Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 58/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-69

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na verejnom zasadnutí 2. októbra 2001

prerokoval podnet Ing. M. P., bytom Z., Ing. V. R., bytom K., MVDr. P. L., bytom Z.,

a občianskeho združenia S. so sídlom v Z., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., vo

veci porušenia ich základného práva priznaného

postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky pri posudzovaní zámeru

Nadlepšenie prietokov Hrona a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. P., Ing. V. R., MVDr. P. L. a občianskeho združenia S. podľa

postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej

republiky vo veci posudzovania zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona p o r u š e n é

b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. júna 2001

doručené podanie Ing. M. P., bytom Z., Ing. V. R., bytom K., MVDr. P. L., bytom Z.,

a občianskeho združenia S. so sídlom v Z. (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. J. H., B. B., označené ako „Podnet na začatie konania pred ústavným

súdom v zmysle pre porušenie SR“.

Navrhovatelia vo svojom podnete uviedli: «namietajú porušenie , ku

ktorému došlo konaním Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„MŽP“) – Odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie a medzirezortných vzťahov

vo veci posudzovania vplyvov zámeru výstavby vodného diela Slatinka na životné

prostredie.

V zmysle má každý právo na včasné a úplné informácie o životnom

prostredí a o príčinách a následkoch tohto stavu.

V zmysle SR sa možno práva uvedeného v domáhať „len

v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“.

Jedným zo zákonov, ktorý vykonáva ustanovenia SR je aj zákon

č. o posudzovaní vplyvov na životné prostredia (tzv. Environmental Impact

Assessment, ďalej len „EIA“). Účelom tohto zákona je v zmysle § 1 „upraviť postup pri

komplexnom odbornom a verejnom posudzovaní pripravovaných stavieb, zariadení a iných

činností určených podľa tohto zákona pred rozhodnutím o ich povolení podľa osobitných

predpisov, ako aj pri hodnotení návrhov niektorých rozvojových koncepcií a všeobecne

záväzných právnych predpisov z hľadiska ich predpokladaného vplyvu na životné

prostredie“.

umožňuje obyvateľom pomerne širokú účasť na procese EIA,

ktorého sa môže aktívne zúčastniť ako verejnosť, pričom osobitne vymedzuje ešte kategóriu

občianska iniciatíva a občianske združenie. Každej z týchto skupín potom priznáva

špecifický okruh práv vyplývajúcich z procesu EIA.

Pojem „verejnosť“ nie je v zákone bližšie špecifikovaný. Zo zmyslu zákona však

vyplýva, že ho treba chápať v najširšom význame tohto slova. Autori diela „Posudzovanie

vplyvov na životné prostredie EIA“ (I. diel zákon s komentárom, str. 15, ŠEVT 1994)

uvádzajú: „Súčasťou verejnosti môžu byť jednotlivci i skupiny občanov a podnikateľov,

verejné záujmové skupiny a mimovládne organizácie, priemyselné, obchodné,

poľnohospodárske a iné organizácie a združenia atď, t. j. všetci tí, ktorí sa cítia byť dotknutí

alebo zainteresovaní na rozhodovaní (alebo inom konaní) štátneho orgánu v danej veci“.

Pritom nie je potrebné preukazovať trvalé bydlisko či sídlo, vlastníctvo, ani iné

podmienky na preukázanie právnych záujmov týchto osôb. Verejnosť musí byť informovaná

o jednotlivých častiach procesu EIA, musí mať možnosť nahliadnuť do príslušnej

dokumentácie, robiť si z nej výpisy, odpisy, kópie. Verejnosť sa môže zúčastniť verejného

prerokovania Správy o hodnotení, môže dávať stanoviská k jednotlivým dokumentom

procesu EIA, na ktoré sa musí prihliadať.

Špecifické práva priznáva občianskej iniciatíve

a občianskemu združeniu. Občianskou iniciatívou sa pritom rozumie skupina aspoň

500 fyzických osôb starších ako 18 rokov, ktoré podpíšu spoločné stanovisko k navrhovanej

činnosti. Iniciatíva má právo byť informovaná o procese EIA, priamo dostáva niektoré

dokumenty a môže podávať stanoviská, na ktoré sa prihliada v ďalšom procese.

Podobné práva má aj občianske združenie (teda právnická osoba, ktorá vzniká na

základe ). Zákon o EIA predpokladá, že môže vzniknúť občianske

združenie „priamo za účelom ochrany životného prostredia pri danej činnosti posudzovanej

podľa zákona“ (§ 9 ods. 4 zákona o EIA).

Takéto občianske združenie sa v prípade svojej účasti v procese EIA stáva

automaticky účastníkom správneho konania, v ktorom sa rozhoduje o povolení danej

činnosti podľa osobitných predpisov, so všetkými právami a povinnosťami účastníka

v zmysle o správnom konaní.

Povoľovanie danej činnosti sa uskutočňuje v územnom a stavebnom konaní podľa

stavebného , pričom práve posudzovanie starostlivosti o životné

prostredie predstavuje významnú časť tohto povoľovacieho procesu (§ 39 stavebného

zákona).

Z uvedeného vyplýva, že náš právny poriadok priznáva v procese prístupu

k informáciám o stave životného prostredia rovnaké práva tak fyzickým osobám ako aj

právnickým osobám.

Zároveň, ak zo samotnej povahy práva vyplýva, že je možné jeho uplatňovanie aj

právnickou osobou a zákon užívanie tohto práva neobmedzuje, popieranie možnosti

uplatnenia niektorých druhoch základných práv právnickými osobami by bolo v rozpore

s ich účelom.

Judikatúra českého Ústavného súdu priznáva dokonca aj právo na priaznivé životné

prostredie v zmysle čl. 35 ods. (mal byť uvedený ods. 1) Listiny základných práv a slobôd

rovnako fyzickým ako aj právnickým osobám. (napr. nález )

ani zákon neukladá na splnenie podmienok pre uplatňovanie práva na

informácie o stave životného prostredia v rámci procesu EIA pre právnické osoby –

občianske združenia – žiadne ďalšie podmienky, okrem samotnej existencie občianskeho

združenia podľa o združovaní občanov.

Združenie S. vzniklo s cieľom rozvíjania aktivít v povodí rieky Slatina, zameraných

na ochranu životného prostredia a prírodných hodnôt v duchu stratégie udržateľného

rozvoja, registráciou stanov na Ministerstve vnútra dňa 16. 2. 1994. Svoju aktívnu činnosť

vyvíja práve v oblasti obce Slatinka. Združenie sa domáha porušenia svojho práva na

informácie o stave životného prostredia predovšetkým v rámci napĺňania jeho základného

cieľa udržania ekologickej rovnováhy v povodí rieky Slatina.

Preto v zmysle na podanie podnetu podnecovateľmi neexistuje

podľa názoru podnecovateľov prekážka nedostatku aktívnej legitimácie...

