Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžp/7/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. G. G., P., a spol.,

všetci zastúpení: E. K., advokátka, K., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Ľ. Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie postupu

žalovaného, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.

augusta 2008 č.k. -361, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

20. augusta 2008 č.k. -361 p o t v r d z u j e .

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 06. marca 2008 doručenou na Krajský súd v Bratislave sa žalobcovia

domáhali, aby konajúci súd vyhlásil, že proces posudzovania vplyvov zámeru N. na životné

prostredie je nezákonný a žalovaný svojím postupom vo veci posudzovania zámeru N. vo

vzťahu k žalobcom porušil , , a . Ďalej

požadovali priznať náhradu trov konania.

Krajský súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že konanie je potrebné podľa § 250d

ods. 3 zastaviť, nakoľko namietaný postup žalovaného v danom štádiu ešte nemôže byť

predmetom preskúmania súdom.

V svojom odôvodnení s odkazom na ust. a v spojení

s o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely tohto rozhodnutia len „“)

krajský súd najmä uviedol, že v posudzovanej veci záverečné hodnotenie vydané žalovaným

nemá povahu rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ale je len jedným z nevyhnutných

podkladov pri následnom rozhodovaní o povolení navrhovanej činnosti, tzn. – N. na životné

prostredie. Podľa krajského súdu až v následnom stavebnom konaní sa bude musieť stavebný

úrad pri rozhodovaní o umiestnení stavby zaoberať a prihliadať na predmetné záverečné

stanovisko, čo však nič nemení na ním prijatom závere, že záverečné stanovisko žalovaného

je len jedným z podkladov v územnom konaní a jeho závermi stavebný úrad nie je

bezpodmienečne viazaný.

Krajský súd bol ďalej toho názoru, že záverečné stanovisko ako výsledok procesu

posudzovania vplyvov na životné prostredie nezakladá pre žalobcov ani pre žiadneho iného

zo subjektov dotknutých posudzovanou činnosťou žiadne práva a povinnosti a preto nie je

spôsobilý mať za následok ukrátenie žalobcov na ich právach postupom žalovaného. Preto nie

je splnený základný predpoklad predpokladaný v a nasl.

V odvolaní zo dňa 01.10.2008 žalobcovia argumentovali, že svojou žalobou

sa nedomáhali ochrany práv dotknutých či porušených v územnom konaní, ale práve v konaní

o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v zmysle , a to konkrétne

a .

Žalobcovia ďalej poukazovali s odkazom na ust. a na to,

že v procese posudzovania vplyvov činností na životné prostredie má verejnosť garantované,

presne určené práva a povinnosťou príslušných štátnych orgánov je postupovať v zmysle

zákona tak, aby verejnosť tieto svoje práva mohla v plnej miere uplatniť. Hoci ide o proces

„sui generis“, na ktorý sa nevzťahuje správny poriadok, majú podľa žalobcov osoby dotknuté

nezákonnosťou postupu právo domáhať sa nápravy prostredníctvom žaloby v zmysle druhej

hlavy piatej časti , v ktorej sa namieta zákonnosť postupu

štátneho orgánu.

Navyše žalobcovia namietali v svojom odvolaní, že proces posudzovania vplyvov na

životné prostredie nie je súčasťou územného konania či iného povoľovacieho konania,

v každom konaní rozhoduje osobitný správny orgán a preto tieto dve konania nie je možné

spájať do jediného konania. Za takýchto okolností odmietnutie preskúmania postupu

žalovaného v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie by bolo odmietnutím

spravodlivosti.

Na základe uvedeného požiadal žalobca napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby súd napadnuté uznesenie zmenil,

žalobe v celom rozsahu vyhovel a súčasne priznal náhradu trov konania.

Na pokyn krajského súdu sa žalovaný k podanému odvolaniu vyjadril listom zo dňa

22.10.2008. Žalovaný najmä zdôraznil, že proces vplyvu posudzovania navrhovanej činnosti

N. na životné prostredie prebehol v súlade s ustanoveniami Pri

posudzovaní vplyvov na životné prostredie žalobca naplnil obsah základného práva žalobcov

na inú právnu ochranu podľa . Takisto sa stotožnil so závermi krajského

súdu.

