenie od zmluvy, pričom vychádzal aj zo znaleckého posudku, z ktorého vyplynulo, že technické parametre vozidla nezodpovedajú parametrom udávaným výrobcom, a preto je dôvodný záver, že sa jedná o technickú vadu vozidla. 3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z dokazovania vykonaného Okresným súdom Prešov vyplýva, že riadne užívanie motorového vozidla bolo vylúčené a už len to predstavovalo dôvod, prečo nie je daná opodstatnenosť žaloby, v zmysle ktorej by v predmetnom konaní žalovaná mala vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie, výšku ktorého žalobkyňa vypočítala podľa svojho cenníka a cenníka Autopožičovne TATRAN, Ján Lazorčák, Batizovce z údajne štandardnej ceny prenájmu porovnateľného motorového vozidla. Ani výraz porovnateľné v danom prípade nie je na mieste, pretože vozidlá na prenájom sú bezpochyby v prevádzkyschopnom stave, bez potreby vynakladať na ich prevádzku zvýšené náklady a riešiť opakovane vady. Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 18Cb/134/2016-225 zo 14. februára 2019 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/29/2019-283 z 23. januára 2020 s upresnením výroku pod bodmi I. a II. tak, že povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 29 660 eur je povinnosťou oproti povinnosti žalobkyne vrátiť žalovanej osobné motorové vozidlo, teda Krajský súd v Prešove vo výrokovej časti rozsudku jednoznačne určil synalagmatický záväzok (rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16. marca 2020). 4. Žalobkyňa predmetný rozsudok obdržala 12. februára 2020 (ako vyplýva z pečiatky o došlej pošte na rozsudku) a aj napriek vedomosti o tomto rozsudku svoju povinnosť vyplývajúcu z neho dobrovoľne nesplnila. Vzhľadom na celé súdne konanie vedené na okresnom a krajskom súde žalobkyňa musela vedieť, že žalovaná nemá záujem naďalej užívať vozidlo a je pripravená ho vrátiť ihneď po pripísaní sumy 29 660 eur na jej účet, čo sa napokon udialo hneď v deň, kedy po výzve žalovanej na splnenie súdom uloženej povinnosti a pripísaní sumy 29 660 eur na účet žalovanej, bolo vozidlo vrátené. Tvrdenie žalobkyne, že mala za to, že žalovaná netrvá na plnení v zmysle súdnych rozhodnutí, je absurdné a z ničoho nevyplývajúce. Podľa názoru súdu sa žalovaná nedostala do omeškania s plnením akejkoľvek svojej povinnosti a žalobkyni nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“), ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná nevrátila žalobkyni motorové vozidlo. Odovzdala jej ho až dňa 25. februára 2021, čím malo vzniknúť bezdôvodné obohatenie za obdobie dvoch rokov spätne vo výške obvyklého nájomného, keď za užívanie porovnateľného motorového vozidla bola štandardná cena prenájmu 45 eur na deň. Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je opodstatnená, pretože žalovaná si splnila povinnosť, ktorá jej vyplývala zo zmluvy, ako aj zo súdnych rozhodnutí. Z dôvodu neakceptovania odstúpenia od zmluvy žalobkyňou nebolo reálne, aby žalovaná po tom, ako od kúpnej zmluvy odstúpila a ako jej žalobkyňa oznámila, že odstúpenie od zmluvy považuje za neplatné, vrátila motorové vozidlo. Určenia platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy sa žalovaná musela domáhať až súdnou cestou. Povinnosti, ktoré boli uložené stranám sporu rozsudkom Okresného súdu Prešov, ktorý bol následne potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sú povinnosťami synalagmatickými a podľa názoru súdu (aj v kontexte s vykonaným dokazovaním) by priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, uplatneného žalobou, bolo v rozpore s dobrými mravmi a pravidlami poctivého obchodného styku. Súd prvej inštancie považoval za absurdné, aby pri cene vadného vozidla 29 660 eur (obstarávacia cena, ktorú žalovaná zaplatila ako kúpnu cenu vozidla), ktorej vrátenia sa žalovaná domáhala v dlhom súdnom konaní, v ktorom napokon uspela, mala zaplatiť cenu vo výške cien za prenájom vozidla bez vád za 2 roky, ktorá vysoko presahuje samotnú nadobúdaciu hodnotu tohto vozidla a skutočnú hodnotu vozidla s vadami. Etické hľadisko podnikania upravuje predovšetkým zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Obch. zák.