Pasívne legitimovaným subjektom je Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“). Svojím postupom, ktorý nemal oporu v zákone

a ktorého výsledok vyhlásilo ministerstvo za zákonný, porušil základné právo

podnecovateľov.

V zmysle čl. 130 ods. 3 môže Ústavný súd začať konanie aj na podnet právnických

alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv. Jediným orgánom, ktorý

v prípade namietaného protiústavného postupu pri posudzovaní vplyvov vodného diela

Slatinka na životné prostredie tento proces začal, riadil, uskutočnil a napriek viacerým

námietkam zavŕšil vydaním svojho právneho aktu – tzv. záverečného stanoviska – bolo

Ministerstvo životného prostredia – Odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie...

Proces posudzovania vplyvov na životné prostredie označovaný medzinárodnou

skratkou EIA (Environmental Impact Assessment), ktorý je aj predmetom smernice Rady ES

z júna 1985 č. 85/337/EC o hodnotení účinkov určitých verejných a súkromných investícií

na životné prostredie, predstavuje významný prostriedok v systéme ekologickej prevencie.

V právnom poriadku Slovenskej republiky je tento proces predmetom zákona

č. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej len „“), ktorý je

účinný od 1. 9. 1994.

Cieľom posudzovania vplyvov stavieb, činností (napr. skladovanie jedov a pesticídov,

stavby niektorých priehrad a vodných nádrží, čistiarní odpadových vôd...) návrhov

niektorých rozvojových koncepcií (v oblasti energetiky, dopravy, vodného hospodárstva...)

a všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „zámery“) na životné prostredie je

v zmysle komplexné, odborné a verejné vyhodnotenie vplyvov zámerov na životné

prostredie.

V rámci tohto procesu sa v spolupráci s verejnosťou a ostatnými dotknutými orgánmi

porovnávajú výhody a nevýhody jednotlivých variantov riešení zámerov s osobitným

zreteľom na ekológiu a životné prostredie, identifikujú sa a ocenia predpokladané vplyvy vo

všetkých zložkách životného prostredia, určia sa potrebné opatrenia a vyberie sa optimálny

variant.

Za tým účelom musí navrhovateľ vypracovať zámer, v ktorom zhodnotí

predpokladané vplyvy na životné prostredie. Zámer musí mať najmenej dve variantné

riešenia ako aj variant stavu, ktorý by nastal, ak by sa zámer neuskutočnil.

Navrhovateľ zámeru je povinný predložiť ho Ministerstvu životného prostredia (ďalej

len „ministerstvo“). Ak zámer spĺňa požadované náležitosti, ministerstvo ho

rozošle dotknutým orgánom štátnej správy a obciam, ktoré zámer zverejnia. Zámer musí byť

zverejnený tak, aby verejnosť mala možnosť si ho preštudovať a na tomto základe potom

zaslať prípadné pripomienky ministerstvu.

Obce a príslušné orgány štátnej správy môžu k zámeru zaslať ministerstvu svoje

pripomienky. Ministerstvo je v zmysle povinné vypracovať rozsah hodnotenia,

v ktorom určí, ktoré otázky majú byť v ďalšom kroku – správe o hodnotení – podrobne

rozpracované a posúdené. Rozsah hodnotenia sa opäť prostredníctvom obcí zverejní.

Správu o hodnotení následne pripomienkujú ministerstvo, ostatné dotknuté orgány št.

správy, dotknuté obce a prostredníctvom verejného prerokovania aj verejnosť.

Ministerstvo následne zabezpečí vypracovanie oponentského posudku na správu

o hodnotení s prihliadnutím na doručené záznamy a stanoviská. Po jeho vypracovaní

ministerstvo celkovo zhodnotí vplyvy navrhovaného zámeru v záverečnom stanovisku.

V ňom odporučí alebo neodporučí, aby sa navrhnutý variant riešenia realizoval, pričom

svoje stanovisko odôvodní a zhodnotí zaslané písomné stanoviská.

Toto záverečné stanovisko je potom nevyhnutným podkladom na vydanie rozhodnutia

o povolení činnosti, ktorá bola predmetom posudzovania (napr. stavebné povolenie).

V zmysle o EIA „Povoľujúci orgán nemôže bez záverečného stanoviska vydať

rozhodnutie (správne malo byť uvedené „podľa“) osobitných predpisov o povolení činnosti

„... pri rozhodovaní o povolení činnosti musí prihliadať na záverečné stanovisko“.

teda zabezpečuje, aby všetky zámery, ktoré svojimi vlastnosťami, umiestnením,

alebo spolupôsobením s inými činiteľmi môžu ovplyvniť kvalitu životného prostredia, boli

včas, objektívne, za účasti a informovania verejnosti, všestranne a odborne posúdené s tým

cieľom, aby sa predišlo, a aby sa čo najviac eliminovali škody na životnom prostredí...

V decembri roku 1993 vypracoval Vodohospodárska výstavba, š. p. (ďalej len

„investor“) koncepciu riešenia vodohospodárskej situácie na dolnom úseku rieky Hron,

ktorú predložil ako tzv. zámer „Nadlepšenie prietokov Hrona“ ministerstvu dňa 17. 2.

1994.

Ministerstvo tento „zámer“ zaslalo Obvodnému úradu životného prostredia Zvolen,

Okresnému úradu životného prostredia Banská Bystrica, Obecnému úradu Zvolenská

Slatina a Mestskému úradu Zvolen v marci 1994 spolu so žiadosťou o jeho uverejnenie,

hoci regulujúci celý proces neexistoval. Obec Zvolenská Slatina zámer zverejnila

14.3.1994 tak, že na oznamovacích tabuliach obecného úradu boli vyvesené mapové

podklady bez vysvetľujúceho komentára.

Dňa 12. 7. 1994 stanovilo ministerstvo tzv. rozsah hodnotenia, ktorým okrem iného

určilo, čo má obsahovať tzv. správa o hodnotení a ktoré varianty riešenia zámeru je

potrebné rozpracovať podrobnejšie.

Po určení rozsahu hodnotenia vykonal navrhovateľ prostredníctvom firmy Ekospol

Banská Bystrica spracovanie tzv. správy o hodnotení.

Dňa 26. 6. 1995 sa za prítomnosti verejnosti, predstaviteľa investora, orgánov

samosprávy a štátnej správy v obci Zvolenská Slatina uskutočnilo verejné prerokovanie

správy o hodnotení. Už na tomto verejnom prerokovaní predstavitelia občanov

a občianskeho združenia Slatinka namietali neprípustnosť realizácie tak závažného procesu

ako je EIA, bez existencie účinného . Verejné prerokovanie bolo nahraté na

videozáznam, ktorý je zároveň prílohou tohto podania.

Po prerokovaní tejto správy a doručení písomných stanovísk ministerstvo

zabezpečilo spracovanie Posudku na správu o hodnotení. Posudok spracoval dňa 29. 2.

