Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 207/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2002

prerokoval sťažnosť JUDr. I. B., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B.,

vo veci porušenia jeho základného práva podľa a

Slovenskej republiky nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci rozhodovania

o zrušení alebo potvrdení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.

Spr 35/02 z 20. februára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. B. o d m i e t a z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. mája 2002

doručené podanie JUDr. I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom

JUDr. M. H., B., označené ako „Sťažnosť podľa SR proti zásahu Rady

sudcov Slovenskej republiky, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa“.

Z jeho obsahu vyplynulo, že predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) svojím rozhodnutím č. Spr 35/02 z 20. februára 2002 rozhodol o tom, že

v zmysle (ďalej len „“) v spojení s

ods. 1 a ods. 2 písm. b) o sudcoch a prísediacich sťažovateľovi

dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu s účinnosťou od 20. februára 2002.

Sťažovateľ ďalej uviedol:

«I. Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené rozhodnutie predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára 2002 som nepovažoval a ani v súčasnosti

nepovažujem za vecne správne, dňa 27. 2. 2002 som adresoval Rade sudcov Slovenskej

republiky podanie, obsahom ktorého je môj návrh na začatie konania smerujúceho jednak

k preskúmaniu uvedeného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ako aj k následnému zrušeniu tohto rozhodnutia. Súčasťou môjho podania zo dňa 27. 2.

2002 je aj obsiahle odôvodnenie môjho návrhu zrušiť uvedené rozhodnutie predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom skutočnosti nachádzajúce sa v tomto

odôvodnení sú podľa môjho názoru spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára 2002. …

Do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti mi nebolo doručené rozhodnutie Rady

sudcov Slovenskej republiky vo veci prípadného zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 2. 2002 o dočasnom

pozastavení výkonu funkcie sudcu. Podľa mne dostupných informácií, do dňa podanie tejto

ústavnej sťažnosti sa Rada sudcov Slovenskej republiky vôbec nezaoberala mojím návrhom

zo dňa 27. 2. 2002 a dokonca ani len nezačala konanie smerujúce k vydaniu rozhodnutia

o zrušení alebo nezrušení vyššie uvedeného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 20. 2. 2002.

II. Nadväzujúc na skutočnosti uvedené vyššie v tejto ústavnej sťažnosti, poukazujem

na obsah ustanovenia § 22 ods. 3 druhá veta Zákona o Sudcoch a Prísediacich, podľa

ktorého: rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, vydané predsedom

najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 a 2 Zákona o Sudcoch a Prísediacich,

„môže Rada sudcov Slovenskej republiky do 30 dní od jeho oznámenia zrušiť“. Vzhľadom

na obsah citovaného ustanovenia Zákona o Sudcoch a Prísediacich je možné vyvodiť záver,

že svoje podanie zo dňa 27. 2. 2002, v ktorom navrhujem preskúmať a následne zrušiť

rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 (správne má byť

uvedené v celom podaní ako č. Spr 35/02) zo dňa 20. februára 2002, som adresoval tomu

orgánu, ktorý je príslušný posudzovať vecnú správnosť uvedeného rozhodnutia predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a ktorý má zákonom vymedzené právo zrušiť vyššie

uvedené rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky do 30 dní od jeho

oznámenia.

Interpretujúc ustanovenie § 22 ods. 3 Zákona o Sudcoch a Prísediacich

prostredníctvom gramatického výkladu, a to v spojitosti s interpretáciou článku 2 ods. 2

SR, je možné zároveň vyvodiť záver, že ak by aj Rada sudcov Slovenskej republiky

nepovažovala v konkrétnom prípade rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie

za vecne správne rozhodnutie, márnym uplynutím zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty

zaniká jej právo zrušiť predmetné rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie

sudcu.

