Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 207/02
PDF · 206.41 KB
No categories available
II. ÚS 207/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2002
prerokoval sťažnosť JUDr. I. B., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B.,
vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci rozhodovania
o zrušení alebo potvrdení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
Spr 35/02 z 20. februára 2002, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. I. B. o d m i e t a z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. mája 2002
doručené podanie JUDr. I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom
JUDr. M. H., B., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti zásahu Rady
sudcov Slovenskej republiky, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa“.
Z jeho obsahu vyplynulo, že predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) svojím rozhodnutím č. Spr 35/02 z 20. februára 2002 rozhodol o tom, že
v zmysle čl. 148 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s § 22
ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich sťažovateľovi
dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu s účinnosťou od 20. februára 2002.
Sťažovateľ ďalej uviedol:
«I. Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené rozhodnutie predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára 2002 som nepovažoval a ani v súčasnosti
nepovažujem za vecne správne, dňa 27. 2. 2002 som adresoval Rade sudcov Slovenskej
republiky podanie, obsahom ktorého je môj návrh na začatie konania smerujúceho jednak
k preskúmaniu uvedeného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako aj k následnému zrušeniu tohto rozhodnutia. Súčasťou môjho podania zo dňa 27. 2.
2002 je aj obsiahle odôvodnenie môjho návrhu zrušiť uvedené rozhodnutie predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom skutočnosti nachádzajúce sa v tomto
odôvodnení sú podľa môjho názoru spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára 2002. …
Do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti mi nebolo doručené rozhodnutie Rady
sudcov Slovenskej republiky vo veci prípadného zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 2. 2002 o dočasnom
pozastavení výkonu funkcie sudcu. Podľa mne dostupných informácií, do dňa podanie tejto
ústavnej sťažnosti sa Rada sudcov Slovenskej republiky vôbec nezaoberala mojím návrhom
zo dňa 27. 2. 2002 a dokonca ani len nezačala konanie smerujúce k vydaniu rozhodnutia
o zrušení alebo nezrušení vyššie uvedeného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 20. 2. 2002.
II. Nadväzujúc na skutočnosti uvedené vyššie v tejto ústavnej sťažnosti, poukazujem
na obsah ustanovenia § 22 ods. 3 druhá veta Zákona o Sudcoch a Prísediacich, podľa
ktorého: rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, vydané predsedom
najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 a 2 Zákona o Sudcoch a Prísediacich,
„môže Rada sudcov Slovenskej republiky do 30 dní od jeho oznámenia zrušiť“. Vzhľadom
na obsah citovaného ustanovenia Zákona o Sudcoch a Prísediacich je možné vyvodiť záver,
že svoje podanie zo dňa 27. 2. 2002, v ktorom navrhujem preskúmať a následne zrušiť
rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 (správne má byť
uvedené v celom podaní ako č. Spr 35/02) zo dňa 20. februára 2002, som adresoval tomu
orgánu, ktorý je príslušný posudzovať vecnú správnosť uvedeného rozhodnutia predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a ktorý má zákonom vymedzené právo zrušiť vyššie
uvedené rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky do 30 dní od jeho
oznámenia.
Interpretujúc ustanovenie § 22 ods. 3 Zákona o Sudcoch a Prísediacich
prostredníctvom gramatického výkladu, a to v spojitosti s interpretáciou článku 2 ods. 2
Ústavy SR, je možné zároveň vyvodiť záver, že ak by aj Rada sudcov Slovenskej republiky
nepovažovala v konkrétnom prípade rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie
za vecne správne rozhodnutie, márnym uplynutím zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty
zaniká jej právo zrušiť predmetné rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie
sudcu.
