Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 39/03
PDF · 149.23 KB
No categories available
II. ÚS 39/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť V. P., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. Ž., K., vo
veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 534/93, Krajského súdu
v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Co 77/02 a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 124/2000 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť V. P. vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. februára
2003 doručené podanie V. P. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom K., zastúpenej advokátom
JUDr. R. Ž., K., označené ako „Ústavná sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že
sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaniach Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 16 C 534/93, Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 Co 77/02 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 124/2000, ktoré sa týkajú jej žaloby o neplatnosť skončenia jej pracovného
pomeru s Vojenským veterinárnym ústavom Košice výpoveďou a o priznanie náhrady
mzdy.
Sťažovateľka v uvedenej veci uplatnila svoje právo domáhať sa vyslovenia porušenia
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní pred ústavným súdom podaním z 21. septembra
1999. Ústavný súd 8. marca 2000 po prerokovaní sťažnosti rozhodol o porušení jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 534/93, ktorý viac ako 6 rokov zdĺhavým a neúčinným spôsobom zisťoval
skutočnosti a zadovažoval dôkazy, prevažnú časť ktorých napokon v rozhodnutí vo veci
samej ani nepoužil.
Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom z 1. decembra 1999, v ktorom
výpoveď danú sťažovateľke uznal za neplatnú a priznal jej náhradu mzdy v takom rozsahu,
ktorý uznal za odôvodnený. Rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 17. júla
2000 po rozhodnutí krajského súdu o odvolaní. Na základe včas podaného dovolania
žalovaného rozhodol najvyšší súd 27. septembra 2001 o zrušení rozhodnutia o odvolaní
a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie (rozsudok doručený okresnému súdu
27. decembra 2001). V zmysle tohto rozhodnutia a podľa právneho názoru dovolacieho
súdu krajský súd rozhodol 24. septembra 2002 o zrušení rozsudku okresného súdu
z 1. decembra 1999 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prvostupňovému
súdu doručené 9. októbra 2002. Od tohto obdobia okresný súd podľa sťažovateľky nekoná.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie
konanie a aby vydal tento nález:
„Najvyšší súd SR v konaní 3 Cdo 89/2000, Krajský súd v Košiciach v konaní
13 Co 77/02 a Okresný súd Košice I v konaní 16 C 534/93 o neplatnosť výpovede
a o náhradu mzdy v období od právoplatnosti nálezu ÚS SR sp. zn. I ÚS 89/99-43 zo dňa
8. 3. 2000 porušili základné právo V. P. aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov, zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa vec spravodlivo
a v primeranej lehote prejednala nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
zaručené jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Okresnému súdu Košice I sa prikazuje konať v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 534/93 bez zbytočných prieťahov.
V. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie proti každému odporcovi 1 a 2
v sume po 20.000.- Sk a proti odporcovi 3 v sume 300.000.- Sk (vrátane za porušenie
základného práva vysloveného nálezom I ÚS 89/99-43 z 8. 3. 2000), ktoré sú odporcovia 1
až 3 povinní vyplatiť V. P. do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, Krajský súd v Košiciach a Okresný
súd Košice I, sú povinní vyplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľky JUDr. R. Ž.,
advokátovi, K. trovy právneho zastúpenia v sume 8 000.- Sk spoločne a nerozdielne, do 3
dní od právoplatnosti nálezu.
Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujem
najmä svojimi psychickými traumami, ktoré som za 10 rokov súdneho konania, plného
zvratov v môj neprospech musela znášať, najmä počas mojej cca 3 ročnej nezamestnanosti,
potom neznesiteľnými pomermi na mojom novom pracovisku, po nájdení si zamestnania na
LF, UPJŠ v Košiciach kde, pod vplyvom žalovaného zamestnávateľa som po psychickom
nátlaku nakoniec bola nútená skončiť pracovný pomer a opustiť sféry verejnej správy, ktorá
mi úplne zničila celý môj život a to po 10 ročnom plači, vždy vyvolávanom v môj
neprospech rozhodujúcimi súdmi všetkých stupňov, ktoré dodnes nerozhodli moju vec
definitívnym rozhodnutím, ktoré by nebolo možné zrušiť. A ešte neviem čo ma čaká, koľko
odvolaní alebo dovolaní v spore žalovaná SR – ASR môže podávať a najmä do kedy bude
môcť preťahovať tento ako už raz ÚS SR uviedol nie zložitý spor. Preto moja právna istota
o ktorej toľko počúvam hovoriť ministrov spravodlivosti, ktorých za 10 rokov môjho sporu
sa vystriedalo niekoľko, je viac ako otrasená a nie je v spore žalovanou SR vôbec
zabezpečená, tak ako si to vyžaduje Ústava SR alebo Dohovor o ochrane ĽP a ZS. Preto si
uplatňujem primerané finančné zadosťučinenie v horeuvedenom rozsahu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať
o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich
základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49
až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného
zákona sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí,
pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.
Ústavný súd v konaniach, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie čl. 48 ods. 2
ústavy stabilne vychádza z názoru, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95, II. ÚS 61/98). Podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00) ochrana základnému právu vrátane základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia
tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť došla
ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd z tohto pohľadu posúdil aj sťažnosť sťažovateľky na zbytočné prieťahy
v konaniach označených súdov. Z tohto dôvodu sa ústavný súd nezaoberal namietanými
zbytočnými prieťahmi v právoplatne skončených konaniach vedených
- na najvyššom súde, ktorý vo veci sp. zn. 3 Cdo 124/2000 rozhodnutím z 27. septembra
2001 rozhodol o dovolaní proti rozsudku krajského súdu (č. k. 13 Co 140/00-222)
- a na krajskom súde, ktorý na základe uznesenia dovolacieho súdu o zrušení rozsudku
o odvolaní uznesením č. k. 13 Co 77/02-248 z 24. septembra 2002 zrušil právoplatný
rozsudok okresného súdu z 1. decembra 1999 (č. k. 16 C 534/93-178) a vrátil mu vec na
ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri rozhodovaní o možnom porušení namietaného práva
sťažovateľky vzal do úvahy len konanie, ktoré v súčasnosti prebieha na okresnom súde na
základe vrátenia veci krajským súdom.
Krajský súd rozhodol o odvolaní 24. septembra 2002. Spis bol okresnému súdu
doručený 9. októbra 2002. Od obdobia doručenia spisu až po podanie sťažnosti ústavnému
súdu uplynuli necelé štyri mesiace (sťažnosť na prieťahy sťažovateľka uplatnila deň pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 3. februára 2003).
Ústavný súd nečinnosť okresného súdu v tomto období nehodnotil ako konanie
poznačené zbytočnými prieťahmi, pretože obdobie v trvaní štyroch mesiacov nie je
prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v tomto
konaní, resp. vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 21/01). Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2003