Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 9/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu konanom

dňa 18. januára 2001 predbežne prerokoval podnet na začatie konania Ing. J. H.,

bytom Č., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. F. F., so sídlom Ž., pre

porušenie práva podľa v spojení s Slovenskej

republiky v konaní Okresného súdu v Čadci vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn. a práva podľa čl. 48 ods. 1

v konaní Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn.

a takto

r o z h o d o l :

1. Podnet Ing. J. H. v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

2. Podnet v časti namietajúcej porušenie práva podľa

Slovenskej republiky o d m i e t a pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jeho prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 19. júla 2000 nazvaným ako „Podnet na začatie konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa Slovenskej

republiky“ sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil

prostredníctvom svojho právneho zástupcu Ing. J. H., bytom Č., (ďalej len

„navrhovateľ“), a požiadal ho, aby po začatí konania o porušení jeho práv vyniesol

toto uznesenie: „Rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. zo dňa 15. 2. 2000

a uznesením Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 11. 4. 2000 a celým

konaním, ktoré im predchádzalo, boli porušené ústavné práva podnecovateľa, a to

právo podľa domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a právo podľa

, a to právo, že nikoho nemožno nútiť, aby

konal niečo, čo zákon neukladá. Postupom Krajského súdu v Žiline vo veci 1 To

168/00 bolo porušené ústavné právo podnecovateľa, a to právo podľa čl. 48 ods. 1

, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi.“

Navrhovateľ k tomuto podaniu, ktoré možno kvalifikovať podľa jeho názvu

a tiež aj obsahu ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3

(ďalej len „“), resp. ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), pripojil viaceré prílohy (listiny vzťahujúce sa na jeho trestnú vec)

a na výzvu ústavného súdu ho doplnil ďalšími podaniami z 20. septembra a 4. októbra

2000.

Navrhovateľ bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu v Čadci (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 15. 2. 2000 zo skutku právne kvalifikovaného

ako spolupáchateľstvo k trestnému činu podvodu podľa ustanovenia § 9 ods. 2 k § 250

ods. 1 a 2 , za čo mu bol uložený podľa ustanovenia

peňažný trest vo výmere 15 000,- Sk a podľa ustanovenia

ods. 3 mu súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere

troch mesiacov.

Podľa výroku rozsudku sa mal trestnej činnosti dopustiť tak, že „Ing. J. H. ako

majiteľ firmy HELAS so sídlom v Č., okr. Č., a ako platiteľ dane z pridanej hodnoty

dňa 25. 1. 1995 podal na Daňovom úrade v Čadci daňové priznanie DPH za 4. štvrťrok

roku 1994, v ktorom zahrnul aj fiktívne vystavený daňový doklad – faktúru č. 94/10 zo

dňa 2. 12. 1994, kde ako dodávateľ vystupuje Firma PEPINO D. M., Ž. a ako

odberateľ vystupuje Firma HELAS, Č., znejúcu na celkovú sumu vo výške 1.025.000,-

Sk, ktorú zástupca firmy PEPINO D. M., predtým M., fakturoval za sprostredkovanie

bližšie nešpecifikovanej služby, resp. tovaru, pričom faktúru aj napriek vedomiu, že

k predmetu plnenia vôbec nedošlo, po prisľúbení dohodnutej odmeny v presne

nezistenom čase a na presne nezistenom miesto podpísal a opečiatkoval D. M.,

predtým D. M., ako zástupca firmy PEPINO D. M., pričom v uvedenom daňovom

priznaní si na základe fiktívneho daňového dokladu uplatnil Ing. J. H. nadmerný

odpočet DPH vo výške 205.000,- Sk, čím svojím konaním spôsobili škodu Slovenskej

republike, správcovi dane Daňovému úradu Čadca, v celkovej výške 205.000,- Sk“.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 11. apríla 2000 (navrhovateľ v podnete omylom označuje konanie krajského súdu

pod sp. zn. ) podľa zamietol odvolanie

navrhovateľa podané proti rozsudku okresného súdu. Okresnému súdu vytkol len to,

že navrhovateľovi uložil neprimerane mierny trest (krajský súd uvedené pochybenie

nemohol napraviť, pretože by porušil zásadu zákazu reformatio in peius).