III. Obsah môjho návrhu zo dňa 27. 2. 2002 (ktorý uvádzam v prílohe tejto sťažnosti
ako jeden z dôkazov) naznačuje, že Rade sudcov Slovenskej republiky som oznámil viaceré
skutočnosti, ktoré spochybňujú vecnú správnosť rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002, a odôvodňujú preto môj návrh na
zrušenie uvedeného rozhodnutia. Poukazujúc na dátum, kedy bolo moje podanie odovzdané
na doručenie Rade sudcov Slovenskej republiky (27. 2. 2002), tieto právne významné
skutočnosti pre posúdenie prípadu, uvedené v tomto mojom podaní, sa dostali do sféry
dispozície Rady sudcov Slovenskej republiky pravdepodobne nie neskôr ako v 10. deň
plynutia 30-dňovej lehoty, v rámci ktorej Rada sudcov Slovenskej republiky mohla zrušiť
rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára
2002 (aplikujúc ustanovenie § 22 Zákona o Sudcoch a Prísediacich).
Ak Rada sudcov Slovenskej republiky počas plynutia zostávajúcich približne 20 dní
tridsaťdňovej lehoty stanovenej v § 22 ods. 3 Zákona o Sudcoch a Prísediacich:
(i) nielenže nerozhodla o zrušení prípadne o nezrušení rozhodnutia predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 (čo
predpokladám vzhľadom na absenciu doručenia takéhoto rozhodnutia),
(ii) no konanie smerujúce k vydaniu rozhodnutia o zrušení alebo o nezrušení
citovaného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Rada
sudcov Slovenskej republiky v danom období ani len nezačala (čo predpokladám
vzhľadom na obsah mne dostupných informácií),
som toho názoru, že takouto právne nezdôvodniteľnou nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej
republiky boli porušené viaceré z mojich základných práv a slobôd, zakotvených v siedmom
oddieli druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, ktorý upravuje právo na súdnu a inú
právnu ochranu.
IV. Vychádzam z predpokladu, že Ústava Slovenskej republiky nemá za úlohu zaručiť
práva teoretické a iluzórne, ale naopak, má garantovať práva praktické a účinné. Som preto
toho názoru, že právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čiže právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, nezahŕňa
iba možnosť predložiť svoju vec súdu na rozhodnutie, no k dôležitým prvkom právnej
ochrany zaručenej citovaným ustanovením Ústavy SR patrí aj právo na rozhodnutie veci,
a to pred príslušným orgánom Slovenskej republiky, ktorý má byť zároveň orgánom
nezávislým a nestranným.
Výsledkom vyššie opísanej právne nezdôvodniteľnej nečinnosti Rady sudcov
Slovenskej republiky bolo márne uplynutie 30-dňovej lehoty stanovenej v § 22 ods. 3
Zákona o Sudcoch a Prísediacich, v dôsledku čoho zaniklo nielen právo Rady sudcov
Slovenskej republiky zrušiť predmetné rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu zo dňa 20. 2. 2002, no v dôsledku
čoho zaniklo aj moje právo na vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci zrušenia alebo
nezrušenia citovaného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vyššie
opísaná nečinnosť Rady sudcov Slovenskej republiky... je preto podľa môjho názoru
zásahom, ktorým bolo porušené moje základné právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, a to právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky.
V. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na to, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Som toho názoru, že charakter veci, ktorá mala byť prejednávaná Radou sudcov
Slovenskej republiky (posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002) nenaznačoval vyššiu mieru zložitosti
tejto právnej veci. Poukazujúc na obsah môjho návrhu zo dňa 27. 2. 2002 adresovaného
Rade sudcov Slovenskej republiky (ktorý predkladám v prílohe ako jeden z dôkazov), mám
za to, že v danej právnej veci som s Radou sudcov Slovenskej republiky aktívne
spolupracoval. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že boli vytvorené všetky
predpoklady k tomu, aby počas plynutia 30-dňovej lehoty stanovenej v § 22 ods. 3 Zákona
o Sudcoch a Prísediacich Rada sudcov Slovenskej republiky jednak mohla rozhodovať
a aby následne aj rozhodla o zrušení alebo nezrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002. Ak napriek týmto okolnostiam
prípadu uplynula 30-dňová lehota márne, som toho názoru, že vyššie opísaná nečinnosť
Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o zrušení alebo nezrušení
rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára
2002 je zároveň zásahom, ktorým bolo porušené aj moje základné právo podľa ustanovenia
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Domnievam sa zároveň, že opísaná nečinnosť Rady sudcov Slovenskej republiky vo
veci rozhodovania o zrušení alebo nezrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 je zároveň zásahom, ktorým bolo
porušené aj ďalšie moje základné právo podľa ustanovenia článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a to právo na verejné prerokovanie mojej veci.