“) tak, že predpokladá určitý typ poctivého správania v rámci obchodnoprávneho vzťahu. Podľa § 265 Obch. zák. platí, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zneužitie práva možno chápať ako snahu, resp. zámer jednej zmluvnej strany výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Toto ustanovenie vyjadruje zároveň zákaz šikanózneho výkonu práva, o ktorý ide vtedy, ak je právo vykonávané za účelom poškodzovania iného subjektu. Vo všeobecnosti je potrebné zásady poctivého obchodného styku chápať ako pravidlá slušného správania podnikateľov vo vzájomnom styku, ktoré dodržujú všetci čestní a poctiví obchodníci. V režime obchodných vzťahov je sociálny aspekt spravodlivosti vzťahu ťažšie uplatniteľný, čo sa odráža aj v zásadách poctivého obchodného styku, kedy sa kladie dôraz najmä na všeobecný zákaz zneužitia práva a dobromyseľnosť účastníkov zmluvných vzťahov. Z ustanovenia § 39 OZ zase vyplýva, že akýkoľvek právny úkon (alebo jeho časť), ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, obchádza ho alebo sa prieči dobrým mravom, je absolútne neplatný. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré samy o sebe nie sú zákonom zakázané, ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu. Tento jav sa v odbornej právnej terminológii označuje ako konanie in fraudem legis a predstavuje postup, keď sa niekto síce správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci. Priznanie uplatneného nároku žalobkyne by nemalo nič spoločné ani so spravodlivosťou, pretože ak by bol žalobkyni priznaný akýkoľvek nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, tak v prípade odstúpenia
od zmluvy a následného vedenia konania o platnosť alebo neplatnosť odstúpenia, by takéto konanie stratilo akýkoľvek zmysel, resp. takéto konanie by sa absolútne neoplatilo viesť, pretože predávajúci by v ňom zarobil vždy vyššiu sumu, ako bola kúpna cena. 5. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 5Cob/54/2022-152 z 15. decembra 2022 rozhodol tak, že výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a výrokom II. žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 6. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento vec prejednal podľa § 378 a § 379 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), t. j. v rozsahu podaného odvolania a uplatnených odvolacích dôvodov a rozhodol bez nariadenia pojednávania, vychádzajúc zo skutkových zistení súdu prvej inštancie. K uplatneným odvolacím námietkam uviedol, že ich posúdil v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci, so zameraním na otázky, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy a či svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05). 7. K námietke žalobkyne, že hoci súdy rozhodli rozsudkami zo 14. februára 2019 a 16. marca 2020, žalovaná vrátila motorové vozidlo až dňa 25. februára 2021 (bezdôvodné obohatenie je uplatnené za obdobie od 25. februára 2019 do 25. februára 2021), odvolací súd uviedol, že žalovaná vrátila vozidlo žalobkyni v deň, keď bola žalobkyňou uhradená suma pripísaná na účet žalovanej, teda uplatnený nárok z bezdôvodného obohatenia nemohol vzniknúť. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s právnym posúdením otázky existencie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd s týmto jej tvrdením nesúhlasil, pretože súd prvej inštancie najmä v odseku 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, prečo žalobkyni nepriznal uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 8. Odvolací súd považoval za irelevantné tvrdenie žalobkyne, že nepostačuje nepriznanie nároku z dôvodu, že výška bezdôvodného obohatenia presahuje pôvodnú kúpnu cenu, keďže z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd nepriznal žalobkyni bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že žalobkyňa naň nemá nárok. K argumentácii žalobkyne, že žalovaná denne bez právneho dôvodu užívala vozidlo bez toho, aby jej za toto užívanie poskytla akúkoľvek náhradu, odvolací súd konštatoval, že záväzok