Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)85a/372290.01ff5a.pdf
PDF · 112.86 KB
No categories available
3Sžp/7/2008
Najvyšší súd 3 Sžp 7/2008
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. G. G., P., a spol.,
všetci zastúpení: E. K., advokátka, K., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Ľ. Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie postupu
žalovaného, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.
augusta 2008 č.k. 2 S 43/08-361, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
20. augusta 2008 č.k. 2 S 43/08-361 p o t v r d z u j e .
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Žalobou zo dňa 06. marca 2008 doručenou na Krajský súd v Bratislave sa žalobcovia
domáhali, aby konajúci súd vyhlásil, že proces posudzovania vplyvov zámeru N. na životné
prostredie je nezákonný a žalovaný svojím postupom vo veci posudzovania zámeru N. vo
vzťahu k žalobcom porušil čl. 1, čl. 44, čl. 45 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej
požadovali priznať náhradu trov konania.
Krajský súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že konanie je potrebné podľa § 250d
ods. 3 O.s.p. zastaviť, nakoľko namietaný postup žalovaného v danom štádiu ešte nemôže byť
predmetom preskúmania súdom.
V svojom odôvodnení s odkazom na ust. § 244 ods. 1 a § 250d ods. 3 O.s.p. v spojení
s § 37 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely tohto rozhodnutia len „zák. č. 24/2006 Z.z.“)
krajský súd najmä uviedol, že v posudzovanej veci záverečné hodnotenie vydané žalovaným
nemá povahu rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ale je len jedným z nevyhnutných
podkladov pri následnom rozhodovaní o povolení navrhovanej činnosti, tzn. – N. na životné
prostredie. Podľa krajského súdu až v následnom stavebnom konaní sa bude musieť stavebný
úrad pri rozhodovaní o umiestnení stavby zaoberať a prihliadať na predmetné záverečné
stanovisko, čo však nič nemení na ním prijatom závere, že záverečné stanovisko žalovaného
je len jedným z podkladov v územnom konaní a jeho závermi stavebný úrad nie je
bezpodmienečne viazaný.
Krajský súd bol ďalej toho názoru, že záverečné stanovisko ako výsledok procesu
posudzovania vplyvov na životné prostredie nezakladá pre žalobcov ani pre žiadneho iného
zo subjektov dotknutých posudzovanou činnosťou žiadne práva a povinnosti a preto nie je
spôsobilý mať za následok ukrátenie žalobcov na ich právach postupom žalovaného. Preto nie
je splnený základný predpoklad predpokladaný v § 247 a nasl. O.s.p.
V odvolaní zo dňa 01.10.2008 žalobcovia argumentovali, že svojou žalobou
sa nedomáhali ochrany práv dotknutých či porušených v územnom konaní, ale práve v konaní
o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v zmysle zák. č. 24/2006 Z.z., a to konkrétne
čl. 45 a čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalobcovia ďalej poukazovali s odkazom na ust. § 244 a § 247 O.s.p. na to,
že v procese posudzovania vplyvov činností na životné prostredie má verejnosť garantované,
presne určené práva a povinnosťou príslušných štátnych orgánov je postupovať v zmysle
zákona tak, aby verejnosť tieto svoje práva mohla v plnej miere uplatniť. Hoci ide o proces
„sui generis“, na ktorý sa nevzťahuje správny poriadok, majú podľa žalobcov osoby dotknuté
nezákonnosťou postupu právo domáhať sa nápravy prostredníctvom žaloby v zmysle druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, v ktorej sa namieta zákonnosť postupu
štátneho orgánu.
Navyše žalobcovia namietali v svojom odvolaní, že proces posudzovania vplyvov na
životné prostredie nie je súčasťou územného konania či iného povoľovacieho konania,
v každom konaní rozhoduje osobitný správny orgán a preto tieto dve konania nie je možné
spájať do jediného konania. Za takýchto okolností odmietnutie preskúmania postupu
žalovaného v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie by bolo odmietnutím
spravodlivosti.
Na základe uvedeného požiadal žalobca napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby súd napadnuté uznesenie zmenil,
žalobe v celom rozsahu vyhovel a súčasne priznal náhradu trov konania.
Na pokyn krajského súdu sa žalovaný k podanému odvolaniu vyjadril listom zo dňa
22.10.2008. Žalovaný najmä zdôraznil, že proces vplyvu posudzovania navrhovanej činnosti
N. na životné prostredie prebehol v súlade s ustanoveniami zák. č. 24/2006 Z.z. Pri
posudzovaní vplyvov na životné prostredie žalobca naplnil obsah základného práva žalobcov
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Takisto sa stotožnil so závermi krajského
súdu.
