Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 62/01
PDF · 235.81 KB
No categories available
II. ÚS 62/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 62/01-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2001
v senáte zloženom z predsedu senátu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej
a Jána Klučku prerokoval podnet P. N., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., K., vo
veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne -
Ústredia v Bratislave v konaní vedenom pod č. 286 027 782, postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 47/99 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000 a takto
r o z h o d o l :
Základné právo P. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne - Ústredia
v Bratislave v konaní vedenom pod č. 286 027 782, postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 47/99 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000 n e b o l o p o r u š e
n é.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 2001
doručený podnet P. N., bytom S. (ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. J. V., K., doplnený na základe výzvy z 26. júla 2001, ktorým sa dožaduje konania na
ústavnom súde vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Sociálnej poisťovne - Ústredia v Bratislave (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)
v konaní vedenom pod č. 286 027 782, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 47/99 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000, ako aj poskytnutia
finančného zadosťučinenia 20 000 Sk do 30 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
Navrhovateľka 29. júla 1998, resp. 1. augusta 1998, podala návrh (odvolanie) proti
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 286 027 782 z 8. júla 1998 vo veci zvýšenia dôchodku
pre bezvládnosť. Sociálna poisťovňa 27. augusta 1998 oznámila navrhovateľke, že „vo veci
preskúmavacieho konania v dôchodkovej veci na súde“ odstúpila opravný prostriedok na
zaujatie stanoviska posudkovému orgánu. Navrhovateľka vzhľadom na to, že sa podľa jej
vyjadrenia vo veci nekonalo, požiadala 30. novembra 1998 o oznámenie, kedy bude o jej
návrhu rozhodnuté. Sociálna poisťovňa požiadala pobočku Sociálnej poisťovne v Prešove
(ďalej len „pobočka“), aby navrhovateľku predvolali a posúdili dátum vzniku bezvládnosti.
Ak návrhu nebude v celom rozsahu vyhovené, mala pobočka odstúpiť celú zdravotnú
dokumentáciu príslušnému súdu. Na túto skutočnosť reagovala svojím nesúhlasom s týmto
postupom dcéra navrhovateľky – J. W., rod. N.. Z dokumentácie predloženej
navrhovateľkou vyplýva, že pobočka postúpila vec krajskému súdu, ktorý uznesením č. k.
4 S 47/99-39 konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka sťažnosť
predsedovi krajského súdu na prieťahy v konaní a na nevymožiteľnosť svojho práva.
Predseda krajského súdu (vo svojej odpovedi navrhovateľke 12. februára 2001)
nepovažoval sťažnosť navrhovateľky za dôvodnú (vec napadla podľa jeho vyjadrenia na
krajský súd 18. marca 1999 – sp. zn. 4 S 47/99, bolo vykonané dokazovanie na
4 nariadených pojednávaniach, 29. mája 1999 bolo vo veci rozhodnuté; rozhodnutie bolo
expedované 20. júna 1999). Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní rozhodol
20. decembra 2000 tak, že uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
Navrhovateľka poukazuje na to, že 1. augusta 1998 sa domáhala, aby súd preskúmal
zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne vo veci dátumu vzniku jej bezvládnosti. Ku dňu
podania podnetu na ústavný súd (25. júna 2001) nemá konečné rozhodnutie, a preto sa
nazdáva, že konajúcimi orgánmi bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a domáha sa rozhodnutia ústavného
súdu, ktorý má rozhodnúť aj o finančnom zadosťučinení 20 000 Sk.
Navrhovateľka vo svojom podnete súčasne oznámila ústavnému súdu, že súhlasí
s tým, aby ústavný súd konal o jej podnete bez ústneho pojednávania a v jej neprítomnosti.
Ústavný súd 23. augusta 2001 predbežne prerokoval podnet navrhovateľky a v časti,
v ktorej namieta porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Sociálnej poisťovne v konaní vedenom pod č. 286 027 782, postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 47/99 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000, ho prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí časti podnetu (ďalej len „podnet“) navrhovateľky na ďalšie konanie
vo vyššie uvedenom rozsahu ústavný súd vyzval uvedené orgány, ktoré sa mali porušenia
základného práva navrhovateľky dopustiť, aby sa k prijatiu podnetu a k rozhodnutiu o ňom
vyjadrili.
II.
Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na výzvu ústavného súdu
19. septembra 2001 odpovedal nasledovne:
„Vec sp. zn. 4 S 47/99 Krajského súdu v Prešove bola Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky predložená na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu z 29. mája
2000, č. k. 4 S 47/99-39, dňa 4. septembra 2000.
Najvyšší súd prejednal a rozhodol vec v senáte dňa 20. decembra 2000, vyhotovené
rozhodnutie bolo do spisovej kancelárie na opis odovzdané 5. januára 2001, opísané bolo
8. januára 2001 a spolu so spisom odoslané Krajskému súdu v Prešove 12. januára 2001,
ktorý uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doručil navrhovateľke.
Už z uvedeného je zrejmé, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní uvedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000 základné právo navrhovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo.“
Vo svojom liste súčasne uviedol, že súhlasí s tým, aby sa upustilo od verejného
ústneho pojednávania a aby sa konanie uskutočnilo bez prítomnosti zástupcu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky.
Predseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu odpovedal 21. septembra 2001
takto:
„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove 2. 12. 1998 a bola zaradená pod
sp. zn. 4 S 47/99. Týmto návrhom sa navrhovateľka domáhala preskúmania rozhodnutia
o zvýšení dôchodku pre bezvládnosť z 8. 7. 1998, č. 286 027 7820.
Dňa 14. 4. 1999 bol vo veci nariadený termín pojednávania na 24. 5. 1999, ktoré bolo
odročené za účelom doplnenia posudku o zdravotnom stave navrhovateľky. Doplnený
posudok bol krajskému súdu doručený 11. 8. 1999. Následne vo veci prebehlo pojednávanie
27. 9. 1999, ktoré bolo opätovne odročené so zreteľom na ospravedlnenie navrhovateľky
a potrebu ďalšieho doplnenia posudku o jej zdravotnom stave. Doplnený posudok bol
krajskému súdu doručený 29. 3. 2000. Ďalšie pojednávania vo veci sa konali 17. 4. 2000
a 29. 5. 2000, kedy bolo vo veci rozhodnuté. Na odvolanie navrhovateľky Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 So 196/2000 rozhodnutie krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 16. 1. 2001. Ďalšie
pojednávanie vo veci sa konalo 12. 3. 2001, na ktoré sa však navrhovateľka nedostavila.
Vzhľadom na zmenu rajonizácie Sociálnej poisťovne bol spis zaslaný Sociálnej poisťovni,
ústredie Košice na preštudovanie a zaujatie stanoviska, pričom vrátený bol krajskému súdu
24. 7. 2001. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 21. 9. 2001.
Z uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci nedošlo k prieťahom v konaní
zapríčineným krajským súdom. Pokiaľ došlo k odročeniu pojednávania, stalo sa tak pre
potrebu doplnenia posudku o zdravotnom stave navrhovateľky alebo pre neúčasť
navrhovateľky, ktorá v tomto konaní preukázala veľkú nedisciplinovanosť vo vzťahu
k účasti na pojednávaní.“
Vzhľadom na to, že 21. septembra 2001 sa malo uskutočniť vo veci pojednávanie
a vo veci rozhodnúť, požadovaný spis bol doručený ústavnému súdu následne, a to
26. októbra 2001.
Sociálna poisťovňa na výzvu ústavného súdu odpovedala listom zo 7. novembra
2001, ktorého prílohu tvoril spis vedený pod č. 286 027 782. Vo svojom vyjadrení Sociálna
poisťovňa uviedla:
„Na žiadosť navrhovateľky o zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť doručenej pobočke
Sociálnej poisťovne v Prešove 3. júna 1998 jej bolo rozhodnutím č. 286 027 7820 z 8. júla
1998 priznané zvýšenie dôchodku pre čiastočnú bezvládnosť od 3. júna 1998 v sume 300.-
Sk mesačne. Zo zápisnice o rokovaní Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov, jej posudkovej
komisie sociálneho zabezpečenia (PKSZ) č. 5 z 22. júna 1998 vyplýva, že menovaná bola
od 3. júna 1998 uznaná čiastočne bezvládnou podľa § 70 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988
Zb. v znení zákona NR SR č. 135/1995 Z. z. a podľa § 36 ods. 1 vyhlášky FMPSV
č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení. Rozhodnutie z 8. júla
1998 bolo navrhovateľka zaslané 24. júla 1998.