žalobkyne a záväzok žalovanej bol synalagmatický, a teda žalovaná mohla užívať vozidlo žalobkyne z dôvodu, že žalobkyňa jej nevrátila peniaze zodpovedajúce ňou zaplatenej kúpnej cene. K názoru žalobkyne, že je neakceptovateľný a neodôvodnený právny záver súdu, ktorý výšku bezdôvodného obohatenia porovnával s kúpnou cenou, odvolací súd uviedol, že porovnaním výšky bezdôvodného obohatenia a kúpnej ceny súd prvej inštancie poukázal na nepomer týchto súm, nakoľko výška uplatneného bezdôvodného obohatenia bola vyššia ako kúpna cena motorového vozidla. Odvolací súd tiež považoval za nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že žalovaná bola po zániku zmluvy nedobromyseľná, a preto bola povinná vydať jej aj úžitky, keďže v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaná nebola po zániku kúpnej zmluvy nedobromyseľná, a preto nebola ani povinná vydať žalobkyni úžitky. 9. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a zásadou úspechu v konaní. 10. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP s návrhom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „NS SR“) rozsudok odvolacieho súdu zrušil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100%. 11. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd, stotožniac sa s názorom súdu prvej inštancie, nevidel porušenie princípu zachovania rovného postavenia strán sporu, na čo poukazovala už v podanom odvolaní a porušenia tohto princípu sa preto dopustil aj odvolací súd. Súdy oboch inštancií zaobchádzali so žalovanou ochranársky ako so spotrebiteľkou, t. j. slabšou stranou, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne, zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“), t. j. k porušeniu práva rovnosti postavenia účastníkov konania, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 12. Dovolateľka namietala, že súdy oboch inštancií nevzali do úvahy, že žalovaná napriek tvrdeniam o zlom technickom stave motorového vozidla, toto užívala po celú dobu od uplatnenia nároku na
vrátenie kúpnej ceny v roku 2016 až do roku 2021. Žalovaná po odstúpení od kúpnej zmluvy užívala motorové vozidlo bez právneho dôvodu, a teda k bezdôvodnému obohateniu na jej strane došlo už v deň nasledujúci po odstúpení od kúpnej zmluvy. Podľa názoru súdov oboch inštancií žalovaná bola oprávnená užívať motorové vozidlo z dôvodu, že žalobkyňa jej nevrátila sumu zodpovedajúcu ňou zaplatenej kúpnej cene, keďže záväzok žalobkyne a žalovanej súdy považovali za synalagmatický. Naopak, podľa jej názoru bola žalovaná povinná vydať žalobkyni motorové vozidlo samostatne, bez ohľadu na splnenie povinnosti uloženej druhej strane sporu. Odvolací súd bezdôvodne poskytol väčšiu ochranu právu žalovanej (na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny) ako právu žalobkyni (na vrátenie motorového vozidla), a to zrejme z dôvodu, že v sporovom konaní pristupoval k žalovanej ako ku slabšej strane. Porušenie princípu zachovania rovného postavenia strán sporu súvisí aj so skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa porušenia princípu bremena tvrdenia a dôkazného bremena. 13. Keďže odvolací súd nevidel porušenie princípu bremena tvrdenia a dôkazného bremena, na ktoré žalobkyňa poukázala v odvolaní, dopustil sa porušenia tohto princípu aj samotný odvolací súd. Porušenie princípu bremena tvrdenia a dôkazného bremena spočíva v tom, že súdy akceptovali a prijali tvrdenie žalovanej o neskorom prevzatí rozsudku v pôvodnom konaní žalovanou (ktorej bola uložená povinnosť vydať motorové vozidlo žalobkyni) z dôvodu ochorenia jej právneho zástupcu, a to bez akéhokoľvek dôkazu žalovanej, ktorý by podporoval jej tvrdenie. Súd prvej inštancie toto tvrdenie žalovanej zohľadnil a akceptoval ako prostriedok procesnej obrany žalovanej v neprospech žalobkyne, čo vyplýva priamo z odôvodnenia rozsudku (odsek 10 odôvodnenia). Sekundárnym následkom porušenia princípu bremena tvrdenia a dôkazného bremena bolo porušenie princípu zachovania rovného postavenia strán sporu. 