1996 RNDr. A. M. a spol.

Dňa 4. 4. 1996 vydalo ministerstvo – odbor posudzovania vplyvov na životné

prostredie a medziodvetvových vzťahov tzv. záverečné stanovisko k návrhu zámeru

„Nadlepšenie prietokov Hrona“, v ktorom ako optimálny variant odporučilo realizáciu

vodného diela Slatinka.

Proces posudzovania vplyvov predmetného zámeru na životné prostredie bol

započatý vo februári 1994 – v čase, keď nebol súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky. Navyše v tom čase o ňom stále prebiehala diskusia

a jednotlivé ustanovenia budúceho boli priebežne menené.

V čase začatia posudzovania bol platný a účinný o životnom

prostredí, ktorý otázky posudzovania vplyvov investičných zámerov riešil iba rámcovo.

Konkrétny postup, práva a povinnosti jednotlivých subjektov zúčastnených v konaní mali

upravovať jednotlivých republík, ktoré v tom čase boli v Slovenskej Republike vo

fáze príprav.

o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorého účelom

je „upraviť postup pri komplexnom odbornom a verejnom posudzovaní pripravovaných

stavieb, zariadení a iných činností... pred rozhodnutím o ich povolení podľa osobitných

predpisov... z hľadiska ich predpokladaného vplyvu na životné prostredie“, bol schválený

NR SR až dňa 29. 4. 1994.

V Zbierke zákonov bol publikovaný 1. 6. 1994 a účinnosť nadobudol dňa 1. 9.

1994.

Napriek týmto skutočnostiam deklaruje ministerstvo záverečné stanovisko k návrhu

„Nadlepšenie prietokov Hrona“ za výsledok posudzovania vplyvov na životné prostredie

podľa ...

Podnecovatelia namietajú, že týmto postupom ministerstva bolo porušené ich právo

podľa : Každý má právo na včasné úplné informácie o stave životného

prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Na základe znenia sa tohto práva možno domáhať len

v medziach zákonov, ktoré ustanovenie čl. 45 vykonávajú.

stanovuje v rámci posudzovania vplyvov niektorých stavieb

a činností na životné prostredie aktívnu informačnú povinnosť štátu v jednotlivých fázach

tohto procesu, ktorou sa zabezpečuje včasné informovanie verejnosti o plánovaných

činnostiach v konkrétnom prostredí, ich možných dôsledkoch a možnosti verejnosti vyjadriť

k nim.

Ministerstvo má povinnosť doručiť zámer investora dotknutým obciam, ktoré sú

následne povinné informovať o ňom verejnosť (§ 8 ods. 1 a 4). Verejnosť má na základe

zverejnenia právo doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru. (§ 8 ods. 5)

V tzv. zisťovacom konaní, kedy ministerstvo rozhoduje o tom, či sa navrhovaná

činnosť bude alebo nebude posudzovať podľa , musí ministerstvo

prihliadať i na písomné stanoviská verejnosti. (§ 10 ods. 4)

O rozhodnutí musí byť verejnosť prostredníctvom ministerstva informovaná (§ 11

ods. 4 a 5).

Tzv. rozsah hodnotenia a jeho časový harmonogram spolu so stanoviskami verejnosti

ministerstvo doručí navrhovateľovi. (§ 12 ods. 2)

Navrhovateľ v spolupráci s dotknutou obcou bez zbytočného odkladu informuje

verejnosť o určenom rozsahu hodnotenia a jeho časovom harmonograme. (§ 12 ods. 5)

Ministerstvo bezodkladne doručí dotknutej obci správu o hodnotení a záverečné

zhrnutie zo správy občianskemu združeniu a občianskej iniciatíve. (§ 16) Dotknutá obec

informuje verejnosť o možnosti do správy o hodnotení nahliadať, robiť z nej výpisy, odpisy

alebo kópie a vystaví záverečné zhrnutie v mieste obvyklým spôsobom. (§ 17 ods. 1)

Dotknutá obec a navrhovateľ zabezpečia verejné prerokovanie správy o hodnotení

a informovanie verejnosti o verejnom prerokovaní. (§ 17 ods. 2 a 3)

Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanoviská k správe o hodnotení ministerstvu.

Ministerstvo s prihliadnutím na tieto stanoviská zabezpečí spracovanie posudku na správu.

(§ 19 ods. 1)

Spracovateľ posudku vyhodnocuje tiež doručené stanoviská verejnosti, občianskych

iniciatív a združení. (§ 19 ods. 4)

Svoje záverečné stanovisko k posudzovaniu je ministerstvo povinné doručiť tiež

dotknutej obci, ktorá je povinná ho v obci zverejniť a oznámiť, kde je možné doň nahliadať,

robiť z neho výpisy, odpisy a kópie. Záverečné stanovisko doručí aj občianskej iniciatíve

a občianskemu združeniu. (§ 21)

Z uvedeného je zrejmá obsahová náväznosť ustanovení s

, ktorý garantuje včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a príčinách

a následkoch tohto stavu.

Právo na informácie podľa čl. 45 zahŕňa tak pasívne (na základe žiadosti) ako

i aktívne (ustanovené , či medzinárodnou zmluvou) informovanie verejnosti

orgánmi verejnej moci.

Jeho obsah zahŕňa rovnako informácie o jeho vývoji, príčinách vývoja, dôsledkoch

tohto stavu, informácie o pripravovaných činnostiach, ktoré môžu viesť k zmene stavu

životného prostredia i informácie o opatreniach, ktoré zodpovedné orgány podnikajú pri

predchádzaní a eliminácii škodlivých vplyvov.

Jedine tak sa dá naplniť ústavná požiadavka včasnosti a úplnosti informácií o stave

životného prostredia.

Iba komplexná informovanosť verejnosti umožní predchádzať poškodzovaniu

životného prostredia a tak realizovať ústavnú povinnosť zakotvenú v .

Informácie o stave životného prostredia možno považovať za včas podané len vtedy,

keď ich možno využiť v záujme uplatnenia postupov, ktoré budú pre životné prostredie

prospešné, najmä ak pôjde o informácie o negatívnom stave.

Skutočnosť, že pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov činností na životné

prostredie ide o realizáciu základného práva na informácie o životnom prostredí dokazujú

aj medzinárodné dokumenty ako spomínaná smernica Rady ES č. 85/337/EC o posudzovaní

vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie z 5. júla

1985 (čl. 6 ods. 2 a čl. 9), ako aj Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie

presahujúce štátne hranice z 25. februára 1991 (čl. 2 ods. 6, čl. 3 ods. 1 a 8 a čl. 4 ods. 2 –

oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. )

Zmyslom a účelom tohto základného práva je spolupodieľať sa na zachovaní

priaznivého životného prostredia i kontrole krokov, ktoré stav životného prostredia

ovplyvňujú a v budúcnosti reálne môžu ovplyvniť.