III. Obsah môjho návrhu zo dňa 27. 2. 2002 (ktorý uvádzam v prílohe tejto sťažnosti

ako jeden z dôkazov) naznačuje, že Rade sudcov Slovenskej republiky som oznámil viaceré

skutočnosti, ktoré spochybňujú vecnú správnosť rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002, a odôvodňujú preto môj návrh na

zrušenie uvedeného rozhodnutia. Poukazujúc na dátum, kedy bolo moje podanie odovzdané

na doručenie Rade sudcov Slovenskej republiky (27. 2. 2002), tieto právne významné

skutočnosti pre posúdenie prípadu, uvedené v tomto mojom podaní, sa dostali do sféry

dispozície Rady sudcov Slovenskej republiky pravdepodobne nie neskôr ako v 10. deň

plynutia 30-dňovej lehoty, v rámci ktorej Rada sudcov Slovenskej republiky mohla zrušiť

rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára

2002 (aplikujúc ustanovenie § 22 Zákona o Sudcoch a Prísediacich).

Ak Rada sudcov Slovenskej republiky počas plynutia zostávajúcich približne 20 dní

tridsaťdňovej lehoty stanovenej v § 22 ods. 3 Zákona o Sudcoch a Prísediacich:

(i) nielenže nerozhodla o zrušení prípadne o nezrušení rozhodnutia predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 (čo

predpokladám vzhľadom na absenciu doručenia takéhoto rozhodnutia),

(ii) no konanie smerujúce k vydaniu rozhodnutia o zrušení alebo o nezrušení

citovaného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Rada

sudcov Slovenskej republiky v danom období ani len nezačala (čo predpokladám

vzhľadom na obsah mne dostupných informácií),

som toho názoru, že takouto právne nezdôvodniteľnou nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej

republiky boli porušené viaceré z mojich základných práv a slobôd, zakotvených v siedmom

oddieli druhej hlavy , ktorý upravuje právo na súdnu a inú

právnu ochranu.

IV. Vychádzam z predpokladu, že nemá za úlohu zaručiť

práva teoretické a iluzórne, ale naopak, má garantovať práva praktické a účinné. Som preto

toho názoru, že právo zaručené článkom 46 ods. 1 , čiže právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, nezahŕňa

iba možnosť predložiť svoju vec súdu na rozhodnutie, no k dôležitým prvkom právnej

ochrany zaručenej citovaným ustanovením SR patrí aj právo na rozhodnutie veci,

a to pred príslušným orgánom Slovenskej republiky, ktorý má byť zároveň orgánom

nezávislým a nestranným.

Výsledkom vyššie opísanej právne nezdôvodniteľnej nečinnosti Rady sudcov

Slovenskej republiky bolo márne uplynutie 30-dňovej lehoty stanovenej v § 22 ods. 3

Zákona o Sudcoch a Prísediacich, v dôsledku čoho zaniklo nielen právo Rady sudcov

Slovenskej republiky zrušiť predmetné rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu zo dňa 20. 2. 2002, no v dôsledku

čoho zaniklo aj moje právo na vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci zrušenia alebo

nezrušenia citovaného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vyššie

opísaná nečinnosť Rady sudcov Slovenskej republiky... je preto podľa môjho názoru

zásahom, ktorým bolo porušené moje základné právo zakotvené v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, a to právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky.

V. Podľa článku 48 ods. 2 má každý právo na to, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Som toho názoru, že charakter veci, ktorá mala byť prejednávaná Radou sudcov

Slovenskej republiky (posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002) nenaznačoval vyššiu mieru zložitosti

tejto právnej veci. Poukazujúc na obsah môjho návrhu zo dňa 27. 2. 2002 adresovaného

Rade sudcov Slovenskej republiky (ktorý predkladám v prílohe ako jeden z dôkazov), mám

za to, že v danej právnej veci som s Radou sudcov Slovenskej republiky aktívne

spolupracoval. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že boli vytvorené všetky

predpoklady k tomu, aby počas plynutia 30-dňovej lehoty stanovenej v § 22 ods. 3 Zákona

o Sudcoch a Prísediacich Rada sudcov Slovenskej republiky jednak mohla rozhodovať

a aby následne aj rozhodla o zrušení alebo nezrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002. Ak napriek týmto okolnostiam

prípadu uplynula 30-dňová lehota márne, som toho názoru, že vyššie opísaná nečinnosť

Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o zrušení alebo nezrušení

rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára

2002 je zároveň zásahom, ktorým bolo porušené aj moje základné právo podľa ustanovenia

článku 48 ods. 2 , a to právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Domnievam sa zároveň, že opísaná nečinnosť Rady sudcov Slovenskej republiky vo

veci rozhodovania o zrušení alebo nezrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 je zároveň zásahom, ktorým bolo

porušené aj ďalšie moje základné právo podľa ustanovenia článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky, a to právo na verejné prerokovanie mojej veci.