14. Podľa názoru dovolateľky predmetom skúmania odvolacieho súdu a právneho posúdenia v odvolacom konaní (vzhľadom na jej argumentáciu v odvolaní) mala byť skutočnosť, či neprihliadnutie na námietku žalobkyne a nerešpektovanie princípu bremena tvrdenia a dôkazného bremena, ako aj zachovania rovného postavenia strán sporu a princípu právnej istoty možno vyhodnotiť tak, že súdy svojím nesprávnym procesným postupom znemožnili žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd sa namietaným porušením týchto princípov civilného procesu nezaoberal, a teda nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15. K dovolaniu žalobkyne zaslala žalovaná písomné vyjadrenie, v ktorom navrhla dovolanie odmietnuť, pretože podľa jej názoru skutočnosť, že odvolací súd neodôvodnil rozsudok podľa predstáv žalobkyne, nezakladá existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Zdôraznila, že žalobkyňa vo svojom dovolaní uvádza rovnaké dôvody, ktoré uplatnila už v odvolaní a aj na ich odôvodnenie používa obdobnú argumentáciu. Podľa jej názoru sa odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, podstatnými pre rozhodnutie vo veci. K tvrdeniu dovolateľky, že jej konajúce súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočnenie procesných práv tým, že neprihliadli na jej námietku a vychádzali výlučne z tvrdení žalovanej o nedoručení rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/29/2019-283 z 23. januára 2020, čím mali údajne porušiť princíp bremena tvrdenia a dôkazného bremena, žalovaná uviedla, že súdy oboch inštancií rozhodli v neprospech žalobkyne hlavne na základe jednoznačného určenia synalagmatického záväzku v rozsudku Krajského súdu v Prešove. Odvolací súd vychádzal z toho, že žalobkyňa preukázateľne obdržala rozsudok krajského súdu už 12. februára 2020 a napriek vedomosti o ňom si dobrovoľne nesplnila povinnosť z neho vyplývajúcu. Žalovaná sa preto nemohla dostať do žiadneho omeškania so splnením svojej povinnosti voči žalobkyni a žalobkyni nemohol vzniknúť ani nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 23. januára 2020 určil synalagmatický záväzok, t. j povinnosť žalobkyne zaplatiť žalovanej sumu 29 660 eur oproti povinnosti žalovanej vrátiť žalobkyni motorové vozidlo. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 560 OZ, ktoré je potrebné podporne aplikovať a vykladať aj v tomto prípade v zmysle analógie legis. Žalovaná po odstúpení od zmluvy nepovedala, že nechce predmetné motorové vozidlo vrátiť žalobkyni. Veď predsa aj za týmto účelom odstúpila od kúpnej zmluvy, čo tiež potvrdzuje len to, že sa domáhala svojho práva, aby jej boli vrátené peniaze oproti vráteniu vadného motorového vozidla žalobkyni. Od počiatku bola pripravená a mala záujem žalobkyni vrátiť motorové vozidlo, avšak zo strany žalobkyne nebola snaha a ani vôľa vrátiť jej peniaze. Keby mala žalobkyňa záujem vrátiť peniaze, tak by nerobila obštrukcie a peniaze by žalovanej vrátila ihneď po odstúpení od zmluvy. Vzhľadom na všetky okolnosti, keďže žalobkyňa očividne nemala záujem vrátiť jej peniaze, resp. poskytnúť patričné zabezpečenie pre tento účel, žalovaná odoprela vrátiť žalobkyni vadné motorové vozidlo skôr, ako jej žalobkyňa vrátila
kúpnu cenu. V deň, keď žalobkyňa vrátila peniaze, si aj žalovaná splnila vzájomnú povinnosť a žalobkyni vrátila vadné motorové vozidlo. 16. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 SP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť a je potrebné ho odmietnuť. 17. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 18. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 19. Podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. 20. V posudzovanom prípade dovolateľka namietala, že odvolací súd jej svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva sporovej strany (žalobkyne) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedený nesprávny procesný postup mal spočívať v tom, že odvolací súd nerešpektoval princíp bremena tvrdenia a dôkazného bremena, čím došlo k porušeniu princípu zachovania rovného postavenia strán sporu. Súdom oboch inštancií vytýkala, že bez akéhokoľvek dôkazu akceptovali tvrdenie žalovanej o neskorom prevzatí rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/29/2019-283 z 23. januára 2020 (ktorým rozsudkom bola žalovanej uložená povinnosť vydať žalobkyni motorové vozidlo) z dôvodu ochorenia jej právneho zástupcu. 