To, že informovanie verejnosti nie je a nemôže byť samoúčelné, potvrdzujú aj

ustanovenia Právu verejnosti byť včas a úplne informovaná,

zodpovedá vždy povinnosť pripomienky verejnosti zohľadniť, vysporiadať sa s nimi

v rozhodnutiach, stanoviskách, či posudkoch vydávaných v rámci procesu posudzovania.

tiež hovorí, že cieľom posudzovania v rámci jeho presne stanovených

pravidiel je komplexne zistiť, opísať, vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy zámeru na

životné prostredie, určiť opatrenia, ktoré zabránia poškodzovaniu a objasniť a porovnať

nevýhody zámeru a porovnať ho so stavom, ak by sa zámer neuskutočnil. (§ 5)

V prípade podnecovateľov sa však proces posúdenia tzv. zámeru „Nadlepšenia

prietokov Hrona“ – konkrétne jeho fázy:

1. vypracovanie a predloženie zámeru,

2. posúdenie úplnosti zámeru a jeho zaslanie dotknutým subjektom,

3. zverejnenie zámeru,

4. pripomienkovanie zámeru,

5. stanovenie rozsahu hodnotenia,

6. príprava správy o hodnotení,

uskutočnil bez existencie účinnej právnej úpravy.

Realizácia celého procesu bola navyše sprevádzaná mnohými vecnými nedostatkami

odporujúcimi aj dnes platnému a účinnému , ktoré sú bližšie

špecifikované v prílohe č. 13.

bol schválený Národnou radou až 29. 4. 1994 a účinnosť

nadobudol dňa 1. 9. 1994.

Navrhovateľ predložil ministerstvu svoj zámer už vo februári 1994.

Podstatná časť celého procesu posudzovania, v rámci ktorého sa k verejnosti majú

dostať všetky relevantné informácie dôležité pre posúdenie a vyjadrenie sa k zámeru

a v rámci ktorého môžu verejnosť, občianske iniciatívy a združenia podávať svoje

pripomienky a námietky, sa realizovala podľa návrhu , ktorý bol v tom čase známy

iba úzkemu okruhu ľudí.

Postup ministerstva po predložení zámeru teda nemal oporu v . Inými slovami,

ministerstvo na tento postup nedisponovalo udelenou právomocou, tak ako to

vyžaduje SR.

Každá z fáz procedúry posudzovania má významný vplyv na jeho celé smerovanie,

jednotlivé etapy sú vzájomne previazané a každá predchádzajúca etapa musí byť v ďalšej

fáze zohľadnená a zdôvodnená.

Ministerstvo zaslalo obciam list zo dňa 7. 3. 1994 označený ako „Žiadosť o stanovisko

k zámeru“, v ktorom okrem iného uvádza: „Ministerstvo životného prostredia SR

vypracovalo návrh o hodnotení vplyvov na životné prostredie. Vláda SR návrh

schválila a predložila Národnej rade SR. V súčasnosti sa prerokúva vo výboroch

parlamentu.

„Ďalší postup podľa § 8 ods. 4 a 5 je nasledovný:

(ods. 4) Dotknutá obec do 1 týždňa od doručenia návrhu zámeru alebo oznámenia podľa

odseku 3 informuje o ňom verejnosť v mieste obvyklým spôsobom a zároveň oznámi, kde

a kedy je možné do zámeru nahliadnuť. Zámer musí byť verejnosti sprístupnený najmenej

po dobu 3 týždňov od informácie o jeho doručení.

(ods. 5) Príslušný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručí písomné

stanovisko k zámeru ministerstvu do 6 týždňov od jeho doručenia. Verejnosť môže doručiť

svoje písomné stanovisko k zámeru ministerstvu do 5 týždňov od doby, kedy bola o zámere

informovaná, najneskôr však do 6 týždňov od doručenia zámeru alebo oznámenia podľa

odseku 3 dotknutej obci.

Tieto stanoviská budú súčasťou podkladov pre vypracovanie komplexného posúdenia

vplyvov navrhovanej činnosti - správy o hodnotení, čo bude náplňou ďalších krokov,

o ktorých Vás budeme informovať. V prípade potreby Vám ďalšie informácie poskytne

RNDr. F. K. z Odboru hodnotenia vplyvov na životné prostredie MŽP SR. tel. 492 451-9,

kl. 2043, prípadne príslušný úrad životného prostredia.“

V čase od 14. 3. 1994, kedy jedna z dotknutých obcí tzv. zámer zverejnila formou

uverejnenia mapových podkladov bez komentára, sa navrhovatelia nemali možnosť

relevantným spôsobom oboznámiť so zmyslom celého procesu, všetkými dôsledkami

podávaných stanovísk, ich vlastným postavením a právami v tomto konaní.

Dva odseky jednej z verzií návrhu (ktorého obsah bol v tom čase predmetom

rokovania vo výboroch parlamentu) v liste ministerstva adresovanom obecnému úradu vo

Zvolenskej Slatine a mestskému úradu vo Zvolene, kde ministerstvo oznamuje, že o ďalších

krokoch bude obecné úrady informovať, odkaz na pracovníka ministerstva, ako

poskytovateľa ďalších informácií, ani neúplné zverejnenie zámeru nemôžu v žiadnom

prípade v právnom štáte nahradiť účinný právny predpis uverejnený v Zbierke zákonov, pre

ktorý platí prezumpcia správnosti a znalosti právnych predpisov.

Je absurdné opierať postup štátnych orgánov o návrh a spájať s takýmto

konaním rovnaké právne účinky ako s postupom podľa platného a účinného právneho

predpisu s právnou silou .

Nedodržanie ustanovení o posudzovaní vplyvov na životné

prostredie, ktoré vykonávajú ustanovenia nadobudlo v tomto prípade intenzitu

porušenia ústavnosti.

Proces posudzovania nielenže nemal oporu v , ale (ako vyplýva z ďalej

uvedených skutočností) jeho priebeh nebol v súlade ani s neskôr platným a účinným

, čo významne narušilo objektívnosť, celé smerovanie procesu

i jeho samotný výsledok. Vzhľadom k tomu, že ešte neexistoval o procese

posudzovania, verejnosť nemohla vedieť a nevedela, aký význam majú jednotlivé časti,

o čom, a akým spôsobom má byť informovaná, ako a za akých podmienok môže podávať

svoje pripomienky a návrhy. A nie len to. Ani samotná obec, ktorá je navrhovaným

zámerom dotknutá, a ktorá mala sprostredkovane informovať verejnosť, nemala informácie

o zmysle ani o ďalších krokoch pri posudzovaní zámeru.

Týmto spôsobom zjavne nebol naplnený účel , ani zabezpečená

realizácia práva uznaného .

Ministerstvo vydalo Záverečné stanovisko k navrhovanému zámeru, hoci proces

nebol zákonný po formálnej ani materiálnej stránke.

