Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 30/03
PDF · 141.91 KB
No categories available
II. ÚS 30/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 30/03-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. S., bytom B., vo veci porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 T 14/01 z 29. októbra 2002 o uložení
poriadkovej pokuty, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 To 55/02 z 18. decembra 2002 v konaní o jeho sťažnosti proti tomuto uzneseniu
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. februára
2003 doručené podanie JUDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., označené ako
„Sťažnosť na porušenie základných práv a slobôd fyzickej osoby... na právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva – čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... obvineného, aby
mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám
alebo prostredníctvom obhajcu – čl. 50 ods. 3 Ústavy SR“ s prílohami. Z obsahu sťažnosti
vyplynulo, že sťažovateľ bol obhajcom zvoleným Š. K. v trestnej veci vedenej proti nemu
na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 T 14/01.
Krajský súd v tejto veci nariadil pojednávanie na 29. október 2002 a keďže sťažovateľ sa
podľa jeho názoru na toto pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia „a ani nepredložil
doklad o tom, že je práceneschopný a ani iným spôsobom nevyvinul tunajšiemu súdu úsilie,
aby mu oznámil, že sa pojednávania dňa 29. 10. 2002 nezúčastní“, uložil mu poriadkovú
pokutu 10 000 Sk podľa § 66 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom
(trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O včas
podanej sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na svojom neverejnom zasadnutí 18. decembra 2002
(4 To 55/02) tak, že ju zamietol ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Sťažovateľ na základe skutočností uvedených vo svojej sťažnosti tvrdí, že
takýmto postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
a to konkrétne:
„právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva – čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ktoré porušenie spočíva v tom, že Krajský súd Banská Bystrica a napokon aj
Najvyšší súd SR nepostupovali pri rozhodovaní o uložení pokuty podľa ust. § 66 ods. 1 Tr.
por. zákonom ustanoveným postupom, pretože neaplikovali pri rozhodovaní vo veci
procesno-právne ustanovenie § 198 ods. 1 Tr. por.,
na právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa
mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu v zmysle ust. § 198 ods. 1 Tr. por.“
Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
rozhodol takto:
„Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica o uložení pokuty 10.000,- Sk sp. zn.
3 T 14/01 zo dňa 29. 10. 2002 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 To 55/02
z 18. 12. 2002 boli porušené základné práva sťažovateľa – právo na domáhanie sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva – čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo obhajcu obvineného,
aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám
alebo prostredníctvom obhajcu – čl. 50 ods. 3 Ústavy SR
Podľa § 56 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení zrušuje sa uznesenie Krajského
súdu Banská Bystrica o uložení pokuty 10.000,- Sk sp. zn. 3 T 14/01 zo dňa 29. 10. 2002
a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4 To 55/02 z 18. 12. 2002.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy s účinnosťou od 1. januára 2002
oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo
v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom
nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne
prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či
neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti predovšetkým skúmal, či nejde
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť, t. j. či fakty prípadu vôbec zakladajú možnosť porušenia
základných práv označených sťažovateľom.
Pri skúmaní, či je sťažnosť sťažovateľa opodstatnená, ústavný súd bral do úvahy
svoju judikatúru, ktorá vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy uvádza: „Obsahom základného
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť“ (II. ÚS 88/01),
v dôsledku čoho: „K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené
domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na prvostupňovom súde,
odvolacom súde a napokon na dovolacom súde za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne
konali a rozhodli“ (I. ÚS 62/97). Z okolností prípadu bolo ústavnému súdu zrejmé, že
sťažovateľovi ako advokátovi obžalovaného bola súdom uložená poriadková pokuta podľa
§ 66 ods. 1 Trestného poriadku, v dôsledku čoho uplatnil svoje právo na súdnu ochranu
(svojho práva majetkovej povahy) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podaním sťažnosti proti
uzneseniu o jej uložení. Odvolaciemu súdu tým vznikla povinnosť o jeho sťažnosti konať
a rozhodnúť. To sa v danom prípade aj stalo, hoci najvyšší súd sťažnosti sťažovateľa
nevyhovel.
Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
„neznačí právo na úspech v konaní“ (II. ÚS 4/94). Keďže pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy na súdnu ochranu (v súvislosti so zásahom do jeho práva majetkovej povahy)
ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa zákonom ustanoveným postupom domáhal svojho práva
na odvolacom súde, ktorý o jeho sťažnosti konal a aj rozhodol, a keďže neúspech v konaní
pred súdom nie je dôvodom na konanie ústavného súdu, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto
časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.
Keďže ústavný súd nie je odvolacou alebo dovolacou inštanciou v rámci
všeobecného súdnictva (I. ÚS 138/93, I. ÚS 36/96), nie je ani oprávnený preskúmavať
postupy a úvahy všeobecného súdu, na základe ktorých rozhodol vo veci (ako to sťažovateľ
požadoval vo vzťahu k údajnému nesprávnemu výkladu § 198 ods. 1 Trestného poriadku
krajským súdom). Tento postup krajského súdu preskúmal najvyšší súd v odvolacom konaní
[§ 147 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku]. V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je ale oprávnený skúmať, či v konaní pred súdmi nedošlo k porušeniu niektorého zo
základných práv alebo slobôd sťažovateľa upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej
zmluve o ochrane ľudských práv, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto zobral do úvahy, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorého sa mali dopustiť označené súdy
v konaní a rozhodovaní o poriadkovej pokute.
Ústavný súd už judikoval, že základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je „právom
obvineného v trestnom konaní“ (I. ÚS 22/94), ktorý je tiež oprávnený namietať jeho
porušenie pred ústavným súdom. V konaní pred krajským súdom, ako aj pred najvyšším
súdom o poriadkovej pokute sťažovateľ nemal postavenie obvineného (§ 12 ods. 8 a 9
Trestného poriadku), a preto nebolo dôvodné namietať pred ústavným súdom porušenie
jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Namietať porušenie tohto práva v konaní
sp. zn. 3 T 14/01 bol oprávnený obžalovaný Š. K., ktorému je sťažovateľ právnym
zástupcom. Tento sa však so sťažnosťou namietajúcou jeho porušenie na ústavný súd
neobrátil.
Pretože z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol sťažnosť sťažovateľa považovať
za dôvodnú, bolo ju potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
zjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2003