Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 150/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2003

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. O., bytom M., zastúpeného komerčným právnikom

JUDr. I. S., M., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v postupom

Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2003

doručená sťažnosť Ing. A. O., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), z 1. apríla 2003 (podaná

na pošte 2. apríla 2003), zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. S., M., v ktorej

namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažovateľ podal 2. júna 1997 na okresnom súde žalobu proti žalovanému M.-K. T.,

s. r. o., M. o zaplatenie 52 069,90 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ už 7. novembra 1997

predložil na požiadanie okresnému súdu svoje stanovisko k odporcovmu vyjadreniu

k žalobe, avšak prvé pojednávanie v predmetnej veci sa uskutočnilo až 26. novembra 1999.

Počas obdobia od predloženia stanoviska sťažovateľa do vytýčenia prvého pojednávania vo

veci, t. j. počas dvoch rokov, bol okresný súd podľa sťažovateľa nečinný. Okresný súd

v konaní 19. apríla 2002 rozhodol o ustanovení opatrovníka odporcovi, pretože jeho jediný

konateľ Ing. H. zomrel a ďalší nebol vymenovaný. Ďalšie pojednávania vo veci sa

uskutočnili 26. júna 2002, 5. novembra 2002 a 10. decembra 2002. Na poslednom

pojednávaní 10. decembra 2002 okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. .

Konanie pred okresným súdom teda trvalo viac než päť rokov a osem mesiacov, čo je podľa

sťažovateľa neprimerane dlhá doba vzhľadom na skutočnosť, že predmet sporu nebol

skutkovo alebo právne zložitý. Problém, ktorý vznikol viac než štyri roky po začatí konania

úmrtím konateľa odporcu, a potreba ustanoviť mu opatrovníka spôsobil podľa neho

samotný okresný súd pomalým postupom vo veci. Pokiaľ by bol okresný súd konal bez

prieťahov, v čase úmrtia odporcu už vec mohla byť podľa sťažovateľa skončená.

Následne sťažovateľ vo svojej sťažnosti konštatoval, že aj keď okresný súd jeho

žalobe vyhovel, vymoženie priznaných súm je fakticky nemožné. Odporca nevyvíja žiadnu

činnosť, nemá reálny majetok, od roku 1999 nesídli na adrese zapísanej v obchodnom

registri a nemožno ho zastihnúť ani na inej adrese. Existuje len formálne, od úmrtia

konateľa nemá štatutárneho zástupcu a nemôže robiť právne úkony. Druhý spoločník zrejme

nemá záujem na likvidácii spoločnosti a jej následnom výmaze z obchodného registra.

Morálna ujma bola sťažovateľovi podľa neho spôsobená dlhotrvajúcou právnou

neistotou vyplývajúcou z neprimeranej dĺžky konania. Materiálna ujma spočívala vo

faktickej nemožnosti domôcť sa plnenia voči odporcovi na základe právoplatného súdneho

rozhodnutia.

Na základe vyššie uvedených tvrdení sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti takto rozhodol: „Okresný súd v Martine v konaní o zaplatenie 52 069,90 Sk sp. zn.

porušil základné právo Ing. A. O. upravené prvá veta SR

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Priznáva sa Ing. A. O. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 635 137,- Sk.

V zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona č. 38/93 Z. z. v platnom znení navrhujem, aby mi

Ústavný súd priznal náhradu trov konania.“

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu z 22. mája 2003

vyjadrila k sťažnosti v podaní sp. zn. Spr. 1582/03 z 30. mája 2003 doručenom ústavnému

súdu 5. júna 2003, v ktorom uviedla prehľad procesných úkonov okresného súdu

v predmetnom konaní. Na celkovú dĺžku uvedeného konania mali podľa jej názoru

rozhodujúci vplyv: neúplné označenie účastníkov v žalobe, nezaplatenie súdneho poplatku

pri podaní žaloby, nedostatočné podklady pre rozhodnutie zo strany žalobcu (v období do