Záverom požadoval napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia iba „najvyšší súd“)
ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania a dospel k názoru,
že svojim charakterom ide o zásadnú vec a odvolaniu nie je možno vyhovieť.
Ak sa jednotlivec domnieva, že vo svojich právach alebo povinnostiach konaním
alebo rozhodnutím orgánu verejnej správy je dotknutý jeho konštitutívnymi účinkami tak,
že nastal pre neho právne neúnosný stav, potom sám musí zvážiť, ktoré zo spektra právnych
prostriedkov ponúknutých mu právnym poriadkom využije na nápravu tohto nežiaduceho
stavu. Slovenský právny poriadok okrem súdnej ochrany prostredníctvom všeobecných súdov
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky umožňuje jednotlivcom využiť aj mechanizmus
sťažností na verejnú správu, petičného práva alebo špeciálnych podaní na orgány prokuratúry
poprípade na iné kontrolné alebo dozorné orgány.
Je iba vecou jednotlivca, ktorý z týchto prostriedkov nápravy zvolí a z akého dôvodu.
Na druhej strane si však musí byť vedomý tej skutočnosti, že súdna ochrana prostredníctvom
správneho súdnictva je subsidiárna (predpokladá aktívnu starostlivosť účastníka
alebo dotknutej osoby o okruh svojich práv a povinností napríklad prostredníctvom
vyčerpania opravných prostriedkov v správnom konaní) a zasahuje „ex post“; a vo veľmi
zriedkavom prípade ju možno využiť „a priori“ spôsobom ako nástroj právnej prevencie
proti hrozbe zameranej na práva a povinnosti jednotlivca (napríklad prostredníctvom inštitútu
odkladu vykonateľnosti rozhodnutia).
V prejednávanej veci sa žalobcovia dovolávali súdnej ochrany s poukazom, že sú
porušené nielen ich ústavné práva garantované v čl. 45 v spoj. s čl. 44 ods. 1 ústavy – právo
na informácie o životnom prostredí (to isté v čl. 6 Dohovor o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia, tzv. Aarhuský dohovor), ale aj právo vyjadrovať sa k dokumentom v jednotlivých
štádiách procesu, právo zúčastniť sa verejného prerokovania, to všetko zakotvené v ust. § 23,
§ 30, § 34 a § 35 zák. č. 24/2006 Z.z. Navyše, podľa žalobcov, tieto práva verejnosti
v procese environmentálneho konania garantuje aj Smernica Rady 85/337/EHS o posudzovaní
vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie.
Podľa najvyššieho súdu všetky hore uvedené práva sa uplatňujú počas osobitného
správneho konania podľa zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
a výsledkom tohto konania je záverečné stanovisko. Námietky žalobcov svedčia o existencii
rozdielneho právneho názoru medzi žalobcami a žalovaným na uplatňovanie týchto práv
počas konania, pričom o ich prípustnosti a využití v procese hodnotenia vplyvov na životné
prostredie rozhoduje autoritatívne správny orgán, a preto bolo vecou zváženia žalobcov,
prečo za tejto situácie napríklad nevyužili systém sťažností alebo podnetov na osobitné
orgány dohľadu alebo dozoru za účelom získania autoritatívnejšej podpory pre svoj odlišný
právny názor a následnej nápravy kritizovaného právneho stavu, pokiaľ existoval.
Za tejto situácie Najvyšší súd podporuje argumentáciu krajského súdu zdôrazňujúcu
predbežný charakter záverečného stanoviska žalovaného, lebo podľa Najvyššieho súdu
toto stanovisko je nutné chápať ako interný správny akt v zmysle jeho definície obsiahnutej
v § 2 písm. e/ v spoj. s § 37 ods. 2 zák. č. 24/2006 Z.z. s hodnotením podľa § 38 ods. 1
cit. zákona ako nevyhnutný podkladový dokument pre ďalšie správne konanie (napríklad
o umiestnení stavby), a až výsledkom tohto správneho konania (tzn. vydaním individuálneho
správneho aktu s externými účinkami) by mohli byť dotknuté práva jednotlivcov napríklad
v oblasti životného prostredia. Preto v súčasnom štádiu správneho konania najvyšší súd
hodnotí záverečné stanovisko žalovaného ako interný dokument, ktorý má iba informačnú
hodnotu pre verejnú správu (tzn. súbor informácií nevyhnutných na rozhodnutie
v inom správnom konaní), a ďalej má vypovedaciu hodnotu aj pre adresátov ústavou
zaručeného práva na životné prostredie, a k tomuto výsledku žalobcovia smerovali.