Proti citovanému rozhodnutiu navrhovateľka dňa 29. júla 1998 podala návrh na jeho
preskúmanie čo do dátumu priznania zvýšenia dôchodku pre bezvládnosť v sume 300.-Sk
mesačne až od 3. 6. 1998. Návrh na preskúmanie rozhodnutia bol Sociálnej poisťovni,
ústredie doručený 5. augusta 1998.
Podľa smernice Ministerstva práce a sociálnych vecí SSR č. 23-8219/1982
a Ministerstva spravodlivosti SSR č. 42/1983-50 z 1. júla 1983 (uverejnenej 28. júla 1983
v čiastke č. 9/1983 Spravodajcu Ministerstva práce a sociálnych vecí SSR) o postupe
orgánov sociálneho zabezpečenia a súdov pri vybavovaní opravných prostriedkov proti
rozhodnutiam o zákonných nárokoch vo veciach dôchodkového zabezpečenia, bol
postúpený 2. septembra 1998 opravný prostriedok na zaujatie stanoviska Sociálnej
poisťovni, pobočke v Prešove, jej PKSZ v súlade s čl. 5 ods. 2 citovanej smernice.
O postúpení opravného prostriedku sme navrhovateľku informovali priepisom listu
zo dňa 2. septembra 1998.
Sociálna poisťovňa, pobočka v Prešove, jej PKSZ č. 5 dňa 25. septembra 1998
prerokovala odvolanie navrhovateľky, ktorá na rokovaní PKSZ prehlásila, že na odvolaní
netrvá a s priznaním dávky od 3. júna 1998 súhlasí, čo potvrdila svojím podpisom.
Následne na to navrhovateľka listom zo dňa 30. novembra 1998 oznámila, že trvá na
svojom pôvodnom návrhu z 29. júla 1998. Vzhľadom na túto skutočnosť sme listom zo dňa
16. decembra 1998 požiadali Sociálnu poisťovňu, pobočku v Prešove, aby menovanú
opätovne predvolala a posúdila dátum vzniku bezvládnosti. V prípade, že návrhu nevyhovie
v plnom rozsahu, je potrebné odstúpiť vec príslušnému krajskému súdu.
Sociálna poisťovňa, pobočka v Prešove, jej PKSZ dňa 29. januára 1999 opätovne
posúdila zdravotný stav navrhovateľky a z dôvodu, že zotrvala na svojom posudkovom
závere, postúpila opravný prostriedok Sociálnej poisťovni, ústredie, jej PKSZ č. XII
v Prešove na vypracovanie posudku na účely preskúmavacieho konania na súde.
Z obsahu zápisnice o rokovaní Sociálnej poisťovne, ústredie, jej PKSZ č. XII dňa
4. marca 1999 vyplýva, že členovia PKSZ navštívili navrhovateľku v byte dňa 25. februára
1999 za účelom posúdenia jej zdravotného stavu. Po vysvetlení pojmu dlhodobosti
nepriaznivého zdravotného stavu a následného vzniku bezvládnosti a z dôvodu, že
u navrhovateľky nastalo zlepšenie jej zdravotného stavu po preliečení, sa navrhovateľka
opätovne vyjadrila, že netrvá na podanom opravnom prostriedku. Navrhovateľka bola
zároveň informovaná, že o jej opravnom prostriedku rozhodne krajský súd, ktorému ho
PKSZ č. XII postúpila dňa 4. marca 1999.
Krajský súd vytýčil prvé pojednávanie vo veci dňa 24. mája 1999, ktoré bolo
odročené za účelom doplnenia posudku odvolacou PKSZ Sociálnej poisťovne, ústredie
so sídlom v Prešove.
PKSZ č. XII Sociálnej poisťovne, ústredie dňa 1. júla 1999 vo svojom stanovisku
k dátumu vzniku bezvládnosti zotrvala na dátume vzniku čiastočnej bezvládnosti dňom
3. júna 1998, pričom stanovila lehotu kontrolnej lekárskej prehliadky na jún/2000 z dôvodu,
že už pri návšteve navrhovateľky 25. februára 1999 sa dalo predpokladať ďalšie zlepšenie
jej zdravotného stavu, a tým nesplnenie podmienok trvania ani čiastočnej bezvládnosti.
Vo veci opätovne konal Krajský súd v Prešove dňa 27. septembra 1999, ktorý
pojednávanie odročil a uložil Sociálnej poisťovni, ústredie, jej PKSZ č. XII doplniť
posudok, po predložení kópie správy z ukončenia hospitalizácie navrhovateľky v roku 1997.