23. júna 2000, keď došlo zo strany žalobcu k ich doplneniu), nemožnosť doručiť

predvolanie na pojednávanie žalovanému, resp. jeho štatutárnemu zástupcovi, zmeny žaloby

v priebehu konania, úmrtie štatutárneho zástupcu žalovaného 17. júna 2001, absencia

právnej úpravy možnosti ustanoviť opatrovníka právnickej osobe (do 31. decembra 2001),

šesťnásobná zmena zákonného sudcu vyvolaná častými personálnymi zmenami na

okresnom súde a v neposlednom rade aj nadmerná pracovná zaťaženosť sudcov okresného

súdu. Podľa predsedníčky okresného súdu z prehľadu procesných úkonov v predmetnom

konaní vyplýva, že okresný súd vo veci konal až na obdobia od 22. decembra 1997 do

14. novembra 1999 a od 2. februára 2000 do 4. júna 2000, keď pripustila existenciu

zbytočných prieťahov. Na základe vyššie uvedeného žiadala, aby ústavný súd pri posúdení

sťažnosti vzal do úvahy všetky okolnosti prípadu (na ktoré poukazoval okresný súd vo

svojom vyjadrení), ako aj skutočnosť, že sťažovateľ nepodal sťažnosť podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,

štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe

súdov) v znení neskorších predpisov a neupovedomil ani okresný súd o skutočnosti, že sa

vo veci obrátil na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Okresný súd podľa názoru

jeho predsedníčky bez vedomosti o podanej sťažnosti sťažovateľa uvedenej európskej

inštitúcii vo veci konal a právoplatne rozhodol.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

postupom (nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo

alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (, , ).

Z tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti, ako aj z listinných dôkazov, ktoré k nej

pripojil, vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. bolo

skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. decembra 2002, ktorý

nadobudol právoplatnosť 4. februára 2003. Sťažnosť sťažovateľa z 1. apríla 2003 (podaná

na pošte 2. apríla 2003) bola ústavnému súdu doručená 4. apríla 2003.

Sťažovateľ sa teda ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov domáhal až v čase, keď k porušovaniu označeného základného

práva už nemohlo dochádzať.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) pripájam

k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn.

z 25. júna 2003 – ktorým bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená

sťažnosť Ing. A. O. (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) postupom Okresného súdu Martin

v konaní vedenom pod sp. zn. – toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím

s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu odmietla ústavnú sťažnosť v podstate preto, lebo sťažovateľ ju

podal na pošte až 2. apríla 2003, to znamená po právoplatnom skončení jeho veci na

okresnom súde (rozsudkom z 10. decembra 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť

4. februára 2003).

Poukázala pritom najmä na prevládajúce právne názory, podľa ktorých ústavný súd

poskytuje ochranu základnému právu, ktorého porušenie sa namieta, len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie

v tom čase ešte trvalo (, , ).

3. Zásadné výhrady k takýmto právnym názorom som už vyjadril vo svojich

odlišných stanoviskách k uzneseniam ústavného súdu sp. zn. z 13. novembra

2002, z 26. februára 2003, z 30. apríla 2003, zo

4. júna 2003 a z 18. júna 2003, pričom v podrobnostiach na ne odkazujem aj

v týchto súvislostiach.

4. V posledne označenom odlišnom stanovisku som poukázal na v súčasnosti platné

a účinné znenie zavedené ústavným z 23. februára

2001 a v podrobnostiach vykonané novelou ,

Z. z. z 12. februára 2002 (účinným od 20. marca 2002).

V porovnaní s predošlým stavom nové znenie predstavuje nový typ

ústavnej sťažnosti ako prostriedok ústavnej nápravy, ktorým možno dosiahnuť viaceré

konkrétne spôsoby nápravy.