Predloženie záverečného stanoviska ministerstva ako výsledku procesu posudzovania

vplyvov na životné prostredie je nevyhnutným podkladom na začatie konania o povolení

stavby. Skutočnosť vydania Záverečného stanoviska teda investorovi v plnej miere vytvára

priestor na iniciovanie konania o povolení stavby, v ktorom je povoľujúci orgán povinný na

záverečné stanovisko prihliadať.

Ministerstvo svojím nezákonným a neústavným postupom, ktorým vytvorilo možnosť

nereparovateľného zásahu do životného prostredia flagrantným spôsobom porušilo ústavné

právo podnecovateľov garantované článkom 45 SR. Tento zásah do základného

práva je o to závažnejší, že súčasná právna úprava neposkytuje možnosť nápravy

prostredníctvom opravného prostriedku proti zákonnosti procesu a záverečného

stanoviska...

Ústavný princíp legality štátnej moci vyjadrený v hovorí

o viazanosti štátnych orgánov a zákonmi.

Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocní a ak konajú,

sú povinné konať iba spôsobom, ktorý ustanovil .

Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu – majú možnosť

predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby uplatnenia svojich

práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel.

Ministerstvo v zmysle týchto princípov nebolo oprávnené v období od 17. 2. 1994,

kedy navrhovateľ predložil ministerstvu svoj zámer na vybudovanie vodného diela Slatinka

až do účinnosti – 1. 9. 1994, konať vo veci iniciatívy navrhovateľa

„zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona“.

Zaslanie zámeru, stanovenie rozsahu hodnotenia i zabezpečenie spracovania

posudku na správu o hodnotení, realizovalo ministerstvo bez akéhokoľvek zákonného

splnomocnenia.

o životnom prostredí, v znení, v ktorom bol účinný v čase

predloženia zámeru ministerstvom, upravoval vo svojich ustanoveniach (§ 20 – 26, prílohy

č. 1, 2, 3, 4) rámcovo aj posudzovanie vplyvov činností na životné prostredie.

Tieto ustanovenia okrem iného odkazovali na prijatie zákonov v národných radách

Českej a Slovenskej republiky, ktoré mali určiť príslušný orgán na posúdenie činností

a ďalšie podrobnosti v procese posudzovania.

neupravoval postup jednotlivých oprávnených subjektov -

navrhovateľov, verejnosti, občianskych združení, štátnych orgánov a orgánov samosprávy,

ich práva a povinnosti a nevymedzil ani kompetencie štátnych orgánov, ktoré by boli

príslušné v tejto veci konať.

Do prijatia teda neexistoval príslušný posudzujúci orgán,

ktorému by stanovoval práva a povinnosti v procese posudzovania vplyvov činností

na životné prostredie.

Záväzný postup v priebehu posudzovania, príslušnosť a právomoci orgánov št.

správy a samosprávy upravil až s účinnosťou od 1. 9. 1994.

Je teda nesporné, že s horeuvedeným procesom, ktorý prebehol 17. 2. 1994 – 4. 4.

1996 nemožno spájať právne dôsledky konania podľa

Táto skutočnosť samotná spôsobuje porušenie základného práva podnecovateľov na

prístup k informáciám o životnom prostredí, a to aj v prípade, že by dotknutá obec svojich

obyvateľov informovala tak (čo sa ale nestalo), ako je to v súlade s dnes platným a účinným

. Už samotný fakt, že podnecovateľom bola odňatá možnosť oboznámiť sa vopred

s účelom a pravidlami posudzovania, s ich procesnými možnosťami v jednotlivých fázach,

právom byť informovaní, možnosťou občianskeho združenia stať sa účastníkom konania,

v ktorom sa následne bude rozhodovať o povolení navrhnutého diela (§ 9 ods. 4),

nemožnosť dôslednej verejnej kontroly dodržiavania pravidiel procesu a teda faktická

nemožnosť včasnej a úplnej informovanosti verejnosti, spôsobili nemožnosť realizovať

ústavné právo podnecovateľov na informácie o stave životného prostredia a príčinách

a následkoch tohto stavu.

Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické

alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch pritom

nemožno vylúčiť postup orgánu verejnej moci, ktorým došlo k porušeniu základného práva

fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ tomuto základnému právu nie je možné poskytnúť

ochranu prostredníctvom iného účinného dostupného prostriedku nápravy.

V zmysle Uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. musí byť z podnetu

zjavné, že už niet iného orgánu právnej ochrany, ktorý by mohol podnecovateľovi poskytnúť

ochranu tvrdeného porušeného práva.

Niektorí z podnecovateľov už vo fáze verejného prerokovania tzv. správy o hodnotení

26. 6. 1995 vo Zvolenskej Slatine poukazovali na rozpor dovtedy realizovaného procesu

posudzovania zámeru s platnou právnou úpravou, ich stanoviská však predstavitelia štátnej

správy, prítomní na prerokovaní, neakceptovali.

Zástupcovia niekoľkých mimovládnych organizácií uplatnili ustanovenia vtedy

účinnej vyhlášky č. 150/1958 o vybavovaní sťažností, oznámení a podnetov pracujúcich

zaslaním sťažnosti MŽP – Odboru posudzovania vplyvov na životné prostredie

a medziodvetvových vzťahov. Uviedli v nej svoje námietky proti legalite a ústavnosti

postupu ministerstva a jeho výsledku – záverečnému stanovisku, ktoré sa zhodujú

s horeuvedenými. Odpoveďou však bolo iba potvrdenie pôvodného stanoviska ministerstva

s poukazom na to, že: „Posudzovanie do 29. 6. 1996 prebiehalo podľa vládneho návrhu

, ktorý sa od Národnou radou SR schváleného líšil len v detailoch, takže

možno hovoriť prakticky o ich zhodnosti“ (??!!).

Odpoveďou na ďalší list občianskeho združenia Slatinka zo dňa 30. 9. 1996

adresovaný ministrovi životného prostredia bol iba odkaz na spomínanú odpoveď na

sťažnosť mimovládnych environmentálnych organizácií.

o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ani iné právne

predpisy platné v Slovenskej republike neposkytujú žiadne efektívne prostriedky právnej

ochrany umožňujúce nápravu tohto stavu – neexistuje teda iné konanie, v ktorom sa možno

domáhať ochrany označených základných práv.

Niektorí zo sťažovateľov sa už dňa 23. 3. 2001 obrátili s návrhom na začatie konania

na ústavný súd, pretože boli toho názoru, že uvedeným postupom ministerstva boli porušené

ich práva podľa a SR.

Dňa 31. 5. 2001 Ústavný súd na neverejnom zasadnutí tento návrh pre zjavnú

neopodstatnenosť zamietol. Podľa názoru senátu Ústavného súdu neexistovala medzi

namietaným postupom štátneho orgánu a základnými právami, ktoré namietali pisatelia

podnetu, príčinná súvislosť. (-31)

Podnecovatelia sa rozhodli na podklade vyššie uvedeného namietať porušenie ich

základného práva podľa .