Záverom požadoval napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia iba „najvyšší súd“)

ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov

uvedených v odvolaní ( ) bez nariadenia pojednávania a dospel k názoru,

že svojim charakterom ide o zásadnú vec a odvolaniu nie je možno vyhovieť.

Ak sa jednotlivec domnieva, že vo svojich právach alebo povinnostiach konaním

alebo rozhodnutím orgánu verejnej správy je dotknutý jeho konštitutívnymi účinkami tak,

že nastal pre neho právne neúnosný stav, potom sám musí zvážiť, ktoré zo spektra právnych

prostriedkov ponúknutých mu právnym poriadkom využije na nápravu tohto nežiaduceho

stavu. Slovenský právny poriadok okrem súdnej ochrany prostredníctvom všeobecných súdov

alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky umožňuje jednotlivcom využiť aj mechanizmus

sťažností na verejnú správu, petičného práva alebo špeciálnych podaní na orgány prokuratúry

poprípade na iné kontrolné alebo dozorné orgány.

Je iba vecou jednotlivca, ktorý z týchto prostriedkov nápravy zvolí a z akého dôvodu.

Na druhej strane si však musí byť vedomý tej skutočnosti, že súdna ochrana prostredníctvom

správneho súdnictva je subsidiárna (predpokladá aktívnu starostlivosť účastníka

alebo dotknutej osoby o okruh svojich práv a povinností napríklad prostredníctvom

vyčerpania opravných prostriedkov v správnom konaní) a zasahuje „ex post“; a vo veľmi

zriedkavom prípade ju možno využiť „a priori“ spôsobom ako nástroj právnej prevencie

proti hrozbe zameranej na práva a povinnosti jednotlivca (napríklad prostredníctvom inštitútu

odkladu vykonateľnosti rozhodnutia).

V prejednávanej veci sa žalobcovia dovolávali súdnej ochrany s poukazom, že sú

porušené nielen ich ústavné práva garantované v v spoj. s – právo

na informácie o životnom prostredí (to isté v čl. 6 Dohovor o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia, tzv. Aarhuský dohovor), ale aj právo vyjadrovať sa k dokumentom v jednotlivých

štádiách procesu, právo zúčastniť sa verejného prerokovania, to všetko zakotvené v ust. § 23,

, a Navyše, podľa žalobcov, tieto práva verejnosti

v procese environmentálneho konania garantuje aj Smernica Rady 85/337/EHS o posudzovaní

vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie.

Podľa najvyššieho súdu všetky hore uvedené práva sa uplatňujú počas osobitného

správneho konania podľa o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

a výsledkom tohto konania je záverečné stanovisko. Námietky žalobcov svedčia o existencii

rozdielneho právneho názoru medzi žalobcami a žalovaným na uplatňovanie týchto práv

počas konania, pričom o ich prípustnosti a využití v procese hodnotenia vplyvov na životné

prostredie rozhoduje autoritatívne správny orgán, a preto bolo vecou zváženia žalobcov,

prečo za tejto situácie napríklad nevyužili systém sťažností alebo podnetov na osobitné

orgány dohľadu alebo dozoru za účelom získania autoritatívnejšej podpory pre svoj odlišný

právny názor a následnej nápravy kritizovaného právneho stavu, pokiaľ existoval.

Za tejto situácie Najvyšší súd podporuje argumentáciu krajského súdu zdôrazňujúcu

predbežný charakter záverečného stanoviska žalovaného, lebo podľa Najvyššieho súdu

toto stanovisko je nutné chápať ako interný správny akt v zmysle jeho definície obsiahnutej

v v spoj. s s hodnotením podľa

cit. zákona ako nevyhnutný podkladový dokument pre ďalšie správne konanie (napríklad

o umiestnení stavby), a až výsledkom tohto správneho konania (tzn. vydaním individuálneho

správneho aktu s externými účinkami) by mohli byť dotknuté práva jednotlivcov napríklad

v oblasti životného prostredia. Preto v súčasnom štádiu správneho konania najvyšší súd

hodnotí záverečné stanovisko žalovaného ako interný dokument, ktorý má iba informačnú

hodnotu pre verejnú správu (tzn. súbor informácií nevyhnutných na rozhodnutie

v inom správnom konaní), a ďalej má vypovedaciu hodnotu aj pre adresátov

zaručeného práva na životné prostredie, a k tomuto výsledku žalobcovia smerovali.