S námietkami navrhovateľky ohľadne dátumu vzniku bezvládnosti sa na základe listu
Krajského súdu v Prešove, doručeného PKSZ dňa 10. novembra 1999, zaoberala PKSZ až
21. marca 2000, pretože na rokovanie PKSZ dňa 23. februára 2000 sa navrhovateľka
nedostavila a nepredložila prepúšťaciu správu. PKSZ zotrvala na svojom pôvodnom
posudku aj so stanovením dátumu vzniku čiastočnej bezvládnosti dňom 3. júna 1998.
Na pojednávanie krajského súdu dňa 17. apríla 2000 sa navrhovateľka nedostavila
a jej manžel, ktorý ju mal zastupovať, sa nepreukázal plnou mocou, v dôsledku čoho bolo
pojednávanie odročené. Dňa 29. mája 2000 vo veci opätovne konal krajský súd len za účasti
zástupcu navrhovateľky J. N., nar. 8. novembra 1926, ktorý prehlásil, že netrvá na návrhu
zo dňa 29. júla 1998 a konanie vo veci žiada zastaviť.
Krajský súd v Prešove preto uznesením č. k. 4 S 47/99-39 zo dňa 29. mája 2000
konanie zastavil. Proti citovanému uzneseniu navrhovateľka podala odvolanie. Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením č. 3 So 196/2000 zo dňa 20. decembra 2000 zrušil
uznesenie Krajského súdu v Prešove z 29. mája 2000 č. k. 4 S 47/99-39 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že zástupca navrhovateľky nebol, vzhľadom
na obsah jeho plnomocenstva, oprávnený na späťvzatie návrhu navrhovateľky na
preskúmanie rozhodnutia odporkyne.
Krajský súd v Prešove konal vo veci dňa 12. marca 2001 a 21. septembra 2001, kedy
rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie odporkyne zo dňa 8. júla 1998 č. 286 027 7820 a vec
vrátil odporkyni na ďalšie konanie.
Proti citovanému rozsudku Krajského súdu v Prešove Sociálna poisťovňa dňa
24. októbra 2001 podala odvolanie.
Z uvedeného prehľadu o postupe Sociálnej poisťovne, ústredie pri vybavovaní
opravného prostriedku navrhovateľky vyplýva, že tento bol v súlade so zákonom
č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, so zákonom
č. 543/1990 Zb. o štátnej správe sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov
a so Smernicou MPSV SSR č. 23-8219/1982 a Ministerstva spravodlivosti SSR
č. 42/1983-50 z 1. júla 1983 o postupe orgánov sociálneho zabezpečenia a súdov pri
vybavovaní opravných prostriedkov proti rozhodnutiam o zákonných nárokoch vo veciach
dôchodkového zabezpečenia.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody navrhujeme nevyhovieť podnetu P. N. v časti
týkajúcej sa porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
postupom Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave v konaní č. 386 027 782 a rozhodnúť,
že základné právo P. N. zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Sociálnej poisťovne, ústredie v konaní č. 386 027 782 nebolo porušené.
Sociálna poisťovňa súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky konal
vo veci bez ústneho pojednávania.“
Zo spisovej dokumentácie vyplynulo, že Sociálna poisťovňa od podania návrhu na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia (č. 286 027 782 z 8. júla 1998 o priznaní zvýšenia
dôchodku pre bezvládnosť až od 3. júna 1998) 5. augusta 1998 a zdôvodnenia odvolania
z 24. októbra 1998 s definitívnym oznámením navrhovateľky 27. decembra 1998, že trvá na
odvolaní, bolo toto odvolanie zaslané 4. marca 1999 krajskému súdu.
Po doručení odvolania navrhovateľky na krajský súd tento nariadil do času svojho
rozhodnutia o zastavení konania vo veci vedenej pod sp. zn. 4 S 47/99 štyri pojednávania,
a to 24. mája 1999, 27. septembra 1999, 17. apríla 2000, 29. mája 2000, z ktorých ani na
jednom sa navrhovateľka nezúčastnila. V čase medzi nariadenými pojednávaniami krajský
súd získaval podklady pre svoje rozhodnutie, najmä od Sociálnej poisťovne. Na poslednom
z vyššie uvedených pojednávaní (29. mája 2000) sa zúčastnil na základe splnomocnenia
manžel navrhovateľky, ktorý zobral návrh späť, a krajský súd následne na to konanie
zastavil. V nadväznosti na toto rozhodnutie navrhovateľka 22. júna 2000 podala proti
uzneseniu o zastavení konania z 29. mája 2000 č. 4847/99-38 odvolanie, pretože
nepovažovala späťvzatie návrhu jej manželom za účinné, pretože bol splnomocnený len na
zastupovanie pred krajským súdom 17. apríla 2000. Krajský súd postúpil odvolanie a aj
administratívny spis 28. augusta 2000 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000
uznesením z 20. decembra 2000 rozhodol o zrušení rozhodnutia krajského súdu a o vrátení
veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Toto rozhodnutie bolo zaslané krajskému súdu
11. januára 2001.