V zmysle judikátu Ústavného súdu „ochranu základného práva nemožno

odmietnuť len z toho dôvodu že sa o ňu uchádza osoba, ktorá už skôr namietala porušenie

práva z iných zákonných dôvodov, ale s poukazom na porušenie iného článku .

Odmietnutie návrhu by neprichádzalo do úvahy ani v tom prípade, ak by navrhovateľ

namietal porušenie svojho práva v súvislosti s totožným skutkovým stavom, keď

v predchádzajúcom podaní nesprávne použil právnu kvalifikáciu.“

Z tohto dôvodu Ústavný súd podaný podnet nepovažoval za rozhodnutú vec v zmysle

a podnet prijal na ďalšie konanie.

Podnecovatelia sa preto obracajú svojím podnetom na Ústavný súd SR ako orgán

ochrany ústavnosti príslušný v zmysle v tejto veci konať.

V zmysle možno medze základných práv upraviť len .

V záujme ochrany ústavných práv a zachovania právnej istoty všetkých subjektov

práva v štáte umožňuje stanoviť medze a obmedzenia základných práv výlučne

zákonodarnej moci.

Ministerstvo vyhlásilo spätne celý priebeh posudzovania zámeru investora, v ktorom

konalo bez presne definovaných a záväzných pravidiel, za zákonný proces posúdenia

vplyvov na životné prostredie, s ktorým sú spojené významné právne dôsledky pre ďalší

proces povoľovania stavby a odňalo tak možnosť navrhovateľom plnohodnotne uplatniť

svoje práva zakotvené v .»

Na základe uvedeného navrhovatelia požiadali, aby ústavný súd po prijatí ich

podnetu na ďalšie konanie rozhodol nálezom: „Ministerstvo životného prostredia svojím

postupom vo veci posudzovania zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona vo vzťahu

k podnecovateľom porušilo .“

Ústavný súd podnet navrhovateľov predbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa

všetky predpísané náležitosti uvedené v Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a že nie sú ani ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

citovaného , ho 12. júla 2001 prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa 13. júla 2001 obrátil na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) so žiadosťou o vyjadrenie

k podnetu navrhovateľov podľa . Vo svojom vyjadrení

z 15. augusta 2001 (č. j. 1534/2001-min.) ministerstvo životného prostredia uviedlo:

«1. Proces posudzovania zámeru „Nadlepšenie prietokov Hrona" začal 17. 2. 1994

na základe iniciatívy navrhovateľa Vodohospodárskej výstavby, š. p. Bratislava, ktorý

napriek tomu, že v tom čase ešte nebol v platnosti

o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, prejavil záujem podrobiť svoj navrhovaný

investičný zámer environmentálnemu posúdeniu podľa vládneho návrhu pripravovaného

, ktorý v tom čase už bol po pripomienkovaní a bol predložený Národnej rade

Slovenskej republiky; nešlo teda o nejakú pracovnú verziu . Z vyššie uvedeného

vyplýva, že tak urobil dobrovoľne, bez právnej povinnosti.

2. Ministerstvo na základe tejto žiadosti, ako aj z dôvodu vhodnej možnosti

praktického overenia predloženého vládneho návrhu s prihliadnutím na existujúci

stav legislatívneho procesu, posúdilo predložený zámer a svojím prípisom č. 746/1994-43

zo dňa 7. 3. 1994 ho rozoslalo jednotlivým subjektom procesu posudzovania (ObÚ ŽP vo

Zvolene, ObÚ ŽP v Žarnovici, OÚ vo Zvolene, OÚ v Žiari nad Hronom, MH SR, OcÚ vo

Zvolenskej Slatine, OcÚ v Župkove, MÚ vo Zvolene, OcÚ v Dolných Hámroch) s pomerne

podrobným vysvetlením a citáciou niektorých ustanovení vládneho návrhu uvedeného

. Zároveň uviedlo kontaktnú osobu na zodpovedanie prípadných dotazov, nejasností

a pod. V tomto štádiu každému bolo jasné, že ide o dobrovoľný proces posudzovania,

ktorého zmyslom je kvalitatívne vyššia úroveň získania potrebných podkladov pre

rozhodovanie o povolení uvedenej činnosti z hľadiska cieľov sledovaných o. i. čl. 44 a 45

SR.

3. O tom, že o tomto dobrovoľnom procese posudzovania podľa vládneho návrhu

boli jednotlivé subjekty vrátane verejnosti dostatočne informované, svedčí i fakt, že

- zaslali ministerstvu svoje stanoviská k zámeru, pričom nikto nenamietal nepotrebnosť,

nekompletnosť, prípadne nedostatočnú informovanosť,

- v súlade s vládnym návrhom vznikla dokonca občianska iniciatíva občanov

Župkova a Horných Hámrov, ako i občianske združenie S., čo ministerstvo akceptovalo,

postupovalo voči nim adekvátnym spôsobom – poskytovalo im všetky informácie.

4. Dňa 29. 4. 1994 NR SR schválila vládny návrh , ktorý bol vyhlásený

v Zbierke zákonov SR 1. 6. 1994, pod číslom 127. Napriek tomu, že tento nadobudol

účinnosť až 1. 9. 1994, stal sa súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky

dňom 1. 6. 1994, čiže dňom uverejnenia v Zbierke zákonov SR sa stal známym každému,

koho sa týkal.

5. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie bol

identický s vládnym návrhom , podľa ktorého sa začalo posudzovanie vplyvov na

životné prostredie.

6. Proces posudzovania podľa , rovnako ako aj

proces posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa vládneho návrhu ,

pozostáva z nasledovných krokov;

- predloženie zámeru

- určenie rozsahu hodnotenia

- vypracovanie správy o hodnotení

- verejné prerokovanie správy o hodnotení - vypracovanie odborného posudku

- vypracovanie záverečného stanoviska

7. Procesu posudzovania podľa , rovnako ako aj

procesu posudzovania podľa vládneho návrhu , sa zúčastňujú nasledovné subjekty:

- príslušný orgán (ministerstvo, do pôsobnosti ktorého posudzovaná činnosť patrí),

- povoľujúci orgán (orgán, ktorý posudzovanú činnosť bude povoľovať podľa osobitných

predpisov),

- dotknutý orgán (orgán štátnej správy, ktorého záväzný posudok, súhlas, stanovisko

alebo vyjadrenie, vydávané podľa osobitných predpisov, podmieňujú povolenie

činnosti),

- dotknutá obec (obec, na území ktorej sa má činnosť realizovať a obce, ktorých územie

zasiahne vplyv činnosti),

- verejnosť (zákonná povinnosť je informovať verejnosť dotknutej obce v mieste obvyklým

spôsobom).

