Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ES. ÚS 1/01
PDF · 109.71 KB
No categories available
ES. ÚS 1/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
ES 1/01-46
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2001
v konaní o ústavnej sťažnosti M. R., bytom I., začatom na základe oznámenia zástupcu
vlády Slovenskej republiky podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov takto
r o z h o d o l :
Konanie o ústavnej sťažnosti z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. januára
2001 doručené oznámenie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre
ľudské práva JUDr. P. V. „o prijateľnosti sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské
práva“ na základe § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). K oznámeniu
zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva bolo priložené
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti sťažnosti slovenskej štátnej
občianky M. R. (sťažnosť č. 46843/99), v ktorej namietala prieťahy v označených súdnych
konaniach pred Okresným súdom v Považskej Bystrici a Okresným súdom v Trenčíne,
a tým porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Na základe ďalšieho oznámenia zástupcu Slovenskej republiky pred
Európskym súdom pre ľudské práva z 27. marca 2001 (č. 2236/2001-A/287) sťažnosti
prijaté Európskym súdom pre ľudské práva „bude ústavnému súdu oznamovať zástupca
Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva. Tento spôsob bol
dohodnutý výmenou listov medzi ministrom spravodlivosti a predsedom Ústavného súdu
Slovenskej republiky“. V súlade s § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade, že vláda
Slovenskej republiky (jej zástupca) ústavný súd upovedomí o tom, že Európsky súd pre
ľudské práva prijal na ďalšie konanie sťažnosť od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej
organizácie alebo skupiny osôb, tento začne konať podľa tretej časti druhej hlavy šiesteho
oddielu zákona o ústavnom súde, pričom oznámenie vlády sa podľa § 75 ods. 3 zákona
o ústavnom súde považuje za ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie konanie.
II.
V konaní o tejto ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho, že
(a v plnom súlade so svojou doterajšou judikatúrou) ako výklad, tak aj uplatňovanie
ústavných či zákonných predpisov súvisiacich s jeho rozhodovacou činnosťou sa musí
uskutočňovať v súlade s platnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky
a súčasne ústavne súladným spôsobom (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 62/99). Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ ide
o výklad a uplatnenie ustanovení zákona o ústavnom súde (vrátane jeho § 75).
Slovenská republika sa s účinnosťou od 1. januára 1993 stala zmluvnou stranou
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho dodatkových
protokolov (ďalej len „Dohovor“), čl. 34 ktorého zavádza medzinárodné súdne konanie
o porušení niektorého z práv zaručených Dohovorom pred Európskym súdom pre ľudské
práva. Dohovor zavádzajúci toto medzinárodné súdne konanie o ochrane ľudských práv
pritom rešpektuje zásady už stabilizované v medzinárodnom práve ľudských práv, medzi
ktoré patrí subsidiarita jeho použitia (vo vzťahu k vnútroštátnym konaniam, ktoré pri
ochrane ľudských práv zohrávajú primárnu úlohu), ako aj zásada vylučujúca konkurenciu
rôznych jurisdikcií pri ochrane niektorého z práv alebo slobôd upravených medzinárodnými
dohovormi o ľudských právach. Súbežné konanie o ochrane práva alebo slobody, ktoré je
predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, ako pred vnútroštátnym orgánom, tak aj pred
medzinárodným súdnym či iným orgánom Dohovor vylučuje tak, že ako nevyhnutnú
procesnú podmienku samotného začatia konania o sťažnosti požaduje predošlé vyčerpanie
„všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa všeobecne uznávaných pravidiel
medzinárodného práva“ (čl. 35 ods. 1). Až po tom, čo jednotlivec takéto vnútroštátne
právne prostriedky nápravy vyčerpal (a nebol pri ochrane svojho práva úspešný), môže
začať medzinárodné súdne alebo iné konanie na ochranu ľudských práv a základných
slobôd.
Uvedeným zásadám, ktorými sa riadi medzinárodné súdne konanie o ochrane
ľudských práv pred Európskym súdom pre ľudské práva, zodpovedá taký výklad
a uplatňovanie zákona o ústavnom súde, ktorým sa zabezpečí ich rešpektovanie. Inak by
totiž mohol vyvstať problém „konkurujúcich si“ a súbežne prebiehajúcich vnútroštátnych
a medzinárodných konaní (jurisdikcií) na ochranu základných práv alebo slobôd, ktoré však
medzinárodné právo ľudských práv nepozná, a preto ani neupravuje. Ústavný súd už vo veci
sp. zn. ES 3/01 rozhodol, že „Začatie konania pred ústavným súdom o predmete
individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd vyhlásil za prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo
konfliktu medzi systémom ochrany podľa dohovoru založenom na zásade subsidiárnej
aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu k vnútroštátnemu právu premietnutej aj do
pravidla predchádzajúceho vyčerpania všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa
čl. 35 ods. 1 dohovoru a vnútroštátnou ochranou ústavnosti a v konečnom dôsledku
neprispieva k posilneniu ochrany ľudských práv a základných slobôd priznaných ústavou
alebo dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah ústavného súdu k európskemu súdu je založený
na deľbe funkcií na základe princípu vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch
súdnych orgánov“.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené ale nevylučuje, aby konanie o ochrane
ľudských práv pred ním nemohlo tvoriť súčasť vnútroštátnych právnych prostriedkov
nápravy, vyčerpanie ktorých sa požaduje ako podmienka začatia konania pred súdom, alebo
ako súčasť tých opatrení, ktorými Slovenská republika bude reagovať na rozsudok súdu, že
došlo k porušeniu niektorého z práv garantovaných Dohovorom.
Pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie zákona o ústavnom súde v konaní o ústavnej
sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavne súladným spôsobom, ústavný
súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 3/01 uviedol, že „ako konanie o ústavnej sťažnosti, tak aj
konanie o podnete boli takým typom konania, v ktorom sa zabezpečovala ochrana
základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach, ak dotknutá fyzická alebo právnická osoba sama namietala ich porušenie“, pričom
ani zo súčasného znenia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „nemožno
vyvodiť iný záver o subjektoch, ktoré sú oprávnené podať ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý
platil podľa ústavy v doterajšom znení“. Ústavný súd v tejto súvislosti preto zohľadnil, že
konanie o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa začína na
základe oznámenia vlády Slovenskej republiky, a nie samotnej osoby (subjektu),
k údajnému porušeniu základného práva alebo slobody ktorej malo dôjsť.
Berúc do úvahy, že ústavný súd vykladá a používa ustanovenia ústavných
a zákonných predpisov týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade s medzinárodnými
záväzkami Slovenskej republiky, ako aj spôsobom súladným s ústavou, bolo preto potrebné
rozhodnúť o zastavení ďalšieho konania o ústavnej sťažnosti M. R. začatého na základe
oznámenia vlády Slovenskej republiky z 25. júna 2001 podľa § 75 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.