Krajský súd po doručení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
16. januára 2001 nariadil 15. februára 2001 pojednávanie na 12. marec 2001, pričom
zdôvodnil nevyhnutnosť účasti navrhovateľky na pojednávaní. Keďže sa navrhovateľka na
pojednávaní nezúčastnila, krajský súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom
opätovného predvolania navrhovateľky pod následkom poriadkových opatrení. Ďalšie
pojednávanie s výzvou na účasť navrhovateľky na ňom bolo nariadené na 29. september
2001. Navrhovateľka sa 19. septembra 2001 ospravedlnila s tým, aby krajský súd konal
a rozhodol v jej neprítomnosti. Krajský súd 21. septembra 2001 zrušil rozhodnutie Sociálnej
poisťovne z 8. júla 1998 č. 286 027 7820 a vrátil ho Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozhodnutiu sa Sociálna poisťovňa 18. októbra 2001 odvolala. Navrhovateľka
27. septembra 2001 vyčíslila na výzvu krajského súdu trovy konania 62,50 Sk.
III.
Účelom základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom
orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvorí
právna istota (II. ÚS 47/96). Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na
ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95,
II. ÚS 10/98). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne ohraničiť.
Neexistuje v zásade časová hranica, ktorej uplynutím postup štátneho orgánu môže mať
povahu zbytočných prieťahov v konaní. Rýchlosť a účinnosť konania je podmienená
objektívne, charakterom prejednávanej veci (I. ÚS 92/97, II. ÚS 64/97).
Rýchlosť konania, resp. prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa v každom
konkrétnom prípade posudzuje individuálne podľa troch základných kritérií: zložitosti
prerokovanej veci z hľadiska právneho a skutkového, súčinnosti navrhovateľa a postupu
súdu alebo iného orgánu (II. ÚS 74/97).
Sociálne otázky patria spravidla medzi otázky, pri ktorých je odstránenie právnej
neistoty mimoriadne aktuálne.
V danom prípade navrhovateľka namietala porušenie jej základného práva v konaní,
ktorého predmetom boli otázky posúdenia jej zdravotného stavu, resp. rozhodnutie o dávke
sociálnej povahy záviselo od výsledku posúdenia jej zdravotného stavu. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že navrhovateľka nenamietala vecnú kvalifikáciu hodnotenia jej
zdravotného stavu, ale čas, od ktorého sa jej zdravotný stav posudzuje podľa ňou
nenamietaných kritérií.
Ústavný súd konštatoval, že prerokovávaná vec nie je právne zložitá. Čo sa týka
skutkovej zložitosti, jej posúdenie sa viaže na výsledok hodnotenia zdravotného stavu,
ktoré je v každom jednom prípade individuálne a vyžaduje si v zásade vždy originálne
závery, ktorých formulácia je často výsledkom mnohých, často časovo, početne a aj
odborne náročných zdravotných vyšetrení, o čom svedčí aj potreba hospitalizácie
navrhovateľky za účelom posúdenia a vyhodnotenia jej zdravotného stavu.
Zo spisovej dokumentácie predloženej ústavnému súdu vyplynulo, že navrhovateľka
vo vzťahu k posudkovej komisii sociálneho zabezpečenia, pobočky v Prešove,
nevystupovala vždy jednoznačne a jej účasť na zasadnutiach tejto komisie nebola pravidelná
(23. februára a 21. marca 1999 sa namiesto navrhovateľky dostavil na posudkovú komisiu
sociálneho zabezpečenia jej manžel).
Vo vzťahu ku krajskému súdu navrhovateľka na výzvu krajského súdu predložila
požadovanú dokumentáciu, nezúčastnila sa však ani na jednom z nariadených pojednávaní.
Ústavný súd ďalej posúdil postup Sociálnej poisťovne, krajského súdu a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky.