VI. Som toho názoru, že vec, ktorá je predmetom tohto návrhu, je možné považovať
za naliehavú v zmysle ustanovenia § 26 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (v ďalšom aj len
„Zákon o Organizácii Ústavného súdu SR“).»
Sťažovateľ svoj návrh uvedený pod bodom VI odôvodnil tým, že uvedené
rozhodnutie predsedu najvyššieho súdu trpí podstatnými právnymi vadami, že bolo vydané
na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, že ho nepovažuje za vecne
správne a že spôsobilo viaceré závažné právne dôsledky, ktoré majú negatívny dopad na
sťažovateľa a jeho rodinu.
So zreteľom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, „aby Ústavný súd Slovenskej
republiky využil právo podľa § 26 Zákona o Organizácii Ústavného Súdu a zaradil vec,
ktorej sa táto ústavná sťažnosť týka, prednostne na prerokovanie.
VII. Som toho názoru, že vydanie vyššie uvedeného rozhodnutia predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 (ktoré ako uvádzam
v texte vyššie trpí viacerými právnymi vadami) je neoprávneným zásahom, ktorý bol
nielenže objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na mojich zákonom chránených
osobnostných právach, ale túto nemajetkovú ujmu aj skutočne vyvolal.
Skutočnosti uvedené v texte vyššie pod bodom VI. tejto ústavnej sťažnosti naznačujú,
že v čase bezprostredne po vydaní a následnej medializácii tohto rozhodnutia predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky som bol konfrontovaný opakovane s prejavmi
nepriazne a osočovania a to v stupňujúcej sa intenzite a v rôznych sférach života, pričom
medzi mojimi kolegami sa navyše začal objavovať názor, že svoju funkciu som mohol
vykonávať spôsobom nezlúčiteľným so základnými zásadami výkonu súdnictva. Vzhľadom
charakter tohto neoprávneného zásahu do mojich zákonom chránených osobnostných práv,
ako aj vzhľadom k povahe, intenzite, trvaniu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého
dôsledku tohto neoprávneného zásahu, považujem za preukázané, že mi vznikla
kvalifikovaná ujma na mojich zákonom chránených osobnostných právach, spočívajúca
v tom, že bola v značnej miere znížená profesionálna česť, dôstojnosť a vážnosť mojej osoby
v spoločnosti. Považujem preto za preukázané, že mi vzniklo právo žiadať finančné
zadosťučinenie ako náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy.
VIII. Z dôvodov uvedených v časti VI. vyššie tejto sťažnosti zároveň žiadam, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky využil právo podľa § 52 Zákona o Organizácii Ústavného
Súdu a rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002.