Navrhovateľ vzniesol v podnete tieto hlavné námietky:

1. Okresný súd pri svojom rozhodovaní o vine nesprávne a jednostranne

v prospech obžaloby hodnotil dôkazy a krajský súd bez preskúmania vzal za svoj

názor okresného súdu, že faktúra č. 94/10, a tým aj celý vzťah založený zmluvou

o sprostredkovaní sú fiktívne. Oba súdy podľa neho tak porušili jeho právo podľa

, že „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ...“.

2. Keďže ani , ani žiadny daňový zákon, ani zákony

o účtovníctve neukladajú občanovi povinnosť písomne alebo inak hmotne zachytiť,

evidovať a preukazovať sprostredkovateľskú činnosť, a to ani na strane

sprostredkovateľa a ani na strane záujemcu o sprostredkovanie, postup a rozhodnutia

oboch súdov znamenajú podľa navrhovateľa aj porušenie , to

znamená, že „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno

nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“.

3. Pretože na krajskom súde činnému senátu predsedal namiesto JUDr. M. B. –

ktorý je uvedený (odtlačok úradnej pečiatky) v predvolaní navrhovateľa na verejné

zasadnutie a tiež aj v upovedomení obhajcu o tomto verejnom zasadnutí – JUDr. D.

H., došlo podľa názoru navrhovateľa k porušeniu jeho práva podľa čl. 48 ods. 1

, že „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“.

II.

Vychádzajúc z podnetu navrhovateľa a listinných dôkazov ústavný súd

konštatuje:

K bodu 1

Navrhovateľ sa mohol domáhať zákonom () ustanoveným

postupom svojho práva – aby o jeho trestnom obvinení rozhodol nezávislý a nestranný

súd – na nezávislom a nestrannom súde v zmysle , to znamená na

prvostupňovom okresnom a odvolacom krajskom súde. Ani jednému z uvedených

súdov nevytýka, že by mu boli odopreli realizáciu tohto práva alebo ho v nej citeľne

obmedzili (naopak, sám odmietol vypovedať ako v prípravnom konaní, tak aj na

hlavnom pojednávaní na okresnom súde), ale vytýka im to, že zhromaždené

a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, pretože ho mali spod obžaloby oslobodiť,

a nie uznať vinným a odsúdiť.

Obsahom práva podľa nie je právo navrhovateľa na úspech

v konaní. Tento ústavnému súdu nepredložil ani dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu,

že okresný a krajský súd mu bezdôvodne alebo svojvoľne bránili v domáhaní sa

svojho práva alebo ho pri jeho realizácii citeľne obmedzili. Za týchto okolností potom

nie je daná priama príčinná súvislosť medzi namietaným postupom a rozhodovaním

štátneho orgánu a tvrdeným porušením základného práva podľa , oba súdy

svojím postupom a rozhodovaním nemohli porušiť právo navrhovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a jeho podnet v tejto časti bolo potrebné odmietnuť ako zjavne

neopodstatnený podľa (pozri napr. ,

, , a i.).

K bodu 2

Navrhovateľ postup a rozhodovanie okresného a krajského súdu nespája len

s porušením jeho práva podľa , ale aj v spojení s porušením

ústavnej zásady uvedenej v .

Podobne ako pri tvrdenom porušení práva ( ), tak aj pri

tvrdenom porušení nadväzujúcej ústavnej zásady podľa ide na

strane navrhovateľa o omyl. Skutkové zistenia oboch súdov o fiktívnosti faktúry

č. 94/10, a tým aj celého vzťahu založeného zmluvou o sprostredkovaní, ako aj z nich

vyvodené právne závery ohľadne viny (a tiež aj trestu) neznamenajú nútenie

navrhovateľa, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V tejto súvisiacej časti bolo preto

treba jeho podnet z dôvodu nedostatku priamej príčinnej súvislosti taktiež odmietnuť

ako zjavne neopodstatnený.

