Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 39/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť V. P., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. Ž., K., vo

veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. , Krajského súdu

v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. februára

2003 doručené podanie V. P. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom K., zastúpenej advokátom

JUDr. R. Ž., K., označené ako „Ústavná sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že

sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaniach Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , ktoré sa týkajú jej žaloby o neplatnosť skončenia jej pracovného

pomeru s Vojenským veterinárnym Košice výpoveďou a o priznanie náhrady

mzdy.

Sťažovateľka v uvedenej veci uplatnila svoje právo domáhať sa vyslovenia porušenia

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní pred ústavným súdom podaním z 21. septembra

1999. Ústavný súd 8. marca 2000 po prerokovaní sťažnosti rozhodol o porušení jej

základného práva podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ktorý viac ako 6 rokov zdĺhavým a neúčinným spôsobom zisťoval

skutočnosti a zadovažoval dôkazy, prevažnú časť ktorých napokon v rozhodnutí vo veci

samej ani nepoužil.

Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom z 1. decembra 1999, v ktorom

výpoveď danú sťažovateľke uznal za neplatnú a priznal jej náhradu mzdy v takom rozsahu,

ktorý uznal za odôvodnený. Rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 17. júla

2000 po rozhodnutí krajského súdu o odvolaní. Na základe včas podaného dovolania

žalovaného rozhodol najvyšší súd 27. septembra 2001 o zrušení rozhodnutia o odvolaní

a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie (rozsudok doručený okresnému súdu

27. decembra 2001). V zmysle tohto rozhodnutia a podľa právneho názoru dovolacieho

súdu krajský súd rozhodol 24. septembra 2002 o zrušení rozsudku okresného súdu

z 1. decembra 1999 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prvostupňovému

súdu doručené 9. októbra 2002. Od tohto obdobia okresný súd podľa sťažovateľky nekoná.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie

konanie a aby vydal tento nález:

„Najvyšší súd SR v konaní , Krajský súd v Košiciach v konaní

a Okresný súd Košice I v konaní o neplatnosť výpovede

a o náhradu mzdy v období od právoplatnosti nálezu ÚS SR sp. zn. -43 zo dňa

8. 3. 2000 porušili základné právo V. P. aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov, zaručené jej a aby sa vec spravodlivo

a v primeranej lehote prejednala nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

zaručené jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice I sa prikazuje konať v konaní vedenom pod sp. zn.

bez zbytočných prieťahov.

V. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie proti každému odporcovi 1 a 2

v sume po 20.000.- Sk a proti odporcovi 3 v sume 300.000.- Sk (vrátane za porušenie

základného práva vysloveného nálezom -43 z 8. 3. 2000), ktoré sú odporcovia 1

až 3 povinní vyplatiť V. P. do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, Krajský súd v Košiciach a Okresný

súd Košice I, sú povinní vyplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľky JUDr. R. Ž.,

advokátovi, K. trovy právneho zastúpenia v sume 8 000.- Sk spoločne a nerozdielne, do 3

dní od právoplatnosti nálezu.

Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujem

najmä svojimi psychickými traumami, ktoré som za 10 rokov súdneho konania, plného

zvratov v môj neprospech musela znášať, najmä počas mojej cca 3 ročnej nezamestnanosti,

potom neznesiteľnými pomermi na mojom novom pracovisku, po nájdení si zamestnania na

LF, UPJŠ v Košiciach kde, pod vplyvom žalovaného zamestnávateľa som po psychickom

nátlaku nakoniec bola nútená skončiť pracovný pomer a opustiť sféry verejnej správy, ktorá

mi úplne zničila celý môj život a to po 10 ročnom plači, vždy vyvolávanom v môj

neprospech rozhodujúcimi súdmi všetkých stupňov, ktoré dodnes nerozhodli moju vec

definitívnym rozhodnutím, ktoré by nebolo možné zrušiť. A ešte neviem čo ma čaká, koľko

odvolaní alebo dovolaní v spore žalovaná SR – ASR môže podávať a najmä do kedy bude

môcť preťahovať tento ako už raz ÚS SR uviedol nie zložitý spor. Preto moja právna istota

o ktorej toľko počúvam hovoriť ministrov spravodlivosti, ktorých za 10 rokov môjho sporu

sa vystriedalo niekoľko, je viac ako otrasená a nie je v spore žalovanou SR vôbec

zabezpečená, tak ako si to vyžaduje SR alebo Dohovor o ochrane ĽP a ZS. Preto si

uplatňujem primerané finančné zadosťučinenie v horeuvedenom rozsahu.“

II.

Ústavný súd je podľa od 1. januára 2002 oprávnený konať

o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich

základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd

nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49

až 56 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Ústavný súd podľa citovaného

zákona sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí,

pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

Ústavný súd v konaniach, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie čl. 48 ods. 2

stabilne vychádza z názoru, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu“ (, ). Podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu (, ) ochrana základnému právu vrátane základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp.

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia

tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť došla

ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd

podľa sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd z tohto pohľadu posúdil aj sťažnosť sťažovateľky na zbytočné prieťahy

v konaniach označených súdov. Z tohto dôvodu sa ústavný súd nezaoberal namietanými

zbytočnými prieťahmi v právoplatne skončených konaniach vedených

- na najvyššom súde, ktorý vo veci sp. zn. rozhodnutím z 27. septembra

2001 rozhodol o dovolaní proti rozsudku krajského súdu (č. k. -222)

- a na krajskom súde, ktorý na základe uznesenia dovolacieho súdu o zrušení rozsudku

o odvolaní uznesením č. k. -248 z 24. septembra 2002 zrušil právoplatný

rozsudok okresného súdu z 1. decembra 1999 (č. k. -178) a vrátil mu vec na

ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri rozhodovaní o možnom porušení namietaného práva

sťažovateľky vzal do úvahy len konanie, ktoré v súčasnosti prebieha na okresnom súde na

základe vrátenia veci krajským súdom.

Krajský súd rozhodol o odvolaní 24. septembra 2002. Spis bol okresnému súdu

doručený 9. októbra 2002. Od obdobia doručenia spisu až po podanie sťažnosti ústavnému

súdu uplynuli necelé štyri mesiace (sťažnosť na prieťahy sťažovateľka uplatnila deň pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 3. februára 2003).

Ústavný súd nečinnosť okresného súdu v tomto období nehodnotil ako konanie

poznačené zbytočnými prieťahmi, pretože obdobie v trvaní štyroch mesiacov nie je

prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v tomto

konaní, resp. vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru

(). Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003