Z vyplýva základné právo fyzickej alebo právnickej osoby, aby

o jej základných právach a slobodách, ktorých porušenie namieta v ústavnej sťažnosti, konal

a rozhodol ústavný súd (ďalej len „základné právo na ústavnú súdnu ochranu“) za

podmienok ustanovených v ústave (, ) a v (

až 56).

Prevládajúce právne názory, podľa ktorých ústavný súd poskytuje ochranu

základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , resp.

obsahovo obdobnému právu na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo

alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (teda pred právoplatným skončením veci na

príslušnom orgáne), pochádzajú ešte z obdobia predchádzajúceho poslednej novele .

Keďže vo svojej podstate predstavujú medzu základného práva na ústavnú súdnu

ochranu (a tým aj medzu účelu tejto ochrany), mali by zodpovedať požiadavke uvedenej

v (medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok

ustanovených touto len zákonom).

Podľa môjho názoru však vyžadovať podanie ústavnej sťažnosti týkajúcej sa

zbytočných prieťahov v konaní, resp. neprimeranej lehoty konania pred právoplatným

skončením veci a zároveň spájať s nesplnením takejto podmienky paušálne odopretie

prístupu na ústavný súd predstavuje medzu základného práva na ústavnú súdnu ochranu,

ktorá ide nad rámec (nevyplýva z neho výslovne a nemožno

ju vyvodiť ani implikovane) a nie je preto ani v súlade s .

5. Ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. na konanie

v primeranej lehote možno vzhľadom na jeho povahu podľa môjho názoru uplatňovať na

ústavnom súde v priebehu konania pred príslušným orgánom alebo v lehote dvoch mesiacov

podľa od právoplatného skončenia veci na takomto

orgáne (samozrejme aj za splnenia ďalších zákonných podmienok vrátane predošlého

vyčerpania účinných prostriedkov nápravy, pokiaľ sú k dispozícii).

Z obdobnej filozofie už dlhodobo vychádza napokon aj Európsky súd pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) pri svojej rozhodovacej činnosti ohľadne namietaného porušenia

práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Medzi

rozhodujúce kritériá prijateľnosti sťažnosti podľa čl. 35 dohovoru patrí vyčerpanie účinných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy a podanie sťažnosti v lehote šiestich mesiacov odo

dňa, keď bolo prijaté konečné rozhodnutie („...within a period of six months from the date

on which the final decision was taken“).

O vyššie uvedenom svedčia napr. aj rozsudky ESĽP v slovenských kauzách

v mesiaci jún 2003. V rozsudkoch zo 17. júna 2003 vo veciach sťažovateľov Beňačková,

Chovančík a Klimek (No. 53376/99, 54996/00 a 60231/00) ESĽP sťažnosti sťažovateľov

prijal a vo veciach rozhodol, pričom vnútroštátne súdne konania ešte nie sú skončené.

V rozsudku zo 17. júna 2003 vo veci sťažovateľa Bónu (No. 72022/01) bolo konečné

vnútroštátne rozhodnutie prvostupňového okresného súdu vyhlásené 2. novembra 2000

(právoplatným sa stalo 31. januára 2001) a sťažnosť ESĽP podaná 3. apríla 2001, pričom

táto bola prijatá a bolo o nej rozhodnuté v merite. Obdobne tomu bolo aj v rozsudku

z 24. júna 2003 vo veci sťažovateľa Siku (No. 69145/01; konečné rozhodnutie odvolacieho

krajského súdu vyhlásené 19. decembra 2000 a sťažnosť ESĽP podaná 25. februára 2001).

6. V predmetnej veci sťažovateľa týkajúcej sa namietaného porušenia základného

práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa postupom Okresného

súdu Martin bola ústavná sťažnosť podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatného

skončenia veci v zmysle (4. február 2003 - 2. apríl

2003). S poukazom aj na konkrétne okolnosti tohto prípadu mala byť podľa môjho názoru

prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 25. júna 2003