Takto vymedzený vypovedací účinok však nie je možné zamieňať s účinkom
rozhodnutia, tzn. individuálneho správneho aktu a napadnúť ho v správnom súdnictve.
Ďalej Najvyšší súd upozorňuje, že nesmie preventívne zasahovať do správnej úvahy
orgánu verejnej správy v nasledujúcom územnom konaní, kedy bude hodnotiť jednotlivé
podklady jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, tzn. že vyhodnotí vierohodnosť
a správnosť predmetného záverečného stanoviska žalovaného a svoje zistenia premietne
do právnych záverov v odôvodnení svojho rozhodnutia (viď § 37 ods. 2 zák. č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku). Preto si nemôže Najvyšší súd osvojiť
argumentáciu žalobcu, lebo by sa z prostriedku právnej nápravy dostal medzi prostriedky
preventívneho pôsobenia, a táto úloha mu v jeho pôsobnosti pri súdnom prieskume rozhodnutí
správnych orgánov absolútne chýba.
K argumentácii žalobcov o možnom odmietnutí spravodlivosti podporenej citáciou
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 58/01 Najvyšší súd musí konštatovať,
že zo strany žalobcov mu bol ponúknutý fragment textu odôvodnenia tohto nálezu,
ktorý nepodporuje tvrdenie žalobcov, ale naopak vytýka žalovanému, že pri posudzovaní
vplyvov na životné prostredie postupoval na základe vládneho návrhu zákona a nie podľa
platného právneho stavu, čím došlo k výkonu základného práva podľa čl. 45 ústavy
spôsobom, ktorý čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nedovoľuje.
Vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 137/08
najvyšší súd uvádza, že v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Preto, ak Ústavný súd Slovenskej republiky výkladom zákona, konkr. § 244 a nasl. ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku dospel k nezvratnému interpretačnému záveru, že vec
mu predložená na rozhodnutie prislúcha všeobecným súdom, a v svojom rozhodnutí
žalobcom výslovne odporúča využiť právomoc všeobecného súdu prostredníctvom podania
návrhu podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, potom mal Ústavný súd Slovenskej
republiky v súlade so zásadou hospodárnosti v uznesení riadne s použitím presvedčivých
právnych argumentov objasniť takto podaný názor.
Nakoľko tak neučinil, Najvyšší súd nemá možnosť ani po podrobnom sa oboznámení
s odôvodnením uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 137/08-284 zo dňa
17. apríla 2008 a ďalej s prihliadnutím na čl. 152 ods. 4 ústavy vyhodnotiť právne dôvody
argumentácie žalobcov, na základe ktorých sa s odkazom na cit. uznesenie ústavného súdu
domnievajú, že by za tejto situácie mal všeobecný súd konať a vyhlásiť výrok požadovanými
žalobcami.
Na základe konštatovania, že záverečné stanovisko ako výsledok procesu
posudzovania vplyvov na životné prostredie nezakladá pre žalobcov vo vzťahu
k posudzovanej činnosti žiadne práva a povinnosti s konštitutívnym účinkom, nie je spôsobilé
ukrátiť žalobcov na ich právach, tzn. ani na základných právach a slobodách, a to svojim
obsahom alebo mu predchádzajúcim postupom, sa najvyšší súd stotožňuje s názorom
krajského súdu, že nie je splnený základný predpoklad na konanie v správnom súdnictve
vyjadrený zákonodarcom v § 244 a nasledujúcich ust. Občianskeho súdneho poriadku.
Za tejto situácie preto krajský súd nepochybil, keď súdne konanie s odkazom
na ust. § 248 písm. a/ v spojení s § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil. Z uvedeného dôvodu
ani krajský súd ani Najvyšší súd nemohli vykonať nápravu v tom rozsahu, ako ju požadoval
žalobca vo svojej žalobe z 29.03.2007, resp. v odvolaní zo dňa 24.10.2007.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery, ako aj na odvolacie dôvody
žalobcov, Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené v jeho výroku.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešní žalobcovia nemajú a žalovanému
správnemu orgánu sa vo všeobecnosti nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c O.s.p.).
V Bratislave, dňa : 19. novembra 2008
JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augutiňáková