Príčinou vzniku právnych dôsledkom vymenovaných pod bodom VI. vyššie tejto
ústavnej sťažnosti, ktoré sú nepriaznivé tak pre mňa ako aj pre moju rodinu (a ktorými sú
jednak: nemožnosť výkonu funkcie sudcu; ako aj: vznik neoprávneného zásahu do mojich
zákonom chránených osobnostných práv; a v neposlednom rade aj: vznik nepriaznivej
ekonomickej situácie mňa a mojej rodiny) je totiž práve a výlučne vydanie vyššie uvedeného
rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré síce trpí podstatnými
právnymi vadami odôvodňujúcimi záujem na zrušení tohto rozhodnutia, no ktoré
v súčasnosti nie je možné zrušiť v dôsledku vyššie opísanej nečinnosti Rady Sudcov
Slovenskej republiky. Pokračovaním vo výkone tohto rozhodnutia predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sa pôsobenie nepriaznivých dôsledkov vydania tohto rozhodnutia
výrazne stupňuje.“
Napokon sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel, a navrhol, aby
vydal tento nález:
„Nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o zrušení alebo
nezrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01
z 20. februára 2002 boli porušené tieto základné práva sťažovateľa:
(i) právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky, podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
(ii) právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa článku 48 ods. 2
(iii) právo na verejné prerokovanie veci, podľa ustanovenia článku 48 ods. 2
Ako náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy priznáva Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000, - Sk,
(slovom: jeden milión Slovenských korún).
Vec preskúmania rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 sa vracia Rade sudcov Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Rada sudcov Slovenskej republiky je povinná nahradiť sťažovateľovi vzniknuté trovy
konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v plnej výške do 15 dní odo dňa
vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať
o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich
základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až
§ 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 1
citovaného zákona predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú
dôvody na jej odmietnutie podľa jeho § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (vrátane toho, či
je daná právomoc ústavného súdu).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej
republiky vo veci rozhodovania o zrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. Spr 35/02 z 20. februára 2002 o dočasnom pozastavení funkcie
sudcu.
Tak ako už bolo uvedené, základným predpokladom na vznik právomoci ústavného
súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, aby o ochrane namietaného
porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Citovaný článok ústavy
mieri na súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ústavy má aj
zákonom vymedzenú právomoc konať.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal z toho, že Rada
sudcov Slovenskej republiky bola do dňa ustanovenia všetkých členov Súdnej rady
Slovenskej republiky podľa zákona č. 185/2002 Z. z.. o Súdnej rade Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle § 58a ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb.
o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov koordinačným orgánom sudcovských rád
a súčasne orgánom zúčastňujúcim sa na výkone štátnej správy súdov (ktorý je súčasťou
výkonu verejnej správy) v rozsahu a spôsobom vymedzeným zákonom. Súčasťou tohto
výkonu bolo aj rozhodovanie o zrušení dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, o ktorom rozhodoval a v danom prípade aj
rozhodol v zmysle § 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predseda
najvyššieho súdu.
Každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa cíti poškodená rozhodnutím,
postupom alebo nečinnosťou akéhokoľvek orgánu verejnej správy, ktorý rozhoduje o jej
právach, povinnostiach a oprávnených záujmoch, sa môže domáhať nápravy aj
prostredníctvom správneho súdu, ktorý preskúma zákonnosť napadnutého rozhodnutia
alebo zákonnosť postupu, resp. nečinnosť orgánu, ktorý mal vo veci rozhodnúť, ak
preskúmanie týchto rozhodnutí, postupov alebo nečinnosti nie je vylúčené.
V zmysle platnej právnej úpravy vo veci sťažovateľa nie je vylúčená právomoc
správneho súdu v zmysle § 244 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá sa
v súlade s novelou tohto zákona (zákonom č. 501/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. januára
2002) vzťahuje aj na nečinnosť orgánov verejnej správy. Všeobecný súd (správny súd) mal
teda v uvedenom prípade zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane základného
práva sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta. Z podania
sťažovateľa nevyplynulo, že by sa bol uchádzal o takúto ochranu svojho základného práva.
Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,
v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom
vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi
(podobne napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak všeobecný súd v súlade so
všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc
konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne
oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp
subsidiarity vo vzťahu k právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 54/02).
Keďže sťažovateľ požiadal ústavný súd o ochranu základných práv a slobôd bez
toho, aby najskôr využil účinné právne prostriedky uplatnenia a ochrany svojich základných
práv v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd po predbežnom predbežnom
prerokovaní odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci.
Vzhľadom na uvedený výrok sa ústavný súd už nezaoberal zvyšnou časťou sťažnosti
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2002