Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 121/02
PDF · 165.36 KB
No categories available
III. ÚS 121/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2003 v
senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra
Dobríka prerokoval sťažnosť E. H., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,
ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava IV v
konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 603/99, a takto
r o z h o d o l :
1. Právo E. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.
21 C 603/99 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. 21 C 603/99
konal bez zbytočných prieťahov.
3. E. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý
vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava IV je p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátke JUDr. E. Ľ., B., vo výške 2 970 Sk (slovom dvetisícdeväťstosedemdesiat
slovenských korún) na účet č. 515 71 006/8080, variabilný symbol 525416268, vedený
v HVB Slovakia Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2002 doručená sťažnosť E. H., bytom K., (ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 C 603/99.
Ústavný súd 28. augusta 2002 prijal sťažnosť navrhovateľky na ďalšie konanie
uznesením sp. zn. III. ÚS 121/02.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho
pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila
k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2002. Podala v ňom stručný
prehľad konania vedeného pod sp. zn. 21 C 603/99 a uviedla, že podľa názoru okresného
súdu prieťahy v konaní nastali až od 1. februára 2001. Okrem toho poukázala na to, že
plynulosť konania je negatívne ovplyvnená vysokým nápadom vecí a pojednávajúca
sudkyňa vybavuje aj ďalší druh agendy a okrem toho bola dlhodobo práceneschopná.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľky, vyjadrenia predsedu okresného
súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 21 C 603/99 zistil následovný priebeh a stav
konania:
Predmetom konania je žaloba navrhovateľky o zaplatenie sumy 13 835 Sk a prísl.
voči bývalému manželovi, ktorú 11. októbra 2000 rozšírila o sumu vyčíslenú na 11 841 Sk
a prísl. Žaloba bola okresnému súdu doručená 24. marca 1998 a okresný súd 27. marca 1998
vydal platobný rozkaz. Tento bol žalovanému doručený 8. marca 1999. Dňa 22. marca 1999
bol okresnému súdu doručený odpor odporcu proti platobnému rozkazu. Vyjadrenie
navrhovateľky k odporu bolo okresnému súdu doručené 20. apríla 1999. Navrhovateľka
17. septembra 1999 žiadala okresný súd o vytýčenie termínu pojednávania. Prvé
pojednávanie sa konalo 13. decembra 1999, bolo odročené z dôvodu neprítomnosti
účastníkov konania. Právna zástupkyňa navrhovateľky ospravedlnila jej neprítomnosť na
pojednávaní. Právny zástupca odporcu nemal doručenú zásielku. Na druhom pojednávaní,
ktoré sa konalo 29. mája 2000, sa nezúčastnila navrhovateľka. Jej neúčasť ospravedlnila
právna zástupkyňa a žiadala okresný súd, aby navrhovateľka bola vypočutá cestou
dožiadaného Okresného súdu vo Zvolene. Na pojednávaní bol vypočutý odporca. Dňa
13. októbra 2000 bolo okresnému súdu doručené rozšírenie žalobného návrhu o sumu
11 841 Sk a prísl. Odporca sa k rozšírenému návrhu vyjadril 17. októbra 2000.
Pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na 18. október 2000 bolo odročené z dôvodu
práceneschopnosti sudkyne a neúčasti právnej zástupkyne žalobkyne, ktorá svoju neúčasť
ospravedlnila. Odporca oznámil súdu novú adresu svojho bydliska. Okresný súd uznesením
č. k. 21 C 603/99-42 zo 17. novembra 2000 rozhodol, že súhlasí so zmenou návrhu
z 24. marca 1998. Dňa 15. januára 2001 sa konalo v poradí štvrté pojednávanie, na ktorom
bola vypočutá navrhovateľka a odporca. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu
vypočutia svedkov. Navrhovateľka žiadala, aby svedkovia ňou navrhnutí boli vypočutí
prostredníctvom Okresného súdu vo Zvolene. Okresný súd vo Zvolene 15. februára 2001
vypočul svedkov a dožiadaná vec bola okresnému súdu vrátená 16. februára 2001. Dňa
1. októbra 2001 navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne urgovala
vytýčenie termínu pojednávania. Túto urgenciu kvalifikoval ústavný súd ako právny
prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred
ústavným súdom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení
neskorších predpisov.