8. Do 1. 9. 1994, t. j. do nadobudnutia účinnosti sa

uskutočnili prakticky iba 2 kroky procesu posudzovania, a to predloženie zámeru a určenie

rozsahu hodnotenia. Všetky ostatné kroky boli vykonané už podľa účinného .

9. Ministerstvo životného prostredia SR v období od 17. 2. 1993 do 1. 9. 1994 pri

posudzovaní uvedeného zámeru neuskutočnilo žiadne konanie za účelom vydania

rozhodnutia v zmysle o správnom konaní ako individuálneho

správneho aktu, ktorým by sa rozhodovalo o právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach fyzických či právnických osôb. Práve naopak, v uvedenom dobrovoľnom

procese umožnilo verejnosti, orgánom samosprávy, ale aj dotknutým orgánom štátnej

správy, aby účinnejšie („nadštandardne“) hájili nimi chránené (resp. svoje) záujmy

vyplývajúce z SR a ďalších, v tom čase platných a účinných právnych predpisov. Ak

by bol navrhovateľ (investor) v tom čase požiadal o povolenie stavby podľa osobitných

predpisov, proces posudzovania s účasťou verejnosti by sa nikdy nebol musel uskutočniť.

10. Posudzovanie vplyvov na životné prostredie sa vykonáva pred rozhodnutím o ich

povolení podľa osobitných predpisov (t. j. pred vydaním územného rozhodnutia alebo

stavebného povolenia). Podľa povoľujúci orgán

nemôže bez záverečného stanoviska (§ 20) vydať rozhodnutie podľa osobitných predpisov

o povolení činnosti, ktorá je predmetom posudzovania. Pri rozhodovaní o povolení činnosti

musí prihliadať na záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko nie je rozhodnutím podľa

o správnom konaní. Povoľujúci orgán nie je záverečným stanoviskom striktne

viazaný. Povoľujúci orgán preto môže napriek súhlasnému záverečnému stanovisku

z procesu posudzovania rozhodnúť, že danú činnosť nepovoľuje a napriek nesúhlasnému

stanovisku z procesu posudzovania danú činnosť povoliť, ak to dokáže zdôvodniť.

11. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že Ministerstvo životného

prostredia SR tým, že umožnilo verejnosti nadštandardné („predčasné“) informovanie

o navrhovanej činnosti a jej možných vplyvoch na životné prostredie podľa vládneho

návrhu , nemohlo porušiť jej právo na včasné a úplné informácie o životnom

prostredí (a o príčinách a následkoch tohto stavu) vyplývajúce z SR.»

Vzhľadom na to, že na výzvu ústavného súdu ministerstvo životného prostredia

oznámilo, že trvá na ústnom pojednávaní, vo veci podnetu navrhovateľov sa 2. októbra

2001 uskutočnilo ústne pojednávanie ústavného súdu.

II.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o podnete navrhovateľov vychádzal zo svojej

doterajšej judikatúry, v súlade s ktorou: „V prípade, ak je rozhodnutie o uplatnení alebo

ochrane základného práva alebo slobody občana potrebné uskutočniť v rámci, resp.

prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha štátu spočíva

v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto konaní dostupných (na

nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv a slobôd. Ďalším

kritériom kladeným na takéto konania je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom

zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv

alebo slobôd občanov“ (). Takéto konania tvoria v právnom štáte (obdobne ako

iná právna úprava týkajúca sa základných práv a slobôd) predmet zákonnej úpravy, ktorá

vytvára predvídaný právny rámec (formu) pre výkon, ochranu, obmedzenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd, ako aj medzí, v rámci ktorých je ich možné

domáhať sa [, (ďalej len „“)]. Z uvedeného

vyplýva, že konania, v rámci a prostredníctvom ktorých dochádza k výkonu alebo ochrane

niektorého zo základných práv alebo slobôd, tvoria (a v dôsledku uvedeného) predmet

zákonnej úpravy. Nemôžu byť preto uskutočňované iba na základe návrhu , pretože

takáto „právna základňa“ nezodpovedá príkazu uvedených ústavných noriem. Uvedené sa

v plnom rozsahu vzťahuje aj na základné právo obsiahnuté v , t. j. na právo na

včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto

stavu, pretože ústavodarca (a pokiaľ ide o toto konkrétne právo) neumožnil, aby k jeho

výkonu ústavne súladným spôsobom mohlo dôjsť aj na základe návrhu .

Z uvedeného vyplýva, že základnému právu podľa v spojení s jej

zodpovedá postup orgánu štátu opierajúci sa o platný o posudzovaní vplyvov na

životné prostredie, ale nie aj postup opierajúci sa o návrh takéhoto . Uvedené platí aj

v situácii, keď by sa postup orgánu štátu čiastočne (a po určitú dobu) opieral o návrh

a čiastočne o platný o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorý medzičasom

vstúpil do platnosti. Ani v takomto prípade neumožňuje, aby k výkonu základného

práva podľa mohlo dôjsť v konaní upravenom iba návrhom .

Z písomného vyjadrenia ministerstva životného prostredia z 15. augusta 2001

(č. j. 1534/2001-min.) na výzvu ústavného súdu, ako aj z vykonaného dokazovania na

ústnom pojednávaní ústavného súdu 2. októbra 2001 považoval ústavný súd za zrejmé a aj

jednoznačne preukázané, že ministerstvo životného prostredia v konaní o zámere

Nadlepšenie prietokov Hrona v roku 1994 zareagovalo na dobrovoľnú iniciatívu

Vodohospodárskej výstavby, š. p., Bratislava, ktorá napriek tomu, že ešte nebol v platnosti

o posudzovaní vplyvov na

životné prostredie (ďalej len „“), prejavila „záujem podrobiť svoj

navrhovaný investičný zámer environmentálnemu posúdeniu podľa vládneho návrhu

pripravovaného , ktorý v tom čase už bol po pripomienkovaní a bol predložený do

Národnej rady Slovenskej republiky“. Podľa písomného vyjadrenia ministerstva životného

prostredia Vodohospodárska výstavba, š. p., Bratislava tak urobila „dobrovoľne a bez

právnej povinnosti“, pričom ministerstvo túto skutočnosť akceptovalo, tzn. že postup

Vodohospodárskej výstavby, š. p., Bratislava v danej veci nepovažovalo za postup

stanovený všeobecne záväzným právnym predpisom.

Vo svojom vyjadrení ministerstvo životného prostredia súčasne poukázalo na to, že

účelom jeho postupu na základe vládneho návrhu bolo „praktické overenie

predloženého vládneho návrhu “, zmyslom ktorého bola „kvalitatívne vyššia úroveň

získania potrebných podkladov pre rozhodovanie o povolení uvedenej činnosti z hľadiska

cieľov sledovaných o. i. v a 45 “.