1. Hodnotenie postupu Sociálnej poisťovne spočívalo najmä v hodnotení postupu
posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia pobočky, ako aj ústredia. Od podania
odvolania navrhovateľky proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, a to 5. augusta 1998, sa
uskutočnilo jedno zasadnutie posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia pobočky
Sociálnej poisťovne a štyri zasadnutia posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia ústredia
Sociálnej poisťovne, na ktorých sa v zásade nezmenila klasifikácia zdravotného stavu
navrhovateľky, ktorá túto nenamieta, ale sa nezmenil ani čas (dátum) vzniku takto
hodnoteného zdravotného stavu navrhovateľky, ktorý táto práve namieta. Od zaslania
odvolania navrhovateľky krajskému súdu sa Sociálna poisťovňa na výzvu krajského súdu
vyjadrovala vždy včas a v rozsahu požadovanom krajským súdom (v zásade až na urgenciu
z 8. októbra 1999 a 16. decembra 1999 o doplnení posudku). Vzhľadom na tieto skutočnosti
ústavný súd uzavrel, že postupom Sociálnej poisťovne nedošlo k zbytočným prieťahom
v konaní.
2. Hodnotenie postupu krajského súdu bolo zamerané nielen na počet vykonaných
úkonov, ale aj na ich obsahovú stránku, a to z toho pohľadu, či boli účinnými krokmi
vedúcimi k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd pritom nehodnotil správnosť
jednotlivých úkonov súdu a jeho samotné rozhodnutia vo veci. Zameral sa len na ústavný
rámec hodnotenia postupu krajského súdu z hľadiska možného porušenia čl. 48 ods. 2
ústavy jeho postupom. Z tohto hľadiska ústavný súd konštatuje, že krajský súd vzhľadom na
charakter veci musel komunikovať so Sociálnou poisťovňou, avšak táto komunikácia
z hľadiska získania podkladov pre jednotlivé svoje úkony neprekročila hranicu únosnosti
a zodpovedá snahe krajského súdu získať spoľahlivé a presvedčivé podklady pre svoje
rozhodnutie v rozumnom čase. Z hľadiska hodnotenia počtu a efektívnosti nariadených
pojednávaní ústavný súd konštatoval, že krajský súd nariadil od 4. marca 1999 (doručené
odvolania navrhovateľky krajskému súdu) do svojho prvého rozhodnutia (29. mája 2000)
štyri pojednávania, na ktorých sa navrhovateľka ani raz nezúčastnila, a po rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení rozhodnutia a vrátení veci krajskému súdu
(16. januára 2001) krajský súd nariadil dve pojednávania (pojednávanie nariadené na
12. marec 2001 bolo odročené na neurčito za účelom opätovného predvolania
navrhovateľky pod následkami poriadkových opatrení). Ústavný súd zhodnotil tento stav
a konštatoval, že neúčasť navrhovateľky na nariadených pojednávaniach ovplyvnila nielen
ich počet, ale aj samotnú dĺžku konania. Ústavný súd zohľadňujúc tieto skutočnosti
uzavrel, že postupom krajského súdu nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.
3. Tretím hodnotením z hľadiska možného porušenia základného práva
navrhovateľky upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy bolo hodnotenie postupu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že ani v postupe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno nachádzať zbytočné prieťahy v konaní. Po
doručení odvolania 4. septembra 2000 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky tento
20. decembra 2000 rozhodol uznesením o zrušení rozhodnutia krajského súdu a vrátení mu
veci na ďalšie konanie a rozhodnutie, t. j. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
v zásade do troch mesiacov od doručenia odvolania; toto trojmesačné obdobie nemožno
označiť za čas, v ktorom by sa mal dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.
Ústavný súd vyhodnotil postup označených orgánov v predmetnej veci a dospel
k záveru, že napriek skutkovo zložitej veci ich postup nemá nedostatky, ktoré by napĺňali
podmienky pre vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní, ktorých dôsledkom by bolo
porušenie základného práva navrhovateľky upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup
označených orgánov v zásade smeroval k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky
založenému na odbornom (znaleckom) posúdení jej zdravotného stavu, od ktorého bol
závislý jej nárok dôchodkového zabezpečenia.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd rozhodol, že základné právo
navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, upravené v čl. 48 ods. 2
ústavy postupom Sociálnej poisťovne v konaní č. 286 027 782, postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 47/99 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000 nebolo porušené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2001