Takto vymedzený vypovedací účinok však nie je možné zamieňať s účinkom

rozhodnutia, tzn. individuálneho správneho aktu a napadnúť ho v správnom súdnictve.

Ďalej Najvyšší súd upozorňuje, že nesmie preventívne zasahovať do správnej úvahy

orgánu verejnej správy v nasledujúcom územnom konaní, kedy bude hodnotiť jednotlivé

podklady jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, tzn. že vyhodnotí vierohodnosť

a správnosť predmetného záverečného stanoviska žalovaného a svoje zistenia premietne

do právnych záverov v odôvodnení svojho rozhodnutia (viď

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku). Preto si nemôže Najvyšší súd osvojiť

argumentáciu žalobcu, lebo by sa z prostriedku právnej nápravy dostal medzi prostriedky

preventívneho pôsobenia, a táto úloha mu v jeho pôsobnosti pri súdnom prieskume rozhodnutí

správnych orgánov absolútne chýba.

K argumentácii žalobcov o možnom odmietnutí spravodlivosti podporenej citáciou

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Najvyšší súd musí konštatovať,

že zo strany žalobcov mu bol ponúknutý fragment textu odôvodnenia tohto nálezu,

ktorý nepodporuje tvrdenie žalobcov, ale naopak vytýka žalovanému, že pri posudzovaní

vplyvov na životné prostredie postupoval na základe vládneho návrhu zákona a nie podľa

platného právneho stavu, čím došlo k výkonu základného práva podľa

spôsobom, ktorý nedovoľuje.

Vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.

najvyšší súd uvádza, že v zmysle štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Preto, ak Ústavný súd Slovenskej republiky výkladom zákona, konkr. § 244 a nasl. ustanovení

dospel k nezvratnému interpretačnému záveru, že vec

mu predložená na rozhodnutie prislúcha všeobecným súdom, a v svojom rozhodnutí

žalobcom výslovne odporúča využiť právomoc všeobecného súdu prostredníctvom podania

návrhu podľa Piatej časti , potom mal Ústavný súd Slovenskej

republiky v súlade so zásadou hospodárnosti v uznesení riadne s použitím presvedčivých

právnych argumentov objasniť takto podaný názor.

Nakoľko tak neučinil, Najvyšší súd nemá možnosť ani po podrobnom sa oboznámení

s odôvodnením uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -284 zo dňa

17. apríla 2008 a ďalej s prihliadnutím na vyhodnotiť právne dôvody

argumentácie žalobcov, na základe ktorých sa s odkazom na cit. uznesenie ústavného súdu

domnievajú, že by za tejto situácie mal všeobecný súd konať a vyhlásiť výrok požadovanými

žalobcami.

Na základe konštatovania, že záverečné stanovisko ako výsledok procesu

posudzovania vplyvov na životné prostredie nezakladá pre žalobcov vo vzťahu

k posudzovanej činnosti žiadne práva a povinnosti s konštitutívnym účinkom, nie je spôsobilé

ukrátiť žalobcov na ich právach, tzn. ani na základných právach a slobodách, a to svojim

obsahom alebo mu predchádzajúcim postupom, sa najvyšší súd stotožňuje s názorom

krajského súdu, že nie je splnený základný predpoklad na konanie v správnom súdnictve

vyjadrený zákonodarcom v a nasledujúcich ust. .

Za tejto situácie preto krajský súd nepochybil, keď súdne konanie s odkazom

na ust. v spojení s zastavil. Z uvedeného dôvodu

ani krajský súd ani Najvyšší súd nemohli vykonať nápravu v tom rozsahu, ako ju požadoval

žalobca vo svojej žalobe z 29.03.2007, resp. v odvolaní zo dňa 24.10.2007.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery, ako aj na odvolacie dôvody

žalobcov, Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené v jeho výroku.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého neúspešní žalobcovia nemajú a žalovanému

správnemu orgánu sa vo všeobecnosti nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok ( ).

V Bratislave, dňa : 19. novembra 2008

JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augutiňáková