Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 38/01
PDF · 120.77 KB
No categories available
II. ÚS 38/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 38/01-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2001
predbežne prerokoval podnet Ing. I. Ch., bytom Z., Ing. M. P., bytom Z., Ing. V. R., bytom
K., ako aj Z. S. so sídlom v Z., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., vo veci
porušenia ich základných práv podľa čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
označeným postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky a takto
r o z h o d o l :
Podnet Ing. I. Ch., Ing. M. P., Ing. V. R. a o. z. S., Z. vo veci porušenia ich
základných práv podľa čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. marca 2001
doručené podanie Ing. I. Ch., bytom Z., Ing. M. P., bytom Z., Ing. V. R., bytom K., ako aj Z.
S. so sídlom v Z. (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B.,
označené ako „Podnet na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle čl. 130 ods. 3
Ústavy SR pre porušenie čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
Navrhovatelia uviedli, že k porušeniu ich základných práv došlo postupom
Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo životného
prostredia“) v konaní o posudzovaní vplyvu na životné prostredie zámeru „Nadlepšenie
prietokov Hrona“ bez akejkoľvek opory v príslušnom zákone. Hoci zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej
len „zákon č. 127/1994 Z. z.“) nadobudol účinnosť až 1. septembra 1994, ministerstvo
životného prostredia postupovalo od februára 1994 v označenom konaní podľa vládneho
návrhu tohto zákona. Nakoľko podľa názoru navrhovateľov jedným zo zákonov, „ktoré
vykonávajú ustanovenia čl. 44 Ústavy SR, je aj zákon č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie“, ministerstvo životného prostredia svojím „nezákonným
a neústavným postupom, ktorým vytvorilo možnosť nereparovateľného zásahu do životného
prostredia, porušilo ústavné právo podnecovateľov garantované čl. 44 Ústavy SR“, nakoľko
„právo na priaznivé životné prostredie... sa bude vzťahovať tak na fyzickú osobu, ako aj na
právnickú osobu“.
Podľa názoru navrhovateľov takýmto postupom ministerstva životného prostredia
došlo aj k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pretože „ak štátny orgán koná vo
veci uplatnenia práva inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje
ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu, a tým protirečí príkazu ústavnej
normy“.
Na základe uvedeného navrhovatelia požiadali, aby ústavný súd po prijatí ich
podnetu nálezom rozhodol: „Ministerstvo životného prostredia – Odbor posudzovania
vplyvov na životné prostredie a medziodvetvových vzťahov svojím postupom vo veci
posudzovania zámeru Nadlepšenie prietokov Hrona vo vzťahu k podnecovateľom porušilo
čl. 44 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými
fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie
je možné vylúčiť postup žiadneho orgánu (štátneho, samosprávneho, iného orgánu verejnej
moci), pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva fyzickej alebo právnickej
osoby a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode nie je možné poskytnúť ochranu
prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného navrhovateľovi. Pri
predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho zákonom predpísané
náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj
prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Jedna z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého
podnetu, je, či nejde o zjavne neopodstatnený podnet. Za zjavne neopodstatnený podnet je
pritom možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Ako ústavný súd už uviedol vo veci
sp. zn. I. ÚS 24/98: „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná
neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky
nezistí príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“, v dôsledku čoho
„...namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ...“ (I. ÚS 66/98).
1. Ústavný súd v zmysle uvedeného kritéria preskúmal podnet navrhovateľov v časti
namietajúcej porušenie ich základného práva podľa čl. 44 ústavy a odmietol ho pre zjavnú
neopodstatnenosť, nakoľko nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom orgánu v konaní
o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a ich základným právom podľa čl. 44 ústavy.
