Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

ES. ÚS 2/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2001

v konaní o ústavnej sťažnosti J. K., bytom B. pod B., začatom na základe oznámenia

zástupcu vlády Slovenskej republiky podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

Konanie o ústavnej sťažnosti z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. apríla 2001

doručené oznámenie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské

práva P. V. o prijateľnosti sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské práva na základe

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). K oznámeniu zástupcu

Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva bolo priložené rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti sťažnosti slovenského štátneho občana J.

K. (sťažnosť č. 44912/98), v ktorej namietal prieťahy v označených súdnych konaniach pred

Krajským súdom v B. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a tým porušenie svojho

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na

základe ďalšieho oznámenia zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre

ľudské práva z 27. marca 2001 (č. 2236/2001-A/287) sťažnosti prijaté Európskym súdom

pre ľudské práva „bude ústavnému súdu oznamovať zástupca Slovenskej republiky v konaní

pred Európskym súdom pre ľudské práva. Tento spôsob bol dohodnutý výmenou listov

medzi ministrom spravodlivosti a predsedom Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

V súlade s v prípade, že vláda Slovenskej republiky (jej

zástupca) ústavný súd upovedomí o tom, že Európsky súd pre ľudské práva prijal na ďalšie

konanie sťažnosť od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo skupiny

osôb, tento začne konať podľa tretej časti druhej hlavy šiesteho oddielu zákona o ústavnom

súde, pričom oznámenie vlády sa podľa považuje za

ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie konanie.

II.

V konaní o tejto ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho, že

(a v plnom súlade so svojou doterajšou judikatúrou) ako výklad, tak aj uplatňovanie

ústavných či zákonných predpisov súvisiacich s jeho rozhodovacou činnosťou sa musí

uskutočňovať v súlade s platnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky

a súčasne ústavne súladným spôsobom (, , ,

). Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ ide

o výklad a uplatnenie ustanovení (vrátane jeho ).

Slovenská republika sa s účinnosťou od 1. januára 1993 stala zmluvnou stranou

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho dodatkových

protokolov (ďalej len „Dohovor“), čl. 34 ktorého zavádza medzinárodné súdne konanie

o porušení niektorého z práv zaručených Dohovorom pred Európskym súdom pre ľudské

práva. Dohovor zavádzajúci toto medzinárodné súdne konanie o ochrane ľudských práv

pritom rešpektuje zásady už stabilizované v medzinárodnom práve ľudských práv, medzi

ktoré patrí subsidiarita jeho použitia (vo vzťahu k vnútroštátnym konaniam, ktoré pri

ochrane ľudských práv zohrávajú primárnu úlohu), ako aj zásada vylučujúca konkurenciu

rôznych jurisdikcií pri ochrane niektorého z práv alebo slobôd upravených medzinárodnými

dohovormi o ľudských právach. Súbežné konanie o ochrane práva alebo slobody, ktoré je

predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, ako pred vnútroštátnym orgánom, tak aj pred

medzinárodným súdnym či iným orgánom Dohovor vylučuje tak, že ako nevyhnutnú

procesnú podmienku samotného začatia konania o sťažnosti požaduje predošlé vyčerpanie

„všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa všeobecne uznávaných pravidiel

medzinárodného práva“ (čl. 35 ods. 1). Až po tom, čo jednotlivec takéto vnútroštátne

právne prostriedky nápravy vyčerpal (a nebol pri ochrane svojho práva úspešný), môže

začať medzinárodné súdne alebo iné konanie na ochranu ľudských práv a základných

slobôd.

Uvedeným zásadám, ktorými sa riadi medzinárodné súdne konanie o ochrane

ľudských práv pred Európskym súdom pre ľudské práva, zodpovedá taký výklad

a uplatňovanie , ktorým sa zabezpečí ich rešpektovanie. Inak by

totiž mohol vyvstať problém „konkurujúcich si“ a súbežne prebiehajúcich vnútroštátnych

a medzinárodných konaní (jurisdikcií) na ochranu základných práv alebo slobôd, ktoré však

medzinárodné právo ľudských práv nepozná, a preto ani neupravuje. Ústavný súd už vo veci

sp. zn. rozhodol, že „Začatie konania pred ústavným súdom o predmete

individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd vyhlásil za prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo

konfliktu medzi systémom ochrany podľa dohovoru založenom na zásade subsidiárnej

aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu k vnútroštátnemu právu premietnutej aj do

pravidla predchádzajúceho vyčerpania všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa

čl. 35 ods. 1 dohovoru a vnútroštátnou ochranou ústavnosti a v konečnom dôsledku

neprispieva k posilneniu ochrany ľudských práv a základných slobôd priznaných

alebo dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah ústavného súdu k európskemu súdu je založený

na deľbe funkcií na základe princípu vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch

súdnych orgánov“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené ale nevylučuje, aby konanie o ochrane

ľudských práv pred ním nemohlo tvoriť súčasť vnútroštátnych právnych prostriedkov

nápravy, vyčerpanie ktorých sa požaduje ako podmienka začatia konania pred súdom, alebo

súčasť tých opatrení, ktorými Slovenská republika bude reagovať na rozsudok súdu, že

došlo k porušeniu niektorého z práv garantovaných Dohovorom.

Pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie v konaní o ústavnej

sťažnosti podľa ústavne súladným spôsobom, ústavný

súd už vo veci sp. zn. uviedol, že „ako konanie o ústavnej sťažnosti, tak aj

konanie o podnete boli takým typom konania, v ktorom sa zabezpečovala ochrana

základných práv a slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach, ak dotknutá fyzická alebo právnická osoba sama namietala ich porušenie“, pričom

ani zo súčasného znenia „nemožno vyvodiť iný záver

o subjektoch, ktoré sú oprávnené podať ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa

v doterajšom znení“. Ústavný súd v tejto súvislosti preto zohľadnil, že konanie o ústavnej

sťažnosti podľa sa začína na základe oznámenia vlády

Slovenskej republiky, a nie samotnej osoby (subjektu), k údajnému porušeniu základného

práva alebo slobody ktorej malo dôjsť.

Berúc do úvahy, že ústavný súd vykladá a používa ustanovenia ústavných

a zákonných predpisov týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade s medzinárodnými

záväzkami Slovenskej republiky, ako aj spôsobom súladným s , bolo preto potrebné

rozhodnúť o zastavení ďalšieho konania o ústavnej sťažnosti J. K. začatého na základe

oznámenia vlády Slovenskej republiky z 27. marca 2001 podľa § 75 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.