21. Dovolateľka tiež namietala, že súdy oboch inštancií nevzali do úvahy skutočnosť, že žalovaná aj po odstúpení od kúpnej zmluvy ďalej užívala motorového vozidlo bez právneho dôvodu, a teda na jej strane došlo k bezdôvodnému obohateniu. Odvolací súd svojím výkladom bezdôvodne poskytol väčšiu ochranu právu žalovanej (na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny) ako právu žalobkyne (na vrátenie motorového vozidla), čím došlo k porušeniu princípu zachovania rovného postavenia strán sporu, čo súvisí aj so skutkovými okolnosťami vzťahujúcimi sa k porušeniu princípu bremena tvrdenia a dôkazného bremena, s bližším odôvodnením v odsekoch 17 až 21 dovolania. 22. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou práva. 23. Vyššie citované ustanovenie zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnotením dôkazov a ani právo na to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04, IV. ÚS 22/04). 24. Jedným z komponentov práva na spravodlivý súdny proces je aj princíp rovnosti zbraní (resp. princíp rovnosti príležitostí účastníkov konania). Princíp rovnosti zbraní znamená, že v civilnom procese každej procesnej strane má byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť, vrátane dôkazov, a to za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej sa nachádza jej protistrana. Tento princíp garantuje Listina základných práv a slobôd v článku 37, Ústava SR v článkoch 46 a 48 a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 6. Explicitne je tento princíp garantovaný aj vnútroštátne, a to najmä na úrovni procesných predpisov. V CSP sa konkrétne jedná o článok 6 Základných princípov, z ktorého vyplýva, že strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Základné zásady spravodlivosti konania, najmä princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti, ovládajúce civilné sporové konanie znamenajú,
že každá sporová strana musí mať možnosť nielen predložiť návrhy a dôkazy, ktoré považuje za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale sa aj zoznámiť s dôkazmi a argumentami predloženými súdu na účely ovplyvnenia jeho rozhodnutia a následne mať aj možnosť sa k nim vyjadriť. Kontradiktórny spor (o ktorý ide aj v posudzovanom prípade) znamená možnosť strany popierať požiadavky a argumenty druhej strany a právo na to, aby boli vypočuté jej argumenty a návrhy (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 31/2016, sp. zn. III. ÚS 32/2015, sp. zn. I. ÚS 276/2016). 25. Princíp rovnosti účastníkov je aj interpretačným pravidlom. Ustanovenia zákona musia byť vykladané v súlade s ním, a to najmä tie, ktoré sa týkajú postavenia účastníkov, priebehu konania a dokazovania. Zásada rovnosti sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok pre subjekty, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje, pričom žiaden z účastníkov nemôže byť procesne zvýhodnený. Realizáciou tejto zásady je, že súd je povinný zabezpečiť stranám sporu rovnaké možnosti na uplatnenie ich procesných práv. 26. Po preskúmaní veci vo vzťahu k dovolacím námietkam dovolací súd dospel k názoru, že procesný postup odvolacieho súdu, ale aj súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu ich rozhodnutí, prebiehal v zmysle právnej úpravy CSP. Žalobkyňa mala možnosť zúčastniť sa na úkonoch súdu prvej inštancie a proti jeho rozhodnutiu podať odvolanie, čo aj využila. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie. Námietku o porušení princípu bremena tvrdenia a dôkazného bremena a tým porušení princípu rovného postavenia strán sporu, keď súd prvej inštancie bez akéhokoľvek relevantného dôkazu akceptoval tvrdenie žalovanej, že sa nemohla dozvedieť o rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/29/2019-283 z 23. januára 2020, keďže jej právny zástupca mal zdravotné problémy, v dôsledku čoho po právoplatnosti tohto rozsudku (16. marca 2020) žalovaná nevydala motorové vozidlo žalobkyni, užívala ho a žalobkyni ho vrátila až dňa 25. februára 2021, uplatnila žalobkyňa už v odvolaní (odseky 16 až 25 odvolania). Odvolací súd sa námietkami žalobkyne (ktorých obsah zhrnul v odseku 7 odôvodnenia) zaoberal v odsekoch 15 až 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Zároveň podrobne uviedol odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Je zrejmé, že odvolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (použijúc tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia), s doplnením odôvodnenia vo väzbe na uplatnené relevantné odvolacie námietky žalobkyne. Formu skráteného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (keď pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia opakoval tie závery napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden organický celok) akceptuje aj judikatúra ÚS SR (napr. IV. ÚS 350/09, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Z odôvodnenia rozsudkov súdov oboch inštancií podľa názoru dovolacieho súdu nevyplýva, že súdy sa bez akýchkoľvek dôkazov stotožnili s tvrdením žalovanej, že sa nemohla dozvedieť o rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/29/2019-283 z 23. januára 2020, pretože jej právny zástupca mal zdravotné problémy, v dôsledku čoho po právoplatnosti tohto rozsudku (16. marca 2020) nevydala motorové vozidlo žalobkyni, užívala ho a žalobkyni ho vrátila až dňa 25. februára 2021. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odsek 10 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa uvádza, že aj keď žalobca považoval námietky v súvislosti so zlým zdravotným stavom predchádzajúceho právneho zástupcu žalovaného za irelevantné, teda že ten z objektívnych dôvodov, dlhodobej práceneschopnosti, polročnej hospitalizácie.., nemohol prevziať došlú poštu a žalovanému nebol predmetný rozsudok doručený, bol mu doručený až po jeho urgencii, podľa názoru súdu to svedčí o rešpektovaní rozhodnutí súdu tou ktorou sporovou stranou. Žalobca obdržal rozsudok už 12.2.2020, ako to vyplýva z pečiatky o došlej pošte na rozsudku, ktorý bol k žalobe pripojený a aj napriek vedomosti o tomto rozsudku, svoju povinnosť vyplývajúcu z neho dobrovoľne neplnil. Samozrejme vzhľadom na celé súdne konanie vedené na okresnom aj krajskom súde musel žalobca vedieť, že žalovaný nemá záujem naďalej užívať vozidlo a je pripravený ihneď po pripísaní uvedenej sumy na jeho účet vozidlo vrátiť, čo sa napokon udialo hneď v deň, keď po výzve žalovaného na plnenie súdom uloženej povinnosti a pripísaní sumy 29.660,- € na účet žalovaného, bolo vozidlo vrátené. Tu obrana žalobcu, že mal za to, že žalovaný netrvá na plnení v zmysle súdnych rozhodnutí, je absurdná, z ničoho nevyplývajúca, ničím nepodložená. Teda podľa názoru súdu prvej inštancie to bola práve žalobkyňa (v predchádzajúcom spore v procesnom postavení žalovanej), kto napriek svojej včasnej vedomosti o potvrdzujúcom rozsudku Krajského súdu v Prešove nerešpektoval súdmi uloženú povinnosť vrátiť zaplatenú kúpnu cenu, a to na základe ničím nepodloženej domnienky, že protistrana na splnení tejto povinnosti už netrvá. Odvolací súd v odseku 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku zdôraznil, že žalobou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia nemohol vzniknúť, pretože žalovaná vrátila motorové vozidlo žalobkyni v deň, keď bola žalobkyňou uhradená suma pripísaná na účet žalovanej. K argumentácii žalobkyne, že žalovaná denne bez právneho dôvodu užívala vozidlo bez toho, aby za to poskytla akúkoľvek náhradu, odvolací súd (v odseku 18 odôvodnenia) konštatoval, že záväzok sporových strán bol synalagmatický, a teda žalovaná mohla užívať vozidlo žalobkyne z dôvodu, že žalobkyňa jej nevrátila peniaze zodpovedajúce ňou zaplatenej kúpnej cene. 27. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že výrokom I. rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18Cb/134/2016-225 zo 14. februára 2019 bola žalovanej (v tomto spore žalobkyni) uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni (v tomto spore žalovanej) sumu 29 660 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. bola žalobkyni (v tomto spore žalovanej) uložená povinnosť vrátiť žalovanej (v tomto spore žalobkyni) osobné motorové vozidlo do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3Cob/29/2019-283 z 23. januára 2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s upresnením výrokov pod bodmi I. a II., ktorým zdôraznil synalagmatický charakter záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou. Rozhodnutie odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) je založené na právnom názore, podľa ktorého - vzhľadom na synalagmatický charakter záväzkového vzťahu medzi stranami sporu - vznikla žalovanej povinnosť vydať žalobkyni motorové vozidlo až po tom, ako jej žalobkyňa vrátila zaplatenú kúpnu cenu 29 660 eur. Na základe skutkového zistenia, že v deň zaplatenia kúpnej ceny zo strany žalobkyne (25. februára 2021) došlo zo strany žalovanej k vráteniu motorového vozidla žalobkyni, dospeli konajúce súdy k právnemu záveru, že až dovtedy nebola žalovaná povinná motorové vozidlo vydať a jeho prípadným užívaním sa na úkor žalobkyne bezdôvodne neobohatila. Tieto skutkové a právne závery súdov oboch inštancií boli rozhodujúce (kľúčové) pre rozhodnutie predmetného sporu, a to vo väzbe na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/29/2019-283 z 23. januára 2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. marca 2020. Konajúce súdy teda nepovažovali dovolateľkou zdôrazňovanú skutočnosť, že žalovaná (v predchádzajúcom spore žalobkyňa) sa o existencii vyššie označeného rozsudku dozvedela až so značným časovým odstupom a ani dôvody pre ktoré sa tak stalo (ochorenie jej právneho zástupcu, jeho hospitalizácia a dočasná práceneschopnosť), za právne relevantné vo vzťahu k meritu veci (vydanie bezdôvodného obohatenia). Podľa ich názoru bolo totiž povinnosťou dovolateľky (v procesnom postavení žalovanej) po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/29/2019-283 z 23. januára 2020 (v zmysle jeho výroku) zaplatiť vtedajšej žalobkyni (v tomto spore žalovanej) sumu 29 660 eur (titulom vrátenia kúpnej ceny) oproti povinnosti vtedajšej žalobkyne vrátiť vadné motorové vozidlo, pričom ako prvá bola povinná plniť vtedajšia žalovaná (dovolateľka). Správnosť uvedených právnych záverov dovolací súd nebol oprávnený skúmať, pretože dovolateľka nepodala dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 432 CSP), ale len pre existenciu tzv. vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. 28. Z obsahu spisového materiálu dovolací súd nezistil, že by zo strany súdov nižšej inštancie došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní v neprospech žalobkyne, ktorá mala možnosť uplatniť v súdnom konaní svoje návrhy, predniesť argumenty, navrhnúť dôkazy, podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), ako aj mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) proti rozsudkom súdov nižšej inštancie. Na súde oboch inštancií bola daná tak žalobkyni, ako aj žalovanej rovnaká možnosť na uplatnenie ich procesných práv. Dovolací súd nezistil v konaní pred odvolacím súdom (ani súdom prvej inštancie) žiadnu takú vadu, ktorá by mala za následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. 29. Len pre úplnosť dovolací súd uvádza, že ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočíva na nesprávnych právnych záveroch, pretože ak by k takejto vade v súdnom konaní aj došlo, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení strany sporu (k uvedenému porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere dovolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999 a R 42/1993. Napokon za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nemožno považovať ani to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. 30. Keďže v posudzovanom prípade nie je daná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. 31. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3, veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 32. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.