Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 172/02
PDF · 114.92 KB
No categories available
III. ÚS 172/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. S.,
P. B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 440/93 a Krajským súdom v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 1127/02, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2002 doručená sťažnosť M. B., bytom Š. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. S., P. B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) Okresným súdom v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 440/93 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 1127/02.
K porušeniu uvedených práv navrhovateľa malo dôjsť tým, že okresný súd ho údajne
v rozpore s poučovacou povinnosťou súdov neupozornil, „že v danej veci je potrebné
zmeniť osobu odporcu na podanom návrhu, ktorý v roku 1999 zomrel a označiť na strane
odporcu jeho nástupcov...“. Navrhovateľ argumentuje aj nesprávnosťou uvedených
rozhodnutí a „neprimeranými prieťahmi“ v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.
13 C 440/93. Sťažovateľ sa domáhal zrušenia uvedených rozhodnutí okresného súdu
a krajského súdu z dôvodu ich nezákonnosti a žiada priznať primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd
viazaný návrhom. Z toho vyplýva, že ústavný súd môže skúmať iba to, či opísaným
konaním došlo k porušeniu tých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta. Prípadné
vyhovenie sťažnosti v ostatných častiach (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov
a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) sa viaže na vyslovenie porušenia
základných práv.
Použitie rôznych prostriedkov nápravy, ktoré môže ústavný súd v danom prípade
v rámci svojej právomoci použiť a ktorých použitia sa navrhovateľ domáha (deklarácia
porušenia práv, zrušenie rozhodnutí, primerané finančné zadosťučinenie), ústavný súd
zvažuje až v rámci konania vo veci samej, a preto sa nimi v rozhodnutí o odmietnutí
sťažnosti ako celku nezaoberá.
K námietke porušenia čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy
Právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy poskytujú advokáti a komerční právnici.
Navrhovateľ bol v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 440/93 zastúpený
advokátom, čiže uplatňoval a realizoval svoje právo podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Súdy nie sú
orgánmi poskytujúcimi právnu pomoc. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy „Súdy rozhodujú
v občianskoprávnych a trestných veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci, ak tak ustanoví zákon“. Poskytovanie právnej pomoci je mimo ústavného
rámca pôsobnosti súdu. Poučovacia povinnosť súdu v zákonom vymedzených prípadoch
nespadá do rámca právnej pomoci. Poskytovanie právnej pomoci súdom by znamenalo
porušenie nestrannosti súdu. Naviac, podľa § 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) súdy nemajú poučovaciu povinnosť voči účastníkovi, ktorý je zastúpený advokátom
alebo komerčným právnikom. Navrhovateľ argumentoval právnym názorom Ústavného
súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ÚS ČSFR“) vysloveným vo
veci sp. zn. I. ÚS 597/92, podľa ktorého „Ak súd v konaní podľa ustanovenia § 5 ods. 2
zákona č. 87/1991 Zb., zastáva iný právny názor na voľbu možného postupu ako žalobca,
tak je súd povinný žalobcu vyzvať k úprave petitu. Nedodržanie takéhoto postupu
a zamietnutie žaloby iba z formálnych dôvodov je porušením princípu plnej ochrany
vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia čl. 11 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., je
teda porušením jedného zo základných ľudských práv a slobôd v zmysle Listiny základných
práv a slobôd“.
Podľa názoru ústavného súdu zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách
v znení neskorších predpisov vydaný „v snahe zmierniť následky niektorých nemajetkových
a iných krívd...“ spôsobených v minulosti prevažne verejnou mocou vyžaduje pri svojom
uplatňovaní zo strany orgánov demokratickej verejnej moci zvláštnu starostlivosť zameranú
na dosiahnutie účelu zákona. Preto nemožno kritériá pre pôsobenie súdov pri jeho
uplatňovaní bez ďalšieho považovať za všeobecne uplatniteľné na rozhodovanie súdov.
V danom prípade okresný súd vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov jeho
návrhu. Správne označenie účastníkov konania nie je vecou „právneho názoru na voľbu
možného postupu“, ale splnením požiadavky § 79 ods. 1 OSP, ktoré musí súd vyžadovať
podľa § 5 OSP, a účastníka, ktorý je zastúpený advokátom o spôsobe jej splnenia nemá
poučovať.
V sťažnosti nie je uvedené nič, čo by nasvedčovalo, že v konaní okresného súdu
vedenom pod sp. zn. 13 C 440/93 a krajského súdu vedenom pod sp. zn. 6 Co 1127/02
bola porušená rovnosť účastníkov. Samotný neúspech navrhovateľa v uvedených konaniach
neznamená porušenie rovnosti účastníkov. Preto je sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
práva podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy zjavne neopodstatnená.
K námietke porušenia čl. 11 ods. 1 listiny
Konanie okresného súdu sp. zn. 13 C 440/93 sa priamo týkalo dedičského práva
navrhovateľa. Rozhodovať o jeho dedičskom práve sú príslušné všeobecné súdy, do
právomoci ktorých patrí ochrana práva navrhovateľa podľa čl. 11 ods. 1 listiny.
Navrhovateľ namieta údajnú nezákonnosť postupu všeobecných súdov (nezákonné
zastavenie konania) v konaní o jeho dedičskom práve.
Navrhovateľ sa domáha zrušenia uznesenia okresného súdu č. k. 13 C 440/93-71
o zastavení konania a uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Co 1127/02, ktorým bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení konania, ktoré pokladá za nezákonné, lebo
podľa jeho mienky neexistovali dôvody pre zastavenie konania.
Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenia všeobecných súdov nie sú svojvoľné.
Výroky sú primerane odôvodnené a nie sú ani v zjavnom rozpore s podkladmi, o ktoré sa
opierajú. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 24/97 vyslovil: „Preto k odňatiu práva
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky dochádza až vtedy, ak
sa „každý“ (a zákonom stanoveným postupom) domáhal svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, ale súdna ochrana mu nebola poskytnutá.“ Je vecou všeobecných súdov,
aby posúdili, či postup domáhania sa práv navrhovateľom bol v súlade so zákonom.
Ústavný súd rešpektuje ich stanovisko, pokiaľ nie je svojvoľné., čo nie je prípad
napadnutých uznesení. Spôsob, akým navrhovateľ na výzvu okresného súdu podaním
doručeným tomuto súdu 14. novembra 2001 upravil svoj návrh, nevyvracia odôvodnenosť
zastavenia konania sp. zn. 13 C 440/93 okresným súdom.
Preto je sťažnosť navrhovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 11 ods. 1 listiny
zjavne neopodstatnená.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. novembra 2002