Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 125/02
PDF · 192.24 KB
No categories available
I. ÚS 125/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 125/02-40
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2003 v senáte
zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho
prerokoval prijatú sťažnosť A. Š., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo
veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94 p o r u š i l
právo A. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk
(slovom jednostodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III
povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 30. októbra
2002 sp. zn. I. ÚS 125/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť A. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94.
Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 4. marca 1994 podal okresnému súdu
žalobu na vyslovenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu. Vec je vedená na okresnom súde
pod sp. zn. 8 C 36/94. Sťažovateľ je presvedčený, že súdny spor, ktorý trvá už viac ako
8 rokov, je sprevádzaný neodôvodnenými prieťahmi, a to napriek tomu, že sťažovateľ
opakovane upozornil na nečinnosť okresného súdu v tomto konaní.
Podaním doručeným ústavnému súdu 19. júla 2002 právny zástupca doplnil návrh
sťažovateľa. Uviedol, že od 4. marca 1994, keď sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu na
vyslovenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu svojho brata, boli vo veci vytýčené tri
pojednávania v rozmedzí štyroch rokov. Až desať mesiacov po poslednom pojednávaní
(12. decembra 1998) bolo sťažovateľovi doručené uznesenie, proti ktorému sa ihneď
odvolal. Krajský súd v Bratislave vrátil spis prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
13. septembra 2000 a od tohto dňa nebolo vytýčené vo veci žiadne pojednávanie. Označený
spor trvá už 8 rokov, čo je podľa názoru sťažovateľa s ohľadom na správanie účastníka
konania, právnu i faktickú zložitosť veci a postup okresného súdu neprimeraná lehota.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v tejto veci vydal nález, v ktorom vysloví
porušenie jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94 a súčasne zakáže okresnému
súdu pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa a prikáže okresnému súdu, aby
v označenom konaní konal už bez zbytočných prieťahov. Zároveň navrhol priznať mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk z dôvodu jeho pretrvávajúcej
právnej neistoty, nutnosti použitia pri ochrane svojho práva mnoho úsilia a času.
Požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ aj zásahom do
svojej dôstojnosti a súkromného života. Pocit krivdy a nemožnosť dosiahnuť spravodlivosť
sťažovateľ zle znáša aj s ohľadom na svoj vyšší vek. Tieto negatívne pocity ohrozujú aj jeho
fyzické a duševné zdravie.
V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: Okresný súd Bratislava III, zastúpený predsedom JUDr. B. T., listom z 13. januára
2003 sp. zn. Spr. 3653/02 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom
z 31. januára 2003.
Predseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd
považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú. Vec prejednáva a rozhoduje sudkyňa
prom. práv. M. B., a to od 21. septembra 2000, keď jej bola vec pridelená na prejednávanie
a rozhodnutie po tom, ako bola sudkyňa JUDr. V. M. vylúčená z prejednávania a
rozhodovania vo veci. Z listu predsedu okresného súdu ďalej vyplýva, že sudkyňa M. B.
čerpá v mesiaci december 2002 dovolenku, ktorú bude čerpať aj začiatkom roku 2003.
Následne sa má podrobiť operácii a v mesiaci máj 2003 má skončiť pôsobenie na súde.
Menovaná sudkyňa má 544 nevybavených vecí, ktoré prevezme iný sudca alebo budú
pomerne rozdelené medzi ostatných sudcov.
K vyjadreniu okresného súdu zaujal listom z 31. januára 2003 stanovisko sťažovateľ,
ktorý prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na nálezy ústavného súdu, ktoré
riešili prerokovanie vecí súdmi bez zbytočných prieťahov s poukazom na čl. 48 ods. 2
ústavy. Ďalej poukázal na to, že sťažovateľ už pred deviatimi rokmi podal na okresnom
súde žalobu na vyslovenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu brata sťažovateľa. Predmetná
vec nebola do dnešného dňa právoplatne rozhodnutá, pričom tento stav právnej neistoty je
podľa názoru sťažovateľa spôsobený nesprávnym úradným postupom príslušného súdu
spočívajúcim v zlej organizácii práce súdu a zákonného sudcu a ich nečinnosti. Ústavná
sťažnosť proti prieťahom v konaní je podľa názoru sťažovateľa dôvodná, s čím súhlasí aj
predseda okresného súdu. Z vyjadrenia sťažovateľa ďalej vyplýva, že existuje opodstatnená
obava, že prieťahy v predmetnej veci budú ďalej pokračovať. Z uvedených dôvodov
sťažovateľ trvá na svojej ústavnej sťažnosti a žiada, aby ústavný súd tejto sťažnosti
v plnom rozsahu vyhovel.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 8 C 36/94:
Dňa 4. marca 1994 podal sťažovateľ, za účasti vedľajšieho účastníka Bytového
družstva CENTRUM v Bratislave, Okresnému súdu Bratislava III žalobný návrh o určenie
neplatnosti zmluvy o prevode práv a povinností k bytu nachádzajúcemu sa v Bratislave na
Vajnorskej ulici č. 94 proti odporcovi P. P.
Prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo 18. augusta 1994, ktoré bolo odročené pre
neprítomnosť účastníkov konania. Okresný súd uvedeného dňa vydal uznesenie, ktorým
v danej veci vyslovil svoju nepríslušnosť. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ
odvolanie.
Dňa 9. mája 1995 bola vec sp. zn. 8 C 36/94 predložená odvolaciemu súdu na
rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.