Hoci je nepochybné, že zákon č. 127/1994 Z. z. tvorí vecnú a obsahovú súčasť celkovej
právnej úpravy a ochrany životného prostredia v Slovenskej republike (a v tomto smere je
v priamom vzťahu k čl. 44 ústavy), voči fyzickým a právnickým osobám, verejnosti, resp.
občianskym združeniam (a v rámci svojich konaní) však konkretizuje ich základné právo na
včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto
stavu, ktoré je upravené v osobitnom čl. 45 ústavy. Podľa jeho ustanovení má verejnosť
právo zoznámiť sa ako s dokumentáciou posudzujúcou vplyv konkrétneho zámeru na
životné prostredie (v prvej fáze procesu tohto posudzovania), tak aj s pripomienkami
a vyjadreniami k nej (v tzv. verejnom prejednaní). V konkrétnostiach možno túto základnú
líniu jednoznačne identifikovať prostredníctvom a v rámci jednotlivých zákonných
ustanovení. Ustanovenie § 8 ods. 4 citovaného zákona uvádza, že o návrhu zámeru
informuje dotknutá obec verejnosť spolu s informáciou, kde je do neho možné nahliadnuť,
právoplatné rozhodnutie o tom, či sa určitá činnosť bude alebo nebude posudzovať podľa
zákona č. 127/1994 Z. z., ministerstvo doručí aj občianskej iniciatíve alebo občianskemu
združeniu (§ 11 ods. 4), navrhovateľ informuje vhodným spôsobom verejnosť o určenom
rozsahu hodnotenia a jeho časovom harmonograme (§ 12 ods. 5), dotknutá obec informuje
verejnosť o správe a hodnotení a zabezpečí jej verejné prerokovanie (§ 17 ods. 1 a 2),
dotknutá obec zverejní záverečné stanovisko (§ 21). V rámci a kontexte zákona č. 127/1994
Z. z. možno hovoriť o tzv. aktívnom sprístupňovaní informácií o životnom prostredí, ku
ktorému dochádza bez výslovnej žiadosti zainteresovaných osôb v rámci procesov
tvoriacich predmet jeho úpravy (napríklad posudzovanie vplyvov činností, zisťovacie
konanie). Postupy a spôsoby získavania informácií o stave prostredí sú veľmi rôznorodé,
často neformálne a nezahŕňajú len tzv. pasívne informácie o životnom prostredí na žiadosť
oprávnenej osoby. Skutočnosť, že rôznorodé procesy oceňovania vplyvov na životné
prostredie predstavuje pre ich „laický“, resp. „občiansky“ prvok realizáciu ich základného
práva na informácie a konkrétnejšie práva na informácie o životnom prostredí, napokon
potvrdzujú aj medzinárodné dokumenty, akými sú smernica Rady EHS č. 85/337/EEC
o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné
prostredie z 5. júla 1985 (konkrétne jej čl. 6 ods. 2 a čl. 9), ako aj Dohovor o hodnotení
vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice z 25. februára 1991 (čl. 2 ods. 6,
čl. 3 ods. 1 a 8, čl. 4 ods. 2 – oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 162/2000 Z. z.).
Túto skutočnosť napokon potvrdzujú i samotní navrhovatelia, keď na príslušných
miestach svojho podnetu výslovne uvádzajú, že „Verejnosť musí byť informovaná
o jednotlivých častiach procesu EIA, musí mať možnosť nahliadnuť do príslušnej
dokumentácie, robiť si z nej výpisy a odpisy“, resp. „Iniciatíva má právo byť informovaná
o procese EIA, priamo dostáva niektoré dokumenty a môže podávať stanoviská, na ktoré sa
prihliada v ďalšom procese“ a „podobné práva má aj občianske združenie“.
Z uvedeného vyplýva, že nakoľko označeným postupom ministerstva životného
prostredia nebolo možné porušiť základné právo navrhovateľov podľa čl. 44 ústavy, bolo
potrebné ich podnet v tejto časti a po jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť.
2. V ďalšej časti svojho podnetu navrhovatelia namietali, že označeným postupom
ministerstva životného prostredia v konaní podľa zákona č. 127/1994 Z. z. došlo aj
k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1, t. j. práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Aj v tejto časti bol ich podnet odmietnutý ako zjavne neopodstatnený, nakoľko
navrhovatelia netvrdili a ani ničím nedoložili, že sa svojho základného práva na súdnu alebo
inú právnu ochranu vôbec domáhali pred príslušným orgánom štátu, resp. že takýmto
postupom ministerstva životného prostredia im bol výkon ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy obmedzený, či dokonca zmarený.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné podnet navrhovateľov namietajúcich porušenie
ich základných práv podľa čl. 44 a čl. 46 ods. 1 ústavy po jeho predbežnom prerokovaní
odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.