Posledné pojednávanie vo veci sa konalo 11. novembra 2002, bolo však odročené
z dôvodu neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu.
III.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až
právoplatným rozhodnutím bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech
účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol o nej s účinkami
právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne judikuje
ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha
odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99
a ďalšie).
Navrhovateľka využila právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred
podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podala sťažnosť na zbytočné
prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení
neskorších predpisov, čo jej však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci,
s ktorou sa obrátil na okresný súd.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu
Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom
prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o žalobnom návrhu na
zaplatenie sumy 13 835 Sk a prísl., ktorý bol 11. októbra 2000 rozšírený o sumu vyčíslenú
na 11 841 Sk a prísl., ústavný súd nehodnotil skutkovo a právne ako zložité konanie.
Správanie navrhovateľky po celú dobu konania vo veci sp. zn. 21 C 603/99 možno
hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, v dôsledku čoho neprispela k jeho predĺženiu. Zo
zápisníc o súdnom konaní obsiahnutých vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci ústavný
súd zistil, že navrhovateľka sa síce nezúčastnila na prvých dvoch pojednávaniach, ale jej
právna zástupkyňa bola prítomná a neúčasť navrhovateľky ospravedlnila. Navrhovala
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žiadala súd o vytýčenie pojednávaní a prerušenie
zbytočných prieťahov.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil prvé obdobie jeho nečinnosti
v rozsahu 9 mesiacov, a to v súvislosti s doručením platobného rozkazu, pretože platobný
rozkaz bol vydaný 27. marca 1998 a odporcovi bol zaslaný až 9. septembra 1998. Po tom,
ako si odporca neprebral uloženú zásielku, tá bola okresnému súdu vrátená 6. októbra 1998
a okresný súd sa znova pokúsil ju doručiť odporcovi až 4. marca 1999. Aj keď okresný súd
vydal platobný rozkaz do troch dní od doručenia žaloby, jeho doručenie odporcovi trvalo
takmer jeden rok. Ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu bolo zistené v období od
16. februára 2001 (keď boli okresnému súdu doručené svedecké výpovede z dožiadaného
Okresného súdu vo Zvolene) do vytýčenia posledného pojednávania vo veci, a to
17. septembra 2002.
Okresný súd sa v konaní, ktoré trvá takmer päť rokov, dopustil v celom rozsahu
27 mesiacov zbytočných prieťahov, čo je doba, ktorá nežiadúcim spôsobom ovplyvnila
celkovú dĺžku konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom
občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 603/99 konal bez zbytočných prieťahov.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno
dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.
V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Navrhovateľka žiadala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk
a zdôvodnila to tým, že za každý rok konania žiada finančné zadosťučinenie v minimálnej
výške, a to 5 000 Sk. Poukázala na to, že v dôsledku nečinnosti súdu sa dostala do veľmi
ťaživej sociálnej situácie, pretože musela zaplatiť dlh na nájomnom po bývalom manželovi,
okrem toho musela zabezpečiť náhradný jednoizbový byt pre bývalého manžela v Bratislave
a platiť zaň nájomné a zabezpečovať svoju domácnosť s maloletým dieťaťom, ktoré má
vážne zdravotné problémy (epilepsiu).
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil
úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej
ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva navrhovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu.
V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá
navrhovateľke vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú
dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy
skutočnosť, že navrhovateľka sa o zbytočné prieťahy nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež
konkrétne okolnosti prípadu, možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
V.
Navrhovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd
uhradiť trovy konania jej právnej zástupkyni vo výške 2 700 Sk (odmena za dva úkony
právnej pomoci á 1 250 Sk za úkon a 2-krát 100 Sk paušál).
Podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. februára 2003, právna zástupkyňa
vyčíslila trovy právneho zastúpenia vo výške 3 042 Sk, a to za dva právne úkony 2 842 Sk
a 2-krát režijný paušál po 100 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou
navrhovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Navrhovateľka bola vo veci úspešná, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov
konania okresným súdom.
Ústavný súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne navrhovateľky priznal trovy
právneho zastúpenia vo výške 2 970 Sk (odmena za úkony vo výške 2 842 Sk a 128 Sk ako
náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb). Požadovaná výška trov neprekračuje sumu stanovenú citovanou
vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2003