K bodu 3

Navrhovateľ tvrdí, že činnému trojčlennému odvolaciemu senátu v jeho veci na

krajskom súde mal predsedať JUDr. M. B., ktorý je uvedený na oboch úradných

tlačivách z 27. 3. 2000, to znamená na tlačive „Predvolanie na verejné zasadnutie“

a na tlačive „Upovedomenie obhajcu“ (v druhom prípade je aj označený ako predseda

senátu).

Navrhovateľ usudzuje, že ak bola vec JUDr. M. B. podľa rozpisu prác pridelená

ako predsedovi senátu, mal aj na pojednávaní vystupovať vo funkcii predsedu

odvolacieho senátu. Podľa ustanovení má hlas predsedu senátu pri

hlasovaní o konečnom výroku vzhľadom na poradie hlasovania inú váhu.

Tým, že v odvolacom senáte krajského súdu nevystupoval ako predseda senátu

JUDr. M. B. (bol len členom senátu), ale JUDr. D. H., došlo k porušeniu jeho práva na

zákonného sudcu podľa . Systém zavedený na krajskom súde,

podľa ktorého v senáte 1 To v dvoch tretinách vecí senátu predsedá JUDr.

M. B. a v jednej tretine JUDr. D. H. (v konkrétnostiach podľa ich vzájomnej

dohody), porušuje podľa navrhovateľa princíp zákonného sudcu. Čo i len možnosť

neurčenia a nepridelenia veci od začiatku konkrétnemu predsedovi senátu vzbudzuje

obavy, že jeho objektívny výber na základe jasne vopred stanovených pravidiel bude

nahradený subjektívnou vôľou, čo poskytuje priestor na manipuláciu.

Z predloženej zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu o odvolaní

navrhovateľa konanom dňa 11. 4. 2000 vyplýva, že predsedom odvolacieho senátu

v tejto veci (sp. zn. ) bol JUDr. D. H., ktorý bol zároveň aj referujúcim

sudcom, a jeho ďalšími členmi boli JUDr. M. B. a JUDr. V. S..

Z tvrdení navrhovateľa je zrejmé, že podstatu porušenia svojho práva podľa

vidí v tom, že namiesto JUDr. M. B. bol predsedom odvolacieho

senátu na krajskom súde JUDr. D. H.. Inými slovami, keby bol býval predsedom

tohto senátu JUDr. M. B. (a jeho ďalšími členmi JUDr. D. H. a JUDr. V. S.),

označené právo by bolo bývalo zachované.

Úlohou ústavného súdu v tomto štádiu nie je riešiť meritum veci (pretože to

prichádza do úvahy až po prijatí podnetu na ďalšie konanie), to znamená dať odpoveď

na otázku nastolenú navrhovateľom, či je obsahom práva na zákonného sudcu podľa

aj právo účastníka konania na konkrétneho predsedu senátu, ktorý

bude v jeho veci určený hneď po jej nápade na príslušný súd. Úlohou ústavného súdu

je popri preskúmaní, či podnet spĺňa všeobecné a osobitné náležitosti podľa

ustanovenia § 20, resp. ustanovenia § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), zistiť aj to, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa

ustanovenia . Jedným z týchto dôvodov je aj

nepríslušnosť ústavného súdu na prerokovanie podnetu (alebo jeho časti).

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti dôsledne trval na

vyčerpaní právnych prostriedkov ochrany tvrdeného porušenia práva pred iným

štátnym orgánom vrátane všeobecného súdu pred obrátením sa o ústavnú ochranu na

ústavný súd alebo na preukázaní, že takéto prostriedky neboli k dispozícii.

V uznesení sp. zn. uviedol napr. nasledovné:

„1. V konaní o podnete pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, v ktorom

navrhovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú

právnu ochranu), ako aj práva na spravodlivý proces z dôvodu, že všeobecný súd

nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najskôr vyčerpané

všetky právne prostriedky jeho ochrany, ktoré sú samotnému navrhovateľovi dostupné

(teda nielen niektoré), a to ešte predtým, ako sa obrátil na ústavný súd so žiadosťou

o ochranu označeného základného práva.