Podľa ďalšieho vyjadrenia ministerstva životného prostredia išlo o „dobrovoľný

proces posudzovania“, účelom ktorého bolo (a vo vzťahu k verejnosti) umožniť jej

„nadštandardné“ (predčasné) informovanie o navrhovanej činnosti a jej možných vplyvoch

na životné prostredie podľa vládneho návrhu “. Takýto postup ministerstva životného

prostredia (a z týchto dôvodov) preto podľa jeho názoru ani nemohol porušiť základné

právo „na včasné a úplné informácie o životnom prostredí (a o príčinách a následkoch tohto

stavu) vyplývajúce z “. Ministerstvo životného prostredia vo svojom písomnom

vyjadrení takisto nepoprelo, že na základe návrhu (a do doby nadobudnutia

účinnosti ) došlo aj k takým konaniam, v rámci a prostredníctvom

ktorých dochádzalo k výkonu základného práva podľa na včasné a úplné

informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Na ústnom

pojednávaní ústavného súdu právny zástupca odporcu Mgr. I. M. v tejto súvislosti uviedol,

že v praxi ministerstva životného prostredia nešlo o jediný prípad použitia tohto návrhu

, pretože „veľmi sa osvedčila aplikácia tohto návrhu v praxi, kde s rovnakým

navrhovateľom a rovnakým investorom Vodohospodárskou výstavbou v Bratislave sme

takto postupovali aj v prípade veľkého vodného diela Žilina“.

Za tohto stavu veci, keď ministerstvo životného prostredia (vo svojom písomnom

vyjadrení) výslovne potvrdilo a ústavný súd dokazovaním na ústnom pojednávaní zistil, že

od februára 1994 do 1. septembra 1994 postupovalo vo veci zámeru Nadlepšenie prietokov

Hrona na základe vládneho návrhu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie,

zástupca odporcu Mgr. I. M. na ústnom pojednávaní „doplnil a rozšíril“ vyjadrenie

ministerstva v tom smere, že jeho postup v danej veci mal predsa oporu v , a to

v o životnom prostredí a konkrétne v jeho až 26 (posudzovanie

vplyvov činností na životné prostredie), na ktorý sa však ministerstvo v čase vykonávania

jednotlivých úkonov ani raz neodvolalo.

Právny zástupca odporcu v tejto súvislosti uviedol: „Ministerstvo životného

prostredia postupovalo v súlade so a od doby, kedy sa stal súčasťou

platného právneho poriadku Slovenskej republiky aj aj podľa tohto

.“ Na otázku právneho zástupcu navrhovateľa, ako potom vysvetliť logický rozpor

v tvrdení odporcu, t. j. či v danom prípade išlo o jeho „dobrovoľný“ (a nadštandarný) postup

opierajúci sa o vládny návrh , alebo o postup opierajúci sa o stále platný (hoci len

rámcový) o životnom prostredí, právny zástupca odporcu na ústnom

pojednávaní uviedol: „Ministerstvo životného prostredia v procese... posudzovania vplyvov

na životné prostredie dôsledne dodržalo a naplnilo všetky skutkové podstaty

č. ... a čo sa týka toho vtedy ešte navrhovaného – pôvodne 127/1994,

tam vlastne postupovalo nadštandardným spôsobom, vlastne urobilo to naviac, ale tie

skutkové podstaty 17/1992 boli nesporne všetky naplnené a všetky dodržané.“

Ústavný súd pri hodnotení tejto argumentácie odporcu zobral do úvahy skutočnosť,

že hoci o životnom prostredí (a aj vzhľadom na rámcovú povahu

svojej úpravy) v zásade mohol tvoriť právny základ postupu ministerstva životného

prostredia pri posudzovaní zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona, ako jeho písomné

vyjadrenie, tak aj dokazovanie vykonané pred ústavným súdom jednoznačne potvrdilo, že

ministerstvo túto právnu základňu (a aj napriek tvrdeniu jeho právneho zástupcu) nevyužilo,

pretože postupovalo na základe vládneho návrhu o posudzovaní vplyvov na životné

prostredie, pričom účelom takéhoto jeho postupu bolo „odskúšanie“ nového procesu

posudzovania vplyvu na životné prostredie v praxi. Vo svojej odpovedi na sťažnosť

zástupcov mimovládnych organizácií „vo veci protiprávneho postupu Ministerstva

životného prostredia – odboru posudzovania vplyvov na životné prostredie“ minister

životného prostredia uviedol: „Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky

s prihliadnutím na stav legislatívneho procesu prípravy o posudzovaní vplyvov na

životné prostredie sa rozhodlo akceptovať požiadavku navrhovateľa z dôvodu preskúšania

a praktického overenia posudzovacieho procesu“ (list ministra životného prostredia

z 19. augusta 1996 č. j. .).

Tomuto tvrdeniu ministra životného prostredia zodpovedal aj ďalší postup

ministerstva životného prostredia pri príprave a spracovaní „Záverečného stanoviska

vydaného Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky podľa Národnej

rady Slovenskej republiky č. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie zo

4. apríla 1996 (Nadlepšenie prietokov Hrona)“. Tento spočíval v tom, že konania

uskutočnené na základe vládneho návrhu do 1. septembra 1994 ministerstvo

životného prostredia posúdilo tak, ako by boli vykonané podľa platnej právnej úpravy. Aj

z tohto dôvodu celý proces predchádzajúci prijatiu Záverečného stanoviska zo 4. apríla

1996 ministerstvo životného prostredia v jeho časti V (Závery) charakterizovalo tak, že

„Záverečné stanovisko bolo vypracované na základe výsledkov posudzovacieho procesu,

informácií uvedených v Správe o hodnotení, stanovísk zainteresovaných orgánov

a organizácií, výsledkov verejného prerokovania a vypracovaného odborného posudku“.

Ústavný súd zistil, že v žiadnom z písomných dokumentov dokladujúcich postup

ministerstva životného prostredia pri posudzovaní zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona sa

toto nedovolávalo o životnom prostredí a ani v jeho Záverečnom

stanovisku zo 4. apríla 1996 takéto odvolanie nie je. Záverečné stanovisko ministerstva

životného prostredia sa odvoláva výlučne na , a to vo vzťahu

ku všetkým konaniam, v rámci ktorých bol (aj za účasti verejnosti) posudzovaný zámer

Nadlepšenie prietokov Hrona vrátane tých z nich, ku ktorým došlo pred 1. septembrom

1994.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že vzhľadom na to, že pri

posudzovaní zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona v období od februára do 1. septembra

1994 ministerstvo životného prostredia postupovalo na základe vládneho návrhu

o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a keďže v rámci a prostredníctvom konaní

uskutočnených na základe tohto návrhu dochádzalo k výkonu základného práva

podľa spôsobom, ktorý nedovoľuje, bolo potrebné z tohto

dôvodu rozhodnúť o porušení tohto základného práva navrhovateľov.