VI. Som toho názoru, že vec, ktorá je predmetom tohto návrhu, je možné považovať

za naliehavú v zmysle ustanovenia o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (v ďalšom aj len

„Zákon o Organizácii Ústavného súdu SR“).»

Sťažovateľ svoj návrh uvedený pod bodom VI odôvodnil tým, že uvedené

rozhodnutie predsedu najvyššieho súdu trpí podstatnými právnymi vadami, že bolo vydané

na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, že ho nepovažuje za vecne

správne a že spôsobilo viaceré závažné právne dôsledky, ktoré majú negatívny dopad na

sťažovateľa a jeho rodinu.

So zreteľom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, „aby Ústavný súd Slovenskej

republiky využil právo podľa § 26 Zákona o Organizácii Ústavného Súdu a zaradil vec,

ktorej sa táto ústavná sťažnosť týka, prednostne na prerokovanie.

VII. Som toho názoru, že vydanie vyššie uvedeného rozhodnutia predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 (ktoré ako uvádzam

v texte vyššie trpí viacerými právnymi vadami) je neoprávneným zásahom, ktorý bol

nielenže objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na mojich zákonom chránených

osobnostných právach, ale túto nemajetkovú ujmu aj skutočne vyvolal.

Skutočnosti uvedené v texte vyššie pod bodom VI. tejto ústavnej sťažnosti naznačujú,

že v čase bezprostredne po vydaní a následnej medializácii tohto rozhodnutia predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky som bol konfrontovaný opakovane s prejavmi

nepriazne a osočovania a to v stupňujúcej sa intenzite a v rôznych sférach života, pričom

medzi mojimi kolegami sa navyše začal objavovať názor, že svoju funkciu som mohol

vykonávať spôsobom nezlúčiteľným so základnými zásadami výkonu súdnictva. Vzhľadom

charakter tohto neoprávneného zásahu do mojich zákonom chránených osobnostných práv,

ako aj vzhľadom k povahe, intenzite, trvaniu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého

dôsledku tohto neoprávneného zásahu, považujem za preukázané, že mi vznikla

kvalifikovaná ujma na mojich zákonom chránených osobnostných právach, spočívajúca

v tom, že bola v značnej miere znížená profesionálna česť, dôstojnosť a vážnosť mojej osoby

v spoločnosti. Považujem preto za preukázané, že mi vzniklo právo žiadať finančné

zadosťučinenie ako náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy.

VIII. Z dôvodov uvedených v časti VI. vyššie tejto sťažnosti zároveň žiadam, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky využil právo podľa § 52 Zákona o Organizácii Ústavného

Súdu a rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002.

Príčinou vzniku právnych dôsledkom vymenovaných pod bodom VI. vyššie tejto

ústavnej sťažnosti, ktoré sú nepriaznivé tak pre mňa ako aj pre moju rodinu (a ktorými sú

jednak: nemožnosť výkonu funkcie sudcu; ako aj: vznik neoprávneného zásahu do mojich

zákonom chránených osobnostných práv; a v neposlednom rade aj: vznik nepriaznivej

ekonomickej situácie mňa a mojej rodiny) je totiž práve a výlučne vydanie vyššie uvedeného

rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré síce trpí podstatnými

právnymi vadami odôvodňujúcimi záujem na zrušení tohto rozhodnutia, no ktoré

v súčasnosti nie je možné zrušiť v dôsledku vyššie opísanej nečinnosti Rady Sudcov

Slovenskej republiky. Pokračovaním vo výkone tohto rozhodnutia predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sa pôsobenie nepriaznivých dôsledkov vydania tohto rozhodnutia

výrazne stupňuje.“

Napokon sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel, a navrhol, aby

vydal tento nález:

„Nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o zrušení alebo

nezrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01

z 20. februára 2002 boli porušené tieto základné práva sťažovateľa:

(i) právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky, podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky,

(ii) právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa článku 48 ods. 2

,

(iii) právo na verejné prerokovanie veci, podľa ustanovenia článku 48 ods. 2

.

