Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 124/03
PDF · 172.82 KB
No categories available
II. ÚS 124/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. A. S., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š.,
B., vo veci porušenia jej základného práva vlastniť majetok a porušenia ústavných
podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
porušenia základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a porušenia ľudského práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1
a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 10. júna 2002 č. k. 6 C 219/01-41 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2003 č. k. 14 Co 402/02-57 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť MUDr. A. S., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv
upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
upravených v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd
a) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 10. júna 2002 č. k. 6 C 219/01-41,
o d m i e t a pre nedostatok právomoci,
b) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2003 č. k.
14 Co 402/02-57, o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. júna 2003
doručené podanie MUDr. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., zastúpenej advokátom
JUDr. O. Š., B.. Z jeho obsahu vyplynulo, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej sťažovateľka namieta porušenie jej
základného práva vlastniť majetok a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, porušenie jej základného práva na podnikanie podľa čl. 35
ods. 1 ústavy a porušenie jej ľudského práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 10. júna 2002 č. k. 6 C 219/01-41
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 19. februára 2003 č. k.
14 Co 402/02-57.
Označeným rozsudkom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi
Všeobecnej zdravotnej poisťovni, so sídlom Mamateyova 17, Bratislava, o zaplatenie
96 430,70 Sk s príslušenstvom a krajský súd označeným rozsudkom tento napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Okresný súd argumentoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tým, že návrh je
podaný predčasne so zreteľom na § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 273/1994 Z. z.“), podľa ktorého bol odporca (Všeobecná zdravotná poisťovňa) povinný
uhradiť navrhovateľke (sťažovateľke) dlžobu po poisťovni Perspektíva do 24 mesiacov od
nadobudnutia účinnosti vyhláseného konkurzu (rozhodnutie o vyhlásení konkurzu bolo
právoplatné 21. mája 2001), ak svoj záväzok voči nej preukáže. Krajský súd oprel svoje
rozhodnutie aj o tú skutočnosť, že z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa
je nepochybné, že na majetok zrušenej poisťovne bol vyhlásený konkurz, čím došlo
k prerušeniu likvidácie, ktorá do dňa rozhodovania krajského súdu nebola právne ukončená.
Pretože nie je známa výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani rozsah
uspokojených záväzkov poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nemožno konštatovať
nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým ani prechod
záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, resp. inú poisťovňu.
Podľa právneho názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd aplikovali také
znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa stalo súčasťou tohto
zákona až po uplatnení jej práva cestou súdnej žaloby prostredníctvom novelizácie
vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z., čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým
v právnom štáte úzko súvisí požiadavka legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom
vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté
práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako imanentná
súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú
v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné,
nepremlčateľné a nezrušiteľné“.
Z tohto právneho východiska sťažovateľka vyvodzuje záver, že v namietaných
rozsudkoch okresný súd a krajský súd interpretovali a aplikovali ustanovenie § 34 ods. 6
zákona č. 273/1994 Z. z. v rozpore s ústavou, čím došlo k porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj k porušeniu jej základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1
ústavy, ako aj ľudského práva upraveného v čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:
„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 96.430,70 Sk s príslušenstvom rozsudkami
Okresného súdu Bratislava V. č. k. 6 C 219/01-41 a Krajského súdu Bratislava
14 Co 402/02-57 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom
poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť
garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na
podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl.
20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 02. 2003, č. k. 14 Co 402/02-57
a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 10. 06. 2002, č. k. 6 C 219/01-41 sa
zrušuje.
Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 50.000,- Sk k rukám
navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia
namietaného porušenia označených ústavných práv rozsudkom okresného súdu č. k.
6 C 219/01-41, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane ústavných práv
sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k okresnému súdu, rozhoduje
v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je
v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 219/01-41
z 10. júna 2002.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo potrebné odmietnuť túto časť sťažnosti pre
nedostatok právomoci.
2. Zvyšnú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie ústavných práv
rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 402/02-57 z 19. februára 2003, je potrebné
považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov“ (I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, I. ÚS 24/00).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského
súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne
v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno
dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo
základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na tú
skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo
teda k tomu, aby krajský súd považoval nároky sťažovateľky za nedôvodné s konečnou
platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových
sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných
práv a slobôd ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže
na vyslovenie individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto
požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode
sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96).
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2003