2. Ochranu konkrétneho práva a slobody v konaní o podnete podľa čl. 130 ods.

3 (platí to však v plnom rozsahu aj pre konanie

o ústavných sťažnostiach), porušenie ktorých je namietané, môže ústavný súd

poskytnúť len vtedy, ak sa ich ochrany fyzická alebo právnická osoba už nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky

(vrátane všeobecných súdov).“

Ohľadne práva na zákonného sudcu podľa ústavný súd

doposiaľ rozhodoval napr. uzneseniami vo veciach sp. zn. a

(podnet, resp. sťažnosť neprijal na ďalšie konanie a odmietol ich) a nálezmi v merite

vo veciach sp. zn. , a . V prvom náleze o. i.

konštatoval: „Skôr než Ústavný súd Slovenskej republiky začal svoju činnosť podľa

, Ing. J. O. nemal možnosť domáhať sa ochrany práva

priznaného na nijakom štátnom orgáne Slovenskej republiky.

Preto ústavný súd prijal podnet Ing. J. O., v ktorom namieta porušenie svojho

ústavného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.“ Pri druhom a treťom

náleze ústavný súd podnety na začatie konania pre porušenie práva podľa čl. 48 ods. 1

prijal na ďalšie konanie až po tom, čo navrhovatelia využili na všeobecnom

súde pri ochrane tohto práva námietku zaujatosti voči sudcovi podľa § 16 ods. 1

, resp. a .

Ústavný súd listom z 9. októbra 2000 požiadal predsedu krajského súdu

JUDr. R. U. aj o stanovisko k účinnému prostriedku nápravy, ktorým sa môže osoba

v konaní pred všeobecným súdom domôcť ochrany svojho práva podľa čl. 48 ods. 1

. Tento v odpovedi zo 7. novembra 2000 (Spr 655/00) uviedol, že podľa jeho

názoru „... účastník je oprávnený v konaní pred súdom v každom štádiu konania

namietať nedodržanie princípu zákonného sudcu, resp. domáhať sa prešetrenia

pridelenia veci konkrétnemu sudcovi. Môže tak učiniť procesným podaním

adresovaným „do spisu“ alebo sťažnosťou predsedovi príslušného súdu v zmysle § 16

a nasl. , hoci pri rigoróznom doslovnom výklade dotknutých

ustanovení je možné sťažnosť vybaviť tým, že predseda súdu nemá takéto oprávnenie.

Myslím si, že v tejto súvislosti je nutné a nasl. vykladať v spojení

s §§ 13 – 15 predmetného zákona, čo umožňuje predsedovi súdu zaoberať sa takouto

námietkou účastníka“.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

JUDr. Š. H. v inej veci ústavného súdu v liste zo 4. decembra 2000 (Sekr 376/2000)

mu na jeho žiadosť oznámil toto: „Účastníci konania pred všeobecným súdom majú

celý rad účinných právnych prostriedkov, ktorými sa môžu domáhať ochrany svojho

základného práva podľa , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ak odhliadnem od oprávnenia

účastníka konania namietať príslušnosť súdu alebo zaujatosť sudcu, prípadné odňatie

zákonnému sudcovi môže byť základom pre podanie tak riadnych, ako aj

mimoriadnych opravných prostriedkov (sťažnosť, odvolanie, dovolanie, resp. sťažnosť

pre porušenie zákona).

Okrem uvedených prostriedkov sa účastníci konania môžu pre prípad odňatia

zákonnému sudcovi domáhať nápravy aj podaním sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona

Slovenskej národnej rady č. z 29. januára 1992 o sídlach a obvodoch

súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.“

Ústavný súd listom zo 4. septembra 2000 vyzval právneho zástupcu

navrhovateľa, aby mu predložil dôkazy preukazujúce, že navrhovateľ zámenu

predsedu senátu v jeho veci na krajskom súde namietal v rozhodnom čase (pred

rozhodovaním), ako aj spôsob rozhodnutia súdu o tejto námietke.