Ako náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy priznáva Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000, - Sk,

(slovom: jeden milión Slovenských korún).

Vec preskúmania rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 sa vracia Rade sudcov Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Rada sudcov Slovenskej republiky je povinná nahradiť sťažovateľovi vzniknuté trovy

konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v plnej výške do 15 dní odo dňa

vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd je podľa od 1. januára 2002 oprávnený konať

o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich

základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Ústavný súd preto podľa

citovaného zákona predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú

dôvody na jej odmietnutie podľa jeho (vrátane toho, či

je daná právomoc ústavného súdu).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základných

práv podľa a nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej

republiky vo veci rozhodovania o zrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. Spr 35/02 z 20. februára 2002 o dočasnom pozastavení funkcie

sudcu.

Tak ako už bolo uvedené, základným predpokladom na vznik právomoci ústavného

súdu v konaní o sťažnostiach podľa je to, aby o ochrane namietaného

porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Citovaný článok

mieri na súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa má aj

zákonom vymedzenú právomoc konať.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal z toho, že Rada

sudcov Slovenskej republiky bola do dňa ustanovenia všetkých členov Súdnej rady

Slovenskej republiky podľa . o Súdnej rade Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle

o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov koordinačným orgánom sudcovských rád

a súčasne orgánom zúčastňujúcim sa na výkone štátnej správy súdov (ktorý je súčasťou

výkonu verejnej správy) v rozsahu a spôsobom vymedzeným zákonom. Súčasťou tohto

výkonu bolo aj rozhodovanie o zrušení dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, o ktorom rozhodoval a v danom prípade aj

rozhodol v zmysle o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predseda

najvyššieho súdu.

Každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa cíti poškodená rozhodnutím,

postupom alebo nečinnosťou akéhokoľvek orgánu verejnej správy, ktorý rozhoduje o jej

právach, povinnostiach a oprávnených záujmoch, sa môže domáhať nápravy aj

prostredníctvom správneho súdu, ktorý preskúma zákonnosť napadnutého rozhodnutia

alebo zákonnosť postupu, resp. nečinnosť orgánu, ktorý mal vo veci rozhodnúť, ak

preskúmanie týchto rozhodnutí, postupov alebo nečinnosti nie je vylúčené.

V zmysle platnej právnej úpravy vo veci sťažovateľa nie je vylúčená právomoc

správneho súdu v zmysle až 3 , ktorá sa

v súlade s novelou tohto zákona ( s účinnosťou od 1. januára

2002) vzťahuje aj na nečinnosť orgánov verejnej správy. Všeobecný súd (správny súd) mal

teda v uvedenom prípade zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane základného

práva sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , porušenie ktorého sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta. Z podania

sťažovateľa nevyplynulo, že by sa bol uchádzal o takúto ochranu svojho základného práva.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými dovolenými a ustanovenými procesnými úkonmi

(podobne napr. , , ). Ak všeobecný súd v súlade so

všeobecnou právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc

konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne

oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp

subsidiarity vo vzťahu k právomoci ústavného súdu vyjadrený v

().

Keďže sťažovateľ požiadal ústavný súd o ochranu základných práv a slobôd bez

toho, aby najskôr využil účinné právne prostriedky uplatnenia a ochrany svojich základných

práv v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd po predbežnom predbežnom

prerokovaní odmietol jeho sťažnosť podľa pre nedostatok

svojej právomoci.

Vzhľadom na uvedený výrok sa ústavný súd už nezaoberal zvyšnou časťou sťažnosti

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2002