Dňa 20. júna 1995 bolo okresnému súdu doručené uznesenie, ktorým odvolací súd
zrušil jeho uznesenie o nepríslušnosti a prikázal mu vo veci konať.
Druhé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo 19. septembra 1995, ktoré bolo odročené
pre neprítomnosť odporcu na 31. október 1995, pričom odporca sa v tento deň opätovne
nedostavil na pojednávanie.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 14. novembra 1995, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, že okresný súd bude od vedľajšieho účastníka žiadať na vec sa vzťahujúce
dôkazy. Okresný súd následne do 1. júna 1996 korešpondoval s vedľajším účastníkom
ohľadne získania informácií a podkladov o nájomnom vzťahu brata sťažovateľa.
Dňa 12. septembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, že právny zástupca vedľajšieho účastníka doloží do spisu v lehote 7 dní
stanovy bytového družstva. Stanovy boli do spisu založené 30. mája 1997.
Dňa 12. februára 1998 sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie. Na tomto
pojednávaní bolo vydané uznesenie, ktorým sa konanie prerušilo až do skončenia konania
vedeného na tomto súde pod sp. zn. 12 C 2/95. Sťažovateľovi bolo toto uznesenie doručené
23. novembra 1998, proti ktorému podal odvolanie.
Dňa 23. septembra 1999 podal sťažovateľ žiadosť predsedovi okresného súdu,
ktorou žiadal vysloviť zaujatosť sudkyne V. M., ktorá podľa jeho názoru úmyselne
spôsobovala v konaní prieťahy.
Dňa 25. apríla 2000 predložila konajúca sudkyňa predmetný spis s relevantnou
predkladacou správou odvolaciemu súdu.
Dňa 7. augusta 2000 bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu
v Bratislave, ktorým tento súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa o prerušení konania
a vylúčil JUDr. V. M. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod
sp. zn. 8 C 36/94.
Dňa 21. septembra 2000 bolo vydané opatrenie predsedu okresného súdu, ktorým
vec sp. zn. 8 C 36/94 prideľuje sudkyni prom. práv. M. B.
Dňa 11. januára 2001 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie o zrušení rozhodnutia
okresného súdu o prerušení konania a o vylúčení sudkyne JUDr. V. M.
Sťažovateľ sa v priebehu súdneho konania viackrát obrátil na orgány štátnej správy
súdu so sťažnosťami na prieťahy v konaní, pričom predseda okresného súdu vo svojom liste
z 10. novembra 2000 Spr. 20910/00 aj konštatoval prieťahy v tomto konaní, napriek tomu
sa od 21. septembra 2000 až do podania tejto sťažnosti, resp. až do dnešného dňa vo veci
neuskutočnilo pojednávanie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS
79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.
Ústavný súd je toho názoru, že konanie vo veci o určenie neplatnosti zmluvy
o prevode práv a povinností k bytu vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu
sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.
Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda správanie navrhovateľa, ústavný súd nezistil
žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by ho bolo možné považovať za také, ktoré by
zapríčiňovalo zbytočné prieťahy v konaní. Sťažovateľ postupoval vždy v intenciách
pokynov okresného súdu, v podstate riadne a včas plnil výzvy uvedeného súdu.
Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť
predovšetkým na obdobie od 12. septembra 1996 do 12. februára 1998, keď okresný súd
čakal na založenie podkladov do spisu od vedľajšieho účastníka napriek tomu, že tieto
doklady si už predtým od novembra 1995 zadovažoval, pričom konanie napokon prerušil.
Okresný súd v tomto období prakticky neodstraňoval stav právnej neistoty účastníkov
konania, bol teda nečinný viac ako sedemnásť mesiacov.
Ďalším obdobím, počas ktorého síce na okresnom súde vykonávali úkony, ktoré však
opäť nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, je obdobie od 12. februára
1998 do 25. apríla 2000, teda dvadsaťšesť mesiacov.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že nečinnosť okresného súdu pretrvala aj po 7. auguste
2000, keď bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým
tento súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa o prerušení konania a vylúčil JUDr. V. M.
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Napriek tomu, že vec bola 21. septembra
2000 pridelená novej sudkyni, vo veci sa nezačalo plynule konať a od uvedeného dátumu sa
do dnešného dňa, teda ani po uplynutí ďalších dvadsiatich deviatich mesiacov,
neuskutočnilo ani jedno pojednávanie a vo veci samej ani po deviatich rokoch trvania
konania nebolo vydané na okresnom súde meritórne rozhodnutie, čo je z hľadiska čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neospravedlniteľné.
Podľa názoru ústavného súdu práve uvedené obdobia nečinnosti Okresného súdu
Bratislava III, v celkovej dĺžke najmenej 6 rokov, a to bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov, mali rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.
Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je
porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také
princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo
možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv,
ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť
reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 8 C 36/94 konštatoval porušenie práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a
porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd
považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo
k porušovaniu základného práva sťažovateľa. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil a odôvodnil aj nárok na priznanie
nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal
ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde s prihliadnutím na všetky
okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva vrátane pocitu krivdy sťažovateľa
a vplyvu na jeho fyzické a duševné zdravie s ohľadom aj na jeho vyšší vek. Ústavný
súd tiež podľa zásad spravodlivosti uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 120 000 Sk.
Sťažovateľ nežiadal o náhradu trov právneho zastúpenia, preto ústavný súd o tomto
nároku sťažovateľa ani nerozhodoval.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2003