Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 30/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. S., bytom B., vo veci porušenia jeho základného

práva podľa a postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. októbra 2002 o uložení

poriadkovej pokuty, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. decembra 2002 v konaní o jeho sťažnosti proti tomuto uzneseniu

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. februára

2003 doručené podanie JUDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., označené ako

„Sťažnosť na porušenie základných práv a slobôd fyzickej osoby... na právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva – SR... obvineného, aby

mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám

alebo prostredníctvom obhajcu – SR“ s prílohami. Z obsahu sťažnosti

vyplynulo, že sťažovateľ bol obhajcom zvoleným Š. K. v trestnej veci vedenej proti nemu

na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Krajský súd v tejto veci nariadil pojednávanie na 29. október 2002 a keďže sťažovateľ sa

podľa jeho názoru na toto pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia „a ani nepredložil

doklad o tom, že je práceneschopný a ani iným spôsobom nevyvinul tunajšiemu súdu úsilie,

aby mu oznámil, že sa pojednávania dňa 29. 10. 2002 nezúčastní“, uložil mu poriadkovú

pokutu 10 000 Sk podľa o trestnom konaní súdnom

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). O včas

podanej sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na svojom neverejnom zasadnutí 18. decembra 2002

() tak, že ju zamietol ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Sťažovateľ na základe skutočností uvedených vo svojej sťažnosti tvrdí, že

takýmto postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných

práv podľa a (ďalej len „“),

a to konkrétne:

„právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva – čl. 46 ods. 1

SR, ktoré porušenie spočíva v tom, že Krajský súd Banská Bystrica a napokon aj

Najvyšší súd SR nepostupovali pri rozhodovaní o uložení pokuty podľa ust. § 66 ods. 1 Tr.

por. zákonom ustanoveným postupom, pretože neaplikovali pri rozhodovaní vo veci

procesno-právne ustanovenie ,

na právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa

mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu v zmysle ust. “

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

rozhodol takto:

„Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica o uložení pokuty 10.000,- Sk sp. zn.

zo dňa 29. 10. 2002 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.

z 18. 12. 2002 boli porušené základné práva sťažovateľa – právo na domáhanie sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva – SR, právo obhajcu obvineného,

aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám

alebo prostredníctvom obhajcu – SR

Podľa z. č. v platnom znení zrušuje sa uznesenie Krajského

súdu Banská Bystrica o uložení pokuty 10.000,- Sk sp. zn. zo dňa 29. 10. 2002

a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. z 18. 12. 2002.“

II.

Ústavný súd je podľa s účinnosťou od 1. januára 2002

oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo

v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom

nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa . Ústavný súd preto predbežne

prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa a skúmal, či

neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti predovšetkým skúmal, či nejde

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť, t. j. či fakty prípadu vôbec zakladajú možnosť porušenia

základných práv označených sťažovateľom.

Pri skúmaní, či je sťažnosť sťažovateľa opodstatnená, ústavný súd bral do úvahy

svoju judikatúru, ktorá vo vzťahu k uvádza: „Obsahom základného

práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť“ (),

v dôsledku čoho: „K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené

domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na prvostupňovom súde,

odvolacom súde a napokon na dovolacom súde za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne

konali a rozhodli“ (). Z okolností prípadu bolo ústavnému súdu zrejmé, že

sťažovateľovi ako advokátovi obžalovaného bola súdom uložená poriadková pokuta podľa

, v dôsledku čoho uplatnil svoje právo na súdnu ochranu

(svojho práva majetkovej povahy) podľa podaním sťažnosti proti

uzneseniu o jej uložení. Odvolaciemu súdu tým vznikla povinnosť o jeho sťažnosti konať

a rozhodnúť. To sa v danom prípade aj stalo, hoci najvyšší súd sťažnosti sťažovateľa

nevyhovel.

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že základné právo podľa

„neznačí právo na úspech v konaní“ (). Keďže pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 na súdnu ochranu (v súvislosti so zásahom do jeho práva majetkovej povahy)

ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa zákonom ustanoveným postupom domáhal svojho práva

na odvolacom súde, ktorý o jeho sťažnosti konal a aj rozhodol, a keďže neúspech v konaní

pred súdom nie je dôvodom na konanie ústavného súdu, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto

časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.

Keďže ústavný súd nie je odvolacou alebo dovolacou inštanciou v rámci

všeobecného súdnictva (, ), nie je ani oprávnený preskúmavať

postupy a úvahy všeobecného súdu, na základe ktorých rozhodol vo veci (ako to sťažovateľ

požadoval vo vzťahu k údajnému nesprávnemu výkladu

krajským súdom). Tento postup krajského súdu preskúmal najvyšší súd v odvolacom konaní

[ a ]. V konaní o sťažnosti podľa

je ale oprávnený skúmať, či v konaní pred súdmi nedošlo k porušeniu niektorého zo

základných práv alebo slobôd sťažovateľa upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej

zmluve o ochrane ľudských práv, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto zobral do úvahy, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného

práva na obhajobu podľa , ktorého sa mali dopustiť označené súdy

v konaní a rozhodovaní o poriadkovej pokute.

Ústavný súd už judikoval, že základné právo podľa je „právom

obvineného v trestnom konaní“ (), ktorý je tiež oprávnený namietať jeho

porušenie pred ústavným súdom. V konaní pred krajským súdom, ako aj pred najvyšším

súdom o poriadkovej pokute sťažovateľ nemal postavenie obvineného (§ 12 ods. 8 a 9

), a preto nebolo dôvodné namietať pred ústavným súdom porušenie

jeho základného práva podľa . Namietať porušenie tohto práva v konaní

sp. zn. bol oprávnený obžalovaný Š. K., ktorému je sťažovateľ právnym

zástupcom. Tento sa však so sťažnosťou namietajúcou jeho porušenie na ústavný súd

neobrátil.

Pretože z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol sťažnosť sťažovateľa považovať

za dôvodnú, bolo ju potrebné odmietnuť podľa pre

zjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003