Z podaní z 20. 9. a 4. 10. 2000 vrátane listu obhajcu, ktorý navrhovateľa

zastupoval na krajskom súde dňa 11. 4. 2000, vyplýva, že navrhovateľ s jeho

obhajcom sa až bezprostredne pred konaním verejného zasadnutia z vývesky

dozvedeli, že senátu bude predsedať JUDr. D. H. Túto skutočnosť však pred konaním

a rozhodnutím činného senátu nenamietali jednak preto, lebo im nebol známy dôvod,

pre ktorý došlo k zmene predsedu senátu, a jednak preto, aby namietaním tohto

rozporu nebolo zhoršené postavenie navrhovateľa.

Ústavný imperatív uvedený v , podľa ktorého „Nikoho

nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, je ochranou najmä proti svojvoľnému

a účelovému obsadeniu činného súdu ad hoc, nemožno ho však zamieňať za procesný

prostriedok, ktorým by malo byť ex post zvrátené už vydané rozhodnutie. Je preto na

účastníkovi súdneho konania, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcej

zo zásady o zákonnom sudcovi uplatnil bezprostredne po tom, ako sa mu skutočnosti,

ktoré ju odôvodňujú, stali známe.

Navrhovateľ sa mal o ochranu svojho práva podľa uchádzať

v prvom rade tam, kde vnímal, že dochádza k jeho porušovaniu, to znamená na

krajskom súde. Tým by mu bol aj poskytol možnosť, aby sám odstránil tvrdené

porušenie práva. Keďže navrhovateľ mal aj kvalifikovanú právnu pomoc (advokáta),

mohol osloviť činný senát a upozorniť ho na rozpor medzi osobou predsedu senátu,

ktorý bol uvedený na úradných tlačivách (Predvolanie na verejné zasadnutie,

Upovedomenie obhajcu), a osobou, ktorá má senátu predsedať v skutočnosti. Tento

rozpor mohol byť zo strany činného senátu navrhovateľovi uspokojivo vysvetlený (ak

bol len formálny), prípadne ho činný senát mohol odstrániť aj sám, ak nebol len

formálny, ale aj skutočný. V prípade, že by sa navrhovateľ nebol dočkal preňho

uspokojivého vysvetlenia alebo riešenia zo strany tohto senátu, mohol sa k nemu

dopracovať aj cestou sťažnosti adresovanej predsedovi krajského súdu podľa § 17 ods.

1 a až 23 o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon

o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (spolu so žiadosťou adresovanou

činnému senátu o odročenie verejného zasadnutia dovtedy, kým nebude táto sťažnosť

vybavená). Z citovaných listov predsedov najvyššieho súdu a krajského súdu vyplýva,

že obaja interpretujú a vnímajú sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe

súdov ako účinný prostriedok nápravy a ochrany aj práva na zákonného sudcu podľa

. Predseda krajského súdu mohol urobiť priamu nápravu v osobe

predsedu činného senátu vo veci navrhovateľa, ak by bola námietka navrhovateľa

opodstatnená a zodpovedala rozvrhu práce, ktorý napokon vypracúva predseda súdu

(pozri § 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992

Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších

predpisov).

Z uvedeného vyplýva, že účinným prostriedkom nápravy a ochrany práva na

zákonného sudcu podľa v konaní pred všeobecným súdom môžu

byť námietka účastníka konania voči činnému senátu ohľadne jeho nesprávneho

zloženia a tiež v tomto smere adresovaná sťažnosť podľa ustanovenia § 17 ods. 1

zákona o štátnej správe súdov predsedovi súdu. Navrhovateľ ústavnému súdu

neposkytol dôkaz o opaku, to znamená, že by označená námietka alebo sťažnosť

účinnými prostriedkami nápravy na ochranu práva neboli.

Pretože navrhovateľ pred obrátením sa na ústavný súd o ústavnú ochranu jeho

práva podľa nevyčerpal vyššie označené prostriedky na ochranu

tohto práva pred krajským súdom, ústavný súd v tejto časti jeho podnet podľa

ustanovenia odmietol, lebo na jeho prerokovanie

nie je príslušný.